neděle 26. července 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 3


Spoločnosť pre vyšetrovanie a odstraňovanie mimozemšťanov – výcvikový tábor
Deň piaty

Noelle prežila orientačný beh. A tiež prežila prvé kolá výcviku. Aj druhé... tretie... a štvrté – nie vďaka inštruktorovi. Hector Dean jej dal poriadne zabrať, akože fakt, vyžadujúc, aby bežala rýchlejšie, liezla vyššie a strieľala presnejšie ako ktokoľvek iný. Zakaždým, keď mal pocti, že Noelle do toho nedáva všetko, čo bolo skoro stále, vrieskal po nej. Zvyčajne ju niečo také totálne nasralo a začala zúriť – buď od hnevu alebo z frustrácie, čo ju nútilo zopakovať jeho správanie. Namiesto toho na pristihla pri tom, že beží rýchlejšie, lezie vyššie a strieľa presnejšie.

Snažila sa pred ním predviesť – a nie len kvôli Avino dobre. Aj pre svoje vlastné. Presne ako to robila so svojimi rodičmi a Corbanom. A napriek tomu ju tentoraz zážitky naplnili divnou zmesou radosti a smútku. Radosť, pretože sa jej darilo, smútok, pretože sa zdalo, že Hectorovi na ton nezáleží.
Prečo nie som nikdy dosť dobrá?
Nuž, nevadí. Už nebude znova uvažovať nad tou záhadou a nebude ani uvažovať nad Hectorom ani A.I.R., nebude uvažovať nad tým, ako dobre zakaždým voňal. Ako čerstvo vypraté oblečenie a búrkou premočená obloha. Nebude spomínať, ako jeho oči žiarili ako jantár, keď niekto – menovite ona – rozohnil jeho hnev. Alebo spôsob, ako sa víriace tetovania na jeho rukách eroticky ohýbali, vyzdvihujúc pevné svaly pod nimi, vždy keď sa pohol. Alebo na zvláštny spôsob, akým sa jej krv rozpálila vždy, keď sa na neho pozrela.
Šalela. Zúrivosťou. Áno, zúrivosťou, a nie neukojiteľnou potrebou vrhnúť sa na neho a skĺznuť jazykom do jeho úst. Ava si ho, koniec koncov, vyhliadla ako prvá. Nie, žeby s tým Ava niečo robila. Nebol čas na flirtovanie a na konci dňa boli všetci príliš unavení na to, aby urobili niečo iné ako len padli do postele.
Ale Noelle nie. Teda aspoň nie dnes večer. Zaslúžila si prestávku. Od Hectora, od cvičenia... od vlastných mučivých myšlienok. Okrem toho, Ava chcela tie karamelové cukríky a Noelle neprišla na spôsob, ako ich sem nechať doručiť. To sa teraz zmenilo.
Hodiac očkom na (ehm, ukradnutý, ehm) týždenný rozvrh, vedela, že agenti majú v pláne nechať nových členov spať celú noc. Po prvý – a jediný – raz. Akási odmena za Avu, ktorá urobila nový rekord v strieľaní na terč. Ideš, Ava! Tá malá krutovládkyňa zakaždým trafila svoj terč, dokonca aj keď jej oči zaviazali šatkou.  
To je moje dievča. Takže, kým Noellini rovesníci chrápali ostošesť, a kým agenti zaspávali pred plazmovou telkou, ona sa vykradla von. V strede týždňa našla únikový poklop priamo v priestoroch. Jej otec bol inteligentný vládny agent a tiež aj obchodník a naučil ju, že plán B bol vždy nevyhnutný. Takže aj keď bolo od A.I.R. šikovné, že mali miesto pre cvičencov, kde by sa ukryli, keby ich napadli mimozemšťania, mali ho ukryť lepšie než len pod čiernou verandou ubytovne pre cvičencov, len s tenkou vrstvou hliny zakrývajúcou príklop. Prečo tam rovno nezavesili tabuľku s blikajúcim nápisom PÁRTY TU.
Noelle sa musela prešmyknúť popod drevené dosky verandy, zašpiniac si nahé paže a nohy hlinou a vdychujúc zrniečka plnými ústami, ale... stálo to za to. Roky tú vec nikto nepoužíval, čo dokazovali aj škrípajúce pánty. Vzduch vo vnútri bol plesnivý a plný prachu. Našťastie, dlhý, úzky tunel mal strop posiaty dlhotrvajúcimi žiarovkami, takže poskytoval dobre osvetlený chodník pre hocikoho, kto tadiaľ kráčal. Alebo... jazdil? Áno, dočerta! Boli tu tri malé golfové autíčka, usporiadané vedľa seba a pripravené vystreliť do akcie.
Musela som zomrieť a dostať sa do neba.
Noelle vliezla do auta na konci radu. Hlasová aktivácia a identifikátor odtlačkov palca boli odpojené. Zrejme kvôli tomu, pretože agenti A.I.R., ktorí prichádzali do tábora, boli rozliční. Tak jej stačilo iba otočiť kľúčikom, ktorý už odpočíval v zapaľovaní. Motor sa s hlasným revom prebral k životu, až sa musela prikrčiť a modliť sa, aby to nikto v nadzemnej ubytovni nepočul. Počkala chvíľu, očakávajúc, že niekto nakukne pod príklop, ale... nie. S úškrnom zatlačila plyn a bum, vyrazila do pohybu, uháňajúc tunelom, zatáčajúc a odbočujúc, výbuchy vzduchu dvíhali jej vlasy z ramien a zapletal pramene do seba.
Daj sa vypchať, Hector Dean. Nie, že by na neho myslela.
Krvou je prúdila radosť. Tak veľmi to potrebovala, každé vlákno jej bytia vykrikovalo túžbou po niečom, čo by ju naplnilo a uhasilo jej ďalší hlad. Vlastne bude musieť nájsť spôsob, ako získať ďalšiu voľnú noc. Ava to musí vidieť. Ešte lepšie, musí si dať s Avou preteky.
O dvadsať minút neskôr tunel náhle skončil. Objavila sa pred ňou stena z tehál a uprostred nej viselo chátrajúce drevené schodisko. Noelle dupla na brzdy, tesne sa vyhnúc smrteľnému nárazu. Hlasno sa zasmiala. Zábava. Po tom, čo vypla motor, vyliezla po schodoch, otvorila zámok na novom príklope a odstrčila ťažký kov na bok. Chladný nočný vzduch zahučal, keď vykukla von. Dve budovy, po stenách pokreslené grafitmi. Boli od seba vzdialené niekoľko metrov a tmavou, opustenou uličkou uprostred nich, vedúc priamo k-
Hlavnej ulici Nového Chicaga. Pecka!
Vyliezla na posledný schod a prešmykla sa, aby sa postavila, potom zatvorila príklop a zahľadela sa. Wow. Hocikto, kto by prešiel touto uličkou, by videl popraskaný betón, nič iné. Poháňaná naliehavosťou, vytiahla rúž z vrecka – dievča muselo byť vždy pripravené – a označila obruč, potom odhodila kontaminovaný lesk do najbližšieho odpadkového koša. Keď o jej únikovú stratégiu bolo postarané, Noelle doslova utiekla z uličky. Dávala si pozor, aby si zapamätala obchody. Jedno dvadsaťštyrihodinové fotoštúdio, ten druhý opustený a rozpadajúci sa dom. Čudné. Tiež si v duchu urobila poznámku, aby obe budovy kúpila. Mohla by opraviť uličku, možno ju premeniť na záhradný typ štvrti, potom používať tunel sa dodávanie tovarov a služieb podľa vlastného rozmaru.
To je ale deň!
Autá svišťali po ceste. Bicykle a skútre tiež. Napriek neskorej hodine sa davy v tejto chudobnej časti mesta ešte nezačali stenčovať. Ľudia a mimozemšťania kráčali po chodníkoch, zhovárali sa, smiali sa, nakupovali. Zbadala niekoľko Arkadiancov, rasu, ktorá bola známa svojimi bielymi vlasmi, ktoré nemohli byť nafarbené, schopnosťou teleportácie, a v niektorých prípadoch schopnosťou ovládať mysle.
Skupina Teranov, druh podobný mačkám, so špicatými ušami, fľakatou pokožkou, a mačacou ladnosťou. Jeden Mec, vysoký a štíhly, s pokožkou, ktorá pri rôznych náladách žiarila rôznymi farbami. A dvoch Deleseanov so šiestimi rukami a azúrovou pokožkou, ktorá jej pripomínala veľrybí tuk.
Jedného dňa budem medzi nimi robiť policajta. Neskutočná predstava. Noelle bola vždy samý problém. Takže, zatýkanie iných, pretože porušili právo? Vyzeralo to trochu divne. Možno preto na ňu Hector tak veľmi tlačil. Možno pochyboval o jej nadaní a bezúhonnosti, ako spočiatku predpokladala, a mal v úmysle ju pretvoriť na niečo lepšie.
Ty nepotrebuješ zlepšenie. A nemyslíš na neho.
Zhlboka sa nadýchla vône párkov v cestíčku – ústa jej zvlhli –, výfukov z áut a parfumov, a tiež aj slabý zápach špiny a... iných vecí. Vysoké pouličné lampy lemovali ulicu, nápisy obchodov blikali. Živé Nahé Dievčatá. Káva. Hračkáreň hneď vedľa Hooters (obchodná značka dvoch amerických súkromných reštauračných reťazcov, zameriava sa na mužských zákazníkov, pričom zamestnáva skromne odeté čašníčky – pozn. prekl.). Mesiac bol plný, lesklý maják zo zlata.
„Hej, zlatko,“ zvolal niekto. „Koľko chceš za hodinu?“
Radšej nech nehovorí na mňa.
„Hej,  ty v tých červených šortkách. Vezmem čokoľvek, čo ponúkaš, na cene nezáleží.“
Jasné. Na mňa. Jediné veci, ktoré mala, bol úbor na cvičenie. Práve teraz mala na sebe červené tielko a rovnako červené príliš úzke šortky. Celá zašpinená, zrejme vyzerala ako keby strávila veľa času na kolenách a na chrbte. Okrem toho, vlasy mala strapaté, ako keby ich niekto až príliš často prečesával prstami. Niekto áno, samozrejme, ale ten niekto bola ona sama.
Noelle sa neunúvala vyhľadať toho chlapíka, iba ukázala prostredník smerom, odkiaľ prichádzal jeho hlas a pokračovala v chôdzi.
„Štetka!“ Jeho priatelia sa rozrehotali. Hej, hej.
Trvalo jej to pätnásť minút, ale nakoniec našla cukráreň. Nad dverami zazvonil zvonček, keď vstúpila. Ava zcvokne, keď jej Noelle do postele naservíruje karamelové raňajky.
Zablúdená myšlienka: kto servíroval raňajky do postele Hectorovi?
Noelline zuby ostro zaškrípali. Na odpovedi nezáležalo. Hector bol jej inštruktor, nič viac. Ani raz sa nesprával tak, že ju považoval za atraktívnu.  
„Môžem vám pomôcť?“ opýtal sa chlap za pultom.
Odhadla ho jediným pohľadom. Človek. Tiahlo mu na päťdesiatku. Ulízané vlasy, od sladkostí mal tučné brucho. Mal na sebe bielu zásteru a získal si plusové body za čistotu. Obchod sám o sebe bol malý, s tromi vitrínami a ničím, čo by sa podobalo na nábytok. Rozhodne potrebovali nový obchodný manažment. Neboli tu pohovky pre zákazníkov, aby sa mohli posadiť a pokecať si, a jesť viac a viac z tých sladkostí. Žiadne tabuľky ponúkajúce vzorky zadarmo a alkohol, ktoré by podporovali nerozumné míňanie peňazí, na čo bola zvyknutá.
„Čo máte v ponuke z karamelu?“ opýtala sa.
„Veľa nie.“ Ukázal palcom na sklo po jeho pravici, tesne nad tanierom s niečím, čo vyzeralo ako kocky karamelu. „Len tieto.“
„Vezmem ich.“
 Zodvihol obočie, až sa dotýkalo kučery, padajúcej mu do čela. „Jednu alebo-“
„Všetky.“
V jeho očiach sa doslova rozsvietili značky peňazí, pustil sa do práce, zabaliac každý kúsok osobitne a opatrne ich ukladajúc do malej škatuľky.
Zvonec nad dverami sa znova rozozvučal. Obsluhovač zodvihol pohľad, povedal: „Budem tam...“ Potom prudko zatvoril ústa a s obavami naprázdno prehltol. Tučné líca mu zbledli. „Ehm, len sekundu, prosím.“
Zlodej? Bitkár? Noelle sa otočila – a ocitla sa zoči-voči svojmu mučiteľovi. Hector Dean stál vo dverách, oblečený do čierneho trička, ktoré mu obťahovalo svaly a čierne nohavice, ktoré neslušne objímali jeho stehná. Zamračil sa na ňu, zlaté oči sa žiarivo zaleskli. Ruky mal založené na hrudi a nohy rozkročené, ako keby každú chvíľu chcel skočiť do útoku.

Och... doriti. 

10 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!! :-) :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad a korekci,je to super!

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  4. Perfekt! Chúďa dievča! :D

    OdpovědětVymazat
  5. Vďaka za skvelé pokračovanie a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  7. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat