středa 15. července 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 18



Delilah sa zdalo, že v nej víri tisíc emócií – vzrušenie, radosť, smútok, vášeň, hnev, ľútosť, zmätok, dokonca aj nervozita, ktorú Layelovi povedala, že necíti. Toto chcela viac, ako čokoľvek iné na svete. Pre tieto chvíle s Layelom by zabíjala, kruto a neľútostne.
Chcela byť s mužom, ktorý tak zaujal jej pozornosť. Spoznať ho dôverne tak, ako to len muž so ženou dokážu, privítať ho vo svojom tele, možno i duši. Tentoraz bola odmenou a nie dobyvateľom. A predsa…
Chcelo sa jej plakať.

Potom odíde bez toho, aby sa obzrel dozadu. Opäť nebude nič viac, ako len príjemné spestrenie, ľahko zabudnuteľné.
Slzy prelievala len raz v živote: v deň, keď ju matka poslala preč, aby začala trénovať boj.
Jej prvá tútorka ju za tie slzy zbila. Odvtedy neplakala. Ani od bolesti, keď bolo jej telo dobité na nepoznanie, ani od smútku, keď po boji pochovávala niekoľko sestier, ani od hanby, keď ju opustil Vorik. Slzy boli znamením slabosti. Ale slabosť jej vadila najmenej, keď Layel odvrátil tvár, aby sa vyhol jej bozku. Odvrátil od nej tvár rovnako ako jej sestry otáčali hlavy, keď sa ich pokúšali pobozkať ich otroci.
Akoby nebola dobrá na nič viac, ako na rýchle pretiahnutie – mala to vedieť.
Akoby nič necítila – mala podozrenie.
Akoby zostávala odstrkovaná, zatiaľ čo zo seba dala všetko, čo mohla – s tým nepočítala.
To vedomie ju pálilo viac ako horúci dračí oheň, zabárajúc sa hlbšie, ako pazúre démona a rozpáraná krutejšie ako upírími tesákmi. Bol ochotný vziať si jej telo, len nie ústa, aj keď ju už predtým pobozkal. Prečo? Bola to predtým len chyba? Nie, jeho činy boli poháňané len vernosťou k jeho družke, pomyslela si, a to len zosilnelo jej trápenie. Ale nedokázala sa zastaviť v tom, čo sa práve chystali urobiť.
Len jediný raz, hovorila si. Len jediný raz musí spoznať, aké je to byť ovládnutá týmto mužom.
Vorik si vzal jej telo, ale nebolo to stravujúce. Ona a Layel zostávali v tieni, dbajúc, aby ich nikto nemohol vidieť. Boli po tichu, opatrní, aby ich nikto nemohol počuť. Snáď po celej večnosti vyšli spomedzi stromov a otvoril sa im výhľad na vodopády, kaskádovito padajúca tekutina končiaca v chladných voňavých jazierkach.
Ruky sa jej začali potiť, telo sa rozochvelo.
„Okúp sa,“ povedal strohým hlasom. „Ja skontrolujem oblasť, aby sme boli skutočne osamote.“
Nedal jej čas na odpoveď, len ju pustil a odkráčal jej z dohľadu.
„Takže ďalšia emócia, ktorú si môžem pridať do stále sa rozrastajúceho zoznamu,“ zamrmlala.
Pocit straty.
S povzdychom sa vyzliekla a vošla do vody. Zdalo sa, že jej koža vstrebáva každú kvapku, svaly jej zmäkli. Kvetmi kvitnúcimi na okraji si umyla vlasy a zvyšok svojho tela vyčistila bielym, trblietajúcim sa pieskom. Aspoň im bohovia neupierali ľúbeznosť prírody.
Vydrhnutá od hlavy po päty a neistá koľko času uplynulo, sa vytiahla hore a usadila sa na hladkú, striebristú skalu, kolená si pritiahla k hrudi. Kde jej Layel?
Ako by ho myšlienkami privolala, objavil sa vedľa nej. Nepočula ho, čo znamenalo, že letel a necítila jeho pach, čo znamenalo, že sa rovnako vydrhol pieskom ako ona.
I keď on nebol nahý. Vlastne mal na sebe ešte nohavice. Ale boli rozopnuté a usadili sa mu nízko na úzkych, svalnatých bokoch.
Z vlasov mu kvapkalo, bielych a nádherných. No na perách mal krvavú škvrnku.
„Kŕmil si sa.“ Zamračene sa vytiahla na nohy.
„Áno.“ Pohľadom pomaly kĺzal po jej tele, dlhšie zotrvávajúc na prsiach – bradavky jej stvrdli a zvraštili sa – a medzi jej stehná.
„Od koho?“ Chcela tie slová vyšteknúť, ale vyzneli len zadychčane. Oči mal rozpálené takým vzrušením, že bolo takmer hmatateľné. Nymfa?
„Nikoho. Zo zvieraťa.“
Podozrenie ju opustilo, zanechávajúc sa sebou rovnaké vzrušenie ako to jeho. Žalúdok sa jej rozochvel, koža sa jej rozpálila a končatiny zoslabli.
„Mohol si si vziať moju.“
„Pekné,“ povedal, načiahol sa a prstami jej obkrúžil bradavku.
Zahryzla si do jazyka, aby zadržala hrdelný ston, žiadajúci o viac.
„Prečo si nevyužil mňa? Chcem tým povedať, moju krv?“
„Stratila si jej už dosť.“ Oči nespúšťal z jej pŕs, boli lesklé, akoby bol v tranze. „Potrebujem ťa silnú.“
„Nebojíš sa, že by som ťa v ďalšej výzve mohla poraziť?“
Zachechtal sa, ale bol to tvrdý zvuk. Napätý.
„Ak sa mi nepodarí poraziť ťa čestne, tak si nezaslúžim byť tu s tebou.“ Keď mu tie posledné slová opustili ústa, stuhol. Odtiahol sa.
Chystal sa ju opustiť, uvedomila si. Prečo, do pekla? Pretože necítil, že by si ju zaslúžil?
Oči sa jej rozšírili, hnev sa zmenil na nehu. Áno, presne to si myslel.
Uzatvorila medzi nimi vzdialenosť, takže cítila vzájomné trenie s každým jeho nádychom. Stáli telo na telo, koža na kožu. Len jeho erekcia a stehná boli stále zahalené. A to bolo dosť zlé. Chcela ho cítiť celého.
Akoby už nemohol vydržať to obtieranie sa, prestal dýchať, stuhnúc ako mŕtvola.
„Prišiel si sem, aby si ma odmietol?“ spýtala sa. „Znova?“
Trhol sebou. „Nie.“
„Tak potom, niečo konečne urob. Predtým, ako zmením názor a odídem ja.“
Nosné dierky sa mu rozšírili. „Netlač na mňa, žena.“
Vytiahla sa na špičky a pritisla pery na tie jeho. Boli také mäkké, vlhké. Nezatvoril oči, ale ich prižmúril. Dovolil to krátke spojenie predtým, ako odvrátil hlavu.
„Žiadne bozky,“ povedal. „Musím nejakú časť zo seba udržať bokom. To je jediný spôsob, ako môžem dovoliť, aby sa to stalo.“
„Predtým si ma už pobozkal.“
„To bola chyba. Chyba, ktorá sa viac nemôže opakovať.“
Žiadna bolesť, povedala si. „Dobre. Žiadne bozkávanie na ústa.“ Potom pritisla ústa na jeho líce. „A čo tu?“ Potom na čeľusť. „A tu?“
Opäť začal dýchať. Nepravidelne. Prudko. Na kožu mu vystúpil pot. „Fajn. Tam je to fajn.“
O hruď sa mu obtrela tvrdými špičkami bradaviek, vytvárajúc oslnivé trenie. Áno, ach, áno.
Sústredila sa mu na krk, prechádzajúc jazykom po tom mohutnom stĺpci.
Prudko sa nadýchol a rukami ju zovrel okolo drieku, nechtami sa jej zaboril do kože.
„Daj si dolu nohavice,“ zavelila divoko. „Chcem ťa nahého.“
Prstami jej skĺzol na zadok a podržal ho, vytiahol si ju vyššie na seba.
„Myslíš si, že mi môžeš rozkazovať?“
„Áno.“ Vyklenula sa dopredu, sama sa otierajúc o jeho obrovskú erekciu mu zaťahala za tie nežiaduce nohavice.
„Nie.“ Jeho stisk spevnel, držiac ju na mieste, udržiavajúc ju nehybnú.
„Ale ja chcem,“ povedala predtým, ako mu oblizla jednu bradavku. Tvrdá špička sa jej lahodne obtrela o jazyk.
Vyšlo z neho potešené zastonanie, zvuk ozývajúci sa do noci.
„Ľahni si.“
„Ty prvý. Ja –“
„Ľahni si, Delilah.“
Jeho tón bol tvrdý, neústupný. Mala by sa naštvať. Neurobila to. Chvela sa, kolená jej zoslabli. Zadychčane sa podriadila. On sa k nej nepridal, len na ňu hľadel.
Čo si o nej myslí?
Porovnáva ju z jeho družkou?
Bývalou družkou, dodala jej myseľ žiarlivo. Dnes večer bude patriť Delilah, len Delilah.
„No. Plánuješ sa ku mne pripojiť?“
„Roztiahni nohy. Chcem na teba vidieť, všetko z teba.“
Ukolísaná mesačným svetlom a machom, pomaly… tak pomaly, oddelila stehná od seba. Zadvihla nohy, zohla kolená a svoju váhu ukotvila na lakte. Takto bola ako žena zraniteľná, ale prekvapujúco nadšená.
Jeho horúci pohľad ju dôkladne sledoval a tie jasné dúhovky takmer žiarili, prakticky okolo nej vytvárali blankytnú svätožiaru. Cítila jeho horúčavu na celom svojom vzrušenom tele ako lahodnú prikrývku.
„Si vlhká,“ povedal.
Úcta v jeho hlase ju hladila ako skúsené pohladenie, zachvela sa.
„Áno.“
„Chceš ma.“
„Áno.“
„Čo chceš, aby som ti urobil?“ Ako hovoril, siahol si na pás nohavíc a tie kĺzali nižšie… dolu… potom z nich vystúpil, zostal nahý.
„Ja – ja –“ Drahí bohovia. Jeho surová mužnosť ju fascinovala. Bol štíhly, ale tak svalnatý, že by ju svojou silou mohol rozdrviť. Na jeho tele nebolo žiadne ochlpenie, len centimeter za centimetrom dokonalej kože a svalov. Penis mal dlhý a hrubý – môj – a semenníky pevné, ťažké a pyšné.
„Páči sa ti, čo vidíš?“ spýtal sa chrapľavo, takmer omámene.
Neschopná prehovoriť cez zovreté hrdlo, len prikývla. Jej dlhé vlasy ju teraz šteklili na citlivej pokožke, bradavky ešte viac stuhli, odtrhla pohľad od Layela a pozrela sa na seba. Uvidela, čo videl on. Husté modročierne chĺpky sa krútili okolo pevného, ružového výbežku, ktorý láskyplne hladil vánok. Bruško mala ploché, stehná pevné a potetované, rozochvené.
„Pozri sa na mňa,“ zavelil.
Urobila to. Ach, bohovia, urobila to. Potreba sa v nej búrila, túžila splniť každý jeho rozkaz. Bol všetkým, čo kedy chcela, snívala, žiadala, teraz sa jej ponúkal za mesačného svetla a blaženosti, svite hviezd a snov.
„Čo chceš, aby som ti urobil, Delilah?“
Chvíľu to trvalo, ale potom znovu našla svoj hlas. „Dotkni sa ma.“
„Kde?“ Zovrel svoj penis v pästi a pohyboval ňou hore a dolu, tvrdými ťahmi.
Chcem byť jediná, ktorá ti dopraje potešenie.
„Všade.“
„Predtým si sa pýtala, čo najhoršie som kedy urobil a či som zabil ženu.“
Jej pohľad vystrelil hore a stretol sa s tým jeho.
„Na –“ tom teraz nezáleží, ale nebola schopná to dopovedať.
„Nielen, že som Marinu zabil, zabil som aj manželku draka,“ prehodil. „Bol tam… tej noci… bol tam. Utiekol skôr, ako som mu mohol vytrhnúť srdce a rozsekať ho na franforce. Ale ja som ho nasledoval. Šiel som po ňom. Mal rodinu. Manželku, dieťa.“
„Layel –“ Chcela vstať, ale on bol zrazu na nej, zatláčajúc ju späť do machu, kolenami jej tlačil na ramená, jeho penis sa jej týčil priamo pred tvárou. Prekvapene zjojkla, ale neprotestovala.
Jednoducho na neho hľadela, pokojná, vábiaca ho, aby to dokončil. Znel roztrpčene, časť z neho – dúfala – že ho odmietne, a tá druhá… sa bála? Toho, že zomrie, ak to urobí?
„Povedz mi to.“
Oči sa mu leskli temnotou spomienok, temnota s prímesou vášne.
„Bol som rozzúrený. Šialený. Ten bastard znásilnil moju ženu, smial sa, kým ona kričala, bojovala a on sa potom pohodlne vrátil k vlastnej žene.“
Delila pohla predlaktiami a pohladila ho po svalnatých stehnách, ponúkajúc mu oporu.
Tesáky sa mu predĺžili, zaostrili.
„A?“ povzbudila ho zľahka.
„Tej noci som vnikol do jeho domova. Z oboch som sa napil, aby som ich oslabil a potom ich zviazal. Chcel som si ju vziať, zneužiť ju tak, ako to urobil on – keď –“ Layel sa zhlboka nadýchol a potom vydýchol. „Ale nemohol som. Plakala, prosila. Tak som ju zabil, priamo pred ním. Ale jemu som rovnakú láskavosť neurobil. Odtiahol som ho do môjho paláca a zamkol ho, zanechávajúc ho tam so spomienkami na to, čo som urobil.“
Ako sám Layel, s tým čo urobili jemu, pomyslela si.
„Ale ako dni plynuli, jeho život… ma urážal. Nemohol som tolerovať, že dýcha rovnaký vzduch ako ja. Tak som povolal mojich ľudí a nechal ich z neho piť, trhať mu úd za údom, jeho smrteľné výkriky sa mi ozývali v ušiach. Ja som sa smial, ale jeho bolesť nestačila, vôbec nestačila.“
„Je mi to ľúto.“
„Nechal som ho horieť, až pokiaľ z neho nezostalo nič iné ako kosti. A potom som tie kosti použil na ozdobu môjho trónu. Vždy keď na ňom sedím – ich, všetkých za to zodpovedných – modlím sa, aby zhnili v pekle.“
Keď jeho slová dozneli, zahalilo ich ticho, zaťažené napätím.
„Ešte stále ma chceš? Chceš v sebe také zlo?“
Znova znel akoby bojoval sám so sebou, nevyrovnaný s dvoma rozdielnymi vecami. Pocítila presne to isté, ako keď ho stretla po prvý krát.
„Nie si zlý. Ale, áno, chcem.“
A bola to pravda. Nemyslela si, že by po ňom mohla túžiť ešte viac, ale bolo to tak. S jeho divokosťou, temnotou… volali ju k nemu, priťahovali. Znázorňovali presne tú vec, ktorú vždy požadovala od seba, byť milovaná tak veľmi, že žiadne konanie by nebolo dosť skazené, keby prišlo na jej ochranu – alebo na jej pomstu.
Ale kvôli tej divokosti, Layel nikdy nebude jednoduchý muž. Vždy bude brutálny, primitívny. Bol konfliktný a zložitý, zranený a narušený, pravdepodobne už nikdy nebude celý. Nebol nepochopený a tak nemôže sama seba klamať, kým a čím sa stal. Nebolo pochýb, že vykonal zlú vec.
Mnoho zlých vecí.
„Áno,“ zopakovala smelo. „Áno. Stále ťa v sebe chcem.“
Mykol sebou, akoby ho udrela. To nebola reakcia, akú očakávala. „Čo si povedala?“
„Že ťa stále chcem. Uvoľni mi ruky. Prosím. Potrebujem sa ťa dotknúť, Layel.“
V tvári mu zahralo množstvo emócií. To isté bombardovanie, aké zažila už skôr, kombinácia tisícky rôznych pocitov, ako tie úžasné, tak aj tie hrozné.
„Ty… chceš sa ma stále dotknúť?“
„Viac, ako som kedy chcela čokoľvek iné.“
Ako keby sa bál pohnúť príliš rýchlo, postupne sa presúval nad jej telom, až kým sa kolenami nerozkročil nad jej driekom. Keď mala konečne ramená voľné, načiahla sa hore a pritisla dlane na jeho silné stehná. Svaly pod nimi sa napli.
„Milujem, keď ťa môžem cítiť,“ zašepkala.
„Delilah,“ povedal, znelo to ako zlomený výkrik. „Budem opatrný.“ To bol sľub. „Dnes večer budem opatrný. Zažiješ iba rozkoš.“
Sledovala ho cez husté mihalnice, šero sa okolo neho rozpínalo ako polnočný fantóm, ktorý ho chce uniesť preč.
„Nechcem, aby si bol opatrný. Chcem ťa v sebe, tvrdého a požadovačného.“
Zohol sa dopredu, tento nádherný temný bojovník a olizol jej krk, jeho jazyk bol horúci. „Si krásna. Tak silná a statočná.“
„Znova,“ zalapala po dychu, vyklenula boky. „Olizni ma znovu.“
Zatiaľ čo ju poslúchol, prikryl ju svojím telom, jeho nohy medzi tými jej, penisom sa jej obtieral o bruško. Keď jej dlaňou prekryl jeden prsník, zachvela sa, neschopná zostať nehybná. Potešenie bolo jednoducho príliš veľké.
„Dobré?“
„Áno.“
„Mohol by som ťa olizovať navždy. Chcem olízať všetky tvoje tetovania.“ Jeho prsty čoskoro nahradili ústa a jemne jej začal sať bradavku, tak jemne. „Čo znamenajú.“
„Víťazstvo.“
Potichu sa zachechtal a ona sa pri tom skvostnom zvuku blažene zachvela.
„Mal som to vedieť,“ povedal. „Ak sa ti niečo nebude páčiť, povedz mi to. Pre mňa je to už tak dávno.“
Stravovala ju horúčava, krvou sa jej hnal oheň, ktorý ako sa zdalo nedokázala zadusiť, čím viac sa jej hnal žilami, tým viac akoby narastal. Oheň zúrivý ako bojovník, vytrvalý, besný, silný. Nemohla s tým bojovať, nechcela s tým bojovať. Chcela ním byť len stravovaná.
„Viac,“ prosila.
Stále sa neponáhľajúc, sa presunul k druhému prsníku a doprial mu tú istú horúcu, vlhkú pozornosť. Boky sa jej zvíjali, jazdiac na vlne vzrušenia. Layel ju práve pobozkal nad srdcom, akoby sa pokúšal pohltiť jeho tlkot. Jedna z jeho rúk jej skĺzla na bruško, okolo pupka, potom do krátkych chĺpkov medzi nohami.
„Áno, áno. Dotkni sa ma tam.“
„Takto?“
„Tak. Viac.“ Prešla mu rukami na chrbát, nechtami sa mu doň zaborila. „Budeš… Môžeš… Prosím. Ponáhľaj sa.“
Dva z jeho prstov vkĺzli medzi jej horúce, boľavé lupienky a rovno do jej jadra. Vyhŕklo z nej zastonanie. Dovnútra a von. Do hry sa pripojil ďalší prst. Bola napätá tým najlahodnejším spôsobom.
„Si tak vlhká.“
Vlhla proti tým zručným prstom viac a viac, zrak sa jej zahmlieval.
„Je to úžasné. Zajazdi si na nich, vezmi si, čo potrebuješ.“ Pokračoval v pumpovaní, dnu a von.
Zdalo sa jej, že jeho hlas znel napäto, chcela mu povedať nech tie prsty nahradí svojím penisom, ale slová sa jej zasekli v hrdle, keď do nej vystrelila divoká vášeň, ako baranidlo, ktoré potrebuje zničiť každú jej obranu. Zachvátil ju kŕč, trhla sebou, vyklenula sa do oblúka a ticho vykríkla.
„Chcem ochutnať tvoje uvoľnenie.“
Prebozkával si cestičku dolu jej telom, kopírujúc jej tetovania jazykom tak, ako jej sľúbil. A potom bol medzi jej nohami, olizol jej vlhkosť. Horúca, tak horúca. Jeho jazyk v nej, noriaci sa hlboko, práve tak, ako tam predtým boli jeho prsty, viezla sa na vlne orgazmu a naliehavo sa hnala k ďalšiemu.
Nohy uzamkla okolo jeho krku, rukami mu zovrela vlasy v päsť. Priveľa… priveľa… ale zistila, že ho neodstrkuje preč. Ťahala si ho bližšie, požadujúc viac. Potrebujúc všetko, čo jej mohol ponúknuť.
„Si tak sladká,“ povedal.
Pri lízaní s tesákmi bol nekonečne opatrný, ale ona si pomyslela, že by sa jej to možno páčilo. Páčilo by sa jej mať tam jeho zuby, tak dôverne si berúc to, čo od nej potreboval.
Keď jej vzrušenie opadlo, pobozkal ju na žalúdok, zanechávajúc za sebou cestičku vzrušujúcich, sladkých plameňov. Som pripravená na viac, uvedomila si. Po tých dvoch orgazmoch vôbec nebola nasýtená, jej telo sa zdalo byť stále pripravené.
Teraz nebol tak opatrný, možno bol blízko k strate kontroly a jeden z jeho tesákov ju škrabol. V prekvapivej rozkoši zasyčala.
„Prepáč, je mi to ľúto.“
„To nemusí. Viac.“
V nasledujúcej chvíli jej zamieril ku krku, nie aby sa napil, ale bozkávajúc ju, olizujúc a jeho vzrušenie skúmalo jej vchod v tom starodávnom, primitívnom tanci.
„Si tak tesná,“ zachripel.
„Vezmi si ma.“
„Nechcem ti ublížiť.“
„Teraz mi ubližuješ. Potrebujem ťa.“ Aby mu to dokázala, vyklenula sa hore a vzala ho hlboko do seba.
Na tvár mu vystúpil pot a kvapkal na jej rozpálenú pokožku.
„Vydrž… len… potrebujem chvíľku.“
„Teraz.“
„Nie, ja –“
„Áno!“
S revom sa do nej zaboril celý až po koreň, akoby sa už nedokázal dlhšie udržať.
Rozťahuje, páli. Bolo to pre ňu až príliš dlho, ale bola to len jedna noc. Ale… Ach, bohovia, ach, bohovia. Nikdy to necítila tak úžasne, tak dokonale. Bol v nej. Layel bol jej súčasťou, úchvatne hlboko, tak hlboko, úplne ju vyplnil.
„Prepáč,“ vyriekol. „Prepáč. Nepohnem sa. Daj si načas. Neodídem, srdiečko.“
Srdiečko. „Layel, pobozkaj ma. Prosím.“ Potrebovala to, zomrie bez toho.
Obhryzkával jej uško, jeho teplý dych jej obmýval lalôčik a rozfukoval jej vlasy. Ale nevyhovel jej žiadosti.
„Cítim sa v tebe tak dobre. Myslím, že by som v tvojom náručí mohol šťastne zomrieť.“
Popadla ho za tvár, s dlaňami na jeho lícach. Ich pohľady sa stretli v žeravom spletenci. Okolo očí a úst mal napäté vrásky, ale očividne to bol výraz vášne. Vášne a bolesti, potreby, nehy a odpor k sebe samému.
„Pobozkaj ma. Na ústa.“
„Nie,“ povedal a zatriasol hlavou. „Povedal som ti. Nemôžem.“
„Pobozkaj ma. Vezmi ma na koniec cesty. Prosím. Dávam ti všetko. Urob to isté aj ty pre mňa. Nežiadam ťa o nič, čo by si mi už nedal, omylom alebo nie.“
Zakýval hlavou, raz sa v nej pohol, druhý raz, pomaly a váhavo. Spoza pier mu vykukli zuby. „Si nebo, miláčik. Cítim sa ako v nebi.“
Vyklenula chrbát, strácala sa v tom, topila. Hlava sa jej kývala zo strany na stranu, kým on pokračoval v pumpovaní.
Naliehavo. Sústredene. V tej chvíli sa z toho zmyselného okamihu vymanila. Bolo tu niečo, čo chcela, čo potrebovala. Niečo – bozk! Áno. Prižmúrila oči, z pery do ktorej sa uhryzol mu kvapkala krv. Nemôže sa držať bokom. Ona to nedovolí. Neskôr ju za to môže nenávidieť, ale bolo jej to jedno.
Bola bojovníčka a bude bojovať za všetko, za čo bude musieť.
„Pobozkaj ma,“ rozkázala mu znovu. Zdvihla hlavu a zahryzla mu do brady. „Pobozkaj ma, hneď, tak ako si to urobil predtým, jazykom, zubami.“
Stuhol, svaly sa mu napli. Z hrdla mu vyšlo zavrčanie, zvieracie. Potreba.
„Nemôžem!“
Takmer to vzdala, ten výkrik ju mučil. Viac ako to, bola zúfalá, aby sa znovu začal pohybovať. Bez trenia jeho tela kĺzajúceho dnu a von, sa cítila stratená, bezmocná.
„Pobozkaj ma. Potrebujem tvoj jazyk v mojich ústach, ochutnať ťa. Potrebujem cítiť tvoju chuť. Potrebujem ťa tak, ako som nikdy nikoho nepotrebovala. Chcem ťa tak veľmi, cítim sa, akoby som na teba čakala celé veky a myslela len na teba, snívala o tebe, každú noc čo –“
Jej slová boli prerušené, keď sa jeho ústa zniesli na tie jej, jazykom vnikol bezohľadne hlboko. Jediným dotykom, tou zmesou ich úst, akoby úplne nad sebou stratil kontrolu. Žiadne držanie sa na uzde, už žiadne ovládanie sa.
Vrazil do nej tvrdo, rozhojdajúc ju a hneď sa sťahujúc. Niektoré kamene sa jej zarezávali do tela, ale nestarala sa. Toto bol bozk, na ktorý bude spomínať po zvyšok života, dokonca lepší, ako ten prvý.
„Áno. Viac.“
Jazyk mal hlboko v jej ústach, sondujúc ich. Ich zuby do seba narážali s divokosťou, ktorá ju prekvapila. Jeho tesáky sa jej zaryli do spodnej pery. Sal a vrážal do nej, vrčal, po celý čas čo sa vnáral do jej vnútra.
Toto nebol sex. To bolo privlastňovanie. Bolo to… čarovné.
Uvoľnenie do nej narazilo s rovnakou intenzitou ako jeho vniknutia a jej vnútorné svaly sa okolo neho zovreli. Nahlas a dlho zreval a ona ten zvuk prehltla. Nadvihol ju svojim telom, sila jeho vyvrcholenia bola taká mocná, že sa takmer zmietal v kŕči.
Držal ju tak pevne, až si myslela, že jej poláme všetky kosti, ale nezastavila ho. Držala sa ho, objímala ho, hrkútala mu tak ako ešte nikomu inému.
Uplynulo niekoľko minút, možno hodina. Upokojil sa a už sa len chvel… Jej vlastné končatiny boli slabé, telo nasýtené, ale stále ho držala. Jej ženské pudy v nej kričali, aby ho nikdy nenechala odísť.
Patril jej.
Len dnes v noci… bláznivé dievča.
Chcela ho navždy. Chcela viac ako toto, chcela sa v jeho náručí prebúdzať a rozprávať sa s ním, jesť s ním. Každé ráno.
Môj, pomyslela si.
„Je mi to ľúto,“ povedal prerývane. „Tak ľúto.“
Preplietla si prsty s jeho hodvábnymi vlasmi.
„Páčilo sa mi, čo sme urobili. Milovala som všetko, čo sa stalo. Ja –“
„Je mi to ľúto,“ zopakoval, akoby ju ani nepočul alebo nechcel počuť. Možno bol uväznený hlboko vo svojej mysli, jeho vlastné myšlienky ho stravovali.
Srdce ju pre neho bolelo. Pre samú seba.
„Layel –“
„Tak ľúto.“
Odtiahol sa od nej, úplne ich oddeliac. Jeho ešte napoly tvrdý penis bol pokrytý jej vyvrcholením a leskol sa v mesačnom svetle.
Zachvela sa od náhleho chladu.
„Hovor so mnou. Povedz mi čo sa deje.“
Bez slova sa od nej odvrátil a rozbehol sa. Utekal. Delilah ho sledovala, cítiac takú bezmocnosť, akú ešte v celom jej živote nepocítila. Dokonca ani vo chvíli, keď bola zajatá démonmi potom, čo bola zranená v boji, nezažila takúto beznádej.
Čo mám robiť?
Vytiahla sa na roztrasené nohy a ako sa pokúšala pohnúť dopredu, takmer spadla. Potom jej niečo chladivé a vlhké stieklo od kľúčnej kosti smerom dolu, až k brušku. Zmätene to otrela a pozrela sa na ruku. Čistá, trblietavá tekutina.
Slzy.
Layelove slzy.

***


Layel schúlený pri koreňoch hrubého stromu bol zničený, zmätený, sám. Po tvári mu stekali horúce slzy, trpko sa zasmial. Čo za bojovníka to bol? Aký kráľ? Reve tu ako prekliate decko?
Nebol bojovníkom, rozhodol sa. Nebol nič. Horšie ako nič. Zradil Susan každým možným spôsobom.
Myslel si, že Delilah odovzdá zo seba len kúsok, sám sebe dokáže, že je úplne iná ako jeho milovaná družka. Ale nakoniec dal Delilah všetko. Svoje telo, svoje ústa, túžbu, svoje semeno, možno dokonca aj svoju dušu – dokonca jej chcel dať ešte viac.
Zavalila ho hanba. Hanba a – nie, to iste nie. Ale bolo to tam, bezpochýb. Pýcha – že dokázal uspokojiť ženu akou je Delilah, že jej uspokojenie zalialo tvár, že ho pevne zvierala, vydychovala jeho meno, chcela viac. Odovzdala sa mu, ten vzácny dar, ktorým sama bola.
Nikdy viac, prisahal si. Mal jednu noc a tá by mu mala stačiť. Ak by dostal viac, zabudol by na Susan. A ak by na ňu zabudol, nebol by mužom hodným Delilah. Delilah, ku ktorej sa chcel vrátiť, znovu si ju vziať, držať ju. A milovať.
„Susan, je mi to ľúto. Budem lepším, prisahám.“
Mračiac sa, popadol zo zeme ostrý kameň a jeho najostrejšiu hranu si zabodol do zápästia. Tkanivo sa oddelilo, žily roztvorili, vyvaliac zo seba more krvi.
Do mäsa si vyryl dve slová, ako pripomienku: Nikdy viac.


9 komentářů:

  1. Moc a moc děkuji za pokračování, překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka za pokračovanie ☺

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za skvělý překlad!!! :-) :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Skvělé, díky moc za další pokračování

    OdpovědětVymazat
  5. Super díky za pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat