úterý 7. července 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 17

Čo to dopekla?
Prižmúrenými očami som sledovalaRoma miestnosťou, cez húf ľudí a – stratila som ho z dohľadu, neschopná vidieť ho z môjho výhodného miesta. Prešla chvíľa, než som ho znova zbadala. Stále sa pohyboval cez – nie, počkať. Zastal pred prsnatou blondínou a mne padla sánka pri pohľade na jeho poďme-sa-konečne-baviť reč tela.

Prsty sa mi skrútili okolo okraja stola. Blondína sa na Rome zvodne usmiala, zjavne súhlasne, dokonca prebehla svojimi prstami po ploche jeho brucha. Nemohla som si nevšimnúť, že sa od nej neodtiahol. Možno sem dnes večer priniesol radšej mňa než Lexis, pretože nechcel, aby ho jeho drahocenná Lexisvidela flirtovať s inými ženami. Hajzel. Modlila som sa k Bohu, aby moje superschopnosti obsahovali aj supersluch. Kedysi som si bola istá, že by s takouto ženou neurobil nič sexuálne. Kedysi. Ale teraz už nie. Bola som tak naštvaná na túto skutočnosť, pocítila som túžbu zavolať späť Spomienkovému Mužovi a povedať mu, aby si tie sprosté spomienky nechal. Rome si ich nezaslúžil.
S touto myšlienkou, som takmer cítila, ako sa túženie Zlodeja spomienok po mne naťahuje cez priestor medzi nami... jeho túžba dať mi všetko... dožadujúc sa viac...
Kde bol? Sledoval ma do Colorada? Pristihla som sa, ako sa obzerám okolo klubu akoby som ho mohla zachytiť očami.
Čašníčka prešla vedľa mňa a ja som zvolala: „Pani, rada by som-“
Ani sa na mňa nepozrela.
Položila drinky, s ktorými balansovala na svojom podnose na ďalší stôl, mužskí príjemcovia sa na ne dychtivo vrhli. Vtipkovali a smiali sa a očividne boli pripití. Jeden z nich ju dokonca uštipol za zadok. Vrhla po ňom úškrn, ktorý popieral podráždený lesk v jej očiach. Keď s nimi skončila, znova sa vybrala mojím smerom.
„Prepáčte. Dala by som-“
Znova sa neobťažovala ani jediným pohľadom na mňa. Možnože karma ma oneskorene trestala za to, že som bola menej než starostlivé dievča – servírka – v starých časoch v Utópia Café. Alebo možno čašníčkam bolo prikázané, aby odpovedala iba mužom. To dávalo zmysel. Nenávidela som to, ale hodila sa to do tohto muži-sú-nadradení klubu. Zauvažovala som, koľko z týchto mužov by sa cítilo nadradene, zatiaľ čo by sa zvíjali pod horúčavou z môjho ohňa.
Ale no tak, Belle. Ty nie si násilná povaha. Neužívaš si robenie zlých vecí. Čo by na to povedala tvoja matka?
Plecia mi poklesli. Hlas môjho otca neustále vpadal do mojej hlavy v tých najdivnejších chvíľach. Vôbec to nebolo fér. Vedel, ako na mňa zapôsobiť, ako ma zahanbiť, aby som sa správala lepšie. Jedna vec bola ublížiť niekomu, aby bol zachránený niekto milovaný, ale druhá bola, urobiť to čisto z nevraživosti.
„Hej, kočka. Ešte nikdy sme ťa tu predtým nevideli,“ ozval sa mužský hlas.
V ďalšej chvíli si ku mne prisadol usmievajúci mladík okolo dvadsiatky, s rozkošnými štenacími očami a jamkami na lícach. Voňal po drahej kolínskej – a sexe.
Nakrčila som nos. „Som zadaná,“ povedala som. Myslím.
„Kým? Mne nepripadáš ako zadaná.“
Hlas bol identický, ako ten prvý, ktorý prehovoril, ale prišiel z mojej druhej strany. Rýchlo som obrátila svoju pozornosť – a zistila som, že hľadím do rovnakej tváre, do akej som hľadela pred chvíľkou. Ďalšie obrátenie sa – ten prvý chlapík tam stále bol. Takže dvojičky. Jediný rozdiel bol, že chlapík číslo jedna mal vedľa pravého oka tri pehy, akoby polmesiac. Chlapík číslo dva nemal.
„Čože?“ opýtala som sa, stratiac niť rozhovoru.
Obaja muži sa zasmiali. „Čia si žena?“ opýtal sa ten druhý.
„Och. Hm, patrím Deltovi.“ To je meno, ktoré použil Rome, aby sa dostal dovnútra, takže je to jediné meno, ktoré musím použiť v súvislosti s ním. Nepovedal mi, aby som to urobila, ale radšej byť opatrný, než to potom ľutovať. Nechcela som odvrátiť svoju pozornosť od mojich nepozvaných hostí, ale na sekundu som to urobila, hľadajúc Rome. On a tá blondína už nestáli pri stene. Vlastne, pokiaľ išlo o mňa, mohla som pokojne povedať, že boli preč úplne. Zaťala som zuby.
„Delta? Nikdy som o ňom nepočul. Chceš, aby sme sa s ním o teba pobili?“ opýtal sa ďalší hlas. Bol rovnaký ako dva predchádzajúce. Zalapala som po dychu, keď som zbadala tretiu známu tvár: rovnaké štenacie oči, rovnaké jamky na lícach. Tak teda trojičky. Nikdy predtým som sa nestretla s trojičkami. Tak ako aj druhý, aj tomu chýbal pehavý polmesiac.
 „Nie,“ odpovedala som. Doparoma, obkľúčili ma. Neboli veľkí a svalnatí, mali priemernú váhu, boli štíhli. Ale aj tak. Traja proti jednej, to nebolo príliš dobré, keď tou jednou som bola ja.
Počkať. Máš schopnosti, hlupáčik. Si sila, s ktorou treba počítať. Och, áno. Nenávidela som, že som si to musela stále pripomínať.
„Koho to tu máme?“ opýtal sa štvrtý hlas.
To nie je možné. Proste to nie je možné. Ale bol tam, presná kópia tých ostatných. Ani on nemal pehy. Všetci mali na sebe oblečené rovnakú bielu košeľu, rovnaké džínsy. A všetci štyria boli natlačení na mňa okolo stola.
Začali sa mi potiť dlane. Čo znamenalo, že moje srdce začalo prudko biť a krv mi zhustla. Nechcela som primraziť týchto mužov k stolu. To by ku mne pritiahlo neželanú pozornosť.
„Džentlmeni, nechcem byť drzá, ale, uh, mohli by ste... odísť?“ nepohodlne som sa pomrvila, zaškľabila som sa, keď som sa obtrela o jedného zo štvorčiat. „Čakám, že sa môj spoločník každú chvíľu vráti. Dosť sa mračí, keď ma vidí, ako sa rozprávam s inými mužmi. A keď hovorím mračenie, mám mysli zabíjanie.“ Inokedy by ma takéto vyhlásenie prinútilo, prikrčiť sa. A bola by som pozrela na ktorékoľvek dievča, ktoré by tú vetu povedalo, mysliac si, že by potrebovala nového chlapa. Ale teraz som nevedela, ako rýchlo mám tie slová vysloviť.
„Och, neposielaj nás preč,“ trucoval ten s pehami.
„My sa chceme iba hrať,“ povedal druhý.
„Budeš sa baviť, sľubujeme.“
„Ešte si sa nestretla s našimi ostatnými bratmi.“
Bol tu aj piaty? Šiesty? Dobrý Bože. „Koľko vás tu je?“
„Jedenásť,“ odpovedali zároveň.
Oči mi takmer vypadli z jamôk. „Z jedného vrhu?“
„Mňau,“ povedal jeden.
„Samozrejme,“ odpovedal druhý.
Neveriacky som pokrútila hlavou. „Robíte si srandu, však?“ Museli si robiť srandu. Ale v tomto svete... možno ani nie. Všetci štyria pokrútili hlavami. „Ale ako vás mala vaša matka? To by väčšinu žien zabilo. Ak len nie ste bábätká zo skúmavky?“ Možno narástli v skúmavkách? Hej, je to možné. Alebo nie?
Teraz všetci štyria vybuchli smiechom.
„Vidíš, už teraz sa bavíme,“ povedala Trojka.
Štvorka si spokojne pošúchala dlane. „Milujem, keď niekto prinesie nový vzduch do nášho krúžku.“
„Bábätká zo skúmavky. Rozkošné.“
„Vyzeráš, že by si potrebovala drink,“ ozval sa opäť známy hlas. Päťka sa práve objavila. Pokynul na čašníčku. Tentoraz neváhala pribehnúť k môjmu stolu. Jej nahé prsia sa hojdali, zatiaľ čo sa objednávalo jedno kolo tequily.
„A urob si aj jednu pre seba,“ povedala Štvorka. Usmiala sa na neho a potom odišla.
Zatlieskala som rukami, aby som upútala pozornosť všetkých. „Niekto mi, prosím, vysvetlite, ako vás môže byť jedenásť.“ Nezabudla som, ako ľahko odviedli pozornosť od otázky.
Brat oproti mne sa uškrnul – a zmizol. So zalapaním po dychu som obrátila svoju pozornosť. Usmial sa  - a zmizol. Stuhla som, znova presunula pozornosť. Brat po mojej ľavici sa usmial – a zmizol.
Čo – to – má – dopekla – znamenať? Kúzlo? Ilúzia? Ale ja som ich videla a počula všetkých. Len brat v strede, ten s pehami, zostal. Aj on sa usmial, ale nezmizol.
„Ako ste to urobili?“ vydýchla som.
Než stihol odpovedať, prišla čašníčka s našimi nápojmi. Ani trochu sa nezdala byť prekvapená, že viac ako polovica osadenstva pri stole je fuč. Pokojne položila poháre na vrch stola, jeden sama vypila, poťapkala posledného brata pri stole po hlave a odkráčala vziať objednávku niekoho iného.
Môj nepozvaný hosť prisunul pohár mojím smerom a sám vypil ten svoj. Vzala som si ho, ale nevypila som ho. „Sme rôzni ľudia,“ povedal, búchajúc svojím pohárom o stôl, „ale sme uväznení v jednom tele. Dáva to zmysel?“
Nie. „Samozrejme.“
So smiechom sa bratia objavili okolo stola, jeden po druhom, dokým tu nebol celý jedenásťčlenný tím. Čo bolo toto za schopnosť?
„Takto sme sa narodili. Jedenásť myslí s jednom tele, hoci máme dovolené, aby sme sa objavili a pohrali sa všetci naraz. Teraz pi,“ povedala Šestka, zodvihnúc mi pohár k perám.
„Vážne by som nemala.“ Ale olízala som okraj a pozorne som si obzrela tú tekutinu. Ak to nevypijem, budem vyzerať ako prudérna osoba a chalani zrejme odídu. Ak ma nechajú na pokoji, nebudem schopná ich vypočuť tak, ako by to urobil dobrý agent.
Vypočuť ich... áno! Presne to som potrebovala urobiť. Sedieť tu a vyzerať ako, no, šľapka, nebolo práve správanie dobrého agenta. Narozdiel od Roma, ktorý ma odkopol, aby si mohol pokecať s nejakou hlúpou blondínou, ja budem dobrým agentom.
„No ták.“ Osmička. „Ty vieš, že to chceš. Všetky pohodové decká to robia.“ Znova sa zasmiali.
„Nuž...“ Jeden panák by ma nemal zničiť. Aspoň to som vedela. Ale napriek tomu...
„Nekaz zábavu.“
Rome mi možno povedal, aby som toto nerobila, ale niekedy, aby sa dosiahli výsledky, pravidlá sa museli porušiť. „Dobre teda,“ povedala som. „V poriadku.“
Povzbudzovali ma, zatiaľ čo ja som pila. Tequila mi popálila hrdlo a usadila sa mi v žalúdku ako olovo. Jedla som večeru? Nemyslím si, a možno to tak bolo dobre, nechcela som zvracať. Našťastie však to pálenie prestalo a olovo sa premenilo na želatínu.
„To bolo dobré,“ povedala som s kašľom. Ďalšie povzbudzovanie,
„Ako sa voláš?“ opýtala sa Desiatka.
„Vipera,“ odpovedala som. Rome mi nedal meno, ktoré by som mala používať, a ja som nechcela povedať pravdu, ale ani som nechcela klamať a nechcela som riskovať, že nebudem reagovať, keď ma oslovia.
„Pecka. Takže si menič. Ukáž nám to!“
Pokrútila som hlavou, okúsiac chvíľkovú závrať. „Nie som menič.“
Jedenásť zamračení privítalo moje prehlásenie. „Tak čo si?“
Doriti. Tak teraz ma dostali. „Dievča na potešenie,“ povedala som s úsmevom.
Zaznelo ďalšie kolo smiechu, presne ako som dúfala. Dokonca sa pobúchali po chrbtoch a tlesli si, ako keby vedeli, že si vybrali to správne dievča. Dobre. Mám ich tam, kde som ich chcela mať. Však? Pretože som potrebovala... čo? Potrebovala som... Doriti! Nevedela som si spomenúť. A pýtať sa tieto otázky samej seba bolo –
Otázky! Áno, to bolo ono. Chcela som ich vypočuť. „Takže. Chodíte sem často, chalani?“ oprela som sa lakťami o stôl, dúfajúc, že vyzerám ako zaujaté obecenstvo, a nie ako opitá štetka, ako som začínala mať obavy.
„Každý víkend,“ odpovedala Jedenástka, „Teraz hovorme o tebe, Dievča na potešenie. Povedz nám o tvojom chlapovi. Ako dlho ste spolu?“
„Nie dlho,“ povedala som, odmietajúc tak číslo. Aj keď naša známosť bola ako víchrica, mala som pocit, akoby trvala celú večnosť.
„Miluješ ho? Miluje on teba?“
Aby som nemusela odpovedať, zodvihla som jeden zo stále plných pohárov a predstierala som, že pijem. Ostatní, nechceli byť pozadu, hodili do seba svoje panáky a objednali ďalšie kolo. Ako čakali, rozprávali sa medzi sebou a ja som bola zabudnutá – aj keď som stále bola témou ich rozhovoru, spolu s čašníčkou a každou ďalšou ženou tu.
„Je sexy.“
„Išiel by do nej.“
„A čo ona?“
Začínala sa mi točiť hlava od toho, ako som prechádzala pohľadom z jedného na druhého. Párkrát ma ich vtipkovanie prinútilo hlasne sa zasmiať a uvedomila som si, že ich mám rada. Dokonca mi pripomínali malého Tannera. Dvojka nazvala Štvorku zbabelcom a vyzvala ho, aby požiadal čašnícku, aby mu ho vyfajčila. Šestka spustila za hrsť mincí na zem, a zohla sa, aby „ich pozbierala“, ale využil to vo svoj prospech, aby sa mohol pozrieť žene pod sukňu. Napriek ich vyvádzaniu, som na nich nevidela nič hrozivé – ale na druhej strane, buďme úprimní, nie vždy som bola dobrý odhadca charakteru.
„Okej, stop,“ ozvala som sa, a všetci sa obrátili na mňa. „Nemôžem na vás myslieť ako Jednotka,  Dvojka, Trojka, a tak ďalej. Ako sa voláte?“
„Matúš, Marek, Lukáš, Ján, Skutok, Rím, Korint, Slávnosť, Efezián, Filip a Chrumka.“ Ako boli vyslovované ich mená, postupne dvíhali ruky. Nikdy si ich všetkých nezapamätám. V poriadku. Vrátim sa k číslam.
Pokrčila som čelo pri jednej veci, ktorá mi nesedela. Všetko to boli biblické mená, okrem jedného. „Prečo Chrumka?“
Chlapík oproti mne sa naklonil dopredu, svetlo zo sviečky mu hladilo tvár. Nevšimla som nič iné, čo by ho odlíšilo od ostatných. Rovnaké štenacie oči, rovnaká pekná tvár. „To je zvuk, ktorý vydávajú kosti, keď ich lámem.“
Au. Moje vlastné kosti ma začali bolieť zo súcitu k obetiam. „Takže to robíš často? To lámanie kostí?“
Usmial sa. „Robil som si žarty. Iba jem až príliš veľa chrumkavých tyčiniek.“
„Tak teda späť k tomu chlapovi, s ktorým si tu. Delta. Aký má problém?“ opýtala sa Osmička.
Doparoma. Chcela som im ukázať, kto tu koho vypočúva pri tomto stole, ale namiesto toho som bola prinútená usmiať sa. „Jeho?“ Mávla som pohŕdavo rukou vo vzduchu, modliac sa, aby ten búšiaci pulz na krku neprezradil moju nervozitu. „Pravda je, že ho využívam na sex, dokým si nenájdem riadneho priateľa.“ Wow. To bolo tak blízko k pravde, že sa mi chcelo smiať. Alebo plakať.
Všetci jedenásti sa naklonili dopredu ku stolu.
Deviatka povedala: „Len pokračuj!“
Šestka dodala: „Akékoľvek dievča, ktoré využíva chlapa na sex, je dievča, ktoré chcem poznať lepšie.“
Môj pohľad preskakoval z jedného na druhého. Och, Bože. Točila sa mi hlava. Bolo potrebné vedomé úsilie, aby som si vytvorila obrázok Codyho v mojej mysli. Nemôže bolieť použiť jeho tvár, keďže som hľadala jeho. „Môj skutočný priateľ má biele vlasy a totálne vražedné strieborno-fialové oči.“ A pridala som aj zachvenie, aby to dobre vyzeralo. „On sa-“
„Priatelí s CandaceBright a randí s jej sestrou,“ prerušila ma Dvojka a tiež sa zachvel. „Pobozkaj ho na rozlúčku, srdiečko. Nevráti sa k tebe.“
„Nie v jednom kuse,“ dodala Päťka. „Počul som, že posledný chlapík, ktorý urobil to isté, skončil ako schránka bez života, keď s ním dievčatá skončili.“
„Čože!“ Narovnala som sa, môj chrbát rovný ako tabuľa. „Videli ste ho?“ S Púštnym Dievčaťom/CandaceBright? Konečne moja noc začínala prinášať ovocie.
Jednotka prikývla. „Volá sa Cody a ovláda tú vec s elektrinou? Nuž, nedávno začal pracovať pre spoločnosť Big Rocky, kde pracujeme, a Candace, naša šéfka, si ho hneď všimla.“
Cody, hej? Používa svoje riadne meno, aj keď v jeho správe hovoril, že ide do utajenej akcie. Myslím, že si mohol zmeniť svoje priezvisko, ale koľko elektrofilikov sa volalo Cody? Veľa nie. Podľa mňa len jeden. S tým malým kúskom informácie, Candace by poľahky mohla zistiť, že Cody pracuje pre PSI. Ak sa to stalo...
„Candace si ho zavolala do svojej kancelárie na súkromné stretnutie. Potom odišla a objavila sa jej sestra. Aj oni si dali súkromné stretnutie. Ale ich stretnutie netrvalo len hodinu, ak vieš na čo narážam.“
Pri tomto som sa musela zamračiť. Jedna otázka bola zodpovedaná. Candace vydávala Púštne Dievča za svoju „sestru“. „Tak kde je táto CandaceBright? Kde je jej sestra? Pobijem sa s oboma. Je to môj muž, a ja sa nevzdávam toho, čo je moje.“ Lekcia, ktorú sa Lexis vážne musí už naučiť, pomyslela som si temne.
Z ničoho nič sa dvaja chalani vyparili. „Ver mi,“ ozvala sa Štvorka, poťapkajúc ma po pleci, „tie dve prinášajú problémy. Nezapleť sa s nimi. Zabudni, že si mala chlapa.“ Ďalší traja zmizli.
To sa tak báli tej ženy? „Hej, neodchádzajte! Mám ďalšie otázky.“ Ďalší sa vyparil.
Číslo Jedna sa priklonil ku mne, tie pehy sa zdali byť tmavšie ako predtým. „Stretnime sa v hoteli Holland. Objednám izbu. Ty sa len ukáž o deviatej zajtra večer a na recepcii sa pýtaj na Matúša Brooksa. Možno ti viem pomôcť.“
„Ale ja-“
„Ale uisti sa, že sa zbavíš svojej sexuálnej bábky. Ak príde on, nič ti nepoviem.“ S tým sa postavil. Aj zvyšok chalanov zmizol. Alebo skôr, postavili sa a vošli do tela Jednotky.
 Bez toho, aby ma obklopovali, som odrazu mala zreteľný výhľad na Roma. Prikráčal ku môjmu stolu a zahľadel sa na mňa. Jednotka ho zbadala a rýchlo sa zdekovala. Neospravedlňovala som sa, nevysvetľovala som svoje činy. A on sa nezačal okamžite dožadovať, s kým som sa to zhovárala. Pretože ho to netrápilo? Neposlúchla som jeho rozkazy, koniec koncov. „Kde máš svoju blondínu?“
Vyceril na mňa svoje zuby, zatiaľ čo sa usádzal vedľa mňa na sedadlo. Vlasy mal rozstrapatené, všimla som si, a jeho oblečenie bolo pokrčené.
Zalapala som po dychu. „Ty si-“
„Nie,“ vyštekol. „Nič som neurobil. Ty si... pila?“ To posledné znelo neveriacky.
„Áno. Podľahla som nátlaku okolia, čo ti mám povedať?“
„Na začiatok, že to ľutuješ.“ Pošúchal si rukou tvár.
„Ja nie som tá, ktorá odbehla sa bozkávať so ženským robotom. Akú ma vlastne schopnosť? Dokáže vyvolať sexuálnu kómu?“
Prebodol ma tvrdým pohľadom. „Je to zamestnankyňa v Big Rocky. Nabúral som sa do ich záznamov o zamestnancoch a spoznal som ju podľa  fotky. Trochu som s ňou flirtoval, naznačil jej, že potrebujem prácu, ale nedokázal som ju prinútiť, aby mi prezradila nejaké detaily, čo sa deje na veliteľstve Big Rocky, alebo akú rolu tam hrá Púštne Dievča.“
„Možno nedokázala rozprávať s tvojím jazykom v jej hrdle,“ navrhla som nápomocne.
„Nič sa nestalo.“ Odvrátil sa odo mňa, so zaťatou sánkou. „Máš moje slovo.“
„Hej, jasné. Pozri sa na seba! Vyzeráš ako z plagátu s názvom Muž, ktorý sa práve bozkával.“
„Mala svoje ruky na mne, to nemôžem poprieť. Ale nedovolil som, aby to niekam viedlo.“
„Hej. Jasné,“ zopakovala som.
„Pozri, ak to musíš vedieť, ty si jediná žena, pri ktorej stvrdnem. A šaliem z toho! Prečo asi som ťa tu nechal, keď som sa išiel s ňou pozhovárať? Bolo by jasné, že ma priťahuješ ty.“
„Čo len povieš,“ povedala som, ale myslela si: ďakujem ti Bože. Je môj, je môj, je môj.
„Doparoma, celý tento večer bol stratou času.“
„Nie, nebol. Zatiaľ čo ty si strácal čas s blondínou, ja som zistila, že Cody údajne chodí s Púštnym Dievčaťom. Ale používa svoje riadne meno. Prečo by to robil? Každopádne, všimla si ho v práci a rozhodla sa, že sa jej páčilo, čo videla. Och a Candace vyhlasuje, že Púštne Dievča je jej sestra.“
Romova pozornosť sa prudko obrátila na mňa. „Odkiaľ vieš toto všetko? Od tých mužov, s ktorými si sa rozprávala? Od tých mužov, ktorých si mala poslať preč?“
Takmer som sa usmiala. Žiarlivosť mu nádherne pristala. „Správne. Od tých mužov. Ty nie si jediný, ktorý môže flirtovať, aby získal informácie.“
Prižmúril oči, ale odignoroval ten úškľabok. „Keď ide agent do utajenia, kde je sám sebou, chce, aby jeho cieľ vedel, kto je, aby mohol predstierať, že prešiel na druhú stranu.“
Ach. Vynikajúca stratégia. Ako veliteľ si privlastním celú slávu.
„Zistila sa niečo iné?“ opýtal sa.
„Len to, že dokážem vypáčiť informáciu z človeka lepšie ako ty.“
Postupne mu jeho tvrdé črty zmäkli. „Vtipné.“
„A napriek tomu pravdivé. Tí chalani sa so mnou chcú stretnúť. Osamote. Hovoria, že mi môžu pomôcť.“
„Ty sa s nimi nestretneš osamote.“
„Och Bože.“
Povzdych. „Čo s tebou budem robiť?“
Možno to bol alkohol, ale počula som, ako hovorím: „Jednu vec by som vedela.“

Romove nozdry zaplápolali, zreničky sa rozšírili. Ale namiesto toho, aby sa naklonil ku mne a pobozkal ma, postavil sa na nohy, ťahajúc ma so sebou. „Pokúšaš sa, zviesť ma? Nuž, tvoje načasovanie je dosť na hovno, vieš to? Budem ťa mať. Už som ťa varoval. Ale keď ťa raz budem mať, ani jeden z nás nevyjde z postele hodne dlho. Čo znamená, že budeme musieť počkať, kým sa prípad nevyrieši. Takže sa poďme zamiešať do davu, ako sme to pôvodne plánovali, a možno ešte niečo zistíme.“

7 komentářů:

  1. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za skvělý překlad!!! :-) :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Veľká vdaka za skvelé pokračovanie:-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat