neděle 5. července 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 16



Brand zdvihol Amazonku, Nolu, do náručia a odnášal ju preč z pláže. Krvácala, ale odmietala jeho pomoc kvôli obecenstvu. Jeden zo žralokov sa rozhodol, že si z jej nohy urobí chutné občerstvenie a zahryzol sa jej do lýtka. Krv sa vyvalila do vody a teraz už len kvapkala do piesku.
„Mám ťa,“ uistil ju.

Líca mala úplne bledé, ale zakývala hlavou. „Môžem chodiť. Je mi fajn.“
Pevnejšie ju zovrel. „Buď ticho, žena.“
„Zlož ma dolu. Musím nájsť Delilah.“
Za nimi bol zmätok, ale Brand sa o Nolinu priateľku nebál. Aj keď bol za problémy zodpovedný Tagart a nikto nemohol spôsobiť viac škody či krviprelievania ako naštvaný drak, Amazonka bude poriadku.
Videl, ako sa na ňu Layel díval, spôsob akým ju držal, výraz utrpenia a potešenia v jeho tvári, spôsob akým ju chránil pred žralokom a drakom. Upír sa postará o jej bezpečnosť, o tom nepochyboval.
Brand nikdy upírskeho kráľa nemal v láske. Odkedy sa pamätá, vždy boli vo vojnovom stave, narážajúc do seba všetkými možnými spôsobmi. Ale Layel niekoľkokrát ustúpil, dovoliac porážku. Všetko v mene lásky. Teraz Brand nechá odísť Layela. V mene lásky.
„Upír sa o ňu postará,“ uistil Nolu.
„Sú nepriatelia.“
Všimol si, že sa ani nemusela hádať, ktorého upíra mal na mysli. „Tak ako aj my,“ pripomenul jej. Tvoji ľudia na mňa zaútočili tesne predtým, ako sme sa dostali na ostrov. Nezabudol som.“
„Ďalší dôvod, aby si ma zložil dolu.“ Ale prestala s ním bojovať a dovolila mu odniesť ju za rad stromov, preč od ďalších tvorov ležiacich na pláži. „Mojim nepriateľom sa stávajú zlé veci.“
„A ty si nepraješ, aby sa niečo zlé stalo aj mne?“
„Nie, samozrejme, že si to prajem. Ja len… Ja –“
Zasmial sa. „Prijímam dôsledky. Dobre?“
Keď vycítil, že sú dosť ďaleko od sliedivých očí, konečne ju zložil dolu a nadvihol jej nohu, aby si ju obzrel. Mäso bolo vtrhnuté na niekoľkých miestach a jeden ostrý zub zostal hlboko v rane.
„Bude to bolieť.“
„Čo?“
Nedal jej ani čas zareagovať, chytil a vytiahol ostrý biely zub von z roztrhanej kože a svalu.
„Musíš mať veľké bolesti.“ Dokonca ani nezalapala po dychu, keď vkĺzol prstami do rany.
„Už som zažila horšie.“ V jej tóne zaznela absolútna pravda.
„Nebudem si o tebe myslieť nič zlé, ak vykríkneš.“
Odfrkla si, tak ďaleko od sĺz ako len jedna bytosť mohla byť. „Prečo muži takto jednajú vždy, keď je žena zranená?“
„Ako takto?“ Videl už aj horšie zranenia, ale toto v skutočnosti nútilo jeho žalúdok zdvíhať sa nevoľnosťou. Zdalo sa mu, že vidí bielu, lesklú kosť.
„Ochranársky. Keď sme ja a moje sestry s vami bojovali, muži nás radšej odtláčali preč, radšej ako by nás zranili.“
Zdvihol pohľad k jej tvári, mal chuť sa usmiať. Pripomínala mu sestry, ktoré sa stratili medzi ľuďmi. Miatlo ho to, hnevalo. Vlastne mohla byť pokojne dvojníčkou jednej z nich. Rovnaké tyrkysové oči, rovnako drzý nos. Rovnako tvrdohlavá brada a slnkom pobozkaná pokožka.
„Robíme to preto, že ženy sú jemnejšie,“ odpovedal jej konečne, hruď ho bolela kvôli tomu, čo stratil. „Oni potrebujú ochranu.“
Vyšlo z nej ďalšie odfrknutie a natiahla sa na lišajníky.
„V živote som vydržala viac bolesti, ako by mal ktokoľvek vydržať za sedem životov. Musela som sa o seba postarať sama, dôverovať len sebe. Nič od teba nepotrebujem, ani od nikoho iného.“
„Kto ťa tak veľmi zranil? Zabijem ho pre teba.“
Odmietavo hodila rukou. „Netreba. Už som sa o to postarala.“
Myklo mu perami. I keď bola vysoká a svalnatá ako všetky Amazonky, v porovnaní s jeho obrovskou veľkosťou je maličká. Nesiahala mu viac ako po ramená.
„Myslíš si, že si tvrdá?“
„Myslím? Keď som zabila viac vojakov ako by som mohla spočítať, bojovníkov z každej rasy Atlantídy?“ V hlase jej neznela hrdosť, len konštatovanie faktov. Možno trochu smútok. „Koľko si ich zabil ty?“
„Viac.“
Teraz sa jej pery skrútili do úsmevu.
„Máš teraz bolesti?“ spýtal sa.
„Áno.“
Stále to ale nedávala najavo ani slovom ani činom. Pomyslel si, že keby na tom boli opačne, on by klial do nebies. Nemohol si pomôcť, ale obdivoval jej silu – a bol tým zdesený. Bolestivo sebou trhol, skutočne musela v priebehu rokov veľmi trpieť. „Zdá sa, že ty a tá druhá, Delilah, ste stále zranené.“
Nola zvraštila čelo. „Kedy bola zranená.“
Takže. Delilah jej nepovedala, že ju Layel uhryzol. Chránila toho upíra? Zaujímavé. I keď pochyboval, že Layel bude za takú ochranu vďačný viac, ako bola Nola.
„Myslel som si, že bola. Moja chyba,“ bolo všetko, čo povedal.
Založila si ruky za hlavu a zahľadela sa hore k oblohe.
„Muži vždy robia chyby.“
Ten povýšenecký tón by ho inokedy dohnal na hranu, ale opäť mu pripomenula jeho sestry a tak len zakýval hlavou a zaškľabil sa. Vrátil svoju pozornosť k jej úbohej nohe.
„Hojí sa vaša rasa rýchlo?“
„Žiadne obavy, drak.“
„Nechystám sa tú informáciu použiť proti vám.“
„To len hovoríš.“
Tak nedôverčivá. „Tak prisahám.“
„Ty dávaš svojim nepriateľom informácie o tvojej rase?“
Výborný zásah.
„Teraz ale nie som tvoj nepriateľ. Sme spoluhráči, ty a ja.“ Krvácanie neprestávalo. Rana bola tak hlboká, že sa to možno ani nestane. Bez pomoci. „Zavri oči.“
„Nie.“
Prekliata ženská. Podráždene zakýval hlavou. „Tak ich nechaj otvorené, ale vedz, že to bude bolieť.“
„Čo si –“
Zhlboka nasal do seba vzduch, na chvíľu ho zadržal a potom ho vytlačil z úst von. Vzduch sa zmiešal z oranžovo zlatými plameňmi. Tie plamene jej oblizli kožu, teraz rozpaľujúc živé mäso akoby vypaľoval značku.
Nola vykríkla. „Bastard! Diablov splodenec! Kantauria riť!“
Zvuk toho mučivého výkriku sa niesol medzi stromami, napĺňal mu hlavu, prinútil ho prihrbiť sa.
„Keby bol iný spôsob, tak by som ho využil.“ Z pleca si popadol chumáč vlasov a vytisol z neho chladnú vodu, nakvapkal vodu na pľuzgiere, upokojujúc zvyšné žeravé uhlíky. „Bolesť čoskoro prejde, prisahám.“
Pokračovala v jeho preklínaní. Nedíval sa jej do tváre, obával sa, že by zahliadol slzy. A to by nebol schopný zniesť. Keď žena plakala, stával sa z neho ubľabotaný blázon, potkýnajúc sa o vlastné slová, zúfalo túžiaci ujsť. A slzy tejto silnej ženy by boli ešte horšie ako od niekoho iného.
„Budeš mať jazvy,“ povedal. „Je mi to ľúto.“
„Jazvy sú… pekné.“ Zafunela s červenými lícami. Mal podozrenie, že bola viac v rozpakoch zo svojej reakcie ako od bolesti.
Za ním zašumeli listy. Niekto sa blížil. Keď vstal, vzduchom sa niesol rev, tmavá postava letela smerom k nim. Takmer tam… Napol sa, pripravený. So zavrčaním do seba vrazili.
Zane sa mu vrhol na hrdlo, ale Brand sa uhol pästi s pazúrmi, vrazil do čeľuste tej pijavice a ten spadol na chrbát. Nedržiac sa späť, po ňom Brand skočil. Niekoľko kopnutí a úderov od upíra bolo príliš divokých a sotva ho bol schopný prišpendliť k zemi.
Nepáčilo sa mu akým spôsobom ten chlap sledoval Nolu vo vode. Temne, majetnícky. Ale skôr ako po bojovníkovi vrhol oheň – Brand zaváhal – nechcel si priznať, že sa bál tomu upírovi postaviť počas výzvy – Zane ho udrel do nosa.
Chrup.
Krv vystrekla a ozvalo sa zavytie zúrivosti a bolesti. Pijavica sa rýchlo pozviechala a strčila do Branda tak silno, že ho odhodil do stromu.
„Moja,“ zavrčal Zane, vyskočil a kopol ho do žalúdka. „Nedotýkaj sa jej. Nedotýkaj sa mňa.“
V jeho očiach bol neskrotný, zvierací lesk. Brand bol o chvíľu na nohách, naplnila ho zlosť. Vždy bol drakom, ktorý uprednostňoval mier pred vojnou, ale teraz mal podozrenie, že ani na tomto ostrove nebude mier, pokiaľ bude ten nepredvídateľný upír nažive. Brand zabudol na hrdosť, zabudol, čo by mohli povedať ostatní a vypľul po ňom prúd ohňa.
Zane sa mu obratne vyhol, uchvátil ho len jediný plameň, zapálil mu košeľu. Uskočil, zrazu vytiahol provizórnu drevenú dýku. Brand sa otočil a práve vyrašeným chvostom narazil upírovi do tváre, vytryskla krv.
Konečne úplne v dračej forme, využil svoje krídla, aby sa vzniesol do výšky a potom začal klesať, nosom k zemi.
Rýchlejšie a rýchlejšie sa rútil smerom k upírovi. Už otváral ústa aby po ňom vrhol oheň, keď zazrel, že Nola kríva k potoku. S klapnutím zavrel čeľusť a narazil do Zaneho. Prepletený sa váľali po zemi, násilne bojujúc o nadvládu.
Ostnatý konár sa mu zaboril do ramena, zraziac ho k zemi. Zasyčal. Zbadal, že sa rovnaká vec stala aj Zanemu. Obaja muži funeli, hľadeli na seba, keď sa medzi nich postavila Nola s rukami na bokoch. Tvár mala bledú, pod očami tmavé kruhy.
„Mám už teraz vašu pozornosť?“
Vrhla po nich hrôzostrašný pohľad. Aj napriek jej zoslabnutému stavu z nej v silných vlnách vyžarovala zúrivosť.
Pery mala nespokojne zovreté a ruky bojovne zovreté v päsť.
„Po prvé, ja nie som tvoja,“ povedala Zanemu. „Po druhé, dokážem sa ubrániť sama,“ povedala Brandovi. „Ak by som to nedokázala, bola by som nedôstojná svojho kmeňa. Ak by sme boli na Atlantíde, bola by som potrestaná, ak by som vám dovolila starať sa o mňa.“
„Poznám tvoju chuť,“ zavrčal Zane, čím prekvapil Branda. „Si moja.“
Musel prekvapiť aj Nolu, lebo kým sledovala upíra, zbledla ešte viac.
„Nepoznáš moju chuť. Nikdy som sa ti neodovzdala.“
„Snívala si o mne.“
Zane zo seba tie slová vypálil, akoby to boli zbrane.
Potkýnala sa dozadu a zakývala hlavou.
„Ako to môžeš vedieť?“
„Lebo –“
„Ako!“
„Lebo to neboli sny! Prišiel som k tebe včera večer a ty si ma s nadšením privítala.“
Znova ustúpila dozadu, oči rozšírené, zmätené. Pozrela zo Zaneho na Branda, z Branda na Zaneho.
„Ja – ja –“
Brand si vytrhol konár z ramena a na roztrhaný sval a kožu sa zaškľabil. Pálilo to, ale tkanivo a koža sa mu rýchlo hojilo.
„Nikdy by som ťa tie veci nenechala robiť…“ vydýchla.
„Urobila si to.“ Zane postúpil smerom k nej. „A horlivo.“
„Klamár! Nechcem ťa.“
„Chceš. Urobila si to.“
„Nie, nie. Bol to len sen.“
Brandova zúrivosť znovu vzplanula. „Priblíž sa k nej a pred tebou budem stáť ja a zabijem ťa,“ povedal upírovi.
„Ja ťa zabijem,“ opravila ho, do očí sa jej vtisli slzy. Bohovia, ten pohľad ho takmer zložil. „Možno som v sne po tebe túžila, upír, ale teraz ťa nechcem. Nemôžem.“
Zane sa zamračil, v očiach mu zažiaril zmätok.
„Ale ja nemám chuť zomrieť, keď sa ma dotkneš. To ťa robí mojou. To musí znamenať, že si darom za všetko, čo som musel vydržať.“
„Nie, to nie.“ Zohla sa, popadla ďalšiu vetvu a udrela ho ňou. „Ja nie som určená pre nikoho.“
Ten pohyb ho prekvapil – alebo si vybral, že sa ani nepohne – tak mu tŕne opäť prenikli do druhého ramena. Nevydal žiadny zvuk. Len tam stál, s oboma konármi zabodnutými do ramien.
„Nechajte ma samu,“ vyštekla Amazonka. „Obaja.“
„Nola,“ zvolal Zane.
Otočila sa na päte a krivkala preč.
„Nola!“ zakričal bojovník, zvuk sa odrážal od stromov, spôsobiac, že kŕdle vtákov sa dali na útek.
„Neopúšťaj ma ako ona. Prosím.“
Zrazu nevediac čo robiť, Brand sledoval ako si upír prekrížil ruky, chytil konáre a vytrhol ich. Pozoroval ako upír postúpil dopredu, akoby chcel dievča nasledovať, zastavil sa a vydal zo seba zvuk tak príšerný svojou intenzitou a bolesťou. Zane po tej Amazonke úprimne túžil, bol skutočne zmätený, že ho aj ona nechcela. Brandova dračia forma ustúpila, zanechávajúc ho v mužskej podobe. Nahého, jeho oblečenie bolo roztrhané na kúsky.
„Nola,“ zašepkal Zane, kým padal na kolená.
Brand pomaly, potichu ustupoval do tieňov. Jednako sa Zaneho hlava obrátila jeho smerom a ich pohľady sa zrazili. S nenávisťou.
„Nenechám ťa znova to dievča zraniť, Zane,“ povedal Brand pokojne. Pred mnohými rokmi nezachránil svoju sestru. Toto dievča bude chrániť i svojim životom.
„Neublížim jej,“ zavrčal Zane.
Brandova čeľusť sa zaťala do tvrdej línie.
„Najbližšie dni budú zaujímavé, však?“
S tým odkráčal preč, odhodlaný nájsť Nolu a po zvyšok noci ju strážiť.
Ale vedel, že medzi ním a Zanem príde k zúčtovaniu. Čoskoro. Ach, áno, čoskoro.


12 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... ;-) :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  4. Vdaka za skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  6. srdečná vďaka :)
    bety

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  8. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Moc díky za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  10. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat