úterý 16. prosince 2014

Extáze v temnotě - Kapitola 24



Jeho žena mu dovolila milovať sa s ňou a napiť sa z nej, uvažoval McKell, ako do neho vrážala spokojnosť. Zosilnel svoje objatie na stále spiacej Ave, a jej unikol nezvučný povzdych. Ten zvuk... ako odštartovanie zápasu... prešla len hodina odkedy vkĺzla do tohto stavu bezvedomia, ale on ju odrazu chcel znova. Chcel ju tak zúfalo, až ho to vystrašilo.

Túžiť tak veľmi po nepripútanom človeku nebolo múdre. Keď sa puto úplne dokončí, ak mu Ava niekedy dovolí to puto dokončiť, bude po nej túžiť ešte viac. Čo znamenalo, že bude ešte viac posadnutý, ešte viac očarený jej kúzlom, bude patriť viac jej ako sebe samému. Nie, že by ho to trápilo. On ju proste len chcel premeniť. Strašne veľmi.
Ale to sa, v najbližšej budúcnosti, nestane. Poranil jej hrdosť, prinútil ju cítiť sa akoby ľudia boli podradní – a oni neboli. Akoby aj mohli byť, keď Ava bola jednou z nich? Ale Ava bola lepšia než ľudia a upíri. Teraz Ava nebude ani len uvažovať nad možnosťou premeny. Vedel, že je to jeho chyba.
Ako by si sa cítil, keby som trvala na tom, aby si sa stal človekom? povedala. Nenávidel by to, cítil by sa podradne. Tak, ako sa cítila ona kvôli nemu. Ak by držal svoje veľké ústa zatvorené, namiesto toho, aby ju prinútil cítiť sa nedostatočnou, takou, akou bola, možno by sa jedného dňa pohrávala s tou myšlienkou. A mohli by byť spolu. Navždy.
Navždy, presne to, čo s ňou chcel.
Možno by mohol veci napraviť, pomyslel si. Predtým spomínala pretočenie času. Možno by mohol. Možno jeho zlyhanie z minulosti pramenilo zo skutočnosti, že nemal správnu motiváciu. A ako Ava povedala, keďže dokázal meniť čas jedným smerom, prečo nie vo všetkých smeroch? Ak by dokázal pretočiť čas, k prvému dňu, keď ju stretol, ponechal si spomienky, ktoré mal, mohol by zmeniť svoje správanie, spôsob, akým s ňou zaobchádzal. Mohol by jej dať pocit, že je špeciálna od samého začiatku, takže by sa s radosťou stala upírom, chrániac samú seba na veky vekov.
Tá predstava sa mu páčila. Veľmi. Jediným problémom bolo, že sa mu nepáčila predstava, že by ho nepoznala. Že by čakal, kým by ju pobozkal a dotýkal sa jej, dokým by ho znova nespoznala. Že by žil niekde inde, ako v tomto dome. V ich dome. A čo ak by tým, že by začal odznova, stratil spomienky na ňu? Neurobil by nič inak. Alebo áno? Skončil by vôbec na rovnakom mieste?
Hmm. Stáli možné odmeny za ten obrovský risk? To nevedel. Čokoľvek sa stane, on len chcel byť s ňou. Ako sa len zabával na jeho niekdajšej hlúposti, keď si myslel, že jedného dňa ju zabije, aby urobil miesto pre niekoho iného. Nebude žiadne zabíjanie. Nikdy. Nechcel sa oslobodiť. Nechcel nájsť nikoho iného. Niekoho vhodnejšieho. Odfrkol si. Ako vôbec mohol o niečom takom premýšľať? Neexistoval nikto vhodnejší.
Bola úžasne bujná, bez zábran, odvážna – možno príliš odvážna – odhodlaná, tvrdohlavá – možno príliš tvrdohlavá – a šikovná. Neexistoval nikto krajší, ani anjel ani diabol. Nikto, kto by ho dokázal upokojiť, keď je nahnevaný, jediným úsmevom. Nikto, kto by dokázal zaujať jeho pozornosť tak dôkladne, že zvyšok sveta upadol do zabudnutia. Nikto, kto by chutil tak sladko alebo ho posilnil tak úplne.
Bola jeho druhou polovičkou, tou lepšou, a niečím, čo ani doteraz nevedel, že mu chýba. Ale... čo cítila ona k nemu? Ani na moment nepredpokladal, že sex všetko zmenil a teraz ho bezpodmienečne chcela . To nebol jej štýl. Nie tejto ženy, ktorá ho prinútila snažiť sa pre každý kúsok citu. Práca, ktorá mu nevadila. Vlastne si to vychutnával, bola to výzva, akú nikdy nezažil.
Ak niečo, tak bude mať ešte ďalšie požiadavky pre neho. Ďalšie pravidlá – aby ich on porušoval, dodal s návalom očakávania. Nebude sa trápiť problémami, pomyslel si. Má pred sebou mnoho, na čo sa tešiť. Menovite, znova ju mať. McKell sa uškŕňal, keď aj on začal zaspávať.

***

„Zobuď sa.“
Ava zatriasla McKellovými ramenami. Veľkými, silnými, horúcimi ramenami. Nahými, na zlízanie. Stláčala a hnietla tie ramená. Škriabala a udierala do nich. S týmito myšlienkami, bolesť ktorú dokázal utíšiť iba on, začala kvitnúť. Zaťala zuby. Už žiadne premýšľanie o ňom takýmto spôsobom. Aspoň dokým je tu práca, ktorá musí byť urobená. Neskôr, možno...
Znova ním zatriasla, silnejšie než zamýšľala. Nič. Žiadna reakcia.
„McKell.“
Stále nič. Nemykol sebou, keď jej telefón začal vyzváňať, signalizujúc správu od Mii. Nevzdychol ani vtedy, keď sa vyškriabal z postele, šokovaná, že spala tak dlho. Alebo že vôbec spala. Koľko rokov prešlo odvtedy, čo si pospala dlhšie než hodinu. A nikdy tak hlbokým spánkom. Na určitom dušu spaľujúcom stupni, ktorému nerozumela, sa s ním musela cítiť v bezpečí. To vedomie ju rovnako vzrušilo, ako aj vystrašilo. Čím dlhšie boli spolu, tým viac sa na neho začínala spoliehať.
Vykoľajujúce myšlienky. Znova.
Každopádne. Nevydal žiadny zvuk, kým sa sprchovala, kým sa prehrabávala svojím šatníkom, a našla niečo na oblečenie. Nepokukoval, kým chrochtala a stonala, navliekajúc sa do vecí. Vedela to pretože po celý čas sa pozerala do jeho krásnej tváre.
Okej, na jeho penis. Hľadela na jeho penis. Prikrývky spadli z postele, odhaliac tak každý kúsok z jeho lahodného tela, ale ten penis sa ani raz nemykol. A ona tak dúfala... Nebudeš na neho takto myslieť. Každopádne. Žiadne mykanie znamenalo žiadne pokukovanie. Žeby ho odovzdala do sexuálnej kómy blaženosti?
Mamičke sa páčila tá predstava. Veľmi. A páčilo sa jej vidieť ho v jej posteli, s vedomím, že je obklopený jej vôňou. To ho, takpovediac, robilo jej, nepopierateľným, takmer hmatateľným spôsobom. Ako keby mal na sebe nálepku „Avin majetok“. Aspoň nateraz. Dokým sa nerozídu.
Čo sa stane, napriek faktu, že ho chcela viac, než kedy chcela kohokoľvek iného, pretože si nedokázali napĺňať vzájomné potreby. Nie úplne. Nemohla zabudnúť na tú skutočnosť, bol to jeden z dôvodov, prečo musela prestať na neho myslieť v tak sexuálne podrobných podmienkach. Sex sa rovnal závislosti, keď ste ho uprednostnili pred povinnosťou, a závislosť sa rovnala potrebe po viac. Mmm, viac...
Argh! „McKell.“ Nevediac, čo iné urobiť, dala mu facku.
Konečne. Reakcia.
Žmurkajúc, otvoriť oči a vystrel si ruky ponad hlavu, jeho svaly sa zavlnili. „Čo?“ Jeho hlas bol drsný spánkom, absolútne pozývajúci. Aké ľahké by bolo prijať to pozvanie, vliezť vedľa neho, a pritúliť sa k nemu. Doparoma, doparoma, doparoma.
„Čas pracovať.“
„Až potom.“
„Teraz. Mia po nás poslala auto. A prečo je tu Hellina?“
„Teraz je naša.“
Naša? Ako nejaké decko, ktoré si adoptovali? Spoločne? V žalúdku jej začali poletovať motýle.
„Och, a je upírom. Nepribližuj sa k nej príliš blízko.“ Viečka klesli a on sa pretočil na brucho.
Ak by ste to nevedeli, jeho zadok bol dokonalý, dokonca aj so stopami po škrabancoch. A čo tým myslel, že Hellina je upírom? „McKell!“
„Spánok. Potom sex. Potom práca.“
Prvá myšlienka: dokonalý plán. Druhá: odolaj. „Ak trváš na to, že zostaneš v posteli, omráčim ťa a odnesiem tvoju mŕtvolu na veliteľstvo A.I.R. sama.“
„Dobre. To mi dá dvadsaťštyrihodinový oddych.“
Keď už hovoríme o omráčení a dvadsiatich štyroch hodinách, ako sa z toho dostal naposledy tak rýchlo? Ešte stále nezodpovedal tú otázku. „Spánok? Ha. Premysli si to znova, ty lenivý vandrák,“ povedala, v nádeji, že ho hanba prinúti vstať. „Máme veľa práce.“ Založil si vankúš na hlavu, aby ju nemusel počúvať.  
Ava pritlačila jazyk k podnebiu svojich úst, potom nafučane opustila izbu. V kuchyni našla naplnenú chladničku a takmer praskla vo švíkoch potravinami a nápojmi. Jej skrinky tiež. A na kuchynskej linke bola miska s karamelovými cukríkmi. Pravými cukríkmi, nie tá umelá hmota, ktorú si mohla dovoliť ona. McKellova práca, bola si istá. Zabudnite na lenivého. Bol diabolským géniom. Namiesto toho, aby naplnila pohár ľadovou vodou, aby ju na neho vyliala, začala cmúľať cukrík – človeče, ako sex v jej ústach – a naplnila pohár vodou, mínus „ľadová“.
Kým došla do spálne, s pohárom v ruke, už pohrýzla a prehltla cukrík. Dievča nemohlo dať lekciu svojmu chlapcovi pri takých okolnostiach. Takže, než urobí akúkoľvek hlúposť, vrátila sa do kuchyne, odbalila si druhú maškrtu, potom sa konečne vydala späť k McKellovi, polohlasne si pohmkávajúc.
Stále ležal na bruchu, ten vankúš na jeho hlave, zvyšok jeho tela absolútne nahý. Odolný voči chladu? Čoskoro to zistí. Vyliala pohár rovno na jeho plecia, a on vyskočil s prskaním. Žiadne zimomriavky, ale rozhodne hnev.
„To bolo za čo?“ dožadoval sa. Kvapky sa mu rozšplechli nžalúdok. Zdvihla obočie, modliac sa, aby vyzerala prísne, a nie spokojne od jej cukríka – a obdivovala jeho čistú krásu.
„Och, skvelé. Si hore. Teraz môžeme ísť do práce.“
Prekrížil si ruky na hrudi, nozdry mu plápolali každým nadýchnutím. Potom sa jeho zreničky rozšírili a pomaly sa uškrnul. „Objavila si karamel.“
Mm, karamel. Zničilo by to obvod jej pása, ak by si dala ešte jeden – pätnásť – ďalší?
„Spánok sa skončil, áno,“ povedal chrapľavým tónom, „ale verím, že ďalšia položka na mojom zozname bol sex. A koniec koncov, ty si ma už namočila, takže teraz som na rade ja, aby som ti to oplatil.“
Vábivý návrh zabalený v tak hriešnom balíčku. Jednu vec vedela: pokiaľ išlo o neho, ona bola vždy vlhká. Niežeby to priznala. Až neskôr. „Odchádzame za päť minút, či budeš oblečený alebo nie. Auto už aj tak čaká nejakú chvíľu.“
„Auto alebo vodič?“
„Auto. Nie je tam žiadny vodič.“
To ho na minútu umlčalo, potom pokrútil hlavou. „Autu to vadiť nebude. Okrem toho, môžem ťa pomilovať a obliecť sa za štyri minúty.“
Musela sa od neho odvrátiť, aby skryla svoj úsmev – a jej náhly príval paniky. Láska. To slovo búšilo v jej mozgu ako raj a vírivá búrka zároveň. „Budem, uh, čakať v obývačke.“ S tým s dupotom vyšla zo spálne a tresla po konzole na stene, aby zatvorila dvere. Tak sa nebude prehovárať, aby sa vrátila. Alebo pokukávať.
Ale odolanie bolo každou ďalšou minútou ťažšie a ťažšie. Nepomáhalo ani to, že Hellina na ňu po celý čas hľadela, tesáky vyčnievajúce cez spodnú peru, ostré, lesklé. McKell ju skutočne premenil. Sakramentsky neuveriteľné.
Keď sa konečne uráčil pripojiť sa k nej, bol čistý a voňal božsky. Ako keby sa natrel karamelovým sprchovým gélom. Možno to aj urobil. Ústa jej zvlhli túžbou po ďalšej ochutnávke. A tiež mal na sebe oblečenie, ktoré na ňom nikdy nevidela. Oblečenie, ktoré nebolo v jeho batohu. Tričko s krátkymi rukávmi z pravej vlny, príliš drahé pre niekoho, kto zarábal almužnu ako on. Jemne vyzerajúce čierne nohavice, ktoré mu dokonale sedeli, akoby boli ušité výlučne pre jeho telo. Kožené čižmy. Dobrý Bože, vzal jej dych.
„Ty si vykradol banku?“ V tejto chvíli nevyzerali akoby patrili k sebe. Boli rozdielni.
Ona, ako chudobné dobré dievča. On, ako bohatý zlý chlapec. K jeho cti slúžilo, že nevyzeral, že si všimol ten rozdiel. Pozeral na ňu akoby nikdy nebola rozkošnejšia, ako keby už bola nahá a on už pumpoval v nej.
„Banku? Nie. Okradol som Devyna Targona.“ Kým hovoril, pohladil Hellinu za ušami, ten zbožňujúci pes mu olizoval voľnú ruku. Znak domestikácie, pri ktorom Ave zovrelo hruď. „Možno okradol nie je to správne slovo. Niečo mi dlžil.“
„A ty si ho neprinútil kúpiť nové veci aj mne?“ dožadovala sa, s rukami založenými na bokoch. Chcel tak veľmi prevážiť závažia na váhe?
„Nie. To je moja práca. Ktorú teraz môžem robiť.“ Mohol si búchať do hrudi, tak hrdo znel. „Tiež mi dal aj peniaze.“
Počkať. Trochu sa vráťme. „Takže mi budeš kupovať veci za jeho peniaze?“
„Áno.“
„Ale on nemal dovolené mi nič kúpiť?“
„Správne.“ V jeho výraze odrazu vybuchla zúrivosť, a on stuhol, ako keby bol pripravený k útoku. „Chceš, aby ti niečo kupoval?“
Muži. „Nie. Len nechcem vyzerať ako tvoja chudobná priateľka.“ Ktorá ho využíva.
Zúrivosť sa vyparila, nebezpečenstvo pominulo. „Ešte si si to neuvedomila? Nikto nikdy pre teba nebude dostatočný.“ Zvodný sľub, zmyselne doručený. „Akoby mohli? Si vysoko nad nami ostatnými, nikdy nemôžeme ani dúfať, že sa ti vyrovnáme.“
To zvieranie v jej hrudi sa premiestnilo do jej pľúc, vytvárajúc tak veľký tlak, až jej do očí vyhŕkli slzy. Prekliate slzy. Nikdy predtým jej nikto nevenoval taký kompliment. Otočila sa od neho, nechcela ho vidieť. „My, hm, porozprávame sa o tom neskôr. Teraz musíme ísť.“
„V poriadku. Neskôr. Ale porozprávame sa o tom.“ Odmlčal sa. „Hellina, zostaň,“ povedal, potom podišiel ku dverám, prešiel popri Ave a vďakabohu sa nepozrel späť. Naťukal správny kód a dvere sa otvorili. „Takže, čo by si si pre seba kúpila?“
Prudko otočila hlavu a vystrela plecia, ovládajúca sa, keď prešla popri ňom. „Škótsku sukňu pre teba.“
„Nerozumiem,“ odpovedal, keď vyšli von z budovy a do auta. „Myslel som, že si chcela niečo pre seba.“
„To je ďalšia vec, o ktorej sa musíme neskôr porozprávať.“
Slnko zmizlo, nahradil ho mesiac, ale na rozdiel od ostatých nocí, táto nebola chladná a suchá. Padal dážď. Špinavý dážď, zrejme kyslý, a dosť na to, aby napáchla pokožka. Počas jazdy jej porozprával Skutočný príbeh Helliny Tremain-McKell: Ako som sa stala pravým upírom a zmohla sa  len na udivené krútenie hlavy. Zo seba! Mala vedieť, že McKell bude experimentovať. Nebol typom muža, ktorý prijme veci len tak. Musel to vidieť na vlastné oči.
„Tak ako sa cítiš?“ opýtala sa. „Keď dokážeš premeniť, nuž, hocičo a hocikoho?“
Zahľadel sa hore na strop, ktorý poskytoval pohľad na neustále udieranie dažďa. „Pokojne, zmučene, zmätene. Prečo to dokážem urobiť, keď nikto iný nie?“
„Neviem. Mia spomínala niečo o tom, že voja krv je divná, ale nebola si istá ako.“
„Divná?“
„Hej, ako keby bola niečím viac než len upírskou.“
„To je nemožné. Ako som ti povedal, upíri nedokážu splodiť nový život s iným druhom.“
„Tak nemožné ako tvoja premena Helliny?“
Zamračil sa na ňu, temná emócia z neho prúdila, tak jedovatá ako ten dážď. „Moji rodičia boli upíri. O tom nie sú... žiadne pochybnosti.“ Zamračil sa.
To váhanie... „Čo je? Mne to povedať môžeš, McKell.“ Načiahla sa, stisla mu ruku. „Môžeš mi veriť.“
Prijal ten dotyk, akoby to bolo jeho právo. „Upíri prišli na túto planétu pred tisícročím, žili v utajení až do nedávna, ako vieš. Nebolo ich mnoho, ale prišli sem, pretože ich planéta zomierala. Existovali stovky portálov na iné planéty, ľudia sa rozdeľovali, jedni chodili jedným smerom, tí druhí iným a tak. Keď prešli portálom, vchod sa zatvoril. Až do...“
„Do-“ súrila ho ďalším stisnutím.
„Moja matka. Ona a môj otec boli manželmi niekoľko rokov, bez potomka. Ale jedného dňa náhle, zmizla. Vrátila sa o pár mesiacov neskôr a pár mesiacov po tom mi dala život. Väčšinu môjho detstva, sa mi vysmievali, ostatné deti hovorili, že moja matka nasadila môjmu otcovi parohy.“
To celkom vysvetľovalo jeho komplex nadradenosti. On sa potreboval v lepšom svetle než boli tí ostatní. V opačnom prípade by sa videl podradne, ako všetci ostatní, a to bola slabosť, ktorú si bojovník nemohol dovoliť. Boli si s Avou podobnejší, než si uvedomovala.
„Takže tie klebety utíchli-“
„Keď som začal ubližovať tým, ktorí ich šírili.“
To je môj McKell. „Dokázala tvoja matka manipulovať čas? Dokázal to niekto? Možno si mi o tom hovoril, ale zabudla som na to.“
Vypol hruď. „Nie. Som jediný, kto to kedy dokázal urobiť.“
Takže to možno nebude upírska vlastnosť, ale schopnosť nejakého iného druhu. Mohol by byť niečím viac ako len upírom? Ak áno, ako? „Tvoja matka nikdy nehovorila o inom milencovi?“
„Nie. Ani môj otec.“
Kútikom oka letmo zazrela konštrukciu, ktorá sa začal črtať pred nimi. „Budeme v tom pokračovať, tak ako aj s ostatnými záležitosťami, neskôr.“ Prikývol, keď auto zastalo pred bránou A.I.R..
Ukázala svoj odznak, ako vždy, ale strážcovia ju nepustili cez bránu. Musela počkať, kým príde samotná Mia – v spoločnosti troch agentov – a potom ju nasledovala do zadnej časti budovy. Avin nervový systém sa zapol, keď sa auto pohlo dopredu. „Dajme si nejaké heslo alebo niečo také, pre prípad, že budeš potrebovať moju pomoc.“ Možno ho sem nemala priniesť. Možno mu mala povedať, aby ušiel.
Zodvihol jej ruku a olízal divoký tep v jej zápästí. „Ak budem potrebovať pomoc, poviem Ava, potrebujem ťa.“ Ústa sa mu zvlnili v kútikoch. „Čo hovoríš na takéto heslo?“
„Nezistiteľné,“ odpovedala sucho, snažiac sa nemrviť sa na sedadle, keď si vychutnávala jemný tlak jeho pier.
„Nuž, sľubujem ti, že nebudem potrebovať tvoju pomoc.“
Jej vášeň odrazu vychladla. „Pretože si teraz myslíš, že som slabá?“
„Ty vždy najprv myslíš o mne to najhoršie,“ povedal s povzdychom. „Nie. Nemyslím si, že si slabá. Ja viem, aká silná naozaj si, ale nechcem, aby si mala problémy so svojimi spolupracovníkmi. Nie kvôli mne. Budem slušný.“
Aké... sladké. „Vynasnažím sa. Nemyslieť si o tebe to najhoršie.“
„Ďakujem ti.“
Ale aj tak. Nervozita sa vrátila, privítala nové kolo pochybností. Do čoho sa namočila? Ako to skončí? „Len odpovedz na Miine otázky, daj jej trochu svojej krvi, a potom odtiaľto vypadneme. Okej?“
„Pre teba,“ odpovedal, venujúc jej ruke ďalší bozk, „všetko.“
Táto jeho nová, nežná stránka, ju zničila. Auto zastalo v podzemnom parkovisku. Po tom, čo si vymenili dlhý, dlhý pohľad, vystúpili, Mia na nich už čakala, a netrpezlivo podupávala nohou. Tí druhí agenti boli stále s ňou, v dlaniach mali pyre-guny.
„Nespôsobí žiadny problém,“ povedala Ava, postaviac sa pred neho.
Zdrapol ju za pás a strčil ju za seba. Nesúhlasiac s tým, uvoľnila sa a vrátila sa na svoje obľúbené miesto. Pred neho, ako štít. Uniklo mu hlboké zavrčanie a znova ju potiahol dozadu. Tentoraz ju nenechal ísť, bez ohľadu na to, ako silne sa odťahovala.
„To viem,“ odpovedala Mia, „ale je dobré byť opatrná. Teraz poďme. Nech to máme za sebou.“ Otočila, aby viedla, zastala, potom sa pozrela ponad plece na McKella. „Och, a vďaka za upírov, ktorých si mi poslal, či už zranených alebo nie. Uzdravujú sa pekne a v súčasnej dobe sú vo väzení, čakajú na testy a vypočutie.“
Naklonil hlavu na znak potvrdenia. Mia ich viedla cez časť budovy, v ktorej Ava nikdy nebola. Neboli tu žiadni ďalší agenti, dokonca aj steny boli obložené, s identifikačnými skenermi za každým rohom.
„Mia,“ ozvala sa, nenávidiac to chvenie v jej hlase. McKell ju stále nepustil, takže zrýchlila svoj krok a otočila zápästím, radšej si s ním prepletúc prsty, než sa pokúsiac prerušiť kontakt, dúfajúc, že tak ponúkne útechu, ale vedela, že ju skôr berie.
Priniesla ho sem. Súrila ho sem. Ak jej šéfka mala v pláne zatvoriť ho do cely, ako to urobila s tými ostatnými, tak Ava – čo? Zbúra celú budovu? Zabije každého agenta? „Je tu sám, zo svojho vlastného rozhodnutia. V mieri. Aby pomohol. Opatrná alebo nie, prosím, povedz strážcom, aby zložili zbrane.“
„Prepáč,“ bola odpoveď, „to sa nestane.“
Vystrčila bradu. „Mysli na to, že on je jediný, kto dokáže vystopovať kráľovnú Schön. Nechceš ho nechtiac zraniť.“
Tie vyhrážky nemali žiadny efekt. „Vlastne, Dallas ju dokáže vystopovať. Nehovoriac o tom, že to dokážu všetci moji Rakani.“
„A nikto z nich neuspel,“ pripomenula svojej šéfke.
„Každopádne,“ pokračovala Mia s krátkou pauzou, „nepomáhal nám, alebo áno?“
„Zavolal ti, keď ju našiel, no nie? A hľadal spôsoby, ako ísť von na denné svetlo, aby mohol urobiť viac.“ Pritiahnutá pravda, ale to ju netrápilo. A prečo, dopekla, McKell nebránil sám seba? Pozrela sa hore na neho, žmurkajúc, keď uvidela jeho úsmev. Úprimný úsmev s bielymi perličkami a pobavením. Nebál sa. Ani trochu. Nie, zabával sa. Prečo?
„McKell,“ ozvala sa podráždene.
„Áno?“
„Zastav čas,“ zašepkala len pre jeho uši.
Urobil to, bez váhania. Všetci okolo nich úplne stuhli. Ava sa zahľadela na neho, srdce jej bilo v hrudi. „Čo sa deje? Chceš utiecť alebo niečo také?“ Hoci, hlboko v duši, vedela, že útek nespôsobí nič dobré. Nie teraz.
„Utiecť?“ zasmial sa, zvuk ako hustý, upokojujúci balzam. „Prečo by som utekal? Ty sa ma snažíš chrániť. Nikto sa na nikdy nepokúšal chrániť, a mne... sa to páči.“
To vysvetľovalo ten úsmev. A rozohrialo ju, zvonka, aj zvnútra. Ale aj tak. „Neuvedomuješ si, že si v nebezpečenstve? Nedokážem otvoriť dvere, cez ktoré sme prešli. Sme tu uväznení. Čo ak Mia-“
Voľnou rukou sa načiahol a hánkami ju pohladil po líci. „Nemyslím si, že ma vedie na smrť. Cítim tu chorobu. Myslím, že má v úmysle otestovať moju krv.“
Avin žalúdok prevrátil. „Chorobu?“
Prikývol a čas sa znova pohol, Mia a strážcovia pokračovali, ako keby ani nezastavili. Ava zostala ticho po zvyšok cesty. Choroba. Testovanie. Čo chcela, ale nedokázala sa zbaviť zlého pocitu, ktorý zvieral jej vnútornosti. Napokon došli na koniec chodby, ktorá končila polkruhom zamknutých d verí a tmavých okien, ktoré poskytovali pohľad do piatich rôznych izieb.
Mia ukázala prstom a Ava nasledovala ten smer. Johnny. Doriti. Zabudla na Johnnyho. Teraz odpočíval na lôžku v jednej z izieb, zrejme zomieral, jeho pokožka šedá, líca vpadnuté, z vlasov mal len chumáče, vredy otvorené a mokvajúce po celom jeho tele.
„Už nemá veľa času,“ povedala Mia ponuro.
„Čo môžeme urobiť?“ zachrapčala Ava.
„Dáme mu McKellovu krv, ako sme plánovali.“
McKell zodvihol bradu, nos vo vzduchu. Ako cisár. „Ava mi spomínala tento nápad a ja som povedal nie. Stále hovorím nie.“
„Keď bude po tom,“ pokračovala Mia, ako keby McKell ani neprehovoril, „musíš zodpovedať nejaké otázky, McKell.“
„Otázky? V poriadku. Krv? Nie.“
Pred pár minútami vyzeral byť spokojný s celou vecou, dobrovoľne nasledoval Miu. Tak prečo teraz to odmietanie? „Prosím,“ povedala Ava, hľadiac na neho. Musel zastaviť čas, pretože Miino dýchanie sa zastavilo a strážcovia prestali prešľapovať z jednej nohy na druhú.
McKell ju uchopil za ramená a zatriasol ňou. „Prosíš tu tak, ako prosíš v posteli? Pre tohto chlapa?“
„Áno.“
Prižmúril oči do tenkých štrbín, hoci neukryl nebezpečenstvo, ktoré tam číhalo. „Prečo?“
„Žiarliš? Pretože som myslela, že sme sa cez to už dostali.“
„Žiarlim? Nie. Si moja a nikto a nič to nezmení. Ale kedysi sa ti posmieval, zahanbil ťa pred tvojimi priateľmi. Pamätáš? V bare? Ja som mu to nezabudol.“
On miloval, keď ho ochraňovala, a uvedomila si, že ona milovala, keď on obraňoval ju. Vedel, čo si o nej ostatní mysleli, ale jeho to netrápilo. Nemal pláne si to s ňou rozmyslieť. A to... ovplyvňovalo všetko ostatné.
„Ďakujem ti,“ povedala, znova bojujúc s tými hlúpymi slzami. „Aj keď chápem, odkiaľ pochádzaš, stále ťa žiadam, aby si ho uzdravil. Nie preto, že si to zaslúži, ale preto, že je to správna vec. A preto, že ak mu bude lepšie, môžeme sa striedať v nakopávaní do jeho genitálií bez akýchkoľvek pocitov viny.“
Zavládla dlhá chvíľa ticha, McKell po celý čas študoval jej tvár. Potom tvrdo prikývol, a čas sa znova dal do pohybu, „Urobím to,“ povedal Mii, prepustiac Avu.
Miin úsmev bol chladný, tvrdý a odhodlaný. „Nikdy som o tebe nepochybovala. Takže vytiahneme ihly, zapichneme ich do tvojej žily, a potom pošleme so skúmavkou do cely Avu.“
Ava stuhla, odrazu nemá. Naposledy, keď bola s Johnnym, pozeral na ňu akoby bola kusom mäsa. Vyhrážal sa McKellovi. Teda, kráľovná sa vyhrážala McKellovi cez Johnnyho, ale vyhrážka je vyhrážka. Ale bol spútaný. Teraz mal dovolené voľne sa pohybovať po cele. Mal dovolené útočiť.
McKell prehovoril za ňu. Zavrčal, skutočne. „Ava tam nepôjde.“
„Hej, čože?“ dožadovala sa, keď našla svoj hlas.
Mia si založila ruky na boky. „Niekto to Johnnymu musí pichnúť, alebo ho to prinútiť vypiť, ale zaútočí na každého doktora a agenta, ktorého tam pošleme. Nemôžem riskovať, aby sa ešte niekto nakazil.“
„Preto tam Ava nepôjde.“ Ďalšie zavrčanie od McKella.
„Johnny na Avu nezaútočí,“ povedala Mia sebavedome.  
McKell pokrútil hlavou. „Nezaujíma ma to.“
„Tak nájdeme celu aj pre teba,“ vyštekla Mia, „pretože jediným lístkom, ako sa odtiaľto dostaneš je, ak Ava nakŕmi Johnnyho tou krvou.“
Tak teda okej. „Urobím to,“ povedala Ava než mohol odpovedať. Po prvé, nepotrebovala ďalšie presviedčanie, a po druhé, ako povedala McKellovi, bola to správna vec. Ani ona nechcela nikoho ďalšieho riskovať.
Nasledujúcu polhodinu fučal a fuňal, zastavujúc čas, prosiac ju, pochodujúc, vrieskal odmietnutia a požiadavky, než napokon znova prikývol, pretože ona odmietala ustúpiť. „Zastavím čas a ona môže vstúpiť. Ak nie je imúnny voči mojej schopnosti – počúval som a sledoval, a viem, že Schön sa rýchlo prispôsobujú – a ak tam pôjdem s ňou. To je jediný spôsob, akým dovolím, aby sa toto stalo.“
„Vďaka za tvoje povolenie,“ povedala Mia sucho.
„Ale ak sa jej čokoľvek stane, zničím teba a celú A.I.R.“
Nech Boh žehná jeho srdce. „Sklapni, McKell,“ povedala cez úsmev a grimasu. „Takýmto tempom sa necháš zabiť. A spomínaš si na naše plány na neskôr?“ Naše posteľové plány, mlčky dodala. „Potrebujem, aby si pri nich bol, takpovediac, živý.“
Pobozkal ju, tvrdo a rýchlo. „Patríš mi a postaráš sa o to, čo je moje. A ja tiež.“
„Sľubuješ?“ opýtala sa, želajúc si, aby ho mohla zdrapnúť a nikdy nepustiť.
„Sľubujem.“
„A neboj sa,“ ozvala sa Mia. „Nezatvorím ťa za vyhrážanie sa mne a všetkým, ktorí sú podo mnou. Vyhrážky ma nešokujú. Možno preto, že aj ja sama som vydatá za alfa samca.“ Mávla na jedného zo strážcov, ktorý zodvihol vysielačku a zavolal doktora zo štábu, aby prišiel a vzal McKellovi krv.
Toto dokázala zvládnuť, nahovárala si Ava. Čokoľvek, aby získala pre McKella priepustku z väzenia. A to sa dalo iba takto. Ak sa zraní, je to len malá cena za to všetko.
S touto myšlienkou si niečo poriadne uvedomila. Ona nebola len v krátkodobom vzťahu. Cítila k tomu upírovi viac ako len náklonnosť.  A och, doriti, to bodnutie. Znova ju zaplavila panika. Pretože s tým uvedomením si už vedela, že na ňu čakalo mnoho rozhodnutí. Rozhodnutia o živote a smrti.

A výsledok možno neskončí podľa jej chuti. 

12 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka- krásna kapitola, super preklad a korekcia a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Moc moc dekuju - paradni kapitolka :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preloženú kapitolu ;-)

    OdpovědětVymazat
  7. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat