úterý 23. prosince 2014

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 5



Cody ma odviezol domov, ale cestou sme neprehovorili. Sedeli sme v tichu, rádio bolo vypnuté. Nebola som pripravená hovoriť, alebo počúvať – ničomu – a on to zrejme vycítil. Čo robili Rome a Lexis? To nevedomie ma zabíjalo. Bolo to, akoby som mala nôž v hrudi, čepeľ sa po kúskoch ponárala hlbšie, kým rukoväť sa otáčala a otáčala dokola.

Zaparkoval na príjazdovej ceste, a my sme vyšli na verandu. Moju a Romovu. Niežeby si na to spomínal. Ten blbec. Drobný plamienok ohňa vystrelil a pozdravil sa. Aspoňže sa moje ruky znova nezapálili. Vlastne som neprodukovala ani ľad, vietor a ani blato, hoci moje emócie boli nepokojné. Žiarlivosť, láska, nenávisť, smútok, nádej a bezmocnosť sa vo mne búrili. Divné. Možno si moje schopnosti dávali pauzu. Alebo možno znova štrajkovali. Mám tým na mysli to, že nikdy predtým som nebola tak ďaleko od Romovej lásky,tak ako teraz.
Povzdychla som si. Možno som od neho nemala odísť. Možno som mala zostať pri jeho zadku a pripomenúť mu, prečo ma zbožňoval. Vypúlila som oči pri tej myšlienke. Samozrejme! Samozrejme, toto som mala urobiť. Neustále obrazové a zvukové pripomienky boli najlepšími spôsobmi, ako odpáliť jeho spomienky. Zatlieskala som rukami, už sa vo mne rodil plán. Hodlala som sa prilepiť k Romovmu boku. Jednoduché. Prosté. „Ale zrejme bolestivé, keď vezmem všetko do úvahy.“
„Čože?“ opýtal sa Cody.
Ups. To som nechcela povedať nahlas. „Kašli na to.“ Vyliezla som hore po schodoch – a prudko zastala. Vedľa mojich dverí čakala váza s ružovými, fialovými a azúrovými orchideami, okolo jantárového skla ovinutá smaragdová stuha. Farebná dúha, presne ako sa mi to páčilo. Aby sa to hodilo do mojej obývačky?
Prihnala som sa a kľakla si vedľa nich, moje viečka sa privreli a ja som sa zhlboka nadýchla. Unášal ma sladký letný vánok, teleportujúc ma na chvíľu z môjho stavu beznádeje.
„Od koho sú?“ opýtal sa Cody.
Rome? Dievča mohlo stále dúfať. „Pozrime sa.“ Ruka sa mi triasla ako som načahovala ku karte. Ešte viac sa mi roztriasla, ako som rozložila papier. „Krásne kvety pre krásnu ženu,“ prečítala som. „Dúfam, že z nich budeš mať radosť tak, ako ja mám radosť z teba. Navždy tvoj.“ Otrasená náporom môjho sklamania –Rome zo mňa v súčasnej dobe nemal radosť – pozrela som sa hore na Codyho. „Nie je tu meno.“
„Hej, Rome mohol-“
„Nie. Nemohol. Rome by sa bol podpísal.“
Cody pokrčil ramenami v geste snažil-som-sa. „Hej. Nemá rád, keď si niekto berie plody jeho práce. To viem z vlastnej skúsenosti.“
Jedna časť zo mňa dúfala, že Cody bude klamať a nesúhlasí so mnou. „Tak kto by to mohol byť? Jediný muž, o ktorom viem, že ma má rád, alebo skôr že ma mal rád, je Rome.“ Bolo to smutné, vážne, že som nedokázala zabrániť, aby sa tá hlúpa nádej znova neobjavila a nezamiešala sa s mojím sklamaním. „Myslíš, že si možno spomenul na všetko o mne za poslednú hodinu a zavolal z PSI a nechal tieto doniesť sem, ale nebol čas, aby pridal aj svoje meno, takže-“
Cody pokrútil hlavou, jeho oči vľúdne. „Nerád ti kazím tvoju radosť, Rosnička, ale Rome tieto tu neposlal. Bol by tu spolu s nimi. Zrejme nahý. Vy dvaja ste vážne boli nechutní.“
Jeho slová rozložili moju nádej na stužky a zanechali len to drvivé zúfalstvo. Rome si bral, čo chcel, kedy to chcel. Niečo, čo som na ňom milovala. Cody mal pravdu. Ak by Rome mal pre mňa kvety, vrazil by mi ich do rúk, uchopil ma za bradu a zodvihol moje ústa v drvivom bozku. Alebo aspoň tak som si to predstavovala ja. Nikto, okrem otca, mi nikdy  neposlal kvety. Napriek mojim fantáziám, vedela som, že Rome ich považoval za „príliš jednoduché“. Mal rád výzvu vo vyberaní darčeku, ktorý mal osobný význam pre toho, kto ho prijímal.
„Tak teda ty?“ opýtala som sa.
Codyho pery sa sladko zvlnili. „Prepáč, ale ani ja to nie som. Po prvé, nie som tak pozorný. A po druhé, nie si môj typ.“
Au. Aj keď som už vedela, tie slová bodli – toľko odmietnutia za tak krátky čas. „Aký som typ?“
„Zadaný.“
Kedysi by to bolo vhodné. Teraz... viem, že som si to predtým myslela, ale niektoré veci stáli za opakovanie. Táto bola na hovno. „Myslím, že ich mohol poslať Tanner.“
Z Codyho vyštekol smiech. „Stretla si sa s tým chalanom? Urobil by kompliment o tvojich pekných bradavkách niekde na tej karte.“
Opäť to bola pravda. Rastúcim zmätkom som vzala vázu a postavila sa. „Moje ruky sú práve zaneprázdnené, a kľúče sú v mojej kabelke. Môžeš ich vybrať?“
„Bude mi potešením.“ Po tom, čo s prehrabal obsahom mojej kabelky, bohvie ako dlho, mrmlúc: „Čo, dopekla, v nej máš?“, Cody konečne našiel moje kľúče a otvoril dvere.
Vplávala som dovnútra.
„Si pripravená pohovoriť si ?“ opýtal sa.
„To záleží na to, o čom chceš hovoriť.“ Nezastala som, dokým som nedošla do kuchyne. Vážne, kto mi poslal tak rozkošný dar? Váza bola dokonalý majstrovským dielom pre môj stôl – dokonca bola posiata rovnakými blankytnými kryštálmi, ktoré zdobili kuchynskú pracovnú dosku. Stála som tam, na moment ich obdivujúc. Zdalo sa, že kvety ožili pod slnečným svitom, ktoré prúdilo cez okná.
Všimla som si, že môj mobil bol len pár centimetrov od vázy. Doriti. Znova som ho zabudla doma. Zodvihla som ho, prešla si cez zoznam zmeškaných hovorov a uvidela, že mi volal otec. A tiež aj dodávateľ jedál a obchod so šatami, zrejme v nádeji, že potvrdím môj maratón „skúšok“ naplánovaných na zajtra. V tejto chvíli som nevedela ani to, či sa uskutoční moja svadba.  Podľa Lexis sa mala uskutočniť. S iným mužom. Ten, ktorý mi poslal kvety? Neuvažuj o tom! Rome a ja patríme k sebe. Prekonáme to. Musíme.
„Čo myslíš, že teraz robia?“ Prosím. Opýtala som sa. dostala to zo seba na denné svetlo.
Cody sa nemusel pýtať, koho som mala na mysli. „Rome a Lexis sa zhovárajú. To je všetko.“
Dobre. To bolo dobré. Klamal? Moje ruky sa zovreli do pästí, keď zo mňa pridusene vyšlo: „O čom?“
„O počasí. Rozhodne o počasí.“
Teraz som vedela, že klame. Prinútiac sa uvoľniť sa, hrala som sa s jedným lupeňom, dovoliac zamatovej hebkosti poštekliť brušká mojich prstov. Možno som si neuvedomovala vlastnú silu, pretože pár z tých lupienkov sa vytrhlo z ich miesta a padli na stôl. „Myslíš, že sa bozkávajú?“
„Ak áno, Romovi sa to nepáči. To ti garantujem. On je typický jedna-žena-a-dosť chlap a ty si jeho žena. Skôr či neskôr mu to dôjde.“
Modlila som sa, aby to bola pravda, radšej skôr, než neskôr. Nevedela som, čo urobím, ak sa on a Lexis budú mil- budú mať sex. Nevedela som, či mu dokážem odpustiť, dokonca ani za týchto pokašľaných okolností.
„Ak by som bol džentlmen,“ povedal Cody, vezmúc moju ruku a pobozkajúc mi hánky, „pokúsil by som sa ukradnúť si desať minútový francúzák, trochu sa s tebou bozkávať a, ak by si na tom trvala – a ja viem, že by si trvala, pretože z tvojho rozhovoru s Romom bolo jasné, že by si žobrala, aby si bola ukojená, až by si nedokázala chodiť – vzal by som ťa do postele. Neľutovala by si to, a bolo by to skvelé krmivo pre Romovu žiarlivosť.
Odfrkla som, vytiahnuc svoju ruku z jeho zovretia. Vôbec nemal v pláne mi dovoliť zabudnúť na ten komentár vo vypočúvacej miestnosti. „To všetko, keby si bol džentlmen?“ Aké by to bolo, keby ním nebol?
Znova sa mu zvlnili pery. „Ale nie som, takže nie je dôvod pre to, aby sme tu o tom teraz hovorili a dávali ti nejaké nádeje. Prečo radšej nehovoríme o tvojej priateľke Sherridan?“
Po tom, ako sa na ňu díval v Johnovej kancelárií, jedna moja časť očakávala, že toto príde. Obrátila som sa k nemu tvárou, prekrížiac si ruky na hrudi, pripravená urobiť, čo bude treba. „Máš rád ženy, ktoré si vyžadujú vysokú údržbu?“
„Nie.“
Vedela som to. Počas mesiacov od doby, ako som ho spoznala, som sledovala jeho správanie sa voči opačnému pohlaviu. Tie, ktoré si užívali dobré chvíľky – a nič viac - okúzľoval. Tie, ktoré uprednostňovali srdce a domov, sa vyhýbal. „Tak sa drž ďalej od Sherridan. Ona má tak vysokú údržbu, akú si ani len nevieš predstaviť.“
Naklonil hlavu, a pozorne ma sledoval. Dokonca sa oprel bokom o kuchynskú linku, ako keby sa tam usadil na dlhýrozhovor. „Čo si na nej vyžaduje vysokú údržbu?“
Pokrčila som plecami. „Povedala som ti, že mala otrasné detstvo. Neklamala som. A to je všetko, čo ti o nej poviem.“ Otrasné nebolo z polovice výstižné. Bola ignorovaná a zanedbávaná väčšinu svojho života, a to z nej urobilo veľmi žiadostivého dospelého. Na tom nebolo nič zlé, zbožňovala som ju, ale niektorí muži to nedokázali dlho strpieť. Cody, ale nevyzeral dostatočne vystrašene. „V poriadku,“ pokračovala som. „Poviem ti niečo iné. Viem uhádnuť, ako sa bude uberať váš vzťah. Vyspíš sa s ňou, potom od nej odídeš, pretože sa nedokážeš viazať, a ona pribehne za mnou a požiada ma, aby som ťa zabila. Pretože som priateľka, nebudem schopná jej povedať nie. Nepokúšaj sa to popierať.“
Nakrčil čelo. „Vyzeral som, akoby som to chcel popierať? Po prvé, väčšina dievčat ma chce zabiť, keď s nimi skončím, pretože im vezmem šancu na opätovné potešenie až do nemoty, a po druhé, nemám ani dom, pretože nedokážem zostať na jednom mieste dosť dlho. A ohľadom dievčat mám pravidlo tri stretnutia min-max.“
„Min-max?“
„Ani viac, ani menej.“
O-kej. Za svoj život som randila s pár chalanmi, ktorí mali fóbiu zo záväzkov, ale toto... wow. „Prečo?“
„Na prvom stretnutí ich necháš túžiť po ďalšom. Nestretni sa s dievčaťom, a stane sa z nej posadnutá. Ty si ten, ktorý odíde. Na druhom si začneš všímaš drobné nedostatky, ale stále to nestačí na to, aby nebol sex. Na treťom stretnutí sa tie drobné nedostatky premenia na veľké a príťažlivosť úplne opadne. Môžeš odísť ako slobodný muž.“
Niekoľko dlhých chvíľ som na neho iba hľadela, potom neveriacky pokrútila hlavou. „Bože, ty si ako kopa beznádeje.“
„Ale som rozkošný, takže...“
Hej. Takže. Pretočila som očami. „Každopádne, rozídeš sa so Sherridan a ona si bude myslieť, že je to kvôli tomu, že urobila niečo zle.“ Normálne som nehovorila o problémoch mojej priateľky bez toho, aby som od nej nemala na to povolenie. V tomto prípade som si, ale uvedomila, že nebol čas žiadať o povolenie. Musela som zabiť túto príťažlivosť hneď teraz. Nemohla som dovoliť, aby Cody skočil do stavu posadnutosti. A ešte jedno Sherridanino Šťastné miesto, a potrebovala by som dovolenku pre svoju myseľ. „Nebude schopná si v tom zabrániť. Keď bola dieťa, všetko bola jej vina. Uhynul kvet, pretože ho polievala až príliš. Mala zlú známku na vysvedčení, pretože sa nesnažila dosť. Jej otec mal milenku, pretože jej postoj ho musel odohnať z domu.“
Codyho črty zmäkli pochopením, striebro v jeho očiach sa skvapalnilo. „Chudák dieťa.“
„Uf. Znieš, ako by si bol ňou ešte viac zaujatý. Myslím to vážne,“ dodala som, zabodnúc prst do jeho hrude. „Ona nie je pre teba. Drž sa od nej ďalej.“
Cody zodvihol svoje ruky, dlaňami ku mne, a zasmial sa. „V poriadku. Budem sa jej vyhýbať, aby som sa udržať od jej postele, akoby bola vydatá mníška, ktorá si hľadá ďalšieho manžela. Čestné skautské.“
Podozrievavo som si ho premerala. „Bol si vôbec niekedy skautom?“
Predstierajúc strach sa zachvel. „Dopekla, nie. Bol som príliš zaneprázdnený hrou s dievčatami Ukáž mi tvoje, Ukážem ti svoje.“
Teraz som sa zasmiala. „Myslím, že aj skauti to robia. Každopádne, bola Sherridan jediná téma, o ktorej si sa chcel so mnou zhovárať, ty perverzák? Ak áno, potrebujem-“
„Kdeže,“ prerušil ma. „Je tu ešte niečo.“
Keď nepovedal nič iné, naliehala som na neho: „Nuž?“
Povzdych mu oddelil pery od seba. „Možno by si si mala sadnúť.“
Nie. Nie, nie, nie. Už žiadne zlé správy. Okamžite sa moja spriaznenosť so štyrmi elementmi prejavila. Pre mojím nosom sa zjavila hmla, tancovala pred mojou tvárou ako rozprávkový opar. Alebo skôr diabolský opar. Zviezla som sa do najbližšieho kresla, nechtiac skĺznuc a pristanúc na podlahe kuchyne. Tie hlúpe ľadové kryštáliky. Prečo nemohli zostať ukryté?
„Tak melodramatická.“ Zamľaskal Cody.
Narovnala som sa, nevšímajúc si, že moje pľúca mi začínajú mrznúť. „Povedz mi!“
„Okej, nech sa páči. Takže... kým si ty vypočúvala Roma, jeden z našich agentov konečne rozlúštil zopár papierov, ktoré našiel Johnov obnovujúci tím. Papiere, ktoré boli ukryté v tapetách, predstav si. Možno to urobil Doktor Roberts, pretože je to jeho štýl. Každopádne, boli to záznamy o niektorých väzňov  OASS. Rozhodol som sa nečakať do nášho zajtrajšieho stretnutia, aby som ťa informoval, pretože som chcel, aby si mi poďakovala za toto Sherridaniným číslom na mobil, ale nevadí.“
„Kecášodveci! Dostaň sa k pointe.“
„Jasné. Takže, ten chlapík, ktorý ukradol Romove a moje spomienky, je známy pre ostatných zločincov, veľké prekvapenie, ako Spomienkový Muž. Krásavec ho chytil, a keď Pán K. umrel, Púštne Dievča si vzalo na seba starostlivosť o Spomienkového Muža. Vieš čo mám na mysli starostlivosťou, však? Mám tým na mysli-“
„Nie som hlúpa. Pokračuj.“
„Okej, okej. Pokiaľ vieme, Spomienkový Muž nebol súčasťou experimentov, ale v skutočnosti striedal postavenie zamestnanca a väzňa. Tipujem, že pre nich nerobil rád, ale oni sa mu nejako vyhrážali a prinútili ho robiť tie veci. Potom Pán K. zomrel, samozrejme, a Púštne Dievča presťahovalo Spomienkového Muža. Čoskoro po tom, sme ho našli my.“
Zatiaľ to nebolo až tak zlé. Teda, pre Roma. Chudák Spomienkový Muž. Byť celé tie roky väzňom, nejako prinútený vyhovieť želaniam svojich väzniteľov.
To ti vážne je ľúto muža, ktorý ti pomáhal zničiť tvoj život? Okrem toho, nič nebolo na sto percent potvrdené.
„Pokračuj.“
Cody prikývol. „Bola tam zmienka o jeho kradnutí spomienok, než ich vymazávaní, ako sa domnieval John.“
„Kradnutí?“ žmurkla som. „To akože, vidím pekný diamantový prsteň vo výklade, rozbijem okno, zdrapnem prsteň a utečiem?“
„Trafila si to presne.“
„Chápem,“ povedala som, ale nechápala som. Nie úplne. Nedávalo to zmysel. Nebol žiaden dôvod, aby Spomienkový Muž, alebo Zlodej Spomienok, ako som ho v duchu začala volať počas Codyho monológu, ukradol spomienky Roma a Codyho. Pokiaľ by len nechcel tajomstvá PSI. To by dávalo zmysel, ale nehodilo sa to sem. Obaja muži si spomínali na ich prácu u PSI, takže tie spomienky boli nedotknuté. Zlodej Spomienok si vzal len zmienky o sebe, zrejme, aby ukryl svoju identitu, a o mne – no a presnejšie povedané, tie, ktoré boli so mnou  spojené.
Zmätene som pokrčila čelo. Prečo ja? A prečo si Zlodej Spomienok nevzal spomienky Codyho o mne. Prečo si vzal iba Romove? Čo bolo také zvláštne na Romových spomienkach na mňa, že si ich privlastnil namiesto toho, aby si vzal radšej tajomstvá? Veď ja som nebola ktovieaká krásavica. Bola som rozkošná (alebo to mi aspoň povedali), so svetlými hnedými vlasmi, orieškovými očami, dobrú postavu získanú od behu pred zlými mužmi. Ale v dobrých časoch som mala prsia typu B, zvyčajne som nenosila nič iné okrem džínsov a tričiek s krátkymi rukávmi a mala som drzé ústa. Často na mňa ľudia chceli zabudnúť. (Ako dôkaz si pozrite všetky zmienky o Romovi). A keď už hovoríme o Romovi, ako mu mám pripomenúť, prečo ma miloval, aj keby som bola prilepená k jeho boku, keď som si náhle nedokázala spomenúť na jedinú rozumnú vec o mne?
Aký depresívny deň.
„Myslím, že Krásavec, a potom Púštne Dievča, mali v pláne poslať Spomienkového muža na veliteľstvo PSI, možno s úmyslom nechať ho nami chytiť a pokúsiť sa ho naverbovať, takže by mohol ukradnúť zopár našich spomienok,“ pokračoval Cody. „Obzvlášť Johnove. Ale kto vie? Nech na neho používali čokoľvek, aby ho ovládali, neverili mu úplne. Koniec koncov, bol zatvorený v cele.“
Dobrý Bože. „Mať ho vo vnútri PSI, dobrovoľne, alebo nie, by bola nočná mora.“
„Nemáš ani predstavu, aká,“ zamrmlal.
Ale hej, mala som. John v sebe ukrýval niekoľko najväčších tajomstiev na svete. Kde boli zločinci ukrytí, kto pracoval v utajení v paranormálnom podsvetí, kde žili agenti – a tiež aj ich rodinní príslušníci. V zlých rukách by takáto informácia mohla dať na vražedný zoznam zločincov každého, koho som milovala.
„Tak prečo si Spomienkový Muž nevzal Romove vedomosti o PSI, keď mal šancu?“ opýtala som sa. „Tie spomienky nechal na pokoji.“
„Na to pozná odpoveď len on sám.“ Cody si zamyslene poškriabal hlavu. „Teraz, keď je pri moci v impériu OASS Púštne Dievča, Krásavcov plán ničiť nás je živý a zdravý, aj keď sám Krásavec už nie je. Musíme sledovať každú stopu, nielen sústrediť sa na Spomienkového Muža. V tých papieroch, čo som ti spomínal, bola zmienka o Big  Rocky SpringWater.“
„Aká zmienka?“
„Myslím, že nejaká kódovaná správa. Vraj „Na Big Rocky nikdy nebudeš smädný.“ (Big Rocky SpringWater – spoločnosť, ktorá sa zaoberá balením a predajom minerálnej vody – pozn. prekl.)
Bolo ťažké protirečiť s tou vetou, bez ohľadu na to, aká správa sa skrývala v nej. Ja som zbožňovala vodu z Big Rocky. Čerstvá a svieža, bez chemickej pachuti. „Čo má spoločnosť na minerálky spoločné s tými nechutnými zločincami? Mohol by byť jeden z ich zamestnancov možný cieľ? Alebo nejaký ich majetok?“
„Neviem, ale mám v pláne letieť na ich veliteľstvo v Colorade a zistiť to.“
Nemusela som sa pýtať, ako získa odpovede. Jeho zvyčajná metóda bola prespať sa cez celú spoločnosť, dokým nezistiť všetko, čo mohol o spoločnosti a jej zamestnancoch. Ďalší dôvod, prečo by mu nemalo byť dovolené byť v blízkosti Sherridan. Aj keby sa stretával s mojou priateľkou, neodišiel by od postele cieľa, ak vyspať sa s ňou bolo nutné.
„V poriadku. Naskoč na let, ale zostaň so mnou v kontakte. Chcem vedieť, čo zistíš, hneď ako to zistíš. Očakávam denné správy,“ dodala som sa, aby sa neskôr nemohol nevyhovárať na nevedomosť.
Zasalutoval mi, ten drzáň. „Rozkaz, kapitánka. To bol môj plán tak, či tak. John a ja sme už spolu hovorili.“
Samozrejme, že spolu hovorili. John ma možno postavil do velenia na tomto prípade – aby mi zabránil, že sa znova budem vyhrážať, že končím s prácou pre neho, som si istá – ale ja som vedela pravdu. Hoci som mala titul Veliaci špeciálny agent, Cody a Rome boli tí, ktorí udávali smer jazdy. Aspoň teda v Johnových očiach. Ale aj tak. Mala som v pláne urobiť to po svojom.
„Daj mi svoj zoznam zajatcov, ktorých máš vypočuť,“ povedala som. „Urobím to pre teba.“ Teda, Tanner a ja to urobíme. Tanner, môj ľudský detektor lži, pre mňa nachádzal odpovede, ktoré som  ja, ako nováčik, nemohla ani len dúfať, že nájdem, ani s napísanými, presnými inštrukciami a GPS vyhľadávačom.
„Som niekoľko krokov pred tebou, Zázračné Dievča. Kým si ty upravovala svoje kvety, ja som prepašoval ten zoznam do tvojej kabelky.“ Ako hovoril, do jeho očí vstúpil skazený lesk. Čo iné urobil mojej kabelke? S Codym, jedna nikdy nevedela.
Predné dvere sa so škripotom otvorili, zabrániac mi v opýtaní sa. Zazneli kroky, a potom sa dvere s buchotom zatvorili. Do kuchyne priplávali hlasy.
„Nemôžem uveriť, že by si radšej pretiahol Lexis než JessicuAlbu. Jessica ja sexy!“ povedala Sherridan. „Nie som lesbička, ale aj ja by som ju pretiahla.“
„Hej, ale – počkať. Čože? Detaily, ženská,“ povedal Tanner. „Potrebujem detaily. Začni s tým, ako by si ju vyzliekla a skonči s tým, ako sa ona usmieva a ďakuje ti.“
Cody zastonal, ako by mal bolesti. „Si si istá, že ju nemôžem vziať von? Predstavy žena-so-ženou sú moje obľúbené, a veľmi rád by som si vypočul o tých jej viac.“
Muži! „Som si istá,“ odpovedala som. Hlasnejšie som zvolala: „Tu sme.“
Kroky zrýchlili. Potom: „Och, pozrime sa na tie krásky!“ Sherridan riekla, ako prechádzala okolo mňa, aby ovoňala orchidey. „Kto ich poslal? Rome? Konečne prišiel ku zmyslom, ten hlupák? Alebo možno jeho amnézia mala svetlú chvíľku. Niežeby bol tak pozorný, keď používal polku svojho mozgu, než žiaden.“
„Chcela by som, ale nie.“ Bastard. „Sú od tajného ctiteľa.“
„Možno ich poslala Sherridan,“ povedal Tanner, opierajúc sa o rám dverí. Čo urobilo dobre môjmu srdcu, vidieť ho takto uvoľneného. „Keďže je na dievčatá a tak.“
Cody znova zastonal. Obaja, Tanner aj Sherridan sa k nemu obrátili tvárou. Tanner kývol hlavou na pozdrav. Sherridan zmätene pokrčila čelo. „Ahoj,“ povedala na pozdrav. „Ja som Sherridan, Bellina priateľka. A ty si...?“
To myslela vážne? „Och, Sherridan. Už si ho stretla. v Johnovej kancelárii. Dokonca aj párkrát predtým.“ Prechádzala som pohľadom medzi ňou a Codym. Na jej črtách som zaregistrovala nedôveru. Na jeho som zaregistrovala zahanbujúce podráždenie. „Spomínaš si?“
Zamračila sa, zahryzla si do spodnej pery. „Mám čierne okno. Si si istá, že bol v tej kancelárií?“
To všetci v mojom živote boli predurčení náhle zabudnúť na útržky zo svojich životov?
„Bol som tam,“ odpovedal Cody za mňa. Au. Znel naštvane.
„Jasné, jasné, už si spomínam.“ Sherridan sa zasmiala, zrejme, aby zakryla svoju lož, a nech sa prepadnem, ak to na nej nevyzeralo dobre. Líca jej žiarili ružovým odtieňom červene a modré oči iskrili. Pretože bola vysoká, so správnymi krivkami, mohla by byť bohyňou, alebo Amazonkou, ktorá ožila vášnivým životom. Jej absolútna ľahostajnosť musela zraniť Codyho ego.
Obrátil sa ku mne. „Vidím, že sme nakoniec nemuseli mať ten rozhovor.“
„Aký rozhovor?“ ozval sa Tanner.
Poťapkala som Codyho po líci, ako som povedala: „Neskôr ti o tom poviem, Bláznivé Kosti.“
„Belle.“ Bolo to upozornenie, aké som od Cody ešte nikdy nepočula. „Myslel som, že hovoríme medzi štyrmi očami.“
„Kedy som ti dala taký dojem?“ povedala som, absolútne nevinne. „Ja vždy hovorím Tannerovi všetko.“
„Niektoré veci si muž rád necháva pre seba.“
„Napríklad aké?“ opýtala sa Sherridan.
Cody zaškrípal zubami. „Odchádzam. Zavolám ti zajtra, Belle. Možno.“ Nečakal na moju odpoveď, ale odkráčal z kuchyne, potom z domu a dvere za ním sa zabuchli.
„Ty si ale klamárka,“ ozval sa Tanner.
Urazene som zalapala po dychu. „Hovorila som pravdu! Vždy ti hovorím všetko.“
„Nie ty. Ona.“ Jeho pohľad skĺzol po Sherridan, ktorá sa vrtela na mieste.
„Čože?“ opýtala sa, vyžarovala z nej rovnaká nevinnosť ako predtým zo mňa.
„Nemôžeš oklamať Pána Senzibilného.“ Vybral si to meno sám, a mňa to zakaždým rozosmialo. „Rozhodne si si ho pamätala.“
„Pamätala si si ho?“ hľadela som na ňu s vypúlenými očami. aká som len bola hlúpa, keď som to nevedela? „Ty prešibaná malá šľapka, prečo si predstierala, že ho nepoznáš? A nie že ma zle pochopíš. Nesťažujem sa. Som len očarená.“
Sherridan si založila ruky na hruď a uškrnula som. „Očividne je to len hráč. Teda, spomínaš si keď si mi hovorila, že dokonca balil tie staré líšky v zdravotnom centre tvojho otca, keď tam mal raz strážnu službu.“
To bola pravda. Keď som prvýkrát nadobudla svoje schopnosti, Krásavec použil moju rodinu, aby pokúsil prinútiť ma pracovať pre neho. Cody bol poslaný ako ochranka. Ale teraz, keď bol Pán K.  mŕtvy a môj otec na utajenom  mieste, a nepotreboval dvadsaťštyrihodinovú ochranu, Cody sa vrátil späť k PSI.
Uvažujúc o tých temných časoch, ma napadlo, či Krásavec urobil niečo podobné aj Spomienkovému Mužovi, držal jeho rodinu ako Damonoklov meč nad jeho hlavou (Damonoklov meč je výraz pre permanentné ohrozenie, alebo nebezpečenstvo – pozn. prekl.). A či Púštne Dievča urobilo to isté – alebo malo v pláne – ako Pán K., keď bolo na jeho mieste. Mohol to byť dôvod, prečo Zlodej spomienok vzal Romove spomienky na mňa? Na jej prikázanie, aby zachránil niekoho, koho miloval? Chcela ma len mučiť?
Možno. Ale Cody povedal, že Zlodej Spomienok väčšinu času nerobil to, čo od neho chceli Pán K., alebo Púštne Dievča, kvôli čomu bol tak dlhú dobu zatvorený v cele. Tak prečo by ich odrazu začal poslúchať? Ba čo viac, pochybovala som, že Púštne Dievča o mne vie. Nikdy sme sa spolu nestretli, a ja som bola nová v tejto hre. Pokiaľ len nejako nepočula, že pracujem na jej prípade.
Bože, toto bolo tak mätúce. Nevedela som, čomu mám veriť. A vážne, kedy sa zo mňa stal slovníkový pubertiacky fanatik? So všetkými týmito prezývkami,  budem o chvíľu potrebovať legendu Kto je Kto, ako to navrhovala Sherridan.
„Počúvaš ma?“ opýtala sa Sherridan. „Cody balil staré líšky, Belle. Staré líšky. To jasne ukazuje, že pokým žena dýcha, on má záujem. Takže keď som uvidela, že si ma v Johnovej kancelárií vyhliadol, nuž... rozhodla som sa odtlačiť, skôr než by mohlo niečo začať. Ja viem, že sa stretávam s mnohými mužmi, ale ja hľadám Pána Pravého. A on ním nie je.“
Možno som nakoniec nemusela Codyho odrádzať. Nikdy predtým som nevidela Sherridan tak silnú, dokázala ho pustiť preč sama od seba, bez problémov. A urobila to. Ale aj tak. Bola som vďačná, že Cody bol na ceste z mesta, a jej novo nájdená sila nebude dennodenne skúšaná. „Som na teba hrdá.“
Usmiala sa na mňa, kučery poskakovali. „Vďaka.“
„A hej. Od teraz budeš mať v živote na ružiach ustlané. Lexis-“
„Kurva,“ ozvala sa Sherridan zároveň, ako sa Tanner zamračil.
„Hej, nuž, tá kurva povedala, že tvoja najväčšia túžba sa čoskoro splní.“
Sherridanine oči sa pomaly rozšírili a súčasne jej padla sánka. Divnejšiu výmenu na tvári som ešte nevidela. „Ona sa v týchto veciach nikdy nemýli.“
„Ja viem,“ zahundrala som. „A nenávidím to, že tá tuláčka, čo kradne mužov pozná tvoju najväčšiu túžbu, ale ja nie.“
Sherridan to nedošlo. Položila si ruky na srdce a zatočila sa. „Stane sa mi to. Vážne sa to stane.“
„Čo sa stane?“ opýtala som sa jednoznačne. Toľko na tému mojej jemnosti.

Sherridan zastala a uškrnula sa mňa. „Osvojím si nejakú superschopnosť!“ 

11 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad ;-)

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za skvelé pokračovanie a prajem Vám Šťastné a Veselé Vianoce :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Konečně další kapitola :-D Moc díky a těším se na další :-D

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za další kapitolku a Vám přeji pohodové svátky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za překlad a korekturu! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat