neděle 5. dubna 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 4



Delilah stuhla. Ten hlas… Tá sila… Za celý svoj život taký zvuk nikdy nepočula, ani tak necítila niečiu prítomnosť. A predsa, šok z oboch nebol ničím, proti tomu ocitnúť sa tvárou v tvár – telo proti telu – Layelovi, kráľovi upírov.
Samozrejme už o zručnosti toho muža počula, o jeho temnej povahe, jeho nekalenej túžbe po krvi a moci. Lahodné kvality, naozaj, a nemohla si pomôcť, ale priala si všetku tú silu, všetku tú vášnivosť znovu cítiť pod špičkami svojich prstov. Bol bojovníkom do hĺbky svojej duše a nestaral by sa, čo by si o ňom mysleli jeho sestry. Bojoval by za to, čo chcel a do čerta s následkami.
Bol tým druhom chlapa, ktorého hľadala celé roky, zatúžila po tom vždy, keď zahliadla nejaký cukrujúci sa pár, bez ohľadu na rasu. Tým druhom chlapa, ktorý si nebude myslieť, že je len rozptýlením na jednu noc. Aký bol rozdielny od Vorika, ktorý na vrchole vášne tvrdil, že ju bude chcieť navždy. Layel povedal, že s ňou nechce mať nič spoločné. Mala by mu veriť? Jeho žeravý pohľad tvrdil niečo iné.
Takmer si priala, aby s mužskými samcami strávila viac času. Ale s výnimkou jej nešťastného stretnutia sa jej kmeň s nimi stýkal len dvakrát do roka – počas párenia – keď boli muži ukradnutí zo svojich domovov, ponížení na otrokov a ich telá boli opakovane zneužívané. Keď s nimi Amazonky skončili, boli poslaní svojou cestou. A keďže Vorik nebol jedným z otrokov, Delilah kvôli jeho nežným sľubom a horúcim pohladeniam pochabo dúfala, že o ňu bude bojovať. Alebo aspoň bojovať, aby ju mohol vziať so sebou.
Neobzeraj sa do minulosti, hovorila si zachmúrene.
Toľkokrát od tej doby uvažovala prečo žiadny z mužov – nie len ohľadne nej – sa nikdy na nič nepýtal. Koniec koncov, ani jeden otrok sa nikdy nepustil do boja, keď si prvý krát uvedomil, kde sa nachádza a prečo. V skutočnosti sa zdali šťastní. Ochotní a dychtiví. A aj keď boli len otrokmi, bolo o nich dobre postarané, sex mali k dispozícii, kedykoľvek sa im zažiadalo.
Ale zdá sa, že i keď boli Amazonky na určitý čas zábavné, neboli dosť počestné, aby ich chceli nastálo. Niežeby to niektorá iná Amazonka okrem nej aj chcela. Čo je so mnou zle? I keď jej panenstvo je už dávno preč, vďaka Vorikovi, nedokázala otrokov využívať ani príležitostne tak, ako to vyžadovali ich pravidlá.
Odkedy mala prvého milenca, Delilah nikdy nezažila to naliehavé nutkanie s nikým ďalším len preto, aby kvôli novému odhodila toho staršieho – alebo bola odhodená ona sama, ak by bol jeho starý život dôležitejší ako ten nový, ktorý by si mohol vybudovať s ňou. Ale Layel… uvedomovala si, po ňom túžila. Túžila po jeho jazyku vo svojich ústach, horúci a neústupný. Túžila po jeho spotenom tele kĺzajúcom sa po tom jej. Pohybujúcom sa v nej.
Pochabé dievča. Mohla si také veci priať, ale nikdy ich nemohla mať. Chcela Layela príliš divoko. O koľko viac by ho chcela, ak by spoznala realitu jeho dotyku? Naozajstnú blaženosť? Odovzdala by sa mu, celkom a úplne, ale potom by odišiel. Znovu by zostala zabudnutá. A tentoraz mala podozrenie, že by tú prehru nezvládla. Stočila pohľad k tomu legendárnemu mužovi a čo videla, sa jej páčilo.
Niekto jej šliapol na nohu, vytrhnúc ju tým zo znepokojujúceho dumania späť k rovnako problematickej prítomnosti. O čo tu do pekla ide? Každý sa otáčal smerom k pláži.
„Ukáž sa,“ prehovoril drak s vrkočmi k neviditeľnej bytosti, ruky roztiahol do šírky. „Ak máš odvahu.“
Niekto zalapal po dychu. Niekto na niečo ukázal.
Úžasné. Ďalšie prekvapenie. Delilah nasledovala smer toho prsta a oči sa jej rozšírili. Tam, nad vodou sa začal vzduch zhlukovať a kryštalizovať. Moc dobra? Alebo zla? Ukladala pekne jednu nohu za druhou, pripravená skočiť a v čo najkratšom čase zaútočiť. Všimla si, že ostatné bytosti robia to isté, každý z nich sa pripravoval na boj. Žiaľ, jediné zbrane, ktoré im boli ponechané, boli ich telá.
Dokonca aj Layel sa zastavil a čelil tej víriacej bytosti. Jeho výraz bol sústredený, i keď stále neskrotný, divoký a primitívny, a akýmsi spôsobom i zmyselný.
„Ach, ja odvahu mám. A ty, drak? Či ktorýkoľvek z vás? Len čas ukáže.“ More stúpalo a vlhké kvapôčky striekali. „Ľudia Atlantídy, vitajte v raji, vytvorenom pre bohov, ale pre vaše šťastie odovzdaný vám, našim verným služobníkom.“
Raj? Služobníci?
Hlas vyšiel z vody ale vzduch sa úplne nevyformoval. Zostal len neforemne zhmotnený do tvaru človeka – veľkého, pravdepodobne muža. Tri morské panny – blondína, bruneta a ryšavka – plávali okolo nejasnej formy, vrkajúc obdivom na jeho moc a slávu.
„Nebojte sa,“ pokračovala bytosť. „Boli ste vyvolení, aby ste sa zúčastnili veľkolepej udalosti. Všetko, čo žiadame na oplátku je, aby ste nám ukázali vašu chrabrosť, silu a prefíkanosť, kvality, ktoré tak bohato vystavujete na bojiskách vo vašej domovine.“ Stíchol, pravdepodobne očakávajúc prikyvovanie a povzbudzovanie.
Nedostal nič. Ostatní boli nesporne zmätení rovnako ako Delilah.
Z vody zaznelo podráždené dunenie.
„Prečo ste nás sem priviedli?“ požadovala, keď bola opäť schopná prehovoriť. Zatiaľ im neponúkol žiadne odpovede, len ďalší zmätok.
„Tam bude problém,“ zaspievala šťastne jedna z morských panien.
„Nehovor so mnou týmto tónom,“ oznámil dunivým hlasom, zhmotnený vzduch sa prudko zavlnil.
„A nemôžete len –“ začala Delilah.
„Ticho!“
Narazil do nej prúd vody, udrúc do nej takou silou, že lapajúc po dychu skončila na kolenách. Zaliala jej ústa, kašľala, dusila sa. Aj keď zomierate, neukazujte strach. Druhé prikázanie. Možno dnes už porušila väčšinu prikázaní, ale toto jedno nie.
Pohľadom automaticky vyhľadala Layela, muža, ktorý ju nútil chrániť i nenávidieť zároveň. Jeho nádherné azúrové oči boli prižmúrené, jeho mäkké pery pevne zovreté. Nespokojnosťou? Nevidela, že by sa pohol, ale zdalo sa, že je k nej bližšie ako predtým. Prinútila sa nedať nič najavo.
„Nabudúce, Amazonka, budeš pochovaná do vody,“ varovala ju bytosť.
Neodpovedala, dokonca aj keď vodná sprcha ustala a podarilo sa jej do pľúc opäť nasať vzduch.
Ako bojovníčka bola trénovaná od svojich piatich rokov. Vždy keď v lekcii zlyhala, bola vážne potrestaná. Najčastejšie bitkou, až pokiaľ jej telo nebolo dotrhané na kusy. Občas ukameňovaná. Niekedy ju aj previedli táborom a pritom vykrikovali jej nedostatky, aby to všetci počuli.
Chápala potrebu takého výcviku a neľutovala to. Jej predchodkyne boli otrokyňami samcov všetkých rás – práve tak, ako boli teraz dva mesiace v ich tábore otrokmi oni. Ibaže ich zajatie malo byť večné. Ale jedného dňa povstali, zaútočili a utiekli, odhodlané nikdy viac taký osud netrpieť.
Žiadna Amazonka tak žiť už nebude. A tak sa zrodili prikázania.
Delilah svoje vnútorné i vonkajšie jazvy nosila hrdo, pre ne vedela, že nikdy dvakrát v rovnakej veci nezlyhá. Tento boh by od nej zaručene druhú šancu nedostal.
„Bezočivosť nebude tolerovaná. My sme Najvyššie bytosti, vaši vodcovia, vaši tvorcovia. Budete k nám pristupovať s rešpektom ktorí si zaslúžime alebo budete trpieť náš hnev.“
My. Bol tu len jeden, ale hovoril ešte o ďalších. Boli tu všetci, ale jednoducho neviditeľní? Tá myšlienka ju nevystrašila, nie, rozzúrila ju. Neviditeľného, neznámeho nepriateľa bolo ťažšie poraziť.
„Všetci počúvajte. Ste naše výtvory, stvorené pre našu zábavu a ochranu, ale ešte nikdy sme vás nepoužili. Na veľmi dlho ste zostali zabudnutí, naša pozornosť sa zamerala na ľudí. Ale už dlhšie nemusíte trpieť naše zanedbávanie. Spomenuli sme si na vás a teraz spoznáte našu priazeň.“
Hlas znovu stíchol, akoby mal každý zajasať radosťou, že si spomenuli. Keď sa tak nestalo, opäť sa ozvalo podráždené zavrčanie.
„Naším najväčším želaním je, všetko sa o vás naučiť. Sledovali sme vás celé týždne, skúmali, zvedaví, ktorí z vás je najsilnejší. Tí dotknutí Apollovým ohňom? Tí obdarení Afroditinou krásou? Tí s Aresovým smädom po vojne? A to je dôvod, pre ktorý ste sa po starostlivých úvahách ocitli na tomto ostrove. Vy, najodvážnejší z odvážnych, najobávanejší zo všetkých rás.“ Znovu zadul vietor. „Verní sluhovia, je čas, aby ste raz a navždy skoncovali s našou zvedavosťou.“
Delilah takmer zastonala. Mohla by sa dohadovať s bohom – čo iné by mohlo mať takúto silu ako boh? – ale čo potom. Hodlajú donútiť všetky bytosti, aby medzi sebou navzájom bojovali. Zatiaľ nemyslela na boj, nepáčilo sa jej, že ju by vytrhli z domova, od Lily –
Lily.
Do pekla! Čo sa s tým dievčaťom stalo potom, čo Delilah zmizla? Dostala sa bezpečne domov?
Bola znova zajatá? Zranená? Delilah zovrela päste, pocítila nutkanie do niečoho tresknúť. Niekoho.
Desiate a najdôležitejšie prikázanie bolo vždy chrániť kráľovnú a jej rodinu. Bola Lily vydaná na milosť a nemilosť drakom?
„Toto nebude jednoduchá úloha, ani rýchla. Nie pre vás a ani pre nás. To je dôvod prečo zostanete na tomto ostrove,“ pokračoval, „budete rozdelení na dva tými. Každých pár dní vás budeme testovať, je to náš spôsob, ako oddeliť piesok od zlata. Bude záležať len od vás, aby ste nám dokázali svoju odvahu a ukázali nám, že máte právo, vrátiť sa na Atlantídu.“
„Každých pár dní“ sa môže natiahnuť aj na týždne, ak nie mesiace. Nechty jej v dlaniach vytvorili otlačené polmesiačiky.
Čo som len urobila, že som si zaslúžila toto? Odvaha by mala byť odmenená, nie potrestaná.
„Predtým, ako vyjadríte svoju radosť nad touto cťou, ktorú sme vám preukázali, mali by ste vedieť, že predtým ako sme vás sem priviedli, sme sa mnoho dní radili, takže jedna vec nám bola hneď jasná – slabší musí pocítiť osteň nášho sklamania.“ Nastala ďalšia pauza. „Takže porazený tím sa s nami poradí. A jeden člen toho tímu bude vybraný… na popravu.“
Po pláži sa ozvalo šokované zalapanie po dychu. Delilahina sánka skoro spadla až na zem. Popravu? Pre porážku v hlúpej výzve? Mohla by pochopiť trestu – čo ani Amazonkám nebolo cudzie – ale smrť? Ale záleží na tom? Bude musieť zvíťaziť za každú cenu.
„Nemáme pochybnosti, že všetci sa budete pokúšať o to najlepšie. Ale na konci môže byť víťaz len jeden.“
„Pane môj,“ ozval sa Brand vykročiac dopredu. „My –“
„Teraz,“ pokračoval boh, prerušiac draka, „využite tento deň pre seba. Nájdite si prostriedky, ktoré vám nespôsobia bolesť.“ To sa zdalo byť adresované priamo Layelovi a ďalšiemu upírovi. Boli zranení? „Obnovte svoje sily, vyrobte si zbrane, ktoré vám pomôžu vo vašej ceste k víťazstvu. Zabránil som vzájomnému zabíjaniu, keď ste sa zobudili, ale dlhšie už tomu brániť nebudem. Len myslite na to, že zabitie druhej bytosti by mohlo znamenať zničenie niekoho z vášho vlastného tímu – a to vás privedie o krok bližšie k vlastnej poprave. Vitajte v raji, Atlanťania. Hry môžu začať.“
Zhmotnený vzduch sa začal rozpadať, roztekať do kvapiek… potom hmly. Ale tá sa čoskoro rozptýlila, víriac priamo k svetlomodrej oblohe. Modrej a nepreniknuteľnej ako Layelove oči.
Všetky tri morské panny zmizli pod vodnou hladinou. V ďalšej sekunde sa ich perleťové chvosty zdvihli a zakývali im. Potom zmizli aj tie.
Nikto na pláži stále neprehovoril.
Možno tak ako Delilah boli do hĺbky duše otrasení, hrdlá nepoužiteľné.
Nola sa pohla ako prvá. Skrátila vzdialenosť, popadla Delilah za ruku a bez spomalenia ju ťahala k okolitým palmám. Keď boli dostatočne ďaleko od ostatných, bojovníčka sa zastavila a otočila.
„Tak čo budeme robiť? Kto to bol?“
„Neviem.“ Premasírovala si krk, nenávidiac túto situáciu každou uplynutou sekundou. „Ja neviem. Najpravdepodobnejšie Poseidon, pretože on je bohom vody.“ Nikdy predtým do styku s bohom neprišla, nikdy si nemyslela, že sa to stane. Tak ako aj tá bytosť povedala, Božskí vládcovia občanov Atlantíd neobťažovali už tisícky rokov – a tak to bolo výborné.
„Ten hlas stále hovoril my,“ pokračovala Delilah. „Takže sú v tom zapojení aj ďalší.“
„Naozaj? Nevšimla som si. Všetko nad čím som dokázala premýšľať bol fakt, že sa dívam na tvora, ktorý povstal z vody a ktorý chcel, aby sme mu niečo dokázali alebo zomreli.“ Nola pokývala hlavou, tmavé vlasy jej lietali všetkými smermi. „Nikdy sme neboli priateľky, Delilah, ale teraz si jediná, ktorej v tomto takzvanom raji dôverujem. Čo ak nás rozdelia. Do opačných tímov? Naše prvé prikázanie je vždy pomôcť sestre v núdzi. Ako ti budem môcť pomôcť, ak sa zrazu staneme nepriateľmi?“
„Nola, ja som presne tak isto zmätená ako ty.“ Nič takéto sa doteraz nikomu nestalo. Každý deň bol rovnaký. Zobudiť sa, učiť sa bojovať, jesť, učiť sa bojovať, spať. A zas znova. Jediný rozdiel bol zvyčajne vtedy, keď sa chystali do vojny, niečo, čo robili prinajmenšom dvakrát za rok, či už ich vyprovokovali alebo nie, museli preukázať svoju silu. „Nechaj ma na chvíľu premýšľať.“
Chodila hore-dolu, stromy jej splývali. Z nich dvoch bola Nola tá mladšia, menej skúsená.
Zodpovednosť udržať to dievča nažive teraz spočívala na ramenách Delilah. „Nemôžeme odísť, to už vieme. A ak nemôžeme odísť, znamená to, že musíme súťažiť v hlúpych božských hrách, alebo byť zabité,“ a ak budú nútené súperiť medzi sebou, Delilah vedela, že nebude schopná Nolu zabiť. Aj keby to znamenalo, že sama zomrie.
Bola vychovaná, aby svoje sestry chránila, bez ohľadu na čokoľvek. To bol jej cieľ, jej privilégium. A táto hra to nezmení.
Zvíťaziť akýmikoľvek prostriedkami je nevyhnutné, pomyslela si pred chvíľou. Teraz si len odfrkla. „Nemusíme byť odlúčené, tak sa nad tým zatiaľ neznepokojuj. Teraz musíme pozbierať všetko drevo, čo dokážeme uniesť, ako aj každý ostrý kameň, ktorý uvidíme. Chcem byť na boj pripravená ešte pred zotmením. Len pre prípad.“
Nola meravo prikývla, ale nepohla sa. „Povedz mi, že sa čoskoro vrátime domov. Povedz mi to a ja ti uverím.“ Zraniteľnosť svietiaca v jej tvári bola prekvapujúca.
„Vrátime sa domov,“ povedala bez zaváhania. Porážka nebola niečím, čo by Delilah dovolila. Nikdy.
Čo Layel. Zrazil ťa dolu, je schopný ťa zraniť a ty mu v tom nedokážeš zabrániť.
„Máš moje čestné slovo,“ prinútila sa zo seba vytlačiť cez zovreté hrdlo, krv sa jej menila do tekutého ľadového blesku.
Do pekla s tým mužom a do pekla z bohmi! „Poďme. Skôr ako sa aj ostatní rozhodnú vyrobiť si zbrane a pre nás už nič nezostane.“


Zahalený tieňom Layel sledoval každú dvojicu bytostí, ako miznú medzi stromami. Idú plánovať. Ozbrojiť sa. Práve teraz ho premohla zúrivosť, nedokázal sa pohnúť. Bol sem vzatý od svojich ľudí a svojho boja pre pobavenie bohov. Neuveriteľné!
„Neurobím to,“ vybuchol Zane stojaci mu po boku.
„Ani ja.“
Zane na neho prekvapene mrkol, akoby predpokladal, že ho Layel skôr potrestá, ako by s ním súhlasil. „Čo urobíme?“
„Môžeme zabiť každého tvora, ktorého bohovia na tento ostrov priniesli. Tak nebudú žiadni hráči pre ich sadistické hry a my sa môžeme vrátiť domov.“
„A čo nymfy a naše spojenectvo?“
Povzdychol si. „Sú naši priatelia. Budú žiť.“
„A čo Amazonky?“
Layel na okamih zatvoril oči, rozochvene sa nadýchol. Myslel si, že zabije Delilah už skôr, ale zlyhal. Chyba. Teraz mal ďalší dôvod, aby to urobil. Dôvod, ako ju ľahko zlikvidovať. „Oni také šťastie mať nebudú.“
Zaneovou bledou tvár sa roztiahol lenivý úsmev. „Bohovia budú ľutovať, že nás sem priviedli.“
„Áno.“ Teplý vánok skĺzol po tej málo odhalenej koži na tvári – rovnako ako po diere na ramene, kde mu jeden z drakov prepálil košeľu. Voňal soľou a rosou, kvitnúcimi kvetmi, ovocím a vzrušenou ženou – do pekla, ako sa len chcel toho pachu zbaviť! – ale tomuto ostrovu chýbali pôvabné vône, ktoré ovládali Atlantídu.
V Atlantíde mohol prechádzať sieňami svojho paláca, predstavovať si Susan po svojom boku, jej smiechom sršiace zelené oči. Zdalo sa, že tu si dokáže predstaviť len tú malú Amazonku. Už teraz videl obrázok ako jej v pästiach zviera modré vlasy, tú exotickú tvár hľadiacu naňho s vášňou a potrebou, tie rozpálené oči, roztiahnuté nohy, ženské jadro vlhké a lesklé, jeho jazyk kopírujúci jej tetovania.
Túžil po jej krvi vo svojich ústach.
Jeho tesáky ostré, pripravené… tak pripravené…
Zabije ju, rozhodol sa, ruky zaťal do pästí. Nechty sa mu pretiahli do pazúrov. Prerazili mu kožu až do mäsa, zacítil teplo ako mu preniká do záhybov medzi prstami.
Prečo si taký naštvaný? Prečo ti to spôsobuje bolesť? Ešte trochu straty krvi a oslabí ťa to. Ako povedal boh, potrebuješ všetku svoju silu.
„Počkáme, kým sa zotmie a zaútočíme,“ povedal Zane, slová sa objavili za ďalším povzdychnutím.
Prečo cíti nechuť doviesť ten plán do konca? Nestaral sa o tú Amazonku. Nenávidel ju. Áno, nenávidel.
Takmer s takou istou intenzitou, s akou nenávidel drakov. „Potom sa do nich pustíme, jedného po druhom.“
Delilah nevykonala nič zlé, protestovala jeho myseľ. Nezaslúži si smrť tvojou rukou.
Logicky vedel, že je to pravda. Ale práve teraz pre neho logika nič neznamenala. Musel tú ženu dostať z hlavy. Nepatrila tam a narušila ten jediný pocit pokoja, ktorý mal. A ten pokoj zúfalo potreboval, každé rozptýlenie by umožnilo drakom, prekvapiť ho.
Keď jej tentoraz bude na blízku, nepozrie sa na ňu, neucíti jej sladkú vôňu.
Jednoducho musí konať. „Poď, potrebujeme sa dostať od bohov.“ povedal, viedol svojho zverenca hlbšie do lesa, nezastavujúc až pokiaľ sa nedostali k brehu rieky.
Zane sa zohol, zdvihol kameň a hodil ho do nehybnej vody. „Rád by som vedel, čo sa stalo s našimi bratmi potom, čo sme zmizli.“
„Ak sa domnievajú, že sme mŕtvi a korunujú nového kráľa, tak ich všetkých zabijem.“
Zane si pobavene odfrkol, ako Layela poznal, neurobil by to. Vážil si svojich ľudí, boli jeho najsilnejšou zbraňou proti nepriateľovi. A aj keď si ho doberali, veľmi dobre vedel, aký lojálni sú jeho muži, netolerovali by nového kráľa. Zábavné, naozaj, kedysi mal z koruny obavy.
„Keďže sú to bojovníci, ktorých som sám vycvičil, a to sú,“ pokračoval, „tak už zrejme skončili so zabíjaním drakov, teraz oslavujú víťazstvo a plánujú pátranie po nás.“
„A na tej oslave mi chýbame.“ Zaneove oči, pohltil temný tieň, jeho dúhovky zostali také čierne ako ónyx. Chytil a hodil ďalší kameň. „Nenávidím toto miesto. Tí démoni tu…“
„Sú tvoji.“ Keď Layel zničil palác démonskej kráľovnej a po tom, čo ju zabil, šiel vybrakovať jej pokladnicu, našiel Zanea ako čaká v jej posteli, nahý a naolejovaný tak, aby bol pripravený na všetky slasti. Očividne k tomu nebol prinútený fyzicky, ale úľava z jej smrti bola priam hmatateľná.
Layel nevedel, prečo tam bol, zdanlivo ochotný, vedel len to, že bojovníkova nenávisť bola rovnako silná, ako jeho vlastná.
Zaneove široké ramená sa trochu uvoľnili. Až pokým obaja muži o niekoľko stôp od nich pohľadom nezachytili modré vlasy.
Majiteľka tých vlasov, sa im nikdy neukázala celá, končatiny jej zakrývali kríky, akoby hľadala… Zbrane? Miesto, kde zostane? Nie, jeho prvý predpoklad bude správny, zamyslel sa, jeho zradné srdce sa rozbúšilo. Stavil by na to svoj život. Vedela, že bol neďaleko? Možno.
„To je tá malá Amazonka, čo si ju takmer zjedol?“ Zašepkal mu Zane divoko. „Chcel by som to dokončiť.“
Layela zasiahol blesk hnevu. „Je moja. Ja sa o ňu postarám.“
„To ja viem. Ale plánuješ ju dostať do postele alebo ju zabiť? Vyzeral si byť pripravený na oboje, keď sa ti rozkročila nad hruďou.“
„Čo myslíš?“ spýtal sa, pretože nechcel klamať druha upíra.
„Povedal som ti. Myslím si, že by si rád urobil oboje.“
„A ja si myslím, že si nebezpečne blízko toho, aby si ma naštval.“
Pravda.
„To nie je nič nového.“ Zane ľahostajne hodil ďalším kameňom. Člap, člap. „Možno môžeš urobiť oboje.“
Určite to nebola ľútosť, čo mu zaznelo v hlase. „Nie.“ Layel si prešiel jazykom po zuboch.
Jeden z tesákov mu prebodol ten citlivý orgán, výsledný korálik krvi mu pripomenul, kam ich zanáral počas boja s drakmi, ešte kým ho zastavila túžba po Delilah.
„Nie,“ zopakoval. „To by bolo príliš kruté.“ Pre Delilah i pre neho.
„Už si niekedy ochutnal Amazonku?“
„Nie.“ Každá rasa mala svoju unikátnu chuť. Draci – po síre. Démoni – hniloba. Kentauri – sladký, skoro ako med. Minotauri – sladká a šťavnatý. Nymfy – ambrózia. Ale Amazonky? Aké boli – ona – ako by chutila?
To ty nikdy nezistíš, sľúbil si. Radšej by zomrel, akoby mal niektorú svoju časť umiestniť do tej ženy. Bolo na čase zmeniť tému. „Poďme. Čas sa rýchlo kráti. Urobíme si oštepy, dýky a šípy.“
„A čo z toho plánuješ použiť na to dievča?“
„Holé ruky,“ povedal. Dokonca aj keď to hovoril, prahol použiť svoje ruky úplne odlišným spôsobom. Pre potešenie, nie bolesť. Uspokojenie, nie smrť. Ale to sa nikdy nestane. Skutočnosť, že si ešte stále prial takú vec urobiť, mu bez akýchkoľvek pochybností napovedala, že sa jej musí zbaviť tak, ako si to naplánoval.
Zane sa usmial ďalším z tých tajuplných úsmevov. „Keď padne súmrak, potom príde tvoj čas.“

Layel zachmúrene prikývol.

12 komentářů:

  1. Moc děkuji za další skvělou kapitolu. :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Knihomolka.3655. dubna 2015 13:48

    Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  6. Moc pekne se to rozjizdi!
    diky za preklad

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat
  10. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat