čtvrtek 30. července 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 21



Prešli dva týždne. Boli prinútení k novým výzvam. Niekoľko ďalších tvorov bolo bezcitne popravených a v každom tíme zostalo len pár členov. Vtedy sa bohovia rozhodli rozpustiť tímy, aby mohol každý bojovať sám za seba. Žiaľ, hra sa sama o sebe nezmenila. Bola to otázka života alebo smrti.
I keď na to nemal žiadne právo, Layel stále dohliadal na Delilah. Prežila. Vo falošnom boji s mečmi a kopijami – dokázala svoju zručnosť. V zdanlivo nekonečnej ceste bez vody a jedla – ukázala svoju schopnosť zohnať si potravu, zatiaľ čo ostatní slabli. Počas skákania cez ohnivé obruče, otestovala svoje vedomosti.

Počas toho všetkého sa na neho Delilah ani jediný raz nepozrela, nikdy na neho neprehovorila, nikdy ani len nenaznačila obavy o svoj život. A on zistil, že ju… stratil. Chcel viac z toho, čo spolu prežili, nenávidel sa, že jej ublížil.
Opäť. Nestaral sa kto alebo aký bol jej prvý milenec, len že už on sám už nemohol uctievať jej sladké telo.
A mohol ju mať navždy. Bol by od nej dostal všetko, na tak dlho akoby si prial. Mohli byť spolu bez výhrad, teraz by mohli byť spolu bez toho, aby to museli udržiavať v tajnosti – nie žeby sa ona starala.
Nikdy viac, pripomínal si, kým pozoroval jazierko, pri ktorom si Delilah vzal. Bol osamelý, dokonca aj zvieratá sa k nemu stavali ostražito.
Prinajmenšom sa ho Delilah nepokúsila zabiť. Naproti tomu, Nola sa ho pokúsila zabiť už dvakrát. Po prvý krát takmer uspela, vrazila mu oštep do brucha, zatiaľ čo on tam len zmätene stál. Kvôli Delilah. Druhý krát mu šla po krku s dýkou, zatiaľ čo predstieral, že spí.
Vtedy na ňu čakal a dokázal ju poraziť bez toho, aby jej spôsobil bolesť. Nevedel prečo sa vlastne staral, okrem toho, že Delilah by sa mohla nahnevať, že jej sestra bola zranená.
Delilah.
Dostal si, čo si chcel. Už nie je súčasťou tvojho života. Teraz boli nepriateľmi, tak ako to malo byť od začiatku. Ale aj napriek tomu sa nikdy necítil mizernejšie.
Layel si nebol istý koľko toho ešte na tomto ostrove vydrží bez toho, aby nepodľahol zúrivosti.
Dvojica nýmf a obaja draci prežili, tak ako aj Amazonky. Brand mu z nejakého dôvodu stál po boku vždy, keď nastal čas hlasovania a ostatným bránil, aby si zvolili jeho smrť.
Layel bol príliš tvrdohlavý, aby sa spýtal prečo.
Zane bol tiež stále nažive. V každej výzve teraz bojoval s divokosťou, ktorá bola ohromujúca. Layel mal podozrenie, že ak by mu to bohovia nariadili, Zane by podrazil aj jeho. Raz, počas pretekov cez bludisko, Zane na ceste k cieľovej čiare zrazil Delilah k zemi a Layel mu za to takmer odtrhol hlavu. Čo za kráľa to som? Čo som to za priateľa?
Čo za druha to som?
Pri slove druh to nebola Susanina tvár, ktorej obraz mu zaplavil myseľ, ale Delilahina. Modré vlasy, fialkové oči, svieže pery, jej tetovania. Roztiahnutá a dychtivá po ňom. Zalialo ho zdesenie. Delilah… Jeho… Navždy. Minulosť je zabudnutá. Bolo to na neho priveľa.
Čo asi robí?
Vedel, že dosť nespí. Vždy, keď ju videl, mala pod očami tmavé kruhy.
Telo mala stále napäté, akoby bola zranené zviera, vystrašené, ale pripravené zaútočiť. Tagart jej bol stále po boku, mlčky Layela varujúc, aby sa od nej držal ďalej.
Layel už ani nevedel, čo vlastne chce. Vedel, že nenávidí pohľad na Tagarta v jej blízkosti. Vedel, že on by mal byť tým, ktorý ju bude chrániť. Tá žena mu dala rozkoš – mier – po prvý krát po stovkách rokov. To znamenalo, že je jeho. Alebo by bola, ak by ju zámerne nezničil.
Ach, bohovia. Ten výraz v jej tvári, keď od neho pred týždňami utekala… veci, ktoré jej povedal… Bol netvor. Nezaslúžila si to. Zaslúžila si len jeho najväčšiu starostlivosť.
Nezachránil si ju, povedala mu, keď bez emócií hovorila o Susan, a cítiš sa vinný. Myslela som, dúfala, že už si podstúpil dosť pokánia.
Skutočne? Veriť tomu bolo takmer zázračné.
Pre teba by som sa vzdala všetkého, dodala.
Vtedy to takmer vzdal, skoro zabudol na svoj sľub, svoju minulosť. Jeho jedinú lásku. Pretože na chvíľu zahliadol svoju budúcnosť s Delilah v jej očiach a to bol pohľad tak nádherný, že to bolo nad jeho chápanie.
Susan takto na neho zvykla pozerať, ale vtedy bol ešte čestný. Teraz, po všetkom čo urobil, jednoducho vedel, že Delilah klame sama seba, potrebujúc od neho niečo, čím už nebol a nikdy viac už nebude – čistý.
Jedného dňa by si to uvedomila a opustila by ho. Po všetkom ‚čo jej povedal, si možno už teraz uvedomila, že sa v ňom mýlila. A preto je to takto lepšie, pripomenul si už asi po tisíci raz. Pozrel hore k nebesám, mesiac strieľal striebristé lúče každým smerom. Zaslúžila si niečo iné, niekoho lepšieho.
Niekoho, kto nebol… skazený. Tagart?
Layel zamračene odložil zbrane na skalu pod nohami a ponoril hlavu pod vodopád. Neobťažoval sa s vyzliekaním, len nechal vodu stekať po svojom tele, úplne ho premáčajúc. Žiaľ, ani to nezmylo temné myšlienky z jeho mysle. Tagart nebol o nič lepší ako Layel a ak sa ten bastard dotkol Delilah –
Nemysli na to. To boli myšlienky na druha. A bolo by to také zlé?
Layel treskol päsťou do skaly ťahajúcej sa oproti nemu. Potom sa dlaňami oprel o skalu tesne nad hlavou. Ako tam stál, myseľ mu zaplnili myšlienky na Delilah – nikdy neboli ďaleko – a zatienili temnotu. Tentoraz sa na neho usmiala, vábila ho, aby sa k nej pridal v kúpeli.
Okamžite stvrdol. Bolestivo.
Dal by čokoľvek – áno, čokoľvek, uvedomil si – pre šancu vnoriť sa do jej presladkého tela ešte raz. Pohladiť ju medzi stehnami, cítiť teplo jej túžby. Bohovia, bola taká vlhká.
Voda do neho ďalej narážala, pripomínajúc mu všetko, čo spolu zdieľali. Keď si rozopol nohavice, prsty sa mu triasli. Erekcia vyskočila von, dlhá, hrubá a tvrdá.
Uchopil ju, nechty sa mu zarezávali do kože.
Ak by tu bola Delilah, možno by teraz pred ním klesla na kolená. Mohla by ho vziať do úst. Ak by poprosil.
„Ach, bohovia,“ zafňukal. Bol by prosil, šťastný a bez váhania. Pre ňu čokoľvek. Rukou pohyboval hore – dolu, pomaly, tak pomaly. Možno by mu dráždila semenníky a zaťahala za ne. Možno by ju uchopil za jej modré vlasy, zovrel ich v pästi, pritláčajúc ju k sebe bližšie a bližšie, až pokiaľ by sa špičkou penisu nedotkol jej hrdla.
Telo mal ako v ohni, pulzovalo potrebou. Tak prekliato pre ňu pripravené. Zvýšil rýchlosť ťahov, hore – dolu, hore – dolu, a znova, rýchlejšie a rýchlejšie. Zaťal pery, cez zuby mu uniklo zavrčanie. Každý sval na tele mal napätý… pripravený… očakávajúci…
Takmer mohol počuť ako Delilah prosí o viac, takmer mohol cítiť jej potešenie – stony, ktoré z nej vychádzajú.
S ohlušujúcim revom vyvrcholil, z penisu mu vystreklo semeno priamo do vody. Ako voda pokračovala v narážaní do jeho tela, odplavila semeno, ako by tu ani nikdy nebolo.
Prešla celá večnosť, kým Layel bojoval s dychom. Na Susan ani nepomyslel, uvedomil si. Myslel na Delilah. Mal by sa hanbiť, ale… chcel Delilah znova. Len Delilah.
Vzduch zrazu naplnil bzukot energie.
Layel sa narovnal. Napravil si premočený odev, zatiaľ čo svoju pozornosť pomaly presúval k dreveným dýkam, ktoré si odložil na skalu vedľa seba. Hlupák, s Nolou na ostrove, nemal na to zabúdať. Zohol sa po ne, zmysly mal zbystrené všetkými smermi, hľadajúc dotieravca… Nenašiel nič nezvyčajné. Ale to nič neznamenalo.
Rýchlym, plynulým pohybom popadol svoje zbrane a otočil sa dookola, pripravený vrhnúť ich, ak to bude nevyhnutné. Ale ako si všimol, nikto tu nebol. Okrem… jazierko pod ním sa rozvírilo ako oceán vždy, keď sa chystal objaviť jeden z bohov. Nie, nie teraz.
Layel zostal strachom ako prikovaný. Bol vybraný? Bude potrestaný? Voda hustla, vzdúvala sa, vytvárajúc jasný obrys tela.
Upokoj sa, zostaň pokojný.
Telo začalo žiariť farbami: ružovou, žltou, zelenou. Farby sa čoskoro začali blyšťať ako nočné hviezdy a potom, vo výbuchu ktorý ho takmer oslepil, všetko zaniklo, zanechalo len –
Layel zalapal po dychu. Padol na kolená, akoby ho udreli do hlavy. To nie. Nie. Nie! To je nemožné. Ale našiel sa ako naťahuje roztrasenú ruku, v ústach mal sucho, srdce mu burácalo.
Hľadela na neho Susan.
Logicky vedel že to nie je ona, nemôže byť ona, len na neho jeden z bohov skúša nejaké triky, ale po tom, ako ju po dvesto rokoch opäť uvidel, onemel. Bola nádherná, ako si pamätal. Po plecia hnedé vlasy, mäkké a vlnité. Oči tej istej bohatej, sýtej farby ako orosené lišajníky. Pokožka smotanovo nádherná.
Pery sa jej skrútili do drobného úsmevu.
„Ach, bohovia,“ vydýchol prerývane. Ten úsmev… Nikdy si nemyslel, že ju znova uvidí.
Spustila z neho pohľad, jej telo sa pôvabne otočilo, jej dlhá biela róba sa jej okolo členkov roztancovala. Zasmiala sa… Niekomu? Niečomu? Pôvabnou rukou si prekryla ústa. Layel sa za toto toľkokrát modlil, zapredal by za to svoju dušu. Teraz tu bola.
Susan sa otočila späť k nemu, potom, v očiach jej zasvietilo pobavenie. Kývla mu zohnutým prstom a on bol na nohách ešte skôr, ako si uvedomil, čo robí. Vykročil smerom k nej, zúfalo chcejúc okolo nej ovinúť ruky. Zúfalý potrebou zahľadieť sa do tých zbožňovaných fialkových očí, kým ju bude držať tesne pri sebe.
Layel sa nečakane zarazil. Susanine oči boli zelené. Delilahine boli fialkové. Delilah. Voda mu špliechala na nohy, vracajúc ho k studenej realite na rozdiel od milovanej vízie.
Susan mu znovu pokynula, vynucujúc si nejakú akciu.
Prečo tu ešte stále postávam? Prečo nekráčam smerom k nej?
„Nenávidíš ma?“ Spýtal sa jej. Toľkokrát sa jej na to chcel spýtať. „Viníš ma za to, čo sa stalo?“
Nečakal odpoveď, ale tie slová z neho aj tak vypadli.
Zamračila sa, ruky jej spadli k bokom.
„Nenávidím sa. Obviňujem sa.“
Hlavu naklonila do strany, akoby sa snažila pochopiť, o čom to hovorí a nevedela ako odpovedať.
„Zomrela si, naše nenarodené dieťa zomrelo a ja som tu zostal so všetkými spomienkami a bolesťou. Keby som bol silnejší… Keby som vás radšej chránil…“
Napokon prehovorila.
„Milujem ťa,“ povedala tým mäkkým hlasom, na ktorý si pamätal. „Potrebujem ťa. Poď ku mne.“
V hrudi ho bolelo, počúval sladké zafarbenie jej hlasu po takej dlhej dobe, ale nie z dôvodu ako si vždy myslel, že sa tak stane, keď Susan opäť uvidí. Cítil bolesť preto, lebo ako pozoroval svoju milovanú, uvedomil si, že tie silné city, ktoré k nej vždy prechovával, tam už nie sú.
Zažmurkal, neistý si svojimi myšlienkami. Iste sa mýli. Iste po nej túži tak, ako to bolo vždy. Ale… Nie. Nestalo sa to. Ruky ho už nesvrbeli, aby jej mohli prehrabnúť vlasy. Jeho svaly sa nenapli, keď pomyslel na jej dotyk. Žalúdok sa mu nerozochvel, keď si pomyslel na to, že si ju vezme.
Miloval ju, to sa nikdy nezmení, ale vášeň, potreba, boli preč. Každá unca jeho vášne patrila Delilah. Jeho nádej na budúcnosť – Delilah. Jeho dôvod žiť – Delilah.
Po tom šokujúcom odhalení sa cítil, akoby z neho opadla záťaž, váha, ktorá ho ťahala dolu, udržiavala ho v špine, neschopného vstať. Aby ani nechcel vstať.
„Prosím, Layel.“ Vábila ho takmer rozhnevaným kývnutím rukou. „Poď ku mne.“
Layel zistil, že je opäť na kolenách, po lícach mu stekali slzy. Vedel, že je to len trik, ale so smútkom i s nadšením vedel, že ak by to skutočne bola Susan, on by k nej nešiel. Znamenalo by to zradiť Delilah a on sa k tomu nedokázal prinútiť. Miloval Delilah. Drahí bohovia.
Sám seba dvesto rokov trestal a už to dlhšie nechcel. Chcel sa od nenávisti oslobodiť. Chcel žiť. Skutočne žiť.
Chcel Amazonku. Teraz, navždy.
Aj keď si ju nezaslúžil. Neurobil nič čestné, ale chcel ju. Chcel šancu urobiť ju šťastnou. Chcel šancu byť s ňou naveky, rozmaznávať ju, po všetky dni jej života.
„Susan,“ zastonal. „Susan, odpusť mi ešte raz.“ Nakoniec ju nechá ísť, aj keď jej prisahal, že za ňu bude bojovať na večnosť. „Odpusť mi.“

***


Delilah sledovala, ako sa Layel presunul k pustému jazierku, hovoriac sám so sebou, znovu plakal. Nebola schopná sa pohnúť, priviedli ju sem bohovia, bytosti tak mocné ako oni, boli schopné jej prikovať nohy na miesto a držať ich tam. Prečo si vybrali práve ju? Vari už netrpela dosť?
„Susan. Susan, znovu mi odpusť. Odpusť mi.“
V Layelovom hlase bolo toľko utrpenia a bolesti, až Delilah v očiach zaštípali slzy. Videla ho, videla to utrpenie v jeho tvári. Potrebujem ho utešiť – ak mi to dovolí. Ale keď sa pokúsila pohnúť, len spadla na kolená a odrela si kožu.
„Prečo ste mi to ukázali?“ zašepkala prerývane. „Prečo?“
Celé týždne dávala upírovi priestor, ktorý povedal, že potrebuje. A ona bola nešťastná, chýbal jej, túžila po ňom.
A ona jemu tiež. Vedela to. Pozoroval ju. Každý deň ju pozoroval a niekedy ju dokonca aj sledoval. Jej nádej sa obnovila a dnes ráno sa rozhodla ju opäť pokúšať. Bola bojovníčka. Každopádne by sa nemala tak ľahko vzdávať. Ale predtým ako ho mohla sama nájsť, bola prenesená sem.
On nie je muž pre teba, našepkával jej tichý hlas. Miluje inú.
Stuhla. Určite jeden z bohov, Hlas patril žene, jemný a rytmický, jeden z tých, ktorý počula už predtým pri niekoľkých výzvach.
„Nie. Neverím tomu.“
Dokonca aj keď to vidíš, odmietaš uveriť? Zaznela zmätená odpoveď. Dokonca aj keď ho počuješ?
Dokonca aj vtedy. Poznala ho, aj jeho vzdorovitosť. Uviazol v minulosti, nie pretože stále túžil po svojej družke, ale pretože sa cítil zodpovedný za to, čo sa jej stalo.
„Potrebuje ma.“
Nastala pauza. Prečo ho ešte stále chceš?
„Milujem ho.“ A bola to pravda. Bol jej súčasťou. Bol mužom vernosti a vášne, temnoty a svetla. Bol oddaný a silný, bojovník v celej jeho podstate. Bol jej druhá polovica, tá časť, ktorú vždy hľadala.
Tvoja sestra ma sklamala, veľakrát. Opustí ťa a ja sa nemôžem držať mimo Atlantídy, pretože ty si sa zamilovala, Amazonka. Tentoraz v jej hlase nebol žiadny zmätok. Len hnev. On ťa rozptyľuje a rozptýlenie si nikto z nás nemôže dovoliť.
Držať sa mimo Atlantídy? Ako by mohla byť taká mocná bytosť držaná od čohokoľvek po čom túžila?
„Áno, rozptyľuje ma od vašej krutej hry, ale je mi to jedno. Milujem ho a nič nie je dôležitejšie. Len nás zoberte domov. Prosím. Toto si nezaslúžime. Čokoľvek vás už drží od Atlantídy, pomôžeme vám nájsť cestu. Prisahám.“
Ozval sa chladný smiech.
Nemalo by ti to byť jedno. Prehrala by som. Čo znamená, že ty nemôžeš prehrať.
Prehrať? Prehrať čo? Pokiaľ Delilah vedela, len ona a iné bytosti boli účastníkmi výzvy, nie bohovia medzi sebou. Ale nemala čas nad tým premýšľať, pretože telo sa jej prehlo od bolesti.
Prehnala sa ňou horúčava, každý sval sa jej napínal. Mala pocit, akoby sa z nej niečo driapalo von, tá vec ju škriabala po orgánoch, žilách. Potom, zrazu, bola… prázdna. Úplne prázdna.
Jej emócie – boli preč. Jej city k Layelovi – preč. Nemilovala ho, nie žeby ho nenávidela, jednoducho k nemu necítila nič. Nič k nikomu. Zamračila sa, očakávala zmätok, hnev, alebo dokonca napĺňajúcu úľavu, jej posadnutosť ním skončila. Stále nič.
Jedného dňa mi za to poďakuješ, pretože som ti práve zaistila víťazstvo, povedala bohyňa.
Niečo so mnou nie je v poriadku, pomyslela si, ale nedokázala nájsť vôľu sa tým zaoberať.
Layel bol stále pri jazierku, keď sa jej nohy oslobodili, ale nevydala sa k nemu ako plánovala. Jednoducho sa otočila na päte a vzďaľovala sa. Bola unavená. Možno bol čas zdriemnuť si.



9 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za další kapitolu. Skvělé :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  5. Vďaka za ďalšiu kapitolu a neviem sa dočkať pokračovania :-)

    OdpovědětVymazat
  6. super..
    ďakujem. bety

    OdpovědětVymazat
  7. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat