pátek 17. července 2015

Pán Zuřivosti - Kapitola 12



Cestovali tri dni. Osborn nechcel pridať tempo aj napriek Breeninmu naliehaniu. 
"Na konci tejto cesty bude boj, Breena. Pred prvým úderom si nemôžeme dovoliť byť unavený," varoval ju. 
Po nociach sa milovali, ich spojenie bolo niekedy divoké, niekedy si ho vychutnávali, ale vždy bolo podfarbené zúfalstvom. Osborn ju potom čo zaspala dlho objímal a hľadel na hviezdy. 
"Čo to robíš?" spýtala sa ospalo. 
"Snažím sa zastaviť čas."

Niekedy po obede na tretí deň narazili na to správne miesto. Breena zalapala po dychu keď zbadala stany pretínajúce celú oblasť a jej ľudí potulujúcich sa sem a tam aj s rodinami, vojaci, služobníctvo zo zámku. 
"Moji ľudia," zašepkala, zaplnená takou úľavou a láskou, že sa ledva dokázala nadýchnuť. 
"Tam je Rolfe," takmer kričala a hnala sa smerom k nemu skôr, ako ju Osborn stihol zastaviť. 
Breena bežala krížom cez pole s novou energiou, vánok jej dvíhal vlasy a chladil jej tvár. Ľudia pracujúci vonku zastali a pozerali, ich čeľuste spadli od šoku a oči sa im naplnili slzami. Jej ľudia ju vítali. 
"A čo moji bratia? Počul niekto o nich niečo?" snažila sa prekričať ten hluk. 
Ale Eldenčania sa radovali z dedičky, ktorý sa k nim vrátila.
"Rolfe," zvolala.
Muž sa pri zvuku svojho mena otočil. Rolfe bol kedysi dôležitým členom ich domácnosti, súčasť bezpečnostnej jednotky, ktorá chránila jej rodičov. Odkedy ho videla sa na ňom všetky tie udalosti značne podpísali. Vyzeral uťahane a porazene. Oči sa mu rozšírili a keď ju spoznal, jeho tváre sa dotkla radosť. Potom zbledla. 
Vina. Tú emóciu poznala veľmi dobre.
"Nebola to tvoja chyba," ponáhľala sa ho uistiť. "Ako by mohla slabá ľudská sila poraziť krvavého čarodejníka?"
"Nemali by ste tu byť," varoval ju.
Aké hlúpe od Rolfa, že sa aj teraz staral o dekórum. "Nezmysel. Toto sú moju ľudia. Som presne tam, kam patrím."
"Ako ste sa sem dostali?" Rolfe sa rozhliadol po dave sústrediac sa na ďalšieho prišelca, Osborna. "Ty -" ukázal na neho, " - dostaň ju odtiaľto."
Osbornova ruka sa okamžite presunula na rukoväť meča. 
Dvere vedľajšej budovy sa otvorili, vyšiel z nich muž a dav stíchol. Breena v ňom spoznala člena eskadry, ktorá kedysi chránila Eldenské hradby. "Čo je to tu za rozruch?" zakričal. Bol to veľmi silný hlas na to, že vychádzal z niekoho tak vyziabnutého. 
Eldenčania sa okamžite prikrčili a začali sa ponáhľať preč. 
"Prečo kričíš, keď sa všetci títo ľudia iba tešia z tohto dňa?" Spýtala sa vážnym hlasom.
"Cedric je, uf, vodca ľudu."
Breena potlačila zachvenie. Cedric jej vždy pripadal ako obzvlášť nechutný typ, ale napokon, vojna vytvárala čudné spojenectvá, otočila sa na Osborna. Prezeral si dav, ruka mu zostávala na zbrani. 
"Niekedy je trocha sily potrebná, aby sa udržala disciplína. To určite chápete."
Nie, nechápala.
"Chcem niečo viac. Títo ľudia sa boja. Stratili svojich milovaných a majú strach z budúcnosti. Nepotrebujeme viac sporov a hnevu."
Cedricove pery sa skrútili nad jeho zuby v niečom, čo zrejme mala pokladať za úsmev. Ale vyzeralo to viac ako zavrčanie.
"Ďakujem za všetko, čo si vykonal, Cedric. Tvoje činy nezostanú nepovšimnuté," dodala. A varovala ho.
Osborn vystúpil dopredu. "Povedz mi čo máte v pláne."
Cedric stuhol, akoby chcel namietať, potom sa zahľadel na silu a šírku Osbornových ramien a masívny meč na jeho boku. 
"Nicolai zhromažďuje jednotku na juhu."
Radosť a úľava po tých slovách ju takmer poslala na kolená. "Môj brat je nažive?"
Cedric prikývol. "Dayn tiež. Aj on vedie armádu. Vláda krvavého čarodejníka nad Eldenom už slabne. Toto územie bude znova naše," povedal, dosť hlasno aby ho počul celý dav. 
Zaznel jasot a Breena pochopila, prečo Cedrica nasledovali. Možno bol jej prvý dojem nesprávny. Ťažké časy mohli v človeku podnietiť jeho osobnosť a dodať mu vnútornú silu. U nej to bola bojovnosť. 
Cedricov pohľad sa preniesol na Osborna. "Ďakujem ti, že si princeznú priviedol späť do jej vlasti. Budeš za to odmenený. Rolfe, prines mi zlato čo máme odložené. Obávali sme sa, že ste boli zajatá a bude treba zaplatiť výkupné."
Pozrela na Osborna, ktorý prižmúril oči a jeho postoj stále zostával v pohotovosti. 
"Ako vidím, najradšej by si ma odtiaľto čo najskôr vyprevadil. Som si istý, že sa nemôžeš dočkať kedy pôjdem svojou cestou. Na pol dňa cesty odtiaľto na východ je dedina. Som si istý, že s radosťou tvoje peniaze prijmú."
"Pre žoldniera je to mätúce gesto, Osborn," povedala mu. "Nepriviedol ma sem kvôli odmene."
"Ale je to žoldnier, nie?"
Osborn pomaly prikývol. 
Rolfe sa vrátil s mešcom obťažkaným zlatom. Cedric mešec popadol a hodil ho Osbornovi, ktorý ho zručne zachytil. 
Pozrela smerom k jej bojovníkovi, ale odmietol sa stretnúť s jej upreným pohľadom. Jeho pohľad bol uzamknutý na mužovi, ktorý ho práve nazval žoldnierom. 
Cedric popadol za rameno okolo prechádzajúceho chlapca. "Priveď Ashera a Gavina." Cedric sa stretol s Osbornovým pohľadom. "Sú to naši najlepší vojaci. Okamžite ťa odprevadia z územia Eldenu."
"O čom to hovoríš?" spýtala sa. "Osborn tu samozrejme zostáva."
"Zostávaš, žoldnier? S princeznou?" Jeho otázka znela posmešne. 
Stiahlo jej žalúdok. "Osborn?"
"Teraz je medzi svojimi. Na ceste sú dve veľké armády. Nie je žiadny dôvod aby si tu zostal."
Ťaživé ticho sa preťahovalo. Bolo to také šialené. Už otvárala ústa aby prehovorila -
"Nie. Nemám žiadny dôvod zostávať."
"Čo?" spýtala sa, zranená a zmätená. Toto musela byť len nejaká taktika, nejaký úskok, ktorým chcel Osborn odskúšať jej bezpečnosť. 
"Tak potom choď s našimi vojakmi," vyhlásil Cedric, podľa hlasu bolo vidieť, že z toho má radosť. 
"Chcem sa zo svojim žoldnierom porozprávať v súkromí," oznámila všetkým okolo.
Cedric vyzeral, akoby chcel namietať, ale potom len sklonil hlavu. 
Osborn ju nasledoval k stromom, preč od Cedrica a Rolfa. "Aký máš plán?" spýtala sa.
Jej bojovník si prešiel rukou po tvári. "Vrátim sa domov. Trénovať bratov."
Prišlo jej zle. "Ty ma chceš naozaj opustiť?"
Osborn kývol hlavou k táboru. "Zdá sa, že je všetko v poriadku. Tvoji bratia prichádzajú."
"A ty ma tu len tak necháš?"
Jedno prikývnutie jej bolo odpoveďou.
"Ale... Ale ty si môj bojovník. Patríme k sebe."
Zovrel jej ruky. "Ty si si ma len vysnívala, urobila si zo mňa niečo, čím nie som. Urobila si zo mňa jedného zo svojich rozprávkových hrdinov." Jeho tmavé oči ju prepaľovali. "Ale ja som len muž. Muž, ktorý ťa chcel akýmkoľvek spôsobom, akým ťa mohol mať."
"Ako spriaznenú dušu?"
Prinajmenšom to znelo romanticky. 
Ale bojovník Osborn zatriasol hlavou. "Neverím v spriaznené duše. Neverím v nič, okrem potešenia a vášne."
Telo sa jej roztriaslo. Nechcela sa na neho dívať. "Takže si len predstieral, že ti na mne záleží, však?"
Osborn prehltol a jeho pohľad sa zrazil s tým jej. Vyzeral, že sa chce jej slová poprieť. Prosím, popri ich. Prosím, povedz že sa mýlim.
"Užili sme si jeden druhého. Teraz je po všetkom."
Breena pred týmto mužom plakať nebude. Nechcela plakať kvôli nemu. Nikdy. "Choď," povedala mu, otáčajúc sa k nemu chrbtom.
Na okamih zaváhal, ona sa takmer zvrtla a schmatla ho za ruku. Ale potom začula ako jeho topánky šuštia v opadanom lístí. Osborn od nej odchádzal.
"A, žoldnier..."
"Áno?"
"Nevracaj sa."
Po niekoľkých hlbokých nádychoch sa obrátila smerom k Cedricovi a Rolfovi. 
"Poďte dnu, princezná," pozval ju Cedric. "Pozrite sa čo bolo pripravená pre vašu rodinu a jej návrat na hrad."
S prikývnutím ho nasledovala do vedľajšej budovy. Dayn jej povedal, že toto bola pôvodná bašta Eldenčanov, ešte keď bola ich ríša mladá a nie taká rozsiahla. Strop končil hneď druhým poschodím, takže bol oveľa menší ako zámok, ktorý bol jej domovom. A bude znovu jej domovom ... až kým sa jej nenájde vhodný manžel. Stislo jej srdce, vedela, že po jej boku nebude Osborn. Ani v jej posteli.
Postavený z kameňa a dreva, steny boli očerneté od rokov kúrenia v kozube. Oheň tu teraz žiaril opäť pre ľudí, ktorí hľadali útočisko. V priebehu rokov tu z toho vzniklo skladisko, naplnené sudmi z vínom a olejom vyrobeným na ich území. 
"Priniesol som vám darček," povedal Cedric niekomu v tieni. 
"To kvôli tomu bolo všetko to pokrikovanie vonku?"
Breena sa roztriasla. Na rukách jej nabehli zimomriavky a smerovali až ku krku. To ten hlas. Zlo. To bolo všetko na čo dokázala myslieť. 
"Layek, predstavujem ti Breenu, princeznú z Eldenu."
"Živú, aké rozkošné," povedal hlas, stále ukrytý v tieni. 
Cedric pracuje pre krvavého čarodejníka. Jeho vyziabnutý zjav konečne dával zmysel. Ako mohli prisluhovači krvavého čarodejníka preraziť vonkajšie hradby - oblasť, ktorú mal na starosti Cedric. Teraz pochopila aj Rolfove slová, keď ju tu spozoroval. Nemali by ste tu byť.
Ľudia, o ktorých si myslela že sa zohrievajú pri ohni boli v skutočnosti priviazaný k hákom na podlahe. Muži, ženy a dve malé dievčatká, ktoré nemali viac ako štyri roky, ich tváre vystrašené. Ich osud bol stať sa len zásobou pre krv. 
"Tá rozsiahla armáda o ktorej si hovoril bola lož, však?" spýtala sa. Ale ona už poznala odpoveď. Nikto ju nepríde zachrániť, ani jej ľud. Všetko zostalo na nej.
"Tvoji bratia sú mŕtvi, tak ako tvoji rodičia," zaškľabil sa Cedric a odpľul si na zem. "Teraz tu vládnem ja."
"Ako prisluhovač. Pre krvavého čarodejníka. Vy obaja."
"Vezmite princeznú," nariadil Leyek, stále nevychádzajúc s tieňa. Predvádzajúc tým svoju nízku mienku o Eldene. "Priviažte ju. Bude chutným pokrmom pre nášho Krvavého Lorda."
Teraz si skutočne cenila Osbornovu neústupčivosť, aby cvičila tasenie meča z pošvy znova a znova. Jediná chvíľa, kedy sa im mohla postaviť nastala teraz. Toto bola jej jediná šanca. 
Prstami zovrela rukoväť meča. 

***

Prečo do pekla odišiel? 
Toto boli moderné časy. Iné a často krát zúfalé. Ich svetu hrozilo nebezpečenstvo - vo všetkých oblastiach. Môžu to byť roky alebo len dni, ale čoskoro budú všetci čeliť zúčtovaniu. Aká radosť, aká láska, nikto ju nemohol uchopiť ... Ale on ju chcel chytiť oboma rukami. Nezáležalo na tom či bola princezná a aj keby... nestaral by sa. Osborn by sa jej odovzdal celý. Breena bola jeho radosť. Jeho láska. 
Osoby zodpovedné za smrť jeho matky, sestry a otca, ľudí z jeho dediny ... nikdy nemusí zistiť ich totožnosť. 
Niečo sa v ňom zlomilo. Bolestivé priznanie, že možno nikdy nepríde čas na pomstu za svoju rodinu. To ho zranilo tak brutálne, tak surovo, že takmer zastonal nad tým, čo po svojom návrate z Bärenjagd stratil. Osborn sa zhlboka nadýchol, nútiac svoje srdce spomaliť, žalúdok povoliť. 
Ale stále tu bola šanca pre Breenu. 
Stále šanca pre ňu, aby oslobodila svoj ľud. Našla svojich bratov. Urobiť niečo, čokoľvek, aby naplnila tú všadeprítomnú potrebu po pomste. 
Prečo by ju mal teraz opustiť? Bude bojovať po jej boku. Boj prinesie jej zemi mier alebo smrť, s mečom v ruke po jej boku. 
Ale Osborn neplánoval zomrieť.
Osborn sa zvrtol na päte, pripravený vraziť do budovy, kde ju opustil. Pripravený spečatiť svoj osud s tým jej.
Oceľovo zvonivý zvuk kĺzania Breeninho meča s pošvy jeho krok spomalilo. Vedel, že to bol Breenin meč. Počul ten zvuk až priveľa krát. Nútil ju cvičiť tak často, až kým jej pohyb nebol plynulý a hladký. Aby vytasila svoj meč tak rýchlo, aby mohla svojim útokom prekvapiť.
Prečo by ho tasila teraz? Medzi jej vlastnými ľuďmi?
Od nôh sa mu začal plaziť chlad a šíril sa po celom tele. Všetko odhodil, okrem meča a kožušiny. Jeho berserker bol v strehu a dychtivý po boji. Osborn vkĺzol do budovy cez bočné dvere. Uvidel Breenu ako stojí v bojovom postoji, mečom si chráni telo a pohľad má sústredený. Bola nádherná. 
A bola jeho.
Muž, ktorý ešte pred chvíľou vítal svoju princeznú zo srdečným úsmevom na tvári, dal Osbornovi zlato aby odišiel, teraz proti nej zdvihol zbraň. 
V hrudi mu zadunela zúrivosť. Pred očami mu do biela zažiaril hnev. So zúrivým revom jeho berserkera Osborn zdvihol meč a zaútočil. O necelý úder srdca mužov meč cinkol o podlahu a telo ho za okamih nasledovalo. 
Osborn sa postavil pred Breenu a zdvihol svoj meč. "Kto zomrie ako ďalší?" spýtal sa.
Zo zadnej časti izby sa ozvalo slabé zapískanie. Osborn cítil ako Breena stuhla a okamžite vedel, že ten zvuk bol hrozba. 
"Ukáž sa," zavrčal Osborn.
"Alebo čo? Zabiješ týchto úžasných občanov Eldenu? Urob to. Aspoň mi ušetríš námahu. Aj keď..."
Pomalé škriabanie stoličky o podlahu varovalo Osborna, že čoskoro uvidí toho, kto chcel Breene ublížiť.
"Veľmi sa mi páči myšlienka, že to bude práve moja krásna tvár - ktorú uvidíš naposledy." Vysoký, chudý muž vykročil z tieňa. Osbornov berserker sa znova ozval. Počul zvesti o tom, čo z človeka urobí krvavý čarodejník. Pripraví ho o všetko, čo z neho kedysi robilo človeka. Najprv o rozum, až pokiaľ netúžili po ničom inom ako po zúfalých výkrikoch ostatných a nehladovali výhradne po chuti blížiacej sa smrti. Potom všetky emócie, ktoré postupne opustia dušu - empatia, ľútosť, až pokiaľ nezostane len nevraživosť a nenásytnosť. Nakoniec, sa zmenia ich telá. Krivky tela a všetky emócie v tvári zmiznú, až kým nezostane len chodiaca a dýchajúca mŕtvola. 
"Leyek je silný. A brutálny," zašepkala mu Breena a Osborn pochopil. Tento prisluhovač krvavého čarodejníka mohol vyzerať krehko, ale bola to len ilúzia. Jeho sila bola nepremožiteľná, podfarbená obrovským zlom. 
Osborn sa spojil s duchom medveďa. 
"Si tým, kým si myslím že si?" spýtal sa Leyek.
Osborn pokrčil ramenami.
Z prisluhovača vytryskol radostný smiech. "Si. Ursan. A berserker. Myslel som, že sme vás všetkých pozabíjali."
Jeho prsty sa zomkli okolo rukoväte meča. "Myslel si si zle."
Leyek po ňom blysol úsmevom. "Dobre. Len tak mimochodom, vaše ženy zomierali s krikom. A práve tak sa ja budem tešiť z tvojej smrti." Jeho berserker v ňom zúril, ale Osborn ho potláčal. Vedel že Leyekove reči boli lži a vedel, že ho chce len vyprovokovať. 
Leyek si začal kontrolovať dĺžku svojich nechtov. "Som prekvapený, že pomáhaš Eldenskej princeznej. Mysleli sme si, že preobliecť sa za Eldenčanov bol obzvlášť chytrý kúsok navrhnutý mojim pánom. Aj keď sa musím priznať, že podľa mňa bol ten trik zbytočný, veď išlo len o vás, zvieratá."
Do tela mu vkradol chlad a zaboril sa mu do hrude. Toto nebol chlad pochádzajúci z ovládnutia berserkerom - bolo to niečo iné. 
Zabi.
Pomsti sa.
Ubližuj.
Breena položila mäkkú ruku na jeho rameno. Tíšila ho.
Jeho žena mala pravdu. Tento tvor, tento prenášač zla, ho chce len rozzúriť. Zatlačiť na neho aby urobil chybu, pretože to monštrum vedelo, že aj napriek jeho moci krvavej mágie ho môže Osborn zabiť. Chcel ho zabiť. So silou predkov a berserkera, a Breeninou blízkosťou. 
Osborn zdvihol svoj meč, pokojne a s dokonalou rozvahou.

17 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuju moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  3. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad a korektúru :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za další pokračování

    OdpovědětVymazat
  7. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  9. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  10. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! .-)

    OdpovědětVymazat
  11. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  12. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat