neděle 7. prosince 2014

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 4


"Kurva! Zradkyňa! Klamárka!“ Vrazila som päsťou do Lexisinej lícnej kosti. Zvyčajne bolo mojím prvým inštinktom nebojovať, ale povedať niečo ostré a utiekla. Avšak, počas týchto posledných dní bola úroveň môjho hnevu tak vysoká, že správať sa teraz takto bolo takmer úľavou. Aspoň fyzicky. Mala som pocit, akoby som na túto chvíľu čakala večnosť.

Hlava jej prudko trhla do strany, a ona zakopla dozadu pár krokov, narovnala sa a zazrela na mňa. Jej pohľad neopúšťal môj, opakom ruky si zotrela sadze z mojej horiacej pokožky a stekajúcu krv z rany, ktorú spôsobil môj zásnubný prsteň. Rome si na mňa nespomínal, ale Lexis v dohľadnej dobe nezabudne, čo pre neho znamenám. Nemala som v pláne zložiť si prsteň, a bola som si sakramentsky istá, že ho nepredám. To teda nie, dočerta.
„Nemáš čo povedať?“ dychčala som, len ťažko som dokázala udržať v sebe plamene, ktoré vo mne horeli. Každú chvíľu mohli zo mňa vybuchnúť, spáliť všetko a všetkých okolo mňa.
Dobre, pomyslela som si. Nech sa to stane.
„Odpáľ z mojej tváre, Belle. V tejto hre som lepšia než ty. Ver mi, nechceš sa si so mnou začať.“
„Och, ale ja chcem. A netrápi ma, či ma premeníš na prach, pretože ti len tak nedovolím odísť.“
Lexis a ja sme kúsok od seba, v telocvični, ktorú John mal pre svojich agentov. Po tom, čo som odišla od Roma, prehľadala som celú budovu a našla ju tu, cvičiac na bežeckom páse. Jeden pohľad na mňa a zoskočila dole, očividne pripravená len na zapálený rozhovor.
Vtedy som ju udrela.
Možno bola mocným médiom, ale nebola schopná predpovedať veci, ktoré sa mali stať jej.  A tak ako som to plánovala urobiť s mojimi nepriateľmi, využila som jej slabinu proti nej a neľutovala som to.
„A mimochodom, prečo si tu? Prečo nevypočúvaš jedného z väzňov, ako ti bolo povedané?“ Odpoveď som už poznala. Čakala na mňa. Alebo skôr na šancu skočiť po Romovi, aby zistila či si na mňa spomína. Pot jej stekal po hrudi, cez jej žiarivú červenú športovú podprsenku a dole po rovinkách jej rovného brucha. „Mám to brať tak, že si s ním nemala šťastie?“ opýtala sa, tým namysleným tónom, ktorý som tak nenávidela.
Bingo. Mala som pravdu. „Nie, vďaka tebe.“
Prebehla ňou vina, ale rýchlo zmizla. „Nie si pre neho tá pravá. Je čas, aby ste si to obaja uvedomili.“
„Vážne?“ Pred jeho poslednou misiou  ma Rome učil bojovať. A bojovať neférovo. Bez upozornenia som vykopla nohu a kopla ju do brucha. Dych jej vyrazil z úst ako sa šmykla dozadu a inštinktívne sa zhrbiac.
Ostatní agenti boli v miestnosti, a ja som ich začula mrmlať: „Stovku na Lexis. Tá baba je zručná!“
„Blbec, nevidel si temperament Monumentálne Vodnej Hadice. Idem do toho.“
„Je ešte niekto iný týmto tak vzrušený ako ja?“
„Nechceš to,“ zopakovala Lexis, narovnajúc sa. Dokonca aj ako spotená a strapatá, bol na ňu krásny pohľad. Lesklú dĺžku jej čiernych vlasov mala stiahnuté do chvosta, jej zelené očijasne žiarili a ružová zafarbila exotický sklon jej líc.
„Čo si urobila mne, Romovi a Tannerovi je ľstivé a zlé, a ty to vieš. Niekto ťa musí potrestať a ja sa s radosťou hlásim.“
„Nezaujíma ma, či je to zlé. Nezaujíma ma, či ti to ubližuje. Nemôžem!“ Lial sa z nej spravodlivý zápal, ktorý len posilnil môj hnev. „Milujem ho.“
Vyprskla som, ohromená jej logikou. „A preto je tvoje správanie v poriadku? Ak by si ho naozaj milovala, varovala by si ho pred nebezpečenstvom, ktorému čelil. Ak by bola situácia opačná, ak by som vedela, že ho stratím, aj tak by som ho bola varovala, aby som ho zachránila. To je skutočná láska. Ale hádaj čo? Na ničom z toho nezáleží. Ty si mala svoju šancu. Pokašľala si to, dala mu kopačky a on sa pohol dopredu. Teraz chce mňa.“
Zodvihla bradu, a dopekla, ešte nikdy nevyzerala viac povýšenecky. „Chcel ťa. Len ťa chcel. Tieto dva dni už chce mňa. Chce byť rodinou pre Sunny, takou rodinu, akou sme boli predtým.“
Prebehla som si jazykom po zuboch, v mojich ústach bol oheň, pálil, až na pľuzgiere. Určite tu bolo niečo, čo by som mohla povedať, aby som ju prinútila pochopiť hĺbku jej zrady. Určite... prosím. „Raz si povedala, že vieš, že on nie je muž pre teba, že bude milovať inú. Čo sa zmenilo?“
„Všetko,“ skríkla, rozhodiac rukami. „Svet mi ponúkol druhú šancu  a ja som ju prijala. Neurobím tú istú chybu dvakrát. On a ja sa môžeme posnažiť – zaistíme – aby veci fungovali.“
Och, to pálilo. Viac než len jedným spôsobom. „Zabudnime na jednu minútu na Roma. Ako si mohla toto urobiť Tannerovi? Zaobchádzal s tebou ako s kráľovnou. Uctieval ťa, urobil by čokoľvek pre teba.“
Vina sa znova spustila na jej výraz, ale tak ako predtým, rýchlo to zamaskovala. „Je mladý, a ja nie som to pravé dievča pre neho.“
Doparoma s ňou! „Znova, to neospravedlňuje tvoju krutosť. Je to dobrý chlap, a ty si zlomila jeho srdce, ako keby pre teba nič neznamenal. Ako keby bol nulou.“
„Ver mi, dostane sa z toho. Skôr, než si myslíš.“
Čo to malo znamenať? Že Tanner mal v najbližšej budúcnosti stretnúť lásku svojho života? Uvažovala som nad istou vecou a ani trochu mi nebolo Lexis ľúto. Nezostalo vo mne ani kúsok súcitu. „Ani to, že to vieš, nerobí tvoje činy správne. Ničíš životy ľudom.“
„Nie,“ trvala na svojom. „Ja naprávam veci. Konečne.“
Očividne som ju neprinútila ničomu porozumieť. Rozkročila som nohy, ruky po mojich bokoch, pripravujúc sa na bitku, ktorá mala o chvíľku prísť. „Len aby si vedela, Slečna Ja-viem-všetko, ani ty nie si to pravé dievča pre Roma.“
„Budem. Len sa dívaj a uvidíš.“
Ruka mi vyletela dopredu, a hoci som mierila na jej nos, udrela som ju znova do líca. Zalapala po dychu, narovnala sa  a k prvému pramienku krvi sa pridal druhý. „To je za to, čo si urobila Romovi.“ Moja druhá ruka vystrelila, spojac sa s jej druhým lícom. „To je za Tannera.“ A teraz, za mňa. Spojila som  ruky k sebe, pripravená vraziť jej do nosa spojenými hánkami.
Udrela ma do tváre, skôr než som sa mohla pohnúť čo i len o kúsok. Vlastne jej ruka vyletela tak rýchlo, že som nemala ani poňatia, že sa pohla, dokým mi v lebke nezarachotil mozog. Prešlo niekoľko sekúnd, počas ktorých som nevidela nič iné len hviezdy. Ale keď som si uvedomila, čo sa stalo, môj hnev sa vystupňoval do novej úrovne, plameň mi zaiskril v oku a zapálil mi mihalnicu. Ovládaj sa. Žiadny oheň. Ak ju spálim ako chrumkavú hranolku, budem uväznená, považovaná za zločinca, aj keď to ona bola zločincom.
„Upozorňovala som ťa,“ povedala. „Aj mňa naučil Rome bojovať neférovo.“
Vypustila som nový plameň, no moja pozornosť bola stále upriamená na ňu. „To je v poriadku. Ja som sa naučila zopár vlastných trikov.“
Mávla na mňa rukou. „Tak ukáž.“
Tak som ukázala. Ticho ako mačka – moja mačka – som sa na ňu vrhla. Pod zborovým mužským smiechom a neúprimných prosbách, aby sme prestali, sme do seba vrazili, a padli dozadu. Lexis padla na podlahu a moja váha ju privalila. Akýkoľvek vzduch, ktorý sa jej podarilo pred chvíľou nasať, z nej vyšiel vo výbuchu vášne. Kým sa snažila nadýchnuť, ja som si na ňu sadla obkročmo, moje kolená pritlačili jej ramená k zemi. Nebude to žiadny boj typu ťahanie vlasov, alebo škriabanie. Uzatvoríme to ako chlapi. Super silní, paranormálne vylepšení, ale to je jedno. Mojou ľavou päsťou – ups, plameň – som jej strelila do nosa. Vykríkla. Mojou pravou – to viete, že tiež plameň – som jej vrazila do brady. Vrčiac, snažila sa vyslobodiť. Krv jej stekala po pere a brade, a jej príliš dokonalá tvár bola ušpinená od čiernej sadze.
Smiech utíchol, mrmlanie „Prestaňte,“ sa zmenilo na skutočné znepokojenie. Nikto sa však neodvážil priblížiť sa k nám, bojac sa o svoje životy. Ako som sa natiahla dozadu, aby som predstavila jej očnú jamku mojim hánkam, jedna z jej nôh sa prepracovala medzi nás a vykopla. Nasledujúcu vec, ktorú som si uvedomila bolo, že letím dozadu. dopadla som na zadok, ale rýchlo som vyskočila. Ona už bola na nohách. Obe sme lapali po dychu a zazerali po sebe.
„Čo sa deje? Nedokážeš vystáť malú konkurenciu?“ vysmievala sa.
„Nedokážeš si získať chlapa bez podvodu?“ Moje prsty úplne pohltil oheň. Niekoľko mužov sa rozhodlo vyskúšať náš hnev a priblížiť sa k nám. Vrhla som ohnivú guľu, čím sa pred nimi vytvorila ohnivá stena, držiac ich tak od nás. Kým oni sa plazili po hasiaci prístroj, povedala som: „Vedela si, že sa mu to stane, a napriek tomu si nič neurobila. Trpí kvôli tebe. Jeho život je prevrátený naruby kvôli tebe.“
Zúrivo krútila hlavou, ako keby mohla moje slová vytesniť švihaním svojho copu. „Naprávam veci. Ale vieš čo? Ak ťa vážne miluje, aj tentokrát si vyberie teba.“ Rozkročila nohy a ruky stiahla do pästí, klasický bojový postoj. Ten, ktorý som ja zaujala už dvakrát. „Teraz, dosť bolo rečí. Dokončime to.“
Len ťažko ochotná poslúchnuť ju, stála som na svojom  mieste. Dym stúpla k stropu, víriac, naťahujúc svoje prsty ku mne. Kašľala som, dokým to náhle dráždenie v mojom hrdle neustalo. „Ak sa ho dotkneš, zabudnem, že je zakázané spoluagentovi z PSI ublížiť.“ Z každého môjho slova kvapkala pravda a odhodlanie. „A potom, keď sa Romovi vrátia jeho spomienky, bude ťa nenávidieť za to, čo si urobila a požiada ma, aby som znova zabila.“
Z líc jej vyprchala farba a prešla ňou hrôza. „Možno bude jeho pamäť navždy stratená. Okrem toho, v budúcnosti, ktorú pre neho vidím, mňa nie nenávidí,“ povedala, jej hlas zmäkol.
Všetko vo mne stuhlo. Moje pľúca. Moje srdce. Moja krv. Zaplavil ma chlad, ľad sa  kryštalizoval na mojich prstoch a spôsobil, že každý plameň syčiac zanikol. „Čo vidíš?“
Jej ústa sa otvorili a zatvorili, ale žiaden zvuk nevyšiel.
Prudko som sa nadýchla, a znova som sa rozkašľala. „Čo, dopekla, vidíš, Lexis?“ Znova zostala ticho. Z krutosti? O jeden úder srdca som bola pred jej tvárou, vystrašená, znova nahnevaná, dokonca kašľajúc ešte silnejšie, mráz a oheň bojujúc o nadvládu vo mne. Zdvihol sa vietor medzi nami, keď som založila nohu za jej členok a strčila. Spadla na zem. Na podložku, odkiaľ sa plazila krabou chôdzou dozadu, prečo odo mňa.
„Čo, dopekla, vidíš?“ Chlad ma začal opúšťať, môj hnev ho požieral a zanechávajú po sebe horiacu stopu. Bola tu žiarlivosť, obrázky Roma a Lexis žijúce svoje „šťastne až do smrti“ spolu so Sunnymi prebehli mysľou. Ohnivá blatová guľa sa mi vytvorila v mojej dlani. „Povedz mi!“
Agentom sa konečne podarilo uhasiť plamene pred nimi a presunuli sa k nám, vytvoriac okolo nás kruh, zrejme mali v úmysle priblížiť sa k nám dovtedy, dokým nás úplne neznehybnia. Namiesto toho ich pozícia napomáhala mne. Lexis nabúrala do páru čižiem a zastala. Lapajúc po dychu, sa prevrátila a uhla na bok, práve keď som vrhla mojou odmenou. Tesne ju minula, žlto-oranžové iskry praskajúc tam, kde bola zasiahnutá, dym sa valiac z peny. Muži odskočili s kolektívnym zhíknutím, ako sa vytvorila ďalšia blatová ohnivá guľa. Aj tou som hodila. Lexis sa znova prevalila, uniknúc  pred škodou, spôsobiac, že viac z podložky zasyčalo a muži odstúpili dozadu, rozširujúc kruh okolo nás, namiesto uzatvárania.
„Vážne to chceš vedieť?“ Zvrieskla. „V poriadku, poviem ti. Ale budeš si želať, aby som bola mlčala. Budeš pokračovať v plánovaní svojej svadby, ale on s tým nebude chcieť mať nič dočinenia. Iný muž sa ti bude dvoriť, ale Roma to nebude zaujímať. Počuješ? Nebude ho to zaujímať! Budeš sa s tým mužom stretávať. To jeho si vezmeš za muža. Jeho. Nie Roma. Jeho.“
Klamala. Musela klamať. Čokoľvek, aby rozdrvila moju sebaistotu, moju nádej. Čokoľvek, aby ona mala navrch. Nemohla som a ani nebudem veriť ničom inému. V žiadnom prípade si nevezmem iného muža, než Roma. V žiadnom prípade nebudem milovať iného muža, než Roma. „Škoda, že nebudeš žiť tak dlho, aby si zistila, či sú tvoje predpovede pravdivé.“ Vyrazila som proti nej, sledujúc svoju korisť s absolútnym zámerom zničiť ju. Neklamala som jej pred chvíľkou, už ma netrápili následky.
Ale potom, ako som tam dychčala, čierny dym stále vanúci z podložky, ma obklopil, prenikol do mňa a naplnil ma, a ja som znova začala kašľať. Moje kroky sa spomalili, potom úplne zastali. Ako sa vliekli sekundy, to kašľanie mi začalo ničiť moje vnútro, až som sa celá triasla. Doparoma s tým! Teraz nie. Inokedy áno, ale teraz nie.
Kým som ja lapala po dychu, niekto ma chytil, strčil ma k zemi a pritlačil ma k nej. Čo to pekl- tie mužské telá ma pridržali na zemi. Zvíjala som sa a kopala a kričala.
Lexis, ktorú búchali povzbudzujúco po  chrbte a pýtali, či je zranená, ku mne vykročila. Cez rozšírené oči som sledovala, ako skracuje vzdialenosť, s napriahnutou päsťou. Jeden z mužov sa po nej zahnal, odstrčiac ju tesne predtým, ako ku mne došla. Vyliezla na kolená, presne vo chvíli ako som sa ja oslobodila od mojich väzniteľov. Odhodlanie, ako bolo to naše, sa nedalo potlačiť.
Hoci som kašľala, zúrivá ohnivá guľa sa vytvorila v mojej ruke. Chcela na mňa zaútočiť, kým ja som nebola schopná sa brániť, hej? Pokúšať sa ukradnúť môjho chlapa, hej? Ublížiť môjmu priateľovi, hej? Ale nie bez toho, aby za to draho nezaplatila. Pritiahla som svoj lakeť, uvoľnila zápästie... pripravujúc sa..
„Dosť!“ vykríkol mužský hlas.
Rome.
Otočila som sa, srdce mi búšilo, takmer mi zlomilo rebrá. Očividne bol naštvaný, ale o to viac nádherný. Škoda, že som nemala čas vpíjať sa do neho pohľadom. Lexisina noha sa spojila s mojím chrbtom a poslala ma zalietať si. Zdalo sa, že letím celú večnosť, ohnivá guľa mi vypadla z ruky a zapáliac roh podložky na žeravé inferno.
Ako som sa narovnala, niekto pribehol a uhasil plamene tekutým dusíkom. Rýchlym pohľadom na Lexis som zachrapčala: „To bol úder pod pás.“ Nebudem taký idiot znova, že jej ukážem svoj chrbát. Ale doparoma. Veľmi šikovné, Slečna Ja-Viem-Všetko. Veľmi šikovné. Mala som byť dosť prešibaná na to, aby som jej urobila niečo podobné.
Stála, plecia vystreté, jej výraz opäť namyslený. „Ešte je tam toho viac, odkiaľ prišlo toto.“
Ako som kedysi mohla veriť tejto žene? Čo i len kúsok? Aspoňže aj ja som mala pár dobrých rán. Pery mala prasknuté, a pod jedným okom sa jej už začala formovať modrina. Ale pomlčím radšej o tom, ako som vyzerala ja. Bez návalu adrenalínu, bez ľadového výbuchu strachu a vzplanutia môjho hnevu, moje hánky pulzovali a moje mimické svaly ma boleli.
„Čo sa to tu, dopekla, deje?“ dožadoval sa Roma.
Pristúpila som k Lexisinmu boku, hoci som zostala v bezpečnostnej vzdialenosti, znova som obrátila svoju pozornosť k nemu. Tentoraz som mala možnosť vpíjať sa do neho – ale oh, ľutovala som to. Sčítané a podčiarknuté, úplne mi zatemnil mozog. Bol vysoký, temný, nebezpečný. Exotický, zmyselný. Môj. Bol fantáziou, po ktorej som vždy túžila, realitou, o ktorej som si myslela, že nikdy nezískam, ale získala. Len aby som o ňu prišla.
Toto nie je koniec.
Jeho oči prechádzali od Lexis ku mne, odo mňa na Lexis. Nebola som si istá, ktorá z nás spôsobila, že sa mu zreničky rozšírili, a nozdry mu zaplápolali. Jasné známky vzrušenia. Kedysi by som bola vedela, pre koho bolo to vzrušenie. Bolo by pre mňa, bez pochýb. Pristúpil by ku mne, zdrapol ma za ruku a vytiahol na chodbu –nech sa spolupracovníci prepadnú – kde by ma pritlačil na stenu, neschopný existovať čo i len jednu sekundu navyše bez mojej chuti v jeho ústach. Jedna z jeho rúk by vzala do dlane môj prsník, a druhá by pracovala na mojich džínsoch.
„Von,“ vyštekol.“
Obe, Lexis a ja sme poskočili v odpovedi, ale ani jedna z nás neposlúchla. Vedeli sme, že nehovorí k nám.
„Von!“ zopakoval, tentoraz drsnejšie. Za nami sa ozvali pobehujúce kroky, ako naši spoluagenti utekali. Keď bolo ticho, Rome si založil ruky na hrudi. „Medzi vami už nebudú žiadne bitky. Rozumiete?“
„Áno,“ povedala Lexis, zjavne ho túžila potešiť ho. „Ale ja som sa iba bránila. Zaútočila na mňa.“
Možno som mala nasledovať jej stopu, mala som sa pokúsiť upokojiť ho. Ale to nikdy nebol môj štýl, a ani teraz sa nebudem meniť. „Pojeb sa,“ povedala som mu. „Urobím, čo len budem chcieť, kedy budem chcieť, a ty s tým nič nenarobíš. Prišiel si o svoju šancu prikazovať mi. A okrem toho, ona je kurva bez srdca, ktorá si zaslúžila každý jeden úder, ktorý som jej dala. Nabudúce sa nezastavím, dokým nebude v bezvedomí.“
Lexis zalapala po dychu. Rome na mňa prekvapene zažmurkal, šok sa formoval v tých elektrizujúcich modrých očiach.
Niekto za mnou zvýskol. Otočila som sa – a bola to tá najťažšia vec, ktorú som urobila, otočiť sa od Roma. Ale musela som to urobiť. Ešte chvíľku a ja by som sa bola rozbehla a vyskočila do jeho náručia. Bol mi tak známy, tak... potrebný. Viac než to, šokovaný pohľad bol niečo, čo som od neho dostávala dosť často. Zakaždým, keď som povedala niečo, čo nečakal, ale páčilo sa mu to, žmurkol,  zdrapol ma a bozkom zo mňa vysal vzduch. Áno, bozkával ma z mnohých rôznych dôvodov.
„Ahojte, všetci.“ Uškŕňajúc sa, Cody sa opieral svojím svalnatým ramenom o rám dverí, tak krásny, ako keby bol oživeným obrazom. Dopekla, v tomto našom nadprirodzenom svete, by som vôbec nepochybovala, keby to bola pravda. „Ahoj, kráska,“ dodal, jeho pohľad na mne.
Zmätene som pokrčila čelo. To hovoril na mňa? Určite nie. Nikdy predtým som mnou tak nehovoril. Jediné ženy, ktorý Cody nezvádzal, boli tie, ktoré patrili jeho priateľom, alebo tie, ktoré sa chceli vydať. Ja som bola obojím, takže som rozhodne bola mimo dosahu rúk. Alebo už ani nie, pomyslela som si smutne. Toto bolo na hovno.
„Potrebujem so ženami chvíľku,“ povedal Rome tvrdo.
„Nuž, ja potrebujem chvíľku s Belle.“
„Nie.“
Cody sa zasmial. „Takže hovoríš, že si jej chlap? Pretože v tom prípade, odídem.“ Rome zaťal sánku. Nič nepovedal. „Tak teda v poriadku. Už nie si jej chlap,“ odpovedal Cody, „takže za ňu už nemôžeš hovoriť. Niežeby si to mohol robiť aj predtým,“ dodal s ďalším smiechom.
„Strať sa,“ odsekol Rome.
„Verím, že táto malá dáma ti povedala, aby si sa pojebal. Namiesto toho, aby som ti povedal to isté, proste sa opýtam Belle, čo by radšej uprednostnila. Zostať tu a počúvať lekciu o tom, ako zlé dievčatká dostanú na zadok, alebo pôjde so mnou a zabaví sa.“
Moja hlava chodila sem a tam medzi nimi, ako hovorili. Rome vyceril svoje extra ostré zuby, ale Cody vôbec nestrácal svoj úsmev. Títo dvaja muži boli priatelia, kolegovia, ale teraz boli tu, zabratý do nejakej pretláčacej vojne. Nie o mňa, ale o moc. Jasné. Prečo?
„Slečna Jamison... Belle,“ povedal Rom a počuť moje meno na jeho perách bolo nebeské. Takmer ma položilo. „Povedz Codymu, že tu chceš zostať. Musíme sa porozprávať.“
Podriadenie sa mu by podkopalo môj postoj o tom, že neprijmem žiadne jeho kecy. Okrem toho, ako Cody predpokladal, Rome na mňa zrejme chcel nakričať za to, že som ublížila jeho bývalej a budúcej manželke. Uf. V žiadnom prípade. Vážne by som dávila. Potom by som niečo spálila. To ale neznamenalo, že som nechcela stráviť nejaký čas osamote so Slečinkou Ja-Viem-Všetko. Nenávidiac sa, obrátila som sa k Romovi tvárou. „Myslím, že sme si povedali navzájom všetko, čo sme mali. Pokiaľ si si len na niečo nespomenul?“
Prudko zatriasol hlavou.
Ani náhodou netúžiac zameškať príležitosť, Lexis pribehla k jeho boku skôr, než som sa mohla vrhnúť na jej predlaktie a pohladkať jeho rameno. „Nechaj ju ísť. Na dnes už spôsobila dosť problémov.“ Potom mu zašepkala niečo do ucha. Pod okom mu začal mykať sval, ale nespúšťal zo mňa svoj pohľad. Moje útroby sa znechutene skrútili. Čo, dopekla, mu to hovorila? Že ja som diabol a že som na ňu zaútočila bez žiadneho dôvodu? Že prosila o zmilovanie, ale ja som žiadne nemala?
„Belle,“ súril ma Cody.
Urob to. Otoč sa. Otočila som sa. Každý krok uvážený, kráčala som ku Codymu, s vedomím, že vzdialenosť medzi mnou a Romom rástla. Triasla som sa, moje oči boli trochu zaslzené. Každou minútou hrozilo, že zo stropu začnú padať kvapky. Ty si také decko. Zodvihni svoju hlavu vysoko. Vystrčila som bradu. Keď som došla ku Codymu, obtočil okolo môjho pásu jednu svoju ruku a pritiahol si ma k tvrdej  dĺžke svojho tela. Bola by som zalapala po dychu, ale potlačil ten zvuk tým, že natlačil moje ústa do svojej hrude.
Potom on šepkal mne: „Som ochotný sa staviť, že Roma zožiera žiarlivosť v tejto chvíli a zabíja ho.“
Pozrúc sa na Codyho, neodvažujúc sa dúfať, vyslobodila som si ústa dostatočne na to, aby som povedala: „Vážne?“
„Stavím na to svoje značné úspory.“
„Myslel som, že s ňou chceš hovoriť, nie ju celú zjesť,“ odsekol Rome.
Dobrý Bože. Mačací Muž mal naozaj zlosť. Uškrnula som sa na Codyho, šťastnejšia, než som bola za posledné dni. „On môže urobiť oboje,“ povedala som bez toho, aby som sa pozrela ponad svoje plece. „Vždy som milovala mužov, ktorí dokážu robiť viac vecí naraz.“
„Môj typ ženy,“ odpovedal Cody, jeho úškrn sa rozšíril. „A prečo to teba trápi, mimochodom, Masters? Ty si s ňou skončil.“ Pre mňa, ale rovnako hlasito, povedal: „Počúval som tvoj predchádzajúci rozhovor s Mačičkou, a chcel som ti povedať, že si mala pravdu. Zanechávam svoje ženy tak ukojené, že nedokážu ani hovoriť. Som ochotný ti dovoliť, overiť si to na vlastnej koži.“ Musela som si zahryznúť do pery, aby som sa nezasmiala.
„Povedal som ti, potrebujem s ňou hovoriť. O prípade Púštneho Dievčaťa,“ dodal Rome stručne, „a aké to má spojenie s našou poslednou misiou.“
„Netráp sa,“ odpovedal Cody. „Ja som sa s ňou už o tom rozprával.“
„Rome,“ povedala Lexis. „Vezmi ma domov. Prosím. Hlava mi pulzuje a potrebujem sa osprchovať. Počul si Codyho. Má veci pod kontrolou.“
Predstavila som si ich spolu osamote. Možno ako sa sprchujú spolu, ako sme to radi robili ja s Romom. Žalúdok sa mi bolestivo stiahol,  dobrá nálada bola preč. „Cody, vezmeš ma do najbližšej nemocnice? Potrebujem niekoho, kto mi vykope nôž z chrbta. Lexis ho možno bude potrebovať znova. A nejaký dobrý doktor by mi možno mohol dať aj injekciu na tetanus. Myslím, že na mňa kvapla jej krv.“
Omračujúce ticho. Často sa mi to stávalo.
„Rome,“ ozvala sa Lexis, a tentoraz bol jej tón typu som-nasratá.
Netúžiac počuť jeho odpoveď, obrátila som sa k nim a povedala: „Vlastne, nezáleží na tom, či Cody má všetko pod kontrolou, alebo nie. Bolo mi udelené velenie v tomto prípade, čo zo mňa robí tvojho šéfa. Šéfa pre vás oboch. A očakávam, že zajtra ráno budete vypočúvať obete Púštneho Dievčaťa. Potom očakávam, že na obed podáte hlásenie do Johnovej pracovne. Porovnáme si poznámky a rozhodneme sa , čo ďalej. Och, a malé upozornenie. Opovážte sa neukázať a ja vás predstavím Zlej Belle.“
Už nevyzerajúc ohromene, ale skôr pripravený na čokoľvek, čo vykĺzne z mojich úst, Rome odfrkol: „Chceš povedať, že ešte sme ju nestretli?“

„Ani náhodou.“

13 komentářů:

  1. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  2. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Dík za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Som fakt tak nahnevaná po dočítaní tejto kapitoly, najradšej by som tú Lexis fakt zabila :-P Zaslúžila by si.
    Už sa fakt neviem dočkať ďalšej kapitoly, aby som vedela ako to všetko dopadne. Vďaka za preklad a korekciu.

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za další kapitolu a nemůžu se dočkat další. :-D

    OdpovědětVymazat
  9. To bude zajímavé,děkuji :-D

    OdpovědětVymazat
  10. Sorry Kerris! Ale "Hra s ohňom" už bola kompletne preložená niekedy v októbri. :-P
    Ja viem, že väčšina z nás vie, že je to 4 z "Dvojnásobně žhavá" ale ten blbý program ti to potom v štítkoch (ak ho nezadávaš ručne) prehádže. I teraz to hodilo na vrch HsO ;-)
    Nič to však nemení na tom, že je opätovne skvelý preklad a korektúra. Ďakujem. :-)

    OdpovědětVymazat
  11. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat