čtvrtek 16. dubna 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 5


Poseidon, boh mora, sa týčil vo vnútri koralového paláca, ktorý si vystaval v strede oceánu a díval sa do veľkého, zahmleného zrkadla. Za tou hmlou raj, a jeho zjavne zdráhavé obyvateľstvo, pastva pre jeho oči.
„Sú zmätení,“ povedal. Opustil ich len pred chvíľou, povedal im, aby sa neznepokojovali – nie je to tak? – ale v nich len vzrástla panika. Ozvalo sa zašumenie „áno“, vzácna zmes vzrušenia, analyzovania a nenútenosti.
Ďalší štyria bohovia práve prešli brány hory Olympu, aby sa k nemu pripojili. Poseidon sa otočil, uprene ich sledoval presne tak isto, ako sledoval Atlanťanov v zrkadle. Ares, boh vojny, mávajúci náladu dokonca ešte oveľa horšiu, akú mával sám Poseidon. Hestia, obyčajná, ale akýmsi spôsobom zároveň zvodná, ktorej čaro vás nútilo pre ňu urobiť, čo len chcela, či už férové alebo nie. Apollo, s úsmevom jasnejším ako samo slnko, ktoré aj ovládal, divoko lojálny k tým, ktorých miloval. A napokon Artemis, Apollova sestra, divoká ako kvety rastúce na zemi – a chladné ako ľad.

Kvôli ich príchodu bol Poseidon nútený svoj palác prispôsobiť bežným pľúcam, ktoré neboli tak dokonalé ako tie jeho. Teraz boli vody oceánu vytlačené von s paláca, obliehajúc vonkajšie steny a strechu. Každých niekoľko sekúnd spadla kvapôčka zo zdobeného lustra a rozstrekla sa po ebenovej podlahe.
Hestia na tie kvapôčky vrhla pohŕdavý pohľad.
Ak nebude opatrná, utopí ju.
Poseidon už stáročia zostával tu, vo vode. Kráľ morských panien, zabudnutý pozemšťanmi a úplne znudený. Pravda, už ho nič nebavilo. Žiadny pokoj a blahobyt. Žiadne búrky, hladomor a vojny.
Potom mu pred niekoľkými mesiacmi Atlantského kalendára dve morské panny povedali o nepokojoch v Atlantíde.
Atlantída, miesto, na ktoré v priebehu rokov úplne zabudol.
Miesto, na ktoré zabudli úplne všetci.
Miesto, ktoré im patrilo.
Prekĺzol dnu, bez povšimnutia ich pozoroval, prekvapený, ako tie tvory prosperujú. Zvedavý na ich reakciu na neho sa im konečne ukázal. Stále znudený ich postavil proti sebe ako figúrky na šachovnici, drakov proti nymfám a sledoval mocných bojovníkov ako sa uchýlia k boju za ochranu svojich žien a domovov. Ale napokon jeden druhého nezabili tak ako predpokladal. Dokonca sa ani nehádali. Dospeli k dohode, čo mu bolo záhadou.
Nepredvídateľnosť bola príjemná. A práve vtedy sa jeho znudenosť vytratila.
Ďalší bohovia rovnako znudení ako on, si tej zmeny všimli. Niežeby to dokázal skrývať. Mútenie vody bolo príjemné. Prišli k nemu štyria nečakaní hostia a chceli poznať zdroj jeho dobrej nálady. Mal som klamať. Povedať im čokoľvek, len nič o Atlantíde.
Ich príchod v ten osudný deň sa mu vpálil do hlavy.
Nemôžete správne tancovať valčík vo vnútri, povedal po svojom doznaní – a ich následnej túžbe pokračovať v jeho obľúbenej hre spoločne.
Prečo nie? Hestia si založila ruky na úžasne zaoblených bokoch. Už si to robil.
Áno, ale nemôžeme na nich vrhnúť ďalšie prekvapenie. To by bolo kruté.
Ares si odfrkol. Tak ako ty so všetkými kvetmi a slnečným svitom. Ideme do toho a ty nás nemôžeš zastaviť.
Frustrovane zovrel ruky do pästí. Čo si myslíš, že tou návštevou získaš? Tak ako sme my kedysi zabudli na Atlantídu, oni teraz zabudli na nás. V ich svete uctievaný nebudeš, ani sa ti nepoďakujú za tvoje znovuobjavenie sa.
Apollo pokrčil ramenami, akoby sa ho to hrozivé varovanie netýkalo. Chcem vidieť, ako moje nymfy existujú bezo mňa. Nemal som ich opustiť tak, ako som to urobil a rád by som ich odškodnil.
Jeho nymfy? Jeho? Boli stvorené s rovnakej vrstvy ako mi všetci, pripomenul mu Poseidon podráždene. Ale ak by mal byť úprimný priznal by, že niektoré rasy boli priaznivejšie naklonené k jednému bohu ako ich zvyšku, akoby počas ich stvorenia zúrila vojna a určité charakteristické črty prerazili cez tie ostatné. Okrem toho prekvitali aj napriek tvojej zábudlivosti. Teraz sú šťastný a každým zasahovaním opovrhujú.
Pretože ohrdli teba? Apollo rozhodil rukami. Nevadí. Určite sa im darilo lepšie ako ostatným, tým som si istý.
Čo to má znamenať? Zapojila sa Artemis. Že ak sú tie bytosti podobné tebe, tak sú najlepšie zo všetkých?
A tak začala živá, hodinová debata o sile každej z rás a ich slabých stránkach, čo nakoniec vyvrcholilo do otráveného, ale vzrušujúceho Aresovho vyhlásenia.
Dosť! Námietky nič nevyriešia. Poďme ich rozsúdiť, nie?
Čo navrhuješ? Ozvala sa Hestia váhavo.
Proste ich podrobme testu, s malou stávkou. Vyberieme dvoch z každej rasy – rovnakého pohlavia – samozrejme, inak tam dôjde k povstaniu – a postavme tie bytosti proti sebe navzájom. Ak zvíťazí váš vyvolený, môžeš tam vstúpiť alebo nechať Atlantídu slobodnú. Ale ak tvoj výber prehrá, nikdy viac pod kupolu nevstúpite.
Poseidon naklonil hlavu a zvažoval pre a proti. Ak prehrá, jeho zábava skončí. Ak zaistí, aby jeho bytosti vyhrali, mohol by mať Atlantídu sám pre seba tak, ako to chcel.
Dobrý nápad, ale… Apollo sa zamračil. Prečo dvojica?
Jeden silný bojovník môže byť náhoda, povedal Ares. Dvaja silní bojovníci sa dokážu prvotriednu silu rasy a ich inteligenciu.
A ako budeme súťažiacich vyberať? Spýtala sa Artemis s povytiahnutým obočím.
Presne tak, ako si náš priateľ Poseidon vybral pešiakov do svojej hry. Pozorovaním. Budeme ich sledovať a rozhodneme o najsilnejšej, najodvážnejšej a najodolnejšej dvojici. Potom im navrhneme výzvu, ktorá otestuje ich silu, zmysly a odhodlanie.
Čo sa stane tvorom, ktorí zlyhajú? Spýtala sa Artemis.
Myslím, že by sme sa porazených mali zbaviť, navrhol Poseidon. Bude to aj cesta, aby nemohli o našich činoch pospevovať ľuďom v Atlantíde. A on, víťaz, by sa nimi nemusel zaoberať. Okrem toho som si istý, že každý z vás bude nahnevaný a hľadajúci pomstu, keď váš vyvolený prehrá. Zabitie bytostí, ktoré zapríčinili vašu prehru bude určite očistné.
Hestia prižmúrila oči. Uvidíme kto vyhrá, áno?
O dva týždne neskôr Atlanťania boli tu.
„Vyhrá upír,“ povedal Ares sebaisto. „Má v očiach smrť. Pohľad, ktorý dobre poznám.“
Hestia pokukovala po tvoroch sťahujúcich sa do lesa, bytostiach, ktoré ich nemohli vidieť. „Upírí kráľ alebo jeho bojovník?“
„Nie je to jedno? Máme vybrať rasu, nie jednotlivca.“
„Bola som iba zvedavá.“ Zatriasla hlavou, tmavé vlasy sa jej prevaľovali na chrbte. „Ale máš pravdu. Je to jedno, ale vyhrajú Amazonky, bez pochýb. Sú odolné, odhodlané, nebojácne, bojujú preto, že vedia, že si zaslúžia viac. Presne ako ja. To mláďa bolo zradené každým, koho kedy milovala. Vo vnútri nosí zatrpknutosť. Rozhorčenie a nenávisť. Rozpúta búrku zúrivosti väčšiu, akú si ty kedy videl.“
„Prosím,“ zasmial sa Apollo, bezstarostný zvuk v rozpore s bojovníkom akým bol. „Mohla by byť tlejúcim kotlom temných emócií, ale má nevinné srdce. Ale nymfy v sebe nosia moje svetlo. Prečo si inak myslíš, že by k ním boli priťahované všetky bytosti? Muži či ženy? Tvoja Amazonka nebude žiadna výnimka a skončí pod nimi.“
„Nymfy sú skutočne zvodcovia,“ povedala Artemis, „ale ich krása nemôže súperiť s férovou – alebo neférovou mentalitou démonov. Jedli svoje vlastné mladé, len aby vyhrali bitku.“
„No, ja zas hovorím, že draci si pochutnajú na každom jednom ešte predtým, ako skončí prvé kolo,“ ozval sa Poseidon. „Ich sila a hlad sú legendárne. Dokonca aj ľudia na zemi ich velebili.“
Ares si pomädlil ruky. Bol tak vysoký, že ešte aj Poseidon sa musel pozerať hore. Mal tmavé vlasy a rovnako temné oči, vyžarovalo z neho také intenzívne zlo, že by prešiel aj ako Hádesov dvojník. „Všetci sme si vybrali. Takže je čas začať.“
Ozvalo sa ďalšie zašumenie „áno“, tentoraz prekypujúce veselosťou.
„Ďalšie bytosti,“ povedal Poseidon. „Tie sme nevolili. Minotauri, kentauri, gorgóny a formoriani.“
„Ak zvíťazí jeden z nevyvolených, súťaž bude – čo to hovorím?“ Ares sa zarehotal. „Nevyvolený nevyhrajú.“
„No, som pripravená pozrieť sa, kto to bude. Od tejto chvíle nesmie prísť k žiadnemu narušeniu,“ povedala Artemis, pozerala na každého z bohov až pokiaľ nedostala súhlasné prikývnutie. „Čo sa stane, stane sa. Ktokoľvek z nich zvíťazí, my prijmeme výsledok a dôsledok s pôvabom hodným nášho postavenia.“
„Samozrejme.“ Poseidon mávol rukou do vzduchu dúfajúc, že to bolo dostatočne presvedčivé. Uistí sa, že draci vyhrajú za každú cenu. Nepochyboval, že jeho drahí boží kolegovia budú jeho počínanie rešpektovať. Artemis chválila démonov len pre ich bezcitnosť a Hestia obdivovala Amazonky pre obdobne neschopnú črtu?
Keď draci vyhrajú, vyhrá aj Poseidon a Atlantída bude opäť len a len jeho.

***
Noc mala už dávno padnúť.
Vzduch bol horúci, voňavý a plný nebezpečenstva. Hmyz tajomne nehlučný, nebolo počuť žiadne cvrlikanie či pišťanie. Len vietor sa zdal byť k okolitej hrozbe ľahostajný, šuštiac listami a mávajúc konármi.
Každý Delilahin ochranný pud bol v najvyššej pohotovosti. Nedokázala povedať, kam sa podeli ostatné bytosti. Niektorých tu a tam zahliadla, kým zbierala kamene a drevo. A potom zmizli, ukrývajúc sa v tieňoch. Mohla by ich uloviť, mohla by ich vyzvať, aby im dokázala svoju silu, pretože stoja v ceste Amazonke, ale neurobila to.
Varovanie toho Boha odmietalo opustiť jej myseľ. Čo ak by zabila niekoho zo svojho vlastného tímu? Začať s nevýhodou by bolo stručne povedané bláznovstvom. A ona bola v poslednej dobe bláznivá viac ako dosť.
S Nolou zvolili spánok na strome, tak ich bude ťažšie nájsť a ťažšie sa k nim dostať. Práve teraz bola učupená na hrubom konári, nohami kolísala pod sebou a v dlaniach zvierala ručne vyrobený oštep.
Drevené dýky mala priviazané k nohám, drieku a na chrbte. Našťastie bola vyškolená i v obore zbraní, učila sa ako vytvoriť ten najvražednejší nástroj zo všetkého, čo v lese dokázala nájsť.
Drsná kôra jej rýpala do rebier, pomáhajúc jej nezaspať a udržať sa v pohotovosti. Čo práve v tejto chvíli robia ostatné bytosti?
Čo asi robí Layel?
Layel… Úžasný Layel. Mal na ňu neuveriteľný vplyv, ešte aj ich krátke strety boli dostatočné, aby ju pochabo okúzlili. No tak, priznaj si to. Nikdy nikoho takého nestretla. Zistila, že je neustále zvedavá na to, ako vyzerá jeho telo pod šatami, akoby jeho tvár vyzerala pohltená vášňou, aké by bolo, cítiť ho, keď do nej bude kĺzať, pumpovať.
Opovrhuje tebou. Mala by si na neho zabudnúť.
Zabudnúť na tú jeho bledú, ale hladkú kožu ako hodváb? Zabudnúť, že má oči ako modré zafíry lemované čiernymi riasami, ktoré nápadne kontrahovali k jeho snehobielym vlasom? Zabudnúť na to, aký je vysoký, na jeho široké ramená a ako z neho vyžaruje temná zmyselnosť, po ktorej ženy pravdepodobne slintali? Nemožné.
Aký typ žien uprednostňoval? Aký druh žien si púšťal do postele? Vo všetkých príbehoch, ktoré o ňom počula, sa nespomínalo ani slovko o jeho posteľových partnerkách. To však neznamenalo, že po celé tie roky zostal sám.
V hrudi sa jej zatrepotali zlostné iskričky. Možno žiarlivosť. Chcela tú emóciu poprieť, ale nemohla. Môj, pomyslela si. Možno s ňou nechce mať nič spoločné, ale na za Hádovými bránami mu nebude dovolené, mať inú ženu. Nie dovtedy, kým budú obývať tento ostrov.
Čo to, do pekla, do teba vošlo? Muži už neboli niečím, čo si cenila, za najtmavších nocí snívajúc o láske a smiechu. Pre ňu a jej sestry boli len niečím, čo jej sestry využívali dvakrát do roka, niečo čo by zničila, ak by to čo i len minimálne ohrozilo jej milovaných. Vzhľadom k tomu, ako katastrofálne skončilo jej spárenie, nemala viac ani pomyslenie na to, že by si privlastnila nejakého muža.
Koľkokrát sledovala sestry bojujúce o niektorého konkrétneho otroka, akoby bol len pekná čačka, ktorú chceli nosiť? On je môj, kričali, na prikázania pokojne zabudli. Túto noc to bude moja posteľ, ktorú bude zahrievať. Vždy nasledovali zrážky dýk, rovnako ako krvavý boj a rany. Koľkokrát sledovala tých „cenných“ mužov, ako po milovaní odchádzali? Bez obzretia za ženou, ktorú nechávali za sebou? Niežeby sa jej sestry starali. Ale ona to videla a uvažovala.
Ako nemohli chcieť nič viac?
Delilah si myslela, že po Vorikovi je voči mužom odolná, jej tajné túžby hlboko pochované. Až doteraz. Rozkročila sa nad upírovými ramenami a on sa jej s neriedenou žeravosťou zahľadel medzi nohy. Myšlienka na to, že by sa mu odovzdala, nebola vôbec odpudivá. Chcela na sebe cítiť jeho ruky, jeho ústa, niečo, čokoľvek. Chcela mu dovoliť, aby si ju vzal.
Tú myšlienku nasledovalo rozochvenie, topenie sa v ďalšej vlne hlbokej, neúprosnej túžby. Aké by to bolo zdieľať s ním lôžko? Bol by jemný, berúc si ju pomaly? Alebo by bola jeho vášeň tak divoká, ako to sľubovali jeho divé modré oči? Možno aj trochu skazený?
„Si vzrušená, Amazonka. Prečo?“
Layelov hlas bol tak blízko, taký chrapľavý, ako zašepkaná prosba, nebola si istá, či si to len nepredstavovala. Stuhla, prstami pevne zovrela oštep a prehľadávala tmu pod sebou. Do jej pozornosti sa ale dostali len konáre a noční vtáci. Ani cez tenké špáry v korunách stromov, ktorými presakovalo svetlo zlatej gule nevidela žiadnu postavu muža.
Pomaly sa uvoľnila.
Prečo som vzrušená? Kvôli tebe, priala si povedať tejto fantázii.
„No?“ Pohladil jej ucho chladný dych.
Zalapala po dychu. Príliš skutočné, príliš skutočné, príliš skutočné…
Predtým ako mala čas zareagovať, jej jedna tvrdá ruka zajala ústa, zatiaľ čo ďalšia jej strčila do chrbta. Do tela jej narazila ťažká, svalnatá váha. Sotva sa dokázala udržať na konári, vyrazilo jej dych.
Za pár sekúnd ju Layel odtiahol a znehybnil jej nohy. Keď jej bol oštep vytrhnutý z rúk a hodený na zem, oči sa jej rozšírili. V ušiach sa jej stále ozývalo to posmešné zadunenie. Natiahla ruku a chystala sa ho udrieť, ale pustil jej ústa, aby jej s tom zabránil. Zovrel jej ruky medzi ich telami.
„Ty mi neublížiš,“ povedal.
„A ty by si ma predsa bez obáv zranil. Okrem toho, urobím čo budem chcieť.“
„Skús to.“
Jedno slovo, ale bolo také arogantné, že ho skutočne túžila udrieť. Je smutné, že pod túžbou po násilí, bola tiež potreba ho pobozkať. Nepanikárila. Zatiaľ. Nola bola neďaleko. Možno ukrytá hore za Layelom… teraz. Ale nie. Chvíle ubiehali, potom ďalšie.
Nola neprišla.
Delilah začalo srdce v hrudi búšiť nepravidelne, hlboko v jej vnútri sa rodilo omámenie. Krv sa jej hnala do žíl oslnivou rýchlosťou a potrebou sa jej rozochvelo podbruško. Bola tu jej tajná fantázia, naživo. Užívala si to. Každopádne aspoň časť z nej. S týmto mužom nebolo žiadne šťastne až na veky, ale môže tam byť potešenie, okamih dávania, zdieľania a užívanie si medzi mužom a ženou.
Si Amazonka. Jednaj ako jedna z nich. Sama sa prinútiac k akcii zdvihla hlavu a zanorila mu zuby do krku s takou silou, že ucítila ostrú, kovovú príchuť krvi. Zasyčal jej do ucha, zvuk, ktorý bol zmesou potešenia i bolesti.
Ty si ho uhryzla, aby ušiel, áno? Tak prečo sa zvíjaš?
Hmmm, tak dobré… jazykom mu šľahala po zúrivo bežiacom pulze.
Uvoľnil si ruky, zovrel jej vlasy do pästí a odtrhol ju od seba. Lapal po dychu, v očiach mu jasne svietil hnev a vzrušenie. „Myslíš si o sebe, že si upír, čo? Alebo si polovičná upírka? Viem, že tvoj druh preťahuje všetky bytosti a ty si mohla byť splodená v ktoromkoľvek tých mnohých maratónov.“
Otvorila ústa, aby odpovedala, ale zakýval hlavou, čím ju zastavil. „Zakrič a budeš toho ľutovať.“
„Ako by som ja kričala,“ zamrmlala urazene, akoby si myslel, že je takej slabosti schopná. Veď si mu dovolila, prikradnúť sa k tebe.
Ach, čuš.
Prekvapene zamrkal, akoby očakával, že vykríkne aj napriek jeho hrozbe. Jej podráždenie sa zvýšilo, len na neho civela. „Ako si sa dostal sem hore? Zranil si moju sestru?“
„Keď som sa k tebe dostal, bola preč. Ani som sa jej nedotkol.“
Kde teda Nola bola? „Myslím, že ťa nechám žiť. Zatiaľ. Ale čoskoro ťa mienim unaviť natoľko, že ma nezdoláš.“
Odfrkol si.
„Myslím to vážne. Teraz som rada, že som ťa nezabila už skôr.“
„Neklam sama seba, Amazonka. Už by si bola mŕtva, nezastavila by si ma.“
V jeho hlase zaznela zúrivosť a v tvári videla nenávisť. Nezastavila by ho? Takže ju sem prišiel zabiť?
Bastard! Až na to, že napriek tomu, čo povedal, napriek nefalšovanému odporu nasmerovaného k nej, jeho nohy boli medzi tými jej a mohla cíti jeho tvrdnúcu hriadeľ, rastúcu, nalievajúcu sa krvou.
Rovnako ako sa búrila aj tá jej. Pálila ju v žilách. Čo to s ňou robil? Som bezcitná a nestarám sa o nič iné, ako o svoje sestry. Ak by boli v Atlantíde, rada by si ho vzala ako svojho otroka. Aj keď mužom bolo dovolené zostávať v tábore Amazoniek len dva mesiace. Ale tu, na tomto ostrove s rivalitou medzi sebou sa z nich veľmi ľahko môžu stať nepriatelia.
Po chrbtici jej prešlo zachvenie.
„Máš strach, Delilah?“ spýtal sa hodvábnym hlasom, načo okamžite zaklial.
Potom si uvedomila prečo. Konečne vyslovil jej meno. Chcela sa zaškeriť. Vyslovené tými krvavými perami… medzi nohami jej rozkvitla horúca túžba, objaviac sa spoločne s vlhkosťou. Dnes ráno jej meno nechcel vysloviť, ale ona ho potrebovala počuť, chcela ho k tomu donútiť. Stále jej vzdoroval. A vždy, keď ju nazval „Amazonka“, v hlase mu bolo počuť zjavný odpor. To samo o sebe malo spôsobiť, že ho presunie do tej istej skupiny mužov, ktorých síce stretla, ale okamžite na nich zabudla. Ale dokonca aj potom, navzdory jeho odporu, cítila štipku uspokojenia akoby ho už mala v sebe a ona po ňom chcela viac a viac.
„Z čoho?“ Vyslovila zadychčane. Chcela zdôrazniť, čo urobil, čo povedal, ale bála sa, že by to už nikdy nezopakoval a to nechcela.
„Zomierania. Bolesti.“
„Nie,“ odpovedala úprimne. Smrti sa nebála. Bolesť ju nestrašila. Ale jej reakcie na tohto muža ju mrazili. Nútil ju, cítiť sa zraniteľne, akoby sa nemohla spoliehať už len na seba. Akoby ho potrebovala k vlastnému prežitiu.
Predstihol jej myšlienky.
„Mala by si sa báť, veľmi,“ povedal.
Len na neho civela. Oči mal prižmúrené, ešte stále planúce vnútorným ohňom, ťahajúc ju k sebe, fascinujúce. To nikdy nemôže dopadnúť dobre. Nikdy. „Dochádza mi trpezlivosť. Prečo si tu?“
„Myslel som si, že je to jasné. Prišiel som ťa zabiť.“
Povedal to tak vecne, že ju jeho vyhlásenie prekvapilo. V tejto chvíli by mala bojovať. Do pekla, mala by. Prinajmenšom ho mala zhodiť. Tak na čo od nej chcel.. ospravedlnenie? Nápravu?
Miesto toho zostala nehybná. Sama sa nenávidiac. Ale Bohovia, keď si tak užívala mať ho nad sebou. „Tak prečo si to neurobil?“ Nieže by si myslela, že by uspel, aj keby sa pokúsil. Niečo v nej muselo vedieť, že je nablízku. Niečo v nej muselo vedieť, že by ju nezranil a to je dôvod, prečo mu bolo dovolené, dostať sa k nej tak blízko.
„Máš nado mnou nejakú čarovnú moc a chcem vedieť, čo to je,“ zavrčal. To zavrčanie… prevalilo sa jej chrbticou, ako biely blesk počas letnej búrky.
„Čary? Moc?“ spýtala sa, želajúc si, aby znela skôr pobúrene ako zaujato. „Ja?“
„Nerob sa, že o tom nevieš.“ Popadol ju za plecia, stískajúc ich a zatriasol ňou. „Povedz mi, čo si to so mnou porobila, prekliata! Žiadam odpoveď!“
„A ja ťa žiadam, aby si zo mňa tie ruky zložil skôr, ako o ne prídeš.“ Tá výstrah jej unikla skôr, ako jej myseľ stihla odmietavo zakričať: Nepúšťaj ma. Drž ma. Chceš to tak isto ako aj ja sama.
„Ak budem musieť, ublížim ti, Delilah.“
Opäť, jej meno na tých zmyselných perách znelo úplne eroticky, ako pohladenie, rovnako ako kliatba.
Opäť sa zachvela. Jej tuhnúce bradavky sa po ňom naťahovali, obtierajúc sa stvrdnutými špičkami o kožený zvršok. „Tak to urob. Ublíž mi.“
Nadvihla bradu, informujúc ho o svojej tvrdohlavosti.
Čo urobí tento bojovník, ktorý sa k nej dokázal prikradnúť? Ako zareaguje na jej výzvu?
Nosné dierky sa mu rozšírili. Svetlo v jeho očiach zintenzívnelo, zlievajúc sa do akéhosi azúrového odtieňa v tej jeho zlomyseľne tajomnej tvári. Zahľadel sa jej na pery. Na chvíľu si myslela, že ju pobozká. Tvrdým, trestajúcim bozkom.
Prosím… Ale minúty plynuli a neurobil nič, len na ňu civel.
Znudená čakaním, si trhnutím oslobodila jednu ruku, siahla hore a zaplietla si prsty do jeho vlasov. „Jemné,“ zašepkala.
„Pusti ma.“
„Nie.“
„Pusti ma!“
„Donúť ma.“
S ďalším zavrčaním sa od nej odtrhol. Preč od nej, prerušiac akýkoľvek náznak spojenia.
Posadil sa na koniec konára, pohľad upieral na jej tetovania s… túžbou?
Nie, nesedel, uvedomila si. Vznášal sa, plávajúc na mieste. Keď si uvedomil, že sleduje bojové kresby, ktoré jej pribúdali vždy, keď sa ukázala byť v boji neoceniteľná, premiestnil pozornosť k jej tvári. V očiach mu opäť zasvietila nenávisť, prenikavá červená mieriaca priamo k nej.
Zvláštne, zdalo sa, ako by si prerezal cestu priamo do jej duše.
„Už nikdy sa ma znova nedotkni.“
„Potom si na mňa neľahaj.“ Pomaly sa posadila, jej upretý pohľad ho ani na chvíľu neopustil. „Nabudúce by som k tebe nemusela byť taká jemná.“
„Nabudúce, budeš mŕtva skôr, ako si uvedomíš, že som ti nablízku.“
Zatskala jazykom, i keď ju tie slová hlboko zasiahli. „Budem pripravená. Už sa ku mne tak blízko znova nedostaneš.“
„Uvidíme.“
Bohovia, tá jeho arogancia ju vzrušovala. Nič čo povedal, nebolo len chvastanie. Všetko čo povedal, mohol aj urobiť, fajn, vedela, že má silu to urobiť. Obdivovala to. Žiaľ, on na nej neobdivoval nič.
Čo na nej ho teda vzrušovalo? Z príbehov, ktoré o ňom počula vedela, že jeho hnev bol zameraný len na drakov a ich spojencov. Na ďalších bol zdvorilý a držal sa od nich ďalej. Nie, to nie je pravda, pomyslela si, prehrávajúc si jednu z tých historiek v hlave. Mal rád kráľa nymfov, Valeriana, pretože spolu bojovali bok po boku ako bratia.
Ak by sa oddala Layelovi – nemysli na to, je to nebezpečné, nemôžeš, bolo by to také isté ako predtým – zmäkla by mu tvár? Pozrel by sa na ňu s obdivom? Radosťou?
„Prečo ma tak nenávidíš?“ spýtala sa zvedavo.
Ako ju pozoroval, hlavu naklonil do strany. „Prečo ťa to zaujíma?“
Bŕŕŕ. „Prečo neodletíš a nenecháš ma samu?“
„Prečo ty neujdeš odo mňa?“
To posledné jej uniklo nechtiac, ale ako náhle to povedala, nechcela vziať slová späť.
Keď na ňu pozrel, tesáky sa mu pretiahli, očami nasledujúc jej jazyk, ktorým si prešla po perách, potom ich sklonil k jej krku.
„Premýšľaš nad tým, že by si ma uhryzol?“ posmievala samu, sama nevediac, prečo to robila. Už kedysi bola uhryznutá upírom, tulákom, ktorý hladoval a prepadol ju, zatiaľ čo trénovala skupinu mladších Amazoniek, a nebolo to práve zábavné. Ale pomyslenie na Layelove zuby zanorené do jej žily… Lahodne sa zachvela.
Zreničky sa mu rozšírili, jeho pohľad opäť klesol nižšie a zastavil sa jej na hrudi. „Máš stvrdnuté bradavky.“
Ešte stále? Nechcela sa pozrieť inam a bála sa ich dotknúť. Chveli sa, boleli. Pre neho, len pre neho. „Pekné od teba, že si si všimol.“
Na čeľusti sa mu mykol sval. „Nenapraviteľné dievčisko.“ Povzdychol si. „Jeden môj priateľ ma naučil moci vyjednávať,“ povedal, „a teraz sa chcem dohodnúť s tebou. Zatiaľ čo sme tu, budem sa ti vyhýbať a na oplátku sa ty budeš vyhýbať mne. Dohodnuté?“
Potlačila vlnu sklamania. „Takže si sa napokon rozhodol, že sa ma nepokúsiš zabiť?“
„Zatiaľ.“
„Nemôžeš vystáť pomyslenie, že by si tu zostal bezo mňa, čo?“
„Súhlasíš?“ naliehal, ignorujúc jej otázku.
„Nie.“ S odpoveďou ani nezaváhala. „Nikdy sa nedohodneme.“
Povytiahol jedno obočie. „Nikdy?“
„Nikdy. Ani za nič.“ Obchod by znamenal, že nebola dosť silná na to, aby si vzala, čo chcela, a Delilah odmietala ukázať slabosť. No, ona odmietala ukázať čokoľvek iné. „Nie, ja sa mienim hrať. Layel, ale nezraním ťa.“
V okamihu jej bol v tvárou v tvár. „To mi znie ako dohoda.“
Jeho dych bol teplý, sladko voňajúci. Jeho pootvorené pery boli tak blízko pri jej… tak úžasne blízko. Jeho bledá pokožka žiarila, v tom oceľovo modrom svetle takmer priehľadná.
Celé jej telo sa ozývalo, tak ako bradavky. Podbruško sa jej omamne rozochvelo takmer mučivou horúčavou. Nikdy sa takto necítila, dokonca ani pri Vorikovi. Opäť si prebehla jazykom po perách, tentoraz si na jeho mieste predstavujúc ten Layelov. Bohovia, ako ho len túžila ochutnať. Len malé ochutnanie.
Možno potom jej posadnutosť skončí. Možno ho v stredobode jej mysle udržiavala len zvedavosť.
Pomaly sa k nemu naklonila. Nemienil jej vyjsť v ústrety, ale neodtiahol sa. Vrelo v nej očakávanie. Dovolí jej dotknúť sa ho? „Tvoje pery,“ povedala.
„Čo s nimi?“
„Chcem ich.“
Trhnutím narovnal ramená. „Nie?“ Pravdepodobne mienil odmietnutie ako vyhlásenie, ale vyznelo ako otázka.
Bližšie… Už len kúsoček… Stále zostával na mieste. Dych sa mu zasekol v hrdle, zachytila tichý zvuk, ktorý z neho vyšiel. Bližšie… Len okamih predtým ako sa ich pery stretli, sa nocou ozvala príkra mužská kliatba – a nevyšla z Layela.
Ten kto kričal, prelomil to… kúzlo, možno by sa to dalo tak nazvať. Čary, skutočne. Akoby si len priala, aby dokázala ovládať kúzla. Pripútala by tohto muža k stromu, držala by ho na mieste dovtedy, až kým by konečne nespoznala jeho chuť.
Layel sa narovnal, tie fascinujúce rysy mu opäť pohltila zúrivosť, zatieňujúca každý náznak tepla. „Znovu si chcela moju pozornosť odviesť od môjho zámeru. Už sa to znova nestane.“ Potom vystrelil do vzduchu, letiac od nej tak rýchlo akoby bola Gorgóna, schopná ho pohľadom premeniť na kameň.
Delilah tam na okamih len tak sedela, otrasená do hĺbky duše. Takmer uverila, že sa jej celé toto stretnutie len snívalo, keby necítila besniaci oheň vo svojich žilách, prenikajúci jej do všetkých končatín.
Čo len bude s tým mužom robiť?

***

Layel sa vzniesol medzi stromy, orosené vetvičky mu udierali do tváre. Tešil sa z tých ostrých žihadiel, ktoré pomáhali utíšiť jeho vzpurné, zradné telo. Bol bastard. Skazený, zlý, chcel niečo, čo by nemal chcieť.
Bohovia, tá žena…
Bola hrozba. Áno, hrozba. Do pekla s ňou! Prečo musela voňať ako ranné kvety a vyzerať ako bohyňa? Prečo sa musela jej pokožka zdať byť hladká ako zlatý zamat? Prečo museli jej oči žiariť ako práve rozkvitnuté fialky? Bola divoká, neľútostná a krvilačná ako ktorýkoľvek upír. Nehodný, kričala jeho myseľ.
Ale nemôže zastaviť myšlienky na ňu. Nemôže zastaviť predstavy o nej, nahá a pritláčajúca sa k nemu.
Vlhká, horúca, tesná. Dychtivá. Po ňom. Po jeho objatí.
Mal by ju zabiť.
Ale opäť to nebol schopný urobiť. Iba zvuk Zaneového hrešenia mu zabránil, pobozkať ju, čo by bola hotová katastrofa. Je mi to ľúto, Susan. Odpusť. Nielen že som zlyhal pri tebe, zdá sa, že už opäť robím chybu.
„– len preto, že by nás bohovia mohli nechať v tom istom tíme,“ vyštekla žena, „Inak by som ti podrezala hrdlo tu a teraz.“
„Skús to a uvidíš, čo sa stane.“ ozval sa Zane zúrivým hlasom. Ale taktiež… Nie, iste nie. Iste nie so zmätkom. Zane obvykle odhaľoval len dve emócie: prianie zabíjať a prianie mrzačiť. V jeho čierno-bielom svete neexistovala žiadna neistota.
„Ako by si ma tak mohol zraniť,“ povedala žena. „Stačí sa len pozrieť na tvoju klietku a hneď je jasné, čo sa stane, ak sa pokúsiš o niečo tak bláznivé.“
„Za to mi zaplatíš, žena.“
Žena sa zasmiala, ten zvuk bol plný naozajstnej radosti. „Chúďa dieťa. Samý sval a žiadny mozog.“
Layel sa predral húštinou a náhle zastal, užívajúc si ten výjav. Zane bol chytený vo vnútri provizórnej klietky, zavesenej na strome. Druhá Amazonka – Nola, spomenul si – balansovala na konári, škeriac sa čelom k nemu.
Keď zaznamenala Layelov príchod, úsmev sa vytratil. Ohrnula pery a ruky po bokoch zovrela v päste, pripravená na boj. „Tiež sa chceš, pokúsiť ma zabiť, čo?“
I keď sa sústredil na ženu, stále kútikom oka videl aj na Zaneho. Bojovníkove líca boli jasno červené, zafarbené ponížením. Bol porazený ženou. Layel by sa zasmial, keby jeho samého Delilah už skôr nezrazila na zadok.
„No?“ podnietila ho Nola.
O chvíľu neskôr sa po Layelovom boku objavila Delilah. Keď ho zasiahla jej bozkávania – hodná vôňa a vznášalo sa k nemu jej telesné teplo, stvrdol. Mohol by im niekedy vôbec uniknúť?
Takto blízko k nej si spomenul na najhoršiu časť ich stretnutia. Túžila po ňom, prahla po jeho bozku. Jej bradavky žobrali o jeho dotyk. A on jej takmer všetko dal.
Zaťal zuby, odstúpil od nej a dokonca sa ani nepokúšal utajiť svoje kroky. Nenávidel, že bol nútený konať tak zbabelo, nenávidel slabosť, ktorú v ňom vzbudzovala. Ale jednoducho nemohol byť v jej blízkosti.
Šľahla po ňom zúrivým pohľadom, práve keď ju priamo zasiahol mesačný lúč, odhaľujúc všade po jej tele špinavé šmuhy. Ani tie neznížili jej príťažlivosť. „Takže. Takže ty si chcel zabiť mňa a tvoj priateľ ju,“ povedala.
„Nerob sa, že si prekvapená.“
Oči sa jej zúžili do úzkych štrbín, horné a spodné riasy sa stiahli takmer k sebe. „Prekvapená? Ha! Iba ďakujem bohom, že ste obaja takí neschopní.“
V posledných rokoch zlyhal v toľkých veciach, jej slová zasiahli svoj cieľ až na kosť. Ešte stále nedokázal zničiť všetkých drakov. Nedokázal sa spamätať zo Susaninej smrti. Nebol schopný vrátiť smrtiaci úder Delilah, žene, ktorá ohrozovala spomienky na jeho jedinú lásku.
Chcel ju udrieť. Zraniť ju. Nepribližuj sa k nej. Iba ťa dráždi. „Boh povedal, že v tejto hre bude len jeden, čo prežije. Jeden. Uvidíme, ktorý z nás zostane stáť.“
„Nevyhrážaj sa mojej sestre,“ zajačala Nola, vykročiac smerom k nemu. „Sťala som mužov už za menej.“
Nepochyboval o tom.
Ani sa na neho nepozrúc, Delilah zdvihla ruku. Druhá Amazonka zastala a stisla pery.
„Ty si sa pokúšal ma podpichnúť ako prvý,“ povedala. „No, tak si uspel. Poraziť ťa, bude zábava, upír.“
Študoval jej neobvykle krásny črty. „Bojím sa, že tá radosť bude všetka moja. Ale možno, na konci, ťa nezabijem,“ povedal. „Možno ťa nechám žiť. Ako môj dezert.“ Tá uštipačná poznámka ju mala rozzúriť, trápiť ju, aby šalela – zvýšené emócie zničili už mnohých bojovníkov – ale v tej chvíli ako to vyslovil, cítil, že ho to trápi. Prahol po tom, aby mohol priložiť ústa na jej, hltať tú ľúbeznosť z jej krvi a vychutnávajúc si každú kvapku.
Tá istá naliehavosť musela prejsť i ňou, lebo sa jej rozšírili zreničky. Ústa sa jej roztvorili v hladnom nádychu. „Zotročím ťa,“ zašepkala divoko. „Budeš poslúchať každý môj rozkaz a celá Atlantída sa dozvie, že Layel, kráľ upírov, patrí Delilah. Ty budeš mať svoj zákusok až vtedy, keď to ja dovolím.“
Pomyslel si, že len ona by to bola schopná dokázať, desivé. Zostal bez slova. Len jedným pohľadom, nádychom jeho smerom. A dotykom, ako keď mu prstami vošla do vlasov. Úbohé, ako sa zmenil na vzrušenú bytosť, len čo bola v jeho blízkosti. Dokonca aj jeho vlasy sú na ňu citlivé, každý vlas bol vláknom túžby. Pre ňu. Nikdy viac, nikdy viac, do pekla, nikdy viac.
„Deň, v ktorý sa pred tebou skloním – nie. Taký deň nikdy nenastane.“ na sekundu stíchol, potom dodal, „Vieš, prečo boli stvorené Amazonky? Lebo sa bohovia pokúšala vytvoriť mužov – a zlyhali.“
Očakával, že sa po ňom vrhne. Miesto toho ustúpila, jej výraz ho zabolel v hrudi. „My obaja sme chybami,“ povedala potichu.
Sám seba preklial, vyletel na vrchol stromu, na ktorom visel Zane a pazúrmi rozsekol lano.
Keď sa klietka oslobodila, spadla k zemi, Zane varovne zasyčal na Nolu.

Potom Layel odišiel a ani sa neobzrel späť. Ešte nikdy sa nenávidel viac.

13 komentářů:

  1. Skvělé, díky moc za další kapitolu. :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Krasne rano! Diky moc za pokracovani! Aja

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka-opäť skvelá kapitola :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Knihomolka.36516. dubna 2015 18:10

    Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za skvělou práci ;-)

    OdpovědětVymazat
  10. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat