úterý 28. července 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 20



Niektorí z bratov budú okolo hotela, na stráži.
Niektorí z bratov budú vo vnútri, sledovať, čakať.
Rome nebude v izbe s tebou. Ukryjú ho niekde inde.
Znova a znova mi mysľou prechádzali Jean-Lucove varovania ako som kráčala chodbou v hoteli Holland. Na recepcii som sa opýtala na číslo izby MatthewaBrooksa – šesťsto osemnásť. Hodinky na zápästí, ktoré mi dal Jean-Luc, ukazovali čas osem hodín a päťdesiat tri minút. Výťahom som vyšla na šieste poschodie a hoci som bola sama, mala som pocit, ako keby tisíc párov očí sledovalo každý môj pohyb, tisíc rúk pripravených načiahnuť sa a zdrapnúť ma.

Jean-Luc vedel, čo sa deje, pretože našiel jedného z bratov, nakukol do jeho mysle a potom ukradol spomienku o ich stretnutí. Najprv Miltiplikátor plánoval, že ma iba hodí do vreca, keď prídem k izbe, k izbe, ktorú prenajal iba pre mňa, potom ma použije, aby vlákal Rome do pasce. Ale Rome, s jeho ušami pri podlahe, prišiel na ich úmysel ako prvý a pokúsil sa ich zastaviť. Sám. Myslím, že nedôveroval nikomu inému v oblastia nechcel čakať, kým sa tí, ktorým dôveruje, dostanú sem. Nejako sa bratom podarilo prekabátiť ho. Teraz už potrebovali len mňa, aby dokončili svoj plán.
„Prečo ma proste neuniesli v klube?“ pýtala som sa Jean-Luca.
„Pretože by tak museli bojovať s tebou a Romom, a bojovanie nie je ich silná stránka. Z toho, čo si mi povedala o klube, môžem len predpokladať, že ťa chceli opiť, ujsť s tebou, kým si nebola úplne pri zmysloch a prinútiť Roma, aby k nim prišiel. Ale aj keď s tebou neuspeli, Rome im vpadol priamo do náruče.“
Dlane sa mi potili, ale našťastie, neboli ľadové. Zatiaľ. Pokúšala som sa sústrediť na Jean-Lucove slová, nie na moje emócie. Úspech záležal odo mňa. Najprv som plánovala zistiť, kde ukryli Roma. Brat, do ktorého vstúpil Jean-Luc, túto informáciu nemal. Potom som sa chystala zmraziť tých sprostých bratov a poslať ich Johnovi, ktorý sa pravdepodobne postará, aby strávili zvyšok svojich životov hnijúc v Zámku Hrôzy.
Môžeš dôverovať Jean-Lucovi, že ti pomôže, ako sľúbil?
Jean-Luc mi nechcel pomôcť zachrániť Roma. To mi dal jasno najavo, keď si prekrížil ruky na hrudi, ľahol si na posteľ a odmietol opustiť hotelovú izbu.
„Čokoľvek, ale toto nie,“ povedal.
Takže som musela použiť ten najhorší trik: „Ak skutočne chceš odo mňa šancu, urobíš to.“ Hovorila som si, že agent robí, čo je treba kvôli práci, ale stále som sa cítila vinná z toho, že som mu klamala. Nemal so mnou žiadnu šancu.
Jeho líca sa mu zafarbili jasnou červenou, ale postavil sa, tvrdo prikývol a povedal niečo, čo rád hovoril Rome. „Poďme na to.“ Zvyšok dňa sme strávili premýšľaním nad najlepším spôsobom, ako vyriešiť túto situáciu. Spôsobom, ako sa neskôr ukázalo, ktorým som bola vrhnutá do stredu vojny. Sama. Nanešťastie Jean-Luc nemohol byť v blízkosti hotelu Holland, aby mi naozaj pomohol. Pokúsil sa o to, a takmer sa zložil od bolesti. Multiplikátor očividne používal nejaký druh zariadenia, ktoré vyžarovalo vysokú frekvenciu, ktorú dokázali počuť iba jedinci so schopnosťou ovládať myseľ a psy. Frekvencia, ktorá spôsobila, že v mozgu im to neznesiteľne búšilo. Len pre istotu. Možno si neuvedomili, že jednému z bratov vymazal pamäť, ale pretože poznali Jean-Luca dobre, vedeli, že bude nasratý a chcieť pomstu, keď zistí, že ho podviedli.
Chudák Jean-Luc. Zradený jedným z jeho pár priateľov. Pre peniaze.
Takže som tu bola sama. Presne ako som sa obávala. „Jedného dňa“ prišlo skôr, než som čakala. Len som sa modlila, aby som bola pripravená. Výťah zastavil, zacinkal a pritiahol tak moju pozornosť. Dvere sa doširoka otvorili. Zhlboka som sa nadýchla – pokoj, zostaň pokojná, toto musí byť uveriteľné – a vošla na chodbu. Šesťsto osemnástka bola na ľavej strane, tak som narovnala svoje plecia a sledovala správnu cestu. Keď som sa našla, ako stojím pred dverami, v ústach mi vyschlo. Ale nezaváhala som. Zodvihla som päsť, pripravená zaklopať. Nakoniec som to nemusela urobiť. Dvere sa rozleteli sami, aby odhalili jedného z bratov. Iba jedného. Ale vedela som, že ostatní sú nablízku.
Usmial sa na mňa, hlboko v jeho tmavých očiach vina a pokynul mi, aby som vošla. Nebol to ten s pehami: „Nemyslel som si, že prídeš.“
„Nuž, máte informácie, ktoré potrebujem. Však?“ prešla som popri ňom, plne si vedomá, že kráčam priamo do pasce a že obrátiť sa mu chrbtom bolo hlúpe. Ale nechcela som, aby vedel, že viem, čo sa deje. Uprostred izby som si rýchlo poobzerala svoje okolie. Malá, rovnako ošúchaná izba ako tá, ktorú sme si prenajali s Romom, s jednou manželskou posteľou, malou chladničkou, sklápacím kreslom a lampou týčiacou sa nad ním.
„Prečo si-“
Než som stihla dokončiť svoju vetu, dvojica rúk zdrapla obe moje paže. Boli horúce a vlhké. Ďalší z bratov sa zjavil. Vypustila som zo seba „prekvapené“ zalapanie po dychu, ako som striedala svoju pozornosť medzi nich. „Čo sa to deje? Čo to robíte? Pustite ma.“ Presvedčivé? Ani nie. Budem sa musieť snažiť trochu viac.
„Je mi toto celé ľúto,“ povedal prvý a znel, akoby to vážne ľutoval.
Ale nie tak veľmi ako to budeš ľutovať za chvíľu.
„Máme ju.“ Lusknutím prsta sa všetci jedenásti bratia natlačili do miestnosti. Dobre. Nebudem musieť ani jedného naháňať. Počula som zatvoriť dvere, a otočenie zámkom. Zopár z bratov sa presunulo predo mňa. Aj oni vyzerali kajúcne.
„Prečo toto robíte?“ opýtala som sa cez zaťaté zuby, aj keď som už poznala odpoveď.
Dvojka sa pozrela dole na svoje nohy. „Peniaze. Máme veľa hladných úst a Púštne Dievča zaplatí jeden milión dolárov za tvoje zajatie.“
Jeden milión? Wow. Kto by bol povedal, že som hodná tak veľa? Ale na druhej strane, ako majiteľka spoločnosti ako Big Rocky, CandaceBright musela mať miliardy po ruke. Možno by som mala byť urazená, že odmena za moju hlavu nebola vyššia.
„Ale nikdy sme si nemysleli, že my budeme tí, ktorí to dokážu,“ povedal jeden z nich. „Si neustále chránená, vždy obklopená a každý, kto po tebe išiel, neuspel. Ale tvoj kamošCody bol schopný ťa sem prilákať a potom nám zavolal starý kamoš a povedal nám, kde a kedy budeš v meste. Iba sme ťa sledovali. Bolo to ľahšie, než sme kedy o tom snívali.“
„Vážne si myslíte, že vám zaplatia, keď ma raz odovzdáte?“
Všetci jedenásti prikývli. „Samozrejme,“ odpovedala Osmička. „O Púštnom Dievčati by bolo potom známe, že nedodrží svoje sľuby, ak by to neurobila.“
A hrdosť bola pre Púštne Dievča všetkým. Jean-Luc o tom neklamal. „Prečo ma chce?“ Pokúšala som sa odtiahnuť z ich zovretia, ale držali pevne. „Prečo ma jednoducho nezabije?“ Možno im povedala, prečo ma jej záhadný otec mal tak rád.
„Ktovie? Púštne Dievča nie je práve typom, ktorý rád odpovedá na otázky.“
„Možno ťa chce naverbovať do svojho tímu?“
Nebolo to tak vždy?
„A teraz už stačilo rozprávania. Zviažte ju niekto.“
Nastal čas, aby som urobila svoju vec. Modlila som sa, znova, aby to fungovalo. „Máte aj môjho priateľa? Toho, ktorý ma vzal do klubu?“ očividne ho ukryl veliteľ a len on vedel, kde Rome bol. Opatrenie, ktoré prijali a potrebovali, aj keď o tom ešte nevedeli. Ale budú.
„Nie je dôvod, aby si sa kvôli tomu trápila. A tiež jej zapchajte ústa.“
„Proste ju omráčte.“
„Púštne Dievča nebude chcieť čakať, aby sa s ňou mohla porozprávať.“
Dovolila som, aby sa mi v mysli prehrali hrôzostrašné predstavy. Hrôzostrašné predstavy, ktoré so sebou priniesli pocit zúfalstva a tiež aj lásky. Rome – mučený. Bol tu strach. Lexis a Sherridan – zabité, ak ich nebudem môcť nájsť. Všetci spolu – na mojej svadbe. Bola tu láska. Vyvolávala som vietor. V tejto chvíli to vyzeralo byť ako nesprávna schopnosť na použitie, ale mala som plán. Ako sa pokúšali spútať mi zápästia k sebe, v izbe sa zdvihol vánok, roztrúsiac papiere, ktoré boli odložené na posteli. Urobila som si poznámku v duchu, aby som si tie papiere prešla. Aby som pridala na rýchlosti vetra, predstavila som niekoľko ďalších obrázkov v mysli. Rome – krvácajúci, takmer mŕtvy. Lexis a Sherridan – pochované v hrobe. Ja – v mojich vysnívaných svadobných šatách.
Zvyčajne som neznášala vyvolávanie vetra, neznášala som, koľko veľa emócií bolo na to potrebných. Dnes mi to nevadilo. Ako sa vánok vyšľahol doľava... doprava... hýbala som hlavou v malých kruhoch. Vzduch sledoval moje pohyby, víril. Posteľ sa zatriasla. Papiere pokračovali v tanci. Z vešiakov padalo oblečenie.
„Čo to má byť?“ počula som. „Otvoril niekto okno?“
Ako vietor hučal silnejšie, neprestávala som ho riadiť, dávajúc pozor, aby sa držal odo mňa. Lano sa voľne hojdalo z jedného môjho zápästia, k druhému sa vôbec nedostali. Niektorí z nich vykríkli, niektorí vrieskali. Ako vietor zúril, ťahajúc mojich nepriateľov do rôznych smerov, niekedy ich vraziac do stien, do seba navzájom a zabraňujúc im, aby sa vyparili, dovolila som, aby strach zatienil každú inú emóciu.
Rome, zabitý, ak toto nebude fungovať.
Sherridan, zabitá, ak toto nebude fungovať.
Sunny, sirota a sama, pretože jej rodičia budú mŕtvi, ak toto nebude fungovať.
Ja, sama. Snažiac sa ísť ďalej bez nich, ale netúžiac po tom.
Ľad vytvoril na mojom tele tenký lesk, vietor ho zo mňa zbičovával a trúsil ho do všetkých smerov. Čokoľvek trafil, úplne to pokryl. Jeden po druhom boli muži primrazení na mieste. Na posteli, na stene, k podlahe. S MattomDamon.
Sústreď sa, Jamison. Kde som to bola? Och, áno. Uprostred zmrazovania svojich nepriateľov. Vidieť ich takto ma naplnilo spokojnosťou. Predčasne. Pretože so spokojnosťou vietor ustal a ľad prestal. Jeden muž mal stále normálnu teplotu, bol schopný sa hýbať. Postavil sa na trasúce sa nohy, vrtiac hlavou, aby si pozbieral svoje myšlienky. „To bolelo!“ zavrčal.
„Myslíš? Nuž, len počkaj, kým ti ukážem svoj ďalší trik.“ Načiahla som sa do svojho zadného vrecka a vytiahla svoj taser. Než stihol urobiť mojím smerom čo i len krok, mala som svorky zapichnuté v jeho bradavkách, volty elektriny prechádzali jeho telom. Triasol sa, dokým sa mu nepodlomili kolená. Nestiahla som tlak na spúšti, dokým nespadol na podlahu tvárou vpred.
Vedela som však, že ho to neudrží nehybného na dlho, takže som k nemu pristúpila, predstavujúc si viac z tých strašných, hrozných predstáv v mojej mysli. Keď som k nemu došla, v ruke som už mala ľadovú guľu. „Uži si to,“ povedala som. Vrhla som ňou a on sa okamžite obalil do hustej vrstvy arktickej zúrivosti. Niekedy som mala pocit, že štyri elementy, ktoré som produkovala, boli živé. Myslím, že vycítili ľudské teplo alebo dokonca tvar tiel, predmetov a podľa toho vedeli, koľko presne hmoty bolo treba na pokrytie.
No prosím. Hotovo.
S povzdychom som prinútila svoju myseľ vyprázdniť sa a otupiť svoje emócie, poobzerala som sa okolo. Muži boli rozptýlení, všetci primrazení v rôznych polohách. Toto mi neposkytlo spokojnosť, ako sa to stalo pred chvíľou. Toto ma vlastne trochu... zarmútilo, že sa to muselo stať. V jednej chvíli som týchto mužov mala rada. Dokonca som ich porovnávala k môjmu drahocennému Tannerovi.
„Nemuselo to byť takto,“ zamrmlala som
Pokračovala som v mojom hľadaní, kým som nenašla počítačový softvér ukrytý pod posteľou. Bingo. Vytiahla som ten laptop a zatvorila ho, aby som zastavila... čokoľvek, čo spôsobovalo hučanie v Jean-Lucovom mozgu. Bola tu tiež drobná, čierna skrinka s pestrofarebnými tlačidlami. Napätá, očakávajúc výbuch, zatlačila som tlačidlo zapnúť aj na tom, a ono sa to vyplo.
Našťastie, nevybuchla som. Vytiahla som svoj mobil a zavolala Jean-Lucovi. Stačilo oba stisnúť jedno tlačidlo, keďže teraz bol na päťke v mojom rýchlom vytáčaní. (Postaral sa o to sám). Zodvihol to na druhé zvonenie.
„Všetko čisté,“ povedala som, odstrániac lano, ktoré mi stále viselo zo zápästia a odhodila ho na zem. „Izba šesťsto osemnásť.“
„Budem tam za desať minút.“ Ukončili sme hovor.
Zavolala som Johnovi a oznámila mu, že tu má niekoľko zločincov na vyzdvihnutie. „Pekná práca. Do hodiny tam niekto bude.“
„Skvelé. Vďaka.“ Zložila som, než sa stihol opýtať na Roma.
V poriadku. Mala som teda zhruba polhodinu, pretože som nechcela ďalších agentov v blízkosti Jean-Luca. Neboli by tak odpúšťajúci ako ja. Niežeby som mu odpustila úplne. Samozrejme, mohla by som klamať o jeho identite, ale nakoniec by ma odhalili a to by ma zaviedlo do väzenia. Nie, ďakujem. Mala som tu prácu. Zachraňovať ľudí. Z toho dôvodu som potrebovala nájsť veliteľa. Toho s pehami, Mattewa. Strčila som si telefón späť do môjho vrecka, vošla do kúpeľne a vzala jednu z fliaš na poličke a handru. Naplnila som fľašu horúcou vodou a presunula sa späť do izby, vylejúc vodu na ich zmrazené tváre, roztopiac trochu z ľadu, kým som nezbadala bodkovaný polmesiac. Šťastena sa ma držala, pretože patrili bratovi na posteli. Uľahčilo to veci.
„Tak začnime s vypočúvaním,“ zamrmlala som, nalejúc viac z horúcej vody na jeho tvár a zotierajúc námrazu handrou. Osem fliaš bolo potrebných, aby sa konečne roztopila posledná vrstva okolo jeho očí a sánky. V tom čase som sedela na jeho hrudi obkročmo a potila sa, ale moja obeť bola pri sebe.
„Č-čo sa stalo?“ zuby mu začali drkotať.
„Ja som sa stala,“ povedala som. „A teraz, už žiadne otázky od teba. Uniesli ste RomaMastersa, a ty mi povieš, kde je alebo zomrieš.“
„Nep-poviemt-tin-nič.“
„Nemám veľa času,“ povedala som, „a čím dlhšie ti bude trvať odpovedať, tým viac budem naštvaná. Neviem, či ti to Púštne Dievča povedalo, ale mám moc nad štyrmi elementmi. Čiže vrátane ohňa. Keď som naštvaná, veci začnú horieť. Takže môžeš zostať zmrazený v tvojej ľadovej schránke alebo môžeš zažiť, aký je to pocit, keď sa ti koža topí z kostí. Je to na tebe.“
Stisol pery k sebe, ale v jeho očiach bol strach. V tej chvíli, Jean-Luc vpadol do miestnosti, ako keby mu to tu patrilo. Kto by si to bol pomyslel, že budem tak šťastná, že ho mám so sebou? Tak ako aj včera, používanie mojich schopností, ma vyčerpalo. A s vysokou dávkou môjho adrenalínu som vedela, že už nemám veľa času.
„Vďakabohu,“ povedala som. Nepadol na kolená, takže som vedela, že som úspešne odpojila čokoľvek, čo mu ubližovalo.
Tvár mojej obete bola zväčša modrá, ale ohraničená náznakmi červenej. Keď zbadal Jean-Luca, mykol sa. „Je mi to ľ-ľúto, človeče,“ povedal. „Nerád som ťa využil, a-ale...“
„Ale si nenásytný. Daj mi päť minút,“ povedal mi Jean-Luc, jeho pozornosť prikovaná k posteli. „Získam všetky informácie, ktoré potrebujeme.“
Tie tmavé oči preskakovali zo mňa na Jean-Luca, zo Jean-Luca na mňa. „Jean-Luc, človeče, vieš, že ja-“
„Nechaj si to. Požiadal som ťa o pomoc a čo si urobil?“ zrada v jeho hlase, tá bolesť, bodlo ma v hrudi. „Kedysi by som za teba vzal guľku. Teraz som na jej strane, a čo ona chce, to dostane. Bez ohľadu na to, čo budem musieť urobiť, aby som to získal pre ňu.“ Načiahol ruku. Keď sa brušká jeho prstov obtreli o tvár Multiplikátora, zmizol, ako keby tu ani nikdy nebol. Zostala za ním iba jeho vôňa.
Sledovala som s doširoka otvorenými očami, vediac, že toto muselo byť presne to, čo sa stalo Romovi. O pár minút neskôr sa Jean-Luc zjavil na rovnakom mieste, ktoré opustil a vyzeral, akoby práve prečítal noviny.
„Nič som nevzal,“ povedal mi, ako keby mi čítal myšlienky. „Iba som sa kukol na posledných pár dní. Rome je vo vedľajšej izbe. Omámili ho jeho vlastnými sedatívami.“
Čože? „Povedz to ešte raz.“
„Vedľajšia izba.“ Neveselo pokynul svojou bradou. „Prisahám. Omámený, ale nažive.“
Príliš ľahké, kričal môj mozog.
Prečítal si moje myšlienky na mojej tvári. „Myslíš, že je to pasca, ale nie. Matthew sa ponáhľal, vystrašený, že ho chytí PSI a nebol si istý, čo robiť. Rozhodol sa mať ho nablízku.“ Jean-Luc zízal na spojovacie dvere cez prižmúrené oči.
„Pre pokoj mojej mysle, mier na neho zbraňou,“ povedala som Jean-Lucovi. Vyskočila som na nohy, kolená sa mi takmer podlomili, a priblížila som sa k spojovacím dverám. Jedna moja polovica čakala, že budú zamknuté, ale kľučka sa poľahky otočila. Chvejúc sa, uchopila som do dlane jeden z nožov, ktoré som priniesla. Pretože som bola nervózna, trochu som ho zmrazila.
Naprázdno prehltnúc, potlačila som dvere. Pánty zaškrípali. Vstúpila som do tmavej miestnosti, vkročiac do vnútra iba na pár centimetrov, než som zastala a započúvala sa. Moje uši sebou mykli pri zvuku hlbokého, pravidelného dýchania. Držala som nôž pripravený, ako som prechádzala rukou po stene. Nakoniec som našla vypínač a zapla svetlo. A potom sa mi pred očami zjavil Rome. Hoci hrozilo, že moje kolená vypovedajú službu, podarilo sa mi doteperiť sa k boku postele a zviesť sa vedľa neho so zakňučaním. Jeho zápästia a členky boli spútané, tak ako to plánovali urobiť so mnou, takže som rýchlo odrezala laná. Prespal to celé. Napriek tomu som odhodila nôž, moje oči sa zatvorili, ako ma obmyla úľava. Dokonca mi po líci skĺzla slza. Bol nažive. Bol nažive!
„Vďakabohu,“ vydýchla som.
„Stále ho miluješ,“ ozval sa odrazu za mnou Jean-Luc. Nebola to otázka, ale konštatovanie.
Postupne som otvorila oči, ale nepozrela som sa hore. Môj pohľad zostal na Romovi, na jeho dvíhajúcej sa hrudi, vťahujúc vzduch do svojich pľúc. „Áno.“ Nemohla som to popierať, nechcela som to popierať. Takmer som ho stratila.
„Prečo? Vyzerá celkom v pohode, ale je arogantný a dožadujúci sa. Zaslúžiš si niekoho, kto ťa bude uctievať.“
V spánku boli Romove črty uvoľnené, jeho pery mäkké. Bozkávania hodné. Už predtým som uvažovala nad faktom, že sme nemali nič spoločné okrem sexu. Myslela som si, že náš vzťah je v ohrození. Ale teraz, keď som ho takmer stratila, nemohla som považovať tie veci za dôležité. Z nejakého dôvodu sme sa k sebe proste hodili. Ak nič iné, boj s Multiplikátorom ma prinútil uvedomiť si, ako zúfalo som chcela Roma v mojom živote. Nezaujímalo ma, žeLexis mala víziu, ako si beriem niekoho iného. Nezaujímalo ma, že možno nie som láska jeho života. On bol láskou toho môjho. Budem bojovať, aby veci fungovali.
„Rome ma vzrušuje, dáva mi výzvy. A možno je dožadujúci sa a arogantný, ale tiež je ochranársky a milujúci.“
„Ja viem byť ochranársky a milujúci.“
„Ale moje srdce bude navždy patriť tomuto mužovi.“ Prešla bruškom prsta po jeho sánke, jeho strnisko pošteklilo moju pokožku, a pozrela som sa na Jean-Luca. „Tam vonku je niekto pre teba. Viem to. Proste ju musíš nájsť.“
Neodpovedal. Odvrátila som sa, príliš vystrašená, aby som sledovala ako sa jeho výraz zmení zo smútku a nádeje na odhodlanie a hnev. „Celý svoj život,“ ozval sa napokon, „som chcel ten druh lásky, aký mali moji otcovia. Tiež som po nej pátral, než som bol zajatý pred niekoľkými rokmi. Máš poňatia, aké je to ťažké zamilovať sa do ženy, keď o nej dokážem zistiť každú vec? Keď viem presne to, čo predo mnou chce utajiť?“
„Tu je riešenie. Nenaruš ich mysle. Nechaj ich spomienky na pokoji. Bum. Hotovo. Som strojca zázrakov.“
„A mám im dovoliť zradiť ma? To ťažko. Tak som bol zajatý. Dôveroval som dievčaťu, povedal jej, čo dokážem. Nazvala ma bláznom, tak som jej predviedol svoju schopnosť. Na oplátku o tom povedala ostatným a oni to povedali ďalším, a vtedy po mňa prišla OASS. Kvôli svojmu vlastnému bezpečiu musím poznať ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu, takže musím narušiť ich mysle. Ale s tebou, už teraz viem a milujem všetko.“
„Je mi ľúto tvojej minulosti. Vážne.“ Tak veľmi ľúto. „Ale... Jean-Luc... nemôžeš-“
„Spomienky na teba ma prinútili smiať sa a cítiť bolesť a znova snívať. Musel som ich mať. Nemôžem sa ich vzdať, Belle. A po tom všetko, čo som prežil v zajatí, si ich zaslúžim.“
Nedupni svojou nohou, nedupni svojou nohou. „Ale oni ti nepatria.“
„Patria!“
„Nie, nepatria. Neprežil si ich. On áno. A tak ako tvoja vôľa bola odignorovaná, keď si bol zajatý, ty si odignoroval tú jeho. Odignoroval si moju.“ Prinútila som sa roztvoriť svoje zaťaté päste a prešla nimi po Romovej tvári, nežne, jemne. Zastonal. Ten zvuk mnou prešiel, priniesol mi vlnu vzrušenia a ja som sa narovnala.
Na Jean-Luca som zabudla, ako som sa sklonila dole a pobozkala Romove pery. „Zobuď sa, miláčik. Zobuď sa mi.“ Znova zastonal. „Belle je tu. Ukáž mi tie nádherné modré oči.“
Pomaly sa jeho riasy zatrepotali a zodvihli. Jeho pery sa stočili do zamračenia. „Belle?“
Toto bolo tretí raz v našom vzťahu, čo som musela sledovať ako sa prebúdza po skúsenosti života a smrti. Nebolo to nič ľahšie, ale ani to nezmenšilo moju radosť, keď som si uvedomila, že bude v poriadku. „Tu som.“
„Kde to sme?“ prešiel si rukou po tvári, potom stuhol. „Doriti. Dostali ma, ako keby som bol nejaký zelenáč, zajali ma, vpichli mi môj vlastný koktail na dobrú noc, keď som sa ho pokúsil použiť. Dostali aj teba? Si v poriadku? Ublížili ti?“ čím viac hovoril, tým rýchlejšie a zlostnejšie tie slová zneli.
„Som v poriadku. Prisahám.“ Ukázala som mu svoje zápästia, bez lana. „Len tu robím takú menšiu záchrannú akciu a oživovanie.“
Prešla chvíľa v tichu, jeho telo stuhlo. Potom: „Zachránila si ma?“
„Hej.“ Nemohla som si pomôcť. Uškrnula som sa. „Zlí chlapci boli zneškodnení. Alebo, aby som použila tvoje obľúbené slová, boli zneutralizovaní. Vyzerá to tak, že Zázračné Dievča zachránilo deň, však?“
„Ako?“
„Je to dôležité?“ nebola som pripravená povedať mu, že som mala pomoc. „Vyhrali sme.“
Hlava mu padla späť na vankúš. „Doriti, toto je ponižujúce. A čo myslíš tým, že my?“ jeho pohľad prechádzal po izbe, kým nepristál na Jean-Lucovi, ktorý na neho zazeral, v jeho tmavých očiach vražda.
Ups.
Rome sa prudko posadil.
„On je dobrý,“ povedala som, položiac svoje dlane na jeho hruď. Väčšinu času. „A je to sakramentsky dobrý pomocník.“ Bez pochýb.
„Kto presne je „on“?“
Schválne som neodpovedala. Vypukla by hádka a na to sme nemali čas. Ale fakt to bolo otrasné načasovanie. Toto bolo prvýkrát, kedy boli tí dvaja spolu od toho „incidentu“ a my sme si nemohli zahrať hru ohromiť a predlžovať, dokým nebude urobené správne.
„Neviem, prečo si zahanbený kvôli zajatiu. Mňa si musel zachrániť tisíckrát.“
Nespúšťal svoje oči z môjho „pomocníka“. „Hej, ale ty si dievča. Ja som chlap.“
„Budem predstierať, že si to nepovedal.“
„Prečo? Je to pravda.“ Načiahol ruku a pohladil ma po líci. Vtisla som sa do jeho dotyku, zatvoriac oči. „Som rád, že si dievča.“
„Vy dvaja by ste možno chceli pokračovať v tomto opätovnom spojení neskôr,“ vybuchol odrazu Jean-Luc. Znel čertovsky nasrato. „Agenti sa tu ukážu každú chvíľu a ja tu nemôžem byť, keď sem prídu.“
Tí dvaja muži si vymenili pohľad, ako sa Rome postavil na nohy. Zakolísal sa, ale zostal vzpriamene stáť bez akejkoľvek pomoci. Aká tichá komunikácia medzi nimi prebehla, to som nevedela. Potom naraz povedali: „Poďme na to.“

Znova si vymenili pohľad, tentoraz prekvapený, než sme sa všetci pustili do pohybu. 

9 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuju moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  3. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka za ďalšiu skvelú časť :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat