čtvrtek 2. dubna 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 12



Froté uterák som zovrela tak silne, až mi moje kĺby zaškrípali. Voda z vlasov mi stekala po chrbte. Pokožku som mala vlhkú, zružovenú od pary a teraz, keď som uvidela Roma, aj brnela. Hocikedy inokedy by som len pustila tú látku a pokývala prstom na tohto muža. Hocikedy inokedy by sme sa zasmiali a milovali, a ja by som s údivom premýšľala nad mojím blaženým životom.
Dobre, brala by som to ako samozrejmosť. Ale teraz som bola poučená. Už som vedela, ako rýchlo mohlo byť niečo cenné ukradnuté.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa, vyslovila som tú otázku rozochvene. „Stalo sa niečo?“ Nič iné, len zlé správy by ho dokázali oddeliť od jeho drahocennej Lexis, pomyslela si moja nenávistná časť osobnosti. Pokojne ma volajte Slečna Protivná, to je paranormálna prezývka, ktorú som si nedávno  vyslúžila.
„Nie, nič sa nestalo.“ Rome sa postavil na nohy, rozvinul svoje veľké, silné telo z polosedu. Bola som zvyknutá na jeho výšku, dokonca som ju milovala, ale teraz vyzeral hrozivo. Zastrašujúco. Mračenie potemnilo jeho črty,začula som dunivé vrčanie v jeho hrdle. Jeho mačka chcela na slobodu. Bojovať alebo sa hrať? Bohužiaľ, už som nevedela povedať ktoré z toho. Ale stále som reagovala. Náhle som sa roztriasla a cúvla som o krok dozadu. Moje srdce sa nekontrolovane rozbehlo, búšilo tak silno, akoby som v hrudi mala kladivo.
Nemá na teba žiadny vplyv. Si iba hladná, spomínaš? Hladná na jedlo, dodala som chvatne.
„Rome, môžeš mi povedať, čo tu robíš?“
Zostávajúc ticho, vykročil ku mne. V každom jeho kroku bola smrteľná sila, a na chvíľu by som prisahala, že som bola prenesená do džungle, v ušiach mi hučalo svišťanie stromov a vreskot opíc. Tentoraz som cúvala, dokým som nenabúrala do steny. Až keď bol vzdialený na menej než šepot zastal, jeho telo sa výhražne natlačilo na moje. Jeho divoká vôňa mi naplnila nos, dekadentná pripomienka toho, čo nemám... čo možno už nikdy nebudem mať. Och, nenávidela som tieto druhy depresívnych myšlienok. Kde bolo moje odhodlanie? Napriek tomu som sa pokúsila zadržať dych. Keď to nefungovalo, pokúsila som sa obísť ho. Ale úplne ma pritlačil na stenu, obklopil ma svojou silou a teplom.
„Belle,“ prehovoril nežne.
Musela som natiahnuť krk, aby som sa pozrela hore... hore... na neho – našla tie kryštalické dúhovky víriace zúrivosťou.
Bol naštvaný na mňa? „Ako si sa sem dostal, Pán Vlamač?“ dožadovala som sa, poukazujúc na jeho hriech, než mohol poukázať on na moje, nech boli akékoľvek. „Toto je súkromný majetok a ty do neho už nepatríš.“
„To sotva. Toto je adresa na mojom vodičáku, takže som vedel, že mám kľúč. Použil som ten, ktorý som nespoznával, a hádaj čo, dvere sa otvorili.“
„Nuž, môžeš mi ten kľúč vrátiť. Už tu nežiješ.“
Vyklenul obočie, jeho zúrivosť sa premenila na... pobavenie? Stále odo mňa neodstúpil. „Hovorí kto?“
„Hovorím ja.“ Naklonila som hlavu na bok. „Hovorí Lexis, som si istá.“
Zúrivosť sa vrátila, silnejšia než predtým, takmer iskrila. „Prídem sem, kedy sa mi bude chcieť, dočerta.“
„Prečo?“ opýtala som sa – znova – a potom zahrešila popod nos, keď mi odpoveď vpadla do hlavy. Bol tu, aby ma monitoroval, ako povedal Johnovi, že urobí. Bola by som sa tomu radovala, keby som si tak ľahko nespomenula, ako prisahal, že ma už nikdy nepobozká. „Kašli na to. Kúpim si zlostného psa. Zožerie ťa a vypľuje len tvoje kosti.“
„Som si istý, že sa o to pokúsi.“
Protivný, domýšľavý chlap. Vedel ako veľmi to bolo vzrušujúce? Zrejme. Pokúsila som sa o iný prístup. „Ako vidíš, som v poriadku. Nerobím žiadne problémy ani nepoužívam nezodpovedne ani jeden z elementov. Môžeš ísť.“
To vrčanie sa znova spustilo. „Nejdem nikam. Na verande bola škatuľa, keď som prišiel. S dovolením som ju otvoril,“ dodal, ani nepredstieral, že je zahanbený.
Ďalší darček? A on sa opovážil otvoriť niečo, čo bolo určené pre mňa? „Nemal si právo!“
Namiesto toho, aby obhajoval svoje činy, pokračoval vo vrhaní slov mojím smerom, ako keby to boli nejaké zbrane. „Bola od tvojho tajného ctiteľa.“
Nádych zhlboka, výdych zhlboka. Pokoj je tvoj priateľ. „No, čo to bolo?“
„Spodné prádlo. So slovami Zázračné Dievča vyšité na zadnej strane nohavičiek.“
Toto rozhodne nebolo to, čo som čakala, že povie a moje pery sa zvlnili do pomalého úškrnu.
Jeho oči sa vypúlili ako taniere. „Myslíš, že je to vtipné?“
„Nuž, hej.“ Zrejme som sa mala cítiť pobúrená. Myslím to vážne. Spodné prádlo mi dal muž, ktorého som ani nevidela. A navyše, muž, ktorý ukradol spomienky môjho snúbenca. Ale jedna moja časť si uvedomovala, že ak to bol Zlodej Spomienok, kto mi posielal tie darčeky, konečne začal čerpať z Romovej psychiky a spoznával ma. Čo mám rada, čo nie. To bol presne ten dar, pri ktorom by som bola omdlela, keby mi ho Rome dal.
„Kde je tá škatuľa?“ opýtala som sa.
Jeho ústa sa stiahli do tvrdohlavej čiary ako položil svoje dlane po oboch stranách moje hlavy. „Netráp sa o ňu. Postaral som sa o ňu.“
Ak by som sa nadýchla, moje bradavky by sa obtreli o jeho hrudi. „Netrápim sa, len ich chcem vidieť.“
„Smola. Teraz počúvaj. Cestou sem som sa zastavil v labáku. Na tých čokoládach neboli odtlačky, ale je to veľmi drahá značka, takže sme nasadili agentov, aby sa dostali do databázy distribútora a zistili, kde si ich objednal a odkiaľ.“
Mmm, čokoláda. To vrčal môj žalúdok? „To znie ako plán.“ Položila som dlane na jeho hruď, aby som ho odtlačila, ale jeho srdce bilo rýchlejšie a silnejšie, než som si predstavovala a len s údivom som to sledovala, vychutnávala si ten pocit. A hoci ma od kontaktu koža-na-kožu delila iba jeho košeľa, teplo z neho ma fascinovalo. „A teraz odstúpiš?“ bola to otázka, hoci to mala byť požiadavka.
Rome to neurobil. Namiesto toho sa natlačil bližšie. Tak blízko, že moje tvrdé bradavky sa konečne, blažene, obtreli o jeho hruď. Zalapala som po dychu, on sa sykavo nadýchol.
„SpomienkovýMuž,“ prehovoril, jeho hlas napätý, „bol zrejme v tomto dome. S mojimi spomienkami vie, aké sú najlepšie spôsoby dostať sa dovnútra.“
„Takže sme si na sto percent istí, že je to naozaj on? A vážne, opevnil si toto miesto všetkými možnými bezpečnostnými zariadeniami.“
„Nie na sto percent, to nie, ale sme o tom presvedčení. A on vie presné bezpečnostné postupy, ktoré som použil a vie, ako sa im vyhnúť.“
„Och.“ Aké ľahké by bolo teraz skĺznuť rukami hore a okolo Romovho krku. Aké ľahké by bolo stiahnuť si jeho hlavu k bozku... „Nuž, neublížil mi. Ak je to on.“ Tá zadýchaná zvodkyňa som bola ja?
„Zatiaľ nie. Ale povedzme, že chce, aby si sa do neho zamilovala, tak ako si sa zamilovala do mňa. Chcem tým povedať, že vieme, že sa mu páčili moje spomienky na teba. A ak máme pravdu, pokúsi sa  ti dvoriť, získať tvoje srdce. Keď nebudeš reagovať tak, ako to chce on, môže sa naštvať.“
„Po prvé, podľa toho, čo vieme, ktokoľvek mi necháva tie darčeky, ma chce iba eroticky zviesť.“ Roztiahla som prsty,  cítiac ako mi pod dlaňou stvrdla jeho bradavka. „Po druhé, kto hovorí, že sa nemôžem zamilovať do Spomienkového Muža?“
Rome stuhol. Zdrapol mi paže a zatriasol mnou, prinútiac ma sústrediť sa na jeho tvár. „Nežartuj.“
Vytrhala som sa z tej zmyselnej hmly a moje ruky padli k mojim bokom. „Kto žartuje? Teraz má všetky tvoje spomienky na mňa, čo znamená, že on je tou najmenšou vecou tvojho skutočného ja, ktorú z teba mám.“
„Je nebezpečný, Belle.“
„To si aj ty a medzi nami to fungovalo. Istý čas.“
Jeho zovretie zosilnelo, a on sa sklonil dole, naše nosy pri sebe, jeho rozvlnený dych mi ovieval moje pery. „Ty ma rada provokuješ, však? Nuž, tak hádaj čo. Funguje to. Nedokážem ťa vyhodiť z hlavy, kurva.“ Pustil ma na dosť dlho, aby vrazil päsťou do omietky vedľa môjho spánku. „Ten bozk bol sakramentskou chybou. Mal ťa vypudiť z mojich myšlienok, prinútiť ma prestať uvažovať, ako chutíš.“
Chcel na mňa úplne zabudnúť? Už nikdy na mňa nepomyslieť? Náhle som mala pocit, akoby som bola spútaná, porezaná a do rany mi nasypali soľ. „Myslím, že v tejto chvíli ťa nenávidím,“ povedala úprimne.
Odtiahol sa, obzeral si moju tvár, pokrútiac potom hlavou. „To nie je pravda.“ Jeho pohľad padol k mojim ústam, zotrvával na nich. „Chceš ma.“
Pokojne mohol povedať „vyzleč sa“, týmto chrapľavým tónom, ktorým vyslovil tie slová, ale to sebavedomie ohľadom mojej kapitulácie ma dráždilo. Tak sebavedomý muž by s pokojným pocitom  urobil niečo deštruktívne pre vzťah – ako napríklad ísť domov k svojej bývalej manželke – a myslel by si, že obyčajné ospravedlnenie by napravilo veci.
„Pozri Rome. Milujem ťa. Vážne. A chcem ťa.“ Bože, ako som ho len chcela. Možno to bol môj hlad, ktorý ma prinútil priznať tieto veci, ale nedokázala som zadržať tie slová. „Faktom však je, že si nedovolím, mať ťa.“ Nie teraz. Nie potom, čo ma odmietol. Znova.
Jeho pohľad sa prudko zodvihol a zrazil sa s mojím, zmätok stmavil tie božské dúhovky. „Prečo nie?“
Teraz... trucoval? Určite nie. „Mal by si byť absolútne spokojný s mojím odmietnutím. Myslela som, že sme sa už dohodli, že veci medzi nami zostanú len platonické. To si povedal Johnovi, nie?“
Jeho viečka sa nebezpečne stiahli do úzkych štrbín. „Ja som len sľúbil, že sa už znova nerozhoríš. A nie, že ťa už znova nepobozkám.“
Nádej, tá hlúpa nádej. „Neverím ti. A ty si to nemôžeš rozmyslieť len tak. Ja nie som kus čokolády- “mmm, čokoláda, „-nad ktorou budeš jednu chvíľu slintať, potom v nasledujúcej na ňu zabudneš a neskôr budeš znova uvažovať, že ju zješ.“ Okej, možno to nebola najlepšia analógia. Rome, ako je, zuby a jazyk sa hýbu, pracujú... zachvela som sa. „Viem, aké to je, keď sa milujem s mužom, ktorý ma miluje, a nič iné mi nestačí. Teraz, musíš odísť.“
Presne tie zuby, som sa si predstavovala po celom svojom tele, sa náhle zablyšťali v ukážke agresie. „Nedokážem sa držať ďalej. To je problém. Čo, dopekla, si mi to urobila?“
Hnev mi dal silu. Zovrela som do päste látku jeho košele, kosti tak napnuté, že hrozilo, že sa zlomia. „Na čo narážaš?“
„Obsahujú tvoje sily nejakú návykovú látku? Je to ďalšia z tvojich schopností?“
Takže. Myslel si, že som ho nejako okúzlila, aby po mne túžil, lebo nebolo možné, aby ma chcel, pretože ma miluje, lebo sme mali niečo výnimočné. Mali, pomyslela som si. Kľúčové slovo. Môj ľúbostný život horel v plameňoch okolo mňa a ja som s tým nemohla urobiť nič, len to sledovať.
„Možno obsahuje,“ povedala som smutne. Potoms väčším dôrazom: „Možno, keď nájdem Spomienkového Muža, zadusím ho svojimi bozkami. Možno ma požiada, aby som si ho vzala za manžela a svoje slovo aj dodrží.“ Aj keď som na konci chcela znieť ľahkomyseľne, moja bolesť znela hlasne a čisto.
Čím viac som hovorila, tým viac sa Romove zreničky rozširovali, dokým v jeho očiach nezostala len tenká, čierne čiara. Uchopil mi bradu, pritiahnuc moju tvár k jeho. „Keď som bol malý chlapec, šetril som si peniaze niekoľko mesiacov, pretože som si chcel kúpiť malú jašteričku. Rozprával som ti už o tom?“
„Nie, ale čo to má spoločné s týmto?“ opýtala som sa, hoci som zúfalo túžila počuť ten príbeh. Milovala som ho, ale o jeho detstve som nevedela veľa.
„Len počúvaj. Ako som povedal, šetril som mesiace. Nakoniec som si našetril dosť, išiel do zverimexu, kúpil všetko, čo som potreboval na jeho starostlivosť a vzal malého Drviča Kostí domov.“
„Ty si ho pomenoval Drvič Kostí?“
Pokračoval, akoby som nič nepovedala. „Mal som ho tri týždne, než si ho moja mama všimla. V tom čase som ho miloval, nedokázal som si predstaviť svoj život bez neho.“
Prehltla som hrču, ktorá sa mi formovala v hrdle. „Ale Drvič Kostí?“
„Moja mama ho uvidela a začala panikáriť. Prinútila ma vypustiť ho, držala ma pri sebe, aby som za ním nemohol bežať. Plakal som celé dni.“
„Ja-ja-“ Chcela som ho objať. Toho malého chlapca, ktorým bol, toho muža, ktorým sa stal. Obaja mi boli drahocenní. Odkašľala som si, aby som zakryla, že som zmäkla. „Čo má Drvič Kostí spoločné so mnou?“
Rome sa znova natlačil pred moju tvár. Bol zúrivosťou a bol bolesťou, bol túžením a bol odhodlanosťou. Bol... všetkým. „Odvtedy ľutujem, že som o neho nebojoval.“
„Nerozumiem.“ Bála som sa dúfať.
Sánka mu stvrdla, tak silne a tvrdohlavo, až mi opuchlo srdce. „Pobozkám ťa, Belle. A dotknem sa ťa.“
 Stratila som dych. Alebo skôr mi zamrzol v hrdle, zavesený, odložený. „Nemali by sme to robiť,“ zašepkala som, pretože som nedokázala povedať nie. Ale možno by som nás dokázala vyhovoriť sa z tohto.
„A čo?“
„A to.“ Olízala som si pery. „Nedovolím si mať ťa, dokým sa ti nevráti pamäť.“ Ak dokážem nájsť silu naďalej mu odolávať. V tejto chvíli to vyzeralo byť viac nemožné, než to, že by sa Púštne Dievča rozhodlo, udať sa.
Jeho pohľad sledoval pohyb môjho jazyka. „Spomínam si na náš posledný bozk.“ Z toho zachrípnutého prehlásenia stekala túžbou.
Och, Bože. Môj odpor už začal padať. „Mohla by som ťa popáliť.“ Znova. Mohla by som zapáliť celý dom.
„Mohla?“ Zasmial sa bez veselosti. „Už si to urobila.“
Bojuj s jeho príťažlivosťou. „Je to nebezpečné.“ Pripomienka pre mňa, pre neho.
„Nemusí byť. John mi povedal, že som ti raz zachytil tvoje schopnosti, udržal nás oboch v bezpečí pred nimi.“
„Kľúčové slovo raz.“
„Chcem to vyskúšať znova. A aj vyskúšam.“ Nedal mi čas na ďalšie protesty. Proste len prilepil svoje pery k mojim, jeho jazyk vrazil hlboko a tvrdo a horúco.
Moje ruky boli v jeho vlasoch ešte skôr, než som ich dokázala zastaviť, zovreli mu ich do pästí, nechty sa zabodli do jeho lebky, ako jeho do mojej. Naše jazyky brali a dávali a bojovali, ale nakoniec som mu dovolila, premôcť ma. Jeho pery boli jemné, jeho telo tvrdé. Jedna z jeho rúk mi hnietla prsník cez uterák a bradavka sa premenila na malú, ostrú perlu. Zavzdychal mi do úst. Prehltla som ten zvuk, tá chuť pridala novú úroveň vášne. Prehla som sa proti nemu – áno, Bože, áno, tak dobré – jeho erekcia sa o mňa obtierala, zdravý rozum sa pokúšal svojou hroznou hlavou dobiedzať.
Ovládaj sa. Nedaj mu všetko. Zadrž jednu svoju časť.
Ale prečo? Plakalo moje srdce.
Bez jeho pamäte ti ublíži, keď milovanie skončí. A ako si sa mu snažila pripomenúť, mohla by si ho zabiť svojím ohňom. Možno nebude schopný ovládnuť tvoje schopnosti, ako to robieval kedysi, aj keď si myslí, že to dokáže.
Pravda, veľká pravda. Musela by som byť opatrná, zostať vo vedení. Vychutnať si ho, áno. Na malú chvíľu. Pretože som mu už jednoducho nedokázala ďalej odolávať. A potrebovala som zabudnúť, aj keď len na krátko, akou bezútešnou priepasťou sa stal môj život. Ale ako dorážal zdravý rozum, musela som jednu časť seba zadržať. To bol jediný bezpečný spôsob, ako som si mohla dovoliť tento bozk. A ja som musela mať tento bozk, pretože Rome ma hltal, ako keby ma potreboval k prežitiu. Bol tu, v mojom náručí, túžil mať zo mňa viac. Bol mužom, ktorého som milovala, muž, za ktorého sa – snáď – vydám.
„Chcem sa ťa dotýkať,“ povedal, pustiac moje vlasy, potiahol za môj uterák.
„Nie. príliš veľa,“ povedala som medzi uhryznutiami a oliznutiami.
„Chcem sa ťa dotýkať. Chcem, aby si sa ma dotýkala.“
Sťahovala som mu košeľu cez hlavu, ešte než dokončil vetu. Hodila som látku na podlahu na zabudnutú kopu. Potom som položila svoje dlane na jeho hruď a zalapala po dychu. Bol horúci, tvrdý aj mäkký, ako keby v jeho žilách prúdi oheň, ako keby bol kameň pokrytý hodvábom.
„Si tak nádherný.“  Chýbal mi tento kontakt s ním. Toto spojenie.
„Nie tak nádherný ako ty.“ Zlízal si cestičku po mojom hrdle, potom si ju vylízal naspäť hore. „Dotýkaj sa ma ešte, ale aj bozkávaj. Tvoje ústa ma zabíjajú, a ja chcem umrieť.“
„Takto?“ Bozkami som si urobila cestičku po jeho krku, ako to urobil on po mojom, moje nechty jemne škrabkali jeho chrbát. Po celý čas, oheň prúdil v mojich žilách. Cítila som, ako ožívajú prvé plamienky, iskrili. Potlačila som ich, použijúc každý kúsok sily, ktorý som mala.
„Bola si vyrobená pre mňa, však? Moje najsladšie pokušenie.“ Jeho prsty prebehli po spodku môjho uteráka, pomaly ho ťahal hore... hore... odhaľujúc moje stehno kúsok po kúsku. Keď dosiahol krivku môjho zadku, zastavil a pohral sa s ňou, masíroval ju. „Dokonalosť.“
Uhryzla som ho do ohryzku na hrdle tak, ako to mal rád a on zasyčal. „Buď opatrný, Rome, miláčik, inak sa do mňa znova zamiluješ.“
Chvíľku neodpovedal a spálňa sa ozývala zvukom nášho dychčania. „Pomilujem ťa v tom mačacom kostýme, aj bez neho. To viem.“ Takže Sherridan mala pravdu, aj čo sa týkalo nosenia, aj vyzliekania. Zásah! Ale nemala som čas tešiť sa – uh, zdržiavať sa tou myšlienkou, pretože prehol svoje boky, obtrúc svoju erekciu medzi mojimi nohami.
Vykríkla som od rozkoše, musela som posilniť svoje zovretie nad mojím vnútorným ohňom. „A čo tie šaty? Pomiloval by si ma aj v nich?“
Jemne sa zasmial, temne. „V tých šatoch si mi takmer spôsobila zlyhanie srdca. Potom, v ničom, bola si fantázia, ktorá sa stala skutočnosťou. Potom, v tom podprsenkovomtope a minisukni som nad tebou slintal. Teraz, v uteráku, si splnený sen.“
„Ne-nerozprávaj takto.“ Oheň vo mne sa vzpínal, aby sa vyslobodil. Ešte ďalšie takého reči, a ja stratím kontrolu nad ohňom.
„Ako ti to ide?“ opýtal sa ma, akoby zachytil môj zápas.
„Horím,“ odpovedala som pravdivo a potom olízala jednu z jeho bradaviek. Nedokázala som si pomôcť. Prešlo mnou chvenie a preskočilo do Roma. „Ale som okej. Mám to pod kontrolou, kým udržíme veci fyzické. Žiadne emócie.“
Svaly na jeho bruchu sa roztriasli , zaplietol sijednu ruku do mojich mokrých vlasov, pevne ich potiahol. Tá druhá zostala na mojom zadku, stihla mi ho. „Daj mi tú horúčavu, zlatko.“
Od šoku som zamrzla, od radosti. Zlatko. Práve ma nazval zlatkom. Tak ma volal PSP – pred stratou pamäte. Časť zo mňa si myslela, že už nikdy nebude od neho počuť tú zdrobneninu. Ale počuť ju teraz, kým som bola v jeho náručí... nebola možnosť ako zastaviť nával emócií, čo bolo ako pridanie oleja do ohňa vo mne.
„Čo?“ opýtal sa, jeho zovretie na mojich vlasoch sa uvoľnilo, ale nie na mojom zadku.
„N-nič.“ Prázdna myseľ, Belle. Prázdna myseľ. Iba túžba je teraz vítaná. Vybozkávala a zlízala som si cestičku od jednej bradavky k druhej a venovala jej rovnakú starostlivosť. Bol proti mne tvrdý, tvrdý a hrubý a dlhý. Vedela som, aké úžasné to je, keď do mňa vkĺzne, vtlačí sa hlboko, až po koreň.  Roztiahol by ma a ja by som to milovala. Obaja by sme boli bez myšlienok, stratení a rozkoš by bola neobyčajná. Vybuchli by sme ako rakety.
Ale čo by sa stalo potom?Znova som sa pristihla, ako o tom uvažujem. Toľko na tému prázdna myseľ. Znova, akoeby vycítil môj vnútorný boj, obtrel sa o mňa, raz, dvakrát až som zavzdychala, opäť som sa stratila. Tá rozkoš bola až sakramentsky príliš dobrá. Oheň vo mne zúril čoraz vyššie a vyššie. Zvierala som ho pevnejšie a pevnejšie, držiac ho v zajatí. Ale na ako dlho ešte?
„J-ja potrebujem chvíľku,“ dychčala som. Prudko som odtiahla svoje boky dozadu, preč zdosahu dotyku. Potom niekoľko hlbokých, rozochvených nádychov a ja som stále nemala takú kontrolu, ako by sa mi to páčilo.
Rome prešiel bruškom prsta po krivke môjho líca. „Čo sa deje, zlatko?“
Znova zlatko. „Len potrebujem chytiť dych.“
„Hej. Jasné. Daj mi svoju horúčavu,“ prikázal znova.
„Nie.“ Keď sa jeho prsty začali kĺzať po mojom krku a približovať sa ku kraju uteráka, prechádzajúc po ňom, akoby ho chcel stiahnuť a pohladiť moje bradavky, koža na kožu, možno by sa zohol a pobozkal ma na bruško, než by obmyl túžbu medzi mojimi nohami, oheň vo mne by rástol, šíril sa, čoskoro sa dožadoval voľnosti.
Potrebovala som ho odtlačiť. Rozhodla som sa spustiť ruky k svojim bokom. Vystrela som sa, ale nedokázala som sa pozrieť do jeho očí. Ešte nie. Tie oči ma vždy zotročili. „My- my musím prestať. Nateraz.“
„Práve sme začali,“ povedal, ale jeho prsty ukončili svoj pohyb.
Bože, ja viem, pomyslela som si, už teraz žialiac nad tým, čo mohlo byť. Bolo toho tak veľa, čo sme mohli robiť, tak veľa, čo som túžila urobiť. „Je mi to ľúto.“
Povzdychol si. „Buď si zmenila názor a nechceš ma, o čom pochybujem, keďže cítim sladkosť tvojho vzrušenia alebo sa bojíš dať mi svoj oheň.“
Nohy sa mi chveli tak veľmi, že som čakala, že spadnem každú chvíľu, a tentoraz to chvenie prišlo z niečoho iného ako z hladu, niečoho iného ako hnevu. Mal pravdu, prišlo to zo strachu. „Nezáleží, ktorý predpoklad je správny. Povedz mi, že si spomínaš na náš spoločný život.“ Niečo, čokoľvek. Až vtedy mu budem môcť veriť, že mi bude riadnym filtrom.
Ticho.
Prerušila som nával bolesti, než ma mohol zbombardovať. „Preto musíme prestať. Nepamätáš si na mňa, a kým si nebudeš, nič odo mňa nedostaneš. Ako som povedala, nedovolím ti pretiahnuť ma akoby som bola niekto neznámy. Chcem tvoju lásku alebo nič.“ Budem si to musieť zapamätať, keďže som mu podľahla tak ľahko a tak rýchlo.
„To znie fér,“ povedal Rome rovnomerne. Zodvihol hlavu, s dlaňami vo vzduchu odstúpil, už ma neobklopoval.
Oprela som sa o stenu, aby som sa udržala vzpriamenej polohe, preklínajúc stratu kontaktu. Hlúpe dievča, plakali moje hormóny.

„Ale dúfam, že rozumieš, že mám v pláne prinútiť ťa, rozmyslieť si to,“ dodal a odkráčal z mojej spálni a z domu.Dvere sa za ním s cvaknutím zatvorili. 

13 komentářů:

  1. Vďaka za opäť skvelú kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  4. Diky za preklad :)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za skvělou kapitolku ;-)

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  9. Srdečná vďaka za preklad a korektúru!!!!

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  11. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat