pátek 10. července 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 17



Layel nevedel čo robiť.
Mal Delilah v náručí. Krvilačné žraloky a morskí muži okolo nich plávali a výbušný Tagart lietal nad nimi, vrhajúc na vodu žeravý oheň. Každý z nich chcel kúsok z Layela.
Žiaľ, Amazonka bola chytená v krížovej paľbe.
Niekoľkokrát sa pokúsil dostať nad hladinu – len aby sa stretol s ďalšími plameňmi. Teraz boli s Delilah znovu pod vodou, strkali do nich oštepmi, zabárali do nich zuby. Strácala vedomie a naposledy jej chvíľu trvalo, kým sa prebrala. Bude v poriadku? Nevedel. Čo vedel bolo, že potrebuje vzduch. Čo najskôr.

Kopol do tváre morského muža a prebojovával sa na hladinu, silno Delilah stískal nos, aby jej zabránil nadýchnuť sa slanej vody. Ako vynoril hlavu nad hladinu, uvoľnil jej tvár, nasal do seba vzduch a vďakabohu ona urobila to isté. Ak by to neurobila, tak by jej potom čo by opäť klesli dolu, dal každú molekulu z vlastných pľúc.
Ďalší prúd ohňa. Rýchlo uskočil a sotva sa vyhol kontaktu. Cez to všetko Layel vedel, na koho za toto všetko zvaliť vinu. Delilah bola slabá len kvôli nemu. Nemu. Bola ženou, ktorá bola na svoje schopnosti hrdá, ale jeho činy ju zmenili na bezbrannú slečinku.
Bol schopný sa preniesť na pláž, ale nebol toho schopný aj s Delilah. On bol tiež slabý. Bez neho by klesla dolu, bola zožraná, dobodaná a popálená. Zomrela by, ako Susan.
Susan. V hlave znovu počul krik svojej družky, drakov, ktorý ju zneužívali tým najhorším možným spôsobom. Niečo v ňom sa chcelo pred tými výkrikmi prikrčiť, konečne sa im vzdať. Ale tak ako aj predtým, pomyslenie na Delilahine pridusené stony uspokojenia ho držali sústredeného, schopného odraziť protivníkov.
Delilah. Čo má robiť? Ako ju zachrániť? Pre niekoľkými dňami by ju mohol skutočne opustiť a zachrániť. Koniec koncov, bol zabijak, nie spasiteľ.
Dnes, v tejto chvíli, nechcel zachrániť len sám seba. Nechcel svoj život uprednostniť pred iným. Delilahin život bol cennejší ako jeho vlastný.
Valil sa na neho ďalší oheň, ale tentoraz bol príliš pomalý a zasiahol mu rameno, spáliac mu kožu a polovicu vlasov. Vznášal sa okolo neho kúdol čierneho dymu. Po prvý raz netúžil po odplate. Nestaral sa, že Tagart dýcha ten istý vzduch ako on, nestaral sa, že bol nažive.
Delilah bola všetkým, na čom mu záležalo. Dýchala? Nevychádzal z nej žiadny zvuk. Bola nehybná, ako mŕtva. Do pekla! Už toho veľa nevydrží.
Niečo sa mu ostro zarezalo do nohy. Žralok. Kopol ho druhou nohou, čím tvora odstrčil preč a ponoril sa práve keď prišla ďalšia spŕška ohňa. V temnej tekutine otvoril oči, uvidel vyškereného morského muža, ako uchopil Delilah okolo drieku, pokúšajúc sa mu ju vytrhnúť. Rozzúrene okolo nej ovinul nohy. Z jednej sa valila karmínová tekutina a vírila okolo nich.
Morský muž sa prestal škeriť a trhol. „Moja!“
Layel dokázal zachytiť hlas rybieho muža a ťahal ho dopredu, telo ľahko rozrážalo vodu. Schmatol ho pod krkom. Morský muž sebou mykal a chvostom udrel Delilah.
Konečne otvorila oči.
Okamžite okolo seba začala mlátiť, výraz plný paniky. Snažila sa mu vytrhnúť a vyplávať k ohňu nad hladinou. I keď bolo ťažké ju udržať a zároveň bojovať s dotieravcom, dokázal to, príliš zúfalý, aby robil niečo iné.
Morský muž sebou mlátil tak divoko, že sa im pod nohami vytvoril vír. Až keď tvor ochabol, Layel ho pustil a sledoval ako klesá hlbšie… a hlbšie…
Vynoril sa ďalší žralok.
Layel ovinul ruku okolo hrude Delilah, chytil ju pod prsiami a tvrdo ju prirazil k sebe. Pri tom kontakte znehybnela. Nevzpierala sa, akoby ho spoznala. Zatiaľ sa žralok otočil a rútil sa k nim, tlamu otvorenú, zuby žiariace, ona ho kopla do vrchnej časti papule. Ten rýchlo odplával.
A potom Delilah zmizla a Layel držal len vodu. Divoko začal prehľadávať tmavú kvapalinu… Žralok do neho vrazil odzadu a on sa otočil. Skočil po ňom ďalší morský muž, Layel ho odrazil.
Kde, u Háda, bola Delilah? Ako takto mohla zmiznúť. Len bohovia mohli – bohovia, uvedomil si. Poprava. Zareval do vody, prehnal sa ním strach. Strach a panika, nasledovaná šokom z vedomia, ako veľmi mu na nej záležalo. Ale bolo to tak. Záležalo a on to už nemôže popierať. Ani to nechcel.
Delilah nemôže byť zvolená. Zabitá. Jej spoluhráčom sa nepáčil jej vzťah k nemu. Layel už v mori nemárnil viac času. V mysli si predstavil praskajúci oheň, mesačné svetlo, skaly a mach. V ďalšom okamihu tam bol, oceán sa stal len vzdialenou spomienkou. Zrútil sa, zrazu nebol schopný udržať svoju vlastnú váhu. Jeho sila – bola preč. Všetky končatiny sa mu triasli tak silno, že by nebol prekvapený, keby spôsobil nejaký druh zemetrasenia.
Delilah. Musím ju nájsť. Sotva vládal zdvihnúť hlavu. Očami blúdil po okolí. Boli tam skaly, mach, kruh, v ktorom kedysi praskal oheň, ale žiadny ľudia. Nie, počkať. Boli tam ľudia. Jeho tím. Nie tá, ktorú hľadal. Vyšli spoza neďalekých kríkov, zmätene sa mračiac kým sa obzerali okolo seba.
„… vyzvaní sem,“ povedal niekto. „Prečo sme späť pri kruhu? Vyhrali sme. Náš tím vydržal najdlhšie.“
„Možno kvôli našej výhre?“ ozval sa niekto ďalší. „Možno sem musíme prísť po každej výzve, či už vyhráme alebo nie.“
Do čerta! Kam bohovia vzali Delilah? Bezmocnosť Layelovi ťažko doľahla na ramená, nemal na to žiadnu odpoveď. Mysli, mysli! Je preč z ostrova? Späť na Atlantíde? Nie, nie. Je niekde tu, musí byť.
„Určite je to tak,“ pokračovali v rozhovore, rozptyľujúc jeho zmätenú myseľ.
„Nemôžem čakať!“
„Zaujímalo by ma, kto z druhého tímu bude popravený.“
„Drahý bohovia. Pozrite!“
Ozvalo sa zalapanie po dychu, vzrušené výkriky a potom zvuk štrngania príborov o taniere.
Layel vzhliadol. Tam, miesto ohňa sa nachádzal stôl, do výšky naskladaný jedlom. Vôňa sladkostí a korenia k nemu zaviali, kým sa jeho spoluhráči začali napchávať.
Delilah. Iste tu niekde boli. Niekde. Layel ju chcel nájsť, vidieť ju, ubezpečiť sa, že je v poriadku. Musí si byť istý, že nebola vybraná na popravu.
Čo by urobil, keby to tak bolo, nevedel. Vedel len to, že je to jeho chyba. Kvôli jej… vzťahu k nemu. Vzťah, áno. Nie len spojenectvo, ako si myslel už skôr, ale skutočný vzťah. Nemohol to poprieť. Už nikdy viac. Vyhľadávali sa navzájom. Každý chcel od toho druhého niečo iné – krv, vášeň. Chovali sa k sebe dôverne. Rozprávali sa, delili sa, dávali jeden na druhého pozor.
Zadychčaný, krvácajúci sa vytiahol na nohy. Zakolísal sa rovnako ako Delilah počas státia na pilieri. Zakopol a musel sa zachytiť stromu. Nádych, výdych.
Zavetril, zrazu nenávidel ten pach jedla, pretože presycoval všetko v okolí, blokujúc Delilahinu vôňu. Nie, počkať! Znova zavetril, zachytil náznak jej prirodzenej vône – ženskej, silnej, ľúbeznej – a prinútil svoje ťažké nohy k pohybu. Každý jeden krok bol pre neho agóniou.
Kým sa prepletal révou s hrubými koreňmi a okolo zvierat, ktoré sa pred ním obvykle skrývali, prešla celá večnosť. Prasce, vtáci, akýsi druh mačkovitej šelmy. Zvedavo ho sledovali, akoby si uvedomovali, že je príliš slabý, aby ich zranil.
Prečo to robíš? Prečo sa staráš? To je zlé. Nemal žiadne odpovede, dokonca nad nimi nechcel ani premýšľať.
Konečne začul zvuk praskajúceho ohňa, takmer mohol cítiť jeho teplo. Zastal, pred očami sa mu mihali čierne bodky. Nieslo sa k nemu reptanie.
„…budeme si musieť vybrať.“
„Ale koho?“
„Najslabšieho alebo zradcu?“
Dostal sa bližšie, prikrčil sa ako najviac mohol a vzhľadom k jeho stavu radšej ostane pred bohmi neviditeľný. Konáre pokryté listami mu blokovali cestu. Odtisol ich bokom – stále potichu – a potom sa zadíval priamo na Delilah.
Srdce sa mu zastavilo. Svet spomalil. Bola premočená ako on, tá trocha oblečenia čo nosila k nej priliehalo ako druhá koža. Telo mala dorezané a pomliaždené, takže vyzerala, akoby sa vrátila z divokého boja – a prehrala. Ale bola hore. Živá. Triasla sa. A bol to ten najkrajší pohľad, aký kedy videl. Dokonca sa nedala porovnať ani so Susan a on cítil, že už aj to pomyslenie je hrozné.
Zviazala si vlasy na temene. Niekoľko tvrdošijných pramienkov ale odmietalo zostať na mieste a vinuli sa jej okolo spánkov na ramená. Tagart sedel vedľa nej, teraz už v ľudskej forme. Niekto mu dal zrejme nohavice, takže aspoň jeho mužné časti boli zakryté. Nohavice boli veľmi tesné, objímali mu svalnaté stehná.
Ten bastard sa načiahol a zahákol jej jeden z pramienkov za ucho, medzitým jej hánkami prešiel po líci. Layelovi sa zovrel žalúdok, prevalila sa ním zúrivosť.
Delilah rozhnevane draka pleskla po ruke a to Tagartovi zachránilo život. Zatiaľ. Layel sa trochu uvoľnil.
Tagart sa zamračil a niečo jej pošepkal – Layel tie slová nedokázal zachytiť.
„K akému rozhodnutiu ste dospeli?“ spýtal sa zrazu nadpozemský hlas. Príkry, akoby brúsený oceľou. „A nemyslite si, že budete žobrať o milosť ako predtým. Nemá to cenu. Nie pre vás. Mali ste len stáť na jednom mieste a ukázať svoju vytrvalosť. Ale aj v tom ste zlyhali, každý jeden z vás, nechali ste sa rozptýliť, zabúdajúc na dôsledky, ktoré ste nikdy nemali spustiť zo zreteľa. Ak by jeden z vás vydržal aspoň o minútu dlhšie, boli by ste vyhrali.“
Všetci sediaci okolo ohňa stuhli. Plamene vystúpili vyššie, miešali sa, vírili, takmer zúrivo, potom sa sformovali do ohromujúco vysokého tela, muža so širokou hruďou.
„Mohli by sme dostať ešte aspoň trochu času, aby sme sa dohodli?“ Spýtala sa Delilah cez drkotajúce zuby.
„Nie,“ zaznela ostrá odpoveď. „Nezaslúžili ste si to.“
„Potom myslím, že sme pripravení.“ Zatvorila oči, otvorila ich a črty jej naplnilo odhodlanie. Layel túžil okolo nej ovinúť ruky, pritisnúť ju k sebe, naplniť ju svojim teplom. Držať ju v bezpečí.
„Moja voľba je démon. Spadol ako prvý.“
„Ja tiež,“ povedal Tagart a po Delilah strelil ostrým pohľadom.
Zmienený démon na nich zasyčal. „Ja volím Delilah,“ povedal, rohy mal ostré a trblietali sa jedom. „Najskôr som plánoval vybrať upíra, ale práve som zmenil názor.“
Layel zaťal ruky do pästí. Sľúbil démonov Zanemu, ale tohto by si mohol zobrať na starosť sám. Alebo možno aj nie.
Zane sa otočil a radostne vyhlásil, „Moja voľba je démon.“
„Ja volím Amazonku,“ ozval sa kentaur.
„To sú tri hlasy pre démona a dva pre Amazonku,“ povedal boh dramaticky, akoby dnes každý zabudol počítať. „Tesné, skutočne. Formorian, koho si zvolíš ty?“
Jednoruký a jednonohý tvor sa zahľadel na svojich spoluhráčov. Jeho malé, ľahučké krídla sa trepotali v nepravidelnom rytme ako aj jeho myseľ. Démon, alebo Amazonka. Layel svoju pozornosť opäť upriamil na Delilah. Bola stuhnutá, bez emócií. Čakala a očakávala. Myslela si, že zomrie.
Túžba držať ju zosilnela, keď uprel pohľad na draka, ktorý sa ho len pred chvíľou pokúšal zabiť. Bojovník práve zazeral na formoriana s vraždou vpísanou v jeho zlatých očiach, pokojný rozkaz aby hlasoval tak, ako si Tagart myslel, že by mal. Alebo bolestivo zomrieť. Irónia, pomyslel si, ešte bude tomu drakovi vďačný.
Formorian počuteľne prehltol, inokedy zdravo červenú tvár mal bledú. „Démon. Volím démona.“
Presne ako volili démona i ostatní.
„Nie, prosím nie,“ kričal démon, zakýval hlavou. „Nerobte to. Som silný. Dovediem vás k víťazstvu.“
„Dosť. Verdikt bol vznesený.“ Strieborný meč, ktorý teraz Layelovi pripadal ako nočná mora, sa objavil v strede ohňa. Zbraň sa otočila dookola, smrtiaca, desivá.
Jedným výskokom bol démon na nohách, snažila sa ustupovať, „Nie, nerobte to. Prosím, nerobte to.“ Potkol sa o hrubý koreň a spadol.
Predtým ako Layel vôbec stihol žmurknúť, meč dopadol.
Ozval sa nepríjemný zvuk úderu, nasledovaný buchnutím. A gúľaním sa. Medzi stromami sa ozýval ženský výkrik, silný, bodajúci do uší. Božský? Ten zvuk sa miešal zo Zaneho rehotom.
Potom okolo ohňa zostalo absolútne ticho, dokonca aj plamene sa upokojili. Layela smrť tešila, teda ak sa netýkala jeho, takže pri násilí sebou ani netrhol.
Delilah sebou nemykla tiež, i keď v očiach mala smútok.
Layel toho vykonal toľko, čím jej už spôsobil bolesť, ona si zaslúžila len šťastie. Takmer som ju stratil.
Budem ju mať, rozhodol sa Layel. Len raz. Spozná jej chuť, vôňu, jej telo.
Samozrejme bude musieť svoje emócie oddeliť od konania. Nikdy by nepoškvrnil Susaninu pamiatku niečím iným. Ale musí Delilah mať, úplne, každé jej vydýchnuté zastonanie.
Zatiaľ nič Amazonku z jeho mysle nevytlačilo. A on už toho mal po krk. Nedokázal povedať koľko času ešte strávia na ostrove – alebo nažive, čo sa toho týka. Dvesto rokov poznal iba nenávisť, bolesť a smútok. Nikdy mu to nevadilo – dokonca to vítal – pretože si nič lepšie nezaslúžil. Aj keď si nič lepšie nezaslúžil – už dlhšie len utrpenie vítať nedokázal. Bolelo to.
Susan ho milovala po celý ich krátky spoločne strávený čas. Nechcela by pre neho tento hrozný život, ktorý si vybudoval. Poznala kedy bol zranený, bola by sa usmiala, prebehla mu prstami cez vlasy a povedala mu, aby bol šťastný.
Keby to bolo opačne, Delilah by zaútočila na každého, kto by ho v niečom takom povzbudzoval, pomyslel si s úsmevom. Ten úsmev sa rozšíril, keď si ju predstavil v posteli, roztiahnutú, vlhkú a dychtivú.
Jedna spoločnú noc. To by mu malo stačiť.
Ako dlho si chcel zničiť čokoľvek a kohokoľvek, pretože tu Susan nemohla byť? Postupne sa prestal usmievať. Vždy, vedel to. Od tej chvíle si nedoprial kúsok šťastia. Ale jedna noc, áno. Ale nič viac. Susan nezomrela šťastne, takže tak on nemôže žiť. Bez ohľadu na to, ako veľmi by chcel. Pomstila by sa.
Ale pre dnešok, tento raz, zabudne na všetko okrem Delilah. A vášne. Ach, áno. Vášeň. Bude človekom hodným lásky a nehy. Bude Delilahiným mužom, dávajúcim jej všetko po čom zatúži, možno i viac. Ak by bola jeho stále…
Tagart vstal, čím na seba upútal jeho pozornosť.
„Vráťme sa na pláž,“ povedal svojmu tímu. „Musíme urobiť všetko preto, aby sme vyhrali ďalšiu výzvu, aj keby to znamenalo, že budeme celú noc trénovať. Nemôžeme si dovoliť ďalšie kolo… tohto. Rozumiete?“
Hlas mal zachrípnutý, presiaknutý zlosťou.
Keď sa bytosti začali stavať na zoslabnuté nohy, ozvalo sa šomranie, pohľady sa snažili upierať kamkoľvek, len nie na mŕtve telo. Len Delilah zostala sedieť.
„Poďme,“ rozkázal jej Tagart, ponúkajúc ju zakývaním prstov.
Zjavne zmätená a skrehnutá zakývala hlavou. „Ja potrebujem… chvíľu osamote.“
Váhala. Čo naozaj chcela povedať? Layel sa zamyslel.
Tagart zaťal zuby. „Nemala by si tu zostávať. Boh by sa mohol vrátiť. Mohol by –“
„Ak by ma chcel zraniť, nezáležalo by kde na ostrove sa nachádzam,“ prehodila. „Potrebujem chvíľku, Tagart. Prosím. Nebudem dlho.“
To prosím obmäkčilo príkre črty jeho výrazu, ale zostal na mieste.
„Pamätáš sa, čo som ti povedal, Delilah?“
Znovu od nej prišlo jedno z tých neprítomných prikývnutí, ale v očiach sa jej zrazu objavil oheň. „Ja nezabúdam, to si buď istý.“
Niečo zvláštne sa v Layelovi búrilo. Čo jej drak povedal?
„Dobre. Dúfam, že nie.“ Ostro sa pozrel na mŕtveho démona a odkráčal.
Ostatní ho rýchlo nasledovali, očividne za tým chlapom nechceli zaostávať, teraz ho videli ako svojho vodcu. Layel chcel pokojne počkať, nič nerobiť, nič nehovoriť, jednoducho počkať na ženu, ktorá ho celé tieto dni hlboko fascinovala.
„Nečakala som, že to bude takéto,“ povedala Delilah, zdvihla pohľad. Našla ho, dokonca aj ukrytého v temnote a on len prekvapene zažmurkal. „Už som zabíjala, videla ako zabíjajú iní, ale toto vyzeralo tak… chladnokrvne.“
„Áno.“
„Všetko na čo dokážem myslieť je, že som to mohla byť ja. Pravdepodobne som to mala byť ja.“
Mysľou sa mu okamžite prehnalo odmietanie – ty nie, ty nikdy – ale potlačil ho. „Tak to nebolo.“
Narovnal sa a opustil svoju skrýšu. Pokúšal sa letieť dopredu, ale na to už nemal dosť síl. Potkýnal sa k nej a žuchol dolu na drevo vedľa nej. Ich ramená sa o seba obtreli a preblesklo medzi nimi niečo horúce.
Prehltla, potom prerývane povedala, „Ani som ti nepoďakovala. Za –“
„Nič mi nedlhuješ.“
„Ale áno.“
„Nie.“
„Spadla som z piliera ako prekliaty neškolený človek.“
Pery sa mu pri jej odpore v hlase skrútili. „Vlastne si skočila. Nepamätáš sa? A každopádne, nemusela by si to urobiť, keby som nebol na vine. Ja som ťa oslabil, myseľ i telo.“
„Možno som bola slabšia, ale takto som nikdy nereagovala.“ Teraz hovorila, akoby ho chcela presvedčiť o jej sile.
„Nemyslím si o tebe nič zlé, Delilah. Ja…“ Nehovor jej to, nehovor to nahlas, tým to len urobíš skutočným. Ale nemohol si pomôcť. „Páči sa mi starať sa o teba.“
Na dlhú chvíľu zostala ticho, praskot ohňa a spev okolitého hmyzu boli jedinými zvukmi, ktoré bolo počuť. Potom si povzdychla. „Som skutočne rada, že to počujem, aj keď by to tak nemalo byť. Amazonky majú len jediný cieľ, ochrániť svoje sestry. A nemôže ich ochrániť, ak je slabá, alebo je muž silnejší ako ona. Ale…“
„Ale?“ Chcel počuť aj zvyšok. Časť z neho to potrebovala počuť. Dnes večer bol len mužom a ona len ženou.
Keď mu nedala žiadnu odpoveď, Layel sa snažil zamaskovať sklamanie. „Počkaj tu. Pochovám telo.“
„Pomôžem ti.“
„Si slabá.“
„Urobíme to spolu, Layel. Dobre?“
Prikývol, prekvapivo šťastný jej naliehaním.
Trvalo im to asi hodinu a kým stáli znovu pri ohni, boli vyčerpaní, spotení, špinaví a bojovali s dychom.
„Tvoja sila ma teší,“ vyzradila mu konečne. „To som ti chcela povedať už predtým.“
Počuť to bolo tak úžasné ako si predstavoval. A predsa… „Ja nie som silný,“ povedal.
Prihodila do ohňa vetvičku a sledovala ako sa mení na popol.
„Ako to?“
Bol tu, aj keď mal byť niekde úplne inde. Nedokázal zachrániť Susan a nebol schopný ušetriť Delilah od toho, aby bola dnes volená. „Mohol by som vymenovať veľa dôvodov.“
Delilah sa na neho zahľadela, vo svetle ohňa ho sledovala. Čokoľvek v tom poblikávajúcom svetle zahliadla, muselo sa jej to páčiť, pretože sa k nemu načiahla a končekmi prstov mu prešla po čeľusti až k perám. Jemne, tak jemne.
„Si bledý,“ povedala.
„Ja som bledý vždy.“
„Teraz viac ako obvykle. Si zranený? Viac ako je vidieť?“
„Som v poriadku.“ Jeho sila ju tešila. U Hádesa, nikdy by teraz slabosť nepriznal.
„Potrebuješ viac mojej krvi?“
„Nie,“ zaklamal, neochotný ešte viac riskovať. Chytil ju za ruku a vtisol jej na zápästie mäkký bozk, tam, pulz jej zrazu podskočil k životu. Žilami sa jej rozprúdila krv, z kože sa jej vznášala sladká vôňa.
Ústa mu zvlhli.
„P – prečo si to urobil?“ spýtala sa.
„Čo?“
„Pobozkal mi ruku?“
„Chcel som.“ Pravda. „Páčilo sa ti to?“
„Páčilo, viac ako by malo, ale nikdy predtým si sa ma dobrovoľne nedotkol.“
Aký zločin. „Chcel som,“ priznal.
Dlhé mihalnice jej klesli na pol žrde, zatieňujúc jej rozochvený pohľad.
„Mala by som sa ti vyhýbať.“
Neschopný sa zastaviť sa k nej sklonil. Nechcel ju pobozkať na pery – mohol by jej podľahnúť tak hlboko – ale potreboval tie svoje niekde na nej. Kdekoľvek. Zľahka ich pritisol na líniu jej čeľuste, brady, nadychujúc sa jej sladkosti.
„Prečo?“ Ale odpoveď poznal. Tagart. Pamätaj čo som ti povedal, vyhlásil drak.
Zachvela sa.
„Čo prečo?“
„By si sa mi mala vyhýbať?“ Kmitol jazykom, sledujúc cestičku priamo k jej ústam.
Hladká, sladká, horúca. Penis mu okamžite stvrdol.
„Môj tím,“ vydýchla, ale ovinula okolo neho ruky.
Ak by ju s ním znova videli, zabili by ju, uvedomil si. „Tak im nedovolíme, aby nás spolu objavili. Nie dnes večer.“
Potrebovala ho tak veľmi ako on ju.
„Zajtra… zajtra sa môžeme opäť chovať ako cudzinci.“
Prstami mu kĺzala po chrbte, cez stavce chrbtice, potom sa zastavila a zanorila mu nechty do ramien. Vyklenula sa dopredu, pritisnúc sa prsiami na jeho hruď. Zasyčal.
„Tebe to nebude vadiť?“ spýtala sa.
Teraz si nemohol spomenúť kam tým smeruje. „Vadiť čo?“
„Dnes večer sa milovať a zajtra sa správať ako cudzinci?“
Jej slová by ho mali potešiť. Presne to chcel, vrátiť sa do svojho studeného, izolovaného sveta. Presne to je povedal, že sa musí stať. Ale vypočuť si jej jednoduchý súhlas a ochotu zabudnúť na jeho dotyk, ho podráždilo. Spôsobilo, že každá majetnícka kosť v jeho tele začala vrieskať.
„Nie,“ povedal cez zaťaté zuby. Aspoň malý protest od nej by bol milý. Však? „Nie, nebude mi to vadiť.“
„Na rozdiel od mojich sestier, nikdy som nechcela muža len na chvíľu.“
Ovinula okolo neho nohu a zdvihla sa hore tak, aby sa mu rozkročila na drieku, jej horúce jadro pripravené priamo nad jeho pripraveným penisom. Znenávidel ich šaty.
„Ale ako sa zdá, nedokážem sa zastaviť. Budem ťa mať, aj keď len na jednu noc. Tak ako si povedal. Čo so mnou plánuješ urobiť?“
Čo chcela počuť? Že spolu budú navždy? Hruď sa mu zovrela, pretože nejaká malá časť z neho by milovala jej to dať.
„Pôjdeme sa okúpať.“ Chcel byť pre ňu dokonalý. Keď si na neho v priebehu rokov spomenie, a dúfal, že to urobí, chcel, aby to bolo s láskou, možno z vášňou.
Zahryzla si do spodnej pery. „Vzhľadom k tomu, že sme práve vo vode boli, si si istý, že do nej chceš ísť späť?“
„Ach, áno. Pôjdeme k našim vodopádom.“
Ponúkla mu polovičný úsmev. „A potom? Čo so mnou urobíš?“
Sledoval ju. Špina jej pokrývala pomliaždenú tvár a čiastočne suché vlasy jej v spletencoch viseli z ramien, krútiace sa a trochu strapaté. Ale zrazu pulzovala životom, akoby myšlienka na to byť s ním jej dodávala všetku energiu, ktorú potrebovala. Pery mala mäkké a červené, fialkové oči jasné, zmyselné. Erotické. Pohľad na ňu ho priam zabolel v hrudi. Nepáčilo sa mu to, ale on po bolesti túžil, vďačný za pripomienku, že je ešte stále nažive, nie mŕtvy a pochovaný.
„No?“
Skôr ako jej odpovedal, sa potreboval na niečo spýtať on sám. „Si nervózna? To je dôvod prečo to chceš vedieť?“
„Nie nervózna. Zvedavá. Vzrušená.“
„Potom ti to vysvetlím a dúfajme, že tým len zvýšim tvoje vzrušenie. Ochutnám ťa tu.“ Špičkou prsta jej obkrúžil bradavku.
Vytržením zalapala po dychu.
„A tu.“ Palcom skĺzol nižšie, zastaviac navrchu krátkej koženej sukne, ktorá mu bránila v pohľade na jej ženské jadro.
„Ja – Áno. To je výborný plán.“ Oblizla si pery, naklonila sa k nemu. Takmer, takmer… Bude chutiť tak dobre, tak úžasne. „Dnes večer ma pomiluješ,“ zašepkala.
Milovať ju. Tie slová ním otriasli, odvrátil hlavu skôr, ako sa v nej utopí, klesajúc hlboko, úplne strácajúc sám seba. Jej bozk mu dopadol na líce, stiahla sa a sklamane zažmurkala.
Znovu ju zranil.
Vytlačil sa na nohy – nespadni, teraz sa neodvažuj spadnúť – a ona mu skĺzla z tela. Prebodol ho smútok, omamoval ho viac, ako akákoľvek zbraň. „Poď,“ povedal hrubo, kruto, podal jej ruku. Ešte môžeš odísť, počul svoj vnútorný hlad. Nemusíš to robiť. „Teda pokiaľ si nezmenila názor?“ Nemeň ho. Prosím nezmeň svoj názor.

Jej prsty sa preplietli s tými jeho. Bez slova vykročili k vodopádom.

8 komentářů:

  1. Děkuji za pokračování, překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka za skvelý preklad a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat