úterý 27. května 2014

Pokúšaj ma večne - Kapitola 3



Upokoj sa, upokoj sa, upokoj sa, spievala si Aleaha v duchu. Ale bolo náročné to urobiť. Takmer nemožné. Muž na nej, ktorý ju držal pritlačenú pod sebou, a nejakým spôsobom vedel, ako vyzerala v skutočnosti. Nie ako vyzerala Macy. Ani nie nejaká iná osoba.

Ale ako vyzerala Aleaha. Odkiaľ vedel, ktorá tvár patrí jej, keď mu ju neukázala? Ako? A ako sa jej môže táto poloha tak veľmi páčiť?
Som tvoj pán, povedal, ako by ju vlastnil. Namiesto toho, aby si vychutnávala jeho váhu, mala by mu vyškriabať oči a nakŕmiť ho nimi a potom by si mala dopriať škatuľu vína a plač. Plač typu nariekanie a tečúci nos, pretože skutočnosť, že si vychutnávala tohto muža každým spôsobom, ju vystrašila. Dokonca aj prvýkrát, keď sa náhodne stala niekým iným – keď obézny plešatý muž vtiahol malú Aleahu do opusteného skladu, dotýkal sa jej spôsobom, akým by sa žiadny muž nemal dotýkať dieťaťa, a cítila ako sa rozširuje, predlžuje a mení, nebola takto vystrašená.
Ten muž ju pustil, tento ju nepustí, dokým mu ona nedá, čo on chce. Cítila to celým svojím vnútrom. Takí už boli bojovníci a on bol bojovníkom každým kúskom tela. Mala by to vedieť – obývala to tvrdé telo. Ale nemohla ustúpiť. Bol zabijakom a jej nepriateľom, ale on sa nebál A.I.R.. Možno kvôli tomu, že tak ľahko porazil agentov. Zaručene neporazí Miu, ktorá je práve teraz zrejme na ceste sem. Toto si nahovárala už tisíckrát.
Tak kde, dopekla, bola veliteľka?
Na tom teraz nezáleží, vážne, presviedčala sa. Nakoniec ho A.I.R. chytí. Oni vždy chytili svoje ciele. A keď chytia tento, on im povie o všetkom, čo ju videl robiť, povie im, ako v skutočnosti vyzerá. Och. Bože. Bude zničená. Prečo čakať s plačom, kým nevyškrabe Breeanove oči? A.I.R. potom namieri svoj záujem na ňu. Bude žiť na úteku, prenasledovaná ako zviera, tak ako sa vždy bála. A čo ak nájdu spôsob, ako jej zabrániť s premenou tvárí? Už nikdy nebude schopná sa znova ukryť.
Bolo by to také zlé? Ozvala sa jej myseľ náhle. Nemôžeš si vziať ďalší život niekoho iného.
Ako Macy našla pocit spokojnosti, áno, ale výčitky, ktoré popierala, nuž, bolo ľahšie popierať ako priznať ich. Popravde, bojovala s výčitkami každý prekliaty deň. Dopekla, každý deň strácala samú seba kúsok po kúsku, čo spôsobilo, že k tým výčitkám sa pridalo aj zúfalstvo. Nenávidela, že žila život, ktorý bol vzatý niekomu inému. Nenávidela, že neurobila nič, aby si zaslúžila to požehnanie, ktoré jej bolo dané. Nenávidela, že jej priateľka Bride, ak stále žije, ju nemohla nájsť, pretože ona nemala dostatok odvahy žiť ako Aleaha.
Nemysli na to teraz. Uteč!
Vzpierala sa a mykala sebou pod zovretím svojho únoscu, neúmyselne tak prepletajúc ich telá a rozpálené teplo, prsia proti hrudi, stehno proti stehnu. Sladké nebo, bolo to tak dobré, čo zintenzívnelo jej túžbu po slobode. Ak ju dokázal prinútiť, aby po ňom túžila, napriek jej strachu a že ho nemala rada, zničil by jej život.
„Zlez zo mňa!“
Zatvoril oči a jeho pery sa zvlnili do pomalého, spokojného úsmevu. „Snažíš sa ma odtlačiť, a zároveň mi zvieraš plecia, držíš ma. Čo vlastne chceš, žena? Aby som z teba zliezol? Alebo aby som do teba vliezol?“
Doparoma s tým, vážne ho držala. Ako dlho to už bolo, odkedy si dovolila takýto kontakt? Taký teplý, lahodný kontakt?
No prosím, už zase sa rozptyľuješ, túžiš po niečom, čo nemôžeš mať.
Mračiac sa, stiahla z neho svoje prsty, pričom sebou po celý čas mykala. „Zo mňa. Chcem, aby si zo mňa zliezol.“
„Len pokračuj. Neprestávaj bojovať.“ Jeho penis bol tvrdý a hrubý, a vždy, keď sa prehla, vtlačil sa hlbšie medi jej nohy. „Zleziem z teba, sľubujem.“
Ak by boli nahí, už by bol v nej. A jej by sa to páčilo. Okej. Len robila veci horšie – pre nich oboch. Stuhla, dychčiac a on sklamane zastonal. Tá zvláštna vôňa medu sa vznášala okolo nich, akoby práve teraz neležali v ponurom ľadovom lese, ale na letnej lúke plnej zimolezu. Zhlboka sa nadýchla, aby chytila dych, a jej myseľ sa trochu roztopila. Tak dobré. Voňal tak dobre. Prečo s ním mala bojovať, keď ho mohla pobozkať, ako to chcela pred chvíľou? Mohla by sa potešiť tými svalmi, vychutnávať si každý jeho hriešny kúsok.
Argh! „Len ma... Proste pusť.“ Očividne ho nemohla premôcť fyzicky. „Prosím. Ja pustím teba. Urob to isté pre mňa.“
Jeho viečka sa zdvihli, odhaliac tak zlatý lesk jeho dúhoviek. Žiarili hladnou túžbou. Odraz jej vlastných? „Nemala si bežať.“ Jeho hlas bol chrapľavý, sýty. „Bojovníkovi vo mne sa to páčilo.“
Slovo páčilo bolo zavrčané, navrstvené výzvou a surovosťou. Na niekoľko sekúnd jej srdce prestalo biť. A keď sa znova pustilo do pohybu, jej šklbanie a mykanie sa spustilo novou, väčšou silou, ale to ho ani trochu neodohnalo. Nezaujímalo ju, že sa kvôli tým pohybom sa o seba obtierali. Nezaujímalo ju, že tie pohybu ju vzrušovali rovnako ako jeho. Musí utiecť skôr, než sa on pokúsi posunúť veci ďalej – a ona bola v pokušení mu to dovoliť.
V pokušení? Ha! Bola skôr ochotná prosiť.
Krv jej spievala a jej telo bolo boľavé z lahodného trenia. Keď ju jeho erekcia bodla do jej klitorisu, musela zaťať sánku, aby nezastonala od rozkoše. „Pusti ma!“
„Tvoj osud bol spečatený v momente, ako som ťa zbadal.“ Kvapky potu mu vyrazili na čele, jeho pokožka vyzerala ako tekuté zlato. „Vlastne, bol spečatený v momente, keď si vstúpila do tohto lesa.“
Doparoma s ním. Čo by urobila Macy v takejto situácií? Čo by urobil skutočný A.I.R. agent? A.I.R. agent by mu už dávno odrezal jeho gule, použil ich ako náušnice a tancoval by okolo jeho postavy bez života. Ani ona nemohla urobiť nič menej. Možno. Fajn, nepôjde blízko jeho gulí, ale rozhodne by mohla bojovať silnejšie.
„Myslím, že aj tvoj osud bol spečatený.“ Aleaha zodvihla hlavu a uhryzla ho, použijúc jej jedinú zbraň v tejto chvíli: jej zuby. Vnorili sa do jeho brady. Chuť cukru podráždila jej jazyk vo chvíli, ako si spomenula na obavy z nakazenie. Cukor? Mmm, tak dobré ako jeho vôňa. Opojná, ako zrelé víno.
Zjavne návykové, pretože už teraz túžila po ďalšej dávke. Vážne, koho zaujímalo možné nakazenie? Koniec koncov, Jaxon si nemyslel, že Raky boli infikované. Takže... Večera, poď k maminke.
Breean sa zo zavytím oslobodil. Zlatá krv stekala z malých raniek na jej kľúčovú kosť ako sa na ňu dole pozeral. Ako bol nahnevaný, mesačný svit mu venoval čistú poctu, obmývajúc ho milujúcimi pohladeniami. To skutočne sa ho práve pokúsila zjesť?
Znamenalo to, že bola kanibalom ako... Nie, nie. Absolútne nie.
Nechcela hodovať na nikom inom.
„Ty si ma uhryzla,“ zavrčal. „Si infikovaná?“
„S čím?“
„Chorobou. Hocijakou chorobou.“
„Nie. Ty si?“ Prosím, povedz nie.
To ho upokojilo, ale len trochu. „Nie. Ale čo ak si a len o tom nevieš?“
„Hovorím ti, že som zdravá.“
„Aj tak. Nemala si ma uhryznúť. Krviprelievanie je zakázané.“ Zakázané?
„Ale kvôli tebe tí agenti krvácali.“
„Nie kvôli mne.“
„Ak tí, ktorí sú za to zodpovední, sú pod tvojím velením, tak to môže byť aj kvôli tebe.“ Pod ľavým okom mu mykol sval. „Len ma pusti, okej,“ povedala, snažiac čo najviac, aby tentoraz znela silne a presvedčivo, než zadýchane. Ale (možno) znela bez dychu. „V opačnom prípade ťa znova uhryznem.“ Klamstvo, ale on to nevedel. V žiadnom prípade sa nechce znova poddať tomu nutkaniu hrýzť.
„Už nikdy, nikdy, necucaj moju krv. Rozumieš? Prisahám, že sa ti následky nebudú páčiť.“
Neospravedlň sa. Nesmie ťa obmäkčiť. „No, tak zo mňa zlez a ušetri nás oboch. Nemôžem dýchať.“
Prevrátil oči. „Tak teraz trepeš. Rozprávaš. Čiže môžeš dýchať.“
Premúdrený bastard. „Nemáš právo ma tu takto držať.“
„Ako víťaz tejto bitky mám všetky práva.“ Ďalší pomalý, hriešny úsmev potiahol za kútiky jeho krásnych zlatých pier, a jej srdce vynechalo ďalší úder. „Och, veci, ktoré ti budem robiť. A viem, čo si myslíš. Je otvorený návrhom? Odpoveď je áno.“
Božský a čitateľ myšlienok. Ale povedala: „Klamár. Navrhla som ti už tisíckrát, aby si zo mňa zliezol.“ Akoby mu rada zrezala ten jeho úškrn. A možno jeho oblečenie. Prestaň takto uvažovať, ty kurva!
„Nie. Ty si to prikázala.“ Jednou rukou jej zakotvil na zemi, a prstami druhej ruky jej preosial dlhé, ešte stále svetlé, vlasy. „Myslím, že sa mi tie tmavé pramene budú páčiť viac. Prečo ich skrývaš?“
V nijakom prípade mu neodpovie a neskompromituje sa tak ešte viac. Mysli, Aleaha. Aby mu ušla, potrebovala zbraň. Inú než jej zuby. Pokúsila sa vybrať jej pyre-guny z puzdier na páse, kým bežala pomedzi stromy, ale nezvyčajná rýchlosť jej pohybov ju urobila nemotornou, takže jej spadli. Ale tiež mala nôž, ktorý Breean vzal a založil si ho za chrbát...
Jej oči sa rozšírili. Áno. Áno! To, že si ho nechal, bolo od neho veľmi hlúpe, pretože si ho mohla ukradnúť späť.
„Môj typ?“ pokračoval, nevšímavý k jej plánom. „Chceš, aby nikto nevedel o tvojej pravej identite.“
„Páni, detektív. Som taká šťastná, že pracuješ na prípade.“ Dúfala, že jej sarkazmus zakryje jej sklamanie, ktorý z nej už dostal, a zároveň aj vzrušenie, že táto bitka medzi mini môže skončiť o pár minút. Stačilo, aby ho presvedčila, aby jej uvoľnil ruky. „Len pre záznam, toto je moja identita.“
„Znova, klameš. Mimozemšťan.“
„Som človek, doparoma s tým!“ Macy bola človekom, takže aj Aleaha bola človekom. Tak to muselo byť.
„Chceš ním byť, snažíš sa tak správať, ale nie si. A.I.R. to musela vedieť.“
Strach, ktorý v sebe prechovávala, bez ohľadu na to, ako bola pokojná. „Choď do pekla.“
„Možno som už tam.“ Jeho pohľad klesol na jej ústa. „Mäkké,“ povedal. „Aké je tvoje pravé meno, mimozemšťan? Som si istý, že také, ktoré ha hodí k tvojej skutočnej tvári.“
„Som človek. A už som ti povedala svoje meno.“ Chvejúc sa, snažiac sa ignorovať tie do žerava rozpálené búšenie tepu na každom bode kontaktu, povedala: „Uvoľni mi ruky. Prosím.“
„Aby si ma znova udrela? Myslím, že nie.“
„Aby som ťa znova mohla cítiť.“ Nemusela sa nútiť povedať tie slová, vykĺzli z jej úst sami od seba.
Nezastal, aby sa opýtal, čo zmenilo jej myseľ, okamžite bola voľná. Ruky jej skĺzli späť na jeho chrbát, akoby ho chcela zdrapiť a pritiahnuť ho bližšie. Nozdry mu zaplápolali pri prvom neistom, zdanlivo dobrovoľnom dotyku, zložil sa na lakte, vtlačiac sa hlbšie do jej tela. Kolená jej okamžite padli do strán, vítajúc ho. Nedokázala ich zastaviť. Tá medová vôňa... Jeho boky vyrazili vpred, jeho erekcia kĺzala po jej zakrytých, ale už vlhkých záhyboch. Zalapala po dychu, neschopná utlmiť ten spokojný zvuk. A v tej zastavenej chvíli takmer zabudla na svoju pravú úlohu.
„Takto je to správne, Macy.“
„Nevolaj ma tak. Volaj ma-“ V momente, ako slová udreli do jej uší, prudko sa nadýchla. Prečo by chcela, aby ju volal pravým menom, zvlášť, keď mu ho odmietla povedať? Teraz bola Macy, a musí zostať Macy, dokonca aj so svojimi milencami. Niežeby chcela, aby sa tento muž stal jej milencom.
„Tak ako ťa mám volať?“
„Ale-Macy.“ Doparoma s tým! Takmer mu to prezradila. Čo za debila to bola? Perverzným debilom, odkedy našla muža, zodpovedného za pád jej priateľov, tak čertovsky zmyselného, erotického a totálne mužného. Droga, ktorá zatienila akékoľvek iné zábrany. Už len pri pohľade na neho chcela od vzrušenia slintať.
Pre dobro ostaných, nestrať sústredenie.
„Máš to rada jemne, alebo to máš rada drsne, Ale-Macy?“ zapriadol.
Prečo nie oba spôsoby? Nôž. Získaj nôž. „Ja-ja neviem. Prečo si to nezistíš sám?“ Kúsok po  kúsku, putovala svojimi trasúcimi sa prstami po stranách jeho tela, nezastavila sa, kým nedosiahla hrubý materiál puzdra. Takmer je tam... Takmer... Jej dlaň našla jemný materiál a tvrdé svaly, ale žiadnu vypuklinu po nejakej zbrani.
„Aké je tvoje pravé meno? Povedz mi. Prosím.“ Vzdá to on niekedy? „Sľubujem, že ho neprezradím,“ zamrmlal. „Máš moje slovo. Ale ako ťa môžem poriadne pobozkať, keď neviem, ako ťa mám volať? Prosím.“
Ešte nechcela, aby ju opustil. Nie, kým nebude mať nôž. A ona sa vážne bála, že by od nej odišiel, keby mu to odmietla povedať. To bol jediný dôvod, prečo mu ho prezradila, doparoma! „Aleaha,“ pristihla sa, že hovorí. Neverila mu, ale jedna jej časť chcela, aby poznal jej meno a kvôli tomu len jednoducho nezaklamala. „Už si šťastný?“
Kde, dopekla, bol ten nôž?
„Aleaha.“ Zatvoril oči na moment, akoby si vychutnával dozvuky. „Oveľa lepšie. A teraz, keď sme sa dohodli... Hľadáš toto, Aleaha?“ Pohyb, tak prudkým, že videla iba obrysy jeho ducha, uchopil čepeľ v jeho čižme a zamával lesklým striebrom nad špičkou jej nosa. „Premiestnil som ho počas našej naháňačky. Len pre prípad. Za posledné dva roky som sa naučil plánovať dopredu.“
Skríknutím sa ponorila hlbšie do chladnej zemi. Ľadom pokryté kamene ju bodali do chrbta na mieste, kde mala látku zo saka a trička. „Ak ma porežeš, ja..“ Ona čo? Zakrvaví ho a zničí mu jeho čisté veci? Ako keby to už nevedel. Bola blbá.
„Povedal som ti, že nebude žiadne krviprelievanie. Okrem toho, páči sa mi vášeň a záujem, ktorý si preukázala u svojich priateľov,“ povedal, odhodil nôž z dosahu. Potom ju zmiatol, keď sa zohol a ovoniaval jej krk, nos sa obtieral o citlivú pokožku, búšiaci tep. „Za to ťa nepotrestám.“
Prebehol ňou ďalší záchvev. Sústreď sa. Bez noža nebol dôvod zotrvávať v tejto polohe. Žiaden inteligentný dôvod. „Dovoľ mi postaviť sa a ja budem s tebou jednať o slobode agentov,“ povedala, spomenúc si na jeho predchádzajúci pokus o výmenu. „Tak ako si to chcel.“
„Na to už čas vypršal.“ Sklon v jeho hlase bol temný, živočíšny, a zvierací. Jeho pohľad klesol k jej perám. „Verím, že som ti sľúbil bozk.“
„Neopováž sa ma pobozkať.“ Slová boli automatické, ale nebola za nimi žiadna vášeň. Vášeň, ako strach, pre ňu bola rovnako zlá vec. A napriek tom jedna jej časť chcela, aby si vzal jej ústa aj tak. Aby si vzal všetko, čo mu mohla dať a potom sa dožadoval o viac, nútiac ju cítiť, potrebovať, túžiť. Konečne. Tak, ako o tom už dlho snívala.  
„Nemám ťa porezať, nemám ťa pobozkať. Ešte niečo, čo by som nemal?“ Začala vyratúvať celý zoznam, ale dodal: „Kašli na to. Skončil som s touto konverzáciou.“ A potom jeho pery zapadli do jej, jeho jazyk hľadajúc vchod. Položila svoje dlane na jeho hruď a tlačila ho od seba. Ani sa nepohol. V skutočnosti jej znova zajal zápästia a pritlačil jej ich k hlave, zraziac jej prsia k jeho hrudi – mmm, dobré, tak dobré – a zároveň ju uchopil za zátylok a držal jej tak sánku, zabrániac tak, aby odvrátila svoje pery.
„Otvor,“ prikázal jej ústam.
Zatriasla hlavou, hoci odoprieť mu to, bola jedna z tých najťažších vecí, ktoré kedy urobila.
„Otvor.“ Použil silnejší tlak svojou bradou, vytvárajúc tak tie najmenšie medzery. Stále odolávala. Stratí kontrolu a on sa pristihne, ako bozkáva neznámu osobu, možno dokonca ďalšieho muža. Nahnevá sa, bude znechutený a ona ho ani nebude môcť viniť. Odhodlane zmenil taktiku. Tlak znežnel a on sa trochu odtiahol. Jemne, tak jemne, prebehol jazykom po štrbine medzi jej perami.
„Otvor. Prosím. Bude sa ti páčiť, čo urobím. Prisahám.“
Nepoddaj sa, prosila jej myseľ, dokonca aj vtedy, keď si spomenula na všetky tie noci, kedy ležala v posteli, celá rozboľavená, až chcela umrieť, želajúc si, aby intimita nebola pre ňu tak nebezpečná. Želajúc si, aby ju milenec mohol potešiť bez toho, aby objavil jej tajomstvá. Už niekoľkokrát si tým prešla a nemohla dopustiť, aby sa jej to znova stalo.
Prvýkrát bola považovaná za príšeru. Druhý pokus skončil bojom o jej vlastný život. Tretí – a posledný – pokus mal ťažký začiatok, ale skončil úspešne. Aspoň si to myslela, kým nebola prenasledovaná a takmer aj zatknutá.
Breean ťa videl v akcii, takže už vie, čo dokážeš urobiť.
Ale je to obluda.
Ty si tiež.
Nie som!
Vnútorný dialóg skončil so slovami mmm, každou ďalšou sekundou vonia lepšie, ako škorica a med, divoké kvety a sex. Oplzlý sex bez zábran. Ten, o ktorom vždy snívala, kým sa dotýkala sama seba, osamote, vždy osamote, prst tancujúci na jej klitorise.
Zrejme ho nechtiac musela poslúchnuť a otvoriť svoje ústa, pretože odrazu sa jeho jazyk tlačil cez jej zuby, hladiac, vrážajúc, krútiac sa. Každé nervové zakončenie v jej tele okamžite ožilo. Tekutá horúčava zaplavila rozkrok jej stehien, triasla sa.
„Sladká,“ uctieval. „Tak sladká.“  
Zastav ho, pomyslela si, omámená, dokonca aj vtedy, keď mu okolo pása omotala svoje nohy a prekrížila si členky, vyklenúc svoj chrbát. Jeho erekcia trela nový stred jej sveta, lapala po dychu, stratená v pocitoch. Ako sa bála, cítila, ako sa jej výzor mení, z priemernej výšky na trochu vyššiu, postava sa jej trochu okrúhlila. Šokujúco, zdalo sa, že jemu to ani nevadí. Zdalo sa, že sa mu dokonca páčilo, keď zasyčal:
„Znova.“
Urobila to, neschopná sa zastaviť. Prehla sa, výzor sa zmenil na niekoho nižšieho, okrúhlejšieho. Obaja zároveň zastonali, potom jeho jazyk bol späť v jej ústach, tentoraz horúcejší, tvrdší, a sal ju tak, ako by sal ženský klitoris, obmývajúc ho a vychutnávajúc si každú kvapku vlhkosti. Ich zuby o seba narazili, keď sa pritlačil bližšie. Jej stále tvrdé bradavky sa vtlačili do jeho hrude, lahodne sa obtierajúc.
„M-moja košeľa.“ Chcela mu povedať, aby z nej strhol zvyšky košele, ale mala problémy vytvárať slová. Bola rozboľavená, tak veľmi, a tá bolesť sa dožadovala všetkej jej pozornosti. Dotyk, kĺzanie. Niečo. Až na to, že cítila, ako sa vlasy na jej hlave skrátili, nohy sa jej predĺžili a  medzi nohami jej niečo stvrdlo – a nebol to Breean.  
Nebol čas, aby v hrôze zhíkla. Kvôli náhlemu bodnutiu strachu sa postava muža rýchlo nahradila iným. Tentoraz jej vlasy narástli a farba jej pokožky prešla z opálenej na svetlú, jej telo zo štíhleho na šťavnaté. Lusknutím prsta sa však znova zmenilo. Ešte stále bola ženou, ale už bola vyššia, chudšia. Pevnejšie sa pritisla k Breeanovi, s úľavou, s túžbou. Nevybuchol, keď jej narástol penis. Dokonca ju ani neprestal bozkávať.
„Vedel som, že sa mi budú páčiť tmavé vlasy.“ Jeho pevné držanie na jej zátylku povolilo a jeho prsty skĺzli dopredu, zastaviac na jej hlasivkách, zatrepotali na jej tepe, potom sa presunuli k jej prsníku. Masíroval tú mäkkú krivku. S jeho prijatím prišla aj záplava neovládateľnej, neriedenej túžby. A sväté peklo a ona potláčala tú túžbu. Ten dotyk, tak nežný, tak nevinný, nestačilo to.
Viac, pomyslela si. „Potrebujem... Potrebujem...“
„Mňa.“ Potiahol materiál hore, odhaliac jej pupok, jej podprsenku – ktorú tiež odsunul – a potom jej prsia. Žalúdok sa jej chvel ako si ju prezeral. Šľahal do nich chladný vzduch, ale ona cítila len horúčavu. Len potrebu. „Krásne,“ povedal, znelo to, akoby bol v nejakom tranze. „Ako bobule. Ružové, zrelé. Moje.“ Vzal ju do dlane, tentoraz pokožka proti pokožke. Áno!
Palcom prešiel po bradavke, brnkol do nej, stratila spojenie s realitou, prehla sa, zmietala sebou, pripravená prosiť. Bolo tu len očarenie, úžas, rozkoš. Tak horúce, spaľujúce, páliace priamo až ku kosti. „Áno, áno!“
„Myslím, že by som sa ťa mohol dotýkať večne.“
„Líž,“ prikázala. Niečo jej plávalo v žilách, tak živé, že z toho bola takmer opitá. Tá túžba, áno, ale tiež... Čo? Jeho vôňa? Bola silná, opojná až mala závrate, ale mohlo to spôsobiť to sladké nutkanie? To syčiace zúfalstvo? Už ju nezaujímalo, kde bola, s kým bola, alebo koľkokrát sa zmenila. Uspokojenie bolo jedinou vecou, na ktorej záležalo. Jej telo jej už nepatrilo. V tejto chvíli patrilo jemu. Breeanovi. Mohol si s ním robiť, čo chcel. Nehanbila sa, nemala za cieľ zabrániť jej vyvrcholeniu.
„Daj mi,“ povedala, keď si uvedomila, že ju neposlúchol. Stále sa pozeral dole na ňu, okolo očí mal vrásky napätia. „Líž.“
„Nemyslím, že sa niekedy unavím pozerať sa na seba.“
„To je skvelé. Ale pozeraj sa a dotýkaj sa zároveň,“ povedala.
Zasmial sa. Napokon sa jeho pery usadili na jej bradavkách, jazykom švihal proti nim. Uniklo jej zachrípnuté zhíknutie, keď jazdila po jeho penise hore a dole, kĺžuc, šmýkajúc sa po ňom, stále zúfalá, tak zúfalá. Tvrdo nasal jej bradavku. Vykríkla, v tej chvíli bola bližšie k nebu než za celý jej život. Šťastná, dobrovoľne plávajúca v potešení, túžba po uvoľnení bola neustálou bolesťou medzi jej nohami.
„Viac,“ dožadovala sa. „Tvrdšie.“
Tentoraz ju rýchlo poslúchol, dal jej, čo chcela. Obhrýzala si spodnú peru, ochutnávala krv, želajúc si, aby to boli jeho pery, ktoré obhrýzala. Jeho ústa, jeho jazyk. Možno jeho penis, vrážajúci tam a späť, naplňujúc a naťahujúc jej sánku. Jej jazyk by obmyl tú hrubú hlavičku, sal, sal, až kým by nebol suchý, až kým-
Kto si? prebehlo jej hlavou. Kto je táto zmyselná kreatúra, ktorou si sa stala?
Jeho prsty opustili jej prsník, len aby skĺzli nižšie k pásu jej nohavíc. Za pár sekúnd sa zavŕta pod jej nohavičky a ponorí sa priamo do jej stredu. Zacíti jej vlhkosť. Prepracuje tie neslušné prsty do nej, jeden po druhom. Bude nimi pumpovať, tam a späť, prinesie ju na pokraj šialenstva.
Áno, áno. Toto chcela, žiadny boj s touto túžbou. S touto hmlou. Áno, hmlou. Presne to to bolo. Hmla jej prúdila v žilách, zakalila jej súdnosť a rozpálila ju. Iskrivá, lahodná. A nesprávna.
Nesprávna?
„S-stoj,“ podarilo sa jej vydýchnuť. Toto bláznovstvo musí skončiť. A keby dokázala na moment zastať, mohla by zistiť, prečo je toto nesprávne.
Okamžite zastal. Dychčal, ako sa ich pohľady zrazili. „Chceš to,“ zavrčal hlboko v hrdle. „Chceš ma.“
„Nie,“ povedala, potom zopakovala hlasnejšie. „Nie!“ To nie ona sebou mykala, ale niekto iný. Niekto, koho stvoril on. Daj sa znovu dokopy, pomyslela si. Nejako ju menil, nútil ju, aby potešenie bolo jej jediným záujmom. A okej, hej. Nejaká jej časť mala podozrenie, že to bola jej chyba. Že ho jednoducho chcela viac, než kohokoľvek iného. Ale to bolo zlé z iných dôvodov, takže ho stále musí zastaviť.
„Cítim v tebe tvoju túžbu. Potrebuješ muža.“
„Nie teba.“ Teba, len teba. Doparoma. Buď silná.
„Potrebujem ženu.“
Vezmi si mňa! Silná, spomínaš? „Nie mňa.“
Túžba sa zmiešala s rozčúlením a hnevom, všetky tri emócie mierili zúrivo na ňu. Teraz vyzeral strašidelne, pripomínajúc jej bojovníka, ktorý zaútočil a porazil najlepších u A.I.R. behom pár minút.
Teraz cítila hanbu. Teraz cítila vinu, ktorú nebude nikdy schopná poprieť. Ktorá žena by bozkávala jazykom svojho nepriateľa, bez ohľadu na dôvod, kým jej sa tímoví spolupracovníci trápili?
„Odopieraš nám obom, Aleaha.“
Žalúdok sa jej stiahol, ale prinútila sa povedať: „Nepoznám ťa, nemám ťa rada. Samozrejme, že nám odopieram obom.“
„Dobre teda.“ Vyskočil na nohy, ťahajúc ju so sebou. Mračil sa. „Časom ma spoznáš a budeš ma mať rada. To je rozkaz.“
„Ani raz som ťa neposlúchla.“ Alebo možno aj áno. Detaily boli rovnako zahmlené ako jej myseľ. „Prečo si myslíš, že s tým začnem teraz?“
Zahľadel sa dole na ňu, s jedným obočím zdvihnutým. „Už teraz som na polceste k cieľu. Tvoje bradavky sú stále tvrdé.“
„A čo?“ sčervenali jej líca, bojovala s nutkaním rýchlo sa zakryť. „Stále je tu zima.“
„Prosila si o to.“
To bolo niečo, čo nepotrebovala mať pripomínané, spomínala si na to, nenávidiac a zároveň sa za to milujúc. Nenávidiac sa kvôli batožine, ktorá s tým prišla a milujúc sa, nuž, pretože to bol čertovsky dobrý pocit. Ale hneď ako bude mať pár minút pre seba osamote, dokončí to sama v roztrasení a môže ho nenávidieť bez tejto otravnej potreby, ktorá je stála v ceste.
„Chvíľkové pobláznenie. Tiež som ti povedala, aby si prestal.“
Zjavne frustrovaný, zaplietol si ruku do vlasov. „Máš odpoveď na všetko?“
„Áno.“
Jazykom si prešiel cez zuby. Ochutnala ten jazyk, takmer ho do neho uhryzla. Už nikdy viac, povedala si. Stačilo z vykrúcania sa. Je čas konať. Predstavila si Macy v mysli a cítila, ako jej telo podľa toho odpovedá. Vlasy sa jej skrátili a rovnako aj jej nohy. Prsia jej narástli – veľmi. Oveľa lepšie.  
Toto bol jej ochranný štít. Jej brnenie proti svetu. A teraz proti Breeanovi.
Zamračil sa na ňu ale nekomentoval to. „Poď. Mám na práci veľa a už som stratil dosť času naháňaním ťa.“

Áno, o to sa postarala. Ale agenti v zálohe sa stále neobjavili. Aleaha sa modlila, že sa im nič nestalo. Ale ako bezútešne dopadla dnešná noc, pochybovala, že jej prosba bude vypočutá. 

18 komentářů:

  1. Dvakrat mi to kleklo tal doufam ze to uz pujde. Super preklad i korekce. Moc děkuji :-)

    OdpovědětVymazat
  2. dakujem za preklad dalsej kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuju,bylo skvělé čtení,tahle dvojka je super :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  7. ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  9. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat