sobota 18. července 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 2


Noelle hodila svoj batoh – ktorý bol naplnený len potrebným oblečením a topánkami – na rozloženú dvojitú prístelku. Úprimne? Nestálo to tu ani za smradľavé somárske gule. Chajda, to bolo ich nové obydlie. Opadávajúca farba na stenách, špinavá betónová podlaha. Žiadne okná. Žiadne stoly. Žiadne zariadenie. Len úzke, malé postele a nočné stolíky, ktoré nič neudržia, s vrstvou prachu usadená zo vzduchu. Takže... s chudobou hraničiace základy, pomyslela si s grimasou.

Ako tu prežije?
Noellin život sa skladal len z troch zložiek. Ava, peniaze a pohodlie. Presne v tomto poradí. Ava bola jej skalou, jej spolukonšpirátorkou a jej najväčšou podporovateľkou. Ale nemohla si obmotať Avu okolo seba ako nejakú norku, aby odrazila jemný chlad vo vzduchu. Znova už nie. A jej peniaze, ktorých mala za kamión, boli počas jej pobytu tu mimo dosahu. To znamenalo, že pohodlie malo cez seba nalepenú jednu tučnú známku s nápisom zakázané. Minimálne na najbližšie tri mesiace. Tak dlho tu totiž mala nariadené zostať. Ale tá najhoršia časť? Ani keď skončia tie tri mesiace, stále nebude považovaná za agenta A.I.R. Nie, dokým niekto z organizácie neusúdi, že je hodná nosiť odznak.
Hej, veľa šťastia. Nikto predtým, okrem Avy, ju nepovažoval za hodnú niečoho. Jej rodičia vyhlasovali, že ju ľúbia a jej otec sa ju snažil chrániť, ale nikdy im nebola dosť... dobrá. Ani pre jedného z nich.
Nevieš nič urobiť poriadne? Koľkokrát jej otec vykríkol tú malú krátku vetičku? Vlastne, bol mŕtvy už niekoľko rokov, ale niekedy by prisahala, že ho počuje, ako na ňu kričí zo záhrobia.
Vážne si taká hlúpa, Noelle Jade? Vtedy, aj teraz, to bola matkina obľúbená fráza. A priloženie jej stredného mena, len aby mala extra demoralizujúci efekt? Neoceniteľné.
Bože, Noelle, kedy už vyrastieš? Tá nádherná otázka prišla s láskavým dovolením jej troch bratov zakaždým, keď nejaká spravodajská stanica priniesla príbeh o niečom, čo urobila.
Corban Blue, jej prvý, posledný jediný skutočný priateľ/vzťah, ktorý vyskúšala, trval na tom, že je vyberie oblečenie, povie jej, ako má nosiť vlasy a čo hovoriť. A napriek tomu s ním zostala viac ako rok, čím ukázala matke. Aká len bola hlúpa?
Až keď Corban žiadal, aby odstrihla Avu zo svojho života, mu dala kopačky. Vlastne ešte v ten deň. Dopekla ešte v tú minútu. V momente, ako sa za jeho zadkom zatvorili dvere, si Noelle uvedomila, že nikdy nemilovala, len dúfala, že ju niekto bude... chcieť, uvažovala. Niekto, kto ju bude aspoň obdivovať alebo rešpektovať, aj keď len v malej miere, a nie len kvôli jej výzoru a peniazom. Niekto, kto v nej vyplní tú prázdnotu. Tú dutinu, vyhladované miesto, ktoré nikdy nepoznalo ani chvíľu uspokojenia.
Prázdnota vyrezaná z hnevu, frustrácie a zatrpknutosti. Rana, ktorá sa nikdy celkom nezahojila, niekedy sa rozhorela, ale vždy otrávila jej sebaúctu. Ruky sa zovreli do pästí po bokoch.
No, ale tentoraz nie. Ak ju A.I.R. nebude chcieť, založí si vlastnú agentúru a ponúkne im malú súťaž v biznise s „chytaním a označovaním mimozemšťanských predátorov“. Nebolo to tak, že by chcela byť agentom. Ale Ava áno, pripomínala si, a čo Ava chcela, to Ava dostala. Takže, kašli na novú agentúru. Noelle to urobí tak či onak.
„Pripomeň mi znova, prečo sme také vzrušené, že sme tu,“ povedala Ave, potrebujúc povzbudzujúce slová po tom predstavení oceneným Oscarom, ktoré predviedla pre Tri slepé myši vonku.
„Pretože niečo zmeníme, budeme bojovať s nespravodlivosťou, bla bla bla.“
„To bla bla bla mi znie povedome, ale ešte stále tápem.“
„Nuž, spomínaš si na tú časť o nosení zbrane a legálnom práve ubližovať ľuďom?“
„Ach. Teraz sa mi to vracia.“ Ale vážne. Môžete ju trýzniť hladom, mlátiť ju, odopierať jej spánok, ale neberte jej páperový vankúš. Alebo jej pravý vlnený koberec. Alebo jej sluhov. Bože, čo by dala za to, aby ju v tejto sekunde obskakovali jej sluhovia.
„No nie je to super?“ Ava sa s roztiahnutými rukami zatočila ako balerína nadopovaná crackom. (Crack – druh drogy, podobná kokaínu – pozn. prekl.) „Je to perfektné, proste perfektné.“
„Tebe šibe? Toto miesto nie je super,“ povedala ďalšia žiačka, keď si skladala tričká a džínsy a odkladal ich do nočného stolíka vedľa postele.
Postele, ktorá bola vedľa Noellinej. Po prvé, nikto, okrem Noelle, nebude takto hovoriť s Avou. Nikdy. Milovala Avu viac než milovala seba. Možno preto, že Ava bola jedinou osobou, ktorej verila. Jediná osoba, ktorá jej vždy priamo povedala pravdu, nič si nenechala pre seba. Jediná osoba na svete, ktorá si myslela, že Noelle je dokonalá presne taká, aká bola. Po druhé, bolo dôležité zaviesť väzenskú hierarchiu hneď od začiatku. Takto sa nikto neodváži šliapať po nich.
Rýchle otočenie a kopnutie od Noelle a nylon toho dievčaťa sa šmýkal po podlahe, nohavičky sa rozleteli do všetkých strán. Ďalšie kopnutie a dievča ich nasledovalo. „Ešte raz jej povedz niečo také a tvoje gule pôjdu tou istou cestou, ako ty a tvoje spodky. Rozumieš mi?“
„Noelle, láska moja,“ povedala Ava spevavým hlasom, pohojdávajúc batohom na už prázdnej posteli. „Myslím, že tá dotknutá osoba je žena.“
„Och, moja chyba. Je mi to tak ľúto,“ povedala dievčaťu rovnakým presladeným hlasom, ktorý použila aj pred chlapcami. Ruka jej vyletela k srdcu ako jemnému vtáčatku. „Myslela som si, že si chlap. To bude tými fúzmi. Vždy ma pomýlia.“
Fučiaca a supiaca „spomínaná osoba“ vyskočila na nohy. „A s čím mi akože odrežeš gule, kurva? Prešacovali ťa, tak ako aj mňa. Nič nemáš.“
Otázka dňa: nastal čas, aby odhalila vyskakovací nôž, ktorý sa jej podarilo prepašovať?
Nieee, pomyslela si vzápätí. Tá dievčina bola plačkom. V buse sa čierny a veľmi božský inštruktor Ghost postavil a nazval ju karbónovým odpadom na zemi a jej spodná pera sa normálne zachvela. Bolo to rozhodne ponižujúce predstavenie. Noelle neplakala odvtedy, ako jej otec zaplatil svojmu nemocničnému personálu, aby jej usmažili všetky nervového zakončenia a zničili jej receptory bolesti, zatiaľ čo ona bola stále pri vedomí, takže ani náhodou nebude plakať, keď ju niekto nazve nejakou hlúpou prezývkou.
A okej, jej otec urobil nepredstaviteľné, aby ju ochránil, ak bude niekedy mučená inými, ale to nezmenilo fakty. V dvanástich bola pripútaná k nemocničnému lôžku a rozrezaná ako melón. To všetko, pretože pár týždňov pred tým ju jej únoscovia chceli vymeniť za výkupné. Aby dokázali, ako vážne to mysleli, poslali rodičom video, na ktorom bola bitá, kričala od bolesti a prosila o pomoc. Takže, keď ju jej otec dostal späť, urobil malé šialenstvo.
Tá malá procedúra s usmažením receptorov trvala dni, nekonečné dni, plné mučenia, ihiel vpichovaných do jej šliach, svalov a niekedy dokonca zavŕtané do kostí. Dni plné niečoho, čo sa podobalo na kyselinu a rozbité sklo a to jej vtekalo priamo do krvného obehu.
Vždy, keď omdlela, doktori ju oživili chemickým injekciami do srdca. Adrenalín a podobné hovadiny. Koniec koncov, musela im povedať, kedy to bolí, aby vedeli, kde majú zvýšiť snahu. Nuž, všetko bolelo. Až do úplného konca, kedy prestala cítiť úplne všetko.
„Budeš tam len tak stáť, ty zbabelec?“ zasyčala na ňu dievčina.
Zbabelec? Och, to nie, dopekla. Noelle bola všelijaká – rozmaznaná, niekedy krutá a nevšímavá, vždy božská –, ale nikdy zbabelá. Prežila peklo, ktoré väčšina ľudí iba stretne v nočných morách.
Ak na ňu vytiahneš ten kov, prvá vec bude, že utečie. Druhá, že si otvorí ústa. Stačilo by to na to, aby Noelle vykopli?
Ava musela vedieť, že zamýšľa o riskovaní, pretože jej priateľka, ktorá ju poznala lepšie, než hocikto iný na tomto svete, vytiahla z vrecka svoj mobil, postláčala zopár tlačidiel, naklonila sa dopredu a povedala „pozri, Noelle. Pozri, čo má Ava“, aby ju rozptýlila.
„Ako keby to... óch, krása!“ Holografická fotka sa objavila nad malým zariadením. Zvyčajne Ava robila jej fotky, keď sa cítila najhoršie. Monokel – bum, bola tu Ava. Ráno s opicou – znova Ava. Otrasná chrípka – ahoj, drahá Ava. Ale táto fotka: Noelle sa opierala o zárubňu s rukami vopchanými vo vreckách so zamysleným výrazom, ako keby bola stratená v myšlienkach.
„Kedy si ju urobila?“ opýtala sa, neschopná si spomenúť.
„Pred pár mesiacmi.“
„A ukazuješ mi ju až teraz? Surové, Ava. Proste surové.“
„Hej. Hovorím s tebou,“ zavrčalo Fúzaté Dievča.
Skrátene ju budem ju volať FD, pomyslela si pobavene, než povedala Ave: „Vyzerám tak múdro. Stavím sa, že som prvá uvažovala o nukleárnej fyzike. Alebo možno o kvantovej mechanike. Och, och, už viem. Teóriu paradoxov.“
„Kdeže. Len som sa opýtala, či si zjedla moju cereálnu tyčinku.“
FD vzdala čakanie na odpoveď a odkráčala si nájsť ďalšie lôžko.
„Pošli mi ju.“ Noelle si pomädlila ruky. „Bude to môj nový šetrič obrazovky. Vážne.“
Obraz zmizol a Ava strčila mobil späť do vrecka. „Pošlem ti to v deň, keď sa podelíš o zásoby karamelových cukríkov, ktoré si sem dávaš doručiť.“
Vždy vyjednávač, jej Ava. „Je mi ľúto, drahá, ale ja ne... ach, počkať. Už ti rozumiem, och ty diablica.“ Karamel bol Avinou najväčšou slabinou. „Budem ich tu mať do konca týždňa, len čakaj a uvidíš.“ Robiť jej priateľku šťastnou bola jedna z jej top priorít. „Dovtedy...“ Kdeže to boli, než ich tak drzo prerušili? Och, hej. „Tebe šibe? Toto miesto je skládka.“
„Uf, zabúdaš. Žila som aj v horšom.“
Pravda. Zoznámili sa iba na strednej, keď Noelle chcela ukázať, že jej na nesúhlase rodičov nezáleží a (vraj) podpálila svoju bývalú školu, až z nej bol popol. Ava sa zúfalo snažila zbaviť sa pozornosti kvôli svojej drogovo závislej matke a tiež aj pozornosti hnusných chlapov, ktorým jej matka dovolila voľne sa potulovať po ich karavane. Potrebovali sa navzájom, takže k sebe prilipli.
Hej, ešte stále boli k sebe prilipnuté. Nebolo nič, čo by Noelle neurobila pre milovanú Avu. Spáchať vraždu? Jasné, prečo nie. Jediná otázka bola, kam ukryť telo. Klamať, podvádzať, kradnúť? Bez problémov. Dychtivo, s radosťou. Ava bola tou najlepšou vecou, ktorá sa jej stala a Noelle sa starala o to, čo jej.
A hej, robili si zo seba žarty. Veľmi. Blbnutie s malou Avou, ako zvykli hovoriť Noellini bratia, bola to zábava. A ešte väčšia zábava bola mučiť ju. Ale na konci dňa, ak sa na Avu niekto vtipne pozrel, Noelle vražedne zošalela.
Keď už hovoríme o vtipných pohľadoch... „Videla si, ako si ma ten chlapík s menom Hector obzeral od hlavy po päty, ako keby som patrila do článku vo vedeckom časopise o novo objavenej hube?“
„Hej, ale videla si jeho svaly?“ Ava hodila za seba zabudnutý šatník FD, než si začala vybaľovať svoj.
„Ako by som si to mohla nevšimnúť? To tričko s nápisom ochutnal som ľudské srdce a chutilo mi na ňom bolo doslova prilepené, nepríčetne.“
 „Hodina lekcie o slovíčkach. Chcela si povedať opĺzne. Čiže neslušne.“
„Strč si svoju lekciu. Mala som na mysli nepríčetnosť. Čiže šialene. Jeden pohľad a mne zoskratoval mozog.“ Zoskratoval nutkaním dotknúť sa, túžbou lízať, potrebou privlastniť si. Nič z toho nechápala! Privlastniť sa? Nie v tomto živote. Nebol jej zvyčajným typom. Bol vysoký, potetovaný a holohlavý, s tou najkrutejšou, zamračenou tvárou, akú kedy videla. Mala rada vysokých, ale potetovaných? Nie. Radšej s čistou kožou. Holohlavý? Dokonca aj broskyne mali chĺpky.
Aj keď nebol holohlavý kvôli veku alebo genetike. Tieň strniska mu pokrýval lebku, dôkaz, že korene boli tam a prosperovali. Takže, očividne sa holil. Ale kto si holil hlavu schválne? A prečo?
Takmer sa ho na to opýtala. Jediná vec, ktorá ju zastavila, bolo jej podozrenie, že ju bude ignorovať. Pretože po celý čas, ako tam stála, snažiac sa nevšímať si ho, ale opak bol pravdou, ju mal pod mikroskopom pre huby – a očividne usúdil, že je z nich z najhoršia.
Namojdušu, to jeho mračenie ju celú rozochvelo. Alebo roztriaslo. Nebola si istá, ktoré z toho. Ale nedalo sa poprieť, že niečo na ňom ju priťahovalo. Jeho oči boli intenzívne zlaté a absolútne prebodávajúce, zvyšok jeho čŕt bol dosť hrozivý. Od tvrdých línií jeho tmavého obočia, cez ostrý nos, až k agresívnemu sklonu jeho pier. Prihoďte drsný uhol jeho brady a máte obraz definície drsňáka.
A okej, okej, krásny obraz, keď už, s druhom drsného sexepílu, ktorý sa dal nájsť u divocha. Čo bola... keď už o tom uvažujeme, Noellina obľúbená fantázia. Často si predstavovala seba samotnú v horách, nejaké vyhladované zviera ju prenasleduje. Divoch Guy vyskočí z tieňov a zachráni deň. Potom sa k nej otočí tvárou, bez trička, spotený, trochu výstredný, jeho nohavice roztrhané a postriekané krvou a vnútornosťami toho zvieraťa, a odmietne čakať, kým mu ona poďakuje. Postrčí ju k stromu a spustoší jej ústa.
Sladké nebo. Tentoraz sa rozhodne roztriasla.
Ale v skutočnom živote nestojíš o drsňákov, spomínaš?
Hej, ale Hector mal také široké plecia. A aj keď bol vysoký ako ona, týčil sa nad ňou. Urobil z nej trpaslíka, vážne. Prinútil ju cítiť sa malou... ženskou. Páčilo sa jej cítiť sa malou a ženskou, uvedomila si.
„Okej, čas vypršal,“ povedala Ava. „Dala som ti šancu, ale ty si ju neprijala. Takže je môj!“
Doparoma. Noelle nebola sklamaná. Ak niektorá z nich ako prvá uvidela nejakého chlapa, tá druhá sa musela stiahnuť. Najlepšie priateľstvo malo prednosť pred semenníkmi a tak podobne. Takže, žiadne dotýkanie sa, žiadne olizovanie a žiadne privlastňovanie si Hectora pre seba.
„V poriadku, ja si beriem Dallasa.“ Namiesto toho, aby vybaľovala – pretože nakoniec to pre ňu určite niekto urobí – vyskočila na matrac. Z nepoddajných prikrývok z umelej bavlny sa zdvihol prach, čo ju rozkašľalo, zamračila sa.
Možno, keď zavolá kvôli tým cukríkom, požiada o slúžku. Jednu slúžku. A.I.R. jej neodoprie tak dôležitú časť jej života, služba taká podstatná ako dýchanie. Nie ak má svojho právnika, ktorý sa im bude vyhrážať. Na zamyslenie.
„Dallas.“ Ava sa priblížila k svojmu nočnému stolíku a namontovala zámok na rúčku, aby udržala od svojich vecí ľudí, ako je aj FD. „Dobrý výber. Je to božský kúsok.“
 A bol oveľa viac Noelliným typom. Vysoký, temný a pekný. Aj keď v jeho elektrizujúcich modrých očiach boli vibrácie sériového vraha. Niečo, čím by sa dalo vysvetliť, prečo ju nepriťahoval tak ako Hector. Aj keď z Hectora vyžarovali rovnaké vibrácie. Okej, fajn, v jej logike bola chyba. No a čo. Neprizná sa, že ju Hector priťahuje. Aspoň nie nahlas. Po prvé, očividne ho nezaujímala. A hej, dôvod číslo dva trochu ustúpil dôvodu číslo jedna. Byť s mužom, ktorý by ju absolútne, totálne nezbožňoval, by zničilo jej ťažko vydobytú sebaúctu a prevrátil by celé jej vnútro.
Začala by dokazovať, že je ho hodná. Ako napríklad: upiekla by mu tortu po ťažkom dni v práci, aj keď ona a kuchyne boli dlhoročnými nepriateľmi. Alebo by predstierala, že ju netrápi, ak ju odbije alebo zabudne na jej narodeniny. Alebo by a zúčastňovala osláv s jej rodinou, keby si radšej stiahla kožu z kostí, pretože toto robia dobré dievčatká.
Noelle skončila s robením takých vecí. Skončila so snahou byť niekým iným než kým je. Ak chlap nedokázal vidieť poklad pod drzými ústami, nezaslúžil si ju.
A ja som poklad, doparoma. Jasné?
Ava dokončila prácu a pritúlila sa k Noelle na posteli. „Tak mi povedz, čo malo znamenať to chichotanie? A tá sprostosť, keď si sa tvárila, že nedokážeš nájsť svoj mozog ani za pomoci mapy a lopaty?
„A tá lenivosť,“ povedala, snažiac sa byť nápomocnou. Ako vždy. Noelle sa automaticky pretočila na bok a zložila ruky pod líce. Takto presne strávili ony dve mnoho nocí počas detstva. Ležiac vedľa seba, hodiny sa zhovárajúc. To boli jej najobľúbenejšie spomienky. Nič, čo povedala, Avu neznechutilo ani nešokovalo.
„Prosím ťa.“ Ava prevrátila oči. „Ty si vždy lenivá. To je súčasť tvojho šarmu.“
A jedna z jej inteligentnejších vlastností, pokiaľ išlo o ňu. Prečo robiť niečo sama, keď kopa ľudí chcela – a potrebovala – byť platená za to, že to urobí za vás? Bože, ja som taká dobročinná.
„Och, a nabudúce, keď sa zase rozhodneš ísť po ceste pán a otrok,“ povedala Ava, „potrebujem aspoň mesačné upozornenie, aby som popracovala na svojich bicepsoch.“
„Toto považuj za varovanie – po celý zvyšok našich životov chcem ísť po ceste pán a otrok.“
Odfrknutie. „Spomínala som, že milujem predstierať dotknutosť z vyhrážania sa mi smrťou? Klasika!“
„Čo ti poviem? Totálne som si pomýlila svoje povolanie ako najlepšia herečka na svete.“ Pomýlila, pretože nikdy nemala v pláne naozaj pracovať. Noelle by s radosťou financovala celý Avin bezstarostný život, uchrániac svoju priateľku – a seba – pred nutnosťou získať prácu. Ale Ava si vychutnávala zarábanie vlastných peňazí, takže Noelle sa s ňou vždy zviezla. Pracovali v pekárni, v autobazáre, v továrni na make-up a ako stážistky v právnickej firme Noellinho brata. Pravda bola taká, že Noelle by sa radšej zakopala do predčasného hrobu, ako by bola bez svojej najlepšej priateľky.
Psychická závislosť, tvoje meno je Noelle. Trápilo ju to? Bože, nie. Ona proste milovala Avu.
„Takže?“ súrila Ava. „Čo sa deje?“
Noelle sťažka vydýchla. „Nuž, vieš, že moja rodina ma vždy videla ako neužitočnú bábiku.“ Nielen jej najbližšia rodina, ale aj sesternice a bratranci, tety, strýkovia a hocikto, kto bol spojený s menom Tremain. Navzájom sa s potešením kŕmili o ponižujúcich historkách o veci, ktorú Noelle urobila alebo povedala.
„Neužitočná, ale taká nádherná,“ prikývla Ava. „Hej. Pokračuj.“
Rozžiarila sa. „Ja som vedela, že ma považuješ za sexy.“
„Blbá. Keby si mala penis, hneď by som si ťa vzala.“
Unikol jej nefalšovaný smiech. „Každopádne, len som dala Jaxonovi to, čo čakal.“
„Lesby,“ zamrmlala FD, ako prechádzala po pri nich, mieriac k... enzýmovým sprchám.
„Transvestita,“ vrhla po nej Ava.
Uf. Skupinové sprchovanie. Jasné, mohli ste zostať úplne oblečení v sprchovom kúte a suchá para by vám očistila aj topánky, ale Noelle uprednostňovala vyzlečenie sa a spievanie si v súkromní. Doma sa kúpala vo vode. V skutočnej vode, ktorá bola čertovsky drahá, ale netrápilo ju to. Niečo na vzore bubnovania kvapaliny proti porcelánu, bolo také upokojujúce, ten prúd horúcej vody proti pokožke, obklopujúca, osviežujúca para, ktorá naplnila váš nos, vaše pľúca.
Ava sa pritúlila bližšie. „Čo ešte?“
„Okrem toho,“ pokračovala Noelle, ako keby v rozhovore nebola žiadna prestávka, „som si myslela, že by bolo prezieravé zmenšiť Hectorove a Dallasove očakávania. Veď vieš, začať na úplnom spodku a vyletieť až k nebesiam.“ Aby sa mohli ľahšie predviesť.
Čo to má byť? Už teraz sa snažíš predviesť sa? Ale no ták.
 A.I.R. nebola potencionálny milencom. Ale mohla byť tolerantná, tento jediný raz. A len preto, že to Ava tak strašne chcela.
„Zvyčajne by som súhlasila s tvojimi metódami,“ povedala Ava, „ale budeme tak trochu potrebovať ich podporu, ak chceme prejsť.“
„Och, my nielenže prejdeme, my toto miesto zničíme.“
Jemné prsty jej odhrnuli vlasy z čela. „Máš pravdu. Sme príliš skvelé na to, aby sme urobili niečo menej. Okrem toho, máme na našej strane starú dobrú vášeň. Myslím, že Dallasa si predstavoval tvoje telo ovinuté okolo neho ako praclík. Naznačovala to jeho otázka o praclíkoch a Jaxonova rýchla odveta.“
„Kdeže, Dallas sa len vychvaľoval pred svojimi kamarátmi. To preto som začala s tým Och, môj Bože, ako keby som si vážne myslela, že hovorí o jedle, ale potom som mala pocit, že som sa mala stiahnuť a povedať OMG.“
Kútiky Aviných úst šklbli pobavením. „To by bolo zábavné, a ja by som si zlomila pár rebier od smiechu. Tak som si iba trochu cvrkla do nohavičiek.“
„A tí druhí chlapi? Ako reagovali?“ Nie tak okato, nie tak dychtivo. „Bola som príliš zabratá do svojej úlohy, aby som si všimla.“
„Jaxon sa za teba hanbil. Prepáč. A Hector bol odmietavý.“
Žiadne sklamanie. Vedela si, že to tak cítili. Povedal Jaxon ponižujúce príbehy o nej Hectorovi, ešte pred jej príchodom? Uvažovala odrazu. To preto sa Hector mračil od chvíle, ako vystúpila z autobusu? Líca jej sčervenali, keď si predstavovala, čo presne mohol Jaxon povedať. Vtedy, keď Noelle prerušila večierok, ktorý usporiadali jej rodičia, len v bikinách, z čoho mal starý pán infarkt. To všetko, pretože jej otec v ten deň povedal: „Chceš mať lepšie známky, tak si ich kúp. Nemáš to, čím by si si ich získala vlastnou snahou a ja som už chorý a unavený z rozpakov z tvojho nevýrazného výkonu.“ A Noelle ho chcela potrestať.
Alebo keď si zahrala vo filme Chuckyho Diabolské Dvojča (názov vymysleného filmového hororu – pozn. prekl) zavraždenú čašníčku, len aby uviedla do rozpakov svoju elitársku matku. Ďalší trest. Týždeň predtým, Madam Tremainová, ako ju Ava niekedy rada volala, požiadala všetky svoje priateľky, aby poslali svojich slobodných synov za Noelle, aby sa „prestala hrabať v odpadkoch, keď si hľadá niekoho na rande“.
„Možno je moja matika nesprávna,“ pokračovala Ava, „ale som si celkom istá, že všetci traja si mysleli, že si spadla na hlavu stosedemkrát.“

Noelle sa znova zasmiala, v Avinej prítomnosti to bol pravidelný jav. „Takže skutočnosť, že im to natrieme, urobíme túto skúsenosť,“ lahodnú, vzrušujúcu, napínavú, „aspoň o polovicu tolerantnejšiu.“

7 komentářů:

  1. Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka za skvelú kapitolu- oni dve sú fakt číslo :-))

    OdpovědětVymazat
  3. Skvělé, díky moc za další pokračování

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad i korektúru ďalšej kapitoly!!! :-) ;-)

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat