sobota 27. prosince 2014

Extáze v temnotě - Kapitola 25


Na Avino prekvapenie bolo vpichnutie injekcie s McKellovou krvou Johnnymu pokojné, takmer neuspokojivé. Obzvlášť po všetkom tom zbytočnom rozruchu. Jej bývala jednorazová láska sa ani nepohla, keď vbehla a vybehla z cely, dokonca ani nedýchal, dokým sa za ňou dvere nezatvorili a McKell ho neprepustil spod pozastavenia času. Potom sa jeho viečka prudko zodvihli a on priskočil k oknu, kričiac od bolesti. A tiež kričiac Avino meno, akoby cítil jej vôňu, videl ju, a chcel ju zjesť zaživa. Ale Mia im nedovolila zostať a sledovať, čo sa bude diať.

Aby toho prekvapenia nebolo málo, Mia ich odprevadila do časti budovy, ktorú Ava veľmi dobre poznala, do vypočúvacieho krídla, ako to bolo sľúbené. Bez ďalšieho zbytočného rozruchu. Pokynula im k ich sedadlám, potom sa posadila oproti min a vystrelila tri otázky. Tri. To bolo všetko, čo bol znova ďalším prekvapením.
„Pomôžeš nám vystopovať a zabiť kráľovnú Schön? Mimo záznamu a bez výplaty, samozrejme, pretože si, veď vieš, utečenec.“
Rýchle „áno“ z McKellovej strany. Ava sa začínala uvoľňovať.
„Dobre. A ak uspeješ, zostaneš tu a budeš pracovať pre nás, na záznam a s výplatou? Pretože, ako môjmu zamestnancovi, budú tvoje zločiny zmazané.“
„Ak je to, čo si želá Ava.“
Mia zodvihla obočie na Avu. „Ava?“
Pracovať s McKellom? „Áno.“ Tá predstava ju trochu vzrušila, ako aj ďalšia dávka paniky. Spolu... vždy... úžasné, vzrušujúce. Návykové, odsúdené k zániku.
Mia spokojne prikývla, prekrížila si ruky, potom vypálila poslednú otázky. „McKell. Vieš, že ťa veľmi pomaly zabijem, ak zraníš ešte nejakého môjho agenta, však?“
„Áno,“ odpovedal McKell, tak bezstarostne, akoby sa nezaujímal ani o ten zvyšok.
„Dobre.“ Mia sa uškrnula, zriedkavý, úprimne pobavený úsmev. „Tak tu sme skončili.“
Len tak, dostal druhú šancu. Skutočnú druhú šancu, niečo, čo bolo také vzácne ako Miin úsmev. Ava nevedela, či sa má smiať, plakať od čistej úľavy, alebo (nechtiac) prinútiť McKellovu tvár stretnúť sa s jej päsťou. Všetky tie starosti boli odrazu zotreté. Vďakabohu, že potreba jeho služieb vytlačila potrebu potrestať ho, inak to celé skončila úplne inak. Napokon sa rozhodla. Zasmiala sa, hysterický zvuk.
Mia a McKell po nej strelili divný pohľad, než sa Mia postavila a ukázala na dvere. „Och, a Ava,“ ozvala sa, než odišli. „Ty a Noelle ste odteraz oficiálne v mojej skupine. Nesklamte ma.“
Počkať. Čo? Ava sa sotva dokázala postaviť na nohy. „V tvojej... skupine?“ Možno Mia povedala „škrupine“. Alebo „cestovine“. Alebo možno „škrupine“. Zdalo sa, že je príliš trúfalé, predpokladať, že Ava počula správne. McKell sa tiež postavil, obtočil okolo jej pása svoju ruku, aby ju udržal vzpriamene.
„Hej,“ povedala Mia. „Prešli ste tréningovým testom, takže ste najaté. Teraz choď. Vypadnite odtiaľto.“ Odmlčala sa. „Ale ešte upozornenie, agentka Sansová. Si zodpovedná za McKella. Čo znamená, že ak to poserie, ublíži nejakému civilistovi, budeš za to obvinená ty. V pohode?“ McKell stuhol, ale jeho reakcia nebola skutočne zaregistrovaná.
Agentka Sansová. Úžasná agentka Sansová. „V pohode.“ Dokázala iba neveriaci hľadieť, ako Mia odišla, jej myseľ ešte stále vírila. Bola agentkou. Skutočnou agentkou. Už nebola v procese výcviku. Toto bol splnený sen. Pretože to dokázala, ukázala, že za to stojí.
„Musím to povedať Noelle,“ vypískla, otočiac sa v McKellovom náručí tvárou k nemu. Nekontrolovateľne sa chvela.
„Gratulujem.“ Najprv si myslela, že ju má v pláne pobozkať. Potom naklonil hlavu na bok, jeho výraz sa zmenil na zamyslený, jeho pohľad v diaľke. „Očividne jej zavolala Mia. Noelle dokonca na nás čaká vonku, je tam s ňou niekoľko žiakov. Majú nám pomôcť v stopovaní kráľovnej.“
Ešte stále v šoku, v hlavu jej to hučalo, mala pocit, akoby sa vznášala, Ava zovrela jeho tričko. „Ako to vieš?“
„Práve som počul Miu, ako o tom informuje strážcov.“
„Na chodbe?“ Ava sa započúvala a začula... len to otravné hučanie v jej hlave, uvedomila si. Kedy to skončí? Kedy jej nohy pristanú na zemi?
„Áno.“
„Pekný trik.“ Musela si dávať pozor na ústa zakaždým, keď je McKell nablízku. V žiadnom prípade nechcela, aby počul, keď bude hovoriť Noelle, ako veľmi je McKell sexy. Alebo iné romantické reči o ňom.
Sklonil sa dole a obtrel sa nosom o jej líce. „Nuž, tvoja krv ma robí silným.“
Tá pripomienka jej pomohla vytriezvieť a to hučanie v hlave ustalo. Nohy jej dopadli na chladný betón. Odrazu si želala, aby to tak nebolo.
Jeden z jej snov sa práve stal skutočnosťou, práve si uvedomila, ako veľmi mala tohto muža rada, možno dokonca chcela mať s ním nejakú budúcnosť, a napriek tomu stále nebola presvedčená. Len  pár slovami ju uzemnil. Darcovstvo krvi. Možno ju mal rád, obraňoval ju, ochraňoval ju, dokonca si ju užíval, ale nakoniec, toto bolo to puto, čo ich držalo spolu.
To nie je pravda. Ty stále hľadáš dôvody, prečo mu dať kopačky, teraz keď vieš, že pre teba znamená viac, než ktokoľvek iný kedy znamenal. Snažíš sa nájsť únikovú cestu spod rozhodnutí, ktoré musí urobiť. Ako napríklad premena z človeka na upíra. Ako napríklad dôverovať mu celou svojou večnosťou. Ako napríklad podelenie sa o všetko, kým bola, o všetko, kým bude. Ako napríklad vzdanie sa svojich obáv, dôverovať mu nielen svojou večnosťou, ale aj svojím srdcom a svojimi starosťami, veriť, že on cíti to isté, a nikdy neodíde, ak, povedzme, jej krv už nebude výživná.
V hrdle jej narástla hrča. Možno naozaj hľadala dôvody, prečo mu dať kopačky. Možno nie. Teraz nebol čas na uvažovanie. „Tak teda, pustime sa do toho stopovania.“ Náhla jej bola zima, napriek horúčave, ktorá z nej vyžarovala, odtiahla sa od neho. „Máme veľa práce.“
Zamračil sa. „Čo sa deje, srdiečko?“
Srdiečko. Nikdy predtým ju nenazval srdiečkom a ešte viac sa do neho zamilovala. Čo sa deje? opýtal sa. Pravda sa nehodila, ale ani lož nepostačovala. „Poďme. Porozprávame sa neskôr.“
„Naše neskôr je už preplnené.“
Veľmi pravdivé. Ale aj tak. Nasledovala rovnaký chodník, po ktorom išla Mia. McKell ju rýchlo dobehol, sám mlčal, a vzal ju za ruku. Kráčali budovou takýmto spôsobom, ako dvojica. Každý agent, s ktorým sa stretla, vedel o jej povýšení, a búchali ju po chrbte, jasali, a gratulovali jej – dokonca aj tí, ktorí si kedysi šepkali za jej chrbtom, nazývali ju odpadom.
Ale možno iba predstierali, že sú šťastní aj za ňu. Z niektorých dievčat vyžarovalo trošičku žiarlivosti a trochu rozhorčenia vyžarovalo aj z niektorých mužov. V ich mysliach, lacná žiačka jednoducho zviedla cieľ, aby ho priniesla na veliteľstvo a teda nemala skutočné zručnosti.
Všetkých ignorovala, vo vnútri sebou stále zmietala a krvácala, a držala hlavu vysoko počas prvej skutočnej víťaznej promenády. Nezáležalo na tom, čo si myslia, urobila nemožné, ako povedala Mia. Získala upíra – a zostali jej všetky prsty.
Noelle čakala na parkovisku, tak ako to povedal McKell. „Gratulujem,“ povedala, uškŕňajúc sa hodila ruky okolo Avy.
Kvôli objatiu jej ruka vykĺzla z McKellovej. „Aj tebe.“ Jej tón bol rovnako drsný, ako jej emócie.
„Veríš tomu? Ty a ja sme odteraz oficiálne drsňáčky.“ Noelle sa odtiahla, úsmev jej ochabol. „Čo sa deje? Prečo nie si šťastnejšia? Mám v dodávke žiakov. Našich žiakov! Teraz sme za nich zodpovedné.“
„Som šťastná. Prisahám.“
Noelle sa na ňu podozrivo pozrela. „Prečo ti to-“
„Pridaj tento rozhovor na náš zoznam neskôr.“ McKell odtiahol Avu od jej priateľky a tvrdo ju prirazil k svojmu telu. Jeho ruky boli silné ako vždy a tentoraz sa necítila byť tak znecitlivená proti ich horúčave. Pritúlila sa k nemu, aj keď on bol centrom jej nepokoja. Ale aby bola úprimná, bol tiež centrom jej pokoja. „Mám nápad, kde by sme mohli začať náš lov na kráľovnú.“
„Počúvam,“ povedala Noelle.
„Kráľovná navštívila Dallasa v jeho dome. Takže pôjdeme tam, ja budem sledovať jej vôňu. Kamkoľvek povedie.“ Jednoduché, ľahké.
„V poriadku. páči sa mi to.“ Noelle prikývla. „Môžeš nasledovať mňa a žiakov – našich žiakov,“ dodala, znova sa uškŕňajúc.
„To môžem.“ Ich vozidlá stáli vedľa seba, takže Ava nemusela ísť veľmi ďaleko. Vliezla dovnútra, McKell vedľa nej. O pár minút už boli na cesta a mierili do... nebezpečenstva? Mesiac bol ešte stále vysoko, ale tlmený, a dážď ustal, dovoliac tak pouličným lampám osvetľovať jeho dokonalé črty. Nepáčila sa jej predstava, že je McKell v nebezpečenstve.
„A čo bude s dennými upírmi?“ opýtala sa ho. Toto dokázala robiť. Hovoriť o niečo nekomplikovanom, byť s ním... túžiť po ňom. Krásny muž. Už sa s tým stretla. „Vzdávame hľadanie?“
Nastala pauza, ako keby uvažoval , či sa vydať touto cestou. „Nateraz,“ povedal napokon. „Nie sú tou najväčšou hrozbou. Avšak, ak narazíme na jedného, alebo dvadsiatich, neodídeme od nich. A ty sa s nimi bezo mňa nezapletieš,“ dodal rýchlo.
„V poriadku.“ Pochopila svoju lekciu veľmi dobre. „Z mojej strany nedostaneš žiadnu námietku, sľubujem.“
Znova sa odmlčal, ale tentoraz tu bolo väčšie napätie. „Ava.“
Och, nie. Pripravoval sa, že sa jej znova opýta, čo sa deje? Ona-
„Povedz mi o sebe,“ povedal nežne. „Ochutnal som ťa a napriek tomu viem o tvojej minulosti tak málo a zúfalo ju chcem poznať.“
Zlatá hviezda pre McKella. Práve trafil do jej najhlbších, najtajnejších túžob. Možno pre neho znamenala niečo viac. Možno sa nemusela báť. „Prečo si nevymieňame informácie? Aj som na teba zvedavá.“ Rovnako zúfalo.
„Niečo za niečo?“ opýtal sa a v jeho hlase boli stopy spokojnosti. Prikývla. „To znie sľubne.“ Jeho fialové oči sa rozvírili. „Môžeš začať.“
„Čo by si chcel vedieť?“
Teraz svojím pohľadom prešiel po nej, zanechajúc horúčavu, tak veľa horúčavy, za sebou. Ale keď sa k nej znova obrátil tvárou, videla v ňom túžbu, ktorá spôsobila, že je srdce začalo poskakovať. „Aká si bola, keď si bola dieťa?“
„Myslím, že problémová.“
„Takže sa veľa nezmenilo.“ Láskyplne sa zasmial.
Udrela ho do ramena, ale nedokázala zabrániť, aby úškrn nezodvihol kútiky jej pier. Ten úškrn jej nevydržal dlho. Nehodlala mu klamať a ozdobiť svoje detstvo. Už aj tak si myslel, že ľudia sú podradní, čo by si myslel, keby zistil, že ona bola tou najväčšou spodinou zo spodiny. Teda, len bola.
Konečne ju opustí? Nuž, dobrý spôsob, ako sa zbaviť nepotrebnej veci! Hľadieť na ňu ako na odpad? Ten hajzel! Už počul Noellinu matku, ako ju nazvala odpadom, už počul Johnnyho, ako ju nazval šľapkou, tak prečo to McKellovi nepotvrdiť?
Nie preto je McKell s tebou a ty to vieš. Znova necháš, aby tvoj strach prevzal kontrolu. Prestaň. Ihneď. Nebude si o ňom myslieť to najhoršie.
„Ava,“ povedal, očividne zmätený. „Počujem, ako ti krv uháňa v žilách. Znova sa niečo deje. Tak chceš so mnou hovoriť o niečo inom?“
Aký bol len ústretový. Jedna jej časť si želala, aby ju zdrapol a stiahol si ju do lona, potom bozkom vyrazil dych – a tie slová – z nej. Druhu jej časť, tá časť, ktorá mu od začiatku odolávala, chcela, aby konečne vedel všetko.
„Vyrástla som v parku s prívesmi v Štvrti Štetiek,“ povedala vecne. „Vieš, to je najchudobnejšia časť mesta. Moja matka bola opilec a môj otec bol odsúdený zločinec, ktorý rád kradol a bral Onadyn. Počul si o ňom, však? Mimozemšťania, ktorí nedokážu dýchať náš vzduch, ho musia brať. Ľudia a mimozemšťania, ktorí náš vzduch dýchať môžu, ho užívajú ako zbytočnosť, aj keď to je nelegálne. Počas rokov prichádzalo a odchádzalo množstvo maminých milencov a boli rovnako mizerní ako môj otec. Narkomani, zlodeji, bezcitní k svojmu okoliu.“
„Ublížil ti niektorý z nich?“ opýtal sa, jeho has rovnako vecný ako ten jej.
To jej poskytlo oporu, pomohlo jej pokračovať. „Nie, že by sa nesnažili. Naučila som sa vykradnúť sa, zostať bdelá. Bojovať. Potom som strela Noelle a začala tráviť veľa času u nej doma. Opíjaním. Bojovaním. A kradnutím, ako môj otec. Často som bola zatknutá. A keď som nebola v base, stretávala som sa s chlapcami, s ktorými som nemala. Zlí chlapci, ktorí sa o mňa v skutočnosti nestarali, ale podarilo sa im docieliť, že som sa cítila chcená, aj keď len na chvíľku.“
Bruškami prstov prešiel po žilách na jej ruke, nežne, mäkko. „Som rád, že si nebola zranená. Musel by som roztrhať tento svet na kúsky, nájsť každého jedného z tých mužov, ktorí to urobili, a dovoliť ti, aby si okolo mňa tancovala, kým ich ja budem trhať na kúsky.“
„Len aby si vedel, aby neboli žiadne nedorozumenia, ja... považovali ma za žobráka. Za špinu. Za odpad.“
Teraz stuhol, jeho oči sa nebezpečne prižmúrili. „Kto?“
„Každý.“
„Vyzerá to tak, že nakoniec predsa len roztrhám tento svet. Civilisti sú úžasne sprostí. To, s čím si vyrastala a kde neurčuje, kým si. A ty si tá najlepšia osoba, človek alebo upír, ktorú som kedy stretol.“
Slzy. Tie hlúpe, hlúpe slzy sa znova formovali, pálili.  
„Som na rade,“ povedal, ako keby ju vôbec tak dokonale nezničil. „Bol som nádherné dieťa, a väčšina ľudí ma milovala.“ Zahľadel sa na ňu, akoby čakal na odpoveď. Čo chcel, aby povedala? Povedala by mu čokoľvek. Napokon to ale vzdal, plecia mu trochu klesli, a on pokračoval. „Môj otec bol veliteľom kráľovej armády a moja matka bola sesternicou kráľovnej. Ja-“
„Počkaj. Takže ty patríš do kráľovskej rodiny?“
„Áno.“ Povedal to tak ľahko. Ako keby ju to potvrdenie vôbec nenútilo dáviť.
„Hej, ale kráľovská rodina?“
„Áno. Nie je to úžasné?“
Nie! „Pokračuj,“ zachrapčala.
„Nuž, veľmi skoro bolo jasné, že som bol predurčený k vznešenosti.“ Znova sa odmlčal, čakal. Znova zostala ticho, neistá, čo od nej chce počuť. Plecia mu ešte viac klesli. „Vo veľmi mladom veku som dokázal poraziť dokonca aj otca. Takže som bol prijatý do armády. Rýchlo som vyliezol po pozíciách, až dokým som, po pár rokoch, nebol druhý vo velení.“
Späť k obrazu, ktorý dokázala zvládnuť. McKell, ako nakopáva zadky. „Aké druhy bitiek robia upíri v tých tuneloch?“
„Sme monarchiou a niekedy sa objavia rebeli. Musia byť zničení. A tiež musíme dvakrát do roka opustiť podzemie a loviť ľudí tu hore, priniesť ich dole ako našich otrokov. Už som ti o tom hovoril, alebo nie?“
Otroci na jedlo, áno, ale neuvedomovala si, že boli lovení a väznení. Po tom, čo sa postarajú o Schön, mohli by si ona a McKell urobiť výlet do podzemia a oslobodiť „jedlo“.
„Každopádne,“ dodal a jeho dychtivosť zosilnila jej zmätenosť. Rád o sebe hovoril? Nuž, samozrejme, uvedomila si hneď nato. S jeho minulosťou, prečo by to chcel skrývať? „Môj otec zomrel, keď bojoval s nefreti.“
„S čím?“
„Upír príliš mocný, aby žil. Ako Bride. Spomínaš si, majú všetky dary, aké si len vieš predstaviť. Čítanie myšlienok, teleportácia, neviditeľnosť. Nefreti zabila bývalého kráľa a kráľovnú, moju sesternicu, a Manus, ich najstarší syn, prevzal vládu.“
Vrátime sa späť v čase. McKell bol zasnúbený s Bride. Vedela to. Všemocná, úžasná Bride. Aj to vedela. Ako už Ava povedala McKellovi, myslela si, že so žiarlivostnými problémami skončili. Ona očividne nie. Stačilo, že McKell vyslovil Bridino meno a Ava si chcela začať brúsiť nechty na dýky.
„Ako si vieš predstaviť, nefreti je ťažké zabiť. Keď môj otec padol, prevzal som kontrolu nad armádou a odvtedy som ich viedol. Až do nedávna, samozrejme. Každopádne, to sa stalo už pred storočiami.“
Oči jej takmer vypadli z jamôk. „Storočiami. Si nažive už storočia?“ Hej, hovorili už o upírskych životoch, ale asi si nespojila všetky body. Bol starý. Skúsený.
„Áno.“ Sledoval ju pozorne, odhadoval. „Nevidíš to? Som dosť silný, aby som bojoval s kráľovnou a jej chorobou. Nemáš sa čoho báť. Porazím ju a v tvojej práci bude všetko v poriadku a rovnako aj s tvojím... životom.“
Cítil jej úzkosť, uvedomila si. Nečudo, že tak veľmi chcel o sebe hovoriť. Chcel jej dokázať, že sa na neho môže spoliehať. To on bol srdiečkom. „Ďakujem ti.“
„Nemáš za čo.“
Utišoval ju, ju celú. Upokojoval. Och, áno, musela urobiť rozhodnutie. Premeniť sa alebo sa nepremeniť bolo tak do očí bijúce. Ale po tom, ako sledovala Johnnyho udrieť do toho skla, nebola si istá, či je to je životaschopná možnosť. A napriek tomu to bol jediný spôsob, akým sa mohli spojiť. Skutočne sa spojiť.
Navždy.
Stále to bolo tak hrôzostrašné slovo, ale nie tak veľmi ako predstava, že by prišla o McKella. Možno by dokázala urobiť. Možno by to mohla skúsiť. „Tak prečo si bol vykopnutý z podzemia?“ opýtala sa, znova pokračujúc v ich rozhovore.
„Pretože som dovolil Bride žiť. Pretože som klamal kráľovi o tom, čím vlastne bola. Pretože som ju priniesol späť so zámerom vziať si ju za ženu.“
Znova tá Bride. Uf. „Raz si povedal, že klamanie je pre ľudí, ktorí sa boja následkov.“
„Áno, a ja som sa bál byť bez nej.“
Žalúdok... sa jej začal... krútiť. Hrozba starých obáv, hrozba starých obáv, kričal jej mozog. Ale nedokázala to zastaviť. Bride bola jeho prvou možnosťou. Klamal kvôli nej, vzdal sa všetkého pre ňu. Tak čo to robilo z Avy? Druhou možnosťou? Och, Bože, och, Bože, och, Bože. Áno, staré obavy. V skutočnosti ju nikdy neopustili, uvedomila si. Len čakali na svoju šancu, aby sa objavili.
Bola z nich unavená. Tak unavená. Čo znamenalo, že musela s nimi bojovať. Vystrela ramená. „Uvažoval si niekedy nad tým, že sa vrátiš do podzemia?“
Znova začal prechádzať po jej žilách na ruke. „Spočiatku áno. Myslím, že niektorí z armády by ma nasledovali, ak by som ich o to požiadal, a zaútočil na kráľovský dom. Čo by bolo treba urobiť pre môj úspešný návrat.“
„A teraz? Chceš ísť späť?“
„Teraz viem, že by to zničilo mnoho životov. Okrem toho, netúžim vládnuť upírskemu svetu. Palácový život...“ Roztriasol sa. „Bály, rozhodovanie o všetko a o všetkých. Ľudia neustále narúšajúci moje súkromie, dotýkajú sa mojich vecí. Nie. Ak len...“ Zamračil sa. „Chcela by si byť kráľovnou?“
„Nie.“ Dopekla, nie.
„Si si istá?“
Kráľovná upírov, každý jeden so zvláštnym darom a smrteľnými tesákmi? A ona, sama sebou. „Absolútne istá.“
Uvoľnene si vydýchol. „Dobre.“
Uvažoval, že bude bojovať so svojimi ľuďmi? Pre ňu? „Si si istý, že kráľ nepošle svoju vlastnú armádu, aby ťa lovili? Tých, ktorí by ťa nenasledovali, ak by si sa vrátil?“
„Nie úplne, ale viem, že by som ich mohol zničiť všetkých a pochybujem, že to bude riskovať. Ešte to neurobil. Teraz mi povedz tajomstvo,“ súril ju, nakloniac sa bližšie k nej. „Niečo, čo si nepovedala nikomu. Ani Noelle.“
Auto zastavilo, a ona vykukla oknom. Pred očami mala Dallasovu budovu, a Avou preťalo sklamanie. „Ďalšia vec na neskôr,“ odpovedala a prikázala dverám, aby sa otvorili. Nie, že by vedela, ako mu odpovedať.
„Dobre teda,“ zahundral.
Vystúpila zo sedadla vodiča a odkráčala na chodník, kde už čakala Noelle a ostatní. McKell vystúpil, vystrel svoje veľké telo, týčiac sa nad všetkými. Dokonca aj nad Jeremym Deschanelom, ktorý bol bledý a napätý. Zo strachu o svojho brata? Bolo mu vôbec dovolené vidieť ho? Ava pristúpila k Jeremymu a pobúchala ho po pleci, dúfajúc, že je to upokojujúce gesto.
„Dostal upírsku krv,“ povedala a Jeremy vypúlil oči. Nie, nebolo mu dovolené navštíviť ho, a ani ho neinformovali o súčasnom stave. „Je tu šanca, že sa uzdraví.“
„Takže žije?“
„Áno.“
„Ďakujem ti.“ Silno stisol viečka k sebe. „Veľmi ti ďakujem. Je to blbec, ale milujem ho.“
Tvrdé ruky sa usadili na jej ramenách, ťahajúc ju od Jeremyho k – McKellovi. Nahnevane vydychoval a jeho dych dvíhal pramene jej vlasov. To ju potešilo. Práve reagovala na Bride, pomohlo, že on reagoval na Jeremyho.
„Všetci zostanú vonku,“ povedal McKell pokojným rozkazovačným hlasom. „Nepotrebujem, aby sa vaše pachy zmiešali s tými, ktoré tu už sú.“
„Počkať.“ Ava obtočila prsty okolo jeho zápästia, pridržiac si ho pri sebe. „Noelle a ja tu dnes v noci velíme, takže my im povieme, čo majú robiť.“ Prižmúreným pohľadom prešla po žiakoch, a niektorí jej opätovali naštvaný pohľad. Jej sa to podarilo, koniec koncov, im nie. „Rozhodla som sa. Zostanete tu.“
„Ja ich udržím v kontrole,“ povedala Noelle s pôžitkom. „Och, a tu máte.“ Podala Ave digitálny zápisník, ako sa otočila k McKellovi. „Budete to potrebovať.“
„Vyrobte nejaké problémy,“ povedal McKell, „a osobne vám odstránim vaše prsty.“ Vytiahol spod trička svoj náhrdelník, kosti o seba zacinkali, keď padli späť na jeho hruď.
„A teraz, idem s tebou,“ povedala mu Ava, pevnejšie zovrúc zápisník, keď sa k nemu obrátila.
Vyklenul obočie, vyzerajúc sardonicky a pobavene zároveň. „Jedného dňa sa budeš musieť naučiť poslúchať ma.“
„Prepáč, ale ten deň nie je dnes.“ Súrila ho dopredu. Za ňou niekto zamrmlal:
„Vážne je to sviniar, však?“
Ava zastala. Kyslík ju náhle pálil v hrdle, svaly sa jej zúrivo sťahovali, červené bodky tancovali pred jej zrakom. Prudko sa otočila, nôž v jej ruke, hoci si nespomínala, že ho vyťahovala.
„Kto to povedal?“ dožadovala sa cez zaťaté zuby.
Noelle ukázala na žiaka stojaceho vedľa Jeremyho. „Chlapček, teraz máš smolu,“ zaspievala jej priateľka.
Nasledujúc tie červené bodky, Ava pristúpila dopredu. Dokým McKellove tvrdé ruky sa znova neusadili na jej pleciach, zastaviac ju. Zmietala sebou, snažiac sa vyslobodiť. „Zabijem ťa.“
„Nie je to potrebné, srdiečko,“ povedal McKell a znel šťastnejšie, než ho kedy počula byť. „Nie som tým komentárom urazený.“
Prečo bol šťastný? Nie, žeby jeho veselosť zabránila, aby Ava nezaútočila. Nie, bolo to to „srdiečko“, čo ju upokojilo. Nikdy predtým nemala rada prejavy náklonnosti. Povzbudzovali lásku, ktorou sa ona zriedkakedy bavila. A napriek tomu... keď to urobil on... v mysli jej začali vždy klíčiť dúhy a farebné želé.
„Musí trpieť,“ funela.
„Neskôr.“ McKell ju otočil a založil svoju ruku na jej pás, vedúc ju do budovy. Cestou zabočil doľava, na trávu, a viedol ju okolo – ničoho. Bola zmätená, ale nepýtala sa ho. Dallas žil na štrnástom poschodí a Noellin digitálny zápisník im dal heslo na vstup do jeho bytu, v ktorom bol neporiadok ako v pekle. Ak by ju klebety neupozornili na tento bordel, myslela by si, že sa sem niekto vlámal a prevrátil toto miesto naruby.
McKell sa zaškľabil. „Tá kurva bola v celom jeho byte. Smrdí jej chorobou.“
„Cítil si ju aj vonka?“
„Nie. A necítil som ju ani na chodbe. Čo znamená, že sa sem teleportuje, namiesto toho, aby používala neviditeľnosť.“
Skvelé. „Dokážeš vystopovať niekoho, kto sa teleportuje?“
„Nie.“
Extra skvelé. „Takže toto bola strata času.“
„Nie nevyhnutne.“ Postrčil ju vonku. Bez slova jej pomohol späť do auta.
Noelle prskala kvôli odpovediam, keď hnala žiakov späť do ich dodávky. Odpovede, ktoré McKell neposkytol. Ani keď sa ich dožadovala Ava. Auto sa znova pustilo cestou a tentoraz ich Noelle nasledovala. Nezastavili, dokým neprišli k baru, kde sa kráľovná prvýkrát zjavila Dallasovi.
McKell znova vystúpil, znova mlčky ťahal za sebou Avu. Noelle a žiaci postávali v bezpečnej vzdialenosti za nimi, správajúc sa ako bodyguardi, a nie ako detektívi. Niekoľko ďalších blokov, ďalší kľukatý roh, niekoľkokrát sa zamračil, tlačiac ju preč od kúska vzduchu, ktorý sa zdal byť úplne v poriadku, a zastavil, poobzeral sa.
„Tu sa priblížila k Johnnymu.“
Znova sa dal do pohybu, po celý čas vetriac vo vzduchu. Ďalší blok, tri rohy, ďalšie štyri odtlačenia z cesty, stále hundrúc o „hlúpych vchodoch“ a došli k ďalšiemu bytovému bloku. Johnnyho bloku. Ava ho poznala, pretože tu bola. Čo ju nútilo skloniť hlavu a modliť sa, aby McKellov čuch nebol až tak dobrý. Bez akéhokoľvek pobádania ju viedol do Johnnyho bytu a ramenom strčil do dverí. Čisté, malé, bez mnohých osobných vecí. Ako keby chcel, aby sa to dalo rýchlo pobaliť a presunúť, kedykoľvek.
McKell prešiel každý kúsok, potom sa vrátil do spálne. Ava chcela urobiť viac, ako len skloniť sa, ale McKell len povedal: „Kráľovná sa teleportovala aj odtiaľto, ale jej strážcovia to neurobili.“
Zamračila sa. Johnny nespomínal strážcov, ale potom, možno ich Jonny nevidel. „Takže títo strážcovia neboli u Dallasa?“
„Strážcovia tam boli, áno, ale ich zranil, takže boli odvedení na veliteľstvo, takže ich pachy sú nepoužiteľné. Tie, ktoré sú tu, odtiaľto odišli. Zrejme boli neviditeľní, keďže ich nikto nevidel, ale aj tak museli odtiaľto odísť.“ Pomaly sa uškrnul. „Čo znamená, že ich môžeme sledovať. Priamo k ich kráľovnej.“


14 komentářů:

  1. Díky moc za další kapitolu. Skvělé!!

    OdpovědětVymazat
  2. ďakujem za ďalšiu kapitolu

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za ďalšiu skvelú kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za pokračování téhle skvělé knihy, za překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji,jste skvělí :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem za preklad i korekciu. :-))

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitoly ! ! !

    OdpovědětVymazat
  11. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  12. Moc děkuji za překlad a korekturu! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat