sobota 25. července 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 20



Delilah strávila väčšinu rána rozjímaním o tom, čo robí Layel. Myslela si, – dúfala – že jedna noc s ním bude stačiť.
Nebolo to tak.
Teraz chcela viac. Viac z neho. Viac všetkého. Dotýkal sa jej tela, ale poznamenal jej dušu. Dokonca si myslela… že by ho mohla milovať. Milovať ho so všetkým, čím bol. Kým a čím bol. Dokonca aj tú temnotu v ňom. Chcela ho za to milovať, chcela ho za druha. Aby sa s ňou miloval a potom ju držal v náručí a nie aby splašene utiekol preč akoby bola jedovatá.

Chcela, aby sa o ňu staral rovnako, ako sa staral o iných. Ja som výhra, do čerta!
Delilah žiarlila, pripúšťala si to. A aj keď túžila mať Layela len pre seba, nemohla ho požiadať, aby zabudol na svoju prvú lásku. Len keby si pre Dalilah vytvoril miesto vo svojom srdci, áno. Mala podozrenie, že malý kúsok jeho srdca bude lepší, ako úplná oddanosť niekoho iného.
Keby mala Delilah trochu menej bojovného ducha, mohla by povedať, že zvíťaziť v tejto hre je nemožné. Už aj jej spoluhráči sa od nej odvracali, mysleli si, že pomáha ich nepriateľovi. A Tagart ju varoval.
Spojením sa s upírím kráľom by zrušilo ich dohodu. Viac ako to, zdalo sa, že Layel sám bol odhodlaný vytlačiť ju zo svojho života.
Plakal, ach bohovia. Plakal. Už i pomyslenie na tie horúce slzy jej sťahovalo žalúdok. Aký zlomený a zranený sa musel cítiť, keď takú vec urobil pred ňou.
Aká zlomená a zranená sa ona cítila, keď na to myslela. Keď bol zranený, nevyronil ani slzu. Dokonca sa ani nezaškľabil. Prečo to potom urobil po milovaní s ňou?
Keby len vedela viac o mužoch a ich spôsoboch. Ale ona nie, mala len jedinú skúsenosť s Vorikom, takže o neho bude musieť bojovať úplne naslepo.
„Najdôležitejší boj môjho života a ja som prakticky bezbranná,“ zamrmlala k stromom.
Potom čo sa okúpala, nenávidela stratu Layelovej vône na jej koži, ale vedela, že je to nutné, ovinula okolo seba tenké pásy kože. Čím mala na sebe menej látky, tým horšie ju mal protivník za čo uchopiť.
S povzdychom sa vydala smerom k pláži. Nad ňou jasne svietila oranžová guľa a jej žiara jej na koži vytvárala perličky potu. Keď dorazila do tábora, videla ako oba tímy posedávajú okolo praskajúceho ohňa a jedia opekané prasiatko. Zahliadla Nolu, premočenú a krvácajúcu, ale tkanivo sa hojilo rýchlejšie, ako kedy Delilah videla. Ako je to možné?
Nola si ju všimla tiež, pozorovala ju, potom sa zamračila a kývnutím prstov ju zavolala k sebe. Prekrížila si nohy, rýchlo sa snažiac ukryť hojacu sa ranu.
Keď k nej Delilah vykročila, začervenala sa. Vyzerám inak ako predtým? Uspokojená? Sadla si na kmeň vedľa druhej Amazonky, korenistá vôňa sa jej vzniesla k nosu. Ústa jej zvlhli.
„Tvoje zranenie je –“
„To nie je dôležité. Dnes ráno sme stratili ďalšieho člena nášho tímu,“ povedala Nola, podávajúc jej hrubý zelený list naložený sčernetým mäsom.
„Čo?“ Z rozšírenými očami si list položila na koleno. „Ako? Prehral môj tím.“
„Ten hlupák sa pokúšal utiecť. Plával smerom ku kupole.“ Nola ľahostajne pokrčila ramenami. „Dostal ho žralok. Pravdepodobne milosrdná smrť oproti tomu, aký trest by mu vymerali bohovia. Ale ja sa ani nespýtam, kde si bola alebo prečo si tu nebola, aby si mi pomohla tak, ako si mi to prisahala.“
Delilahin rumenec sa zmenil na žeravé pálenie.
„Dúfajme, že počet spoluhráčov nebude mať počas ďalšej výzvy žiadny význam.“
Nola zahryzla do žltého ovocia a zamyslene prežúvala. „To sa skutočne staráš, či môj tím zlyhá?“
„Samozrejme.“
„Kvôli mne alebo kvôli tvojmu upírovi?“
Jej upír. Mala rada ten zvuk. „Prečo nemôžem mať obavy o vás oboch?“
„Upírí kráľ tebou opovrhuje, vieš to. Využíva ťa, aby zvíťazil.“
Delilah civela dolu na svoju porciu, zarezávali sa do nej úponky strachu.
„Prečo to hovoríš?“
Prišla sem plná nádeje na budúcnosť s jej mužom. Ale jej sestra ju dokázala zničiť len niekoľkými slovami a odhalila všetok strach, ktorým sa do teraz odmietala zaoberať.
„Vari ja nemôžem nájsť šťastie? To je to, čo sa mi pokúšaš povedať? Len preto, že som Amazonka?“
Roztrasenými prstami si zdvihla mäso k ústam a odhryzla si.
„Šťastie?“ Nola sa potichu zasmiala, ale ten zvuk bol ostrý ako uhryznutie. „S mužom? Nepriateľom? Bojovníkom, ktorý ťa napokon zradí? Nikdy sme neboli práve priateľkami Delilah, ale dokonca ani ja by som ti nepriala taký osud.“
Delilah to vedela a jedlo, ktoré práve prehltla, sa jej v žalúdku zmenilo na olovenú guľu.
„Si kvôli nemu ochotná opustiť náš kmeň, však?“
Ak by bol jej, myslela si, že by mohla. Mužom nie je dovolené žiť v kmeni okrem doby párenia. Dokonca aj žiadosť o niečo také by znamenalo trest.
Pri Layelovi by jej to za to stálo, i keď pochybovala, že by chcel bývať s jej sestrami. Jednako mala podozrenie, že ak by sa ho spýtala, urobil by to – teda ak by ju miloval, samozrejme. Urobil by čokoľvek, aby chránil a rozmaznával ženu, ktorú by miloval. Cítila to z neho. Nebol by šťastný, pokiaľ by nebola šťastná jeho družka.
Miloval by ju tak divoko, že by zabudol i na zvyšok sveta. Ona by nemohla urobiť nič iné.
Mohol by ju predsa len milovať? Tie slzy… a chcel ju len na jednu noc. A ty tiež. Pravda.
Možno, tak ako ona, teraz to rozhodnutie ľutoval. Možno pomýšľa na to, že bude o ňu bojovať. Pomaly sa zaškerila.
„Ty sa pri pomyslení na zradu svojej rasy usmievaš? Skutočne si šialená.“ reptala Nola.
Zábavné, že Amazonka myslela práve takto, ale Delilah sa nikdy necítila rozumnejšia. A nervózna, áno.
Neistá, áno. Ale pri pomyslení na seba s Layelom, sa cítila – správne.
Stojí jej za to? Za všetko?
Tie otázky ju obkľúčili práve vo chvíli, keď z lesa vystúpil Layel a smeroval k ohňu. Pri jasnom svetle nad ním sebou trhol, jeho pohyby boli pomalé, jeho výraz nečitateľný. Mal na sebe košeľu, zrejme ju ukradol niekomu z protivníkov. Ten čierny materiál mu zakrýval hruď – a škrabance, ktoré mu tam zrejme zanechala ona. Mal na sebe tie isté nohavice, čo včera večer, i keď teraz boli čisté, akoby ich starostlivo opral.
Pri pohľade na jeho krásu jej podskočilo srdce. Pocit uvedomenia sa jej prehnal žilami a narastal v nej pocit majetníckosti. Môj. Nepáčilo sa jej keď sa na neho dívali iné ženy, uvedomila si. Včera v noci tie biele vlasy zvierala v dlani. Bozkávala tie červené pery. Hladila jeho tvrdé telo.
Rozhodne môj.
Pozri sa na mňa, prosila mlčky. Poď ku mne.
Layel sa jej smerom ani nepozrel.
Iba jeden pohľad, to bolo všetko, čo potrebovala. Chvíľka medzi nimi, ukradnutá, ale vševedúca. Súkromná. Zobral si jeden list s mäsom a sadol si od nej tak ďaleko, ako to len bolo možné. Ďaleko od všetkých. Upíri mohli jesť tuhú stravu? Nevedela to.
Očividne ani Nola. „Prečo je upír normálne jedlo?“ spýtala sa, zamyslene naklonila hlavu do strany, akoby vymýšľala bojový plán.
„Nie som si istá. Možno chce len zapadnúť.“ Nenávidela, že to nevie. O svojom mužovi a jeho rase sa chcela dozvedieť úplne všetko. Layel, pozri sa na mňa. Prosím. Na čo myslí? Vedel vôbec, že je tu?
Delilah tiež nenávidela, že musí o jeho náklonnosť bojovať v súkromí, keď v nej všetko kričalo, aby išla k nemu, sadla si mu do lona, ovinula mu ruky okolo krku a bozkávať, až kým nezostane bez dychu. Zanechať na ňom svoju značku, aby každý vedel, komu patrí.
Patrí? Zamračila sa. Ten mocný bojovník by nepatril nikdy nikomu. To vedela. Bol príliš hrdý, príliš tvrdohlavý.
„Hanbím sa za teba,“ povedala Nola, čím prenikla do myšlienok Delilah. „Hlboko sa hanbím. Dívaš sa na neho, akoby si úplne prišla o svoju hrdosť, chuť vrátiť sa k svojej rodine a vzdať sa všetkého čím si, len ak ti ponúkne aj to najnepatrnejšie povzbudenie.“
Tie slová sa jej ozývali v mysli a Delilah sa vytiahla na nohy, list sa bez povšimnutia prevalil k zemi.
Hnev ju žeravo bodal. Hnev na Nolu, hnev na samú seba. „Ja sa za seba hanbím tiež“ povedala, „za to, že som dovolila názorom iných ovplyvňovať svoj život.“ Chcela ísť za ním, mala by. Nemala by sa starať o nikoho iného – jej sestru, jej spoluhráčov – a ich názory. Nemala by sa hanbiť za svoje city k upírovi a podľa toho sa aj správať.
To bola jej najväčšia slabosť a ona odmietala byť slabou.
Stál jej Layel za to? Dokonca i za riskovanie svojho života? Áno. Ach, áno.
Odhodlane sa nakopla k pohybu. Jeho pohľad sa zdvihol, zrazil sa s tým jej akoby bol na ňu naladený a sledoval každý jej pohyb. Očné viečka prižmúril do úzkych štrbín, čím zatienil úžasnú modrosť jeho dúhoviek.
Meravo zakýval hlavou, tým jediným pohybom sa ju pokúšal zastaviť.
Ale ona pokračovala dopredu. Napokon, toto bola vojna. Okrem toho, jeho dominancia by mohla byť vítaná – hlavne pri milovaní – ale nikde inde.
Sledovalo ju niekoľko upretých pohľadov, uvažovali nad jej zámermi.
A až keď dospela k svojmu cieľu, zastavila sa. Stála tak, že sa dotýkali prstami na nohách, úžasné. Z blízka mohla vidieť, že má ešte vlhké vlasy, ako sa mu koža trbliece ako čerstvo vyleštené perly. Voňal mužnosťou a silou.
Temnotou.
„Čo si myslíš, že robíš?“ dožadoval sa ticho, ale divoko.
„Dávam ti moju podporu.“ Mohla cítiť ako sa jej Nola pohľadom zavŕtava do chrbta, pálčivejšie ako ktokoľvek iný, ale neustúpi. Výsledok bol veľmi dôležitý.
„Ja nepotrebujem tvoju podporu, ženská.“
„No, ale máš ju.“
„Dovoľ mi, aby som to preformuloval. Nechcem tvoju podporu.“
„Klameš.“ Boj, pamätáš? Nemohla sa vzdať. „Včera v noci –“
„Nečakaj, že sa to zopakuje. Nebudeme o tom ani hovoriť.“
Delilah si založila ruky na bokoch. „No, zmenila som názor.“
Nosné dierky sa mu rozšírili. „To nemôžeš urobiť.“
„Urobila som to. Musím. Včera v noci –“
„Očividne to bola chyba,“ skočil jej do reči.
To ju zranilo, ale už aj predtým bojovala zranená a krvácajúca.
„Nie. Ja som si to užívala. Páčilo sa mi mať ťa v sebe a chcem ťa tam mať znovu.“
Jeho pozornosť sa presunul za ňu, na bytosti, ktoré ich iste sledovali. Tagart tu nebol, to vedela, ale dopočuje sa o tom. Bolo jej to jedno.
„Dohodli sme sa,“ zavrčal Layel. „Jediný raz. Viac nie.“
Zbavená hrdosti, povedala jej Nola. Ak je to to, čo sa musí stať, dobre… „Chcem viac. Potrebujem viac.“
Odmietavo zakýval hlavou, i keď zreničky sa mu rozšírili.
„Nemôžeš dostať viac.“
„Môžem. A dostanem.“
„Potom si budeš musieť nájsť niekoho iného, aby ti to dal.“ Povedal rozhodne, akoby sa nestaral a takmer dúfal, že jeho radu počúvne. Ale tam, v jeho očiach niečo bolo, záblesk absolútnej vražednosti. Tak divoký, že sa zachvela.
Povytiahla jedno obočie. „Mám tvoje slová vyvrátiť hneď teraz?“
„Delilah.“
Varovanie.
„Pre teba som ochotná riskovať všetko, Layel. Moja sestra ma za toto bude nenávidieť, ale ja som k tebe aj tak prišla. Môj tím si myslí, že ich zradím. A ja riskujem všetko.“
„Čo len dokazuje, že si šialená.“
Zrak jej zatemnil červený opar. Nemyslela si, že vyhrať jeho srdce bude ľahké, ale malá spolupráca by bola pekná.
„Ja som ťa nežiadala, aby si mi dal všetko. Chcem len čas. Príležitosť.“ Neodstrkuj ma. Nevidíš, že táto výhra stojí za každý boj?
Nastala dlhá pauza, ale jeho výraz nič neprezrádzal.
„Delilah…“ stíchol, čokoľvek už chcel povedať, zostane navždy nevyslovené. „Počúvaj pozorne, lebo ja si neprajem znovu viesť tento rozhovor.“
Vstal, týčiac sa nad ňou. Potom sa sklonil, aby stáli nos pri nose. Zahryzla si do spodnej pery, želajúc si, aby ju pobozkal tak ako včera v noci.
Dych sa jej zasekol v hrdle – odstúpil od nej o krok dozadu.
„Dostal som ťa a teraz je koniec,“ vyškieral sa s úškľabkom na perách.
Ďalšia lož. Vedela to.
„Layel,“ povedala a siahla po ňom. „Nerob to. Dovoľ mi –“
„Nie.“ Ďalšie pokrútenie hlavou, toto sa blížilo už k hnevu. „Nechcem ťa. Nič z toho čo povieš, to nedokáže zmeniť.“
Ostrosť tohto najnovšieho odmietnutia ju vyfackalo, zranilo, nútilo ju krvácať vo svojom vnútri, i keď navonok to nebolo vidieť. A jednako bojovala. „Layel –“
„Nie! Pozri sa mi na ruku, Delilah. Urob to!“ zavrčal, keď váhala. „Pozri sa a uvidíš, čo som bol včera ochotný urobiť potom, čo som opustil tvoju náruč.“
Zaliala ju hrôza, pretože v hĺbke duše vedela, že to, čo uvidí, ju navždy zmení.
„Urob to!“ zakričal a celý les naokolo stíchol.
Sťažka prehltla a skĺzla pohľadom dolu. Vyhrnul si rukáv košele a vystavil hlboké ryhy na oboch svojich predlaktiach. Pokryté zaschnutou krvou.
„Nerozumiem.“
„Musel som ich vyrezať šesť krát, pretože rany sa rýchlo hojili. Dokonca som si ich potrel špinou, machom a soľou po každom záreze, aby som spomalil ten proces. Prečítaj tie slová. Čítaj ich!“
Sústredila sa, skúmajúc každú chrastu. Nikdy. Viac.
„Teraz rozumieš?“ spýtal sa, hlas mal zrazu tichý.
Myseľ sa jej vyprázdnila, city otupeli. Ten inštinkt bojovníka, vďaka ktorému si bola tak istá, že vyhrá, zmizol, akoby tu ani nikdy nebol. Rozhodne a očividne netúžil po budúcnosti s ňou.
Nikdy viac. Nikdy viac ju nepobozká, nedotkne sa jej, nepomiluje ju. Nebola pre neho výhrou, bola na obtiaž. Bola všetkým, čím už nikdy viac nechcela byť, bezvýznamná, nedôležitá, nepodstatná. Opäť si vybrala nesprávneho muža. Túžila po niečom, čo nikdy nemohla mať. Ale tentoraz ju to zranilo oveľa viac ako predtým.
Omnoho viac.
„Rozumiem,“ povedala potichu. Tentoraz medzi nimi nemusel vytvárať odstup. Urobila to ona. Kúsok po kúsku ustupovala. Nohy jej zoslabli, uvedomila si nejasne, blízko k zrúteniu.
Kvôli nemu som bola ochotná vzdať sa všetkého, ale on ma nechce. Ach, bohovia. Nechce ju. Otupenie sa začalo vytrácať, pokúšali sa do nej zabodávať kopije bolesti.
Čím viac vzdialenosť narastala, tým viac emócií Layel ukazoval. V jeho nádherných črtách zažiarila ľútosť, nasledovaná smútkom.
„Musí to tak byť,“ povedal s takým odporom k sebe samému, že sa ním dokonca zaplnil aj vzduch okolo. „Mám poslanie. Mám družku. Nemôžem na to zabudnúť.“
„Mal si družku,“ povedala, chcejúc ho zraniť, pretože on ublížil jej. „Je mŕtva. Nedokázal si ju zachrániť a za to sa cítiš vinný. Myslela som si, dúfala, že si podstúpil už dosť pokánia. Očividne nikdy nebudeš mať dosť.“
Na čeľusti sa mu mykol sval, ale ona ešte neskončila.
„Bez ohľadu na to čo si urobil, kto si dnes, zajtra, to je najdôležitejšie. Zaslúžiš si byť šťastný. Chcela som byť tou, ktorá ťa ním urobí. Ale ako vidím, nemôžem. Nikto nemôže. Nemusíš sa znepokojovať, že ťa budem ešte niekedy obťažovať.“
„Delilah.“
No, prinajmenšom si pamätá jej meno. Ďalší krok späť.
„Nič viac nemusíš hovoriť. Videla som len to, čo som chcela vidieť, zatvárajúc oči pred… ostatnými vecami. Už taký blázon znova nebudem.“
Jazykom si prešiel po tesákoch.
„Si zranená. Nepomýšľaj na to, že by si sa vrhla do náručia iného muža. To pre teba urobí veci len horšími.“
„Je len jeden spôsob ako sa to dozvedieť, nie?“ spýtala sa trpko.
Keď si prstami prešiel po pripomienkach na rukách, dýchal zrýchlene.
„Bezo mňa ti bude lepšie.“
„Áno. Bude. To je jediný bod, na ktorom sa absolútne zhodneme.“
Ďalší krok späť. Chcela sa otočiť a ujsť, ale odmietla. Tak by vedel, ako veľmi ju zranil. Zasmiala sa. Čo na tom záleží, ak by to aj vedel? Nemôže na ňu myslieť menej. Ach, počkať. Môže.
„Môj prvý milenec bol drak. Vieš, čo to znamená, Layel? To znamená, že si si nárokoval kurvu tvojho najnenávidenejšieho nepriateľa. Vzal si si zvyšky po drakovi. Dúfam, že to vedomie ťa znechutí dostatočne, tak ako si dnes znechutil ty mňa.“
Jeden z tesákov mu vykukol spod pery.
„Ja som ťa nežiadala aby si sa kvôli mne niečoho vzdal,“ povedala mu,“ ale ja by som sa vzdala všetkého pre teba.“ Boj skončil a ja som prehrala. Boj. Ha! Ako by sa dalo bojovať s mŕtvou ženou. Boj skončil ešte skôr, ako vôbec začal. „Na veky vekov, Layel.“
S tým sa otočila. A ušla.

A tentoraz ani nedúfala, že by ju mohol nasledovať.

10 komentářů:

  1. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za skvělý překlad!!! :-) :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka za preklad a korekciu, a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  6. Skvělé ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Skvělé, díky moc za další kapitolu .

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat