pondělí 20. července 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 19




Shivawn stále viac prepadal panike.
Prehľadal celé Vonkajšie mesto, ale Alyssa tam nebola. Tak ako aj vo Vnútornom meste. Nebolo po nej ani stopy. Potom sa vydal do pevnosti upírov, kde žila. Nikto ju nevidel. Veril im, pretože okamžite zahájili svoje vlastné pátranie.

Shivawn už nevedel o žiadnom ďalšom mieste, na ktoré by sa mal zamerať.
Kamkoľvek šla, nezachytil ani náznak jej vône – a odkedy sa jej naposledy nadýchol, prešli už takmer dva dni. Takmer dva dni čo s ňou hovoril, tešil sa z jej dôvtipu, pokúšajúc sa ju presvedčiť o svojej láske.
Bola jeho. Potreboval ju. Bez nej zomrie.
Už teraz bol slabý, ale nemohol s tým nič robiť. Nikdy viac. Dokonca nemohol ani pomyslieť na bozkávanie sa s inou ženou. Tá myšlienka mu bola odporná. Takto sa musela cítiť i Alyssa, potrebujúc jeho krv a žiadnu inú. Toto utrpenie si zaslúžil, uvedomoval si to. Toto a tisíckrát viac.
Alyssa bola pre neho jedinou ženou. Jedinou. Navždy. Už nedokázal stvrdnúť pre žiadnu inú.
Mnoho z nich sa to počas jeho hľadania pokúšalo zmeniť a zlyhali. A tá skutočnosť ho tešila. Nechcel žiadnu inú, nechcel, aby na ne jeho telo reagovalo. To by znamenalo zradiť Alyssu a ona bola pre neho dôležitejšia ako dýchanie.
Len ju musí nájsť.
Čo ak bola zranená? Čo ak sa o ňu pokúsil iný muž? V jeho vnútri sa prebrala k životu ohnivá zúrivosť.
Keby boli druhovia, nymfia žena by už nechcela žiadneho iného muža, ale nebol istý, ako je to so spárenými upírmi.
Nevedel o žiadnom nymfovi, ktorý by si za manželku vzal upírku.
Kde u Hádesa bola?
Je to moja vina, pomyslel si temne. Mal by som byť potrestaný. Hlboko ju zranil a plánoval stráviť zvyšok večnosti naprávaním svojho správania. Len aby sa mu ju podarilo nájsť.
Zrazu sa ozvalo buchnutie. Náraz. Okamžite otvoril oči. Kedy ich zatvoril? Shivawn sa zamračil a rozhliadol sa okolo seba. Všetko čo stihol zazrieť bola horda nymfích bojovníkov. Jeho zamračenie sa prehĺbilo.
Valerian si s mečom v ruke prerazil cestu dopredu a mračil sa dolu na neho.
„Kde si bol?“
Lepšia otázka: kde je teraz?
Jeho unavený pohľad sa presúval z bojovníkov vyššie a vyššie k slamou pokrytej streche. Nos mu naplnil pach koní a sena. Prenajatá izba, spomenul si. Bol v kentaurej stajni na okraji mesta, pretože bola blízko k upírskej pevnosti.
Len pre prípad, že by sa vrátila. Alebo ju našli jej súkmeňovci.
Do čerta. Kde je?
„Shivawn?“
Obrátil svoju pozornosť k Valerianovi a vytiahol sa do sedu. Zotrel spánok zo svojej tváre.
„Videli ste Alyssu?“ spýtal sa bez úvodu.
„Nie. Je nezvestná?“
„Áno. Do čerta, áno.“
„Kde si bol? Čo si robil? Neohlásil si sa mi ako som ti nariadil, robil som si starosti.“
„Poviem ti to.“ Ostrým pohľadom strelil po mužoch. Nemuseli počuť o jeho hanbe. „Keď budeme sami.“
Valerian zaťal čeľusť a niekoľko sekúnd nič nevravel, vôbec nič. Nenávidel neposlušnosť. To Shivawn vedel veľmi dobre, takých previnilcov väčšinou pre kráľa sám zabíjal.
„Prosím ťa,“ povedal Shivawn.
Valerian konečne prikývol a bez váhania vyhnal vojakov z miestnosti, ich topánky ťažko dupotali.
„Hovor.“
Teraz boli sami, ale Shivawn zrazu nevedel nájsť slová. Hlavu si zložil do dlaní a lakte ukotvil o kolená. Prikrývka mu skĺzla k drieku a navrstvila sa mu na ochabnutý penis. Bude ešte niekedy znova tvrdý? Alyssa… trhol sebou.
„Počul si niečo o našich bojovníkoch?“ Spýtal sa Valerian, pokúšajúc sa začať rozhovor.
„Nie. Zmizli, tak ako aj ďalšie dvojice z každej z rás. Nikto nevidel ani viac nepočul o svojich bojovníkoch. Niektorí dokonca zmizli priamo pred svedkami, v jednej chvíli tam boli a v ďalšej nie.“
„Takže je za to zodpovedný Poseidon,“ zamrmlal Valerian. „Kto iný by mohol dokázať niečo také?“
Bohovia ich ignorovali stovky rokov. Ale Poseidon, boh mora, im svoju prítomnosť pripomenul už pred niekoľkými mesiacmi a teraz si samozrejme myslel, že si vynahradí svoj stratený čas a všetkým spôsobí ťažkosti. Bastard.
„Myslíš, že sú… mŕtvi?“
„Ak to tak je, tak nastane taká božská vojna, akú dokonca ani bohovia ešte nevideli. Ale nie, mám podozrenie, že ich na niečo využívajú. Možno sa s nimi kráľ mora zabáva.“
„Všimol som si, že keď sa nudili, zažali sa diať zlé veci.“
„Správne.“ Valerian na chvíľku zatvoril oči. „Chcem toho bastarda nenávidieť, ale nemôžem.“
„Dal ti späť tvoju ženu,“ povedal Shivawn, želajúc si, aby Poseidon urobil to isté aj pre neho.
Kráľ nymfov prikývol. Vložil meč do puzdra a vykročil do stredu miestnosti k jedinému stolu, malej, štvorcovej, drevenej mase z nízkymi kreslami, ktoré kentaurom dovoľovali pohodlne sa natiahnuť. Valerian si sadol, aj rozvalený tak ako teraz dajako stále pôsobil kráľovsky.
„Prikážem vojakom strážiť obe mestá a dávať pozor.“
„Dobre.“
„Teraz mi povedz zvyšok.“ Valerianov pohľad stvrdol.
„Zvyšok?“
„Prečo vyzeráš ako –“ Valerian mávol rukou smerom k nemu. „ – smrť.“
„Našiel som svoju družku,“ povedal. V mysli sa mu vynoril Alyssin obraz. Hodvábne vlasy padajúce jej do tváre plnej potešenia – ako i bolesti – telo mäkké, dychtivé. Telo meravé, boľavé.
„Ach, tak to veľa vysvetľuje,“ povedal Valerian s rehotom. „Robil som si starosti pre nič za nič. Správna žena vždy prinúti muža najskôr trpieť, Shivawn. Shaye mi urobila to isté, keď sme sa stretli po prvý krát, jasne si na to pamätám. Chvíľu mi to trvalo, ale keď som si to konečne uvedomil, tvrdo som na sebe začal pracovať, čo bola dobrá vec. Nikdy nezabudnem akého požehnania sa mi dostalo, že som ju našiel a získal ju. Nikdy ju nebudem brať ako samozrejmosť.“
Ale Shivawn si nemôže byť istý rovnakým výsledkom pre seba a Alyssu.
„Áno, ty si o Shaye usiloval, ale ona ťa vždy chcela. Moja žena mnou opovrhuje.“
A bohovia, mala na to plné právo. Odstrkoval ju od seba zas a zas. Rok čo rok. Zranil ju, urazil, roztrieštil jej hrdosť, jej ženskosť. Jej srdce.
To drahé, nádherné srdce. Srdce, ktoré mal chrániť.
„Porozprávaj sa s ňou,“ povzbudil ho Valerian. „Ospravedlň sa. Ženy to majú radi.“
„Pokúšal som sa. Utiekla.“ Stisol si koreň nosa. „Čo mám robiť? Vždy som sa modlil za družku. Sledoval som pády mojich priateľov a prial som si, aby sa to stalo aj mne. Ale ani som si ju nevšimol a nakoniec som zistil, že som ju mal celý čas pred sebou. Teraz Alyssa má –“
„Upírka Alyssa?“ Každý vedel o Shivawnovom odpore k jej druhu.
Meravo prikývol.
„Mal som to uhádnuť, bol si tak… divoký, keď si bol s ňou.“ Valerian súcitne prikývol. „Je bojovníčka, nie je ľahké ju premôcť.“
„Nie. Nie je bojovníčka. Nechce ňou byť. Zrejme ňou nikdy nechcela byť.“ Ale bojovala kvôli nemu. Ach, áno, dlhuje jej viac, ako jej kedy bude môcť splatiť. Večnosť nebola dosť dlhá, aby ju mohol rozmaznávať.
Valerian na neho hľadel, akoby jeho tvrdeniu neveril.
„No, ona poznala boj. Ak ju chceš, ako hovoríš –“
„Chcem.“
Celým svojím srdcom. Chcel ju viac, ako kedy chcel niekoho iného.
„Potom musíš za ňu bojovať, s ňou. Pravdepodobne to bude ten najkrvavejší boj tvojho života.“
Ale odmena by mohla byť cenou za akékoľvek zranenia.
„Urobím všetko, čo bude potrebné. Len ju musím nájsť.“ Ukrývala sa pred ním, vedel to. Mohla predpokladať, že po nej bude pátrať, len aby ju zabil. Prinajmenšom, aby ju potrestal.
Napokon, sľúbil jej práve to.
Bol nejaký muž niekedy taký blázon? Pripútala ho reťazami, držala ho ako väzňa. Keby bol s ňou, nechcel by sa starať o nič iné.
„Má rodinu?“ spýtal sa Valeriana.
Kým uvažoval, zvraštil obočie. Ak aj mala, nikdy o nej nehovorila.
„Nemyslím si to.“
Valerian za zamračil, dvoma prstami si pošúchal bradu. „Bratia,“ povedal, potom prikývol. „Mala bratov.“
Shivawn nenávidel, že to nevedel. Chcel o nej vedieť všetko.
Potom sa jedno z Valerianových slov preniklo do mysle. „Mala? Zomreli?“
„Myslím, že Layel spomínal, že boli nezvládnuteľní, krutí. Muselo to tak byť, lebo boli popravení, ich hlavy odťaté a ich tela priklincované k stromom.“ Prikývol, akoby sa mu práve upírove slová opakovali v mysli. „Podľa toho čo viem, boli démoni, i keď Alyssa nemala ani tušenia, že Layel o tom vedel a ich kráľovná nikdy nenašla ich vrahov.“
Všetko na Shivawna doľahlo naraz, krv mu mrzla na ľad. Nie pretože nenávidel čím Alyssa bola – nemohol nenávidieť žiadnu jej časť – ale kvôli tomu, že si práve uvedomil, o čo ju možno obral. Ak bola skutočne spolovice démon a ak jej bratia boli zabitý tak… to znamenalo… Shivawn si myslel, že začne zvracať.
Kedysi dávno, sťal troch démonov a priklincoval ich k stromom.
„Koľko ich bolo?“ zachrčal. „Myslím tých bratov.“
„Nespomínam si presne. Dvaja. Možno traja. Očividne im boli odrezané rohy, spolu s ich hlavami.“
Ľad sa zmenil na milióny pichľavých ihličiek, zarezávali sa mu do každého z orgánov. Traja. Boli tam traja.
„Ja som ich zabil,“ podarilo sa mu vysloviť cez tvrdý uzol v hrdle. „Urobil som to. Odťal som im hlavy. Odrezal rohy.“
Valerian sa narovnal.
„Oni boli tí…“
„Áno.“ Cítil sa ako blázon. To preto mu Alyssa pripomínala tú hroznú noc.
Tie démonie oči civeli hore na neho kým udrel mečom, v skutočnosti, v jeho nočných morách – oči rovnaké ako tie jej.
Lenže tie jej boli láskavé a milujúce. Tiež z nej bolo cítiť jej démoniu krv. Možno tam bola a on to akosi podvedome zaznamenal.
Samozrejme, že tam bola, pomyslel si, i keď sa toho nezúčastnila. Pravdepodobne sa ukrývala a bála sa. Prichytil ju ako ho sleduje a vždy keď sa pozrel jej smerom, prikrčila sa.
Krivdil jej ďaleko viac ako predpokladal. Pohŕdal všetkými démonmi preto, čo sa stalo jeho otcovi, ale Alyssa mala všetky dôvody, aby ním opovrhovala. Tá žena bola čarovná. Hľadela na neho s láskou a túžbou v tých krásnych očiach.
Až do chvíle pred dvoma dňami, kedy sám všetko zničil.
„Čo sa chystáš urobiť?“
Shivawn si pomyslel, že už vie kde by mohla byť. Na mieste, o ktorom si nikdy nemyslel, že sa tam znova vráti. Miesto, na ktoré už nikdy nechcel ísť. Miesto smrti jeho otca.
„Hodlám získať svoju ženu,“ povedal rozhodne. Či ho už bude chcieť alebo nie.

***


Žiarivá oranžová ohnivá guľa stúpala po oblohe vyššie a vyššie, pálila Zaneho na koži, ale v skutočnosti mu neubližovala – tak ako bohovia sľúbili. Prial si, aby to tak nebolo. Privítal by každé pichnutie.
Nola ho odmietla.
Nechcela ho, netúžila po jeho dotyku tak on po tom jej. Toto nečakal.
V jeho náručí bola divoká, dokonca vykrikovala jeho meno. Bol si tak istý jej súhlasom. Bohovia mu to dlhovali. Nečakal, že od neho utečie, bude ho nenávidieť tak ako Cassandra.
Hľadela na neho, akoby bol démon, ktorého práve videli zomierať. Démon – ako sa mu len hnusili. Tešili sa z bolesti, výkrikov, agónie – bolesti, výkrikov a agónie, ktorú pôsobili iným. Milovali zraňovať partnera počas sexu. A on to vydržal. Nenávidel sám seba, ale dovolil jej všetky krutosti, po ktorých túžila. Nechcel na to myslieť. Bolo to príliš bolestivé. Keď sa oslobodil a Cassandra ho odvrhla, myslel si – dúfal – že už nikdy nebude mať sex.
Ale Nola… tá nádherná Amazonka ho prinútila cítiť pokušenie, zažiť jednoduchý pôžitok, z ktorého sa tešil za života predtým. Predtým… len predtým. Ale nie. Nenávidela ho.
Niekde hlboko vnútri musela vedieť, čo bol zač. Čím je stále. Proti príliš jasným lúčom zatvoril oči, pálenie na tvári zosilnelo. Čo očakával? Že mu padne k nohám? Že ho bude prosiť o potešenie?
Prinútil ju chcieť ho, tak ako jeho kedysi démonská kráľovná podriadila svojej vôli.
S tou myšlienkou sa Zane nahol a vyprázdnil obsah svojho žalúdka. A stále znova, až pokiaľ mu v ňom nič nezostalo. Až pokiaľ nebol prázdny. Až pokiaľ z neho neunikol každý kúsok jeho energie.
Ak Nola nebola ženou pre neho, prečo ju stále chce? Na to nemal žiadnu odpoveď. Chcela toho draka? Mal to vedieť. Samozrejme. Brand bol silný, neskazený a čestný.
Zaneho celé telo sa naplo, vzdúvajúca zúrivosť mu dodávala krátkodobú silu. Zdalo sa, že to Nolu skutočne k dračiemu bojovníkovi priťahovalo – ale k nemu nie. To Zane skutočne nemôže spoznať tú sladkú, prvotnú príťažlivosť?
Bude trpieť navždy a ešte aj v ďalšom živote?
Možno. Nebol dosť dobrý pre nikoho. Bol ničím, o nič lepší ako žlčou páchnuci piesok, na ktorom teraz ležal. Koniec – koncov, s kráľovnou všetky tie veci po celé roky robil dobrovoľne. Pre svoju ženu, áno. Pre jej slobodu. Stále sa dobrovoľne predkladal tej suke, len aby mohol zistiť ďalší spôsob ako ušetriť svojho milovaného človeka.
Ale možno, len možno, by som mohol za niečo stáť. Ak vyhrá tieto smiešne preteky a zostane posledný stojacim bojovníkom, dokáže, že je silnejší ako všetci ostatní. Možno…
Áno, možno.

***


Nola už toho mala dosť.
Chcela byť preč z tohto ostrova utrpenia, preč od mužov. Len… preč.
Chcela byť späť v Atlantíde, potom bude môcť preskúmať to chvenie žalúdka, ktoré sa objavovalo vždy, keď sa na ňu zadíval upír Zane. Ale nie tu, nie teraz.
Proste chcela ísť domov.
Bola by pohľadala Delilah, pretože teraz sestru potrebovala, ale neobťažovala sa.
Delilah je pravdepodobne s tým nenávideným upírím kráľom, mužom, ktorý ju zradí, zničí ju. Muži to urobia vždy.
Tak ako aj ženy, keď už sme pri tom. Ľudia jednoducho neboli dôveryhodní. Vo chvíli keď sa im otočíte chrbtom, vás zrania. Jej vlastná matka ju vzala do Vonkajšieho mesta a predala ju prvým tvorom, ktorý chceli Amazonku, ale nechceli byť otrokmi v Amazonskom tábore. Bojovala s nimi – najskôr. Ale držali ju dolu, dovoľujúc viacerým ľuďom vidieť jej poníženie.
Nola si zaťala zuby do spodnej pery, kráčala pomedzi hrubé stromy, v oboch rukách zvierala dýky. Upíri. Ako len nimi opovrhovala. Zane ju nemal nútiť cítiť sa takto, zmätená a boľavá, neistá a plná nádeje. Koľkokrát vo svojom živote dúfala v niečo lepšie, ale vždy bola sklamaná.
Mala by som zabiť Zaneho a jeho kráľa. Delilah nikdy nekonala tak… mäkko. Jediné, o čom očividne Delilah v poslednej dobe dokázala premýšľať, bol ten bastard kráľ. Vždy, keď sa na ňu Nola pozrela, hľadela na neho. Prečo? Delilah bola tvrdá, spoľahlivá a ku všetkým sestrám láskyplná. Nola vždy na ňu trošku žiarlila. Každý kto miloval boj, nemohol urobiť nič zlé. Nikdy nevedela o žiadnom trápení, ktoré by jej Nola mohla povedať.
Pokiaľ išlo o Nolu, ona vždy žila len na okraji, bála sa byť súčasťou kmeňa. Ani to Delilah nezabránilo v pokusoch chrániť ju v bitke s drakmi a na tomto ostrove.
Aj napriek vzdialenosti, ktorú Nola udržiavala medzi sebou a svetom, Delilah si úprimne myslela, že jej môže pomôcť.
Za to jej niečo dlhujem. A to bola jediná vec, kedy Nola mohla myslieť na boj. Sloboda. Pokiaľ bude žiť upírí kráľ, Delilah bude chytená v pasci, obeť, ktorá v mene lásky od muža prijme úplne všetko.
„Láska,“ odfrkla si.
„Slabá a zradná emócia,“ zašepkal jemný hlas.
Nola stuhla, otočila sa a hľadala dotieravca. Nikto tam nebol.
„Kto si? Kde si? Ukáž sa, zbabelec.“
„Zabi upírov, moja milovaná,“ pokračoval jemný, ale akýmsi spôsobom silný hlas. „Zaslúžia si to, vieš to a budeš štedro odmenená. Dokonca ti v tom aj pomôžem. Budeš sa hojiť tak ako ostatné bytosti, rýchlo a bez akéhokoľvek nepohodlia. Iste ti noha pôsobí bolesť ešte aj teraz.“
„Aká odmena?“ spýtala sa, uvedomujúc si, že to k nej musí hovoriť jeden z bohov.
„Ak uspeješ, poskytnem ti odmenu. Čokoľvek podľa tvojho výberu…“
Čokoľvek? Nola si z vzrastajúcim vzrušením oblizla pery. Viac ako čokoľvek iné chcela, aby sa jej matke vrátil život – a tak by tú suku mohla znovu zabiť. Zabijem upírieho kráľa pre Delilah a rovnako aj pre odmenu.
Zaneho by mohla zničiť jednoducho pre zábavu.


9 komentářů:

  1. Skvělé, moc děkuji za překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci dalšího pokračování ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad :)

    Hm vsadim se že když zklame bude ona tou potrestanou.

    OdpovědětVymazat
  4. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat