čtvrtek 23. dubna 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 6



Keď svetlo zalialo krajinu, Layel sa ocitol hodený na pláži, tak náhle, ako bol hodený na tento ostrov. Jediný rozdiel bol v tom, že sa necítil akoby padal tunelom.
V jednom okamihu v lese ostril špičku na šíp a v ďalšom bol na piesku, s prázdnymi rukami. Mimo tieň ho pokožka pálila. Nie veľmi, ale nebolo to ani príjemné. Prinajmenšom slnko nebolo také ostré a rozpálené ako včera. Možno ani nebude mať pľuzgiere. Napokon, boh sľúbil, že prírodné živly nebudú Atlanťanov nepriaznivo ovplyvňovať.

Rýchlym presunom svojej pozornosti zistil, že všetky ostatné bytosti mu boli zoradené po boku, zmätene sa rozhliadajúc.
Neschopný sa zastaviť – malo to tak byť už stále? – hľadal Delilah. Najskôr ju nevidel.
Možno toho bude ušetrená, vrátená na Atlantídu.
Dobre, to by bolo dobre. Z toho mála, čo v noci spal, to ona zničila prenasledovaním ho aj v spánku. Rozosmiata, vábiaca ho aby sa k nej pridal v posteli. Bradavky ružové a stvrdnuté, nohy roztiahnuté, jej ženské jadro vlhké a navreté potrebou. Jej tetovania lákajúce ho k spojeniu.
V tých snoch jej nebol schopný odolať. Lízal ju, bral si z nej všetko a ona sa mu zvíjala proti jazyku. Dokonca ju uhryzol do stredu jej túžby – niečo, čo nikdy Susan neurobil z obáv, že poškodí jej nežné telo – a Delilah ho prosila o viac.
Ešte aj teraz jeho telo pri tej myšlienke okamžite reagovalo, napínalo sa, tvrdlo. Pripravujúc sa. Mal by tráviť noci lovom drakov a vraždiť svojich nepriateľov, ale nestalo sa tak. Pomyslel si: čo ak zničím členov tímu Delilah? To by Delilah vystavilo nebezpečenstvu a tým aj bližšie k poprave.
A keď tá žena zomrie, tak to bude jeho rukou. Nikomu inému nebude dovolené uškodiť jej. Dokonca rozkázal Zanemu, ktorý ešte stále od stretnutia s Nolou zúril, aby sa zdržal lovu a zabíjania.
Možno sa Layel rozhodne nechať ju žiť. Rozhodne o chvíľu dlhšie, aj keď ho len pomyslenie na to trápilo. Aj keď ohrozovala jeho odhodlanie. Nevedel prečo sa pre takú vec rozhodol, ešte o tom nechcel premýšľať. Keď tak urobil, v mysli mu zažiarila jej skvostná tvár, fialkové oči lesknúce sa bolesťou, kúsok po kúsku vytláčajúc z jeho mysle Susan.
Kde je? Zamyslel sa opäť. Pohľadom sa prerezával masou bytostí. Míňajúc Zaneho – čo za kráľa to som, keď sa sústredím skôr na nepriateľa ako na oddaného nasledovníka? – prešiel zrakom po Nole a Brandovi. Prečo by bola vrátená na Atlantídu? Iba ak by ju niekto potom, čo ju Layel opustil, zranil. Alebo zabil.
Zrak mu zaplavil červený opar. Ak jej niekto ublíž – tam. Zahliadol ju a uvoľnil sa. Potom zasyčal. Stála vedľa draka menom Tagart, ktorý stál z druhej strany vedľa Branda.
Bola drobná, sotva mohol vidieť jej tvár cez škáru miesta medzi obrovskými telami bojovníkov. Modré vlasy sa jej leskli, oči mala jasné a ako ju zalialo slnko, zdalo sa, že od nej všetkými smermi odráža levanduľové lúče. Layel zaťal čeľusť. Nepáčilo sa mu vidieť ju medzi jeho najväčšími nepriateľmi.
Akoby vycítila jeho pohľad, oči sa jej stočili jeho smerom a ich pohľady sa do seba uzamkli v horúcej kolízii. Tentoraz v jej pohľade nevidel žiadnu bolesť. V skutočnosti tam nebola žiadna emócia. To ho sklamalo, aj keď ho to malo skôr potešiť.
Takto je to lepšie. V ušiach sa mu ozývali nárazy vĺn a teplý vánok bol nasýtený soľou, ale Layel by odprisahal, že počuje jej plytké dýchanie a cíti jej ľúbeznú, dráždivú vôňu. Možno ani ona nebola taká ľahostajná ako sa javila.
Tagart sa posunul, zväčšujúc vzdialenosť medzi sebou a Brandom a tým Layelovi daroval lepší výhľad na Delilah. Stále nosila úzke kožené pásy cez prsia a krátku koženú suknicu, ktorá končila tesne pod krivkou jej zadku. Nízke sandále mala na lýtkach upevnené prackami, objímajúcimi tú pevnú a hladkú kožu.
Očividne sa vykúpala. Už nebola špinavá a tetovania na spánkoch, rukách, drieku a stehnách jasne žiarili. Tie tetovania… chcel sa ich dotknúť viac ako kedykoľvek predtým. Obkresľujúc tie krútiace sa vzory svojim jazykom. Mala ich viac? Na miestach, ktoré ale ešte nevidel? Čo znamenajú?
Prečo ich mala?
Dosť! Nepremýšľaj o tom.
Sklonil pohľad. Chcel svoju pozornosť zamerať na piesok, ale miesto toho sa jej zahľadel na prsia.
Aj keď sa len pozeral, bradavky jej stuhli do malých pevných bodov, akoby žobrali o jeho pozornosť. Layel sa hanbil, že si to všimol, za túžbu, ktorá ho nútila pohŕdať sám sebou. Vyrysované svaly na jej plochom brušku. Pupok lahodne zanorený hlbšie, ďalšie miesto, z ktorého by mal jeho jazyk potešenie.
Miluješ Susan. A čo viac, si kráľ, bojovník. Tak podľa toho aj konaj. Potreboval každý kúsok svojej sily, aby konečne –
„Dobré ráno, súťažiaci. Verím, že ste sa dobre vyspali a že ste celý dychtiví ako my, aby sa mohli hry začať. Takže, bez ďalších okolkov… povedzte ahoj svojim spoluhráčom,“ ozval sa zrazu hlas boha. Tento hlas bol hlbší ako ten včerajší, tvrdší. Ďalší boh?
V ďalšom okamihu Layel stál na opačnej strane pláže, stojac v ďalšej línii – ktorá bol len polovica tej predchádzajúcej a naproti nemu stála taká istá rada bytostí. Zaplavilo ho podráždenie, zaškrípal zubami. Nechať sebou hýbať ako bábkou mu už riadne dráždilo nervy.
Zane stál naproti nemu. Pokúšal sa zachytiť bojovníkovu pozornosť, ale zlyhal. Sledujúc smer mužovho pohľadu si uvedomil, že Zane zíza na Nolu, ktorá obývala tú istú stranu pláže ako Layel. V bojovníkovom pohľade iskrila silná žiadostivosť. Túžba a zmätok, a možno trochu hrôza.
Delilah bola v rade so Zanem.
Layelovi skrútilo žalúdok strachom, mysľou mu pretancovalo hrozné podozrenie. Iste ten boh nebude taký krutý.
Iste tento nebeský najvyšší nepostaví priateľa proti priateľovi, muža proti žene.
„Áno, budete bojovať proti vášmu vlastnému druhu. A áno, budete bojovať aj proti opačnému pohlaviu.“ Smiech, pichľavý, mocný, plný veselosti, i keď znel ako brúsená oceľ. Vedeli bohovia so všetkou svojou mocou čítať aj myšlienky? „Aký by bol lepší spôsob ako otestovať vašu zručnosť, odhodlanie a inštinkt prežitia?“
Presne tak ako včera voda, teraz sa medzi dvoma radmi bytostí rozvíril piesok, rýchlejšie a rýchlejšie, stúpajúc… a stúpajúc… až pokiaľ nevytvoril obrys tela. Niekoľko vrtošivých zrniek sa nahnalo Layelovi do úst a on ich zhnusene vypľul.
„Kto z vás uprednostní svoju oddanosť svojmu vlastnému druhu skôr, ako svojmu spoluhráčovi, hmm?“
Layel sa stočil doľava, doprava a prebehol svoj tím pohľadom. Kentaur, nymfa, Brand – do hrdla mu vystúpila žlč – a démon, Amazonka Nola – prehltol – minotaur, fermorian a gorgona s hadím telom.
Všetci okrem nymfy mali niečo spoločné. Pozerali na seba s odporom. Prečo? Ľahostajne pokrčil ramenami. Jediné čo ho práve teraz rozrušilo, bola skutočnosť, že v jeho tíme nebola Delilah.
Bude prinútený bojovať proti nej.
„Najvyšší, chcem požiadať o láskavosť.“ Brand vystúpil dopredu, jeho upretý pohľad stále uzamknutý s tým Layelovým.
„Žiadaj,“ povedala bytosť. „Hoci ti nemôžem sľúbiť, že niečo aj dostaneš.“
Brand s obvinením v očiach ukázal na Layela. „On… pijavica, chcel nás zabiť už skôr, kým sme spali. Žiadam, aby bol odstránený z môjho tímu.“
Delilah na neho uprela prázdny pohľad. Cítil sa zradený, čo bolo bláznivé. Prinajmenšom dištanc od svojich spoluhráčov mu teraz dával zmysel.
„A predsa ťa nezabil, ani nikoho ďalšieho,“ povedal boh na jeho obranu, prekvapiac ho.
„Ak dostane príležitosť, bude sa o to pokúšať stále. Žiadam, aby bo zničený tu a teraz,“ pokračoval Brand.
„A to ja odmietam.“
„Ale –“ Predtým ako mohol povedať ďalšie slovo, Brand so zavrčaním padol na kolená, akoby už viac nedokázal udržať svoju vlastnú váhu. Zastonal, chytil sa za žalúdok a zvyškom tela sa zvalil do piesku.
Z úst mu unikol pramienok krvi.
„Mal si svoju odpoveď, ale aj tak si sa odvážil pokračovať. Nech je toto lekcia pre všetkých, ktorí si myslíte, že môžete spochybňovať múdrosť bohov.“
Nikto sa nehnal drakovi na pomoc a Layel sa lenivo usmial. S úžasnejším pohľadom sa nikdy nestretol. Až na Delilah… včera večer… podo mnou, so zrýchleným dychom… žiadostivosť jej úst… Zaklial, vyčistiac si myseľ.
„Dáme vám ešte pár hodín. Využite ich na stratégiu vlastného tímu. Dnes večer,“ pokračoval boh, akoby sa Brandovo prerušenie ani nevyskytlo, „sa budú konať prvé súťaže. Budete potrebovať každý kúsok sily, ktorú máte, aby ste prežili. Vzhľadom na to, že výzva bude zložitá, víťazný tím bude skvelo odmenený. A nemyslite si, že sa vzbúrite a zaručíte svojmu tímu víťazstvo. Porazený tím sa ocitne predo mnou a ako už bolo spomenuté predtým, najslabší súťažiaci bude popravený. Choďte. Urobte čokoľvek, čo musíte, aby ste sa posilnili a pripravte sa na prichádzajúcu výzvu. Nesklamte ma.“ Zdalo sa, že tým posledným mieril priamo na Layela.
Už otváral ústa, aby niečo povedal – čo, to nevedel – ale v ďalšej sekunde piesok znehybnel a zrútil sa. Očividne bol preč.
Potom temný mrak napadol Layela, do ucha mu zašepkal jediné slovo: Ulička smrti. Oči ho pálili, niektoré zrniečka piesku sa mu nejakým spôsobom dostali pod viečka. Rukou si prešiel po tvári. Ulička smrti?
Zmätene zadržiaval dych, až kým sa mrak nerozplynul. Zasiahol aj niekoľko ďalších tvorov, ktorí kašľali.
Ale nazdalo sa, že by počuli nejaký hlas.
Brand sa konečne prestal zvíjať a temne sa mračiac na Layela, sa vytiahol na nohy. Niektorí sa rozhliadli po ostrove, akoby nevedeli čo robiť ďalej.
„Toto je smiešne.“
„Nebudem sa párovať s démonom.“
„Alebo s upírom.“
Layel zablokoval ich táranie. Dva tímy. Bojujúce proti sebe navzájom. Niekto z tímu, ktorý prehrá, zomrie. Dnes večer. Delilah? Zovrel prsty do pästí, nechty rezali. Nemysli na ňu. Jeho pozornosť sa opäť upriamila na jeho skupinu. Kto by bol čakal, že raz bude hrať s drakom? Démonom? Radšej by zomrel.
To sa môže stať.
Povzdychol si. Ulička smrti. Mala to byť výzva? Alebo to bol len trik? Zdá sa, že to čoskoro zistí.


***
Zane odkráčal s pláže medzi stromy, preč od ostrého denného slnka a tvorov, ktorými pohŕdal. Ak by tam zostal, tenké vlákno jeho sebakontroly by sa pretrhlo.
A keď sa to stalo, diali sa zlé veci.
Ale nemohol myslieť na nič iné, potreboval sa upokojiť. Pocity, ktoré v ňom Amazonka Nola vzbudzovala, boli mätúce, príliš podobné tým, ktoré ho kedysi prinútila cítiť iná žena. Pocity, ktoré ho zmenili – a nie k lepšiemu. A navyše bol hladný. Layel mu včera večer nariadil, aby ju zabil, neurobil to. Čo tiež znamenalo, že nejedol.
Zane pil len z tvorov, ktorých zabil. Tak ho nemohli prenasledovať prosby o milosť a strach. A predsa, tie živé bytosti začínali vyzerať veľmi chutne.
Ale brať si od živého tvora tiež znamenalo načahujúce sa ruky a pohľady na jeho telo. Otriasol sa.
Včera večer chcel hodovať na Amazonke, ktorá mu voňala sladšie, než ktokoľvek koho kedy stretol. Dokonca viac ako Cassandra, žena, za ktorej záchranu tak draho zaplatil – žena, ktorá s ním potom už nechcela mať nič spoločné. V skutočnosti sa rozhodol Nolu zničiť dokonca ešte pred démonmi.
Ale ona ho dostala.
Prišiel k nej, aby jej podrezal hrdlo, ale ona jeho pohyb predpokladala a udrela ako prvá.
Lenže mu neublížila. Lapila ho ako zviera. A dotkla sa ho. Hľadela na neho. A on nechcel utiecť, skryť sa, dokonca ani zomrieť ako obvykle, keď sa ho niekto dotkol alebo sa neho zahľadel.
Vlastne chcel, aby oboje urobila znova.
Čo za neznáme sily tieto Amazonky ovládajú? Tá modrovlasá polapila Layela. Zane nikdy svojho kráľa nevidel tak zmäteného. Dokonca jemného. Layel žil, len aby vdychoval smrť. Pre pomstu. Dva ciele, ktoré Zane obdivoval. Ale ani jeden z nich nebol schopný zraniť tieto ženy. A čo bolo horšie, teraz sa zdalo, že obaja muži po nich túžia.
Neprijateľné.
Zane sa ženám vyhýbal od vyslobodenia z démonského paláca. Sex nebol ničím, čo by potreboval k prežitiu, nič, čo by kedykoľvek v budúcnosti chcel a tak si ho nedožičil. Nikdy.
Dokonca aj len unáhlené spojenie dávalo žene nad mužom moc.
Nikdy na to nemrhal myšlienkami, ani nenačúval potrebám tela. Mnohokrát za tie roky musel… Do hrdla mu stúpla žlč. Prehltol a vytlačil tú myšlienku z mysle.
Ale vedel, že sa vráti. Ako vždy.
Layel si pravdepodobne myslel, že bol unesený, zamknutý a nútený. Layel sa mýlil. Zane k démonom prišiel z vlastnej vôle. Každú odpornú vec, ktorú mu démonská kráľovná robila, bola s jeho dovolením.
Dokonca o to žobral. Bol prekliaty najkrajšou démonkou aká existovala a kráľovná sa ho dožadovala aj napriek tomu, že jeho srdce patrilo inej. Otrok. Zostaneš so mnou až pokiaľ sa ťa nenabažím, povedala kráľovná, a potom vás oboch oslobodím. Ale neurobila to, a Cassandra, siréna zotročená démonmi na neho začala vzhliadať s nenávisťou.
Démonská kurva, počul ešte teraz vo svojej mysli. Démonská kurva, démonská kurva.
Mračiac sa, pritlačil si ruky na uši. Na posmešky sa nezomiera. Zdalo sa, že iba naberajú na veľkosti. Zreval a päsťou treskol do najbližšieho kmeňa stromu. Kôra mu prerezala kožu. Po ruke mu stekala krv. Tie hrozné veci čo urobil… boli k ničomu.
„Si zranený? Ach, dúfam, že je to strašne bolestivé!“
Ten ženský hlas, mäkký a rytmický, akosi zvládol zatieniť ten lomoz v jeho hlave. Rozhliadol sa okolo a tam, pred ním, stála jeho mučiteľka, horšia ako ktorýkoľvek démon, ktorému kedy čelil. Nola. Bola nádherná, oberala ho o dych. Bola vysoká, ale nie objemná. Štíhla, ale silná. A áno, krehká, akoby ju pevným stisnutím mohol rozlomiť na dve polovice. Anjelská, akoby nepoznala žiadne iné myšlienky ako tie radostné.
Ale on vedel, že ten anjelský výraz je klamlivý.
Zatiaľ nebol zahnaný jej dotykom alebo pohľadom – prečo, prečo? – zistil, že ju nemá rád.
Chovala sa ako démon, neskrotne, šťastne si užívajúc bez toho, aby čokoľvek žiadala na revanš. Vzhľadom na jeho koncentráciu a jeho obranné inštinkty.
„Sledovať ma bolo bláznivé.“ Keby len mal svoje nože. Mohol by ich po nej hodiť, každý zapustiť do jej hrude. Ale keď boh Zanea pohodil na pláž, drevené kolíky, ktoré tak starostlivo ostril, už neboli pripútané k jeho telu. A to nedávalo žiadny zmysel. Bolo im povedané, že si môžu vyrobiť zbrane aké chcú, ale ešte stále im nebolo umožnené, použiť ich.
„My obaja vieme, že ma nemôžeš zraniť.“ Nola samoľúbo nadvihla bradu. Nie, jej črty tváre sa o to pokúšali, ale nevyšlo to. V očiach mala priveľa zraniteľnosti, to si všimol po prvý krát. Priveľa smútku. „Nie si rýchly, alebo dostatočne rýchly.“
Jej urážky už na neho nemali vplyv. V priebehu rokov ich dostal už viac ako dosť. Okrem toho, zatiaľ čo sa na neho vyškierala, necítil nič viac ako chlad. „Včera večer si ma prekvapila. Tú výhodu už znovu nedostaneš.“
Jeho pohľad sa samovoľne presunul nižšie, na jej krk, kde jej divoko bubnoval pulz.
Prehodila si tmavé vlasy cez rameno, odhaliac ešte viac kože. Ruka sa jej chvela. „Hladný, upír?“
No tak to bola výzva – chceš to? – z jej hlasu to tak vyznelo, ako môžeš sa pozerať, ale nikdy ochutnať. Prižmúril oči, odvážil sa ju podpichnúť. „Pomyslenie na tvoju krv v mojich ústach, ma znechucuje.“
Nemôže ju zabiť, bola v Layelovom tíme a Zane by nikdy naschvál nezranil muža, ktorý zabil démonskú kráľovnú a oslobodil Cassandru. A on Nolu nemôže zabiť, ona jediná bola schopná, dotknúť sa ho.
Čo ak tá včerajšia noc bola len akási odchýlka? Čo ak by sa ho dotkla teraz a on by chcel zomrieť tak, ako keď to urobil ktokoľvek iný? Alebo horšie – čo keby chcel od nej viac?
„Tak znechucuje, huh?“ Ako inak, nemohla prehliadnuť urážku. V tých jasne smaragdových dúhovkách zažiarila zúrivosť a bolesť, ktoré ale rýchlo potlačila. „Mohla by som ťa prinútiť žobrať o to. Mnohí muži to už urobili. Alebo by som z teba mohla urobiť otroka, tak ako to Delilah urobí tvojmu kráľovi.“
Vždy keď otvorila ústa, mal ju radšej čím ďalej menej. Ako by ju mohol chcieť? Dokonca čo i len na chvíľu? „Si môj nepriateľ, teraz viac ako predtým. Nebudem ničím otrokom.“ Nikdy by znovu nebol otrokom, ochotným či nie. „Jediná vec, ktorú od teba chcem je, aby si už bola preč. A ver mi, aj keď po tom neskutočne túžim, stále nie som ochotný prosiť.“
Tým pružným telom jej prebehlo vzrušenie. „Ach? A myslíš, že tvoji spoluhráči ti ochotne ponúknu svoju krv?“
„Pravdepodobne.“ Niežeby si vzal čo i len kvapku. „Budú si priať, aby som zostal silný. Nebudú chcieť, aby ich zoslabnutý člen stiahol dolu.“
Vystrčila bradu. „Oni vedia, že si ich zamýšľal zabiť. O tom som sa uistila.“
„Áno, ale teraz si ich nepriateľom. Už sa viac nebudú starať, čo hovoríš.“ Nevedel, či hovoril pravdu. Vedel len to, že chcel z jej príliš peknej tváre zotrieť ten povznesený výraz.
Špičkou jazyka si prešla po zuboch, pri pohľade na tú ružovú a vlhkú vec mu penis podskočil. Prekvapene sa zamračil. Skutočná túžba? Znova? To sa mu nestalo už roky, ale teraz sa mu to stalo behom dvoch dní dvakrát.
Prečo chcel práve ju? Zo všetkých ľudí práve ju? Nafúkaného, znervózňujúceho diabla v koži anjela?
„Chcem sa najesť,“ povedal potichu, ale divoko. „A potom sa chystám všetkou svojou silou dosiahnuť to, že dnes večer prehráš. Potom, sa budem modliť, aby si bola ako prvá popravená ty.“
Vykročila smerom k nemu, ruky zaťaté do pästí. „Si bastard. Nie lepší ako moja matka. Nie lepší ako môj otec, moji bratia, moja matka opustila svoje sestry kvôli mužovi, chlapovi, ktorý jej pomáhal zničiť ma.“ Pod povrchom jej vrela nenávisť. Nenávisť a zúrivosť. „Hádaj, čo som s nimi urobila?“
„Zabila ich?“ Zane musel sám seba prinútiť, aby zostal na mieste, všetko v jeho vnútri kričalo, aby sa odtiahol skôr, ako na neho bude môcť dosiahnuť. Nie preto, že sa obával, že to urobí, ale preto, že sa obával svojej reakcie na ňu. Trpela? Snáď tak ako on?
„Potom čo som sa s nimi trochu pohrala,“ povedala sladko, „žobrali o smrť. Jednako som počkala celé dni, kým som im dala, čo chceli.“ Stíchla, odvrátila sa, ale nevydala sa preč. „Ach. A ešte jedna vec. Ak môj tím dnes večer prehrá, pokojne to môže byť tvoj kráľ, ktorý bude popravený. V skutočnosti sa o tom uistím. Mysli na to.“

***
Delilah zostala na pláži, aj keď ju všetci ostatní už opustili. Vrátane Noly, jej sestra – a jej nový nepriateľ?
Zahryzla si zvnútra do líca a ochutnala svoju krv. Celý jej život, jej jediným cieľom bolo chrániť svoje sestry. Tie, ktoré milovala i tie, ktoré nie. Teraz mala proti jednej bojovať.
A Layel…
Čo s ním má robiť? Uvažovala nad tým celú noc, ale ešte stále nemala odpoveď. Teraz boli nepriateľmi viac ako predtým. Aspoň by mali byť.
Včera večer jej povedal kruté veci. Spočiatku ju to nezranilo, len ho chcela skopať do bezvedomia a potom sa mu vyplakať v náručí ako slaboch. Ale potom si na niečo spomenula. V boji je dovolené všetko.
To vedela lepšie ako ostatní a včera bola zovretá v boji zúrivej túžby. Slová neznamenali nič. Činy všetko.
Chcel ju. Dôkaz: len pred chvíľou na ňu civel s obnaženou túžbou v očiach. Ale zatiaľ čo ju jeho telo chcelo, jeho myseľ ju odmietala. Dôkaz: vždy utiekol.
Časť z Delilah bola pripravená bojovať až kým nezmení svoje zmýšľanie. Až pokiaľ neprizná, že túžil po jej bozku tak, ako ona túžila po tom jeho. A predsa, ďalšia jej časť naliehala, aby nerobila nič, nútiac ho za ňu bojovať, starať sa o ňu ako o cenný poklad tak, ako po tom vždy túžila. Odporujúcou povahou svojich túžob bola zmätená. Bojovať o neho – prinútiť ho, aby on bojoval o ňu. Ovládnuť ho – byť ovládaná ním.
Vedela, že to tak neurobí prvá, aj keď si dovolila chvíľky slabosti a takmer sa tej potešujúcej myšlienke vzdala. Odovzdať sa inému človeku, vedela že by to bola tá najvýznamnejšia vec v jej živote. Musel by ju chcieť viac ako čokoľvek iné. Musel by ju potrebovať.
Bude niekedy Layel niekoho potrebovať?
Niekto sa k nej blížil, stuhla. Počula vŕzganie piesku pod topánkam, slabý šelest pravidelného dýchania. Nie Layel, z toho muža vyžarovalo teplo a voňal ako sex.
„Nymf.“ Obrátila sa k nemu, ruky zovreté do pästí. Len pre prípad.
„Amazonka.“ Za okamih bol po jej boku. Vydal sa k vode, starostlivo sa vyhýbajúc jej pohľadu a zomkol ruky za chrbtom. „Sme spoluhráči, ty a ja,“ povedal. Bol vysoký, nútil ju hľadieť na neho do výšky… hore… a hore. Mal svetlé vlasy a modré oči. Jeho telo bolo samý sval, čo bolo viditeľné i cez oblečenie. Bežne by sa držala od nymfu tak ďaleko, ako by to len bolo možné. Napokon, boli schopní zotročiť ženu iba jediným pohľadom.
Ale z neho necítila žiadnu vášeň – žiariacu smerom k nej. Žiadne nutkanie ťahajúceho ju k nemu, pobozkať ho, dotknúť sa ho. Jeho oči neboli dostatočne modré. Jeho vlasy neboli biele, úplne zbavené farby. Jeho pokožka nebola ako biely zamat a na dotyk trochu chladná. Jeho črty ju neprenasledovali.
„Áno,“ povedala konečne. „To sme.“
„Pre naše víťazstvo musím zostať silný.“
„Áno.“ Kam tým mieri?
Konečne sa k nej otočil, pery sa mu skrútili do nežného úsmevu. „Som rád, že si rozumieme.“ Také slová nečakala, tón hlasu mal radostný. „Dávaš tomu prednosť v šatách alebo bez nich?“
Zatriasla hlavou, myslela, že zle počula. „Čo?“
„V oblečení alebo bez?“ Zovrel prsty na leme svojej košele, pripravený ju zo seba zvliecť.
Dobrý bože. Očakával, že ju dostane do postele.
„Ani neviem ako sa voláš a ty čakáš, že ťa privítam vo svojom tele?“
„Som Broderick. A, áno.“
Pozrime sa. Ako mohla odpovedať bez toho, aby urazila svojho spoluhráča, od ktorého možno dnes večer bude potrebovať pomoc.
„Bohovia, nie.“
„Nie?“ Čelo sa mu na moment zamračilo, potom sa opäť vyhladilo. „Ach, myslela si, že bez šiat.“
Utekaj.
Jeho košeľa jej v ďalšom okamihu ležala pri nohách. Škeril sa.
„Nie, žiadne zábavky.“ Prečo ho nechcela? Prečo ju nevzrušuje? Bol pekný, silný ako Vorik, mohol by byť schopný nahovoriť jej sestry na čokoľvek aj bez toho, aby o neho museli bojovať. S nymfom nikdy nebudeš tá jediná. Budeš presne tým, čím si nikdy nechcela byť: len príležitosť.
Broderick sa prestal vyškierať a prekvapene zažmurkal zamrkal. „Ale ak sa chcem udržať pri sile, potrebujem sex.“
„Tak choď mať svoj sex.“ Založila si ruky na boky.
Úľavou si vydýchol a spokojne prikývol. „Kde by si to chcela? Tu?“
Boli všetky nymfy tak tupé?
„Nemyslím, že si pochopil, čo som ti povedala, takže ti to budem musieť vysvetliť lepšie.“
V jednom údere srdca ho popadla za zápästia, skrútila mu ich, pretočila sa za neho a zaborila mu ústa do piesku. „Ja nepatrím k tebe do postele, ani teraz, ani potom.“
Vypľul tie biele zrnká, prevalil sa a zamračil sa na ňu dohora.
„Ale my sme spoluhráči. Ak budem slabý, mohli by sme tým dosť stratiť.“
„To hovoríš ty.“
„Ak prehráme, jeden z nás zomrie.“
Krv jej ochladla, akoby sa menila na ľad. Mal pravdu. Jedno slabé vlákno by mohlo so sebou stiahnuť celú armádu. Už videla ako sa to stalo, jej sestry niekedy zviedli bojovníkov a zlákali ich, aby zradili svoj vlastný druh.
Taká zrada jej nikdy, ale nikdy veľmi nesedela.
Ale spať s týmto chlapom? S nymfom? Len kvôli víťazstvu? Kedysi sa nechala láskať od formoriana, kým sa jej sestry zakrádali do jeho domu a hľadali mladú Amazonku, ktorú ukradol a zamkol, dúfajúc, že ju vytrénuje ako svojho osobného strážcu. Bol jej odporný, ale prijímala jeho pozornosti s úsmevom.
Dokonca ho potľapkávala po hlave, akoby by bol obľúbené domáce zvieratko.
Akonáhle dievča našli, Delilah mu podrezala hrdlo.
Za to maznanie to bolo len spravodlivé. Toto bol tiež pádny dôvod, ale pomyslenie na to, že by mala dať potešenie niekomu inému ako Layelovi… bolo odporné.
Broderick vstal a nevyzeral potešene. Zrnká piesku sa mu láskyplne stále držali na hrudi. Pekná jazva sa mu ťahala od bradavky až k pupku.
Ženy dostával ľahko. To bolo očividné. Delilah uvažovala, že zrejme bola prvá, ktorá mu povedala nie.
„Môj dotyk ti nebude odporný, Amazonka, to ti prisahám.“
„Choď od nej, Broderick.“
Obaja, Delilah i nymf sa otočili smerom k votrelcovi. Layel. Srdce sa jej rozbúšilo, vyťukávajúc jej do rebier tak silno, že jej ich takmer zlomilo. Jeho hlas bol bez emócií, tak ako aj jeho výraz tváre. Každopádne to bol ale najkrajší pohľad, aký kedy videla. Zmyselný, tvrdý, rozhodný. Môj.
Nebezpečný… Ach, áno, to bol. Takto si ho predstavila každým možným spôsobom, možno aj nemožným.
V hrdle jej rástlo zafňukanie potrebou, sotva ho dokázala potlačiť.
„Layel,“ povedal nymf a tam, v jeho hlase bola nefalšovaná náklonnosť.
Boli priatelia, a to priateľstvo robilo jej nepokojný vzťah s upírom ešte oveľa temnejším.
„Je moja,“ povedal Layel pevne.
Broderickove pery sa stiahli do zmäteného zamračenia. „Ale ty –“
„Moja,“ trval na svojom.
Počuť upírovo nárokovanie bolo akoby si ju označkoval, slová ohnivo horúce a ozývajúce sa jej v duši. Mala by ho odmietnuť. Zdanie by malo byť zachované. Pred ostatnými, hlavne pred jej novými spoluhráčmi musela byť chladná, bez srdca. Ale nemohla zo seba vytlačiť ani slovo.
Moja, povedal, ozývalo sa jej v myšlienkach. Chcela sa usmievať.
Nymf si sklamane povzdychol, ale v tom zvuku bola určitá ostrosť. „Nikdy som nepytliačil na majetku iného muža, to vieš. Ale ak zmeníš názor…“
„Nezmením.“
Počkať. Majetok? Nazval ju Broderick práve Layelovým majetkom?
Broderick pokrčil ramenami a vykročil po pláži preč. Jeho ľahký ústup potvrdil jej podozrenie.
Nebola pre nymfa dôležitá. Bola by len teplým telom v iste dlhom rade tiel, na ktoré by zabudol okamžite, ako milovanie skončí. Nie dosť dobrá pre viac, ako pár výpadov.
Čo treba urobiť, aby bola pre muža dôležitá? Znamenať niečo? Znamenať všetko?
Niekoľko sekúnd Delilah ani Layel neprehovorili. Nevedela, čo mu má povedať, naozaj, tiež sa obávala, že zničí tento opojný okamih.
„Nemysli si, že sa starám o tvoje blaho,“ povedal, odvrátiac od nej pohľad k vode.
Okamih zničený. Bol stále odhodlaný s ňou bojovať? Otriaslo ňou sklamanie, ale narovnala ramená a vystrčila bradu. Slová nič neznamenajú, pripomenula si znova. Činy, všetko.
„Nemyli si, že si budem odopierať muža, keď ho budem chcieť.“
Na Layelovej tvrdohlavej čeľusti zatikal sval.
„Tak mi povedz. Ak ma nechceš pre seba, prečo si odohnal krásneho Brodericka?“ ozvala sa.
Niekoľko sekúnd ubiehalo mučivo pomaly.

„Uvidíme sa na bojisku, Amazonka,“ bolo všetko, čo konečne povedal. A potom tiež odkráčal preč.

18 komentářů:

  1. Díky moc za další kapitolu. Skvělé

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za pokrčování, ale nevím, jestli jsem se nepřehlédla - nechybí 6. kapitola?

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Ano, chýba :-) napíšem Kerris, ďakujem za upozornenie :-)

      Vymazat
    2. Edit: nechýba, len omylom 6 premenovaná na 7 :-) Takže to máte po rade :-)

      Vymazat
  4. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  6. Knihomolka.36523. dubna 2015 18:05

    Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  7. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Vďaka za pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za další kapitolku ;-)

    OdpovědětVymazat
  10. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  11. skvela kapitola, neviem sa dockat pokracovania. Dakujem za preklad! :)

    OdpovědětVymazat
  12. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  13. Dobrý den, jsem moc vděčná za překlad a chci upozornit, že kapitola 6 je tady 2x a kapitola 7 chybí. Díky

    OdpovědětVymazat
  14. Tak jsem na to kouknula... jsou tady obe.
    Sestou kapitolu najdes tu: http://the-darkest-passion.blogspot.cz/2015/04/upiri-nevesta-kapitola-7.html
    Sedmou tu: http://the-darkest-passion.blogspot.cz/2015/05/upiri-nevesta-kapitola-7.html

    Matouci je jen nazev odkazu, protoze jsem pudovne 6 kapitolu nechtene vlozila pod 7 a na blogspotu jakmile jednou vytvoris odkaz, tak se uz drzi, i kdyz clanek prejmenujes :)

    Kontrolovala jsem to s puvodnim souborem, co mi posilala prekladatelka, a obe kapitoly sedi.

    OdpovědětVymazat