pondělí 13. července 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 18



„Niečo sa deje,“ ozval sa Rome o niekoľko hodín neskôr, ako zaparkoval pred večierkou oproti nášmu hotelu. Pozoroval rušné parkovisko, s pohlteným výrazom na tvári a napnutým telom.
Môj pohľad prešiel po autách, po ľuďoch, ktorí sa tam potulovali, ale nevidela som nič nezvyčajné. „Čo?“
„Neviem. Zostaň tu a stráž auto. Mám tu výstroj a nechcem, aby sa dostal do nesprávnych rúk.“
Nedostala som šancu odpovedať. Vystúpil z auta a z tieňa noci, než som stihla vysloviť čo i len slovo. Doparoma s tým! Mohla som mu pomôcť. Mohla som ho (možno) zachrániť – ak by to bolo treba. Namiesto toho ma tu nechal. Samotnú. Znova.

Vlastne, dočerta s ním. Ja som bola jediná, ktorá zistila niečo v klube. Zamiešanie sa medzi ľudí po tom, čo odišli Bratia z Biblie neprinieslo žiadne výsledky. Neboli sme odignorovaní, ale ani sme nestretli nikoho, kto by nám povedal niečo podstatné. Tak veľmi som chcela vystúpiť z auta a odísť za ním. Ale nevedela som, čo sa deje, do čoho by som vkráčala, alebo či by som iba postavila do stredu paľby a chránila Roma. Okrem toho, auto očividne potrebovalo strážiť. Nevidela som žiadne náradie, ktoré Rome spomínal, ale zostala som na mieste. Ale ešte raz toto urobí so mnou... udrela som päsťou do palubnej dosky, sledujúc noc, čakajúc.
O polhodinu neskôr, som bola na pokraji nervov, naštvaná a hľadala niekoho na zničenie. Koľkokrát za jednu noc si Rome myslel, že ma môže opustiť bez výčitiek? Mala som pocit, že tá tequila, ktorá mi ešte stále prúdila v tele, bola jedinou vec, ktorá mi bránila v strieľaní skutočných plameňov.
Rome konečne nasadol do auta. Na líci mal nový škrabanec, krv mu už začínala schnúť. Môj hnev okamžite vyprchal, namiesto neho sa objavila starosť. „Si v poriadku?“
Ako zvyčajne, odignoroval moju otázku. „Po celom hoteli boli ozbrojení muži, ale postaral som sa o nich. Boli od Púštneho Dievčaťa. Vie, že sme tu, a že sme jej na stope. Poďme. Nemáme veľa času, než sem dorazia posily.“ Bez ďalšieho slova znova vystúpil z auta.
Kosti mi zaškrípali, ako som vystúpila z auta. Vzduch bol chladný oproti mojej pokožke, a ja som sa zhlboka nadýchla. „Nepotrebujeme vziať tvoje drahocenné náradie s nami? A si – v – poriadku?“
Jeho pohľad sa stretol s mojím na krátky zlomok sekundy. „Som v poriadku. Keď prídeme na izbu, drž sa od kúpeľne.“
On už bol v našej izbe? Samozrejme, že bol, pomyslela som si o chvíľu neskôr. Pán Ochranca by nechcel, aby som tam čo i len nakukla bez toho, aby vedel, že je to bezpečné. Očividne, niektoré veci sa nikdy nezmenia. „Lexis a Sherridan  sú v poriadku, však?“ Videli, že sa blížia zlí chlapci a ukryli sa.
Rome sa mlčky dal do pohybu a ja som sa rozbehla za ním, držiac sa blízko pri ňom. „No?“ naliehala som, srdce mi hlasno búšilo. „Nenúť ma, opýtať saznova. Už teraz mám pocit, že musím používať pinzety, aby som z teba dostala to, čo by si mal poskytnúť dobrovoľne.“
Romove pohyby sa nespomalili. „Nechcel som ti nič povedať, kým nebudeme vo vnútri, aby si sa nezlomila a nepritiahla na nás pozornosť.“
„Vďaka za tvoju dôveru.“ Snáď to sarkasticky zavrčané vyhlásenie zakryje môj rastúci strach a hnev.
„Dobre. Chceš informáciu? Dám ti informáciu. Uniesli ich.“ Hrozivé slová vyslovené tak vecným tónom.
Zakopla som, ako mi tá informácia došla do mozgu, narovnala sa a uchopila pracku na Romovom opasku, aby som ho udržala v dosahu. Jeho krok sa nikdy nespomalil, a ja som musela bežať, aby som s ním udržala krok. „Sú... sú-“ Nedokázala som sa prinúť, povedať to.
„Sú cenné.“ Viedol ma von z noci a k bočným dverám na budove. Pánty zaškrípali, ako ich otvoril. „Príliš cenné, aby sa ich zbavili. Budú v poriadku. Cody by nič iné ani nedovolil.“
„Cody? Cody! Začínam strácať dôveru v neho, Rome.“ Slová vyšľahli zo mňa, zmiešajúc sa s mojím dupotom, ako sme bežali po úzkej, prázdnej chodbe.
„Musel dokázať, že je schopný, Belle. Ako inak si mal získať dôveru Púštneho Dievčaťa? Ale pravdou je, že Lexis a Sherridan nevedeli, na ktorej strane pracoval. Neodišli by s ním dobrovoľne. Čo znamená, že s ním bojovali.“
„Počas toho boja mal nájsť spôsob, ako ich nechať uniknúť, a napriek tomu zostať dôveryhodným.“ Však?
Ale neurobil to. Prečo? Keď som po prvýraz stretla Codyho, mieril na mňa a Roma zbraň. Nepostrelil nás, iba sa nás snažil dostať na veliteľstvo, ale cítila som jeho odhodlanie, že urobí čokoľvek, čo bude treba, aby dostal, čo chce. Čo ak to, čo chcel teraz, nebolo dobré pre môj tím?
Prišli sme k ďalším dverám. Rome cez ne prebehol, s pripravenou zbraňou, ale nikto na schodisku nebol. „Dávaj pozor za mnou.“
Ďalší príkaz, ale znova som poslúchla, túžiac sa dostať do izby, tak rýchlo, ako to len bude možné. Stúpali sme stále vyššie a vyššie. Len jedna osoba prešla popri nás, opitý chlap, ktorý si takmer cvrkol do nohavíc, keď ho Rome pritlačil na stenu a prehľadal ho. Keď sme došli na našu izbu, bola som pokrytá od ľadového potu, čo robilo moje pohyby pomalšie a ťarbavé. Bola som vystrašená, tak vystrašená kvôli mojej kamarátke a dokonca aj kvôli Lexis – a ten strach len narástol po tom, čo som uvidela ten neporiadok. Prikrývky boli strhnuté z postele, na slúchadle, ktoré bezvládne viselo z telefónu,bola krvavá škvrna a lampy boli prevrátené. 
Rome mal na tvári masku zúrivosti, ako prechádzal po miestnosti. Zastal pred pracovným stolom, jeho telo napnuté ako gumička, pripravená prasknúť. „Poobzeraj sa. Zisti, čo chýba. Urob zoznam.“ Na rozdiel od jeho tváre, jeho hlas bol pokojný, bez emócií. „A ako som už povedal, drž sa ďalej od kúpeľne.“
Okej, tak čo bolo v kúpeľni? Naprázdno prehltnúc, bojac sa tam pozrieť, som sa zohla a začala prehľadávať pestrofarebné more oblečenia, rozhádzaného po dlážke. Ruky sa mi triasli, hruď som mala zovretú. „Len aby si vedel, už nie sme v klube. Môžeš prestať s tým komandovaním.“
Vypustil unavený povzdych. „Prepáč. Nikdy som pre teba nepracoval, aspoň čo si pamätám,“ dodal rýchlo. „Neviem, čo dokážeš urobiť, čo nie, ako pracuješ.“
„Stačí, keď budeš vedieť, že ti môžem pomôcť. Každopádne, ospravedlnenie sa prijíma,“ dodala som s krátkou pauzou. Rada by som počula viac z toho podlizovania, ale teraz na to nebol ten správny čas.
Jeho pery sebou jemne šklbli. „Držíš sa celkom dobre. Chápem, prečo ťa má John tak rád.“
Kompliment? Pre mňa?
Nesprávaj sa ako zamilovaný holúbok. Vráť sa späť k práci. „Možno sa mýlime. Možno dievčatá utiekli, tak ako som spočiatku predpokladala, a teraz sa ukrývajú, čakajú na nás. Neporiadok v izbe ešte neznamená únos.“
„Máš pravdu.“ Rome stál obrátený chrbtom ku mne, ako mi hodil fotografiu mojím smerom. „Ale toto áno.“
Malý štvorec pristál so zasvišťaním predo mnou a ja som ho musela obrátiť, aby som videla skutočný záber. Uniklo mi zhíknutie. Boli na fotke, Sherridan a Lexis, ležiace na posteli, zviazané, so zapchatými ústami. „Sú-“
„Ako som ti už povedal, budú v poriadku.“ Slovo zatiaľ sa ozývalo vyslovené medzi nami. „Cody urobil tú fotku. Som si istý. Ten chlap miluje svoje Polaroidy.“
To som vedela z vlastnej skúsenosti. „Polaroid nič nedokazuje. A prečo si mi toto neukázal skôr?“
„Práve som to našiel. A pozri sa na stopy na stene.“
Moje oči sa zamerali na spomínanú stenu a samozrejme, boli tam biele krúžky, žiariace v tieňoch. Krúžky, ktoré mohli byť iskrami. Iskry, ktoré mohol vytvoriť elektrofilik. „Takže Cody skutočne randí s Púštnym Dievčaťom a zradil náš tím, aby jej dokázal svoju náklonnosť,“ zašepkala som. „Čo ak zabudne, že toto je misia a skutočne sa zamiluje do nej? Niekedy predstieranie vedie ku skutočným citom. Čo ako-“
„To sa nestane. Ako som povedal, postará sa, aby boli v bezpečí. Očividne si myslel, že toto je najlepší a najrýchlejší spôsob akcie.“ Každé slovo, ktoré Rome vypustil, malo v sebe viac a viac hnevu. „Ale doparoma, bol by som rád varoval dievčatá. Boli zrejme vystrašené. Mal som si skontrolovať svoj skurvený telefón!“ Vrazil päsťou do steny, zanechajúc dieru. Chumáče omietky zadymili okolie, vytvoriac okolo neho biely oblak.
Musela som vdýchnuť trochu z tej omietky do svojich pľúc, pretože ma začalo škriabať vzadu v hrdle. Zakašľala som a vopchala si fotku do podprsenky, aby bola v bezpečí. Napokon sa Rome obrátil ku mne. Hanba mu pokrývala jeho krásnu tvár, o to viac živšia, že bola zmiešaná so zúrivosťou a bezmocnosťou, to posledné som na ňom nikdy nevidela. „Prepáč mi za ten výbuch,“ zamrmlal.
„Netráp sa tým.“ Zodvihla som jednu košeľu z podlahy a pritiahla si ju k hrudi. Látka bola biela, bavlnená, a široká. Sherridanino pyžamo. Oči sa mi naplnili slzami. „A nedávaj si to za vinu. Si iba jeden človek. Nemôžeš urobiť všetko.“
„Ty ma obviňuješ?“
„Nie! Vieš to lepšie.“
„Vážne?“ znel smutne, stratene. Ale pošúchal si rukou tvár, zdanlivo si tak zmyjúc preč zraniteľnosť. „Mal som im povedať, čo robiť, keby sa takáto situácia objavila.“
Nenávidela som vidieť Roma takéhoto, tak zlomeného vo vnútri. Oživovalo to moje emócie, robilo to ich ešte nestabilnejšie. „Lexis už pracovala v teréne. Okrem toho, je to mocná veštica,“ pripomínala som mu. „Už predtým mala zlú predtuchu. Naplánovala by niečo. A Sherridan možno nie je cvičený agent, ale je to bojovníčka. Nikto ju nedokáže zastaviť.“
„Máš pravdu. Viem, že máš. To ale nič nezmierni frustráciu.“
Dokončili sme prehľadávanie izby v tichosti. A áno, priznávam. Konečne som našla odvahu nakuknúť do kúpeľne – a okamžite som sa prosila k Bohu aby som tak nebola urobila. V našej vani bol muž. Nespoznávala som ho, ale aj tak mi bolo zle, vidieť ho tak nehybného. Tak... mŕtveho. Bol úplne vysušený. Líca mal vpadnuté, jeho pokožka tenká ako papier, nažltkastá a odlupujúca sa. Aká strašná smrť. A absolútne nepotrebná, keďže som tušila, že jedine Púštna Suka ho tu nechala pre nás ako upozornenie.
Skrížte mi cestu, a toto sa stane aj vašim priateľom.
Moje ruky sa stiahli do pästí pri mojich bokoch. „Povedal si Codymu, kde sme usadení?“ opýtala som sa Roma. Ako som poznala Roma, bude sa cítiť zodpovedný aj za túto smrť, ak mu to povedal.
„Nie. Nepovedal som mu.“
Dobre. Ale to znamenalo, že Cody musel pátrať po tej informácii, alebo... napadlo mi niečo hrôzostrašné. Čo ak sme v PSI mali únik? Čo ak na to prišiel takto?
„Chýba niečo?“ opýtal sa Rome, vytrhnúc ma z môjho rozjímania.
Budeš nad tým uvažovať neskôr. „Iba ich kabelky, ktoré obsahovali ich identifikačné karty, zrejme ich makeupy, a vizitky pre Sherridan.“ Bola realitným maklérom. Niežeby v poslednej dobe predala veľa domov. Trávila príliš veľa času vo svojom vysnívanom svete, snívajúc o superschopnostiach. Sny, ktoré ju priniesli sem. Koho sa snažíš oklamať? Ty si ju sem priniesla. Mala si ju ochrániť, nie aktivovať jej vysnívanú fantáziu. „Neviem presne, aké oblečenie si priniesli, takže si nie som istá, či nejaké bolo vzaté. Ale ich kozmetika je tu.“
„Chýba niečo tebe?“
Pokrútila som hlavou. Okrem toho, čo som mala v kabelke, všetky moje veci boli v batohu a môj batoh bol v kúte. Prečo ho tu nechali?
„Dobre. Poďme,“ povedal Rome, a pokynul mi k dverám. Prešla som cez miestnosť a zohla sa, aby som vzala batoh, ale Rome prišiel ku mne a uchopil ma za pažu, zastaviac ma. Mlčky zavrtel hlavou. Otvorila som ústa, aby som sa opýtala, čo sa deje, ale venoval mi ďalší z tých jeho zakrútení hlavou. O-kej. Takže sa zdá, že odchádzame s prázdnymi rukami. Jeho zovretie zostalo pevné, ako ma viedol cez dvere na chodbu. Ako zatváral dvere za nami, sklonil sa dole a zašepkal: „Zrejme dali do tvojho oblečenia stopovacie čipy.“ Vypúlila som oči. Samozrejme. „Predpokladaj, že sme sledovaní. Nič nehovor, nič nerob bez môjho dovolenia.“
Tentoraz ma príkaz netrápil. Tento chlap vedel, čo robí. Ja nie. Ale jedného dňa, sľúbila som si. Jedného dňa, čoskoro.
Keď som bola po prvýkrát naverbovaná ako agent, v skutočnosti som nechcela túto prácu. Okej, jedna časť zo mňa stále túžila po vzrušení. Ale hlavne som súhlasila kvôli Romovi. Aby ochránil svoju dcéru, chcel odtiaľto odísť, takže som urobila obchod, ja namiesto neho na jeho miesto. Pretože ma miloval, nechcel ma nechať u PSI bez neho. Šokoval ma zmenou svojich plánov a tým, že zostal, žiadajúc po mne len, aby som mu pomohla ochraňovať Sunny. Nuž to, a že ho budem navždy milovať. Predtým som nad tým uvažovala, ale teraz som to vážne prijala, že za tieto mesiace som plávala vo svojej práci, urobila som, čo po mne chceli ale nič extra. Nič navyše. Netrénovala som, ako som mala, nehľadala som Púštne Dievča, ako som mala. Uprednostnila som seba. Svoju svadbu. Môj život. Kvôli tomu, môj najlepší kamoš ležal v nemocnici v bezvedomí, môj milenec bol bez svojich spomienok, a moja najlepšia kamoška bola teraz zajatkyňou vody vysávajúceho zločinca.
Už nikdy viac, pomyslela som si, ruky sa mi znova stiahli do pästí. Odteraz som agentom, čisté a prosté. Už sa nebudem v tejto práci zabávať, zabíjať voľný čas alebo uprednostňovať moje vlastné túžby pred misiami. Volali ma Zázračné Dievča, koniec koncov. Dokážem zázračné veci – nahovárala som si – a snažila sa tomu veriť.
Zostala som v blízkosti Roma, ako sme pochodovali po dĺžke haly a dole po schodisku. Zbraň mal napriahnutú pred nami, ale ani raz ju nepoužil. Zdalo sa, že zvyšok hotela sa uložil k spánku, a nás nechal, hrať sa na špiónov.
„Tadiaľto.“ Neviedol ma k parkovacím garážam, ako som čakala. Nie, viedol ma von, späť do tieňov noci. Pár áut sa potulovalo po ceste, ich svetlá oslepujúce. Stále som mala na sebe oblečenie pre prostitútku a vzduch bol chladný proti mojej pokožke, kvôli čomu som mala zimomriavky na každom viditeľnom kúsku. Môj pohľad zostal ostražitý, podozrievavo som si obzerala moje okolie. Každú chvíľu som čakala, že niekto na nás vyskočí a zaútočí.
S vlastným ostražitým pohľadom si Rome zložil sako a prehodil mi ho cez plecia, ale ani raz neprestal kráčať. „Ďakujem.“
„Za málo. Teraz sa priprav.“
„Na čo?“
„Na čokoľvek.“
Múdry muž. Hmm. Ako sa mám pripraviť? Myslím, že jediný spôsob, ako byť pripravený na čokoľvek, bolo vytvoriť si tlejúci hnev. Takto môžem niečo – alebo niekoho – usmažiť, ak to bude nutné, a nasledovný dym nám pomôže, ukryť sa. Ale musela som byť opatrná. Čokoľvek viac než tlejúce by ma mohlo celú pohltiť ohňom. Musela som byť naštvaná len tak veľmi, aby plamene zostali vo mne dovtedy, kým nebudem pripravená, vypustiť ich.
Na toto som potrebovala Rome a Tannera, nikdy som to nedokázala urobiť sama. Tanner by ma upozornil, keby sa veci dostali mimo kontrolu, a Rome by prefiltroval prebytočnú emóciu. Bez jedného to bolo riskantné. Bez oboch to bola zrejme samovražda.
Jednopercentná šanca úspechu však bola viac ako nič.
Rome a ja sme vošli do húštiny stromov, konáre sa za nami hojdali. Pod opätkami mi praskali halúzky, minúta po minúta odtikávala v úplnom tichu. Než som sa mohla v mysli pustiť do ďalšieho pokusu o hnev, prelomili sme ďalšie husté krovie a pred zrakmi sa nám zjavila dobreosvetlená budova. Bar. Červený neónový nápis: Biliard. Skupina mužov v strednom veku vyšla cez vchod, za nimi sa valil dym. Zhovárali sa a smiali, a jeden druhého poťapkávali po pleci. Všetci štyria zastali a zahľadeli sa na mňa, ako som vedľa nich prechádzala. Jeden dokonca zapískal. Hádam, že môj dekolt bol viditeľný cez škáru Romovho saka. Rome na nich zavrčal, ale aspoňže na nich nezaútočil. Iba proste zrýchlil krok, a ja som znova musela bežať, aby som s ním držala krok.
„Kam ideme?“
„Potrebujem svoju výstroj, potom musím nájsť miesto na odpočinok.“
„Výstroj? Nejaké iné okrem toho, ktoré máš v aute?“
„V aute nič nie je. Prepáč, klamal som. Iba som chcel, aby si bola v bezpečí, aby som mohol odhadnúť situáciu.“
A ja som si vymýšľala spôsoby, ako sa naštvať. Vystrčila som bradu, môj hnev začínal tlieť, ako som to chcela. Rome robil to, v čo veril, že bolo správne, nech to bolo čokoľvek. Bol to jeden z dôvodov, prečo som ho milovala, ale to nezmiernilo moju frustráciu. „Už to viac nerob.“
„Nemôžem to sľúbiť. Ale premýšľal som, klamal som ti niekedy? Predtým?“
„Spočiatku. Ale dospeli sme do takého štádia, že sme si boli navzájom totálne úprimní, bez ohľadu na to, ako veľmi to bolelo.“
Na chvíľu stíchol, uvažujúc nad mojimi slovami. „Skurvený Spomienkový Muž,“ zamrmlal.
Zbohom hnev. Jeho ľútosť bola neodolateľná.
Kde vlastne bol Spomienkový Muž? Už predtým som nad tým rozmýšľala, ale teraz som bola prekvapená jeho neprítomnosťou. Nazval ma magnetom na problémy, vyhlasoval, že ma zúfalo chcel chrániť, ale nebol tu v akcii. Znamenalo to, že zostal v Georgii? Alebo stratil moju stopu? „Môžeme sa tam znova dostať,“ povedala som. „Musíme len-“
„Nemôžem sa o tom teraz rozprávať, Belle. Chcem, ale nemôžem. Je mi to ľúto, nemal som o tom začať hovoriť. Musím si udržať svoju myseľ čistú, a keď sa rozprávame o našich citoch, o minulosti, chcem ťa proste držať v náručí, a to teraz nemôžem urobiť...“
Ne-o-do-la-teľ-ný. Ale pokúsim sa udržať svoju pozornosť na prácu, ako to chcel. „Možno si si to nevšimol, Rome, ale všetko je zatvorené,“ povedala som, obzerajúc si tmavé vitríny na obchodoch. Teda, okrem barov, ale pochybujem, že mali, čo potreboval Rome.
„To neznamená, že sa tam neviem dostať.“ Stisol mi prsty na ubezpečenie.
Mala som vedieť, že na náš dlhý zoznam nevyhnutného zla pridá aj vlámanie. „Kam presne to ideme? Čo ak nás sledujú?“
„Zatiaľ som nezbadal nikoho, kto by sa nás snažil sledovať. Okrem toho, Púštne Dievča nás nepotrebuje sledovať. Má niečo, čo chceme, takže vie, že k nej prídeme.“ Roztrasene som prikývla. „Všetko bude v poriadku.“ Pritiahol si moju ruku k svojim ústam a vtisol mi do dlane bozk. Bozk na upokojenie, myslím, ale stačilo to, aby sa mi zahmlil mozog.
Okej, toto nepomáhalo. Späť k hnevu, pomyslela som si, ako sme došli na opustenú bočnú uličku. Čo by ma naštvalo len trochu? Zápcha na ceste. Pomalí vodiči. Strata pamäte. Och, hej. Toto bola správna cesta. V hrudi sa mi zapálila iskra, spaľujúc, roztápajúc chlad.
„Prečo odrazu z teba vyžaruje teplo?“ zamrmlal Rome. „Si nasratá?“
„Trochu, ale je to tak schválne. Pre našu ochranu.“
„Dobre. Toto bude dobrý test pre nás oboch. Ak to bude pre teba príliš, daj mi trochu z toho.“
„Ah-“
Prebodol ma divoký pohľadom, tá sila ma takmer zrazila dozadu. „Tentoraz to urobíš, Belle.“ Žiadne výhovorky.“
Naprázdno som prehltla, napriek faktu, že mi ústa vyschli, a prikývla som. Nechcela som mu ublížiť. To by zo mňa urobilo ešte horšieho agenta, než už som. Ale toto urobím. Kvôli nám, kvôli Sherridan. Možno aj kvôli Lexis. Ak sa môj hnev vymkne spod kontroly, dám mu z neho kúsok, či už bude vedieť, čo s tým urobiť alebo nie, vytlačiac ho z môjho tela, do Romovho. Ale ak sa kvôli tomu popáli...
Nemysli na to. V poriadku, takže. Potrebovala som viac hnevu. Rady boli iritujúce. Čakanie v čakárni u doktora štyridsať päť minút, potom polhodinu v ordinácií. Potom, samozrejme, doktor má naliehavý prípad – v preklade: mešká, lebo mal dlhú obednú prestávku – takže termín sa bude musieť preložiť.
Strata pamäte.
Plamene mi vyšľahli cez prsty. „O chvíľu vybuchneš. Daj mi kúsok, Belle.“
„Nie. Ešte nie. Zvládnem to.“ Strata pamäte. Plamene sa šírili, olizovali mi zápästia. Doriti. Musím prestať myslieť na slová strata pamäte. Oheň sa rozšíril na moje lakte a Rome vykríkol a odskočil odo mňa. Doparoma!
Okej, upokoj sa. Veselé myšlienky.
„Belle,“ zavrčal. „Urob to. Ihneď.“
„Ešte nie sme pri zlomovom bode. Dokážem sa upokojiť sama.“ Zmrzlina. Strata pamäte. „Toto ešte nie je kritické.“ Čokoládová torta. Strata pamäte.
Zavrčal. Pristúpil ku mne. Zdrapol ma za plecia, napriek horúčave, ktorá zo mňa vyžarovala, a zatriasol mnou. Vyceril na mňa svoje zuby. „Urob to!“
Sľúbila si to. Strata pamäte. Nemáš na výber. Strata pamäte. Oboch vás usmažíš, ak sa o to aspoň nepokúsiš. Strata pamäte.
Oheň vo mne skákal, zúfalo sa snažiac uniknúť. Každú chvíľu sa vyslobodí. Trasúc sa, zatvorila som oči a strčila najhorúcejšie vrcholy mojej zúrivosti na Roma, moje telo sa okamžite začalo ochladzovať.
Zabručal, ako keby ho udrela poriadne veľká päsť. Moje viečka sa prudko otvorili. Nebol v ohni. Ani ja som nebola. Bol bledý, okolo očí mal vrásky, ale bol v pohode. Vďakabohu. Dokázal to. Dokonca aj bez svojej pamäte to dokázal.
„Povedal som ti, že to bude fungovať,“ precedil. Zhrbil sa, prudko oddychoval. Prešla chvíľa, potom ďalšia. Napokon sa vystrel a dal sa znova do pohybu, ako keby sme sa vôbec nezastavili.
Mala som späť svoj filter.
Než som mohla odpovedať alebo sa zasmiať, alebo sa zakrútiť od radosti, zastal pred obchodom s elektronikou. Pouličná lampa nad nami svietila ako reflektor. Rome ma o to nepožiadal, ale ja som namierila prst na žiarovku – Púštne Dievča, moji zranení priatelia, strata pamäte – a vyšľahlo z neho prúd ohňa. Ten prúd trafil žiarovku, a ona praskla. Po celý čas som cítila ako ma Romova sila obklopuje, drží to najhoršie z mojich schopností pod kontrolou. Svet okolo nás stmavol. Rome dokázal vidieť v tme, výhoda mačacích očí. Našťastie si moje oči privykli na tmu rovnako rýchlo.
Než som mohla dokončiť vetu: „Tu máš späť svoje sako,“ aby si ho obtočil okolo svojej ruky a ochránil si tak svoju pokožku, rozbil sklo nad zámkom na dverách.
 Objavili sa rany a krv začala kvapkať, ale zdalo sa, že si to nevšimol. „Nechcel som, aby ti bola zima,“ povedal.
Aké sladké. A bolo to niečo, čo by urobil môj Rome, starý Rome. Vracal sa späť ku mne? Bez svojich spomienok? Neodvažovala som sa dúfať.
Načiahol sa do obchodu a svižne otvoril zámok. Vzadu som počula pípanie alarmu, pripravený vybuchnúť.
„Zostaň tu,“ povedal. „Drž stráž.“ Vtlačil mi rýchly bozk na pery, zamračil sa na mňa, miesto toho, aby sa odtiahol, pokrútil hlavou, aby si vyčistil myšlienky. Potom sa dal do akcie, a alarm sa konečne spustil k životu.
Stála som tam, chrbtom k obchodu, moja pozornosť zameraná na kohokoľvek, kto by mohol tadiaľ prechádzať, moja nervozita hasila oheň a zanechávala za sebou ľadový lesk. Začínala som mať plné zuby ľadu oveľa viac, ako hociktorého iného elementu. Za sebou som počula šuchot nôh, vŕzganie, ťahanie káblov. Myslím, že v diaľke som počula sirény.
„Mačací Muž,“ zvolala som, netúžiac použiť jeho skutočné meno.
V ďalšej chvíli stál po mojom boku. „Poďme.“
Mal na sebe naloženú váhu z výstroja, ale bežal po ulici bez akéhokoľvek problému. Držala som s ním krok vedľa neho, funiac a fučiac, odhodlaná začať cvičiť hneď ako to bude možné. Bude to súčasť môjho plánu – stať sa lepším superagentom.
Vďakabohu, nás nikto nenaháňal, a o pätnásť minút neskôr sme bez nehody vkráčali do motela. Rome nám zaistil izbu a keď sme boli konečne vo vnútri, zvalila som sa na posteľ, úplne zničená.
Bola to čertovská noc.
Využívanie mojich schopností ma vždy unavilo. A zdalo sa, že ma unavilo byť balená jedenástimi mužmi naraz, drobné krádeže a únos mojej kamošky. Pokiaľ ide o Lexis, nebola to moja obľúbená osoba, ale aj jej únos ma naštval.
Rome hodil svoj ukradnutý tovar na dvojposteľ vedľa mojej. Všimla som si, že sa nepozrel na mňa. „Chystám sa prezrieť si záznam z miestnosti.“ Jeho hlas bol napätý.
Prekvapene som zažmurkala, posadiac sa. „Stále to môžeš urobiť?“
„Samozrejme. Všetko som nahrával na svoj telefón. Dokážem sa napojiť na laptop a sledovať, čo sa dialo. Teraz si trochu pospi. Budeš to potrebovať.“
„Nie.“ Prehodila som nohy cez posteľ, zastonala pri bolesti v mojich kĺboch. „Pomôžem ti.“
Konečne jeho pohľad pristál na mne. Jeho zreničky sa rozšírili.
Od hnevu? Od vzrušenia?
Obzeral si ma, odhadujúc ma. Čo videl? Aké myšlienky mu prúdili hlavou? Že by som mohla pomôcť, uvidieť niečo, čo on nie? Že byť v mojej blízkosti by spôsobilo, že by po mne túžil ešte viac? Alebo to všetko bolo iba zbožné prianie z mojej strany? A kde bolo moje nové a vylepšené ja?
Nemala by som túžiť po mužovi, keď bolo treba naplánovať záchrannú operáciu.

Stroho prikývol. „V poriadku. Poďme na to.“

7 komentářů:

  1. Děkuju moc za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za skvelé pokračovanie a teším sa na ďalší preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Skvělé ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-) ;-)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat