čtvrtek 9. dubna 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 13



Nedovolila som si uvažovať nad Romovou vyhrážkou/ lahodnom sľube, ako som jedla tri proteínové tyčinky a balila si batohy. Zubná kefka, ohňovzdorné oblečenie na prezlečenie, zimné čižmy a fotka, na ktorej som ja, Tanner, Rome, Sherridan a môj ocko, bola urobená pred pár týždňami, keď Tanner pripravoval na večeru svoje „známe“ prsíčkové sendviče – chlieb a kúsky mäsa v strede a na vrchu olivy.

Stále som si nedovolila zotrvávať na Romových rozlúčkových slovách, kým sme so Sherridan nakladali naše veci do auta. Nemohla som. Prišla by som tak o svoje sústredenie na tento prípad. Znova. Budem musieť o tom uvažovať neskôr – a rozhodnúť sa, čo urobím, ak sa Rome skutočne rozhodne, zviesť ma.
Nemohla som myslieť ani na Tannera. Môj sladký Tanner, ktorý bol pripútaný k lôžku, napojený na infúziu a ktorý zmešká všetku zábavu. Nikto nemiloval akciu viac než Tanner.
Ako som zatvárala kufor, zazvonil mi mobil. „Prosím,“ odpovedala som, oprúc sa o sedan. Prosím, nech to nie je nič ohľadom svadby. Po tom všetkom, čím som si prešla, vyslovovanie manželských sľubov bola posledná vec, kvôli ktorej som sa chcela trápiť.
„Ahoj, Belle.“ Rečník na druhej strane mal príjemný, mužný hlas, ktorý som nikdy nepočula.
Zamračila som sa. „Kto volá?“
„Páčili sa ti kvety? Sladkosti? A... nohavičky?“
Takmer mi padla sánka. Vážne to... mohol byť... „Kto volá?“ dožadovala som sa znova.
„Ty ma zrejme poznáš ako Spomienkový muž.“
Zamrzla som. Takže to bol on a chcel mňa. Moja prvá reakcia bol hnev, to malé zmäknutie, ktoré som cítila, keď som sa dozvedela o jeho mučení, potom o jeho odpore voči Púštnemu Dievčaťu, bolo zabudnuté.  Hej, hej. „Tak počúvaj. Ja-“
„Viem, že sa hneváš,“ prerušil ma. „A ja chápem tvoje dôvody. Vážne. Ale žiadam len o trochu tvojho času, aby si mala šancu ma spoznať. Nie som až tak zlý chlapík. Dovoľ mi-“
„Nie. Čokoľvek chceš povedať, odpoveď je nie. Máš teda odvahu mi zavolať. Vzal si si niečo, čo ti nepatrí a my to chceme späť.“
Sherridan rukou ukázala na mobil. „Spomienkový Muž,“ naznačila som ústami a ona sa zamračila.
„Dám ti čokoľvek, čo chceš,“ povedal tvrdohlavo. „Všetko, okrem toho.“
Och, vážne? „Len počkaj, keď ťa nájdem. Spomienka, ktorú máš o mne, ako som použila Taser na Roma, ti bude pripadať ako návšteva kúpeľov v porovnaní s tým, čo pre teba plánujem.“
„Máš obrovského ducha.“ Zasmial sa jemne. „To na tebe milujem. Milujem na tebe tak veľa vecí.“
„Nie. nemiluješ. Rome ich miluje.“ Alebo miloval. Želala som si, aby som mala na mobile vyhľadávač hovorov. Zistila by som, kde je Zlodej spomienok a zmietla by som ho, ako som sľúbila. Nemal právo hovoriť o mne takéto veci.
„Nezáleží na tom, čie sú to spomienky.“ Hlas mu preskočil zo sladkého a veselého na tvrdý a tvrdohlavý. „Sú v mojej hlave, čo znamená, že som ich prežil ja. Hypoteticky,“ dodal s roztúženým povzdychom.
„Nepatria ti, a ty to vieš. Musíš ich vrátiť späť Romovi.“
„To sa nestane. Až príliš ich mám rád.“ Znova tu bola tá tvrdohlavosť.
Doparoma s ním. „Prečo ja?“ opýtala som sa, stále som nechápala ten dôvod. Musela som ho vedieť. „Mohol si mať Lexis. Ona je jednotka s hviezdičkou.“
„Vlastne, je tak trochu snobská. Ale ty... ty si nádherná, vždy prinútiš ľudí okolo teba, aby sa smiali, a... a ty vieš, aké je to mať mocný dar, pre ktorý ťa chce svet využiť.“ Tam na konci, z jeho slov kvapkal smútok.
Takže nenávidel svoju schopnosť. Cítil sa využívaný, zrejme nevedel, komu môže veriť. A jeho vlastné spomienky boli nepochybne pošpinené dňami – mesiacmi, možno aj rokmi? – strávené v zajatí. Trochu z môjho hnevuvyprchalo, keď som sa znova pristihla, ako mäknem – čo sa to so mnou deje? Ale nebudem ho ľutovať, sľúbila som si. „Na ničom z toho nezáleží,“ povedala som, nežnejšie, než som by sa mi to páčilo. „Nemal si právo urobiť, čo si urobil. Ak ne-“
„Nenechala sa ma dohovoriť. Si mäkké srdce a si vášnivá a-“
„Tu prestaň. Už ani slovo o mojej vášni. Ale ďakujem ti.“ Čo za blázna som bola? Urobí mi kompliment a ja sa roztopím ako zmrzlina na slnku. „Pravda je, že som mrzutá, šialená, s vražednými sklonmi.“
„Nie. Si verná, spoľahlivá a stojíš si za tým, čomu veríš. Takmer si sa upracovala k smrti, aby si zaplatila za ockovu liečbu. Vzdala si sa PSI, aby si zachránila toho muža a jeho malé dievčatko. Si jediná osoba, o ktorej viem, že nie je sebecká.“
„Ten muž má aj meno. A ja ti prisahám, ani z ďaleka nie som nesebecká.“
Frustrovane vydýchol. „Viem, že ťa dokážem urobiť šťastnou, Belle. Ak by si mi len dala šancu.“
Sherridan očakávajúco pokývala prstami, mlčky sa dožadujúc noviniek. Naznačila som jej, že potrebujem minútku a odvrátila som sa od nej, oprúc sa lakťami o kapotu auta. To vždy bolo slnko tak horúce a dusné? „Prečo mi nepovieš kde si a môžeme sa porozprávať tvárou v tvár?“
Zasmial sa. „Aká si len rozkošná, keď sa snažíš pripraviť pre mňa pascu. Berieš túto prácu pre agentúru veľmi pekne. Pozri, ja len chcem byť s tebou. Chcem, aby si sa pozerala na mňa tak, ako si sa pozerala na neho. A ako som už povedal, chcem ťa urobiť šťastnou. Viem, že to dokážem. Je to zločin?“
„Keď ukradneš niečo od druhých, áno,“ odpovedala som cez zaťaté zuby. Jeho oddanosť bola sakramentsky milá. Nebolo fér, že som ju dostávala od neho.
Povzdych zapraskal v slúchadle. „Je mi ľúto, ak som ti ublížil. Vážne. Proste som si nemohol pomôcť.  Si všetko, čo som kedy chcel od ženy a po prvý raz v mojom živote sledovaním ťa, som sa naozaj cítil... živý. Kvôli tebe sa oplatí žiť, BelleJamison. A tiež sa oplatí aj umrieť.“
Dočerta s ním, dočerta, dočerta. „Ak ti sľúbim, že na teba nenachystám pascu, zvážiš aspoň stretnutie so mnou?“ Nejako, nejakým spôsobom som ho musela prinútiť pochopiť tú hrôzu, ktorú spáchal. Závisel od toho môj život. „Uvažuj o tom. Môžeme si urobiť nové spomienky. Naše vlastné spomienky.“ Jasné, tie spomienky budú obsahovať mňa, ako ho držím vo zveráku z vetra, pokiaľ mi nedá, čo chcem, ale to nemusel vedieť.
„Jedného dňa, už čoskoro, sa stretneme. Sľubujem. Nateraz... len buď opatrná tam vonku, Zázračné Dievča. Neviem, čo by som urobil, keby sa ti niečo stalo.“ Klik.
Zízala som sa na telefón dlhú chvíľu, krútiac hlavou, premýšľajúc, či to bola iba ilúzia, čo sa práve stalo. Po tom týždni, ktorý mám za sebou, by som o tom ani nepochybovala. Halucinácie sa dali celkom čakať. Ale nie. Nemohla som sa dlho  klamať. Stalo sa to, a ja som nezískala výsledok, aký som chcela. Vlastne som dostala pravý opak. Nesprávny muž bol odhodlaný získať moju náklonnosť.
„Bude v poriadku, Belle,“ povedala Sherridan, ako sme nasadli do Hondy. Zabrala som si volant. A hoci som bola zlý šofér, bola som lepšia než Slečna Nič-také-ako-brzda-neexistujeSherridan.
„Kto bude?“ opýtala som sa, vložiac kľúč a otočiac ním. Motor sa s revom prebral k životu. Hoci prešla iba hodina a pol odkedy som naposledy vyšla von, bolo ešte dusnejšie. Dosť dusno, aby sa roztopila aj Zlá Čarodejnica zo Západu (vymyslená postava z diela Čarodej z krajiny Oz – pozn. prekl.). A podľa niektorých som ňou bola zrejme práve ja. Nastavila som klímu na tak vysoko ako sa len dalo, ale bohužiaľ, to nepomohlo. „Spomienkový Muž?“ Dúfala som, že bude všetko, len nie v poriadku. takpovediac. Doparoma s ním. Neželala som mu žiadne ťažkosti. Väčšinou. Doparoma s ním, doparoma, doparoma, pomyslela som si znova.
Moje emócie boli zamotané pokiaľ išlo o neho. Povedal, že on nie je zlý chlapík a nevyzeral ním byť. A hej, niekde uprostred toho rozhovoru, myslím, že som ho dokonca prestala nenávidieť. Naozaj, nie len na pár sekúnd, zatiaľ čo moje hlúpe srdce mäklo. Stále som bola čertovsky naštvaná, ale už som mu nechcela odrezať gule a nosiť ich ako náušnice. Vôbec. Dôkaz: myslela som na neho, ale z nosa sa mi nedymilo. Proste bol len príliš sladký. Príliš oddaný. Mne. Ten blázon. Myslím, že Romova hypotéza bola správna. Zlodej Spomienok chcel, aby som ho milovala. Nedokázala som to, a to ma nútilo uvažovať, či by som sa vážne mala obávať, čo by sa mohlo stať. Mohol by byť zúfalý? Začal by ubližovať ľuďom, ktorých som milovala? Aby som bola úprimná, nezdal sa mi byť typom, ktorý by sa spustil k násiliu. Chcel, aby som bola šťastná, hovoril. Chcel, aby som bola v bezpečí. Chcem povedať, zavolal mi, aby mi povedal, aby som si dávala pozor. To nie sú činy muža, ktorý by sa  následne pokúsil zabiť ma.
„Hej. Počúvaš ma? Ty vieš o kom hovorím,“ povedala Sherridan. „O Pánovi Citlivom, tvojom parťákovi. Našom nadržanom spolubývajúcom.“
Ach. „Nemôžem o ňom hovoriť.“ Nie bez toho, aby som plakala. Neznášala som, že ho tam musím nechať, cítila som výčitky akoby som bola hrozná priateľka.
„Tak hovorme o mne.“ Jej obľúbená téma. Pravdupovediac, bola to aj jedna z mojich. „Čo myslíš, akú schopnosť dostanem?“ opýtala sa, ako som manévrovala naše auto z prístupovej cesty. Na moje prekvapenie, tmavý sedan s tmavými oknami sa tiež dal do pohybu, udržujúc dokonalú vzdialenosť. Keď som po prvýkrát prišla domov, bolo zaparkované o niekoľko domov ďalej. Všimla som si ho, pretože to bolo jediné ďalšie auto, ktoré bolo na ceste. A pretože mám zo sedanov strach. Zdá sa, že ich používajú všetci agenti – dobrí aj zlí. Mysleli by ste si, že by prišli s niečím originálnejším, ale nie. Sledoval ma niekto? Taká podozrievavá. Nuž, mala som na to dôvod.
Zabočila som doľava. Počkala. Aj sedan zabočil doľava. Zabočila som doprava. Znova čakala. A znova, sedan tiež zabočil doprava. Teraz o tom nebolo pochýb. Mala som za sebou chvost.
Rome? Bola moja prvá myšlienka. Pozrela som sa do spätného zrkadla. Okná boli príliš tmavé, aby sa dalo vidieť dovnútra. Nebol to Rome, rozhodla som sa nakoniec. Či už ma miloval alebo nie, nechcel by ma vystrašiť. Bola to láskavosť od Johna? Poslal niekoho namiesto Roma, aby sledoval moje schopnosť? Táto teória vyzerala veľmi sľubne. Ako moje auto prechádzalo susedstvom, robila som odbočky, ktoré som nepotrebovala a držala oči na sedane. Nemohla som zamieriť k svojmu cieľu, kým som nevedela, kto je za volantom.
„Dobre, Stará mama,“ povedala Sherridan, poklepkajúc svojimi nechtami koralovej farby po konzole medzi nami. „Pokojne môžeš pridať trochu plyn. Máš moje slovo, že nedostaneš šmyk, ak prekročíš rýchlosť o desať kilometrov za hodinu.“
„Veľmi vtipné. Nepozeraj sa, ale myslím, že nás niekto prenasleduje.“
„Čože! Kto?“ okamžite sa otočila na sedadle, vykúkajúc cez zadné okno.
„Povedala som ti, aby si sa nepozerala. Ježiš!“
Obrátila sa, zahľadela sa dopredu a stuhla ako hráč pokru. „Čo by som mala urobiť?“ opýtala sa, hlas sa jej triasol. Strachom? Vzrušením?
„Len... neviem.“ Prebehla mnou nervozita. „Vyber mobil z mojej kabelky.“  Zohla sa a prehrabávala sa obsahom kabelky. Nakoniec vytiahla ten malý čierny prístroj. „Rome na rýchlom vytáčaní. Zatlač jednotku.“
Urobila tak. Potom: „A čo ďalej? Mám s ním hovoriť?“
„Zapni hlasitý odposluch,“ odpovedala som. Nechcela som, aby ten ktobol za nami, nech to bol ktokoľvek, videl, že som s niekým volala.
Zvonilo to. pauza. Znova to zvonilo. Urobí lepšie, ak to zodvihne!
„Už ti chýbam?“ opýtal sa Rome chrapľavo.
Zachvela som sa, potom som zahrešila popod nos. Teraz na toto nebol čas. „Dal ma John sledovať? A buď úprimný. Toto môže byť situácia života a smrti.“
„Doriti.“ Jeho hlas odrazu prišiel o všetku svoju chrapľavosť. „Niekto ťa sleduje?“
Okej. To bola odpoveď na moju otázku. „Čo by som mala urobiť?“ Predtým, vždy keď nás prenasledovali, Rome bol šoférom. Teraz, všetko záviselo odo mňa. Ak by som tu bola sama, nebola by som až tak vystrašená. Ale Sherridanim život bol v mojich rukách.
„Daj mi dve minúty,“ povedal Rome. „Som na ceste za tebou.“
„Mierim južne po Cedaroveja budem pokračovať rovno.“
„Dobre. Zavolám Johnovi. Nedvíhaj žiadne číslo okrem toho môjho.“ Klik.
Sherridan spustila mobil do svojho lona. „Možno to nič nie je,“ povedala, obtierajúc si ruky o svoje džínsy. „Obyčajný Joe, ktorý je na ceste k súkromnému letisku, o ktorom nevie nikto len my.“ Snažila sa, ale bože, chcela som súhlasiť. „Nikto by ťa nesledoval tak nehanebne. Však?“
„Tiež si to myslím.“ Pokiaľ... bol to Spomienkový Muž? Snaží sa ma chrániť? Ale prečo ma takto desí? Strach nebola emócia, ktorú vo mne chcel vyvolať. Ruky sa mi triasli na volante, hánky tak silne ohnuté, až mi z nich vyprchala všetka farba. Mala som pocit, že kosti mám krehké chladom. Bože, nedopusť, aby som zmrazila toto auto. Boli by sme imobilné. Dokonca by som mala odvahu povedať, že aj bezmocné. Mala som schopnosti, jasné, ale pretože boli bez môjho filtra nestabilné, nemohla som ich použiť a riskovať, že zničia celé susedstvo.
Držala som svoju pozornosť prikovanú k spätnému zrkadlu. Sedan udržoval stabilnú vzdialenosť za nami, zdalo sa, že vodičovi ani trochu nevadí moja pomalá jazda. Zatlačila som na plyn, zrýchliac  na dvadsať kilometrov za hodinu. A sedan zrýchlil tiež. Zrýchlila som na dvadsaťpäť kilometrov za hodinu. Sedan si zachoval rovnakú, krátku vzdialenosť medzi nami. Tridsať. Hej. Znova tam bolo to zrýchlenie. Prečo by bol vodič tak rozmarný? Vôbec ho – alebo ju? – netrápilo, že viem o tom, čo sa deje.
„Zaparkované auto sa blíži,“ ozvala sa Sherridan, upútajúc moju pozornosť.
Presunula som svoj pohľad na cestu a uhla som pred nárazom do pickupu. „Vďaka.“
„Aj nabudúce.“
Zapípal mi mobil a Sherridan znova zapla hlasitý odposluch.
„Som takmer na mieste,“ prehovoril Rome bez úvodu. „A John na teba nikoho nenasadil. Si okej?“
„Hej. Našťastie nerobia nič ohrozujúce. Iba s nami držia krok.“
„Mohol by to byť Spomienkový Muž,“ povedal, vysloviac nahlas moju predchádzajúcu myšlienku. „Vidíš vodiča?“
„Ani trochu. Okná sú príliš tmavé.“
Zahrešil. „Muž, ktorý ťa dokáže prinútiť zabudnúť, že si ho videla, by sa netrápil, aby musel ukrývať svoju identitu, takže pochybujem, že je to on.“
Dobrý postreh. Tak kto to bol? „Ak so mnou chceli hovoriť, prečo to neurobili, kým som nakladala svoje veci do auta? Bolo by zo mňa úžasné obecenstvo.“
„Kvôli bezpečnosti. Kamery. Zistíme to. Neskôr. V tejto chvíli ma zaujímajú len tvoje emócie. Ako sú na tom?“ opýtal sa Rome.
„V pohode, sú v pohode.“ otočila som volantom, aby som sa vyhla ďalšiemu zaparkovanému autu, potom som sa vrátila na svoju stranu vozovky. „Žiaden mráz ani-“
Niečo rozbilo moje zadné okno. Zľakla som sa a nechtiac som vybočila z dráhy a na mojom prednom pravom kolese praskla pneumatika. Sherridan skríkla.
„Skloň sa,“ zvrieskla som, dupnúc na plyn a zrýchliac na šesťdesiatku behom niekoľkých sekúnd. Zaplavoval ma strach.
Našťastie poslúchla, vrhla sa na podlahu, s doširoka roztvorenými očami ako taniere dychčala: „A čo ty?“
„Čo sa to, dopekla, stalo?“ dožadoval sa Rome, než som mohla odpovedať.
„Oni  po nás surovo strelili!“ Na pokožke mi vyrazil pot, ale strach, ktorý sa vo mne stále dvíhal, ho okamžite zamrazil, a ja som tak zostala pokrytá jemným leskom ľadu.
Ozvalo sa hlasné pop, potom rana, niečo vrazilo do zadnej časti auta, čo spôsobilo, že naše auto prudko vyrazilo dopredu a potom dozadu. Sherridan znova vykríkla.
„Belle!“ Rome. „Hovor so mnou. Trafili ťa?“
„Práve do nás nabúrali a myslím, že nám prepichli pneumatiku, ale sme v poriadku.“ Ale na ako dlho? Blížila som sa ku slepej uličke. „Práve zabočujem doľava na... ulicu Maple,“ povedala som. Nespúšťala som nohu z plynu, takže gumy (alebo skôr to, čo z nich zostalo) zapískali.
„Vidím ich,“ zavrčal Rome. „Choď doľava na Pine a potom pokračuj rovno. O tri bloky ďalej je výjazd na hlavnúcestu.“
Na nasledujúcej križovatke som prudko trhla volantom. Pneumatiky znova zapískali a ja soSherridan sme boli natlačené na bok, ako auto prudko zmenilo smer. „Čo s nimi urobíš? Nechcem ťa tu nechať samého-“
„Rob, čo som ti povedal.“ Klik.
Cez spätné zrkadlo som sledovala, ako sa Romov sedan približuje. (Vidíte? Zase sedan!) Stále bližšie k nim... bližšie. Nabúral svojím autom do ich. Obe autá poskočili a Rome znova vrazil dopredu. Tentoraz auto tých zlých urobilo plnú otočku. Stiahla som nohu z pedála, porušiac ľad, ktorý sa okolo mňa vytvoril, a ktorý ma spútal do seba a auto spomalilo. Urobila som ďalšiu odbočku, potom ďalšiu, túžiac dostať Sherridan tak ďaleko od akcie, ako to len bolo možné. Nanešťastie ten studený pot okolo mňa stuhol, čím mi znemožnil pohyb a moje oblečenie bolo nepohodlné. Ľad sa dokonca plazil aj po palubnej doske, zmraziac meradlá. Ak to bude takto pokračovať, o chvíľu bude vozidlo samo o sebe nepojazdné. Obzerajúc sa okolo seba, našla som zatienený výklenok vzadu pri dome. Jasné, nevedela som, komu ten dom patrí, ani majitelia nepoznali mňa či Sherridan, ale aj tak som vošla do garáže a zaparkovala.
„Rome ti povedal, aby si zamierila na hlavnú cestu.“
„To áno, ale ja som mu ešte nesľúbila lásku, vernosť a poslušnosť. Zostaň v aute,“ povedala som Sherridan, zatiaľ čo som si vypínala pás. Rome bude potrebovať pomoc, a tú aj dostane.
„Nie. Ja-“
„Ak to neurobíš, majitelia domu sa ho možno pokúsia odtiahnuť. Nevpusti nikoho dovnútra. Och, a v priehradke je pištoľ. Ak sa budeš cítiť ohrozená, začni strieľať a pýtaj sa neskôr.“ Nedala som jej čas odmietnuť. Proste som vyskočila z auta a namierila som si to na ulicu, kde som nechala Roma. Po ceste som dovolila, aby môj strach rástol a znásoboval sa. Čoskoro bola dokonca aj ulica pokrytá patinou z ľadu. Moje čižmy z agentúry sa šmýkali a kĺzali a dvakrát som takmer spadla. Nejako sa mi však podarilo udržať si rovnováhu.
Čo nájdem? Roma – zastreleného a mŕtveho? Bože, nenávidela som sa za takéto zmýšľanie, ale teraz mi to slúžilo ako výhoda. Dokonca ako som o tom uvažovala, v oboch rukách sa mi vytvorili ľadové gule. Pevno som ich zovrela, držiac ich pripravené. Nakoniec mi do výhľadu vstúpili dvaja bojovníci. Nikto nevystúpil zo svojho auta. Namiesto toho, autá do seba stále vrážali, kov škrípal o kov. V diaľke som počula sirény. O chvíľu príde aj polícia. PSI bude musieť poupratovať a to kráľovsky naserieJohna. Svet sa nemohol dozvedieť o nadprirodzenom podsvetí, ktoré s nimi nažíva. Zpanikárili by. Zrejme by sa pokúsili nás uštvať, zabiť nás všetkých. Melodramatické? To si nemyslím. Videla som všetky štyri časti X-menov.
Musela som odtiaľ nejako dostať Roma, skôr než ho zatknú. Ale ako? Priblížila som sa, snažiac sa zo všetkých síl zostať ukrytá v kríkoch. Romovi sa konečne podarilo pritlačiť auto zlých chlapíkov ku stromu. Rozrazil svoje dvere, držiac sa nízko pri zemi. Jeho protivník vyšiel tiež, ale nemohla som ho vidieť, pretože sa držal pri zemi. Ale cez škáru medzi cestou a autom som videla jeho nohy. V čižmách. Veľkých čižmách. Rozhodne to bol muž.
„Vyslov svoje požiadavky,“ dožadoval sa Rome.
„My len chceme to dievča.“
My?
Na zem dopadol ďalší pár nôh. Potom ďalší. Dobrý Bože. Boli tu traja muži – a zrejme všetci mierili na Roma svojimi zbraňami. Zaškrípajúc zubami, zaostrila som svoju pozornosť na muža, ktorý bol ku mne najbližšie, na toho, ktorý urobil tú chybu, že sa narovnal a pokúsil sa zistiť Romovu polohu.Dovolila som jednej z mojich gulí letieť. Netrafila som. ľadová guľa trafila ich auto, rozšíriac sa rýchlo a smrteľne.
„Vypadni!“ zvrieskol na mňa Rome.
Ozvalo sa pop. Potom zasvišťanie. Zohla som sa k zemi. Necítila som, ako mi ponad hlavu preletela guľka, ale vedela som, že tam bola, vzduch nado mnou bol rozhorúčený. Hýb sa! Si na priestranstve. Pretočila som sa tak rýchlo ako to len šlo, ukryjúc sa za plot z kríkov.
Ďalšie pop. Ďalšie zasvišťanie. Zem tesne pred kríkmi vybuchla a rozprášila sa do všetkých smerov.
„Prečo?“ opýtal sa Rome, odvrátiac ich pozornosť odo mňa. „Prečo ju chcete?“ Doparoma s ním. Nechcela som, aby strieľali na neho.
Pop. Bum. Pop. Bum.
Ten zvuk som poznala veľmi dobre. Presne ako som sa obávala, strieľali po Romovi, ich guľky vrážali do auta. Čo by som mala urobiť? Čo, dopekla, by som mala urobiť?
„Prečo asi?“ povedal neznámy hlas. „Peniaze.“
„Kto ju chce?“ Rome. „Možno by sme sa mohli nejako dohodnúť.“
Ozvalo sa odfrknutie.
Nevidela som nič cez zelené listy a možno to tak bolo aj lepšie. Tráva podo mnou sa premenila na ľad, kríky ochabli pod náporom kryštálov. Prikrčila som sa nižšie. Čo by urobil Rome, keby bol na mojom mieste? Postavil by sa a začal by hádzať ľad?
„Si v bezpečí,“ zašepkal za mnou odrazu nejaký hlas.
Takmer som od strachu a šoku vykríkla. Krútila som hlavou doľava-doprava, hore-dole, hľadala som, ale nikoho som nenašla. „Kto je tam?“ zašepkala som späť.
„Nedovolím, aby sa ti čokoľvek stalo, Belle.“ Ďalšie pop sa ozvalo vo vzduchu, tentoraz to bolo tak blízko, že mi takmer praskli ušné bubienky. „Prisahám.“
Od rozbitých áut sa ozvalo bolestivé zaskučanie. Nie Romove, vďakabohu. Potom sa začalo strieľať mojím smerom – dokým Rome a môj strážny anjel nezačali tiež strieľať svoje vlastné guľky. Ďalšie zaskučanie.
„Dvaja dole,“ povedal za mnou chrapľavý hlas. Mužský hlas. Teplý. A trochu aj známy.
Dobrý Bože. Spomienkový Muž. A ja som mala ľadovú guľu s jeho menom. „Kde si?“
„Na ľavo od teba, za stenou domu.“
Pomaly, tak, aby som nepritiahla na seba pozornosť, som sa obrátila. Za stenou vykukol muž, presne, odkiaľ povedal, že je, usmejúc sa na mňa. V jednej chvíli tam bol a v nasledujúcej bol preč. Nebol čas hodiť ľad, čo bol zrejme dôvod, prečo sa ukryl tak rýchlo. Zachytila som letmý pohľad na pieskové vlasy, črty tridsiatnika a vysoké, zrejme trochu štíhle telo. Bol príliš ďaleko, aby som povedala, akej farby boli jeho oči, aj keď som mala dojem, že boli tmavé. Bol príťažlivý, toľko som videla.
„Myslím, že som ti povedal, aby si bola opatrná,“ povedal.
Ako keby toto bola moja vina. „Ja som šoférovala, išla si po svojom,“ odpovedala som, prehľadávajúc oblasť, či ho znova neuvidím.
Vypustil zo seba dlhý, utrápený povzdych. „Asi za to nemôžeš. Si magnet na problémy.“
„Povedz mi niečo, čo neviem,“ zamrmlala som. „Ale vidíš, prečo by bol dobrý nápad vrátiť Romovi jeho spomienky? Vždy sa mi podarí zapliesť do týchto vecí aj svojich milencov.“
„Nepochopila sa ma správne, drahá Belle. Ja mám rád problémy.“
„Bolo by od teba múdrejšie, keby si nám dovolil ju vziať,“ zavrčal niekto od áut, odpútajúc tak moju pozornosť od Spomienkového Muža a uchrániac ma tak pred uvažovaním nad odpoveďou. „V opačnom prípade, po nej pôjdu ďalší a ďalší takí ako my.“
Ako oni – v preklade zabijaci, pomyslela som si, v žalúdku mi vírila nevoľnosť. Takže som bola znova odsúdená na smrť. Opäť. Kedy to skončí?
„Prečo?“ zopakoval Rome.
Ozývali sa kroky. Ich? Romove? Zodvihla som päsť, tú, v ktorej som stále mala ľadovú guľu, a pripravila sa. Ale v ušiach mi začalo zvoniť, ešte predtým, ako som ju mohla hodiť, vystrašiac ma. Nie, počkať. To sirény zvonili, neuveriteľne hlasno.
Prišli autority.
Doriti! Než som mohla začať panikáriť, Rome stál po mojom boku, dychčiac, nádherný. Očividne naštvaný. Najprv som nevedela, kto to je – iba že sa niekto zakráda za mnou – a hodila som po ňom guľu. Ale on ju čakal a uhol sa. Preletela ponad jeho plece, trafila predné dvere domu a premenila ich na obrovskú lízanku.
Zamračil sa na mňa, udržujúc medzi nami priestor, aby sa nepremenil na ľad ako tie dvere. „Bláznivá ženská. Mohol som po nich ísť, zistiť, čo s tebou chceli robiť, namiesto toho, aby som sa s tebou vláčil ako tvoja stráž.“
„A mohli ťa zabiť. Nemôžeš robiť všetko sám. Pokúšať sa o to, ťa len zabije.“ Znova som sa obzerala po Zlodejovi Spomienok, ale už po ňom nebolo ani stopy. „Ak mu ublížiš,“ zavolala som na Spomienkového Muža, „budem ťa nenávidieť do konca života.“
Žiadna odpoveď.
Rome sa na mňa divne pozrel. „Udrela si si hlavu?“
Neodpovedala som mu. Aj on zvykol niekedy ignorovať moje otázky. Ja budem ignorovať tie jeho. „Kde je? Mám na mysli toho, ktorý prežil? A nemali by sme odísť aj my?“
„Utiekol. A áno. Najprv, kde je tvoja pištoľ? Pekná trefa, mimochodom.“
„Nemám pištoľ.“

„Tak čím si na nich strieľala?“ V diaľke policajti po sebe kričali príkazy. Dupot krokov. „Kašli na to. Povieš mi o tom neskôr. Teraz sa musíš upokojiť a my sa odtiaľto musíme dostať skôr, než budeme zatknutí.“ 

10 komentářů:

  1. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za opäť skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad i koírektúru

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat