neděle 18. května 2014

Zveď temnotu - Kapitola 25



Bride sa snažila pozbierať svoje sily. Pred očami mala červenú hmlu, krk a hánky sa jej chveli, a v pľúcach ju pálilo. Tŕne, obklopujúce zdroj jej schopností, do nej brutálne škrabali, viac než kedykoľvek pred tým. Napriek tomu dožadovaniu toho, kto prišiel, aby si Devyn držal svoje ruky pri tele, sa načiahol a preplietol ich prsty, jeho palec ju upokojujúco hladil na jej zápästí. To jej pomohlo natoľko, že bola schopná potlačiť väčšinu z jej bolesti.

„Veličenstvo,“ povedal úctivo, skloniac hlavu na znak pozdravu. Kráľ upírov, uvedomila si.
Bolo tu niečo, čo musela urobiť... Niečo dôležité...
Zhlboka sa nadýchla nosom, zadržala dych... Držala ho... Vypustila pomaly. Svaly na jej kostiach uvoľnili svoje železné zovretie, a z očí jej opadla hmla. Čo potrebovala urobiť – na nič nemyslieť! Áno, to bolo ono. Na nič nemyslieť, pretože kráľ Manus dokázať čítať myšlienky.
„Veličenstvo,“ povedala, uklonila sa, ako to videla robiť ženy vo filmoch. Nohy sa jej triasli.
Keď sa narovnala, vládca jej ľudí stál pred jej očami. Bol vysoký, vyšší než Devyn, so svetlými, strapatými vlasmi a očami z čierneho zamatu. Mohli to byť aj oči diabla, ak by nemali okolo nich husté riasy. Pery mal zafarbené červenou, akoby práve jedol. Jeho črty boli dokonalé, vytesané z mramoru a rovnako bledé ako jeho vlasy. Na tele mal sval na svale, ale to nebolo to, čo ho na pohľad robilo silným. Bola to mágia sršiaca z neho, pulzujúca, až ju mohla skutočne počuť, spievajúca v jej ušiach. A jej ušiam sa to páčilo. Chceli viac.
„Tvoja neposlušnosť sa ukazuje, Targon,“ povedal kráľ Devynovi. Jeho pery sa jemne zdvihli. To bolo všetko, jediný náznak pobavenia. Jeho črty boli príliš tvrdé, aby čokoľvek odhalili.
„A je rovnako rozkošná ako môj zvyšok, som si istý.“ Aspoňže Devyn znel úplne pobavene.
„Ako vidím, nezmenil si sa.“ Prázdna myseľ, prázdna myseľ. „Vstaňte.“ Manus mávol prstami zdôrazniac svoj príkaz. „Všetci. A potom musí niekto vysvetliť, prečo som nebol vhodne privítaný.“
McKell sa narovnal. Aj on sa teraz zdal byť vytesaný z mramoru. „Mali sme v úmysle vás vyhľadať, Veličenstvo. Len sme čakali, kým prídeme na rad.“
Manus mal na sebe rúcho z čierno-zlatého zamatu, látka bola hrubá a plyšová. Vznášala sa pri jeho nohách, hoci sa nepohyboval. „Príliš mnohí premýšľali o príchode Targona, ale len málo z nich premýšľalo o dievčaťu s ním, cudzinke na našom území. Neveril som tomu, samozrejme, pretože každý v tejto miestnosti vie, že návštevníci sú zakázaní.“ Na konci vety jeho hlas hrozivo stvrdol. „Kto je to, čo je to?“
„Je to upírka,“ povedal McKell. „Má v úmysle tu zostať.“
Ty špina, pomyslela si Bride, chcela vraziť päsťou do jeho zubov, aby mal na chvíľu problémy rozprávať.
„Vážne?“ Tie obsidiánové oči skĺzli na ranky po zuboch na žene, ktorú Bride uhryzla. „Vychovaná na povrchu, nájdená Targonom. Obaja ju chcete, a obaja čakáte, že rozhodnem s kým zostane. A obaja čakáte, že rozhodnem vo váš prospech.“
Ticho. Husté, ťažké. Bride prehltla, už si nebola istá o svojej schopnosti povedať tomuto mužovi, kde môže ísť zhorieť. Prázdna myseľ.
„Predstúp dopredu, Bride z povrchu.“
Hoci ho nenávidela za to, čo urobil jej matke – prázdna myseľ, doparoma – zaváhala len na sekundu. Devyn ju neochotne prepustil, venujúc jej posledné stisnutie. V tomto podzemí bolo kráľovo slovo zákonom. On rozhodoval kto bude žiť a kto zomrie. Kto zostane a kto bude mať dovolené odísť.
Keď bola od neho len niekoľko centimetrov, zastala. Bol proste príliš veľký. Jeho telo pohltilo jej osobný priestor. Prázdna myseľ. Ale aj keď si to nakázala, hlavou jej plávali myšlienky. Ak ublíži Devynovi, zničí celé toto miesto. Zamračil sa dole na ňu. Och Bože. On to počul. Nad obočím jej vyrazili kvapôčky potu, a ona ustúpila dozadu, než sa dokázala zastaviť. Želám si, aby nemohol počuť moje myšlienky. A nestarala sa o následky toho želania.
„Buď pokojná,“ prikázal jej. Načiahol sa a položil brušká svojich prstov na jej spánky. Jeho pokožka bola suchá a chladná. Jeho mračenie zosilnelo. „Ty máš názory?“
„Prosím?“
„Tvoja myseľ je predo mnou blokovaná.“
Bola? Jej želanie sa splnilo? Neusmej sa! „Hm. Zaujímavé.“ To bolo všetko, čo povedala, tak bezvýrazne ako len bolo možné, ale myslela si: Čo hovoríš na tento názor. Tvoji ľudia a ich stravovacie zvyky sú na hovno. A to nemyslím doslovne.
Žiadna reakcia. Nemohla si proste pomôcť. Usmiala sa.
Iskričky bielej náhle vybodkovali temnotu v jeho očiach. „Tvoj úsmev je rozkošný. Avšak nepáči sa mi tvoja schopnosť držať ma od tvojej hlavy.“ Jeho hlava sa naklonila na bok. „Ale keďže som štedrý, dovolím ti to.“
Páni. Konečne stretla niekoho, kto bol viac presvedčený o svojej vlastnej dobrote a nadradenosti než Devyn. „Ďakujem.“
„Stráže,“ zvolal a Bride stuhla. Neodvrátil od nej oči, kým do miestnosti vpochodovali ozbrojení upíri. Postavili sa pozdĺž steny, čakajúc na kráľov rozkaz. „Než sa lepšie spoznáme, musíme sa postarať o tvojich spoločníkov.“
„Nech plánuješ čokoľvek, nedovolím to,“ povedala, prudko krútiac hlavou, ustupujúc.
„Ticho.“ Kráľove ústa, tvrdé nesúhlasom, stvrdli ešte viac. „Targon, ty si kúpil dvoch upírov na dražbe a dal ich tvojim priateľom u A.I.R.. Toto je zločin proti mojim ľuďom. Zločin, ktorý si radšej spáchať nemal.“
„Mám v pláne ti ich vrátiť späť. Časom,“ odpovedal Devyn, nehanebne.
„Na to veľmi nezáleží.“ Kráľ sa obrátil k McKellovi. „Ďakujem za premietnutie informácií. Avšak, tvoj plán zruinovať Targona v mojich očiach zlyhal, pretože si tak odhalil aj svoje vlastné zapletenie sa do tohto celého. Dopustil si, aby boli moji ľudia uväznení, bez boja.“ McKell otvoril ústa, aby protirečil. „Nie, ani slovo od teba.“ S pokynutím na stráže, kráľ dodal „Vezmite ich do môjho žalára, kde počkajúc, kým nerozhodnem, čo s nimi.“
„Nie! Neopovážte sa pohnúť,“ vykríkla Bride. Ignorovali ju, pochodujúc vpred, bližšie... Bližšie... „Devyn, zastav ich.“
„Nedokážem to,“ precedil cez zuby. „Ich energie sú zaštítené.“
„Nie!“ zvrieskla Bride. Želám si, aby bol Devyn v bezpečí. Želám si, aby bol Devyn v bezpečí. Zostal na rovnakom mieste, cieľ pre tých ozbrojených vojakov. „Prosím, nie.“ Jej odvaha bola preč. „Ja vás prosím.“ Neprosila o nič, odkedy stratila Macy. Ani o Devynov dotyk. Teraz ju bombardovala bezmocnosť. „Prosím. Dovoľ Devynovi a mne vrátiť sa na povrch. Prosím.“
Muži nezastali, tak sa skrčila, vycerila špicáky, pripravená bojovať s nimi všetkými, ak to bude potrebné. Devyn radšej zomrie, než by bol znova zamknutý, a ona radšej zomrie, než by mu to dovolila. „Nikto sa nedotkne Targona,“ vyhlásila rezolútne. „Je môj.“
„Žene sa nesmie nič stať,“ povedal kráľ svojim mužom, keď pristúpil k ich kruhu.
Bride zdrapla jedného a odhodila ho preč. To isté urobila s ďalším, potom s ďalším, až kým ju niekto nezdrapol – Devyn, uvedomila si, zachytiac jeho divokú vôňu.
„Nebojuj s tým.“ Pustil ju a dobrovoľne odstúpil dozadu medzi stráže, dovoliac im, aby mu bičom zviazali zápästia za chrbtom. A McKellove tiež.
Čo to robíš! Chcela skríknuť. Prečo to prijímaš?
„A k tomu, prečo tvoja schopnosť nefunguje, Devyn,“ povedal kráľ. „Bol som v tvojej hlave, a zistil som, ako to robíš. Urobil som opatrenia, aby si už nikdy nebol taký mocný v mojom paláci.“
„Pusti ho, inak prisahám Bohu, že ťa zničím.“ Ústa mala tak suché, že jej jazyk sa zdal byť opuchnutý. Zdalo sa, že z tých tŕňov v nej vyrastali nové tŕne, škrabali ju, bodali. Musela sa upokojiť. „Neurobil nič zlé. Ja som len chcela vidieť miesto svojho narodenia a zistiť niečo o svojich ľuďoch. Môžem priniesť tých upírov. Len ho pusti. Želám si, aby si ho pustil. Prosím.“
„Príliš neskoro,“ odpovedal kráľ. „A.I.R. vie, že existujeme. Škoda je už napáchaná.“
„Oni by to aj tak zistili! Tvoji ľudia sa zúčastňovali dražieb. V skutočnosti o vás A.I.R. už zrejme vie, pretože oni monitorujú takúto kriminálnu činnosť.“
„Tíško, láska, a choď s ním,“ povedal jej Devyn. Dokonca sa na ňu usmial, keď sa ich pohľady stretli. „Bude v poriadku.“
Žeravé slzy jej horeli v očiach, rozmazajúc jej videnie. Nie, nebude v poriadku. Bude v mukách. Moja chyba. Toto všetko je moja chyba. „Pôjdem s ním, ak ti dovolí vrátiť sa-“
„Choď s kráľom,“ prerušil ju, v jeho hlase oceľ. „Neboj sa o mňa.“
Mal Devyn plán? Samozrejme, že mal, pomyslela si v nasledujúcej chvíli, konečne sa upokojac. Zrejme to zahŕňalo zvedenie strážkyne, ale to je okej. Sloboda bola jedinou vecou, na ktorej záležalo.
„V poriadku,“ povedala, zdvihnúc bradu. Možno kým bude s kráľom, odstráni jeho srdce – ak nejaké mal – a spáli ho. Len pre prípad, že by Devynov plán, nech už bol akýkoľvek, zlyhal.
„Ak ma počas tohto nejako zraní,“ povedal kráľ strážcom, akoby mohol čítať jej myšlienky, „zabite Targona.“
Bride takmer zavrešťala od frustrácie a bezmocnosti. Premožená skôr, než vôbec začala. V žiadnom prípade nebude riskovať Devynov život.
Čo bude robiť teraz, dopekla?
Bride bola odprevadená do izby z čierneho zamatu. Steny ním boli potiahnuté, dlážka ním zakrytá, a to málo nábytku, čo tam bolo – dve stoličky obrátené čelom k sebe – tiež stekali čiernym zamatom. Všetka ta jemná temnota ju zaplavila pocitom, akoby plávala nočnou oblohou, koniec jej múk v nedohľadne. Kráľ jej pokynul ku stoličkám.
„Výsosť,“ povedala, usilujúc sa o pokojný tón.
„Prosím, volaj ma Manus.“ Zabral si druhú stoličku, potom mávnutím prepustil stráže. Odkráčali z miestnosti, nechajúc ju osamote s ich panovníkom.
Nikdy som sem nemala prísť. Byť odlúčená od Devyna bolo utrpenie. Nevedieť, čo s ním je bolo agóniou. Myslieť na neho, ako je v temnej diere, boli muky. Horšie, bolo to jej chybou. Ona sme chcela prísť. Ona chcela, aby tu bol s ňou. Ale vzdala by sa toho kvôli Devynovej bezpečnosti.
Milujem ho, pomyslela si vtedy. Milujem Devyna.
Nejako, nejakým spôsobom, sa stal tou najdôležitejšou vecou v jej živote. To on bol teraz jej domovom. Nie toto miesto. Áno, milovala, že tu boli iní upíri. Áno, milovala temnotu a sladkú vôňu a blízkosť, ktorú cítila k svojej matke. Milovala, že každá otázka, ktorú mala ohľadom toho, čím je, mohla byť zodpovedaná. Tu nebola iná, nebola by prepichnutá. Ale ani na jednej z tých vecí jej nezáležalo viac ako Devynovi. Predstava byť bez neho... Zachvela sa.
„Priviedol som ťa sem, aby sme sa mohli porozprávať v súkromí,“ povedal kráľ, prelomiac ticho.
„Chcem, aby bol Devyn okamžite prepustený. Potom sa s tebou porozprávam.“
„O ňom sa rozprávať nebudeme,“ bola drsná odpoveď. „Už ho znova nespomínaj.“
Inak čo? Bastard. „Si zvyknutý, že dostaneš to, čo chceš?“
„Samozrejme.“ Akoby sa boli dohodli, Manus sa oprel, prehodil členok cez svoje koleno a pozoroval ju. „Povedz mi o svojom živote na povrchu.“
„Ak to urobím, prepustíš Devyna?“
Vôbec ho nevidela pohnúť sa, ale ďalšiu vec, ktorú vedela bolo, že jej mozog jej zarachotil v lebke, zuby sa zahryzli do ďasien a ona zletela zo stoličky, rovno na podlahu. Z kútika úst jej stiekol pramienok niečoho teplého, a ona vedela, že to bola krv. Trasúca sa od hnevu, horiaca silou hnevu, zadnou stranou zápästia si zotrela šmuhu a pozrela sa na kráľa.
„Ty si mi dal facku.“
„Upozornil som ťa, aby si nespomínala Targona a ty si na tom trvala.“ Sedel na svoje stoličke, v rovnakej uvoľnenej polohe ako predtým. „Trvaj na tom znova a uvidíš, čo sa stane.“ Bola to výzva.
Vždy sa jej páčilo škriepiť sa s Devynom. Už od samého začiatku. S týmto mužom? Ani veľmi nie. „Devyn mi povedal, že si bol skvelým chlapík,“ povedala, lezúc späť na stoličku. „Vidím, že naše definície slovo skvelý sú rozdielne.“
Pod oboma Manusovými očami mykol sval. „Nie vždy som bol takýto.“
„Smrť tvojho brata ťa zmenila.“ Nedostane od nej jej sympatie. „Hej, počula som.“
„Tiež ti povedali, že keď sa vrátil ku mne, chýbali mu niektoré časti tela?“ Slová z neho švihali. „Povedali ti, že jeho únosca označil ako ďalší cieľ mňa? Že som strávil týždeň ako jej zajatec?“
„Nie,“ odpovedala, a urobila si mentálnu poznámku, aby nakoniec nehľadala Fionu, nefreti. „Ale zdá sa, že ty si sa vrátil so všetkými časťami.“ Nanešťastie. Fiona by bola urobila Bride láskavosť, keby tomuto mužovi odrezala ruky. Tá sánka ju ale bolela, doparoma s tým! A to ona vôbec nepotrebovala ešte navyše.
Manus prikývol, čin napätý. „Pravda.“
„Nikto nemá dokonalú minulosť, vieš? Nikto nežije tak dlho ako my, bez toho, aby nejako trpeli.“
„A aké bolestivé veci sa stali tebe, malá Bride?“
Nemohla mu povedať o svojej matke, tak len povedala: „Bol mi vzatý Devyn. Milujem ho.“
„Potom vážne teraz trpíš a mne je to ľúto. Ale neoslobodím ho. Kedysi som odpúšťal. Kedysi som bol milosrdný k svojim ľuďom. A čo som za to dostal? Mŕtveho brata a sedem nocí mučenia. Neopakujem svoje chyby. Nešetrím svojich nepriateľov a v tejto chvíli sú mojimi nepriateľmi Devyn a McKell.“
„Nikdy by ti neublížili.“
„To hovoríš ty. Ale ja ti nemôžem čítať myšlienky, tak ako ti môžem veriť?“
Toto celé bolo len kvôli tomu? Jeho neschopnosť prečítať ju? „Zaželám si veci a oni sa stanú, jasné? Keď si vstúpil do miestnosti, želala som si, aby si ma nemohol prečítať.“
Jeho obočie sa stiahlo. „Prečo?“
„Páčilo by sa ti, keby niekto poznal každú tvoju myšlienku? Nemyslím si to.“
„Nemohol som ťa prečítať už predtým, než som vstúpil do miestnosti, ale mohol som prečítať hocikoho iného. Ale napriek tomu.“ Prižmúril oči, ale neodbil ju. „Želaj si, aby som mohol prečítať.“
A nedovoliť, nech zistí, že je nefreti? Zabil by ju a Devyna, bez pochýb. „Želám si, aby si mi  mohol prečítať myšlienky.“ Nie, neželám si, nie, neželám si, nie, neželám si. Želám si, aby ma nikdy nebol schopný prečítať ani jednu moju myšlienku. „Okej, hotovo,“ klamala. „Choď na to.“
Stuhol, videla, že dokonca ani nedýcha. Neviditeľné prsty sa obtreli o jej myseľ, snažiac sa dostať do vnútra. Zamračil sa. „Stále to nedokážem. Možno si si to neželala dostatočne silno. Skús znova.“
Prikývla, akoby ho poslúchla. „Prosím.“
Jeho mračenie zosilnelo, udrel päsťou do dlane. „Stále nič. Si si istá, že sa tvoje želania plnia?“
„Nie vždy. Objavila som tú schopnosť len pred pár dňami, takže v tom ešte nie som celkom dobrá.“
Posadil sa na kraj stoličky, úplne dychčiac vzrušením. „Môžeš si želať smrť osoby?“
„Nie,“ odpovedala, pretože v žiadnom prípade by to pre neho neurobila. „Prečo sa vôbec zaujímaš?“
„Za celé tie roky tu bola len jedna osoba, ktorú som nedokázal prečítať.“ Usadil sa späť, vzrušenie zmizlo akoby ani nikdy nebolo, sklamanie nahradilo jeho miesto. „Uhádneš, kto to bol?“
Začala sa po nej plaziť hrôza. „Tvoja mama?“ opýtala sa dúfajúc, hoci vedela, že to nebola správna odpoveď.
„Žena menom Fiona. Moja mučiteľka. Bola nefreti.“
Bride bola na seba hrdá. Necúvla. „Čo je to?“
„Niekto s príliš veľkou mocou. Niekto, kto musí zomrieť.“
„A ty si myslíš, že ja som nefreti?“
„Nie,“ povedal. „Ona sršala toľkou energiou, že som mal pocit, že moja krv spievala, vždy keď sa ku mne priblížila. U teba to tak nie je. Avšak, ani jeden z mojich bojovníkov ju nedokáže nájsť, pretože aj ona dokáže čítať mysle. Vie o tom, keď prichádzajú.“
„Čo to má spoločné so mnou?“
„Ak nemôžem čítať tvoju myseľ, musí to znamenať, že ani ona. To znamená, že ťa môžem použiť proti nej. Už len musím vymyslieť ako.“

***

Tri dni prešli v pomalej agónií. Bride mala dovolené vidieť Devyna len raz za deň, aby sa nakŕmila. Oči mala zaviazané, kým tam prišla, aby bola istota, že toto miesto zostane ukryté a nemali dovolené zhovárať sa medzi sebou. Strážca ju vždy prevádzal, aby sa uistil, že sa bude slušne správať. Bolo jej povedané, že za každé jedno slovo, ktoré vysloví, Devyn dostane desať rán bičom. To ticho ju zabíjalo.
Trpel, videla to v jeho tvári. Jeho jantárové oči boli matné a pod nimi sa mu formovali modriny. Každý deň bol špinavší a triasol sa stále viac a viac. Teraz si uvedomila, že on vôbec nemal plán. Len nechcel, aby bola zranená, ak sa bude vzpierať. Či už si to uvedomoval alebo nie, on ju miloval.
Namiesto toho, aby sa kúpala v tom poznaní, akoby to mala robiť, vina bola teraz jej stálym spoločníkom. Luxus pre ňu, mučenie pre jej manžela. Vždy, keď chcela skončiť s pitím, snažiac sa nevziať si viac než pár dúškov, Devyn držal svoju hlavu naklonenú, mlčky ju súriac, aby si vzala viac. Udržať si jej silu bolo dôležité kvôli nájdeniu únikovej cesty, ale ona ho nemohla oslabiť ešte viac, než už to urobila.
Vzdychol, pobozkal ju, pevne ju objal a potom ju nežne vytlačil z cely. Zakaždým sa pokúšala čítať jeho myšlienky, alebo aspoň poslať svoje vlastné do jeho mysle, ale nedokázala ani jedno z toho. Tie schopnosti jej vraj mali patriť, doparoma s tým, ale ona našla len tŕne a oheň. Snažiac sa násilne vytiahnuť ich bolo horšie, než keď sa objavili kvôli jej emóciám. Bolo to, akoby sa jej telo lámalo na polovicu.
Chcela mu povedať, že ho odtiaľto dostane, aby sa netrápil, sa vyzlečie a zamaskuje, keď budú všetci spať a prehľadá celý palác kvôli žaláru a tiež nájde to, čo je zodpovedné za rušenie Devynových schopností. Chcela ho ubezpečiť, že to nájde, nech bude musieť urobiť čokoľvek, ale nebola si istá, či sa jej to podarí, a slová jej vždy zanikli v hrdle. Nestáli za tých desať rán bičom.
Po stretnutí s Manusom, jej bola pridelená obrovská spálňa si širokou posteľou s čipkovaným baldachýnom. Steny boli prázdne, až na maľby Manusa. Bol tu stolík so zrkadlom z mramoru, pred ktorým teraz sedela, pozerajúc sa do skla a uvažujúc, kedy má urobiť svoj ďalší krok – a presne aký krok to má spraviť.
„Dobre.“ Manus sa oprel o rám dverí, ruky prekrížené na jeho širokej hrudi. „Máš na sebe šaty, ktoré som pre teba dal urobiť.“
Ich oči sa stretli v zrkadle a jej prsty sa zovreli okolo rúčky kefy. „Áno.“ Akoby popierala jeho želania.
Boli to zamatové šaty, ktoré sa hodili k rúchu, ktoré mal vždy na sebe. Čierne so zlatým lemom. Látka bola obtiahnutá na jej krivkách, jemná a zmyselná. Na jeho rozkaz mala vlasy kučeravé a viseli jej na chrbte v lesklých prstienkoch. „Reči na ulici hovoria, že si slobodný. Možno by sme ti mohli nájsť nejakú spoločníčku,“ povedala. Tak by si ma nechal na pokoji, dopekla.
Chodil za ňou raz sa deň „pokecať si“, väčšinou sa jej pýtal na jej bitky, ktorých sa zúčastnila, ako sa dokázala ukryť tak dlho pred ľuďmi. Na jej prekvapenie, bol džentlmenom. Nie, pretože ju mal rád, ale pretože ju chcel použiť proti Fione, jeho nepriateľovi. Ale aj tak. Nechcela, aby si začal predstavovať myšlienky o nich dvoch spolu.
Vzdychla, spomenúc si na jeho predchádzajúce návštevy. Tiež ju prinútiť želať si nové veci – aby sa zjavilo jedlo, aby jej šaty zmenili sami od seba – testujúc hranice jej schopnosti. S tým jedlom, sluha poklepal vlastnými nohami, vtrhol do miestnosti, spadol a zlomil si krk u ich nôh. S premenou oblečenia, jej róba sa obtrela o lampu a zapálila. Bride nebola príliš šťastná s jej poslednou schopnosťou, a teraz sa bála ju používať ju.
„Prečo si mám nájsť niekoho iného, keď mi dostatočne slúžiť aj ty?“ odpovedal. „Teraz poď. Mám pre teba prekvapenie.“ Vystrel k nej ruku, čakajúc.
Pomaly sa postavila a otočila sa k nemu tvárou. Srdce jej bilo potrebou poraziť ho, ale ona len skrátila vzdialenosť a vzala ho za ruku. Studená oceľ, také to bolo na pocit. „Chcem, aby bol môj manžel prepustený. Aj McKell. Sú to dobrí muži. Vezmem ich na povrch a ty ich už nikdy znova nemusíš vidieť.“
„Koľkokrát ti to musím povedať? Nechcem sa o nich rozprávať.“ V jeho hlase nebolo miesto na hádku.
Viedol ju do vedľajšej spálne. Tej jeho. Bola rovnako vyzdobená a luxusná ako tá jej, ale zdala sa byť neobývanou. Pokrývky boli nepokrčené a zo skríň netrčalo oblečenie. Jej srdce spomalilo len vtedy, keď vstúpili na chodbu a zamierili k alabastrovým stĺpom, vedúcich do tanečnej sály.
„Ty o nich nikdy nechceš hovoriť,“ zamrmlala.
„Pretože tá téma ma hnevá. Dejú sa zlé veci, keď som nahnevaný. Spomínaš?“
Akoby na to mohla zabudnúť. „Už si vymyslel, ako ma použiješ?“
„Nie.“
„Čo ťa brzdí? Lebo ja som ochotná priniesť ju sem výmenou za môjho muža.“
„Premýšľal som o tom. Avšak, hoci si myslím, že ju dokážeš nájsť bez jej povšimnutia, nemyslím si, že by si ju v boji porazila. A nemôžem s tebou poslať gardu, pretože by ich zacítila.“ Bride sa odmietala poddať zúfalstvu. Musel tu byť nejaký spôsob.
Kŕdeľ hlasov pozdravil jej uši. Čím viac sa blížila, tým viac sa hlasy zmiešavali s tónmi hudby a cinkaním pohárov. Aj so... Stonmi? Zvyčajne boli všetky vchody v paláci otvorené, ľahko prístupné, ale dnešný deň – alebo noc? – bol jeden vedúci do tanečnej sály potiahnutý viac tým čiernym zamatom.
Manus odtlačil látku nabok a postrčil ju dopredu. Váhavo vstúpila. A zalapala po dychu. Upíri boli všade. V rukách držali čaše s krvou, pili, smiali sa a tancovali. Nahí ľudia stáli pri stenách, ako švédske stoly. Muži a ženy každej veľkosti a farby. Keď boli vybratí, vystúpili z radu a ponúkli hocijakú časť svojho tela, ktorá bola vypýtaná. Nad nimi viseli Devyn a McKell. Boli v klietke, zvierali mreže a pozerali sa na ňu, akoby ju očakávali. Princezné De-Ella a Jalyn boli pod nimi, smiali sa a hádzali im k nohám malé kúsky ľudského jedla. Uniklo jej zakňučanie, keď sa jej pohľad stretol s Devynovým.
Och, moja láska. Je mi to tak ľúto.
Ruka sa jej vystrela sama od seba, naťahujúc sa k nemu, zúfalo túžiaca cítiť jeho pokožku proti jej vlastnej. Devyn tiež natiahol ruku, ale medzi nimi bol príliš široký priestor. Manus zdrapol jej ruku. „Tadiaľto.“
„Nie.“ Chcel ju vziať od Devyna. Hnev, ktorý potláčala tie posledné tri dni, vzkypel, pretiekol, horel... Škvaril. Akoby mala v žilách kyselinu. A hej, znova tu boli tie horiace tŕne, ako vždy dychtivé ju rezať. „Zostanem tu.“
„Neodídeme z miestnosti,“ povedal jej kráľ, podráždene. „Máš moje slovo.“
Hnev v nej stále víril, teraz oslobodený a neochotný sa už skrývať. Jej pohľad neopúšťal Devyna, kým kráčala k pódiu, kde čakali dva prázdne tróny. Manus jej pokynul k jednému a usadila sa, jej pohyby trhané a napäté.
„Čo im to robíš? Prečo s nimi takto zaobchádzaš?“ Dvaja hrdí muži, uväznení, objektmi posmechu. Musím niečo urobiť. Ešte dnes. Ale čo? Bola silná, ale nedokázala poraziť stovky upírov v tejto miestnosti. Nie naraz. A nie bez toho, aby zabili Devyna. Jeho bezpečnosť bola jediná nezjednávacia časť jej únikovej stratégie, nebola iná možnosť.
Manus netrpezlivo klepal prstami o opierku trónu. „Zvolal som toto zhromaždenie, aby som ti ukázal jemnejšiu stránku tohto skvelého mesta a jeho obyvateľov. Pozri, ako sa dobre zabávajú.“
„Hej. Na Devynov účet.“
„Tak to má byť. Je to zradca.“
„Nie. Nie je.“ Teraz v jej hlase bolo toľko zúrivosti, stekala z jej hlasu, sršala z jej pokožky. Tŕne sa zaostrili, rezali ju hlboko a tvrdo, a medzi prsiami sa jej rozlialo teplo. Pozrela sa dole a uvidela, že naozaj krváca, karmínová krv premočila látku jej šiat.
„Prečo ho máš tak veľmi rada?“ opýtal sa Manus nevšímavo.
Zotierala si krv, ruka sa jej triasla. „Prečo ťa to trápi?“
„Netrápi. Som len zvedavý?“
„Nuž, po prvé, položil by za mňa život.“ Niežeby muž tak sebecký ako kráľ upírov to dokázal pochopiť.
„Si si tým istá? Devyn z Targónie, ako ho poznám ja, je nenásytný po vždy inej žene v jeho posteli.“
„Bol. Kedysi,“ povedala. „A áno, som si istá.“ Pozri sa, čo pre ňu urobil doteraz.
„Mohol by som dokázať tvoje slová, vieš? Mohol by som mu dovoliť zomrieť za teba.“ Manus tleskol rukami a prikázal spustiť nočnú zábavu. „Chcem tým povedať, že ak by som ho nechal pre Fionu, ako obetu, a ona by mu urobila to, čo urobila môjmu bratovi, urobila by si všetko potrebné, aby si sa pomstila. Našla by si spôsob, ako ju zabiť.“
Ignorovala nový rad tanečníkov na parkete. „Našla by som spôsob, ako ho uchrániť pred takým osudom. Ale vieš čo? Teraz si dosiahol hranicu. Toto je druhý raz, čo si sa m vyhrážal, a ďalšie vyhrážanie už neznesiem.“ Bolesť... Och, tá bolesť... Zožierala ju, pohlcovala. Zabíjala. Po prvý raz v jej živote ju privítala, nebojovala s ňou. Z rany na hrudi sa jej vylievalo čoraz viac a viac krvi. „Pri tej prvej som dovolila, aby ma zastrašila. Táto druhá ma nezastraší. Za túto zaplatíš.“
Zasmial sa. Vážne sa zasmial. „Už počujem smrť v tvojom tóne. Možno som konečne na správnej ceste.“
Ako sa opovažuje tak pokojne hovoriť o možnom Devynovom trýznení. Ako sa vôbec opovažuje uvažovať, že takto použije muža, ktorého ona miluje.
Sedela tam, dychčiac a potiac sa a krvácajúc. „Ty. To. Neurobíš!“ To posledné slovo povedala s krikom, ako v nej vybuchla zúrivosť. Bola to bomba, ničiaca všetko v ceste, dokonca aj tŕne. Zničila to, kým bola, čím bola, hasiac ten vnútorný oheň plameňmi vlastného ohňa, roztápajúc ju, formujúc z nej novú príšeru.
„Och, upokoj sa,“ povedal Manus bez toho, aby sa na ňu pozrel. „Zatiaľ som sa nerozhodol, že sa pustím touto cestou.“
Jej bolesť – preč. Jej sila – jedinečná. Cítila, ako ňou zmietala, sila tak schopná, že ju mohla cítiť na špičke svojho jazyka, cítila, ako spieva v jej krvi, rozvibrovala jej kosti. Bola z nej opitá, mala závrate.
„Nie. Nie!“ povedal Manus a ona počula strach v jeho hlase. Jej telo vibruje ako Fionino, pomyslel si. Ona je nefreti. Ako to, že som si to nevšimol?
Bride mu dokázala čítať myseľ.
Stále sedela, teraz nehybná ako kameň, mlčky zovrela trón. More iných myšlienok naplnilo jej hlavu, krútiac sa v nej, niektoré násilné, niektoré sladké, niektoré lačné, všetky prúdiace tanečného parketu. Bola v hlave každého prítomného upíra. Boli neznesiteľné, takmer ohlušujúce, ale podarilo sa jej ich ignorovať. Ruky mala horúce, tak horúce, čo chceli, to dostali. A oni chceli pomstu.
„Stráže,“ vykríkol Manus, jeho hlas sa triasol. Kvôli hluku ho nikto nepočul. Vyskočil, s úmyslom utiecť od nej.
„Ticho,“ povedala a jeho pery sa pritisli k sebe. „Sadni si.“
Jeho výraz bol šokovaný a vystrašený, ako padol späť do trónu. Jej schopnosť splniť želania už nebola tichá. Už tu neboli žiadne následky. Čokoľvek chcela, to mohla mať. To poznanie bolo tam, kričalo z Manusových myšlienok, ako si spomínal sa načas strávený s Fionou. Dokázala zastaviť čas, ako McKell. Vlastnými rukami dokázala rozložiť oheň. Dokázala vymazať spomienka a potlačiť schopnosti iných.
„Bride. Bride!“ Devyn. Spoznala jeho hlas a otočil sa k nemu. Okolo neho blikali svetlá, žiariace hviezdičky karmínovej a azúrovej. Jeho energia, pomyslela si ohromene. Tak krásna, tak čistá.
Láska, láska, láska, pomyslel si, jeho hlas tak veľmi jej súčasťou, že nemala problémy odlíšiť ho od ostatných. Vďakabohu, že si v poriadku. Vymyslím spôsob, ako sa odtiaľto dostať, prisahám, že áno. Ak sa ťa ten bastard dotkne...
Žiadne myšlienky na jeho vlastné nepohodlie. Žiadna ľútosť kvôli mukám, ktoré v poslednej dobe strpel. Všetky jeho myšlienky patrili jej, pre ňu. Vážne ju miloval. Videl ju ako oblak blaženosti v jeho pochmúrnom živote.
Dostanem nás odtiaľto, poslala mu myšlienku.
Jeho oči sa rozšírili. Počul ju, vedela, že áno. A teraz ho zachráni. Prižmúrila oči na Manusa. Ako si ho prezerala, videla, že jeho energia pulzuje chaoticky, rozptýlená medzi ostatnými energiami okolo neho. Až na tú jej. Jej energia bola príliš silná. Takto zastavili Devyna, pomyslela si. Pomocou nápoja, ktorý rozptýlil častice všade navôkol. Upíri, ako už zistila, milovali svoje nápoje.
Zaplatíš. Mentálnou rukou sa natiahla do jeho hrude a stlačila. Stlačila tak pevne, že predtým nepoužívané sily v nej cúvli. Ale stále držala pevne. Zabublal s bolestivým výdychom, zbesilo si trel hruď, jeho pokožka bledšia každou sekundou. Díval sa na ňu, neistý, čo sa deje. Chcel prehovoriť, ale ona ešte nezlomila želanie, aby bol ticho.
Čo sa deje, láska? Devynov hlas ju zasiahol náhlivo, pretkaný panikou a frustráciou.
Všetko je v poriadku, neboj sa. Milujem ťa, povedala mu, nepúšťajúc kráľa zo svojho zovretia.
Aj ťa milujem, ale ako si dokážeme navzájom čítať myšlienky?
Prekvapenie, tvoje manželka je jednou z najmocnejších osôb na svete. O všetko sa postarám a potom pôjdeme domov.
Budeš v nebezpečenstve? opýtal sa.
Nie. Práve teraz sa úžasne bavím.
Nuž, tak mi dovoľ mať aspoň trochu z tej slávy, poslal jej sucho.
Kdeže. Chcem sa ti s týmto vysmievať niekoľko nasledujúcich rokov.
Manus lapal po dychu a ľudia si to začínali všímať. Dvaja upíri sa dokonca priblížili k trónu. „Kráľ môj?“
Čo presne plánuješ? opýtal sa Devyn.
Uvidíš.
- zastaviť ju. Kráľova myšlienka sa votrela do jej mysle.
Čím bližšie bol k smrti, tým hlasnejšie boli jeho myšlienky. Veľmi dôležité. Nemôžem zomrieť. Nemôžem sklamať Terrecka. Miloval svojho brata. Miloval ho viac, než svoj vlastný život a keď bol od neho vzatý jeho brat, sám chcel zomrieť. Potom za ním prišla Fiona, vysmievala sa mu. Chcel jej hlavu. Aj teraz ju chcel a urobil by čokoľvek, aby ju dostal. Aj klamal. Nechcel zabiť McKella a Devyna, nezabil by ich. Ale nechal by ich tu, využil, aby získal to, čo chcel.
S tým uvedomením si, Bride uvoľnila svoje zovretie na jeho srdci. Dychčal, potil sa. A ona tiež. Odhodlaná s týmto skoncovať, odísť a vrátiť sa hore s Devynom, sa zdvihla. „Postav sa,“ prikázala mu.
Bol to príkaz a niečo, čo by mohol ignorovať. Ako aj predtým, v jej hlase bola moc. Čistý nátlak. Nebolo to niečo, na čo si časom vytvorí imunitu. Nie, tento hlas bude pokračovať v ovládaní každého, kto ho začuje, bez ohľadu na to, koľkokrát ho budú počuť.
Kráľ sa postavil, nenávisť krvácala do jeho očí. Nefretirská kurva.
„Áno. To som.“
Čokoľvek, čo povieš, sa stane. Bude to predurčené. Čokoľvek.
Áno, uvedomila si, schopnosť oddeliť pravdu od klamstva sa ozvala sama od seba. Jeho myšlienky boli pravdivé.
Zničíš svet, vieš to, však áno? Zničíš svojho milenca.
Mal... Pravdu. Vedela to, budúcnosť sa jej náhle prehrala v hlave. Vráti sa s Devynom na povrch. Jedného dňa sa budú hádať, ako to páry vždy robia. Povie niečo, čo bude myslieť vážne. Neodvolateľne mu tak ublíži. Zaplavila ju hrôza. Nemohla dopustiť, aby sa to stalo. Čo znamenalo, že s ním nemôže odísť. Och, Bože. Nemohla s ním odísť.
Stráže bežali k nej, ich myšlienky sa zbiehali k nej. Musíme zachrániť kráľa. Zabiť ju skôr, než bude neskoro. Ako sa to mohlo stať?
Vystrela ruku, len to, ale každý jeden z nich odletel späť dozadu, vraziac do steny na ostatných ľudí. Zazneli zhíknutia, zamrmlané nadávky, potom všetci zastali a pozreli sa na ňu s rovnakou hrôzou, akú cítila aj ona. Cítila ako jej schopnosť maskovať sa ju začala pohlcovať, meniť farbu štruktúru jej pokožky a vlasov. Cítila ako sa jej svaly triasli, chceli sa prelomiť, zmeniť sa na hmlu a odletieť. Uniknúť tomuto všetkému.
Ešte nie. Ešte chvíľu.
Prineste biče, pomyslel si niekto. Možno si to mysleli všetci. Treba priniesť biče. To je jediný spôsob, ako ju zastaviť.
„Nikto sa nepohne,“ vykríkla, a dokonca aj Devyn a McKell sa prestali hýbať. Čoskoro Devynova pokožka zbledla, omodrela. Zamračila sa, nerozumela, čo sa deje. Devyn?
Nemôžem... Dýchať...
„Dýchajte!“ bleskovo vykríkla. „Všetci dýchajte.“ Och, áno, bola hrozbou, ktorá by mu nevyhnuteľne ublížila. Keď sa mu vrátila farba, obrátila sa tvárou ku kráľovi, v očiach už mala slzy a tie je stekali slobodne po lícach. „Devyn a McKell odídu a ty ich pustíš. Nikdy ich nebudeš znova naháňať. Nikdy. Necháš ich na pokoji. Ak čo i len pomyslíš na to, že im ublížiš, budeš trpieť bolesťou, akú si doteraz nepoznal.“
Nie som si istá, či sa mi toto páči.
Tá myšlienka do nej vrazila, hlasnejšia než hocijaká predtým, a tak zreteľná akoby tá žena stála vedľa nej. Bride prechádzala pohľadom po celom dave... Jedna z jej nových schopností jej dovolila prehľadať tváre precíznosťou počítača, dokonale. Tam, v kúte, bola temná postava. Nedokázala vidieť tvár tej ženy, bola zakrytá, ale spoznala, čím bola.
Nefreti.
Jej schopnosti sa zhodovali s Bridinými v sile, kráse, aura okolo nej žiarivá ako slnko.
Ty si Fiona, povedala Bride. Tá, ktorú hľadá kráľ.
Áno.
A tiež bola niekým, kto mohol zastaviť Bride a ublížiť Devynovi. Nepáči sa ti, čo robím. V poriadku. Povedz mi, čo mám robiť. Som otvorená čomukoľvek, pokiaľ to znamená, že tí dvaja muži v tej klietke budú oslobodení a nezranení.
Namiesto toho, aby jej povedala, čo má robiť, Fiona jej ukázala scény s minulosti, temnej, búrlivej minulosti dvoch ľudí, ktorí sa chceli navzájom nenávidieť, ale nedokázali zastaviť vášeň. Fionin únos princa a potom kráľa. Fionine vyhrážanie sa obom. Ten prvý bol skutočne mučený, ale kráľa zviedla.
„Ona je stále tam vonku,“ povedala Bride kráľovi, bez toho, aby sa odvrátila, „stále ťa sleduje. Ty ju cítiš, ale nevieš ju prečítať a nevieš ju zastaviť. Ale ja viem prečítať ju a ona mňa. Bola vyhnancom celý svoj život kvôli tomu, čím je. Všetci si mysleli, že je mŕtva, zabitá už ako dieťa, ako to bolo prikázané. Ale oni to nemohli urobiť, a tak ju poslali preč. Počas tých rokov zostala v kontakte so svojou sestrou, dvojčaťom. Milovala to dievča viac než čokoľvek iné. Až kým ju tvoj brat nezabil. Pomstila sa. A počas toho sa namiesto toho nejako spojila s tebou. Teraz ťa potrebuje k prežitiu a požiadala ma, aby som ťa nezabila.“
Vypúlil oči, ale nenávisť v nich nezanikla.
„Tentoraz ťa ušetrím. Ale hovorím to znova, ak život môjho manžela bude nejako ohrozený, bez váhania ťa zničím.“
Neurobí to, povedala jej Fiona. Postarám sa o to.
Ďakujem ti.
Zakrytá postava zmizla pred zrakom.
„Vy dvaja.“ Ukázala Bride na dvoch strážcov, ktorí boli najbližšie k lanám, ktoré držali klietku vo výške. „Jemne zložte tých mužov.“
Ich pohľady sa stretli, ako sa náhlili poslúchnuť rozkaz sa čoskoro bola klietka zložená na podlahe. „Otvorte ju.“
Len ja mám kľúč, poslal jej kráľ.
„Tak im daj ten kľúč.“ Bol to ďalší príkaz, ktorému nedokázal odolať. Sňal si z krku náhrdelník a hodil ho strážcom. Bol slabý, takže jeho hod bol tiež slabý, kľúč pristál na podlahe niekoľko krokov od nich. Jeden zo strážcov pristúpil dopredu, vzal kľúč a vrátil sa ku klietke. Kov zaškrípal o kov, a dvere sa doširoka otvorili.
Tak blízko víťazstva. Ešte pár minút. „Devyn, McKell,“ povedala.
No tak, láska, povedal Devyn v jej mysli. Stále sa nedokázal hýbať. Neoslobodila ho jej „nikto sa nepohne“ príkazu. Dostaňme sa odtiaľto a poďme domov. Som na teba taký pyšný. Dokonca ti dovolím vysmievať sa mi, že som slečna v núdzi.
Ja... Nemôžem. Bože, už len myslenie na to, bolo utrpením. Ja musím... Zostať.
O čom to hovoríš? Samozrejme, že ty-
Zablokovala jeho hlas – zvodcom, akým bol, vedel by ju presvedčiť, aby urobila čokoľvek, dokonca s ním aj odišla a ona by si nikdy nebola schopná odpustiť, keby ho zničila – a zatvorila oči, poslala svoju myseľ cez celé podzemie. Vďaka myšlienkam upírov okolo nej, stále hľadiacich na ňu s hrôzou, to vedela tak dôverne, ako poznala povrch. Vedela, kde číhali stráže. Vedela, kde bola každá jedna pasca, všetky odstránila.
 A potom sa pozrela na Devyna, odhodlaná, s boľavou dušou. „Môžeš hovoriť. Choď,“ povedala, v hrudi sa jej lámalo srdce. „McKell ťa vyvedie na povrch a ani jeden z vás sa sem nevráti. Nikdy. Nikoho sem po mňa nepošleš.“ Dokázala by sa vymazať z jeho mysle, ale v tejto srdce-lámajúcej chvíli sa nedokázala prinútiť urobiť to.
Ich telá poslúchli, mieriac k vchodu do chodby, ktorá by ich vzala k otvoru na povrch. Devyn sa na ňu pozrel cez plece, zjavne sa snažiac prinútiť sa zastaviť. „Poď so mnou,“ zvolal. Pokrútila hlavou, brada sa jej príliš chvela na to, aby odpovedala. „Bride,“ zavrčal.
„Nemôžem,“ skríkla, keď našla svoj hlas. „Pozri sa na mňa. Pozri, čo dokážem.“ A samozrejme, všetci v miestnosti si nedokázali pomôcť a urobiť niečo iné, nutkanie v jej hlase ich nútilo poslúchnuť. To spôsobilo, že z nej uniklo vzlyknutie.
„McKell,“ skríkol, v panike, zúfalo. „Musím tu byť spôsob, ako ovládnuť znova jej schopnosti. Povedz jej, že je tu spôsob.“
Bojovník nikdy nevyzeral tak smutne. „Jej otec bol zrejme schopný to urobiť, pretože mu dôverovala vo svojej mysli a dovolila to. Ja viem, Bride ti dôveruje a dovolila by ti to urobiť, ale nevedel by si, ako to urobiť. Mohol by si spôsobiť viac škody ako úžitku, zatvoriť príliš veľa z nich.“
„Nie.“ Devyn prudko zakrútil hlavou. „Nájdeme spôsob, Bride. Prisahám ti. Kyrin mi kedysi povedal, že Arkadiáni sú ako bratranci s upírmi. Má schopnosti mysle. Silné schopnosti. Dovoľ mu skúsiť to.“
Rozkvitla v nej nádej. Dovoľ mu skúsiť to... Bolo ako záchranné koleso, ktoré sa zúfalo chcela chytiť. Potom pokrútila hlavou. Robíš to. Necháš sa ním presvedčiť. Čo ak Kyrin neuspeje? Koľko ľudí zraní? Zničí Devynových priateľov? Prinúti Devyna robiť milión vecí, ktoré on chcel? Začal by ju nenávidieť. Tá drahocenná láska by zvädla a zahynula.
„Nie.“ Tak strašne sa chcela k nemu natiahnuť, ruky jej horeli. A ak by sa k nemu natiahla, vedela, že by si ho k sebe zavolala, zvrhla ho k svojmu boku, silou, ktorá by vyrazil vzduch z jeho pľúc. „Zostanem tu. Postarám sa, aby po tebe nikto nešiel.“
„Bride!“ V jeho hlase bol skutočný strach. „To ma nezaujíma. Môžu ma prenasledovať po celý zvyšok môjho života a budem s tým zmierený. Bude to zábava. Ale nemôžem žiť bez teba. Prosím!“
Jej srdce sa rozbilo ako sklenený pohár proti kladivu. Ani ona nedokázala žiť bez neho, ale aby ho udržala v bezpečí, urobí to. „Choď!“ skríkla. „Proste choď!“
McKell poslúchol. Devyn stlačil pery do prísnej čiary a podarilo sa mu zastaviť. Cítila mentálne prsty, ako sa tlačia do jej mysle, vedela že ti prsty sa snažia zachytiť jej energiu a ovládnuť ju, ale ona ich poľahky odstrčila. To odstrčenie ho poslalo na kolená s bolestivým zastonaním. Zdvihol hlavu, jeho oči prižmúrené. Na čele mu praskla cieva a modrina sa už šírila od jedného spánku k druhému, dokonca aj dole po jeho nose.
„Ja nejdem,“ precedil cez zuby. „Budeme s tým bojovať, ak musíme, ale láska, si spojená so mnou.“  
Náhle sa rozrazili dvere– hoci McKell k ním ešte nedošiel. Viac než štyridsať agentov A.I.R. vbehlo do vnútra, pyre-guny pripravené. Nezastali, aby sa pozreli, kto boli ich ciele, proste začali strieľať. Modré lúče, na omráčenie. Bride by ich mohla zastaviť jediným slovom. Mohla by  pretancovať cez dav, rýchlejšie než by si vôbec všimli a obrať ich o zbrane. Ale neurobila to. Počula ich myšlienky, zo začiatku ako spleť a ťažko roztriediteľné, ale nakoniec sa jej to podarilo. Nemali v úmysle zabiť týchto ľudí, alebo ich dokonca vziať na povrch. Mali v pláne ich tu nechať, nechať ich žiť tak potichu ako len chceli, vytvoriť s nimi akési prímerie a s Devynom odtiaľto vypadnúť. Otočila sa na pätách. Nechá to na nich. Ona si musí nájsť nejaké miesto, kde sa ukryje, niekde, kde nikoho neohrozí, ale bude môcť všetko sledovať. Možno, že Fiona by jej mohla pomôcť, koniec koncov.
„Dallas, streľ Bride,“ zvolal Devyn, „a neprestávaj do nej strieľať, kurva!“
O sekundu neskôr do nej vrazili lúče, a ďalšiu sekundu, bola zamrznutá na mieste. Stále dokázala cítiť svoje schopnosti, ale v tomto momente boli nepoužiteľné, zajaté rovnako ako jej telo, stála absorbujúce jeden omračujúci lúč za druhým. Doparoma s Devynom.
Boj zúril za ňou aj naďalej, modré lúče neustáli, ozývali sa kroky, ľudia kričali. Videla to cez svoju myseľ, cez mysle ostatných. Panika, toľko paniky. Strach, toľko strachu.
Kto sú títo ľudia? uvažovali upíri. Čo chcú, čo urobia? Voňajú tak dobre, ich krv im v žilách prúdi tak svižne, tak sladko. Hm, priveľký hlad. Prečo sa nemôžem hýbať? Potrebujem sa nakŕmiť.
Čoskoro mali agenti A.I.R. omráčených všetkých upírov. Boj bol ľahší, než si mysleli.
Pretože ja som urobila väčšinu práce, chcela zakričať. A takto sa jej oplatili?
Za ňou zazneli kroky, potom vedľa nej, hlasnejšie a potom už Devyn stál priamo pred ňou. Samoľúbo sa uškŕňal. „Prikázala si mi nasledovať McKella, len nie vtedy, keď som to chcel urobiť. No napriek tomu, urobím presne to, ale teba beriem so sebou. Povedal som ti, že nájdem spôsob.“

***

Devyn kráčal hore-dole vo svojej spálni. Bol tam totálny neporiadok. Pokrčené oblečenie porozhadzované na dlážke a na bielizníku vrecká od jedla. Bride bola uvelebená na kraji postele. On a Dallas namontovali na stenu pyre-gune priamo oproti Bride a zbraň neustále vrhala stále lúče priamo do jej hrude. Už to takto išlo viac ako štyridsať osem hodín. Vždy, keď sa na ňu pozrel, videl v jej výraze zúrivosť, ale tiež tam videl aj nádej. Každý deň prišiel Kyrin a prekopal sa do jej mysle, snažiac sa zničiť väčšinu z jej schopností. Zatiaľ bezúspešne. Ale ak to bude fungovať... Vzdychol si. Prosím, nech to funguje.
„Ešte ťa nemôžem oslobodiť, to vieš.“ Bľabotal, ako pochodoval, ale nedokázal sa zastaviť. „Tvoje schopnosti sú príliš mocné, ani ty ich nedokážeš ovládať. Okrem toho, opustila by si mal. Aby si ma pred sebou ochránila,“ dodal s pokrútením hlavy. Kto by si pomyslel, že jeho milostný život sa zmení na niečo takéto? Držať ženu v zajatí? „A to je smiešne, láska. Nie je nič, čo by si mi urobila a ja by osom to nemal rád. Stretla si ma, však?“ niekto zaklopal na dvere. „Vstúpte,“ zvolal, ale vedel, kto je to.
Samozrejme, dovnútra vstúpil Kyrin. Vysoký, štíhly a svalnatý, jeho biele vlasy mu neposlušne padali okolo pliec, akoby práve vstal z Miinej postele.
Aj ja chcem vstať z postele ženy. Postele mojej ženy. „Prečo to trvá tak dlho?“ zavrčal.
Vždy trpezlivý Kyrin zastal a oprel sa o šatník. Ruky si vložil do vreciek. „Jej schopnosti sú navrstvené a tie vrstvy sú chránené ostnatým drôtom. Dostávať sa cez ne je bolestivé.“
„Tak ma nauč, ako to robiť.“ Devyn sa nestaral o bolesť. Nie, keď išlo o Bride.
„To by trvalo roky.“
„Kašli na to.“ Rukou si prešiel po tvári. „Proste prijmi tú bolesť ako chlap, ty padavka, a dokonči to.“
„To urobím. Ale kedy si naposledy spal?“ V Kyrinovom tóne nebol hnev.
„Nespal som. Od návratu nie.“ Zjedol iba pár kúskov sladkostí, ktoré mu priniesol Dallas. A umýval sa každý deň len kvôli tomu, že Macy si sadla k Bride a hovorila na ňu, aby jej pripomenula ako veľmi ju všetci mali radi a chýbala im.
„Musíš sa o seba starať,“ povedal Kyrin. „Bride bude naštvaná, keď sa oslobodí. Ver mi, bol som v jej mysli a viem, o čom hovorím. Naštvaná Bride neurobí z Devyna šťastného.“
Na dverách sa ozvalo ďalšie zaklopanie a to zachránilo Devyna pred odpoveďou. O sekundu neskôr do izby prudko vletela Macy. Zbadala Kyrina a zastala. „Ako sa má dnes?“
„Rovnako,“ odpovedal Devyn, dusiac sa tými slovami. Nevedel, ako dlho ešte toto znesie. Bol predsa kráľom, preboha. Všetky jeho túžby mali byť splnené okamžite.
„Doparoma,“ povedala Macy, hodiac svoju kabelku na zem vedľa dverí. „Dúfala som v lepšie správy.“
Kyrin vystrel plecia, narovnal sa. „Dnes sa cez ne pretlačím. Nech sa deje čokoľvek, v poriadku?“
„Áno, áno.“ Devyn prikývol, aby zvýraznil jeho slová. „Ďakujem ti.“
Ako si Kyrin pritiahol stoličku k posteli, opatrne sa vyhýbal rozsahu lúča, povedal: „Pripomeň mi, ktoré schopnosti chceš, aby som jej nechal.“
„Má rada hmlu. Rada sa maskuje.“ A on mal v hlave fantáziu, ako ju naháňa a chytá po celom meste. „Rada hovorí v mojej mysli.“ Aspoň teda dúfal, že to má rada. On to mal rád, pretože sa tak cítil byť bližšie k nej, dokonca cítil jej lásku k nemu.
Kyrin sa posadil a uchopil ju za bradu, obrátiac jej hlavu k nemu. V tom okamihu upadol do ticho. Vždy to tak robil. Tí dvaja sedeli takto celé hodiny, nehybní ako sochy. A každou hodinou, ktorá prešla, bol Devyn viac a viac rozrušený. Zúfalý. Macy pochodovala vedľa neho po celý čas, rovnako nervózna ako on.
Bride sa stala stredom jeho sveta. Bez nej nebol ničím. Ak ju musí poslúchať na slovo po celý zvyšok jeho života, dovolí jej to. Ak jej musí dovoliť ovládať jeho telo, aj to jej dovolí. Všetko bolo lepšie, než byť bez nej. To zistil v cele v podzemí. Dokázal vydržať čokoľvek, pokiaľ bude ona s ním. Zastal pri protiľahlej stene a tresol si hlavu o kameň.
„Hej, chlape.“ Dallas ho pobúchal po pleci, prekvapiac ho.
Doparoma. Potreboval byť trochu viac sústredenejší ohľadom svojho okolia. Nepočul, kedy jeho priateľ vstúpil do izby. Ako len strážil Bride? „Hej.“
„Ahoj, Dallas,“ povedala Macy.
„Mia je dole,“ povedal im Dallas. A.I.R. bola uprostred mierových rokovaní s upírmi. Vrátili tých dvoch upírov kúpených na dražbe a teraz chceli viac z Bridinej krvi. Mia dúfala, že ju použije na vyliečenie kráľovnej Schön, ak ju vôbec niekedy chytia a tiež aj ľudí, ktorých kráľovná nakazila.
„Povedz jej, nech odíde.“ V žiadnom prípade si nevezmú ani kvapku Bridinej krvi bez jej dovolenia.
„Jasné, jasné. Nejaký pokrok?“ opýtal sa jeho priateľ.
„Nič, čo by som videl,“ zahundral, pokynúc naklonení, brady na tých dvoch pri posteli.
„Doriti.“
„Hej. Ja viem.“
Dallas bol rovnako rozrušený ako on, ale z iných dôvodov. Devyn vedel, že agent čoraz viac a viac sníval o kráľovnej. Túžil po nej. Zatiaľ však agenta nenavštívila. Aspoňže Dallas nadobúdal kontrolu nad svojimi schopnosťami, s čím mu pomáhal Kyrin. Prečo nemohol ten Arkadián pomôcť Bride rýchlejšie, doparoma?
„Takže, mimochodom,“ povedal Dallas. „Prišiel som, aby som priniesol nové správy o Bride.“
Devyn ho zdrapol za ramená a zatriasol ním. „Čo tým chceš povedať?“ Videl Dallas Bridin odchod z jeho života? Uniklo mu mučivé zastonanie a takmer padol na kolená. Ak odíde, bude ju nasledovať. Bolo to tak ľahké.
„Upokoj sa. Ježiš.“ Obrovský úsmev rozdelil tvár jeho priateľa. „Prvá vízia, ktorú som mal a ktorá mi nespôsobila, že som si chcel vydáviť vlastné vnútornosti, bola Bride ako ťa uhryzne do krku. Bude v poriadku, človeče. Čoskoro sa zobudí. Náhlil som sa sem, aby som ti to povedal, nech ako som to videl.“
„Vypni ten lúč,“ povedal Kyrin, jeho hlas drsný, zachrípnutý, dokonale načasovaný.
Devyn bežal k zbrani zavesenej na stene a strhol ju dole. Modré svetlo zmizlo. O moment neskôr: „Devyn.“
Jej hlas. Otočil sa, jeho srdce bilo nepravidelne. „Bride.“ Kráčal k nej, všetko zabudnuté. Odtlačil Kyrina z cesty – mimozemšťan oslabene spadol späť – a kľakol si pred ňou. Vzal jej tvár do dlaní, vôbec nebol prekvapený, keď videl, že on sa celý triasol. „Láska, počuješ ma? Si v poriadku?“
Niekoľkokrát žmurkla, zaostrujúc orieškové dúhovky. „Áno a áno,“ povedala, ale znela unavene. „Hoci hladná.“
„Všetci von,“ prikázal Devyn, ani sa od nej neodvrátil. Za ním sa ozval prúd smiechu, zašuchotanie oblečenia ako Dallas pomáhal Kyrinovi stáť.
„Ľúbim ťa, Bride,“ zvolala Macy.
„Aj ja teba,“ podarilo sa povedať Bride. Ozývali sa kroky a potom sa dvere zatvorili.
Devyn vzal Bride do svojho náručia a posadil sa na vrch matracu. „Povedz mi všetko a potom môžeš jesť. Čo sa dialo? Ako ti je?“ nedokázal prestať s dotýkaním sa jej. Jemná pokožka, ktorú miloval, hodvábne vlasy, ktoré jeho prsty vždy svrbeli, aby ich preosieval.
„Po tom, ako sa Kyrin dostal cez tŕne, museli sme prejsť po jednom každú jednu schopnosť a rozhodnúť sa, ktorá môže zostať voľná a ktorá musí byť potlačená. Myslela som si, že nikdy neskončíme. Niektoré z nich nechceli byť znova ovládané a bojovali s nami. Ale hádaj čo? Teraz viem zaštítiť svoju energiu, takže ma už nemôžeš ovládať a tiež absorbujem omráčenie bez akýchkoľvek nežiaducich účinkov. Teda, jeden lúč omráčenie, nie stály prúd, ktorým si ma paralyzoval ty, ty bastard.“
„Nemáš za čo. Takže mi chceš povedať, že už tu nebude žiadny prinútený striptíz?“ Mohla počuť urazenie v jeho hlase?
Pobozkala ho na krk. „Z mojej strany nie, ale stavím sa, že ja dokážem prinútiť teba. Ešte stále som takpovediac všemocná.“
Uškrnul sa, prvýkrát za tieto dni. „Je to pripomienka toho, že si mi zachránila zadok v podzemí?“
„Možno.“ Jej teplý dych ho šteklil. Bol to pocit, o ktorom sníval celý týždeň.
„Mmm, voniaš tak dobre. Vždy voniaš dobre.“
„Bože, chýbala si mi.“
„Aj ty si chýbal mne.“
Pretočil ju, prišpendliac ju pod sebou. Chcel na ňu trochu kričať, ale najprv musel pobozkať tie šťavnaté pery. V momente ako to urobil, musel ochutnať jej chuť. Bozk stále pokračoval, horúci a túžobný a sľubujúci lásku, ktorú ochotne dával. Napokon sa prinútil odtiahnuť sa. „Ak sa ešte niekedy pokúsiš opustiť ma...“ Nechal svoj hnev a bolesť voľne plynúť.
Chvejúc sa rovnako ako on, načiahla sa k nemu a pohladila jeho sánku. „Prepáč, že ti kazím sny, ale už si so mnou spojený. Teraz som silnejšia než ty. A len aby si vedel, nebudeš ma vedieť odtiahnuť ani žeriavom.“
Vyprskol smiechom. „Ako keby som sa o to pokúsil. Som muž, ktorý si zaslúži to najlepšie, a konečne som to našiel.“
Jej pohľad padol na jeho krk a olízala si pery. „A teraz, čo s tým mojím hladom...“
Neváhal. Priviedol si ju k svojej žile. Okamžite sa vnorila do nej svojimi zubami a zastonala. On tiež blažene zastonal. „Och, ako mi to chýbalo.“
Sala, a on sa o ňu obtieral, neschopný sa zastaviť. Predstavoval si, že ju má vo svojej posteli mnohokrát, že mať ju skutočne tu, bol ako splnený sen.
„Aj pre mňa,“ povedala, keď skončila s pitím.
„Čo je?“
„Je to ako splnený sen.“
Žmurkol. „Nepovedal som to nahlas.“
„Och.“ Nepohodlne sa pomrvila, kým si obhrýzala spodnú peru, zašpinenú krvou. „Hádam, že tajomstvo je prezradené. Ponechala som si tú vec s čítaním myšlienok. Kyrin sa pokúšal spáliť ju, ale takmer som mu vyškriabala jeho mentálne oči.“
„Som rád,“ povedal Devyn, smejúc sa.
Zahľadela sa hore na neho. „Vážne?“
Prikývol. „Takto budeš vedieť, v ktorej polohe ťa chcem mať bez toho, aby som ti to povedal.“ Ako rozprával, pokladal drobné bozky po celej jej tvári.
„Perverzák.“
„Dobre, dobre. Tiež budeš vedieť, ako veľmi ťa milujem, aj keď budem s niekým neslušne flirtovať.“
„Kurváč.“ Uškŕňajúc sa, si zaplietla ruky do jeho vlasov. „Tak veľmi ťa milujem.“
„A ja milujem teba. Teraz a navždy.“ Olízal jej pery. „Budeme mať úžasné deti. Tie najlepšie, ktoré tento svet videl.“
Celé jej telo jej stuhlo ako na neho hľadela. „Deti? Chceš mať so mnou deti?“
„Och, áno. S tebou a nikým iným. Len ty jedná si hodná môjho semena,“ provokoval ju.
„Och, môj drahý, sladký Bradley. Urobím ťa veľmi šťastným, ako si povedal,“ odpovedala, pretočila ich a posadila sa na neho obkročmo.

A dostála svojich slov.

KONEC 

19 komentářů:

  1. Moc,moc děkuji za překlad a korekci knížky! Jahudka!

    OdpovědětVymazat
  2. Úžasný koniec - veľká vďaka prekladateľke a korektorke za ich prácu.
    Bude sa pokračovať v preklade aj ostatných príbehov???

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad!!! Mirka

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci. Celá kniha byla perfektní. Moc doufám, že budete pokračovat v překladech dalších dílů série ! ! ! Díky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  6. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  7. děkuji moc za překlad i korekci :))

    OdpovědětVymazat
  8. ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Diky moc za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  10. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  11. Ani neviem opísať aká som vďačná prekladateľke a korektorke za ich úžasnú prácu. Táto séria je neuveriteľná a tento príbeh som si vychutnala plnými dúškami. Bol jedným slovom skvelý. A tiež pevne dúfam, že budete pokračovať v tejto sérii. Veľké ĎAKUJEM. :-)

    OdpovědětVymazat
  12. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  13. Úžasný díl, díky moc za překlad a korekturu :-D Doufám, že se v některé další knize ze série objeví jejich děti

    OdpovědětVymazat
  14. Dakujem velmi pekne! MiBo

    OdpovědětVymazat
  15. Ďakujem krásne a hor sa do čítania :)

    OdpovědětVymazat
  16. Skvělý,dík moc za vaši práci:-)

    OdpovědětVymazat
  17. Moc děkuju za překlad a korekci. :)

    OdpovědětVymazat
  18. Uzasny preklad!!! :-) velmi velmi dakujem ;-)

    OdpovědětVymazat