úterý 2. prosince 2014

Extáze v temnotě - Kapitola 22



McKell nevedel, čo iné robiť. Presvedčil človeka, aby jeho a zranené ženy odviezol do Avinho bytu pomocou odstránenia deky a vycerením svojich tesákov, kým jeho pokožka syčala. Och, a vyhrážaním sa smrťou. Cestou zavolal Bride, ktorá súhlasila, že sa s ním tam stretne. Vlastne, keď šofér auta zastavil pred Aviným domovom, Bride už bola tam. S Devynom. Ak ten bastard spustí ten svoj šarm na Avu, ako to urobil s Bride, McKell ho rozštvrtí. Aj keď, aby bol férový, Ava bola oveľa múdrejšia ako Bride. Páčili sa mu tieto myšlienky. Hovorili o budúcnosti.

„Otvor tie dvere,“ vyštekol na človeka – ktorý sa možno a možno nie pomočil.
„O-otvor.“ Dvere na strane spolujazdca sa oddelili od auta.
Noelle bola tak otrasená a slabá, že celú jazdu nepovedala ani slovo. McKell vystúpil von s Avou n náručí. Zastonala. Jeho deka sa zošmykla a pokožka mu začala horieť, ale nestaral sa o to. Nemal v pláne sa ponáhľať dovnútra. Nebude riskovať, že ňou bude triasť. Bride, ktorá čakala v tieni, chránená, potlačila Devyna dopredu, naznačila, aby pomohol dievčatám. McKell sa okamžite otočil, mimo dosahu.
„Uh, McKell,“ ozvala sa Bride. „Dovoľ Devynovi vziať ju. Si silne usmažený.“
Ignoroval ju, očakávajúc, že sa zakryje a bude ho nasledovať, kým mieril k budove. Ako prešiel popri Devynovi, povedal: „Tá druhá je tvoja. Pár blokov odtiaľto nechali jeden pár mŕtvych upírov. Možno by si chcel zavolať A.I.R., aby ich vyzdvihli.“
„Si si istý, že sú mŕtvi?“ zvolal Devyn.
„Veľmi.“ Odrezal im hlavy. Surovo. Najprv im zubami vytrhol priedušnice, potom pazúrmi dokončili prácu. Nebol schopný sa zastaviť. Nechcel sa zastaviť.
Nasledoval Avinum vôňu, vo vnútri zomierajúc, keď si všimol šmuhu od jej krvi. Rozbehol sa – a bežal a bežal, až kým ju napokon nezbadal. A keď ju zbadal... pohltili ho vražedné inštinkty.
Keď bol v budove, niesol Avu cez zvedavých divákov, dovoliac, aby deka spadla úplne, zabudnutá. Hore výťahom a dole chodbou, dokým nestál pri jej dverách. Nepoložil ju dole, ako sa načiahol a položil jednu zo svojich dlaní na identifikačnú podložku. Rýchly sken, a dvere sa otvorili. Vošiel dovnútra, konečne si dovoliac pohľad na Avu. Bola bledá, modré žily viditeľné pod pokožkou. Pod očami mala kruhy a na rukách a krku škrabance. Vôňa jej krvi zavanula do jeho nosa a on-
Ostré zuby sa ponorili do jeho členka. Zakopol, ale nepustil svoj náklad. Niečo zavrčalo a on sa pozrel dole. A zbadal Hellinu. Lačne pila jeho krv. Zhltla každú kvapku, ktorú mohla a potom ho znova uhryzla kvôli ďalšej. Snaží sa dostať k Ave, pomyslel si McKell. Vypúlil oči, keď mu to došlo. Hellina bola upírom. Jeho krv ju skutočne premenila. Nemožné, pomyslel si v nasledujúcej chvíli.
„Kam chceš dať Noelle?“ opýtal sa ho Devyn spoza neho. Bojovník musel zbadať Hellinu, pretože sa zasmial. „Pes tvojej priateľky ťa nenávidí. Zábavné.“
Uvedomiac si, že je tu aj druhá osoba, na ktorej sa dá hodovať, Hellina obrátila svoju pozornosť, vrhla sa na Devynove členky a zahryzla sa. Devyn zavyl. „Čo to, dopekla?“ kopol nohou, snažiac sa striasť hladného psa, ale bez úspechu.
„Je z nej novorodený upír,“ povedal McKell, „a je hladná. Potrebuje sa nakŕmiť.“ Už len vyslovenie tých slov bolo divné.
„Seriem na to, že Ava alebo Noelle je upírka a že je teraz hladná. Ja kŕmim iba Bride. A teraz dostaň toho psa-“
„Ten pes je upír. Hellina, prestaň.“ K jeho stále-sa-zväčšujúcemu šoku, pes okamžite poslúchol, odstrániac svoju zuby s Devynovej nohy. Pozrela sa hore na McKella, v jej veľkých očiach zbožňovanie, z úst jej kvapkala krv. Musela ho poslúchnuť kvôli ich krvnému spojeniu? Nemohol uveriť, že vôbec uvažuje o tej možnosti. Nikdy sa to nemalo stať, nemalo to byť ani len možné. Alebo ho iba milovala a chcela mu urobiť radosť, ako by mali aj všetky ostatné ženy? Bude čas zistiť to neskôr. Po tom, čo bude Ava uzdravená.
Ava. „ Zostaň,“ povedal Helline keď niesol Avu do jej spálne. „A polož Noelle na pohovku,“ prehodil ponad plece. Uložil Avu na posteľ, nežne, jemne, a ona zo seba vydala ďalší z tých bolestivých stonaní. Možno ju mal vziať do nemocnice, ale vedel, že on mohol toho urobiť viac, než hocikto iný. A premení ju, ak to bude potrebné. Nevedel o takejto možnosti, dokým nevidel Hellinu, ale aj tak mal v pláne ju nakŕmiť svojou krvou, aby ich spojil. Napriek jej absolútnej viere v neho.
Cítil tú dôveru, keď ju dvíhal zo zeme a ona sa do neho zaťala ako nejaký tesák. Ale to ho nezastaví. Nič ho nezastaví, nie, keď ide o jej záchranu. Kedysi sa bál o jej kratší život a neskôr tú obavu odhodil, netrápilo ho, že ona bude starnúť dovtedy, dokým budú spolu, kým ona bude žiť. Ale vidieť ju tak... zlomenú a mať pocit, akoby sa lámal aj on sám, presvedčil sám seba, že pripútať ju k sebe ich zviaže, aj ich životy. Žila by tak dlho, ako dlho bude žiť on, a on bude žiť dokým aj ona.
Až na to, že aj napriek toľkej nádeji, teraz váhal. Ak to urobí, ona ho bude nenávidieť. Nechcel, aby ho nenávidela. Ale nebude si schopný zabrániť v konaní dlhšie. Bola pokrytá tak veľmi od krvi, tak bledá, tak nehybná, a on... sa bál. Áno, to bolo to napätie v jeho hrudi, ktoré si robilo z jeho hnevu terč posmechu. Mal by na túto ženu nakričať, že sa nechala tak ohroziť.
To je súčasť toho, čím ona je. Vyhľadávačom nebezpečenstva. Prijmi to, alebo ju navždy strať.
Skôr vycítil ako počul, že sa k nemu približuje Devyn s Bride. Zastali pri ňom, každý z jednej strany, a pozreli sa dole na Avu. Ak by sa niekto z nich načiahol, odreže im ruky.
„No... Odkiaľ má upírskeho psa?“ opýtala sa Bride ležérne. Aby ho rozptýlila? „Necháp ma zle, dokážem to uhádnuť. Som všemocná, koniec koncov, ale vážne by som to rada počula.“
Devyn pokrútil hlavou. „Všemocná? Prosím ťa. Mia mi povedala, čo jeho krv dokáže a ja som to povedal tebe.“
„To teraz nie je dôležité,“ zavrčal McKell. „Ako mám uzdraviť Avu, bez toho, aby som jej dal svoju krv?“ Ak je tu nejaký spôsob, prijme ho. Ak nie, bude musieť riskovať jej hnev.
„Môžem jej dať svoju krv?“ navrhla Bride.
„Nie,“ povedal Devyn tvrdým pokrútením hlavy – skôr než McKell mohol ukázať svoj vlastný nesúhlas. „Som unavený z toho, že ťa všetci vyciciavajú. Ľudia infikovaní Schön, A.I.R. agenti, tvoji priatelia. Musí byť hranica a dnes si už nejakú krv dávala.“
„Nie,“ povedal konečne McKell nahlas. Ak Ava dostane niekoho krv, bude to jeho. Ale aj tak. Musí tu byť aj iná cesta.
„Moja krv ju nezmení na upíra,“ povedala Bride. „Ako povedal Devyn, mnoho ľudí ju už okúsilo a ani jeden z nich sa nepremenil.“
Ava zastonala a on sa odrazu pristihol, že je na vážkach, majetníckosť dávala priestor ochranárstvu. Doparoma s tým. Verila mu, že ju nechá byť človekom, a to bol silnejší odstrašujúci prostriedok, že si uvedomoval. „Čo ak sa mýliš?“
„Devyn dostáva dúšok každý deň a pozri sa na neho. Rýdza arogancia a sexepíl, ale žiadne tesáky. A nehrozí, že by niekedy nakŕmila svojou krvou mňa a spojila nás na celý život.“
„Pretože ty už dávno si spojená na život,“ povedal Devyn, jeho hlas prísny. „A neopovažuj sa znova sa z toho vyvliecť.“
Bride pretočila očami. „Pokúsila som sa opustiť ťa len, koľko? Štyrikrát? Daj mi s tým už pokoj. Každopádne,“ povedala McKellovi. „Uzdraví sa rýchlo a jej bolesť poľaví. Sľubujem.“
Predstava uzdravenej Avy... „Musí s tým súhlasiť.“
„Tak ju zobuď a opýtaj sa jej. Aj keď prebudenie iba spôsobí, že sebou bude mlátiť a to jej môže ešte viac ublížiť. A ak bude ešte viac zranená, hojenie bude trvať oveľa dlhšie. Ale je to na teba.“ Bride sa načiahla, ako keby chcela Ave odhrnúť vlasy z čela.
McKell na ňu zasyčal a ona zodvihla ruky do vzduchu, úplne nevinne. Ako si niekedy mohol myslieť, že je do tejto ženy zamilovaný? Bola otravná. „Najprv daj trochu zo svojej krvi Noelle. Chcem vidieť, ako zareaguje.“
„Takže teraz už dvaja pacienti?“ Devyn znova pokrútil hlavou, tmavé vlasy mu padli cez jeho čelo a zakryli tak prirodzený lesk jeho žiarivej pokožky. „Nie. Tu robím čiaru, Bride. Už predtým si zakopávala, takže potrebuješ každú kvapku, ktorú máš, pre seba.“
Poťapkala mu líce. „Bude to len pár minút.“ Odkráčala izby, nechajúc McKella samého s prskajúcim Devynom.
„Za toto mi dlžíš,“ zamrmlal Targon. „Keď skončí, bude unavená, a to vážne zničí moje neskoršie plány.“
Ten muž mal tú odvahu sťažovať sa, kým Ava ležala len pár krokov od neho, nezomierala, ale bola dosť blízko smrti? Aspoň to si nahováral. V opačnom prípade by už škriabal omietku zo stien. „Buď užitočný,“ vyštekol na neho McKell. „Jej skrinky v kuchynskej linke a chladnička sú takmer prázdne. Naplň ich.“
Devyn vypúlil svoje jantárové oči. Boli svetlejšie než Avine, ale boli dosť podobné, takže McKell sa rozhodol, že ten bastard môže žiť. „Ty chceš, aby som išiel nakúpiť?“
„Áno. A miluje karamel. Kúp jej toľko karamelu, koľko len nájdeš. Bude chcieť sladké, keď sa zobudí.“ Pretože on mal v pláne na ňu nakričať, možno ju aj rozplakať, a jedlo ju uteší, keď s ňou skončí, jeho obavy a hnev sa utíši.
„Myslíš to vážne?“
„Prečo by som klamal o karameli?“
„Dobrý Bože, ty nemáš ani potuchy. Chcem tým povedať, že ty vážne čakáš, že pôjdem kúpiť tvojej žene sladkosti? Nebudú jej chutiť viac, ak jej ich kúpiš ty?“
„Nie. Budú mať rovnakú chuť a okrem toho, nemám peniaze. Vlastne, budem od teba potrebovať, aby si mi otvoril účet.“ Jednou z Aviných požiadaviek na muža bola, aby bol „bohatý“. „Chcem toľko peňazí, aby mi vydržali večnosť, kým budem robiť túto ženu šťastnou.“  
Devyn si prešiel rukou po tvári. „Takže teraz som tvoj bohatý sponzor?“
„Vzal si mi moju ženu,“ pripomenul mužovi. Ale tie slová chutili... nesprávne. Nepáčilo sa mu prirovnanie, že Bride je jeho ženou. Nebola ňou. Nikdy nebola. Nie naozaj.
„Nikdy nebola tvojou,“ zavrčal Devyn pod prvou ukážkou jeho hnevu.
„Ja viem. A som za to rád. Páči sa mi táto, ktorú mám. Teraz mi pomôž udržať si ju.“
S tým vyprchal z Targona hnev. „V poriadku, niekam si zavolám a dám priniesť tie blbosti, ale nenechám ťa s Bride osamote. A tiež ti otvorím účet, ale to je posledná láskavosť, ktorú ti robím.“
„Dokým nepoviem niečo iné. Ako napríklad nákup oblečenia pre mňa.“ prikývol, uvedomiac si, že skutočne potrebuje nové veci. „Páči sa mi to, čo máš na seba, aj keď ja budem zrejme potrebovať väčšie číslo.“ Jeho pohľad padol k Devynovmu pásu. „Oveľa väčšie číslo. A uisti sa, že budem mať oblečenie na každý deň v týždni.“
„Panebože.“ Devyn triasol hlavou, keď vyťahoval svoj telefón a pustil sa do tých telefonátov. Vydal jednoduché rozkazy, očakávajúc absolútny súhlas od každého, s kým hovoril. A zrejme to aj dosiahol. McKell obdivoval jeho autoritatívnu nadriadenosť.
McKell sa posadil vedľa Avy, dávajúc pozor, aby ju nevyrušil. Nevyšlo mu to. Zastonala a pretočila sa k nemu, ako keby na neho už čakala. Preplietol im prsty, nepáčilo sa mu, aká chladná bola jej pokožka, aký pomalý bol jej pulz.
Konečne sa Bride vrátila do spálne, Noelle po jej boku. Noelle bola stále bledá a trochu sa chvela, ale bola na nohách a stále človekom. Zaplavila ho úľava. Ava nebude schopná nájsť chybu v jeho rozhodnutí. Dúfal v to.
„Je-“ začal Noelle.
„Bude v poriadku,“ vyštekol. „Na čo ste mysleli, bojovať s upírmi bezo mňa? Máte predstavu-“
„Prednášku jej urob neskôr. Teraz tu mám prácu.“ Bride pristúpila k posteli, otriasla sa, a usadila sa k Ave z druhej strany.
McKell spútal jej ruky, pre prípad, že by sa Ava prebudila počas transfúzie a pokúsila sa Bride odtlačiť. „Urob to,“ precedil. „Nakŕm ju.“
Bride vybrala z puzdra na svojom boku nôž, porezala si zápästie na mieste stále sa hojacej rany. Zaškerila sa a držala svoje krvácajúce zápästie nad Avinými peknými ústami. Zatvorenými peknými ústami. Bride pustila nôž a použila voľné prsty, aby tie pery roztvorila. Každou kvapkou, ktorá skĺzla dovnútra, bol viac a viac napätý. Neobviňuj ma za to. Neopovažuj sa obviňovať ma. Ak to urobí, on... čo? To nevedel.
„Nikdy by to medzi nami nebolo fungovalo,“ povedala Bride. „Si príliš panovačný a, nuž, sebecký.“
„A ty nie si Ava.“
„Áno, aj to je dôvod.“
Prešla večnosť, kým upírska krv pokračovala v stekaní, ale čoskoro Ava začala sama prehĺtať. A znova prešla ďalšia večnosť, kým sa Bride narovnala, odtiahla ruku a potom čakali. A čakali. Napokon sa Avine riasy zatrepotali a tie temné oči prešli po miestnosti, v tých hĺbkach zmätok. Prešlo niekoľko ďalších minút, kým sa zorientovala. On čakal, napäto.
„McKell,“ zaškriekala.
Začujúc jej hlas, vedel, bez akýchkoľvek pochýb, že bude v poriadku, že jej hrdlo sa uzdravovalo. „Odchod,“ povedal.
Pokrčila čelo. „Ale toto je môj dom. Nie je?“
„Nie ty. Všetci ostatní, odchod.“ Neodvrátil sa pohľadom od nej. „Ihneď.“ Chcel jej vysvetliť, čo jej urobil, bez obecenstva. V preklade, chcel ju premôcť, keď na neho zaútočí, bez obecenstva. Bude ho obviňovať, nebolo treba to popierať.
Zazneli kroky. Zaštekal pes. Z obývacej izby, počul Noelle hovoriť: „Čo tu robí Hellina? Poď sem, zlatko.“ Ticho. „Poď sme.“ Znova ticho. „Prečo ma ignoruje? A prečo hľadí na pulz na mojom krku?“ Bride a Devyn ju museli odtiahnuť, pretože dvere sa konečne zatvorili.
Ava ho po celý čas sledovala, trela si svoj dorezaný krk.
„Tí upíri ťa zranili,“ začal, dodávajúc si odvahy. „Bride Targonová ti dala svoju krv, aby tú škodu napravila.“ Čakal na výbuch jej hnevu.
„Och, okej,“ povedala Ava, opatrne sa posadiac a položiac svoju váhu na lakte. Rez na jej paži sa ešte úplne nezatvorila, a ona sebou mykla.
„To je všetko, čo mi k tomu povieš?“
„Nuž, hej.“
Možno nerozumela, čo sa stalo. „Nakŕmil som ťa krvou iného upíra. Do tvojich úst, dole hrdlom. Vypila si ju.“
„Hej, a krv dala už mnohým A.I.R. agentom, takže viem, že ju zvládnem.“
Všetka tá starosť a toto bola jej reakcia? Vyskočil na nohy a začal pochodovať pred jej posteľou. „Keďže zvládneš tak veľa, začnime s tvojím ospravedlnením. Ale predtým, než to urobíš, dovoľ mi dať ti inštrukcie, za čo všetko sa musíš ospravedlniť. Omráčila si ma, nechala si ma samotného v neznámom prostredí s neznámymi osobami, ktorý sa mohli pokúsiť zabiť ma.“
„Teraz počúvaj-“
„Ja som neskončil! Potom si bojovala s upírmi. Aj keď si vedela, akí nebezpeční môžu byť!“ Teraz kričal a nedokázal stíšiť svoj hlas. „Takmer si zomrela. Ako sa opovažuješ takmer umrieť, Ava! nemáš na to povolenie.“
Zamrkala na neho. „Potrebujem povolenie k úmrtiu?“
„Ticho!“ Každým, keď prehovorila, hnev sa iba znásobil. „Mala si dokaličenú ruku a ja som si myslel, že ju už nikdy znova nebudeš môcť používať. Mala si dotrhaný krk a ja som si myslel... myslel, že ty...“ Nedokázal tie slová ani len vysloviť.
„Nemyslel,“ bola jej jediná odpoveď. Hnev... sa znásoboval... chcel, aby aj ona kričala na neho, s obavami, starosťami, niečo.
„Tá ruka takmer zničila dohodu, ale rozhodol som sa, že by si mal stále dokázala potešiť tou druhou.“
Prižmúrila oči a on si myslel, že ju už mal, ale ona len povedala: „Nebola som zranená až tak zle.“
Tak. Veľa. Hnevu. Zovrel ruky do pästí. Bez slova pristúpil k posteli, prehodil si ju cez plece, a odniesol ju do sprchového kútu. Vhodil ju dovnútra a nechal ju tam, zabuchnúc za sebou dvere.
„Nevyjdi, dokým nebudeš pripravená za všetko sa ospravedlniť!“ Čakal na jej odpoveď. Žiadnu nedostal.
Besniac, s dupotom odišiel do obývacej izby, zviezol sa na pohovku, a pohladil Hellinu. Nemohla hovoriť, takže ho nenahnevala. Dokonca sa jej podarilo ho upokojiť, keď ho olizovala, ten jej obdiv bol takmer živý. Ak sa všetci, ktorých premení, budú takto správať, premení Avu ešte pred západom slnka. Bude ho milovať príliš na to, aby bola naštvaná. Po istom čase počul, ako sa vymotala z kúpeľne, potĺkala sa po izbe, obliekla sa, ale nešla ho hľadať. Bolo to tak najlepšie. Devynove donášky začali prichádzať a McKell prinútil doručovateľov stáť nehybne a dovolil Helline, aby sa dosýta napila. Po štvrtom kŕmení pes padol spánkom na podlahu.  
McKell sa rozhodol, že už bol dosť pokojný, aby sa postavil Ave zoči-voči. Teda, taký pokojný ako sa len dalo, bez toho, aby jej dal na zadok. Na zadok. Áno. To bolo prijateľné. Zdrapol svoj bič, ktorý si priniesol so sebou počas svojej prvej návštevy – niekto ho položil na konferenčný stolík – a vpadol do spálne s úmyslom spútať ju predtým, než si ju prehodí cez kolená. Sedela na kraji posteli, jej telo sirény obalené len chlpatým uterákom. Namiesto toho, aby ju zdrapol, sledoval ju.
Plecia mala zhrbené, jej vlasy učesané do točeného lesku a všetky škrabance a modriny boli takmer preč. Jej pokožka bola znova ako slnkom pobozkaná broskyňa, jej tep búšil divoko, silne. Voňala trochu ako Bride, kvety a mentol, ale pod tými novými vôňami ešte vždy zachytil náznak orchideí a karamelu. Ústa mu okamžite zvlhli. Všetky myšlienky o nasekaní Ave na zadok sa vyparili, a hoci na ňu chcel skočiť, konečne ju dostať, vziať si ju, mať ju, jej hnev ho držal v nehybnosti.
„Čo sa deje?“
„Ja... ja som prehrala,“ povedala a v jej hlase bolo jemné chvenie.
To váhanie... pochyboval, že mala v úmysle spomenúť ten boj, ale urobila to, takže sa budú baviť najprv o tomto. „Prehrala si, pretože si bola hlúpa.“
To chvenie pohlo jej bradou. „Ušetri moje city, dobre?
„Ty vieš, že mám pravdu.“ Chystala sa... plakať? Táto žena, ktorá často vrčala, dvakrát ho bodla, raz no omráčila taserom a pobozkala ho tak intenzívne, až bol takmer stratený naveky, to všetko bez toho, aby ustúpila?
Pokrčila tými pôvabnými ramenami a odvrátila oči, k miestu, ktoré nemohol vidieť. „Možno.“
„Tak čo iné ťa trápi?“ opýtal sa nežne.
„Ja len...“ Naprázdno prehltla. „Si na mňa naštvaný.“
A to ju prinieslo na pokraj plaču? „Áno.“ Aj keď nenávidel predstavu, že ju rozplače, neodstúpi od tohto. Jej bezpečnosť mala prednosť pred jej citmi.
„Takže teraz ma zbičuješ a potom odídeš.“ Plynulo sa postavila, a konečne, konečne, stál tvárou zúrivosti, po ktorej túžil. Pulzovala z nej v temných vlnách, ovíjali sa okolo neho, a pevne ho zvierali. Objal každé jedno pavučinové vlákno. „Nuž, hádaj čo? Je to v pohode. Urob to! Choď! Aj tak som ťa tu nechcela.“
Teraz počul aj strach, zmiešaný s hnevom, a ten nedokázal prijať. Obzvlášť, keď slová prišli s tou emóciou, boli ako nôž v jeho srdci. „Budem sa tváriť, že je to Bridina krv, ktorá z teba hovorí. Pretože ty vieš, že by som nikdy nezohyzdil tvoju pokožku. A vieš aj to, že tu zostávam.“
Len tak, oheň z nej vyprchal, a ona sa na neho pozrela cez hustý závoj rias, nádejne. „Zostávaš?“
To bodanie v jeho srdci tiež vyprchalo. Kedykoľvek nechá hnev pohltiť nádejou. „Áno. Prečo by som odchádzal? Teraz tu žijem.“
„Ale ja som ti stále ubližovala a takmer som sa nechala zabiť. Po tom, čo si ma upozornil na nebezpečenstvá.“
„Čo už znova neurobíš. Sľúb mi to.“ Bol to príkaz, ktorý jej nedovolí ignorovať.
„Sľubujem a je mi to ľúto,“ zašepkala, potešiac ho. „Ale prečo sa tak zaujímaš – potrebuješ moju krv?“ Tam na konci, sa jej hlas zvýšil a sploštil. „Už to chápem. Nezostávaš, pretože ma máš rád, zostávaš, pretože ma potrebuješ. Prečo inak by si sa nasťahoval k úbohému človeku? Nie, že by si sa sem oficiálne nasťahoval. Nesúhlasila som s ničím dlhodobým.“  
Že si kedysi myslel to isté – úbohý človek – teraz to bolo ťažko usadené na jeho pleciach, ale nedovolil aby ho tá váhala položila a prinútila ho utiecť. Únik z tohto bol dôležitý.

„Ty nie si úbohý človek, Ava. Ty si môj človek. A som tu pre tvoju krv, áno.“ V tomto klamať nebude. Nemohol. „Ale tiež som tu aj pre teba. Pre tvoje bozky... tvoje telo...“ Pristúpil k nej, v každom kroku zámer. „A teraz to všetko budem mať, raz a navždy.“

15 komentářů:

  1. Škoda toho konca :-(
    ale aj tak vdaka za preklad a korekciu.

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  4. Teda ten konec ! :-) diky mockrat a tesim se na dalsi kapitolku :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji moc za překlad a korekci :))

    OdpovědětVymazat
  6. Vďaka za preklad Nicollete, i Lili za korektúru.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat