neděle 30. listopadu 2014

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 3



„Okej, čo sa to  dočerta deje?“ vykríkla som, snažiac sa uhasiť plamene, ktoré  vo mne začínali vyskakovať.
„Stíš svoj hlas,“ odpovedal John, môj šéf, krútiac podráždene hlavou.
„Máš zvukotesné steny, takže nie je dôvod, aby som bola ticho.“ Boli sme v jeho kancelárií na veliteľstve PSI, spolu s nami tu bola Lexis, Cody a Tanner. Všetci sedeli. Okrem mňa. Ja som pochodovala od jednej steny k druhej, príliš nervózna, aby som sedela nehybne. „Ak nedostanem nejaké odpovede, urobím viac než len krik!“ A oni vedeli, že je to pravda.

Do tejto chvíle sa mi darilo udržať pevne kontrolu nad mojimi superreakciami. Možno preto, že som bola otupená. Otupená vďaka zničujúcej neviere. Pre svojho snúbenca som bola obyčajnou neznámou. V mysli som si neustále prehrávala jeho odmietnutie, snažiac sa nájsť v tom nejaký zmysel.
„Prestaň si robiť srandu a objím ma,“ povedala som mu po tom jeho „Kto si?“ vtipe. Lexis odišla nájsť Johna, takže sme boli sami. V tejto chvíli sme sa už mali bozkávať.
„Nechcem vám ublížiť madam, ale ak odo mňa neodstúpite, zlomím vás na dve polovice.“ Vytrhol sa z môjho zovretia a precedil: „John“. Pozrel sa cezo mňa k dverám, hľadajúc akúkoľvek stopu po našom veliteľovi.
„Rome?“ povedala som roztrasene.
Ignoroval ma. „John! Poď sem. Čo sa deje?“
„Rome, ty ma desíš.“ Dokonca aj keď sa ma pokúšal zničiť, nehovoril tak chladne.
Jeho podráždený pohľad priletel späť na mňa. „Toto je vtip? Kto, dopekla, si?“
„Som Belle.“ Brada sa mi zachvela, slová zo mňa vyšli ako vystrašený šepot. „Tvoja Belle.“
„Ty nie si pre mňa ničím.“
Myslel to vážne. Viac než jeho hlas, bol to chlad v jeho očiach, ktorý som tam nikdy nevidela. Teda, nie mierený na mňa. Na zločincov áno, ale nikdy na mňa.
Ľadové slzy mi stekali po tvári. „Ako to, že nevieš, kto som? Máme sa brať!“
Pozrel sa na mňa, ten chlad sa konečne roztopil – len aby sa premenil na hnev. „Tento vtip je teraz oficiálne starý. Môžeš odísť.“
John konečne vstúpil do izby, vedľa neho protivne triumfálna Lexis. „Zvonil si?“ opýtal sa sucho. „Musím povedať, že som rád, že si už hore, ale tvoje načasovanie je nanič. Bol som uprostred vypočúvania.“
„Prečo je táto-“ Keď si Rome všimol Lexis, pomaly sa usmial, šťastne, jeho otázka očividne zabudnutá. Bol to ten úsmev, o ktorom som dúfala, že dostanem. „Tu si,“ povedal. Dokonca vystrel svoju ruku k nej a ona pribehla, aby si s ním preplietla prsty. „Bál som sa o teba.“
V žalúdku mi vírila nevoľnosť, kým sa spolu cukrovali, robili všetky tie veci, ktoré sme mali robiť my s Romom. Čo sa to dialo? Takmer som to nedokázala spracovať.
„Ty si sa bál o Lexis?“ opýtal sa John, rovnako zmätený ako ja.
„Samozrejme.“ Jeho pohľad vôbec neopúšťal svoju ex, ako pokračovali v cukrovaní.
John si odkašľal. „Okej, vy dvaja. To stačí. Vieš kto si, Rome?“
„To, že mu povieš jeho, tak trochu zmarí tvoju otázku,“ zamrmlala som. Nemala som dobrú náladu.
„Samozrejme, že viem.“ Vrhol na mňa veľmi významný pohľad typu prinúť-ju-odísť. „A rád by som s tebou hovoril. V súkromí.“
Ja a odísť? Chcela som umrieť.
„Je jednou z nás.“ John našpúlil pery. „Ona zostane. Teraz nám povedz, kto si myslíš, že si.“
„Je to v poriadku, drahý.“ Ozvala sa Lexis, hladiac ho po nahom ramene. „Môžeš pokojne hovoriť.“
Chcela som zabíjať.
Rome tvrdo prikývol. „Kto som sa pýtaš. Som agent RomeMasters, PSI elitou.“
„Vynikajúco.“ John si založil ruky za chrbát. „A spomínaš si na Lexis.“
To si vyslúžilo ďalšie zem-zničujúce „samozrejme“, vďaka čomu Lexis uvoľnene vydýchla. A tiež sa na spokojne samoľúbo naparovala, ak som sa nemýlila.
„Ale nespomínaš si na Belle?“
„Na koho?“
Och, Bože, och, Bože, och, Bože.
„Vysvetlím ti to neskôr. Najprv mi povedz, či si spomínaš na TanneraBradshawa,“ povedal John.
Znova: „Na koho?“
Očividne nie.
Ako John pokračoval s vypočúvaním Roma, bolo čoraz zjavnejšie, že jedinými vecami, na ktoré zabudol, boli o mne a v spojitosti so mnou. Ako keby som nikdy nevstúpila do jeho života. Ako keby ma nikdy nemiloval.
Prečo? Nedávalo to zmysel.
John sa oprel lakťami o lavicu, nasledujúce buchnutie ma vytiahlo z hrôzostrašných myšlienok. Bradu si zložil do dlani. Mal hustéšedivé vlasy, nosil hrubé bifokálne okuliare, keď si zabudol vložiť kontaktné šošovky a trochu okrúhle brucho. Napriek tomu z neho vyžarovala intenzívna sila. Pravdepodobne mal nejakú superschopnosť, ale nevedela som akú. A hej, otravovala som ho kvôli tej informácií asi miliónkrát, ale bol to ten najtajomnejší muž, akého som kedy stretla. Čo bolo múdre, myslím. Ak ste nevedeli, čo dokázal, nemohli ste sa proti tomu brániť.
„Hovoril som s Romom ešte trochu, vysvetlil som mu, kým pre neho si,“ povedal John. „Najprv si myslel, že je to nejaký test a ja sa snažím odhadnúť jeho reakcie. Ale potom ku koncu prijal, že som hovoril pravdu. To však nezmenilo jeho názor na teba. Si pre neho cudzinkou. Nič... aj keď to nenávidím vysloviť. Zatvoril by som vás do jednej izby, prinútil vás pohovoriť si o tom, ale toto nespraví jednoduchý rozhovor ani zápasnícka bitka. Jeho spomienky o tebe sú preč, čo znamená, že aj jeho city k tebe.“
Prikývla som, aby pokračoval, aj keď som nenávidela každé slovo. Bohužiaľ, všetko, čo povedal, som už vedela.
„Ten muž, ktorého Lexis videla skočiť do Romovho tela, nuž, myslíme si, že to bol vymazávač pamäte.“
„To by vysvetlilo, prečo som aj ja prišiel o pár svojich spomienok,“ povedal Cody.
Na chvíľku som prestala pochodovať a zahľadela sa na neho. „Nespomínaš si na muža, ale pamätáš si mňa.“
Prešli dva prekliate dni odkedy sa Rome prebral a pozrel sa na mňa akoby som bola divný mimozemšťan s rohmi. Dva prekliate dni, počas ktorých mi John sľuboval, že zistí viac, že ma oboznámi s novými informáciami, ale nič som nedostala. Nakoniec som zvolala toto stretnutie, pretože – moje ruky sa zovreli do pästí po mojich bokoch – Rome bol prepustený. Fyzicky bol v pohode, a áno, bol dosť hlasný o jeho túžbe vrátiť sa späť do práce. Ale išiel domov k žene, ktorú mal milovať po zvyšok večnosti? Nie! Zostal v prístavbe, aby bol nablízku k Lexis. Bože všemohúci, stále to bolelo.
„Okrem toho,“ dodala som cez zaťaté zuby, „Rome si spomína na Lexis.“ Spôsob, akým sa utešovali počas prvých momentov, ako sa zobudil... z mojej bolesti vystúpili ostré špice, zaťali do mňa tak hlboko, že som vedela, že budem niesť jazvy po zvyšok večnosti. „Prečo si nespomína na mňa?“
Kútikom oka som videla, ako Lexis sklonila hlavu smerom k podlahe, možno tak ukrývajúc svoju samoľúbosť. V poslednej dobe ju nosila ako plášť. Tanner, nech Boh žehná jeho srdcu, vyzeral byť pripravený ju prefackať.
„Belle, počúvaj ma.“ Johnove oči boli ako lasery, keď ma prišpendlili na miesto. „Hovoril som s ním dlho. Myslím, že spomienky na teba boli nejako prepletené s jeho spomienkami na muža, ktorý na neho zaútočil, a keď mu boli odobraté jedny, tie druhé boli stiahnuté cestou.“
Môj žalúdok sa stiahol do seba, pulzoval, víril. „V žiadnom prípade. To v žiadnom prípade nebolo to, čo sa stalo. Po prvé, neexistuje jeden jediný dobrý dôvod na to, aby som uverila, že každá jedna spomienka, ktorú na mňa mal, bola spojená s tými ostatnými. Po druhé, spomienky alebo nie, Rome by mal niečo cítiť, keď sa na mňa pozrie. Niečo iné okrem pohŕdania, samozrejme.“ Viac než len, že si na mňa nespomínal, zdalo sa, že ma nenávidí a ja som nevedela prečo. Ak som pre neho bola neznámou, prečo vykazoval toľko nevraživosti?
John rozhodil rukami. „V poriadku. Máš pravdu. Snažil som sa to využiť, natiahnuť čas, aby som to nejako vyriešil, skôr než spôsobíš nejakú katastrofu.“
„Chceš, aby som odvrátila katastrofu? Daj mi niečo, čo mi pomôže!“
Prešla chvíľa, než odpovedal významne: „Je iba jediný spôsob, ako zistiť, čo sa vážne stalo.“
To som vedela. Všetko, čo som musela urobiť, bolo nájsť muža, ktorý bol za toto zodpovedný a opýtať sa ho – skôr než ho spálim zaživa. Alebo ho zamrazím. Alebo ho pochovám pod kopu zeminy. Možno skombinujem všetky tri možnosti dokopy. Dobrá vec na tom, že mám kontrolu nad štyrmi elementmi je, že mám široký výber možností, keď dôjde na mučenie.
Romovi by sa nepáčili takéto myšlienky mladá dáma. Sú násilné, a to sa nehodí pre moju sladkú Belle.
Uf, čo robí môj otec v mojej hlave?
Myslím, že na tom nezáleží. Potrebujem ťa, ocko.
Chcela som mu vyliezť do lona a položiť svoju hlavu na jeho plece, ako som to robila vždy, keď sa so mnou rozišiel nejaký chlapec na strednej (niežeby som vtedy mala veľa priateľov, keďže som bola škaredý káčatkom). Bol to veľký plyšový macko, a keď ma objal svojimi rukami, cítila som sa neviditeľná. Nie bezmocná, sama a umučená.
„Som si istá, že si to už urobil, ale ak nie, pošli späť tím do skladu,“ povedala som Johnovi. „Nech prehľadajú každý centimeter a prinesú všetko, čo nájdu. Kúsok papiera, halúzku, to je jedno. Potrebujeme všetko.“ Doktor Roberts, vedec, ktorý ma nakazil mojimi superschopnosťami, ukryl svoju „magickú“ formulku do drevených podlahových parkiet, neviditeľným atramentom, dokým som ich nezmrazila, a nezmenila tak nejako ten chemický atrament. Ak ma on niečo naučil, tak to bolo kopať pod povrchom. Využijem svoje schopnosti a prekopem všetku zem, ak to bude treba. Čokoľvek, len aby som pomohla Romovi.
John na mňa zazrel. „A ja som čo? Idiot? Samozrejme, že som už dávno poslal tím do toho skladu. Zbierajú a značia každú smietku prachu, kým tu o tom hovoríme.“
„Dobre.“
„Neskončila som. Ďalej,“ pokračoval, „uvidíme, či ti dovolím prejsť si dôkazy. Nie si objektívna, pokiaľ ide o Roma, a buďme úprimní, tvoje schopnosti boli v poslednom čase oveľa nestálejšie.“
„To preto, že-“
Silné zaklopanie sa náhle ozvalo miestnosťou, zachrániac ma, aby som sa nemusela obraňovať. Prudko som sa otočila, moje srdce vynechajúc jeden úder. Možno si na mňa Rome spomenul. Možno bol tu, hľadal ma. Olízala som si pery, znova som sotva dokázala stáť. Za sebou som začula šuchot oblečenia. John musel zatlačil tlačidlo pre povolenie na vstup, pretože dvere sa otvorili. Strážca v uniforme vstúpil dovnútra, ťahajúc za sebou protestujúcu Sherridan. Moja nádej zhorela na popol, zanechajúc za sebou dutú priepasť sklamania.
„Pristihol som ju, ako sa túla po chodbách, pane,“ povedal strážca. „Čo chcete, aby som s ňou urobil?“
„Ona je so mnou,“ povedala som s povzdychom. „Pustite ju.“
Zbadala ma a stuhla, jej hnev opadol, zmeniac sa na úľavu. „Och, vďakabohu, že som ťa našla. Nemôžem uveriť, že si ma nechala spať doma.“
Nie, ja som ju nechala v jej Šťastnom mieste. Znova.
„Prestalo ma baviť čakať na teba, kedy sa vrátiš, takže som myslela, že ti urobím láskavosť, vystopujem ťa a dovolím ti, dať mi zopár odpovedí. Väčšina ochrankárov sú celkom milí, mimochodom. Spoznali ma a chceli mi pomôcť. Čo nie je až tak veľká žiadosť,“ odsekla tomu strážcovi, ktorý ju stále držal. Než som mohla komentovať, aká je sladká, že mi „dovolí“ dať jej odpovede, jej oči si prezreli celú miestnosť, a potom dodala: „Hej, Tanner. Vyzeráš tak stuhnuto ako tí Mariňáci (príslušník námorníctva – pozn. prekl.), ktorých som videla v tých reklamách. Je to vážne sexy.“
„Vďaka,“ odpovedal Tanner.
Pohľadom prechádzala ďalej, dokým prudko nezastala a neprižmúrila oči. „Lexis, strašne rada by som ti chcela povedať, že vyzeráš sexy, ale nuž, nevyzeráš. Vlastne, pohľad na teba mi robí zle.“
Tak to sme boli dve.
Lexis si oprášila neviditeľný kus textilného vlákna zo svojej blúzky, akoby ju predchádzajúce slová vôbec netrápili.
„Pustite ju,“ zopakovala som strážcovi. Ten bastard čakal na Johnovo prikývnutie, než uvoľnil svoje zovretie.
„Hej, správne.“ Zamračila sa na neho, Sherridan si pošúchala svoju ruku. „Radšej ma pusti, alebo pocítiš hnev Zázračného Dievčaťa.“
Zázračné Dievča, ďalšia z Romových prezývok pre mňa. Zachvela sa mi brada.
Než mi John mohol povedať, aby som jej povedala, nech sa stratí, ozvala som sa: „Ona je teraz členom môjho tímu. Dovoľ jej zostať. Prosím,“ dodala som, aby som ho upokojila.  Otvoril ústa, aby protestoval. „Potrebujem ju. Ona ma bude držať v pokoji, keď to Rome teraz nemôže.“ Alebo nebude. „A nehovor mi, že to môže robiť Tanner. Ako si povedal, v poslednej dobe som oveľa nestálejšia. Potrebujem všetku pomoc, akú len mám k dispozícií.“
Rome mi raz povedal, že moje emócie sú ako na strune. A povedal to s láskou, sladko, ako keby to bola súčasť môjho šarmu. Och, Bože. Rome. Slzy ma pálili v očiach, a zo stropu spadla kvapka.
„Vidíš!“ zaškriekala som na Johna. „Potrebujem pomoc.“ Potrebovala som prestať takto reagovať, či to podľa Roma bolo šarmantné, alebo nie. Nebolo to pre mňa zdravé, a nebolo to dobré ani pre prípad.
„Potrebujeme ju, John,“ povedal Tanner. Chcel tým povedať, že ja som ju potrebovala. Ale on ma miloval dosť na to, aby pre mňa bojoval. Chcela som ho objať.
Niekoľko minút prešlo v tichu, kým nad tým John uvažoval. Bol to muž pre a proti, v tomto prípade tu bolo zrejme viac tých proti. Sherridan nebola trénovaná na tajné misie, alebo dokonca pre boj (ak mám byť úprimná, tak ani ja nie som) a teda by mohla byť v nebezpečenstve. Kamkoľvek by sme šli. Mohla by nás dokonca dostať do nebezpečenstva. Ale udržať ma v pokoji je dôležité.
„Lexis?“ povedal napokon.
„Prežije, dokonca aj pomôže,“ bolo všetko, čo Lxis povedala, hoci jej tón bol odmeraný.
John prikývol, spokojný. „V poriadku. Zostane.“
Aj keď som bola šťastná, že John práve ustúpil, odmietala som byť vďačná Lexis za jej úlohu v tomto.
„Sadnite si, slečna Smith. Nič, čo tu budete počuť, neodíde z tejto miestnosti. Rozumiete?“
„Akože, haló. Ten film som videla.“
Toľká neúcta. Veď ona sa naučí. Čo sa týkalo Johna, nebola som prekvapená, že poznal jej meno, aj keď som ich nikdy nezoznámila. John vedel všetko. Všetko, okrem toho, prečo ma láska môjho života, nepozná.
„Wow. Vnútorná svätyňa. Nikdy som si nemyslela, že mi dovolia vstúpiť sem.“ Sherridanine ramená sa hrdo vystreli, ako si prezerala obrovskú kanceláriu, zrejme si všimnúc drahý dubový pracovný stôl, diplomy na stenách a masívnu knižnicu. „Hej, nie je tu kreslo pre mňa.“
„Môžeš si mi sadnúť na kolená,“ povedal Tanner. „Veď vieš, si tu vždy vítaná.“
Prekvapene som zažmurkala. Takto znel starý Tanner, ten Tanner, ktorého som poznala a zbožňovala. Už sa konečne uzdravoval? Alebo to bolo iba kvôli Lexis? V každom prípade som na neho bola hrdá.
Lexis stuhla. Cody sa zamračil.
„Najlepšie miesto v dome.“ Sherridan sa uškrnula a zviezla sa Tannerovi do lona. „Niekto ma zasväťte.“
Urobila som to, a jej výraz súcitu ma takmer položil, čím by som totálne zničila moje vyhlásenie Johnovi, že ma ona upokojí. Nejako sa mi podarilo zachovať si neutrálnu tvár, moje slzy vyschli. Urobím čokoľvek bude treba, aby som Romovi pripomenula našu lásku. Toto je iba malá prekážka.
„Toto je bojový plán,“ povedal John, privlastniac si slovo. „Vo väzení máme dvanásť obetí krutosti Krásavca a Púštneho Dievčaťa. Rozdeľte ich, vypočujte a porovnajte si poznámky. A buďte opatrní. Chlap, ktorý ublížil Romovi, nemusí byť jediný zločincom, ktorý bol v tých klietkach. Bolo od nás chybné predpokladať, že všetci boli nevinní. Nehovoriac o tom, koho ten bastard mohol mať tam.“
„Ja vypočujem Roma,“ povedala som pevne. Nebol zatvorený, ale bol obeťou krutosti.
Ja vypočujem Roma,“ protirečila Lexis, jej odhodlanie zjavné.
Uf, čo zas?
„Ja ho vypočujem,“ zopakovala. „Bude chcieť mňa, viem to.“
„Och, nie, nie, nie. Dopekla, nie. Ona ho stále milovala, pravda bola v jej smaragdových očiach, a dúfala, že ho získa späť – čo bol dôvod, prečo dala Tannerovi kopačky, uvedomila som si.
Do-ri-ti.
Pravda do mňa vrazila, a ja som prudko vydýchla vzduch. Bože, bola som tak hlúpa. Mala som to vidieť. Nebola som médiom, ale toto som, dopekla, mala vidieť. Po celý čas vedela, že sa to stane. Nie pretože sa to jej to snívalo, nesnívalo sa jej to. Napriek jej predchádzajúcemu tvrdeniu, nemohla vidieť minulosť. Ona videla len budúcnosť. Ona sa len snažila zakryť svoje stopy. Vedela, že sa to stane, a neupozornila ma. Neupozornila ani Roma. Nechala, aby išiel do toho skladu, absolútne nič netušiac.
Tá... tá... neexistovalo dosť odporné meno na opis toho, čím bola. Znelo to dosť láskyplne?
Otvorila som ústa, aby som na ňu nakričala, možno ju trochu opálila ohňom.
„Spomína si na mňa,“ povedala, prerušiac moju tirádu, ktorú som plánovala. Vystrčila bradu. „Skôr povie mne, čo vie.“
Pravda. A to poznanie ma zničilo. Nuž, ešte viac, ako som už bola. „Ty sa k nemu nepriblížiš. Vedela si, že sa to stane, ty kurva, a neurobila si nič, aby si tomu zabránila.“
„Nie,“ povedala, prudko krútiac hlavou. „To nie je pravda. John, ty mi musíš veriť.“ Pod okom mu zatikal sval, ale zostal ticho. Potreboval nás obe, nemohol si dovoliť nahnevať ani jednu z nás, takže si vzal cestu zbabelca.
Ja nie. Aby som pomohla Lexis pochopiť hĺbku môjho odhodlania udržať ju od Roma, rozkročila som nohy a po bokoch som roztiahla svoje prsty. V tejto chvíli uvoľniť horúce jazyky môjho hnevu, nebol problém. Plávali v mojej krvi a olizovali mi ruky, vznietiac moje nechty. Prižmúrila som na ňu svoje oči, a červené škvrny sa vytvárali. „Len ma skús držať od neho a sleduj, čo sa stane.“
Trochu triasla, ale vyzývavo vyskočila na nohy. Stáli sme zoči-voči.
„Vipera,“ ozval sa Tanner. Upozorňujúco. „Si veľmi blízko k totálnemu roztaveniu. Niežeby mi záležalo na tvojom cieli, ale aj tak.“
Lexisin výraz stvrdol.
„Upokoj sa, Belle,“ povedal Cody. „Prosím.“
„Nakop jej zadok!“ zahulákala Sherridan. „Pošli ju späť do pekla.“
Kútikom oka som videla, ako sa Cody sústredil na moju priateľku, ktorá sa pozerala všade, okrem neho. Prečo? Čokoľvek sa jej preháňalo v hlave, neskôr to zistím.
Všetkým som vytesnila zo svojej mysle, sústrediac sa na Lexis, aj keď moje nasledujúce slová neboli pre ňu. „John. Čo bude? Porozprávam sa s Romom, a všetci odídu z tejto miestnosti živí, alebo sa s ním porozpráva ona a všetci sa pozdravia s popáleninami tretieho stupňa.“
„Alebo,“ precedila Lexis, „Belle, ktorá pre teba pracovala len pár týždňov, pôjde do väzenia, kam patrí, za to vyhrážanie sa. Ja som tu s tebou roky. Ukázala som čo viem, taktiež svoje schopnosti, opakovane Nikdy som nespochybnila tvoje vedenie. Viac než to, Rome teraz odpovedá mne. Mne.“
Ešte jedno slovo a bude jesť oheň. Nemala som v pláne ovládať sa. Dokonca aj teraz sa mi z úst valila para, a stúpala ku stropu. Nastalo dlhé, predlhé ticho. Ťažké, napäté ticho. Lexis a ja sme sa ani raz neotočili, ani sme sa nepozreli na Johna. Naše pohľady boli spojené neviditeľnými reťazami. Dychčali sme. Pripravené skočiť po sebe.
„Belle,“ povedal John s odhodlaním, „Je to tvoje. Dávam ti vedenie. Pri riešení prípadu, aj starostlivosti o našich nových väzňov. Možno tvoj nedostatok objektivity bude na niečo dobrý. Nikdy som ťa nevidel takú odhodlanú. Len ma nesklam.“
Možno nakoniec nebol zbabelcom. Lexis zalapala po dychu.
„Nesklamem,“ povedala som, a teraz som bola na rade, aby som bola namyslená. „Máš moje slovo.“
„Dobre. Ale pre záznam, musíš ísť tam dnu, zabudnúť na celý tento ľúbostný nezmysel a byť profesionálom. Rob si svoju prácu. Buď agentom, viem, že ním dokážeš byť.“
Zabudnúť na ľúbostný „nezmysel“? Vedela som, že John bol ženatý, pretože Cody raz spomenul jeho ženu, ale wow. Chudinka, keď musela byť usadená s manželom, ktorý sa vystríhal pred láskou.
„Ak sklamenš,“ dodal John, „pošlem tam Lexis a dám jej vedenie. Čo znamená, že ona bude tvojím šéfom.“
„To sa nestane,“ povedala som so sebavedomím, ktoré som necítila. Ale aj tak. Bola tu možnosť, že poviem niečo, čo nakopne Romovu časť mozgu so spomienkami, a povie Lexis, aby sa pojebala.
Opustila som miestnosť s úsmevom.
Rome sa prechádzal po celej dĺžke malej vypočúvacej miestnosti, keď som vstúpila dovnútra. Okamžite som zachytila zemitú vôňu, ktorá z neho vždy vanula. Okamžite som reagovala, nohy sa mi zachveli, krv sa mi rozpaľovala. Jedna moja časť čakala, že príde ku mne a privlastní si moje pery, jeho jazyk prenikne hlboko, jeho ruky všade na mne. Tak by to bolo, keby si na mňa pamätal. Ale keď ma zbadal, zastal a zamračil sa.
„Ty,“ povedal, a ja by som bola prisahala, že v jeho hlase bol odpor.
Necíť sa ublížene, necíť sa ublížene, neopováž sa cítiť ublížene. Nemôže si pomôcť, ubezpečovala som sa. Ako povedal John, jeho spomienky boli pravdepodobne vymazané. Toto v žiadnom prípade neznamenalo, že Lexisina predchádzajúca predpoveď, že ja nie som Romova pravá láska, sa začala vypĺňať.
Och, au. Doteraz som sa nato nepozerala z tohto uhla pohľadu.
„Hej, som to ja.“ Bola som prekvapená, ako pokojne a sebaisto som znela. Možno to bolo preto, že Rome bol na nohách, vyzeral zdravo a silne ako vždy. Veľký a svalnatý, opálený a dychberúco sexy.
Steny boli obyčajné, sivé, a napriek tomu, pre Roma to bolo komplementárne pozadie. Dokonca aj nahnevaný – čo, dopekla, som urobila, že som ho nahnevala? – jeho čierne oči žiarili ako magické zafíry a sľubovali nevyslovené sexuálne potešenie. Jeho zuby boli ostré a biele, pripravené vniknúť do mňa, hrýzť a obhrýzať.
Zachvela som sa.
Nozdry mu zaplápolali. „Prestaň s tým. Ihneď.“
„Prestať s čím?“ opýtala som sa, zmätene. Nič som nerobila.
„Nech myslíš na čokoľvek. Prestaň s tým.“
Robil si srandu? „Prečo? Nemáš ani poňatia, na čo myslím!“
„Viem to uhádnuť. Chceš ma, a mne sa to nepáči. Hej, viem, že sme boli zasnúbení. Nespomínam si, ale bolo to povedané, videl som fotky. V tejto chvíli to pre mňa nič neznamená.“
Boli sme zasnúbení, povedal. Necíť sa ublížene! „Si až nechutne namyslený, však?“ Hovorila zo mňa moja hrdosť, a ja som si nedokázala pomôcť. „Možno sa pozerám na teba, ale myslím na iného muža. Na takého, ktorý si na mňa spomína.“
„Ja to jebem. John,“ skríkol. Dokonca tresol päsťou do priehľadného zrkadla, až sa steny zatriasli. „Dostaň ju odtiaľto.“
Zaťala som sánku, ale podarilo sa mi povedať: „Sadnite si, agent Masters.“ Spomeň si na mňa, prosím. „John ma požiadal, aby som s tebou hovorila, a on je náš šéf, takže budeme spolu hovoriť. Či sa ti to páči, alebo nie. čím skôr začneme, tým skôr skončíme.“
Bohužiaľ, to ho okamžite pohnalo do činu. Prirútil sa ku stolu a posadil sa, potom kývol rukou, aby som urobila to isté. Predstierajúc ľahostajnosť som hodila pero a zápisník na stôl. S prižmúrenými očami na neho, uhladila som si džínsy a posadila sa oproti nemu. „Tento rozhovor nie je o nás. Je o tom, čo sa ti stalo v tú noc v sklade. Spomenul si si na niečo, odkedy si sa zobudil?“ opýtala som sa ho, ponoriac sa do prípadu. Určite niečo prinesie späť jeho spomienky, ako som dúfala.
Ako vždy tvrdohlavý, povedal: „Už som na tie otázky odpovedal. Niekoľkokrát.“
„Nie mne.“
Dlhú chvíľu na mňa iba hľadel, jeho výraz prázdny. Mrvila som sa, doprava, doľava, uvedomiac si, že vyzerám nervózne (aj som bola) a prikázala som svojmu telu zastať. Potom ma Rome prekvapil, keď povedal: „Vlámal som do laboratória spolu s druhým agentom a pomohol zneškodniť osemnásť mužov na stráži – niektorých s koktailom na dobrú noc niektorých som pridusil rukou, a niektorých guľkami zo zbrane. Potom sme oslobodili zajatcov.“
Keď nič viac nepovedal, vyklenula som obočie. „To je všetko?“
„Áno.“
Nič nové. „Nuž, tak môžeš začať od začiatku. Tentoraz, mi vysvetli všetko, minútu po minúte.“
Znova sa zamračil, ale urobil, o čo som ho požiadala. Zistila som, ako prekvapil strážcov, ako ich sledoval cez vetráky, a skočil na nich bez toho, aby o tom vedeli. Zistila som, ako skopíroval súbory z počítačového systému, hoci disky, na ktoré tie súbory uložil, zmizli, tak ako jeho spomienky. Ale nezistila som nič, čo by mi pomohlo.
„Okej, takže.“ Skúsila som ďalšiu cestu. „Spomínaš si, čo si robil pred tou poslednou misiou?“
„Hovoril s Johnom.“
„A predtým? A uvažuj silne.“ Pretože bol so mnou.
Oprel sa lakťami o stôl a naklonil sa dopredu. V jeho očiach bol hriešny lesk, ten, ktorý som poznala. Chystal sa vyprovokovať moju zúrivosť. Predtým by ma to bolo vzrušilo, pretože by som vedela, že nás čakalo niekoľkohodinové milovanie. Teraz... „Pobozkal som svoju dcéru na rozlúčku, a nechal svoju manželku spať v posteli. Veľmi, veľmi spokojnú.“
Horiaca guľa z blata sa náhle a neočakávane zjavila v mojej dlani. Zúrivosť a žiarlivosť, to všetko zmiešané do jednej divokej gule. Chcela som stiahnuť ruku pod stôl, aby to nevidel, ale neurobila som to. Nech sa radšej naučí, čo sa stane, keď ma ľudia naštvú.
„Nie si ženatý,“ povedala som pevne. „Si rozvedený.“
„Ja to viem,“ zavrčal. „Tak teda, nechal som svoju bývalú manželku spokojnú. Ale je to iba otázka času, než súhlasí, že si ma znova vezme za muža.“ Jeho pohľad ani raz neuhol z divokej kopy blata, a skôr než som mohla začať nariekať nad jeho vyhlásením, dodal: „Pôsobivé.“
„Ďakujem.“ Tak strašne som mu chcela pripomenúť všetky tie (hriešne) veci, ktoré sme spolu robili, ale tento rozhovor bol nahrávaný. Ostatní načúvali. Moji kolegovia nepotrebovali vedieť o veciach, ktoré som Romovi dovolila – dobre, tak prosila ho o ne – aby mi urobil. Aj keď, možno Lexis o nich potrebovala počuť. „A teraz, prečo mi nepovieš, prečo si kvôli mne tak nahnevaný?“ prehadzovala som tú praskajúcu kopu z ruky do ruky v hypnotickom rytme. „Ak o mne nemáš žiadnu spomienku, správal by si sa ku mne ako k cudzincovi. Zdvorilo, ale s odstupom. Namiesto toho so mnou zaobchádzaš ako s nepriateľom. Prečo?“
Jedno z jeho obočí sa vyklenulo, na sotva tolerantnom výraze sa mihlo čierne zachmúrenie sa. „Toto je oficiálna otázka?“
„Prečo nie? V tomto stretnutí som tu ja služobne, a pýtam sa.“
„Nebude sa ti páčiť odpoveď.“ Jeho pohľad sa vrátil k páliacej špine. „A mne sa rozhodne nebudú páčiť následky.“
„Aj tak mi to povedz.“
V sánke mu šklbol sval. „Prečítal som si tvoj spis a nebol pekný. Moja manželka mi povedala-“
„Och, už sme sa dohodli, že ona je tvoje bývala manželka.“ A ak ju ešte raz nazve manželkou, stane sa niečo zlé. A ani nepotrebovala som k tomu Slečnu Ja-viem-všetko, aby to potvrdila. Horiaca kopa blata poskakovala, valil sa z nej dym, ako sa pripravovala na ďalší prúd ohňa. Oheň, ktorý už nebude tak ľahko ovládateľný.
Opatrne. Ešte trochu dymu, a čoskoro budem kašľať hodiny, keďže exhaláty boli mojou Achilovou pätou. Očividne nimi boli aj božskí mačací muži.
„Manželka, alebo bývalá manželka. Slovíčkarčenie,“ odpovedal. „Lexis mi povedala, že si bola problémová, že si podpálila celú jej budovu. Popieraš to?“
Jeden bod k neho dobru: hovoril o budove, ako o jej, nie ich. Niektoré z plameňov zaplápolali, potom zhasli. „Nie, nepopieram to. Snažila som sa zachrániť ti život.“ Som si istá, že Lexis tú časť vynechala. Kurva. „Povedala ti aj to, že sme sa bozkávali na jej pohovke?“ Toľko k tomu, že nás súkromný život zostane súkromný. „Mal si svoj jazyk dole v mojom hrdle, a tvoje ruky... och, presne tu.“ Uchopila som si svoje prsia voľnou rukou. Dievčatá neboli veľké, ale boli čulé a vedela som, že ich Rome miloval.
Jeho zreničky sa rozšírili a on si olízal pery, ale nič nepovedal.
Moje líca boli červené, ako som sa pustila. Stálo to za pokus. „Tvoja bývalá ma možno nemá rada, ale tvoja dcéra áno. Si si toho vedomý?“
Tvrdo prikývol. „Hovoril som s ňou, áno, a pýtala sa na teba.“
„Čo si jej povedal?“
„Že si zaneprázdnená a neskôr jej zavoláš,“ povedal cez zaťaté zuby.
Konečne! Pokrok. „Očividne si chýba dosť veľký kus zo života. Možno, a len možno, som bola dosť veľkou súčasťou neho.“
„Ako som ti povedal pred malou chvíľkou, Rosnička, nepopieram to. To neznamená, že chcem, aby si bola súčasťou teraz.“
„To ale neznamená ani to, že by si mal bežať späť k svojej bývalej. A len malé upozornenie.“ Zazerajúc na neho, vyhodila som guľu do vzduchu, a zachytila ju. Niekoľko smietok špiny spadlo na stôl medzi nami. „Ak sa priblížiš znova k Lexis, čoskoro ju nájdeš ako nosí jedno z tohto. A moje meno nie je Rosnička. Ešte raz ma tak nazvi, a aj ty budeš mať na sebe jedno takéto.“
Namiesto toho, aby som ho naštvala, zdalo sa, že moje chvastúnstvo ho rozveselilo. Jeho pery sebou mykli. To myknutie na ňom vyzeralo dobre, pretože to bolo tak typické pre Roma. Starého Roma. Môj žalúdok sa potešene zachvel. Možno že jeho nepriateľstvo voči mne začalo ochabovať? Rozhodla som sa zatlačiť trochu viac. Čo by sa mohlo stať?
S pohybom svojho zápästia dozadu-dopredu, som vrhla guľou za jeho plece. Vrazila do protiľahlej steny, okamžite pokryjúc celý povrch variacim sa bahnom.
Pri zasvišťaní vzduchu, Romova hlava sa prudko otočila aby si obzrel škodu. Keď sa znova obrátil ku mne, jeho výraz sa kúpal v šoku a obdive.
Ešte. Zatlač ešte. „Po tom,“ povedala som, „vyhľadám útechu u tvojho priateľa, Codyho. Spomínaš si na neho, však? Oblečený je čertovsky sexy. Vyzlečený, som si istá, že mu podľahne každá žena.“
Okej, teraz som klamala. Iba jediný muž ma mohol zvábiť, aby som mu podľahla, a to bol Rome. Ale čo ak sa Rome vráti k Lexis? Žlč mi narástla v hrdle. Len to dokonči. „Počula som, že je úžasný milenec, že nedovolí svojej partnerke odísť, dokým nie je ukojená a nedokáže ani rozprávať. Už je to nejaká doba, odkedy som zažila niečo také.“ Útok pod pás – a nepravdivý – ale zaslúžil si ho.
Ak Cody počúval, zrejme si povzbudzujúco búchal po chrbte a samoľúbo uškŕňal. Romove nozdry znova urobili tú vec s plápolaním.
Žeby... žiarlil pri myšlienke, ako som s iným chlapom? Aj keď si na mňa nespomínal? Prosím, prosím, prosím.
„Urob to,“ povedal, jeho hlas hlboký, hrobový. „Choď za ním.“
O-kej. Možno nie. Snažila som sa neváľať sa v zničujúcom sklamaní. „Pôjdem,“ klamala som. Doparoma s ním. „Veď uvidíš.“
Oprel sa späť o svoju stoličku a dvoma prstami si pošúchal sánku. „Najprv mi odpovedz na zopár otázok.“
„Jasné. Na rozdiel od teba, niektorí agenti sú celkom ochotní pomôcť spolupracovníkovi v núdzi.“ Moje srdce vynechalo jeden úder. Čo chcel vedieť?
„Priniesol som ťa do PSI, však?“
„Áno.“ Urobil toho oveľa viac, ale to je jedno.
„Pretože si strávila nejakú chemikáliu, a teraz ovládaš štyri elementy. Zem, vietor, oheň a vodu.“
Pokrčila som plecami. „Niekedy áno. Niekedy nie.“
„Čo to znamená?“ Obzrel sa znova na zablatenú stenu za ním. „Že niekedy oni ovládajú teba?“
Prikývnutie. „Voláš ma Dievča so štyrmi elementmi. Alebo Dievčaťom so sklonmi k vraždám.“ Čo by som dala za to, aby som znova počula tie hlúpe prezývky. Hovorené s láskou, samozrejme. Tá jeho „Rosnička“ znela ako „Chladnokrvná Kurva“. „Niekedy si ma dokonca volal Zázračné Dievča, pretože, no, som zázračná. A na oplátku ťa ja volám Mačací muž a tebe sa to páči.“
Zaškrípal zubami od hnevu. „Nikdy by som nedovolil žene, aby ma volala Mačacím mužom a rozhodne by sa mi to nepáčilo. Klameš.“
Och, áno. Bol nahnevaný. Prečo? „Prečo by som klamala o niečom takom? Čo by som z toho mala? Čo by z toho mal vôbec niekto?“
„Moje tajomstvá.“
Prevrátila som očami. „Ja už dávno poznám tvoje tajomstvá.“ Plakal počas romantických komédií, keď hlavná dvojica mala čierne obdobie (keby tak len plakal teraz! Len som sa modlila, aby to nebola tragédia). Rýchlo sa opil. A raz mi povedal, že nedokáže spať, keď nie som v posteli s ním. „Okrem toho, sme v jednom tíme.“
„Sme? Ostatní, áno? Poznám ich, viem, že by mi neublížili. Ale ty? Ani trochu. Si prázdne plátno v mojej mysli. Mohli si ich všetkých oklamať. Mohla by si byť manipulátorkou myslí a všetkých ich oklamať.“
„Vážne si myslíš, že by niekto mohol urobiť niečo také tak veľa ľuďom naraz? Obzvlášť, keď tí spomínaní ľudia sú cvičení vládni agenti?“
Ticho. Jazykom si prebehol po zuboch. „Nie.“
„Okej, takže. Môžeme pokojne povedať, že nie som manipulátorkou.“
Mihnutím oka jeho ruka vystrelila a chytila moje zápästie. Šokovane som zalapala po dychu. Od radosti. Jeho pokožka bola teplá a drsná a lahodne trela moju. Otočil moju dlaň, prezerajúc si každý kúsok špiny, ktorý bol na nej rozmazaný. Môj zásnubný krúžok sa zaleskol proti svetlu. Rýchlo sa od neho odvrátil, ako som si všimla.
„Čo robíš?“ znela som aj jemu tak zadýchane ako sebe?
„Ak sme boli milencami, spomínal by som si na túto ruku. Spomínal by som si, že bola na mojom tele.“
Slová boli zavrčané, ako keby si zúfalo chcel spomenúť, a nenávidel to, že nemohol. Hrýzla som si spodnú peru, nevediac, čo povedať, alebo urobiť, aby som túto situáciu napravila. Spomeň si na niečo, prosím.
„Ale tu nič nie je.“ znechutene spustil moju ruku. „Ani slabý náznak.“
Pomaly som si pritiahla späť svoju ruku a položila si ju do lona. Moja zvyčajne olivová pokožka vyzerala teraz ako vypratá, absolútne bez farby ako odpočívala na modrej farbe mojich džínsov. „Boli sme viac než len milenci,“ povedala som nežne. „Boli sme zasnúbení, ako som ti už povedala. Plánovala som našu svadbu.“

Zasmial sa, ale ten zvuk bol škaredý a prinútil ma prikrčiť sa. „Môžeš ju odvolať,“ povedal. „Možno dokonca aj predať prsteň, pretože ho nechcem späť. Ako som povedal, čoskoro si budem brať niekoho iného.“

13 komentářů:

  1. Fíha! to bolo drsné :D ešte viac som zvedavá :) Mám absťák

    OdpovědětVymazat
  2. Po dočítaní kapitoly som hrešila ako pohan- to čo má byť???
    Lexis by som zahlušila, Roma prefackala. A Belle je mi strašne ľúto :-( som strašne zvedavá na pokračovanie.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. To nevypadá dobře :-( děkuji :-)

    OdpovědětVymazat
  7. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  9. Vďaka za ďalšiu skvelú kapitolu!

    OdpovědětVymazat
  10. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat