úterý 21. července 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 19



Prebudilo ma bzučanie môjho mobilu. Ospalo som sa poobzerala, ale Rome som nikde nevidela. Doparoma s tým. Pošúchala som si tvár v nádeji, že nakopnem svoj mozog. Nemala som v úmysle zaspať, vlastne som zostala hore a pomáhala mu znova prehrať väčšinu z videa, ktoré natočil.

Po tom, čo niektorú časť pretočil rýchlejšie, sledovala som, ako Cody a Púštne Dievča – žena mladšia a krajšia a so svetlejšími vlasmi, než som predpokladala – vstúpili do hotela a vošli do výťahu. Dvojica zostala ticho, nijako si nevšímali jeden druhého. Zjavne mali cieľ, vedeli presne, kam majú ísť a nič ich od toho nemohlo neodstrašiť. Znova som uvažovala, ako vedeli, kde nás majú nájsť. Boli sme sledovaní od chvíle, čo sme vystúpili z lietadla? Alebo, ako som mala podozrenie včera, mali sme v PSI zradcu?
Bzučanie telefónu ustalo, náhle mi to ticho liezlo na nervy. Žmurkajúc proti svetlu, ktoré prenikalo cez závesy, ťapkala som nočný stolík, kým som nenašla svoju kabelku. Rýchle som sa v nej prehrabala a mala som svoj mobil. Nanešťastie, na obrazovke sa mi ukázalo „neznáme číslo“ namiesto mena alebo čísla. Žalúdok sa mi stiahol a ja som padla späť na matrac. Čo ak to bol Rome? Sherridan alebo Lexis? Cody? Tannerov doktor?
Keď mi v pravom rohu na mobile začalo blikať červené svetlo, vážne som sa usmiala. Správa! Ale môj úsmev opadol, ako som stlačila sériu tlačidiel a správa sa mi prehrala. „Belle, potrebujem ťa. Prosím, zavolaj mi späť.“ Reese, ten upír. Už zase. Čo sa to s ním, dopekla, deje?
Práve som chystala ťuknúť prstom do tlačidla „zavolať späť“, keď môj mobil spustil ďalšie kolo bzučania. Stlačila som „prijať“, pohybujúc sa rýchlejšie, než kedykoľvek predtým. „Tu Belle.“ Môj hlas bol roztrasený, stále zachrípnutý od spánku.
„Ahoj, Belle. Ako sa máš?“
Prudko som sa posadila. „Spomienkový Muž?“
„Osobne. A vlastne, správne meno je Jean-Luc. Ja viem, trápne meno. Ale obaja muži, ktorí ma vychovali, chceli, aby som mal niečo z oboch. Počkať, to znie zle. Nemyslel som tým nič strašné, chápeš. Ja len... dočerta! Bľabocem. Prepáč. Som proste nervózny. Neurobil som dobrý prvý dojem, tak som odhodlaný urobiť lepší ten druhý, tretí a tak ďalej. Funguje to?“
„Neviem.“ Vlastne, to bľabotanie bolo rozkošné a uhasilo trochu z toho hnevu, ktorý som voči nemu stále prechovávala. Ak som ešte nejaký hnev prechovávala, samozrejme. Už som proste nevedela, čo cítim. Akoby tento okúzľujúci muž chcel ublížiť Romovi? „Takže si mal dvoch otcov, hej?“
„Hej.“
Nikdy som nestretla nikoho, kto by bol vychovávaný dvoma ľuďmi rovnakého pohlavia a bola som udivená tou vyhliadkou. „Nuž, zdá sa, že ťa vychovali správne. Z väčšej časti. Minule si ma zachránil, koniec koncov. A ja ti chcem za to poďakovať. Nemusel si, ale urobil si to. Takže, ďakujem.“
„Ver mi, bolo mi potešením.“
„Vážne ti dlžím. Ale chcem, aby si vedel, že som veľmi, veľmi odhodlaná dostať ťa k-“
„Čo povieš na večeru?“ prerušil ma, než som stihla vysloviť svoju požiadavku.
„Možno jedného dňa.“ A Rome sa k nám pridá, jeho spomienky budú naša jediná téma počas rozhovoru. „Práve som tak trochu uprostred niečoho. Ale počúvaj. Nemal si vziať-“
„Ja viem, zlatko. Ja viem. To neznamená, že to ľutujem.“
Zlatko. Rome ma tak zvykol volať – a odvtedy to urobil párkrát – a tá pripomienka ma prinútila zovrieť mobil tak silno, že plast sa nalomil. „Ale budeš. Budeš to ľutovať.“ Okej, áno. Stále som prechovávala hnev.
Zasmial sa. „Už si zase taká tvrdohlavá a rozkošná. Tak kde si? Chcem ťa znova vidieť.“
Prešla som si rukou po tvári. Kde som to bola? Dopekla, pomyslela som si, obzerajúc si izbu. Všetko bolo tak ako predtým. Lacné kvetinové tapety na stenách, dve malé postele so škrípajúcimi pružinami, oba pokryté prikrývkami s kvetinovým vzorom. Koberec bol tmavohnedý a zrejme ukrýval množstvo škvŕn.
„Som prekvapená, že si ma nesledoval,“ povedala som.
„Po tom, čo si odišla, som trochu poupratoval. Postaral som sa, aby ťa miestna polícia neobťažovala.“
„Vďaka.“ Sladký, tvrdohlavý muž.
„Nemáš za čo.“
„Doparoma. Ako môžeš byť taký milý? Chcem tým povedať, pracoval si pre Krásavca – Vincenta. Však? Však?“
„Nie dobrovoľne,“ bola napätá odpoveď.
Tušili sme to. „Ako ťa prinútil? Povedz mi aspoň to.“
„Moji otcovia. Uniesol ich, ukryl a ukázal mi video, na ktorom obaja prosili o svoju slobodu. Video, na ktorom ich mučili. Stačilo, aby sa začal vyhrážať, že ich znova bude mučiť a ja som súhlasil s jeho požiadavkami. Pokúšal som sa ich nájsť, ale uistil sa, aby v mojom okolí nebol nikto, kto by vedel, kde sú. Bol by som ho zabil sám, ale zostal ukrytý, kým som sa nevrátil a dobrovoľne nevošiel do jednej z jeho klietok. Až keď ma Rome oslobodil, zistil som, že moji otcovia boli mŕtvi už vyše roka.“
Ako to len muselo bolieť. Ako ho to muselo zničiť.
„Ty si bola jediná vec, ktorá ma nútila ísť ďalej,“ povedal jemne. „Tak... prosím. Povedz mi, kde si.“
V tej chvíli som chcela. Čokoľvek, aby som zmenšila jeho vnútorné trápenie. „Ja... ja nemôžem.“
„Ako som povedal, tvrdohlavá.“ Znova znel pobavene. To bolo lepšie.
Romov batoh odpočíval na jedinej stoličke v miestnosti, na sklápacom kresle z umelej kože. Ak by bol odišiel na misiu, bol by si vzal so sebou svoje veci. Možno išiel po jedlo. Mmm, jedlo. V žalúdku mi zaškvŕkalo.
„Belle?“ Jean-Lucov hlas preťal moje myšlienky.
„Čože? Prepáč! Zamyslela som sa.“
„Robíš to často,“ povedal s ďalším príjemným smiechom. „To sa mi na tebe páči.“
„Odkiaľ vieš, že...“ hlas mi stíchol, pery som stiahla do tenkej čiary. Vedel to od Roma. Kvôli čomu som na neho ešte stále nenakričala, doparoma.
Myslím, že si uvedomil smer mojich myšlienok, pretože povedal: „Ty vieš odkiaľ. Tak kde si?“
„Nepoviem ti.“ Vážne, kde bol Rome? Chcel tu byť, hovoriť so Zlodejom Spomienok sám.
Jean-Luc mi venoval ďalší z tých zasmiatí. „Ak by si mi dala šancu, stavím sa, že by som ťa dokázal presvedčiť, aby si mi to povedala.“
Zase som sa pristihla, ako si želám mať v mobile stopovacie zariadenie. Hádam, že ho budem musieť prinútiť rozprávať, kým sa sem Rome nevráti. „Hej? A čo presne by si urobil?“
„Povedal by som ti to, ale naposledy si mi povedala, aby som nerozprával o tvojej vášnivej povahe,“ povedal zachrípnuto.
Okej. Tak na toto som mu skočila. V poslednej dobe sa to dialo často. „Máš pravdu. Nehovor mi to. Pozri, Jean-Luc, so všetkým, čo o mne vieš, si musíš uvedomiť, že si cením úprimnosť a nikdy by som nemohla byť s mužom, ktorému nedokážem veriť. V tejto chvíli ti neverím. Zachránil si mi život, áno, ale zároveň si ho zruinoval.“
Nastala dlhá pauza, než urobil vážny sľub. „Nejako, nejakým spôsobom si získam tvoju dôveru.“
„Existuje iba jeden spôsob, ako to urobiť a obaja vieme, aký.“
„Už som ti povedal. Urobím pre teba čokoľvek – čokoľvek okrem toho.“ Jeho hlas sa stíšil, premeniac sa na sexy hlas typu práve-som-vstal-z-postele. „Tie spomienky sú jediným svetlým bodom v mojom živote. Keď si bežala za svojím otcom, po tom, čo si utiekla Krásavcovi, vrhla sa pred neho počas paľby, aby si ho zachránila... takmer som plakal. Láska, ktorú k nemu cítiš, je krásna vec. Čistá. Vieš, aké vzácne to je?“
Zahľadela som sa na strop – fuj, čo bola tá hnedá škvrna? – prosiac o božskú radu, zmäknúc ešte viac, keď som mala zostať silná tvrdá. „Budeš aspoň uvažovať nad vrátením tých spomienok? Prosím?“
Povzdych zapraskal v slúchadle. „Možno. Nakoniec. Až po tom, čo so mnou budeš istý čas chodiť. To je všetko, čo žiadam. Pár stretnutí. Ty a ja. Potom, možno ani nebudeš chcieť, aby som ich vrátil späť.“
Pokrútila som hlavou. „Nemôžem s tebou chodiť. Som zasnúbená s Romom.“ Moje oči sa upreli na jediné dvere v miestnosti, kľučka zostala nehybná. Doparoma s tým, kde bol Rome?
„Ešte stále si ťa chce vziať?“
Zaťala som zuby, tak silno, že ma rozbolela sánka. Nebolo možné popierať, že ma sexuálne stále chcel. Ale chcel odo mňa niečo viac? Nie. A viete, bolo tu niečo znepokojujúce. Ak sme si boli súdení, nemal by byť do mňa už znova zamilovaný?
Viac a viac pochybností sa vo mne hromadilo a ja som to nenávidela. „Pozri, to nie je dôležité,“ povedala som. Klamstvo. „Chcel by si ma vziať, keby si na mňa spomínal.“
„Budem s tebou zaobchádzať lepšie, než by on o tom sníval. Budem ťa opatrovať. V skutočnosti som ti preukázal viac romantiky, než to kedy urobil Rome.“
Moja ubolená hrdosť – hrdosť, ktorá bola pošliapaná Romovou ľahostajnosťou –sa zaoblila na okrajoch proti sile tak srdečnej obetavosti. „Ale čo za ženu by som to bola, keby som tak ľahko obrátila svoju náklonnosť? Určite nie taká, ktorú by si dokázal milovať, tým som si istá.“
Povzdychol si. „Pozri, nezavolal som ti, aby som sa s tebou pohádal. Zavolal som ti, aby som ťa prinútil povedať mi, kde si, aj keď to už dávno viem, teda, zhruba, aby som ťa nevystrašil, keď prídem. Som na ceste do Denveru, mal by som prísť tak za hodinku.“
Stratila som svoj úsmev. „Ako si zistil moju polohu?“ Získal svoju informáciu na rovnakom mieste ako Púštne Dievča?
„Keď si sa nevrátila domov, prešiel som hlavy niekoľkým agentom, dokým som ťa nenašiel.“
Nuž, tak tu bola odpoveď. „Nemôžeš len tak chodiť do hláv ostatným ľuďom, kradnúť im spomienky.“
„Budeš rada, že som to urobil. Získal som pre teba nejaké informácie.“
Moja myseľ agenta ožila. „Počúvam.“
„Ten upír v PSI. Reese.“
„Áno. Poznáme sa dobre. A?“
„Poskytuje informácie Púštnemu Dievčaťu.“
Neveriacky som pokrútila hlavou. „To by neurobil. Nemohol by. On-“
„Neustále túži po tvojej krvi. Strávil som istý čas v jeho hlave. On je dôvodom, prečo si v poslednom čase absolvovala tak veľa krvných testov. Povedal Johnovi, že ich potrebuješ, že sa zloženie tvojej krvi mení. Nemení sa. Tá formula robí tvoju krv sladšiu než hocikoho iného, je z nej vo vytržení a on je na nej závislý. Je to závislosť, s ktorou bojuje už od začiatku. A spočiatku sa mu darilo. Ale ako každý iný závislák, ktorý prehral vojnu, potrebuje viac. Púštne Dievča má oči a uši všade a zistila, aký je jeho problém. Sľúbila mu, že mu ťa dá, keď s tebou ona skončí. Stačí, ak mu pomôže chytiť ťa.“
„Ale on chce randiť so Sherridan,“ povedala som chabo.
„Nie. Ďalšie klamstvo. Chcel ju využiť, aby ti zostal na blízku, pretože vedel, že ho nikdy neprijmeš, vedel, že tvoje srdce patrí... Romovi.“ Posledné slovo bolo vyslovené s nenávisťou plným zavrčaním.
Ja-ja- nemohla som tomu uveriť. Och, vedela som, že Jean-Luc hovorí pravdu. Bojoval, aby ma zachránil. Chcel sa so mnou stretávať. Čo hovoril, dávalo zmysel. Ale proste... Ja som Reesovi dôverovala. Dobrovoľne som mu dala svoju ruku, svoju krv. A on ma zatiaľ využíval len ako jedlo. Ako drogu. Mal ma v pláne odovzdať najväčšiemu nepriateľovi PSI, aby získal, čo chcel. Zachvela som sa.
Vedel o tom Cody? V každom prípade, musím zavolať Johnovi. Budem musieť priznať, že som zohrala úlohu v premene jeho kedysi verného laboratórneho technika na špióna. „Ďakujem ti,“ zachrapčala som. „Potrebovala som to vedieť. A teraz ťa musím nechať ísť. Mám tu zopár vecí, ktoré musím urobiť.“
„Počkaj,“ vyhŕkol Jean-Luc. „Nechoď. Ešte tu pre teba mám pár drobných informácií.“
Bože, bude niektorá z nich tak zničujúca ako tá, ktorú mi práve povedal? Alebo horšia?
„Neboj sa,“ povedal, akoby mi čítal myšlienky. „Toto sú dobré správy. Viem, že si sa nenávidela, keď si musela opustiť svojho kamošaTannera. Tak som trochu pátral pre teba a myslím, že by si to chcela vedieť. Zobudil sa. Darí sa mu veľmi dobre. Predpokladajú, že sa z toho úplne dostane.“
Uvoľnene som si vydýchla, zložiac sa späť na matrac. Vďaka Bohu. Neviem, čo by som robila, keby som stratilaTannera. Bol mojou súčasťou. Vlastne, tou lepšou časťou. „Ďakujem. Veľmi ti ďakujem. Je tu ešte niečo, čo by som mala vedieť?“
„Ja... viem pár vecí o Púštnom Dievčati. Strávil som s ňou nejaký čas.“
„Pokračuj.“
„Jej pravé meno je CandaceBright. Pracovala pre Vincenta a bola mojím dozorcom po tom, čo umrel. Zahanbene priznávam, že som ukradol niekoľko jej spomienok a dal ich Vincentovi ako výmenu za jedlo. Rád sledoval svojich zamestnancov a páčilo sa mu, použiť pritom mňa, pretože tak vôbec nevedeli, že ich kontroloval. V každom prípade, snažím sa povedať, že som strávil nejaký čas v jej hlave.“ Odmlčal sa, ticho sa plazilo medzi nami.
Pokúšala som sa to všetko vstrebať. Po prvé, Jean-Luc dokázal vziať spomienky jedného človeka a dať ich niekomu inému. Bez toho, aby sa ich dotkol, keďže nikdy nemal dovolené byť v blízkosti Vincenta. Wow. Po druhé, dôverne poznal Púštne Dievča. „Povedz mi všetko. Prosím.“ Nedokázala som vo svojom hlase zatajiť naliehavosť.
„Rada sa zamiešava do oboch spoločností, ako medzi civilistov, tak aj paranormálnych a úporne sa snaží, aby tieto dve jej osobnosti zostali absolútne oddelené. To prvé používa na peňažné zisky a tajné špehovanie svojej koristi. To druhé pri páchaní svojich zločinov. Pri kradnutí toho, po čom túži, aby zabila tých, ktorí jej stoja v ceste, aby zajala ľudí, ako sme my. Jej smäd po moci je neprekonaný. Ale to najhlavnejšie,“ pokračoval, „nenávidí ťa. Myslí si, že si jej vzala otca.“
„Čože? Ako?“ Pokiaľ som vedela, nikdy som sa nestretla s ňou alebo s jej otcom.
„Mal ťa radšej než ju, to je všetko, čo viem. Nuž, toto a hrdosť je pre ňu všetkým. Musí byť najlepšia vo všetkom, mať tie najlepšie veci, ako som povedal, byť najmocnejšia.“
„Ale... ale kto, dopekla, je jej otec?“ mohol to byť jeden zo zločincov, ktorých som pomohla PSI chytiť za posledných pár mesiacov?
„V spomienkach, ktoré som videl, ho spomínala len ako otec alebo ocko, takže nemám jasné vedomie o jeho identite. V tom čase som nemal potuchy, kto si. Kde si, Belle?“ opýtal sa nežne. „Daj mi svoju presnú polohu. Prosím. Ušetrí to čas.“
Povedať alebo nepovedať? Roma z toho trafí šľak, ak to poviem. Ale Jean-Luc bol tou najlepšou stopou, ktorú sme mali. „Prečo to chceš vedieť?“
„Chcem ťa mať v bezpečí.“
„Znamená to, že mi chceš pomôcť bojovať so zloduchmi?“
„Nie, ale urobím to, ak musím. Čokoľvek, aby si bola v bezpečí,“ povedal divoko. „Si moje všetko.“
Vedieť, že niekto sa o mňa staral tak veľmi, aj keď tá náklonnosť pramenila z niečoho falošného a nesprávneho a nemohla byť skutočná, bolo nebezpečným pokušením, zabaleným v peknej ružovej škatuľke. Kedysi by mi to povedal Rome. Kedysi by sa staral tak intenzívne.
Povzdychla som si a potom mu povedala, kde som. Možno to bola chyba, možno nie. Ale Rome tu nebol, aby sme o tom hovorili. Musela som urobiť rozhodnutie, dobré alebo zlé, a môj inštinkt mi hovoril, že toto bola správna vec. Potrebovala som každú pomoc, ktorú som mohla získať a v tejto chvíli Jean-Luc bol viac zdrojom než nepriateľom.
„Nechoď nikam, kým neprídem. Jasné? Povedal som jednému z mojich priateľov, aby ťa sledoval, ale neozval sa mi. To sa na neho nehodí.“
„Nikto ma minulú noc nesledoval.“ Rome by to bol vycítil.
„Multiprikátor dokáže byť na jedenástich rôznych miestach zároveň. To preto je tým najlepším stopovačom v tomto biznise. Ani by si nevedela, keby stál za tebou. Alebo pred tebou, vedľa teba. Prisahám.“
Multiplikátor? Jeden prostredníctvom jedenástich, uvedomila som si šokovane. Teraz viem, prečo boli tak zvedaví na Roma. „Stretla som ho. Ich. To je jedno. Vysokí, šteňacie oči. Jedenásť chlapíkov žijúcich v jednom tele.“
„To je on. Stretol som sa s ním pri práci. Dokáže ťa neskutočne vytočiť, ale je neškodný. Ale počkať. Ty si ho stretla?“
„Hej, a mám sa s ním, s nimi, no to je jedno, stretnúť dnes večer o deviatej. Povedal mi, že mi porozpráva o Púštnom Dievčati.“
Nastalo ticho. „Stretnúť sa s ním? Znova?“
„Hej.“
„Nikdy nemal nadviazať s tebou kontakt,“ povedal Jean-Luc napäto. „Toto nedáva zmysel, ale ja zistím, čo sa deje. Budem tam za hodinu. Za menej než hodinu.“ Odhodlanie vyžarovalo z jeho hlasu. Klik.
Zízala som na telefón. Bože, toto je ale bordel. A, kde, dočerta, bol Rome? uvažovala som už po miliónty raz. Teraz sa tým netráp. Máš na práci isté veci. Vytočila som Johnovo číslo. Neodpovedal, tak som mu nechala odkaz, aby dal Reesa sledovať. Potom som prehľadala posteľ kvôli nejakej správe od Roma, ale nič som nenašla. Rýchlo som zavolala do odkazovej služby, skontrolovať si odkazy, ktoré som dostala, zatiaľ čo som telefonovala so Jean-Lucom. Boli tu dva. Celé moje telo stuhlo, ako som si prehrala ten prvý.
„Slečna Jamison, tu je doktor Becket. Len som vám chcel oznámiť, že sa Tanner prebral. Darí sa mu skvele. Lepšie, než sme to čakali. Vlastne, pokúša sa odísť.“ Hlasité pípanie odrazu začalo zvoniť v pozadí. Nasledovalo mrmlanie. „To nemôžete urobiť, pán Bradshaw. Musíte-“ klik.
Tanner bol hore. Vedela som to od Jean-Luca, ale počuť to naživo a prakticky osobne upevnilo vedomie a prehĺbilo moju úľavu, moju radosť.
Usmievala som sa, ako sa spustil ten druhý odkaz. „Belle. Och, Bože.“ To bola Sherridan. Znova mi moje telo stuhlo. Počuť jej utrápený hlas spôsobilo, že sa mi oči naplnili slzami. „Cody nás uniesol. Ten bastard nás schmatol, keď sme sa pokúšali utiecť. Pracuje s Púštnou Čarodejnicou a ja-“
„To stačí, Kučera,“ ozval sa drsný neznámy, ženský hlas. „Poď si po ňu, Zázračné Dievča. Ak si dosť silná.“ V slúchadle zapraskala statická elektrina. Potom sa spojenie zrušilo.
Sherridan bola nažive a v poriadku. Toto, ako aj Tannerovo uzdravenie bolo dôvodom na oslavu. Púštne Dievča čakalo, že si po ňu prídem. To bola výzva, ktorú som nemohla odmietnuť. Ohľadom Codyho som si nebola istá. Vážne pracoval pre nepriateľa alebo nám stále pomáhal a zostal verný svojej postave v utajení?
Pozviechala som sa na trasúce sa nohy a odpochodovala do kúpeľne, kde som si umyla zuby – a na poličke som v batohu našla džínsy a čierne tričko s krátkym rukávom a na podlahe čižmy. V mojej veľkosti. Takže Rome bol nakupovať. Čo mi však ale nekúpil, bolo spodné prádlo.
Bol to kód, aby som išla naostro? Zrejme.
Dala som si rýchlu sprchu, trochu z mojej farby na vlasy sa mi zmylo, obliekla sa (bez spodného prádla) a prešla si zbrane, ktoré zostali v Romovom arzenály. Pokúšala som sa pripevniť niekoľko malých dýk k mojim zápästiam a členkom, ale nedokázala som si ich pripnúť dostatočne pevne a skončila som tak, že mi veľakrát popadali, až som to nakoniec vzdala a zodvihla väčšie nože. Boli ťažšie a ľahšie na držanie. Tie som si založila do pútok na opasku. Dokonca som založila aj mini-taser do zadného vrecka. Vedela som, aké škody tá vec vie urobiť. Koniec koncov, raz som s tým zastavila Roma v jeho stopách.
Nechcela som riskovať nosenie revolveru. Po prvé, nevedela som, kde ho ukryť. Po druhé, nebola som až tak dobrý strelec. Väčšina z môjho tréningu bola zameraná na moje schopnosti. Schopnosti, ako sa ukázalo, ktoré som poriadne nevedela ako pevne ovládať. Pracovala som s Tannerom a pracovala som s Rome, ale nikdy som nepracovala sama so sebou. Čo by sa stalo, ak by som išla do boja bez oboch mužov? Bolo načase aby som sa naučila postarať sa sama o seba. Dovtedy... pozrela som sa na zbraň, hryzúc si spodnú peru. Opatrne som ju položila do mojej kabelky. Pre istotu.
Potom som čakala. Pochodovala. A čakala. Pochodovala. Rome sa vôbec neukázal, ani nezavolal. Zavolala som mu aspoň trikrát. Dvakrát som nechala odkaz. Ani Jean-Luc sa neukázal do hodiny, ako to sľúbil. Nakoniec som sa rozhodla nečakať ani na jedného z nich. Bola som agentkou, doriti, dokázala som urobiť niekoľko rozhodnutí a nakopať zopár zadkov aj sama. Tak predtým, než som zamierila von, zavolala som Johnovi druhýkrát, a tentoraz mi to zodvihol.
„Dostal som tvoj odkaz,“ povedal, smrteľne vážne. „Postarám sa o to.“
Tušila som, že Reese skončí za mrežami do hodiny. „Nie preto ti tentoraz volám. Kedy si naposledy počul niečo o Romovi?“
„Minulú noc. Povedal mi o Lexis a Sherridan.“
„Dnes ráno ti nevolal?“
„Nie. Prečo? Stalo sa niečo?“
Začínala som si myslieť, že áno. Toto sa na Roma nehodilo. Nech si o mne myslel čokoľvek, nechcel by, aby som sa ja, spoluagent, trápila. Nechcel by riskovať, že pôjdem von sama. Nechcel by riskovať, aby sa ku mne niekto dosal, zatiaľ čo on bude preč. „Ja-“
Tvrdé zaklopanie sa ozvalo za dverami. Rome? „Musím ísť,“ povedala som Johnovi a zložila, vopchajúc svoj mobil do vrecka. Pribehla som k dverám a pozrela sa cez kukátko. Muž s pieskovými vlasmi a tmavými očami, ktoré mi boli nejako známe, na mňa hľadeli späť.
Pretože si ich takpovediac, videla pred dvoma dňami.
Wow. Len dva dni? Zdalo sa, akoby prešla celá večnosť. Jean-Luc bol tu. Ruka sa mi triasla, ako som otvorila dvere.
Je to múdre? Čo to robíš?
Ale nič zlé sa nestalo, keď sa dvere otvorili úplne, iba vzduch medzi mnou a mužom, ktorý ukradol spomienky môjho milenca. Jean-Luc bol vysoký, niečo cez stoosemdesiat centimetrov a voňal ako borovica. Bol oblečený celý v čiernom a držal batoh. Zrejme plný zbraní. To bolo tak... Romovské. Hruď sa mi stiahla.
„Belle.“ Jeho tvár bola ponurá, jeho líca porezané a dobité, ale jeho oči horeli, plné túžbou a vášňou a dokonca aj strachom. „Vyzeráš nádherne ako vždy.“
Ako vždy. Desivé slová od neho, muža, ktorého som predtým videla len raz, a aj to iba na zlomok sekundy. „Ďakujem ti.“
„Môžem?“ opýtal sa zdvorilo, pokynúc do vnútra izby naklonením brady.
Odstúpila som z cesty. Pre mňa to bol cudzí človek, ale vedel, aké to je milovať sa so mnou. Ja som o ňom nevedela nič. Teda, nie celkom. Teraz som vedela, že používa rovnaké mydlo ako Rome. Divoká a živočíšna, a dosť na to, aby ma prinútila zatvoriť oči a vychutnávať si tú známu vôňu.
Preplával vedľa mňa. „Prepáč, že mi to trvalo tak dlho. Vošiel som do niekoľkých hláv, snažiac sa zistiť, čo sa to deje s Multiplikátorom.“
„A?“ Zabuchla som dvere, uzatvoriac nás v miestnosti. Samotných, spolu. Moje chvenie neprestávalo, dokonca sa zhoršilo. Na hrudi sa mi začínala vytvára glazúra ľadu, rovnako aj na rukách.
„Nemôžem uveriť, že ma ten hajzel zradil. A ja som to vôbec nepredpokladal. Boli sme najlepšími priateľmi celé roky, zostávali sme v spojení, kedykoľvek to bolo možné... zdieľali sme príbehy o našich minulostiach... doparoma s tým! Veril som mu.“
Stuhla som, ľad sa rozšíril na moje nohy. Ovinula som si ruky okolo pása.
Jean-Lucova príťažlivá tvár potemnela obavami, vykročil ku mne s natiahnutými rukami. „Prepáč mi to. Nechcel som, aby ťa môj hnev vystrašil.“
Urobila som krok dozadu. „Nepribližuj sa ku mne,“ povedala som. „Nechcem ťa zmraziť. Budeš znehybnený na niekoľko hodín. A nebol to tvoj hnev, čo mi to spôsobil. Bojím sa, čo ďalšie mi povieš.“
Zastal, spustiac svoje ruky k bokom. „Rome dokáže zmierniť tvoje emócie, však? Ale ja nie.“ Smútok padol ako záves na jeho príťažlivú tvár. „Mal som teda počkať, než ti poviem, čo som zistil?“
Pokrútila som hlavou, vlasy ma plesli po lícach. „Musím to vedieť, aby som sa dokázala sama upokojiť.“ Chcela som si to precvičovaťa teraz sa zdá, že budem mať k tomu šancu.

Tvrdo prikývol. „Tak dobre teda. Multiplikátor má Roma a chce teba a keď ťa dostane, má v pláne predať vás oboch Púštnemu Dievčaťu.“ 

9 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitoly ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat