neděle 25. května 2014

Pokúšaj ma večne - Kapitola 2



OKAMŽITÉ, SPAĽUJÚCE VZRUŠENIE.
To bolo to, čo Breaan Nu, súčasný veliteľ Rakanskej armády, pocítil, keď po prvý raz začul chrapľavý hlas tej ženy preniknúť cez jeho bojové šialenstvo. Keď jeho pohľad pristál na nej, obmývaná mesačným svitom, to vzrušenie iba nabralo na sile a bláznivo stratil z dohľadu všetko okrem nej. Pochopiteľné, vzhľadom na jeho minulosť.

Uvidel a chcel. Zúfalo. Prudko sa zniesol k nej, s každým úmyslom podmaniť si ju za svoju, keďže každý vojnový generál si zaslúžil cenu za víťazstvo. On bol vojnovým generálom, vyhral, takže ona bude jeho cenou. Dokonca teraz, zvlášť teraz, krv cez neho revala, horúca, hladná. A nie kvôli ďalšiemu boju. Kvôli každému kúsku z nej.
„Moja,“ povedal znova. Počty žien na jeho planéte boli zdecimované morom, po tom, čo sa na ich planétu pred niekoľkými rokmi začali vkrádať mimozemšťania. Tie ženy začali jesť mužov. Jesť, ako nejaké jedlo.  
Pretože sa nikdy predtým nestretli s chorobou, obyvatelia Raky boli v rozpakoch, nevedeli, čo majú robiť, alebo ako pomôcť. A potom už bolo príliš neskoro. Mnohí zomreli, len ťažko niekto prežil. Chvejúc sa, jeho cena si vytrhla zápästie z jeho zovretia a odstúpila od neho. Jeden krok, druhý. Och, nič také tu nebude. Až príliš si vychutnával byť blízko nej.
„Stoj,“ povedal, tak ako mu to povedala ona pred chvíľou.
Zdvihla bradu, tvrdohlavo, a pokračovala v ustupovaní. „Nemyslím si.“
Odpor? Od vojnovej ceny? Nikdy žiadnu nevlastnil, len vedel, že iní vojaci na iných planétach si ich často ponechávali ako otrokov. A otroci museli robiť čo im je prikázané. Bude ju to proste musieť naučiť.
Aj keď, aby bol úprimný, Breean si nikdy nemyslel, že sa nájde v takejto situácií. Bol mierumilovným rybárom a Raka, ako mierumilovná planéta, nikdy nemusela využiť jej kráľovskú armádu. Väčšina obyvateľov vyhovela kráľovi bez opýtania a iní mimozemšťania nemali dovolené vstúpiť na ich planétu. Až kým potajomky neprišli Schön. Až kým ich nezničili, nenakazili ich ženy, ktoré potom zneškodnili vojakov a všetkých ostatných.
V tom čase Breean žil na mori, ktoré pokrývali väčšinu plochy planéty, jediný živiteľ jeho matky a sestier. Jedného dňa sa vrátil, aby ich našiel zomierať a tisícky ďalších už boli mŕtvi, keď ženy stratili zásoby ich jedla, obrátili sa proti sebe. Tak pozbieral toľkých nenakazených, koľkých dokázal a začali sa brániť, zaženúc Schön. Ten zážitok ich zmenil. Už neboli tými nevinnými, naivnými mužmi, ktorými kedysi bývali. Boli tvrdší, horší, neodpúšťali. A takými aj museli ostať.
„Povedal som ti, aby si stála, žena.“ V jeho hlase nebolo miesto na kompromis. „Poslúchneš. Som tvoj pán.“
„Aké rozkošné. Veľký chlapec si myslí, že je pánom situácie.“ Z bočného puzdra prudko vytiahla ďalšiu pyre-gun. Nikdy žiadnu nevidel, až do dnešnej noci, ale videl obrázky a vedel, čo od nich očakávať. V druhej ruke držala nôž. S nožmi bol oboznámený zblízka. „Teraz odstúp.“
Vojnová korisť, alebo nie, teraz by už mala reagovať na jeho vôňu. „Poď ku mne,“ povedal, len aby videl, čo urobí. „Dotkni sa ma.“ Odkedy postavil svoju vlastnú armádu, bol zvyknutý, že každému jeho rozkazu bolo vyhovené.
Pokrútila hlavou, pokračujúc vo svojom pomalom ustupovaní. Oči mala rozšírené, jasné, a kryštálové, víriace škvrnami striebornej a modrej. Pod čiapkou mala svetlé vlasy. Nos mala delikátny, líca okrúhle. Ale niečo na nej... Nesedelo. Čím viac si ju prezeral, tým viac sa zdalo, akoby sa ďalšia tvár schovávala pod tou prvou. ­
Tvár so široko posadenými zelenými očami. Aristokratickejší nos. Chudšie líca. Tmavé vlasy. Všetko dohromady, tento balík nebol až tak pekný. A napriek tomu bol erotickejší, zmyselnejší. Pery boli šťavnatejšie, červenšie a ako stvorené na satie. Vlasy boli hodvábnejšie, on si ľahko dokázal predstaviť, ako sú tie tmavé pramene zovreté v jeho ruke, kým on pumpuje do toho lahodného tela. Ona však nebola dôvodom pre tak silné, okamžité fantázie. Hocijaká iná žena by odpálila rovnakú odpoveď. Už to bolo dávno, čo zažil rozkoš, čertovsky dávno. Sex mu chýbal viac, než by mu chýbala ruka.
„Prečo sa na mňa takto pozeráš?“ zavrčala. Pozrela sa za seba, akoby niekoho hľadala. Plecia sa jej zmätene zhrbili, keď nikoho neuvidela. Keď sa vrátila pohľadom k nemu, musela si všimnúť, že k nej o kúsok priblížil, pretože vrieskla. „Odstúp!“
Breean nevedel, čo si má o tejto žene myslieť. Ani o jej dvoch tvárach, ani o fakte, že sa zdala byť odolnou proti nemu v každom smere. Je pravda, že už nebol so ženou už dva roky, ale určite ešte nejakú dokázal zviesť. A čo sa stalo s jeho odhodlaním podrobiť si otroka k jeho vôli?
Odhoď zbraň a dotkni sa ma, maličký človiečik. Alebo bola mimozemšťanom? Zamračil sa, nepáčilo sa mu, že to nevedel. Vlastne, bolo tu toho viac, čo nevedel a odpovede boli oveľa dôležitejšie než jeho hlad.
„Odkiaľ vedela A.I.R., že prichádzame?“ Potajomky navštívil túto plantu niekoľkokrát, s nikým sa nerozprával a zostal v tieňoch. No napriek tomu. Mohol ho niekto zazrieť, uvažoval. Ale prečo nezaútočili už predtým?
„Boli to dobrí ľudia,“ povedala nahnevane, ignorujúc ho, a znova ustúpiac dozadu. „Nemali ste im ublížiť.“
„My sme dobrí ľudia.“ Stúpil k nej rovnako pomaly. „Tí agenti sa nemali pokúsiť ublížiť nám.“
Prehltla. „Naše zbrane boli nastavené na omráčenie, nie na zabíjanie. Ty a tvoji muži ste však zabíjali, tak mi prepáč, ak nesúhlasím s tým, že ste dobrí. A koľkokrát ti to musím ešte povedať? Neopováž sa približovať ku mne!“
„Bojovník, ktorý zabil tých agentov, bude potrestaný, ver mi.“ Tak prudkým pohybom, že žiadne oko ho nemohlo postrehnúť, jej vyrazil druhú zbraň z ruky. „Teraz už z tvojej strany nebude žiadne ďalšie strieľanie.“
Šok sa usadil na jej dvojitej tvári. Nedal jej čas, aby ho ohrozila nožom. Jednoducho jej vychmatol nôž z ruky, prezrel si jeho ohnutú špičku pod mesačným svitom a odložil si ho. Možno sa mu bude hodiť.
Jej ústa sa zúrivo a neveriacky otvorili, odhaliac tak jej dokonalo biele zuby, ktoré boli trochu ostrejšie než tie, ktoré videl u ľudí, s ktorými sa stretol. Jej bozk bude hrýzť. Jeho penis sebou mykol v reakcii na tú myšlienku a znovu sa zamračil. Hryzenie už medzi jeho ľuďmi nebolo dovolené. Pravidlo, ktoré vytvoril a ktoré dodrží. Vždy. Všetko, čo čerpalo krv, tekutý jed, ktorý veľmi dobre mohol niesť tisícky chorôb, bolo teraz zakázané. Neuposlúchnutie znamenalo smrť. Sledoval, ako vrhla ďalší pohľad ponad svoje plece.  
„Sú tam ďalší agenti?“ opýtal sa.  
„Samozrejme, že nie.“
Čo znamenalo áno, boli tam ďalší. Nakloneným brady pokynul svojim mužom, aby prehľadali oblasť. Okamžite zamierili do lesov. Hoci boli oblečení v čiernom a svietili proti zasneženému pozadiu, pohybovali sa ako polnočné prízraky, sotva postrehnuteľní.
„Ako sa voláš, žena?“
Mlčky skĺzla pohľadom po zbrani ležiacej niekoľko krokov na zemi. Jeho zvyšní muži stáli v polkruhu okolo nej, všimol si, s rukami prekríženými na hrudi, čakajúci na jeho ďalší príkaz. Žijúci agenti rozvalení za nimi, spútaní a pozbieraný na jednu hromadu v bezvedomí.
„Nedovolím ti vyhrať,“ povedala, ignorujúc ho. Znova.
„Ale ja už som vyhral. Tvoje bratstvo je porazené. Stojíš tu už len ty.“
„To znamená, že je na mne, aby som ti nakopala zadok.“
„Dovolím ti urobiť veľa vecí môjmu zadku, žena, ale kopanie nie je jedným z nich.“ Sklonil sa k jej tvári, pohltiac zvyšok vzdialenosti skôr, než mohla žmurknúť. Vôňa čerstvo napadaného snehu a temnej, mystickej noci z nej prúdila a on sa zhlboka nadýchol, vychutnávajúc si ju. „Dovolím ti, masírovať ho. Hladiť ho. Zvierať ho, kým budem do teba búšiť.“
Jej líca sa pekne zafarbili, a ona zavrčala. „Čo tak roztrhať ho na malé kúsky?“ Ak bola aspoň z polovice taká vášnivá aj v posteli, ako teraz, keď stála tvárou v smrti, spáli ho zaživa.
A och, on chcel byť spálený. „Ak pekne poprosíš, áno,“ odpovedal úprimne. „Pokiaľ nebudeš sať krv.“
„Môžem ťa jebať.“
„V to dúfam,“ odpovedal, keď sa jeho muži vrátili, krútiac svojimi hlavami. Nikto nebol tam vonku, a nebola tam žiadna stopa, že by tam niekto bol. Uvoľnil sa.
Jeho žena sa stále sa stále dusila. „Nikdy,“ napokon sa jej podarilo povedať.
„Nikdy je dlhý čas. Možno by sme o tom mohli zjednávať.“
Žiadna odpoveď. Namiesto toho sa jej črty pohltili intenzívnym sústredením. Prižmúrila oči, tá modrá nejako stmavla, meniac sa na... Zlatú? Nemožné. No ako sa pozeral, zdalo sa, že jej postava menila vyššiu a svalnatejšiu, jej oblečenie sa na nej trhalo, aby sa prispôsobilo k novému rozsahu. Za pár chvíľ bola rovnakej výšky ako on, a jej črty boli dokonalo zhodné s jeho vlastnými. Hľadel na svoju vlastnú tvár, uvedomil si, a šokovane otvoril ústa. Zelenooká pokušiteľka bola stále pod maskou, stále sotva viditeľná, ale to všetko nestlmilo ten šok, že vidí seba na mieste blondínky so sladkou tváričkou.
Ako si to urobila? Čo si urobila?“
Pozrela sa dole na ruky. Nie – na jeho vlastné ruky. Otáčajúc ich, študujúc ich. Veľké, zlaté, drsné. Zakníšuc sa, prezeral si zvyšok jej tela. Už nemala prsia, ale bola pevná od hlavy po päty. Dokonca mala medzi nohami – jeho nohami – vypuklinu. Celkom peknej veľkosti, podľa neho.
„Myslíš, že sa budem vedieť pohybovať ako ty?“ opýtala sa - skôr seba než jeho.
Jeho hlas. Nielen, že vyzerala ako on, ale aj rozprávala jeho hlasom. Ako mohlo byť niečo z tohto možné? Breean sa natiahol, aby sa dotkol známej tvári. Čo bude cítiť? Teplo? Chlad? Určite bolo toto len ilúzia. Ale vo chvíli, keď sa jeho ruka už takmer dotkla... Nech bola čímkoľvek, zmizla a jeho ruka preletela vo vzduchu.
Žmurkol. Zmätok, hnev, a ďalší šok do neho udrel. Pozrel sa naľavo, potom napravo, ale videl len hojdajúce stromy a víriace snehové vločky. So zvrašteným čelom sa obrátil k svojim mužom a konfrontoval ich. „Kam odišla – ja som kam odišiel?“ A keď už sme pritom, ako zmizla? Ak bola vždy schopná sa tak rýchlo pohybovať , prečo to neurobila už predtým? Ak nebola toho schopná, a toto bol rovnako nový vývoj ako jej vzhľad... Doparoma. Možno teraz už vlastní všetky jeho schopnosti. „Videli ste ju?“
S výrazmi na tvári tak zmätenými ako jeho vlastný, začali prehľadávať čistinku, hľadajúc nejaké stopy po nej. Kútikom oka Breean zachytil pohyblivú škvrnu, záblesk bielej a zlatej. Tá škvrna zastala priamo pred prvou pyre-gun, ktorú vzal tej žene. O sekundu neskôr, jej – jeho, doparoma – postava stuhla. Rozhojdala sa na svojich nohách, akoby mala závrat, únava žiarila na jej stále mužských črtách. Zamračene zvraštila obočie, kým jednou rukou si trela spánok a druhou schmatla zbraň.
Uprene proti nej vyrazil. Zacítiac ho, pozrela sa hore. Ich pohľady sa spojili, zlaté proti zlatu – a, vďakabohu, aj ten letmý pohľad éterickej zelenej. Z čela jej stekal pot a dychčala. Zo strachu? Z únavy? Alebo vzrušením z naháňačky? O chvíľu neskôr sa uškrnula. Rozhodne zo vzrušenia z naháňačky, pretože ten úškrn nepatril vystrašenej žene, ale provokujúcemu agentovi. Prekvapivo ho to vzrušilo ešte viac, nová výzva v nej.
Nezniesol sa k nej, ale zastal, pokračoval v sledovaní jej, zvedavý, čo urobí tento človek – mimozemšťan – ako nasledovné. Aká rasa dokázala prevziať výzor iných a tiež aj schopnosti iných?
Vrhla pohľadom ja-som-tu-šéf po jeho mužoch a vyštekla: „Zostaňte, kde ste. Toto je len medzi mnou a tou ženou.“ Približovali sa k nej s odhodlaným výrazom, ale teraz zamrzli na mieste.
„Ktorý je ktorý?“ opýtal sa jeden z nich, pozerajúc sa striedavo na jedného a potom na druhého.
„Pozrite sa na oblečenie,“ povedal niekto. „Jej je z iného materiálu a roztrhané.“
„Ale čo ak je to trik?“
„Zostaňte, kde ste,“ povedal im Breean, opakujúc po žene. „Ja sa o ňu postarám.“
„Ja sa o ňu postarám, aj o zajatcov,“ povedala, akoby bola skutočne ním. Ten intenzívny pohľad sústredenia znova na ňu padol, a znova sa vyparila. Prižmúrenými očami prehľadával pole, snažiac sa zamerať na škvrnu... Vidiac nič...nič... Tam! Zhmotnila sa pred spiacimi agentmi a kľakla si. Chrbtom bolo otočená k nemu a zdalo sa, že sa pred jeho očami zmenšila. Jej krátke zlaté vlasy sa predĺžili a zosvetlili, vyzerali presne ako predtým. Jedna z jej rúk vystrelila dopredu, vraziac facku na tvár jedného človeka. Ticho. Ďalšia facka. Ticho. Naklonila sa na bok, zamrmlala niečo a dala facku druhému agentovi.
Koho mlátila? Hoci jej telo malo iba jemné obrysy, stále to bránilo Breeanovi vo výhľade. Ale bál sa pohnúť sa. Bál sa, že premení na niekoho iného alebo sa znova uvedie do pohybu. Bál sa, že ju stratí. O sekundu neskôr sa postavila na nohy a obrátila sa k nemu tvárou. Zdvihla dve zbrane, došla do stredu čistinky, jej ľavé rameno mierilo k nemu, jej pravé k jeho mužom.
Kedy si vzala tú druhú zbraň?
„Prečo sa nechcú zobudiť?“ dožadovala sa nahnevane.
Ako sa ponoril do tých modrých očí a ženskej postavy, úľava v ňom bola ako živá entita. Aj keď mal sám seba veľmi rád, nechcel zvádzať sám seba. Teda, už viac nie. Obdobie tých dvoch rokov mu stačilo už do konca jeho života.
„Iba spia.“
„Tak ich radšej zobuď. Inak, aby som odpovedala na tvoju predchádzajúcu otázku, zastrelím ťa týmto.“
Divoká, vášnivá a teraz ochranárska. Jeho obdiv sa vyhrotil a áno, aj jeho túžba, dočerta s jeho horko krvnou povahou. A dočerta s jeho abstinenciou. Ale nemohol poprieť, že bol šťastný, že prvá žena, o ktorú zakopol, bola táto. Aj keď ju nedokázal ovládať, bola rozkošná. Mať ju takým spôsobom, akým to chcel, musí ju upokojiť, niečo s tým ešte nemal skúsenosti.
„Upokoj sa,“ povedal. To určite bude fungovať.
„Nestoj tam len tak,“ vyštekla. „Zobuď ich.“
Alebo nie. „Tvoje príkazy budú aj naďalej nepovšimnuté.“ Nemyslím si, že takto ženu upokojíš. Pretože ženy druhu Raka sa usilovali urobiť čo mohli, aby uspokojili tých, ktorých mali okolo seba – pred tou chorobou, samozrejme. Len zriedkavo sa hádali a vždy poslúchali. Prijímali a súhlasili, akoby potreba potešiť bola v nich zakorenená už od narodenia.
Táto žena sa neklaňala nikomu. To by ho malo naštvať, alebo aspoň odradiť. Náhle si však dokázal predstaviť, ako je spútaný, ovládaný a bezmocný voči rozkoši tejto ženy, ktorá do seba vrazí jeho penis. Zaujímavé, ale nie niečo, čo by dovolil. Bol v tom príliš veľký risk. Vzdať sa kontrole, to viedlo ku krvi preliatiu. Stál tam, neistý, ako má postupovať. Akoby ste upokojili ženu, ktorú by ste nemohli podrobiť svojej vôli, ak nežné príkazy sklamali? Jeho muži nervózne prestúpili z nohy na nohu, akoby sa aj oni rozhodovali, čo robiť. Mysleli to dobre, ale nechcel, aby ju jeden z nich zložil na zem, ani sa jej v žiadnom prípade dotýkali.
„Zadržte,“ povedal im.
Ruka ženy – ako sa vlastne volala? – sa zatriasla. Pristihol sa, že to chcel vedieť rovnako zámerne ako chcel vedieť, akej rasy bola. A tiež to bolo tak dôležité, ako ju chcel lízať, až kým ona sa neurobí, začnú u jej pŕs a prepracujúc si cestu až dole.
„Nepovedala som ti, aby si si zmazal ten pohľad zo svojej tváre?“ povedala zadýchane, potom pustila paľbu z oboch svojich zbraní.
Ľahko sa jej vyhol, modré lúče preleteli ponad neho. Tak rýchlo ako sa dokázal , oproti nemu boli tie lúče pomalé. Ale jeden z jeho mužov nevidel prichádzajúci lúč a bol ním trafený, okamžite zamrzol na mieste. Ostatní bojovníci sa pozreli na Breana, zjavne nahnevaní, že ďalší z ich bratstva bol znehybnený a bude treba ho niesť. Museli konať.
„Nie,“ povedal. „Moja.“ Obrátil sa k nej a dodal: „Aký pohľad?“
„Akoby si ma išiel zjesť. Nepáči sa mi.“
„Som si istý, že ten pohľad zmizne, keď sa zjem.“ Takým dobrým spôsobom zje. Nie tým, ktorý si vychutnávali jeho ľudia, vtedy na konci. Zachvel sa. „Ale neboj sa. Sľubujem, že nepoužijem svoje zuby.“
Vycerila zuby a znova vystrelila, ale on sa znova ľahko uhol. „Prestaneš sa už konečne hýbať?“ Pohľadom obkrúžila čistinku a pustila zo seba frustrovaný výdych. „No tak,“ zamrmlala, aj keď si nemyslel, že si uvedomovala, že to povedala nahlas. Nebola tam stopa po nikom, ale ona očividne niekoho očakávala, že sa tu ukáže a nepáčilo sa jej, že sa tu ešte neobjavili. Radšej nech prídu bojovať sem, uprostred prírody, než v meste medzi nevinnými obyvateľmi. Aj on bude na nich čakať. Ďalší boj mu možno pomôže stlmiť jeho vzrušenie.
„Ako sa voláš, žena?“ zopakoval, stále zostávajúc v pozore.
„Prečo ste sem prišli?“ dožadovala sa, znova predstierajúc, že on vôbec neprehovoril. „Čo od nás chcete?“
Musel tu byť spôsob, ako obísť jej neochotu podeliť sa. „Prečo by som mal odpovedať na tvoje otázky, keď ty odmietaš odpovedať na moje?“ Výborne. Vynúti si jej zmysel pre férovú hru.
Ťažká pauza. Zaškrípanie jej zubov. „Volám sa... Macy.“
Macy. Bolo to rozkošné meno, tak omračujúce ako samotná žena – nech mala na sebe akúkoľvek tvár (dokonca aj jeho) – ale nehodilo sa k nej. No aj tak stálo za to, aby ho kričal počas toho, ako v nej pumpoval. Znova a znova. „Ja som Breean a som tu, aby som našiel pre seba a svojich mužov nový domov.“ Zdalo sa, že hľadal už celú večnosť, ale konečne našiel perfektné miesto na presťahovanie sa. Posledné mesiace strávili prichádzali a odchádzali, pripravovali sa. Planéta Zem mala všetko, čo oni potrebovali: vodu, technológie mimo ich chápania, zdravotnícke potreby a teplé ženské telá. Okrem toho tunajší ľudia vedeli ako prežiť. Ak ten mor udrie, oni zrejme mali liek. Ak nie, dokázali nejaký vymyslieť. Už nikdy nechcel sledovať ako jeho milovaní zomierajú oslabení chorobou, bezmocní, ako sa plazia z túžby po živom mäse, ako v nich táto túžby klíčila. Už nikdy sa nechcel cítiť bezmocne kým ostatní zomierali a on bol stále silný.
„Zem sa možno môže hrať na hostiteľa a prijať všetky druhy mimozemských rás, ale jej obyvatelia už tak príjemní nie sú,“ povedala, a znelo to trochu trpko.
Okúsila v prvej ruky nedostatok privítania? „Ľudia nebudú mať na výber, len nás prijať.“
„Och vážene? To len tak?“
„To len tak.“ Dúfal v to. „A teraz, tento odstup začína byť unavujúci, Macy.“ Čakanie, rozhodol sa, mohlo byť strávené aj oveľa potešujúcim spôsobom. Priblížil sa k nej, jeho žiadostivosť intenzívnejšia – čoskoro sa jej bude dotýkať – vôňa medu zavanula od neho rastúcou silou.
„Čo je to za vôňu?“
„Vzrušenie,“ povedal, nevidel dôvod, prečo to popierať. Necítil tú vôňu šialenej túžby, ktorá bola oveľa štipľavejšia než vôňa jeho šialenstva z boja tak dlho, že si už si zúfal, či ju ešte niekedy znova zacíti. V tejto chvíli sa v nej vyžíval. „Nesnaž sa predstierať, že ťa odpudzuje.“ Nie, pokiaľ mohol vidieť to ružové červenanie sa na jej lícach.
Mycine šťavnaté ústa nasucho otvárali a zatvárali, a ruky sa jej triasli. „Vzrušenie rozpaľuje muža, však? Nuž, ukážem ti niečo, čo rozpaľuje.“ Použijúc palec, zmenila nastavenie na pyre-gun a vystrelila na neho.
Tesne predtým sa usmial a uhol pred lúčom – tentoraz žltým, čo znamenalo, že mala po krk pokusov omráčiť ho, teraz ho chcela už opražiť. Svižne skrátil vzdialenosť, zastaviac len pár centimetrov od hlavne. „Som si istý, že som spomínal, že som z toho už unavený.“
Takmer spadla dozadu pod silou jej zalapania po dychu. „A začínam byť unavená z toho, ako ti hovorím, aby si sa odo mňa držal späť!“
Ďalší výstrel.
Tentoraz, keďže bol tak blízko, nepodarilo sa mu dostatočne rýchlo uhnúť. Zlatožltý oheň vypáli značku na jeho pažu. „To bolí.“
„Vážne? Myslela som, že sa ti páči byť spálený.“ Vôňa medu sa mala rozptýliť, keď ten malý kus pokožky horel a syčal. Nestalo sa tak. V skutočnosti sa zdalo, že len zosilnela. Že túžil po nej dosť na to, aby vysielal tú veľavravnú vôňu napriek tomu, že bol zranený. Aj s jeho dvojročnou abstinenciou, ktorá práve zničila jeho „som zúfalý“ teóriu.
Ako dokázala z neho vytiahnuť viac túžby než hocijaká iná žena?
Nebola (prirodzene) zlatá, ako to uprednostňoval. Ani nebola poslušná, ako bol zvyknutý. Byť ňou zmätený, dokonca aj očarený, to pochopil. Bola pre neho novinkou. Ale toľko túžby? V tej chvíli mal podozrenie, že by ju chcel, aj keby bol nasýtený. Jednoducho povedané, vábila ho na každej úrovni.
Podľa teórie – v poslednom čase ich mal plno – by ju mohol odzbrojiť, mať ju na zemi, vniknúť do nej, než by si vôbec uvedomila, čo sa stalo, tá roztúžená vôňa by ju prinútila chcieť to, napriek všetkému okolo nej. Kým niektoré časti z neho by si to vychutnali, pretože Boh vedel, že bol chlapom, zvyšok jeho tela vedel, že mať jej ochotnú spoluúčasť z celého srdca, by bolo tisíckrát sladšie. Tie najťažšie bitky, o ktorých vedel, vyvolávali to najpotešujúcejšie víťazstvá.
„Si obkľúčená, Macy. Odhoď zbrane a priznaj porážku. Nikto ti neublíži.“
„Priznám porážku, keď budem mŕtva. Čo ty na to?“
„Ľutujem, ale asi nemôžem vyhovieť tvojej požiadavke. Tvoja smrť by narušila moje plány pre teba.“
Z líc jej zmizla farba, a ona stratila kúsok z jej odvahy. „A-aké plány?“
Namiesto toho, aby jej odpovedal, naklonil hlavu a pozorne ju sledoval, vpíjajúc sa do jej modrých očí a nádychom do zelena, a spomenul si na spôsob, akým sa pohybovala pred pár minútami. „Z akej planéty pochádzaš?“
Čistá panika zaplavila jej tvár. Dych z nej chrapľavo vyšiel, tak hlasno, že ten zvuk v tichu poškrabal jeho uši. „Som odtiaľto.“ Vystrelila. „Som zo Zeme.“
Zohol sa. Okrový prúd sa šmykol priamo cez vrchný okraj jeho esencie, ktorá bola zanechaná za ním jeho svižnosťou. „Klamárka.“
„Som odtiaľto!“
„To mi hovoríš po tom všetkom, čoho som bol svedkom?“
„Áno.“ Výstrel.
Sklonenie sa. Konečne sa prebojoval cez zvyšok jej osobného priestoru, medzi nimi už bol len šepot. Možno ju nechcel nútiť, ale skrotí ju predtým, než utečie alebo ho zraní ešte viac. „Človek nedokáže meniť svoju tvár a telo ako ty.“
„Nezáleží na tom, čo som.“ Tak ako predtým, odstúpila dozadu. Spodná pera sa jej zachvela, a slzy sa náhle zaleskli, kryštálové studničky bolesti, utrpenia, a intenzívneho strachu. „Teraz pusti tých agentov a odíďte z tejto planéty! Prosím.“
Boli to skutočné alebo falošné slzy? V každom prípade, vážne okúsil túžbu obtočiť svoje ruky okolo nej a... Uteší ju? Upokojiť ženu, ktorá na neho strieľala? Napodiv, áno. Túžba skutočne dodrbala mužovi jeho zdravý rozum. Musel tu byť spôsob, ako zastaviť tie slzy, ozbrojiť ju a dostať to sladké telo pod neho tak rýchlo ako to len bude možné, to všetko bez použitia fyzickej sily. Už predtým spomínal zjednávanie. Nezdala sa byť zaujatou, ale vtedy sa nebavili o jej priateľoch.
„Chceš urobiť obchod so životmi tvojich mužských priateľov?“
Stuhla, hoci zbrane nezložila. Aspoňže slzy uschli. „O-obchod? Čo odo mňa chceš? Čo má, čo by si ty chcel?“
„Myslel som, že som to povedal jasne. Chcem teba.“
Určitý čas nerobila vôbec nič. Nereagovala na jeho slová. Bez ohľadu na jej odpoveď, nemal v pláne zabiť tých agentov. Oni boli jeho vstupenkami pre jeho mužov slobodne sa pohybovať na Zemi. Vymení život za život. Agent za Raku. Ak A.I.R. nebude čestná, zaútočí po tom, čo súhlasí s takým obchodom, nuž, len ona bude zodpovedná za vypuknutie vojny. On len chcel mier pre jeho mužov. Mier a nový život, bez choroby.
Macy to nemohla vedieť, a jemu nevadilo, že si myslí, že ona bola dôvodom jeho láskavosti. Ak zľutovanie bude tým, čo ona považuje za atraktívne, bude sa hrať na milosrdného. Ale byť príliš dychtivým, tým nebude. To by zmenšilo jeho moc. Jeho roky vyjednávaní o spravodlivých cenách za ryby, ho to naučili. „Moja ponuka skončí za tri sekundy,“ povedal. „Jedna. Dva.“
„Tri. Moja odpoveď je nie. Oslobodím ich sama.“ Ten intenzívny vzhľad sústredenia znova zahrnul jej črty. Napol sa, tentoraz vedel, čo príde. Ako sa jej výzor zmenil zo ženy na Breeana, z človeka na Raku, vyrazil superrýchlosťou. Ale ona sa rýchlo pozbierala a odbehla na vzdialený kraj čistiny, než ju mohol chytiť. Ich oči sa na moment nabitý elektrikou stretli. Vo výzve. Potom sa znova vyparila.
Stál na tom istom mieste, na akom stála ona pred zlomkom sekundy. Ako sa jeho duch spojil s jeho telom, hľadal ju. Zbadal ju rovno pred ním. Zahrešil a vyrazil dopredu. Možno skutočne bola v tomto lepšia než on. Pobehovala okolo skupiny agentov, snažiac sa ich odpútať a zobudiť ich a keď to nefungovalo, pokúsila sa odtiahnuť ich preč. V ďalšom okamihu bol tam, hneď vedľa nej a zovrel jej ruky, robiac čo mohol, aby ju zvládol bez ublíženia jej. Zhíkla, vyšklbla sa z jeho zovretia a zmizla. Keď ju zbadal, kľučkovala pomedzi stromami, bežala preč.
„Vezmite zajatcov do žaláru,“ prehodil ponad plece svojim mužom, potom sa pustil do naháňačky. Stále nechápal, ako agenti A.I.R. vedeli, že oni prídu túto noc, ale na tom nezáležalo. Mal v pláne nejakých agentov uloviť po tom, ako sa tu usadí, ale teraz to už nebude potrebné. Teraz už mohlo pokojne začať s vyjednávaním. Samozrejme, až po tom, ako chytí Macy.
Niekoľkokrát skutočne vrazila do hustých konárov. Zahundrala, zatriasla hlavou, a znova pokračovala v behu. Raz ju chytil za kabát a namiesto toho, aby ju spomalil, jeho zovretie iba odtrhlo látku, odhaliac tak košeľu, ktorá bola tiež roztrhnutá, a tiež aj plochu a priehlbinky na jeho chrbte. Keď ju druhýkrát zdrapol, dočiahol iba na vlasy. Nenávidel sa, ale potiahol ich. Vykríkla, ale pokračovala v pohybe dopredu, a niekoľko jej prameňov mu zostalo v pästi.
„Stoj,“ prikázal, presunúc nôž, ktorý jej vzal, do svojej čižmy. Keď ju chytí, nechcel, aby mala prístup k nemu.
„To vážne musíš premýšľať o mojej odpovedi?“
„Ty mi neutečieš. Možno by si to mala vzdať predtým, než budem nútený ti ublížiť.“
„To hovorí muž, ktorý prehráva.“ Obišla ďalší strom. Pred nimi sa zjavilo niekoľko vozidiel. Bol niekto v nich? Ak áno a oni sa hnali preč s Macy, mohol by ju stratiť nadobro. Vedel to, nepáčilo sa mu to a nedovolí, aby sa to stalo. Bol unavený z denného nadbytku rýchlosti, ale zaťal zuby a prinútil svoje ruky a nohy pracovať rýchlejšie.
Vzduch narážal proti nemu, chladný a hryzúci. Jeho krv však bola horúca, horúcejšia než kedykoľvek predtým. Počul zachrípnuté dychčanie ženy a dokázal si predstaviť jej dych, ako sa vznáša ponad jeho nahú hruď, potom sa posunie nižšie, až kým jej ústa neobkrúžia jeho penis vo vlhkej horúčave. Och, áno. Vzrušenie sa rozšírilo a dodalo mu silu. Znova zrýchlil svoje kroky, jeho pohľad prechádzal po jej tele. Ale skôr, po jeho tele. Čo bolo divné, ale to neschladilo jeho horlivosť. Akoby cítila zápal jeho pohľadu, Macy vrhla divoký pohľad za seba. Čokoľvek videla v jeho výraze, vystrašilo ju to a za menej než jedno žmurknutie mala priemernú výšku, krátke ryšavé vlasy a tmavohnedé oči. Pokožka v zrelom veku, príliš opálená. Náhle spomalila, akoby tým, že prišla o jeho výzor, stratila aj schopnosť udržiavať rýchle tempo, a stratila rovnováhu. Zakopla. Breean bol na nej v ďalšej chvíli, pretočil ju a pritlačil ju na posteľ z lístia. Dovoliac jeho váhe, aby sa usadila na nej, ruky jej spútal nad jej hlavou.
„Mala si zastaviť,“ dychčal.
„Upokoj sa, upokoj sa,“ opakovala, silno tlačiac viečka proti sebe. Zhlboka sa nadychovala, vydychovala a za pár sekúnd bola zlatá, svalnatá a vysoká.
Zamračil sa na ňu. „Zmeň sa späť.“
„Nie.“ Jej viečka sa zdvihli a teraz na neho pozerali jeho vlastné zlaté oči.
„Premeň sa!“ V žiadnom prípade nepobozká sám seba. A och, áno, on ju pobozká. Nič mu v tom nezabráni, dokonca aj hlas v jeho hlave, ktorý sa dožaduje, aby bol s touto ženou nežný.
„Nie!“
Jazykom si prebehol po zuboch. Ak mala jeho vzhľad a schopnosti, potom určite mala aj jeho zraniteľné miesta. Raz, počas boja so skupinou infikovaných žien Raka, bol uhryznutý do boku. To miesto sa nikdy celkom nezahojilo a bola to nevýhoda, pretože akýkoľvek kontakt ho poslal do kolien. Dokonca aj teraz cítil bolesť pod zjazvenou pokožkou. Vediac presne, kde sa musí dotknúť, načiahol sa pod roztrhnutú košeľu a uštipol ju. Bolestivo vykríkla.
„Premeň sa.“
„Nie,“ povedala, ale tentoraz to bolo zakňučanie.
Nemohol ustúpiť. Zvýšil silu zovretia. „Tá agónia prestane vo chvíli, keď sa premeníš.“
„Dobre, okej, áno, ale najprv sa musím upokojiť. Upokoj sa, upokoj sa.“ Kým to opakovala, jej viečka sa znova zatvorili, a roztrasene vydýchla. Telo jej ochablo. Pomaly, pomaličky sa jej tvár začala meniť, dĺžka jej nosa sa skracovala, riasy sa jej predĺžili, zbledli, a líca sa jej zaokrúhlili. Jej vlasy sa zmenili zo zlatej na svetlé.
Sklamane pokrútil hlavou. „Chcem vidieť to čiernovlasé dievča.“
V hrôze na neho zažmurkala. „Č-čo?“
„To čiernovlasé dievča so zelenými očami. Chcem ju vidieť.“
„Ako – nie. Kašli na to,“ odfrkla, okamžite sa začala zmietať, aby sa oslobodila. Jednej z jej rúk sa to podarilo a trikrát ňou prudko zavŕtala do jeho nosa, než ju dokázal zastaviť.

Zavyl a schmatol jej zápästie. Tá malá čarodejnica. Toto sa skončí. Hneď. „Čas na bolesť už skončil, Macy. Teraz ma pobozkáš, aby som sa mal lepšie.“

19 komentářů:

  1. Děkuji za další kpitoli:)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  3. děkuji moc za překlad :))

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  5. ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  7. Super pokračovanie :-) ďakujem ♡

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za skvelý preklad. :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  10. Pani. Uz ted jsou moji oblibenci :-) Děkuji za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  11. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  12. Pecka,děkuju za super čtení :-)

    OdpovědětVymazat
  13. Děkuji za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  14. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  15. Dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat