středa 3. prosince 2014

Nejtemnější anděl - Kapitola 11



HODINY DRŽAL LYSANDER Bianku v ohybe paže, zatiaľ čo spala, obdivoval - to bolo to, po čom najviac na svete túžil a dal jej to - a napriek tomu mal tiež starosti.
Vedel, čo to znamená, vedel aké ťažké to bolo pre Harpyu, keď nechá padnúť svoju ostražitosť a zaspí vedľa niekoho iného. To znamenalo, že mu verila, že ju ochráni a zachová v bezpečí. A bol rád. Chcel ju chrániť. Dokonca aj pred samým sebou.
Ale mohol? To nevedel. Boli takí rozdielni.
Až kým sa nedostali do postele, tak je to.

Nemohol tomu uveriť, čo sa vlastne stalo. Stal sa kreatúrou pocitov s najnižšou naliehavosťou, na ničom nezáležalo. Potešenie ... na rozdiel od niečoho iného, čo kedy zažil.  Jej chuť bola ako med, jej pokožka taká jemná, chcel byť v nej po zvyšok večnosti. Jej zvučné stonanie - aj jej výkriky - boli pohladením v jeho ušiach. Miloval z toho každý okamih.
Keby bol povolaný do boja, nebol si istý, či by bol schopný ju opustiť.
Aj keď prečo ona?  Prečo bola práve ona tou, ktorá ho zaujala?
Klamala mu pri každej príležitosti. Bola stelesnením všetkého čím pohŕdal. Napriek tomu ňou nepohŕdal. Za každú chvíľu, čo bol s ňou, chcel viac. Všetko, čo robila, ho vzrušovalo. Potešenie, ktoré našla v jeho náručí...bola bez hanby, bez zábran, požadovala, všetko čo jej mohol dať.
Bol by ňou tak fascinovaný, keby viedla bezúhonný život? Keby bola viac cudnejšia? To si nemyslel.  Páčila sa mu presne takáto.
Prečo? Premýšľal znovu.
Kým sa lenivo preťahovala, zmyselne proti nemu, stále nemal odpoveď. Ani nevedel, čo si s ňou počne. Už sa ukázalo, že ju nemohol nechať samú. A teraz, keď o nej všetko vie, bolo by ešte viac nemožné jej odolať.
„Lysander,“ povedala, zastreným pokojným hlasom.
„Som tu.“
Zažmurkala, otvorila oči, otrasene sa vzpriamila: „Zaspala som.“
„Ja viem.“
„Hej, ale cítim sa vyspato.“ Prešla si rukou dole po jej krásnej tvári, otočila sa a pozrela dole vedľa neho so zraniteľným úžasom. „Mala by som sa za seba hanbiť, ale nehanbím. Čo sa to so mnou deje?“
Natiahol ruku a prešiel jej špičkou prsta po opuchnutých perách. Aké ťažké by bolo pobozkať ju? „Ja ... ospravedlňujem sa,“ povedal, „stratil som kontrolu na chvíľu. Nemal som si ťa vziať tak..“
Pohrýzla ho do prsta, jej seba-obviňovanie sa rozplynulo v prospech pobavenia. „Počuješ ma sťažovať sa na to?“
Uvoľnil sa. Nie, nepočul jej sťažovanie. V skutočnosti sa zdala byť úplne nasýtená. A to urobil on. Dal jej potešenie. Naplnila ho pýcha. Pýcha - smiešna emócia, ktorá často viedla k pádu človeka. Bolo to, ako by ho Bianka chcela nechať padnúť? Kvôli jeho pokušeniu, by mohol padnúť.
S povzdychom sa zvalila späť k nemu. „ Zrazu si zvážnel. Chceš sa o tom rozprávať?“
„Nie.“
„Chceš sa so mnou rozprávať o niečom inom?“
„Nie.“
„Fajn, veľmi zle,“ zamrmlala, ale počul v hlase vrstvu uspokojenia. Užívala si to, že robil veci, ktoré robiť nechcel – alebo si myslel, že ich nechce robiť?  „Vzhľadom k tomu, že budeš hovoriť. A veľa. Mohol by si začať s tým, prečo si ma prvýkrát uniesol. Viem, že si ma chcel zmeniť, ale prečo? Stále to neviem.“
Nemal by jej to povedať, mala už  nad ním dosť moci a poznanie pravdy, by zvýšilo jej moc. Ale samozrejme chcel, aby pochopila, aký bol zúfalý. Bol. „V srdci mojich povinností, som držiteľ mieru, a ako tak musímdosť často nahliadnuť do životov Lordov z Podsvetia, aby som sa ubezpečil, že dodržiavajú nebeské zákony. Ja ... uvidel som ťa s nimi. A tak, ako sa ukázalo, mojou reakciou v ten deň, som si uvedomil, že si mojím pokušením. Jediná vec, ktorá ma môže strhnúť z mojej spravodlivej cesty.“
Znovu sa posadila, tvárou k nemu. Oči sa jej rozšírili s ... potešením? „Skutočne? Ja sama ťa môžem zničiť?“
Zamračil sa. „To neznamená, že by si sa mala snažiť a urobiť to.“
So smiechom sa sklonila a pobozkala ho. Jej prsia sa tlačili oproti jeho hrudi, znova sa mu rozhorela krv, takým spôsobom, ako to dokázala len ona. Ale skončil s bojovaním, skončil s bránením sa tomu. „To nebolo to, čo som mala na mysli. Som rada, že začínam byť pre teba dôležitá, myslím.“ Tvár jej zrazu rozkvitla farbou. „Počkaj. To nebolo to, čo som mala na mysli, aj keď. Čo sa snažím povedať je, že je ti odpustené, že si ma hodil do tvojho paláca na oblohe. Urobila by som to isté, keby bola opačná situácia.“
Nečakal, že odpustenie príde tak jednoducho. Nie od nej. Mračenie sa zintenzívnelo, keď vzal jej líca a prinútil ju, aby sa mu pozrela do očí. „Prečo si so mnou? Viem, že nie som tým, čo váš druh považuje za prijateľné.“
Pokrčila strnulo ramenami. „Myslím, že si mojím pokušením.“
Teraz už chápal, prečo sa usmiala po jeho priznaní. Chcel kričať so spokojným smiechom.
„Ak sa chystáme byť spolu,“ zarazila sa a čakala. Keď prikývol, uvoľnila sa a  pokračovala, „potom si myslím, že by som mohla okrádať len bezbožných.“
Bol to ústupok. Ústupok, o ktorom si nemyslela, že by jej dovolil. Skutočne ho musela mať rada. Musí s ním chcieť tráviť viac času.
„Tak počúvaj,“ povedala, „moja sestra sa o týždeň vydáva, ako som ti predtým povedala. Chcel by si ísť so mnou? Ako môj hosť? Ja viem, ja viem. Je to narýchlo. Ale nemala som v úmysle ťa pozvať. Mám na mysli, to že si anjel.“ V jej hlase bol odpor. „Ale miluješ ako démon, tak si myslím, že by som mala, neviem, predstaviť ťa alebo také niečo.“
Otvoril ústa k odpovedi. Čo chcel povedať, to nevedel.  Nemohol povedať ostatným o ich vzťahu. Nikdy. Ale hlas ho zastavil.
„Lysander. Si doma?“
Lysander okamžite spoznal hovorcu. Raphael, anjel bojovník. Panika ho skoro pridusila. Nemohol nechať toho muža, aby ho takto videl. Nemohol dovoliť nikomu z jeho druhu, aby ho videl s Harpyou.
„Musíme prediskutovať Olíviu,“ zavolal Raphael. „Môžem vstúpiť do tvojho príbytku? Je tam nejaký druh bloku, ktorý mi v tom bráni.“
„Ešte nie,“ zvolal. Bola v jeho hlase panika? Nikdy to nezažil, takže nevedel, ako proti nej bojovať. „Počkaj na mňa. Objavím sa.“ Posadil sa a vykĺzol z postele, od Bianky. Schmatol svoje rúcho alebo skôr kúsky z neho, z podlahy a omotal ho okolo seba.  Okamžite ho splietol dohromady, aby sa doň navliekol. Materiál ho očistil, zotrel Biankinu vôňu.
Neskôr, v duchu zaklial. S najlepším úmyslom.
„Nechaj ho vojsť,“ povedala Bianka, ľahostajne upravovala plachtu okolo nej, „mne to nevadí.“
Lysander bol stále k nej chrbtom: „Nechcem, aby ťa videl.“
„Neboj sa. Zakryjem svoju nahotu.“
Neodpovedal jej. Na rozdiel od nej jej nechcel klamať. A ak jej nechce klamať, musí jej ublížiť. Nechcel urobiť ani to.
„Tak ho už zavolaj,“ povedala so smiechom. „Chcem vidieť, či všetci anjeli vyzerajú tak hriešne, ale správajú sa ako svätý.“
„Nie. Nechcem ho pustiť dnu práve teraz. Pôjdem mu naproti. Ty ostaneš tu,“ povedal. Stále nie tvárou k nej.
„Počkaj. Si žiarlivý?“
Nedal jej odpoveď.
„Lysander?“
„Ostaň ticho. Prosím. Steny oblaku sú tenké.“
„Ostaň ... ticho?“ Uplynul okamih vo veľkom tichu, ktoré požadoval. Ibaže, také ticho sa mu nepáčilo. Počul šušťanie tkaniny a ostré nadýchnutie. „Nechceš, aby vedel, že som tu, všakže? Hanbíš sa za mňa,“ šokovane povedala. „Nechceš, aby tvoj priateľ vedel, že si so mnou.“
„Bianka.“
„Nie. Nemusíš už nič hovoriť.“ S každým slovom, jej hlas stúpal. „Bola som ochotná ťa vziať na sestrinu svadbu. Aj napriek tomu, že som vedela, že sa mi bude rodina smiať alebo budú znechutený. Ale ty nie. Chystáš sa ma schovávať. Ako by som bola niečím hanebným.“
Otočil sa k nej, zlosť z neho priamo vyžarovala. Na ňu, na neho. „Ty si niečo hanebné. Zabíjam bytosti ako si ty. Nezamilujem sa do nich.“
Nepovedala nič. Len sa na neho široko pozrela s bolesťou naplnenými očami. Tak veľa bolesti, až sa zapotácal. Ostrá bolesť mu prešla hruďou. Ale ako videl, jej bolesť sa premenila do zúrivosti, ktorá ho poriadne prevyšovala.
„Tak ma potom zabi,“ zavrčala.
„Vieš, že to nespravím.“
„Prečo?“
„Pretože!“
„Nechaj ma hádať. Pretože si v hĺbke duše stále myslíš, že ma môžeš zmeniť. Myslíš si, že sa zo mňa stane čistá, cnostná žena, ktorou chceš, aby som bola. Fajn, kto si ty, aby si tvrdil, čo jej cnostné a čo nie?“
Zdvihol obočie. Odpoveď bola zrejmá a nepotrebovala byť vyslovená.
„Povedala som ti, že odteraz už budem ubližovať len bezbožným? Fajn, prekvapenie! To je to, čo robím od počiatku. Koláč, ktorý si ma videl zjesť? Majiteľ reštaurácie podvádza v kartách, berie si peniaze, ktoré mu nepatria. Ukradnutá peňaženka? Vzala som ju od muža podvádzajúceho svoju ženu.“
Zažmurkal na ňu, nebol si istý, že počul správne. „Prečo si to predo mnou tajila?“
„Prečo, zmenilo by sa to, čo si o mne myslíš?“ Zhodila zo seba prikrývku a stála vo svojej slávnej nahote. Pokožku mala stále horiacu, odrážali sa od nej viacfarebné svetlá - dotýkal sa tej pokožky. Tmavé vlasy kaskádovito okolo nej - chytal v päsť tieto vlasy.
„Chcem byť s tebou,“ povedal. „Naozaj chcem. Ale musí to byť v tajnosti.“
„Myslela som na to isté. Dokým sme neurobili to, čo sme urobili,“ povedala a náhlivo sa obliekala. Jej oblečenie nebolo ako jeho, neopravili sa na nej samé a to, ako bolo roztrhané tričko odhaľovalo viac než schovávalo.
Skúsil to znovu. Pokúšal sa, aby porozumela. „Si všetkým oproti čomu stojí môj druh, Bianka. Trénujem anjelov, aby zabíjali démonov. Čo by povedali na to, keby som ťa mal ako spoločníčku?“
„Tu je lepšia otázka. Čo by povedali na to, že si skrýval svoj hriech? Pretože to je to, ako ma vnímaš, všakže? Ako svoj hriech. Ty si taký pokrytec.“ Vyrazila oproti nemu, ale tak, aby sa ho nedotkla. „A ja nebudem s pokrytcom. To je horšie ako byť s anjelom.“
Myslel si, že chce dobehnúť Raphaela a chváliť sa svojou prítomnosťou. Dosť šokujúce, že to neurobila. A pretože jej nemohol nariadiť, aby zostala, keď povedala: „Chcem odísť,“ oblak sa otvoril pri jej nohách.
Zmizla, padajúc cez oblohu.
„Bianka,“ vykríkol. Lysander roztiahol svoje krídla a skočil za ňou. Minul Raphaela, ale v tej chvíli mu to bolo jedno. Chcel len Bianku v bezpečí – a zotrieť bolesť a hnev z jej výrazu.
Musela sa obrátiť tvárou dole, aby zvýšila svoju hybnosť. Musel zastrčiť svoje krídla do chrbta pre zvýšenie tej svojej. Nakoniec ju chytil v polovici cesty a objal ju okolo svojimi ramenami, chrbtom tlačila do jeho brucha. Nebila sa, nepožiadala ho, aby ju prepustil, na čo bol vlastne pripravený.
Keď dorazila do svojej chaty, narovnal ich, roztiahol krídla a spomalil. Keď pristáli, snehom stále pokrytá zem  zapraskala. Neodtiahla sa. Neutekala. Niečo iné, na čo nebol pripravený.
Bolo zrejmé, že o nej vedel veľmi málo.
„Takto to bude najlepšie, vieš," povedala sucho, otočená chrbtom k nemu. Vietor jej vlasmi udieral do jeho tváre. „Aj tak toto bolo moje skoršie rozhodnutie. Nikdy som ťa nemala pozvať na svadbu. Sme príliš odlišní, aby to fungovalo.“
„Bol som ochotný to skúsiť,“ precedil medzi zuby. Neurob to, pomyslel si. Neskonči to  s nami.
Zasmiala sa bez humoru a začudoval sa rozdielu medzi týmto smiechom a smiechom v jeho oblaku. Začudoval sa a zosmutnel. „Nie, ty si ochotný ma schovávať.“
„Áno. Predtým, ako som sa pokúsil skúsiť, akoby to fungovalo. Chcem byť s tebou, Bianka. Inak by som za tebou nešiel. Opustil by som ťa sám, hneď od začiatku. Nesnažil by som sa ti ukázať svetlo.“
„Si taký nafúkaný somár,“ vyštekla. „Ukázať mi svetlo? Prosím! Chceš, aby som bola perfektná. Nevinná. Ale čo sa stane ak zlyhám? A ja zlyhám, vieš? Dokonalosť proste nie je vo mne. V jeden deň to budem preklínať. Tak, ako teraz. Seriem na teba. Jedného dňa si vezmem niečo len tak, pretože je to pekné a chcem to. Zničilo by ma to v tvojich očiach?“
„Nebolo to tak dávno,“ vyprskol späť.
Zasmiala sa znovu, tentokrát pochmúrnejšie, ponuro. „Šatka, ktorú som vzala bola vyrobená pracujúcimi deťmi. Takže som ešte neurobila nič také strašné. Ale urobím. A vieš ty čo? A ak by si urobil niečo nechutne spravodlivé, nestarala by som sa.  Stále by som ťa chcela vziať na svadbu. Toto je rozdiel medzi nami. Zlo alebo nie, dobro alebo nie, chcela som ťa.“
„Ja ťa chcem tiež. Ale nebolo by to vždy takto, a ty to vieš. Starala by si sa.“ Zovrel ju pevnejšie. „Bianka. Môžeme to vyriešiť.“
„Nie, nemôžeme.“ Konečne sa otočila tvárou k nemu. „To by si vyžadovalo pre teba druhú šancu, a ja ti druhú šancu nechcem dať.“
„Nepotrebujem druhú šancu. Len potrebujem, aby si o tom popremýšľala. Uvedomiť si, že náš vzťah musí byť ukrytý.“
„Nechystám sa byť tvoje hanebné tajomstvo. Lysander.“ Oči sa mu zúžili. Snažila sa odohnať jeho ruku a to sa mu nepáčilo. „Kradla si v tajnosti. Spala si v tajnosti. Prečo nie toto?“

„To, že nepoznáš odpoveď, dokazuje, že nie si taký bojovník, ako som si myslela. Prajem ti pekný život, Lysander,“ povedala, vytrhla sa prudko z jeho objatia a odchádzala bez toho, aby sa obzrela späť. 

15 komentářů:

  1. Ach boze, to je osel. .... Děkuji za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc :) blbec

    OdpovědětVymazat
  3. Nikol: Super vdaka za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. No tak to po... Bude se chlapec muset snažit aby ho vzala zpět. Dobře mu tak!!! Děkuju :-)

    OdpovědětVymazat
  5. A že anjel... somár to je :-)
    Vďaka za korekciu a preklad.

    OdpovědětVymazat
  6. poriadny blbec, ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  7. Vďaka za skvelú kapitolu!!!

    OdpovědětVymazat
  8. Dakujem za preklade:)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat