úterý 20. května 2014

Pokúšaj ma večne - Kapitola 1



PRICHÁDZAJÚ.
Bojovníci ako žiadni iní. Príšery nepredstaviteľnej sily. Mimozemšťania. Divoké kreatúry, schopné vidieť ti do duše, nájdu tvoj najväčší strach a s nehanebným smiechom ti ho predstavia.
Mala som zostať doma, pomyslela si Aleaha Love. Pretože za toto dostaneme na zadok. Poriadne. A nebude to príjemné. Namiesto toho zodvihla svoj telefón a prijala hovor od svojho vedúceho kvôli akcii a teraz sa našla skrčená uprostred temného lesa, hľadiac na snehom pokrytú čistinku, mesačný svit strieľal jantárové lúče na všetky smery, kým vo vetre poletovali vločky ako rozprávkový prášok. Hoci bola od hlavy po päty celá v bielom, pyre-gun vystretá pred ňou a bola zahrabaná pod závejom ako krytom, cítila sa vystavená. Zraniteľná. A hej, bola jej čertovsky zima.  

Do čoho som sa to namočila?
„Všetci na svojej pozícií?“ zašepkal hlas v jej slúchadlách. Šepot, hej, vystrašil ju. Podarilo sa jej zadržať vykríknutie, ale nedokázala zastaviť záchvevy, ktoré ňou prechádzali. Pokoj. Nikdy nebude počuť koniec prednášky, ak náhodou vystrelí svojou zbraňou ešte pred tým, než boj vôbec začne.
„Predčasná ejakulácia zbrane,“ povedali by a ona by to nemohla ani poprieť. Jeden po druhom, všetci dvadsiati spoluhráči potvrdili svoj súhlas. Mali hriešne coolové prezývky ako Hawk Eye (Jastrabie oko – pozn. Prekl.) A Ghost (Duch – pozn .prekl.). Keď prišla na rad ona, povedala: „Lízanka na mieste.“ Čiže tak chutná, až na lízanie. Prevrátila očami. „Oblečte ju a sledujte jej hru zlý mimozemšťan a chutnučký policajt,“ smiali sa chalani, než jej dali tú sprostú prezývku hneď prvý deň v práci. „Skazení porušitelia zákonov ju budú chcieť ochutnať, nie vyhnúť sa jej.“
To bolo kedy? Pred piatimi týždňami, uvedomila si s radosťou. Och, život sa odvtedy zmenil. Zo skrývania sa v tieňoch, k pracovaniu na prípadoch s elitným tímom „drsňákov“ Nového Chicaga, spokojná so svojím trochu rozmaznaným životom. Rozmaznaným životom, ktorý si nezaslúžila a ani nezískala, ale to je jedno. Necítila vinu. Vážne.
„Potrebuješ niekoho, ku komu sa pritúliš, Lízanka?“ opýtal sa jej tichý, pobavený mužský hlas. Devyn, údajne kráľ nejakého druhu a samozvaný zberateľ žien. On nebol skutočným členom Spoločnosti pre vyšetrovanie a odstraňovanie mimozemšťanov (A.I.R.), ale bol špeciálnym spojencom a zároveň to bol muž, ktorý jej raz prestavil zbraň tak, že pri cvičnom strieľaní na terč jej zbraň vypúšťala bublinky namiesto ohňa. Boli o ňom chýry, že je mocnejší než Boh a smrteľnejší než Diabol, hoci nikto jej priamo nedokázal povedať, čo presne dokázal. Ona vedela len to, že je mimozemšťanom. A že väčšina A.I.R. prisluhovačom si od neho držala odstup. Báli sa ho, čo len zvýšilo Aleahinu potrebu strážiť si svoje vlastné tajomstvá.
Aj ona bola iná.
Nevedela, či bola človekom alebo mimozemšťanom. Alebo oboje. Nevedela, či existovali aj iní, takí ako ona. Nevedela, kto sú jej rodičia, ani prečo ju ponechali opustenú na špinavých uliciach Južného Okrsku – alias Štvrť Štetiek – Nového Chicaga. Vedela len to, že dokázala prebrať identitu kohokoľvek jediným dotykom. Tvár tej osoby sa stala jej tvárou, ich výška sa stala Aleahinou, ich telá sa stali Aleahinými.
Celé roky žila v strachu, že ju objavia, že bude prenasledovaná a mučená kvôli jej neprirodzenej schopnosti, bála sa, že ktokoľvek sa na ňu pozrie, uvidí pravdu a zistia, že nie je tým, za koho sa vydávala. A nemohla odhodiť masku. Ona sama bola hľadaná za krádež, útok na policajného dôstojníka a ďalšiu krádež. A tak trochu aj za vraždu. Nie, že by bola vinná. On si to zaslúžil. Radšej by prišla o jednu svoju končatinu, než by mala stráviť ešte nejaký čas vo väzení. Jej strach z objavenia však ubúdal na sile, čím sa usádzala do svojho nového života ako Macy Briggs. Možno jedného dňa si ho aj zaslúžim. Znova, necítila sa byť vinnou. Vážne.
Ale za pár týždňov sú tu Vianoce... Uf. Najhoršie. Sviatky. Všetkých. Čias. Jej „priatelia“ jej upečú Macine obľúbené jedlá, nie Aleahine. Dajú jej darčeky určené pre Macy a budú spomínať na staré časy, o ktorých ona nemala ani poňatia a každú jednu minútu sa bude musieť usmievať.
A hej, hej. V poriadku. Vtedy sa bude cítiť vinne.
„Čo, ignoruješ ma?“ povedal Devyn a krátko sa zasmial. „Veď som ťa nechcel požiadať, či ťa môžem ohmatávať. Mám na mysli, len sa ťa chcel prekvapiť mojou šikovnosťou.“
Bože, bola v práci, a stratila sa v myšlienkach. Tak ponižujúce. „To nič neberieš vážne?“
„Ahoj, už si ma stretla? Milovanie beriem veľmi vážne.“ Všetci muži v rade si odfrkli, aby utlmili svoj smiech. Možno sa pred ním mali na pozore, ale nedokázali si pomôcť a vychutnávali si jeho zvrátený zmysel pre humor.
„Môžem ťa jebať, Smieško,“ povedala, snažiac sa neukázať svoje vlastné pobavenie. Neúctivý bastard.
„Výborne. Sme za jedno, pretože toto je presne to, čo sa snažím s tebou urobiť.“
Oddať sa Devynovi? Nie v tomto živote, a nie pretože nebol atraktívny. Ak niečo, bol príliš atraktívny. Dopekla, on bol totálnou šukať-ako-zviera dokonalosťou. Vysoký, s tmavými vlasmi, obrovskými jantárovými očami, a pokožkou, ktorá sa leskla ako šperk, nebol tu druhý taký ako on. Existoval recept na jeho úsmev: hriešna túžba namočená do kyseliny, obalená v oceli a posypaná cukrom.
Recept na jeho smiech? Nuž, to bola hriešna túžba hodená do priekopy, namočená do bordelu a natretá voňavým telovým mliekom. Ženy sa na neho neustále vrhali a on ich jedol akoby boli jeho osobným bufetom. Zrejme aj boli. Vďakabohu, ona nebola na trhu hľadajúc si priateľa. Alebo skôr milenca, keďže to bolo všetko, čo by niekto tak nestály ako Devyn dokázal strpieť. Macy – tá skutočná Macy – randila s tým kusom spodiny, ktorej sa Aleaha snažila zbaviť a nemala čas ani trpezlivosť nikoho iného hodiť do zmesi.
„Pokoj, pokoj,“ karhal Jaxon Tremain. Bol jedným z tých agentov, ktorí sa schádzali so sexy mimozemšťanom a hladko mu odolali. Na jeho prítomnosti bolo niečo neprirodzene upokojujúce, akoby dokázal vniknúť do psyché osoby a zotrieť jeho strach. „Pobozkala by si ma tými ústami?“
Nie „pobozkala by si mamu tými ústami“ ale „pobozkala by si ma“.
„Vtipné,“ povedala sucho. Počula ako sa ostatní chechtali a odfrkávali ešte prekvapenejším pobavením.
Niekto povedal: „Pýtaš si bozky od žien, Jaxon? Mishka ťa za to zabije.“
„Ak tým zabije máš na mysli zvedie, potom hej,“ odpovedal Jaxon. „Máš pravdu.“
Mishka bola Jaxonova manželka a nájomná vrahyňa, ktorá mala kovovú ruku. Aleaha ju videla len raz, ale to jej stačilo, aby bola vystrašená tak, že prišla o desať rokov jej života. Nikdy v živote nevidela tak chladné oči alebo počula hlas tak veľmi bez emócií. Samozrejme, v momente, ako Mishka zbadala Jaxona, celé jej správanie sa zmenilo. Aj Jaxonove sa zmenilo, keď už sme pri tom.
Zvyčajne bol konzervatívny ako kňaz. Ale jeden pohľad na Mishku a premenil sa na tuláka. Aleaha sa čudovala jeho zmene, zmene, ktorej bola znova svedkom. Keďže bol empatický, možno teraz odbočil na chodník perverzáka, aby odvrátil jej myseľ od krvavého masakru, ktorý mal rozhodne začať. Očividne však dnes nepotrebovala pomoc. Nedokázala na nič sústrediť. Čo sa to s ňou dialo?
„Nuž,“ povedal Devyn, pritiahnuc pozornosť späť k sebe. Ako vždy. „Buď dobrá lízanka a odpovedz mužovi. Pobozkáš ho alebo nie?“
„Mohla by som ti dať zoznam vecí, ktoré nikdy neurobím svojimi ústami,“ zamrmlala. „Čo povieš na toto?“
Devyn sa zasmial a hej, bola to hriešna túžba. „Pripomína mi Miu, keď takto hovorí. Povedz, lízanka, je ten zoznam pre všetkých alebo len pre Jaxona?“
„V poriadku, banda,“ prerušila ich samotná Mia Snow, skôr než mohla Aleaha odpovedať. „Nechajte si to. Viete, že chcem, aby ste tých mužov len omráčili. Nepopáľte ich. Opakujem, nepopáľte ich. Otvorená rana bude krvácať a tým sa rozšíri ich infekcia. A verte mi, zabijem osobne každého z vás, ak sa tak stane.“
Nastala chvíľa strašidelného ticha. Infekcia. Aká úžasná pripomienka. Akoby nestačilo, že sem prichádzali divoký bojovníci, ale bola tu aj možnosť, že so sebou niesli mor.
„Dobre,“ pokračovala Mia. „Mám vašu pozornosť. Solárna búrka sa blíži za desať.“ Bola v dodávke asi tak jednu míľu, pozorujúc akciu cez nočné videnie a plnou hrsťou agentov v zálohe. „Deväť.“
Aleaha sa napla. Pred pár mesiacmi, bol vyriešený veľký prípad a A.I.R. zistila, že mimozemšťania cestovali na Zem cez medzisvetské červie diery, ktoré vznikali počas solárnej búrky. Potom, o pár týždňov neskôr, vyšiel na svetlo ďalší prípad. Členovia rasy mimozemšťanov, známi ako Schön, sem zostúpili, ich telá boli nositeľmi vírusu, ktorý sa prenášal na ľudí cez ich krv a ejakulát. Vírus zmenil mužov a ženy na kanibalov. Ich kráľovná – inak povedané živý hostiteľ tejto choroby – bola na ceste sem, vzhľadom na jej blízky príchod sem. Dnes v noci malo desať členov jej hordy využiť jednu z tých červých dier. Ich cieľ: pozametať jej cestu sem. Čo znamenalo zničiť A.I.R..
„Šesť.“
Doriti. Odpočítavanie. Napriek mrazivým teplotám, nad Aleahiným obočím vyrazil pot, stekal jej cez okraj bielej čiapky, ktorú mala na sebe. Zostaň pokojná. Musíš zostať v pokoji.
„Päť.“
Hoci jej životopis hovoril, že pracovala ako policajt viac než dva roky, toto bola v skutočnosti Aleahina prvá misia. Čo sa zdalo byť vzdialené už celú večnosťou, ale stalo sa to len pred pár mesiacmi, zakopla o telo ženy, ktorá bola znásilnená a zabitá v tmavej uličke – žena, ktorú Aleaha spoznala ako dievča z kalendára Miss Nového Chicaga v uniforme, Macy Briggs. Takmer odtiaľ odišla. Čím vyšší spoločenský profil, tým podrobnejšiu prehliadku jej prípad dostal. Ale...
Unavená z identity predavačky v obchode pre dospelých, ktorú si predtým ukradla, Aleaha sa zmocnila príležitosti pre svoju lepšiu budúcnosť, ukryla jej telo a premenila to svoje, aby vyzerala ako presná kópia Macinho výzoru a tým prijala jej život za svoj vlastný.
Len neskôr zistila, že Macy si podala žiadosť k A.I.R. a bola prijatá. Vycúvať odtiaľ by bolo podozrivé a opätovná zmena identity nebola príťažlivá. Takže to urobila. Zúčastnila sa jeden deň, potom ďalší. A ďalší. Podozrievavo ju sledovali, akoby poznali pravdu, ale nikdy ju z ničoho neobvinili a ona si uvedomila, že bola zrejme len paranoidná. Čoskoro sa dokonca uvoľnili a prijali ju medzi seba ako vlastnú. Teraz bola tu, absolvovala skúšky a bola poslaná na skutočnú misiu.
„-musela byť vypnutá, takže s tým začnem znova,“ povedala Mia, prerušiac jej myšlienky. „Desať. Deväť.“
Doriti. Zmeškala koniec prvého odpočítavania? Ona si prakticky koledovala o to byť dnes v noci zavraždená.
„Sedem. Šesť.“
Och. Bože. Čo ak tu naozaj zomrie? Čo ak stratí všetko, čo tak tvrdo získavala? Jej ruka so zbraňou sa jej začala triasť. Musíš zostať pokojná, doparoma. So záchvatmi extrémnych emócií, menila sa nekontrolovane z nej identity na druhú.
„Štyri. Pamätajte, zbrane nastavené na omráčenie, len na omráčenie.“ Jej pyre-gun bola už nastavená na správnu úroveň, takže položila prst na spúšť a prehltla tvrdú hrču v jej hrdle. Nádych, výdych. Aspoň, že vieš ako strieľať zo zbrane. Zručnosť, ktorú sa naučila od svojej jedinej priateľky, Bride mckells. Upírka, a jej šampiónka. Boli oddelené od seba pred viac ako dekádou, rozdelené pri naháňačke s policajtmi, ktorí ich chytili, keď sa vlámali do domov kvôli jedlu a Aleaha nebola schopná ju odvtedy nájsť. Ale ju neprestala hľadať.
„Jedna.“
Všetok vzduch v Aleahiných pľúcach náhle unikol, horúci a horiaci, v hrdle a ústach jej zanechal popálenie. Stuhla, čakala. Čakala. A potom sa to stalo. Nad jej hlavou tá ponurá temnota ustúpila iskrivým oranžovo-ružovým zábleskom. Zdvihol sa vietor, rozvíril lístie a haluze do seba narážali. Sneh sa roztancoval do všetkých smerov.
Potom... Nič. Bolo to takmer sklamanie. Takmer. Záblesky ustali, zanechajúc iba hmlu hviezd. Vietor sa utíšil, zanechajúc iba chrapľavé ľudské dýchanie. Postupne sa uvoľnila. Možno sa Schön rozhodli zostať doma. Možno dnes večer bude namiesto vojny párty a ona sa nebude musieť obávať-
„Veliteľ?“ opýtal sa niekto.
„Vydržte,“ odpovedala Mia. „Buďte pokojní. Zostaneme tu celú noc, ak bude treba.“ Jej sa to ľahko povie. Ona bola usadená v teplej dodávke.
Niekoľko minút prešlo v tichu. Záchvevy zimy začali triasť Aleahou a zuby jej začali drkotať. Toto bolo na hovno. Ešte dlhšie a jej prsty v rukaviciach budú primrznuté k zbrani. Ak sa to stane, vytvoriť penis bude ľahšie než strieľať. Lebo hej, dokázala sa zmeniť aj na muža. A urobila to, niekoľkokrát. Nebola to až taká zábava ako si myslela. Penisy boli divné. A tiež boli-
V jednej sekunde bola okrúhla čistinka prázdna a v nasledujúcej bola plná mohutných bojovníkov, odetých v čiernom. A bolo ich oveľa viac, než tých očakávaných desať. „Čo to je, dopekla?“ vyštekol niekto.
Aleaha prekvapene poskočila, odhadujúc návštevníkov jedným zábleskom paniky: živé zbrane. Boli vysokí, poriadne svalnatí a vyžarovala z nich absolútna moc a autorita. V zradnom mesačnom svite a snehu videla, že ich črty boli humanoidné – ak ste nerátali ich zlaté oči, ako dvojité slnká , ktoré práve svitali do nového dňa.
„Kurva!“ vykríkol ďalší z jej spolupracovníkov. „To nie sú Schön, to sú Raky! Čo urobíme?“
Raky? Milovníci mieru? To nemôže byť pravda. Nebola tu žiadna prekliata možnosť, že títo bojovníci, pripravení na bitku, by vyvesili bielu zástavu.
„Nezabite ich,“ prikázala Mia. „Opakujem, nezabite ich. Pokračujte v omračovaní. Chcem vedieť, prečo sú tu. A teraz pohyb, pohyb, pohyb!“
Vo chvíli, ako chcela stlačiť spúšť na zbrani, privanul k nej vánok s medovým nádychom, vysmievajúci sa je, a vťahujúci ju do malátnosti a... Aké divné. Bradavky sa jej zmenili na koráliky, ale nie od chladu. Vlhkosť premočila jej nohavičky, pokožka sa jej napla na kostiach, v jej žilách tiekla opojná horúčava. Určite nie. Určite ju tá vôňa nevzrušovala. Ale napriek tomu...
Prečo do nich strieľať, keď by ich mohla pobozkať? Pobozkať ich... Áno... Neslušné obrázky naplnili jej myseľ. Obrázky nahých, zvíjajúcich sa tiel – jedno z nich zlaté. Hľadajúce, hladné ústa – jedny z nich zlaté. Blúdiace, dráždivé ruky – znova, jeden pár zlatý. Uspokojenie bolo vzdialené len jeden úder srdca, očakávanie rozkoše ako pohlcujúca bolesť. Všetko, čo musela urobiť, bolo odhodiť svoju zbraň a vyzliecť sa.
Vyzliecť sa? Vážne? Čo sa to s ňou, dopekla, dialo? Bola jediná, ktorá sa takto cítila? Ako ona, ani nikto iný sa nepohol.
„Krásni,“ povedal agent.
„Chcem,“ zastonal ďalší. Očividne nie.
Bojovníci zostali na mieste nepohnute, potichu, akoby boli dezorientovaní a potrebovali vytriezvieť.
„Prečo tam len tak ležíte a túžite po nich? Nepočuli ste ma? Povedala som omráčte ich, doparoma,“ zavrčala veliteľka. Prinútiac svoju myseľ na nič nemyslieť, jedna z najťažších vecí, ktorú kedy urobila a ukazovákom stlačila spúšť na zbrani. Ostatní agenti ju nasledovali a nocou vybuchli ďalšie modré lúče, zmiešavali s jej lúčom a mierili priamo na mimozemšťanov.
Zásah. Zásah. Zásah.
Ako sa modré lúče dotkli, Raky zostali nehybné, vedomé si svojho okolia, ale neschopné sa hýbať. Ale väčšina z nich zostala nedotknutá, ich kamaráti sa stali ich štítmi. Akoby si uvedomili, čo sa vlastne deje, tí muži sa rýchlo zorientovali a vyrazili dopredu, úspešne sa vyhýbali nasledujúcemu kolu lúčov. Aleaha šokovane žmurkla. Za svojich dvadsaťšesť rokov nevidela nikdy nikoho sa tak rýchlo hýbať. Hýbali sa tak rýchlo, že za sebou zanechávali éterické obrysy samých seba. Ich duše? Tie obrysy potom museli hrať naháňačku s hmotnými telami, čo vytvorilo závratnú škvrnu pohybu, svetla a tieňa.
„Som ranený! Som ranený!“ vykríkol niekto. „Tá špina ma vyradila.“
„Nemôžem ich zmraziť,“ povedal Devyn. Divné.
Odmietol si priniesť do tohto boja zbraň, ten nafúkaný bastard, takže ich nebude vedieť zmraziť. Po tomto vypukol absolútny chaos. Zazneli výkriky bolesti, nepravidelné zvuky krokov a ľudské pády. Aleaha vystrelila ďalšie kolá. A, doparoma s tým, zakaždým minula. Ona nikdy neminula. Ľudia, ktorí žili na ulici, často záviseli na vlastných schopnostiach kvôli prežitiu. Naučila sa trafiť všetko, na čo zamierila – bez ohľadu na to, čo robila alebo čo sa okolo nej dialo.
Toto bolo neprijateľné.
Pokoj. Sústreď sa. Zamerala sa na škvrny ako najlepšie vedela, žmúriac očami, až kým nevidela- stlačila spúšť. Tentoraz trafila cieľ presne do stredu. Nie, uvedomila si zmätene o chvíľu neskôr. Trafila len jeho ducha, tú animáciu prízraku. Doparoma s tým! Jeho telo vôbec neovplyvnené, pokračovalo v pohybe, skáčuc z jedného miesta na druhé. A potom, pred jej vystrašeným pohľadom, sa Raky rozptýlili do presne vymeraných vzdialeností.
Nebežali preč, ale obkrúžili celý tím A.I.R. a smrteľne sa približovali. V pasci, pomyslela si. Sme v pasci. Napriek katastrofálnym okolnostiam agenti pokračovali v boji a Aleaha bola na nich absolútne hrdá. Modré omračujúce lúče žiarili cez celé okolie, osvetľujúc zasneženú noc vznešenou zúrivosťou.
„Doriti,“ povedal niekto. „Čo by sme mali urobiť? Už ich nevidím. Kurva, nedokážem ich vidieť!“
Agent cez ňu prebehol, priamo nad jej nohami. Už nebola tak veľmi hrdá, vyskočila na nohy, opustiac svoj kryt, aby si chránila končatiny. Kolená sa jej zrazili, ale podarilo sa jej ich zdvihnúť.
„Pokračujte v strieľaní,“ prikázal Devyn za všetkých. „Zostaňte spolu a preboha, zostaňte pokojní.“ Znel tak blízko, že otočila hlavu – a našla ho stáť vedľa seba. „Si v poriadku, Lízanka? Zostaneš pokojná, ako som povedal?“  
Ak jej emócie neposlúchajú ju, možno budú poslúchať jeho a upokoja sa. „Hej.“ V tej chvíli nebola schopná povedať nič iné. Okej, tak nie. Jej emócie nebudú poslúchať ani jeho. Strach ju stále zvieral v pevnom objatí, rastúci, ako jeden agent padol na zem rovno pred ňou. Ešte viac a možno príde o Macin výzor. Jaxon k nej pristúpil z opačnej strany, strieľajúc z dvoch zbraní naraz, každá namierená iným smerom. Jeho zelené oči desivé v temnote. Desivé ale pokojné. Len byť blízko neho bolo ako nájsť prístrešie počas zúriacej búrky. Konečne, blažene.
„Mier nad ich telá,“ inštruoval ju. „Alebo lepšie povediac, nad svetlá. Je to najlepší spôsob, ako ich dostať.“  
Vrčania, stonania a výkriky naplnili jej uši, každou sekundou hlasnejšie, rozptyľujúce ju. Otočila sa a vystrelila, otočila a vystrelila, snažiac sa nasmerovať jej lúče pred škvrny, tak ako to povedal Jaxon. Na jej úžas sa jej podarilo len škrabnúť jedného z bojovníkov. Koľkí sú tam ešte, doparoma? Zdalo sa, že sa rozmnožujú ako muchy.
„Pomoc!“ nariekal jeden agent. „Prosím, pomôžte mi.“
Jej pohľad automaticky prehľadával noc, zúrivý dav. Než mohla nájsť prosiaceho muža, jeden z bojovníkov prenikol cez ochrannú stenu z testosterónu a strčil ju k zemi. Pristála na chrbte, náhle bez dychu a okúsila moment hrôzy a hnevu, bezmocnosti a odvahy. Ako dvíhala svoju zbraň, aby sa bránila, cítila, ako jej tvár a telo sa začali meniť, kosti a prispôsobovali sa novým tvarom. Nie. Nie, nie, nie. Keď sa menila nedobrovoľne, nikdy nevedela, ako bude nakoniec vyzerať. Mimozemšťan s žiarivými zlatými očami sa sklonil, nie aby s ňou bojoval, ale aby... Ju pobozkal? Bojovala s ním , a hej, otvoril ústa, aby zapadli na jej vlastné.
„Žena,“ povedal, hlas jemne nezreteľný. „Moja.“ Než sa jej dotkol, azúrový prúd iskier vybuchol okolo neho, orámujúc celé jeho telo a zmraziac ho na mieste. Dychčiac, okamžite upokojená, Aleaha sa odplazila dozadu, prinútiac svoj výzor zmeniť sa znova na Macy. Jaxon k nej vystrel ruku, aby jej pomohol postaviť sa a Aleaha sa modlila, aby nevidel jej mini premenu.
„Vďaka,“ zachrapčala, nejako nájduc rovnováhu. Vytrhla si z uší slúchadlá a hodila ich na zem. Už žiadne rozptyľovanie.
„Tí chlapci sú Raky,“ povedal. „Netráp sa, ak na teba s niečím kvapol.“ Do tejto chvíle úplne zabudla o možnej kontaminácií. Doriti. Raky alebo Schön, bude opatrnejšia. Párkrát bola chorá, keď nevedomky vzala identitu osoby, ktorá bola chorá. Každá jedna skúsenosť ju naučila, že byť dobodaná bola väčšia zábava než byť chorá.
„Na môj signál,“ povedal jej Jaxon, strieľajúc okolo nej, „chcem aby si bežala a zatvorila sa v jednej z tých dodávok.“ Dodávky, ktoré boli ukryté, by ponúkli ochranu pred nebezpečenstvom, zraneniami a smrťou.
„Nie,“ povedala, prekvapiac tak samu seba. Zostane a bude bojovať, hoci ju vyhliadky na to desili. Akoby mohla žiť sama so sebou, keby títo muži zomreli a ona neurobila nič, aby im pomohla? „Zostávam.“
„Nehádaj sa,“ vyštekol Devyn. „Ženy sú vždy krajšie, keď súhlasia.“
Prasa. „Musím zostať.“ Pošpinila by svojou zbabelosťou všetko, čo Macy vybudovala. „Ja tu musím zosta- och môj Bože!“ Jeden z mimozemšťanov vstúpil do agenta. Vstúpil do neho. Ako démon, ktorý chce posadnúť, mimozemšťanove telo vniklo do toho ľudského, spájajúc ich dokopy, až kým nebolo vidno len to ľudské telo. Zaznel zmučený výkrik. Agent sa zmietal v kŕčoch, triasol sa a chvel, až kým zdvihol svoju ruku so zbraňou, namieril ho k svojmu spánku a vystrelil. Vystreklo mozgové tkanivo, tak obscénne proti snehu, a Aleaha len v hrôze civela.
„Kurva,“ zavrčal Dallas Gutierrez, Miina pravá ruka, ako sa k nim pridal. „Tí skurvysynovia dokážu skočiť do duší.“ Skočiť do duší. Nevedela, čo presne to znamenalo, a ani to nechcela zisťovať. Ruky sa jej triasli, ako zvýšila rýchlosť jej streľby.
„Už predtým som ovládal energiu Raky,“ povedal Devyn, jeho hlas napätý. „Ale u týchto chlapíkov nedokážem chytiť ani jednu molekulu energie.“
„Na rozdiel od Eden, neboli vychovaní na Zemi. Možno to je ten problém. Ale na tom nezáleží. Určite sa čoskoro unavia,“ odpovedal Jaxon. „Taká rýchlosť ich musí vyšťaviť.“
Aleaha stratila niť rozhovoru. Molekuly energie? Eden? Vedela len to, že prešlo pár ďalších minút a tí mimozemšťania nespomalili. Ich neobyčajná svižnosť sa dokonca zdala zrýchliť, tak veľmi, že mala problém zamerať sa na nejaký cieľ pred jej zrakmi.
„Doriti,“ Devyn vytiahol nôž zo svojej čižmy. „Bola si silná, kamoška, a vypršal nám čas. Teraz už idú za nami.“ Vrazil rukoväť noža do Aleahinej voľnej ruky, strieborná špička sa zaleskla v mesačnom svetle. „Buď pripravená, Lízanka. Mier na krčnú tepnu.“
Prehltla. Tá čepeľ vážila viac ako jej zbraň, ale práve kvôli tomu bola nejako hrozivejšie. „O-okej.“
Jaxon sa obrátil svojimi zelenými očami na ňu. „Ešte stále je čas na útek.“
Šestnásť bojovníkov druhu Raka zostalo stáť a pokračovali v zmenšovaní kruhu okolo agentov, preskakujúc padnutých agentov. Mohlo ich byť aj tisíc. Nebude trvať dlho a ona, Devyn, Dallas, a Jaxon – ktorý bol v strede toho kruhu – budú obkľúčení. Ale Jaxon mal pravdu. Ešte stále bol čas na útek. Nie veľa, ale dostatočný.
„Nie.“ Odhodlane pokrútila hlavou. „Zostávam. Môžeme to vyhrať.“ Ak nie, ak padne A.I.R., padne aj ona.
Pre Macy. Aleahe dlžila tej žene aspoň toľko. Jednou rukou strieľala zo zbrane, kým v druhej zvierala vrúbkovaný nôž, snažiac sa pripraviť na to, čo možno bude musieť urobiť. Nikdy predtým na nikoho nepoužila nôž, iba na seba, a predstava rezať mäso niekoho iného... Dokážeš to. Zviera zahnané do kúta urobí čokoľvek je nutné, aby prežilo. Ďalší agent si priložil zbraň k spánku a strelil.
Hej, ona to dokáže.
„Pre všetko, čo je sväté, Lízanka,“ vyštekol Devyn. Jeho tvrdý tón ju prinútil žmurknúť. Zvlášť, keď ho použil už dvakrát za noc, a bolo to dvakrát viac než predtým. Kde bol jeho suchý zmysel pre humor? Kde boli jeho odporné vtipy? „Ten nôž ťa mal vystrašiť a nie ťa odhodlať. Bež do dodávky, aby sme sa o teba nemuseli báť!“
„Prestaň sa o mňa báť a rob si svoju robotu!“
„Choď.“ Tentoraz od Dallasa. „Bež.“
„Nie!“ Ako hovorila, silné prsty donútenie a súhlasu si prerezávali cestu do jej mysle.
Urob, čo hovorí. Nehádaj sa s ním. Bež.
Aleaha bola takmer pri stromoch, vyhýbajúc sa bojovníkom, kým ich rozptyľoval Dallas, keď si uvedomila, čo robí, zarazila sa a zamračila. Čo... Prečo? Odpoveď do nej vrazila silou pyre-gun. Ovládanie mysle. Ktorý agent bol za toto zodpovedný? Devyn, Jaxon alebo Dallas? Na tom nezáležalo, premýšľala, pretože všetci boli bastardi. Nejako, nejakým spôsobom, ju jeden z nich ovládol pomocou myšlienky.
Vyceriac zuby, prudko sa obrátila. Stromy sa ťahali po oboch stranách, boli tak blízko, že jej stačilo len natiahnuť ruku, aby objala ich halúzky. Ich skrútené, snehom obťažkané konáre jej bránili vo výhľade, tak ch odhrnula na bok. Obraz, do ktorého sa vpila, ju bude prenasledovať ešte niekoľko najbližších rokov. Väčšina agentov ležala na zemi, niektorí sa zvíjali a stonali pod hroziacou smrťou. Ostatní boli nehybní v snehu postriekaným krvou. Dallas, Devyn a Jaxon boli len záblesky bielej na tom nočnom plátne plnom násilia, najvyšší z bojovníkov druhu Raka prečesával vonkajší okraj kruhu. Ostatní bojovníci sa striedali, vysmievajúc sa svojimi kopaniami a údermi, každý jeden z nich sa dokonale vyhýbal ohňu z pyre-gun.
Čo mám robiť? Čo, dopekla, mám robiť? „Stop,“ zvolala, dúfajúc, že to rozptýli mimozemšťanov, a jej priatelia budú mať možnosť... Čo? Utiecť? Zaútočiť? „Stop.“
Kráčajúci mimozemšťan poslúchol, zastaviac sa uprostred lúča z mesačného svetla, jeho pohľad rýchlo našiel ten jej. Roztriasol ju. Aleaha sa šokovane zachvela, náhle ju obklopil ďalší vánok s vôňou medu. Vzrušil ju. Pobozkať, pomyslela si znovu. Ten muž bol totálne a absolútne dychberúci. Grécky boh padnutý priamo na Zem. Zmyselný, exotický, zlaté oči orámované uhlím, silný nos, štvorcová brada a vytesané... Všetko.
Devyn sa mohol ísť oproti nemu skryť.
To málo z jeho pokožky, čo bolo vidno, žiarilo ako tekuté lúče slnka naliate na horúcu oceľ. Vlasy mu viseli pri brade, rovnaký zlatý odtieň aký mala jeho pokožka. Bol fascinujúci, nepredstaviteľná sila a temné barbarstvo pokrylo jeho tvár. A Bože, bol predátorom, to poznanie vyžarovalo z každej čiary jeho veľkého tela. No zároveň bol krásnou bytosťou, vábil už len svojím pohľadom. Pravdepodobne zviedol ženy skôr, než sa vymanili spod jeho čara.
„Žena,“ povedal, jeho hlas rovnako fascinujúci ako jeho tvár. Odkiaľ vedel po anglicky? Vlastne, odkiaľ vedel aj ten druhý, ktorý ju obťažoval?
„Och, nie, kdeže,“ povedal Dallas, preraziac cez kruh a vraziac mu do čeľuste.
Hlava bojovníka prudko švihla do boku. Znova rýchlo našiel Aleahin pohľad, natiahol sa, zdrapol Dallasa za krk a hodil o najbližší strom. „Moja.“
Sila, ktorú použil – úžasná. Rýchlosť a obratnosť – ohromujúca. Dallas sa zviezol k zemi, v bezvedomí. Jaxon zreval, divoký zvuk, a zaútočil. Príšera sa znova natiahla. Tentoraz svojou rukou ducha vrazil do dutiny agentovej hrude a otočil ňou. Jaxon sa skrčil a ako Dallas, ani on sa už nepostavil. Devyn to všetko sledoval, tvrdý úsmev na jeho tvári. Úsmev, ktorý sľuboval smrť. Ale nezaútočil. Nie, zodvihol ruky na znak vzdania sa. Aleaha nemohla uveriť vlastným očiam. To vôbec nebol on. On by bol radšej dobodaný než by mal prehrať boj.
Dobrý Bože. Situácia musela byť strašnejšia než si uvedomovala. Inštinktívne odstúpila dozadu, zastaviac, keď si uvedomila novú možnosť. Možno, dúfajme, že mal plán. Možno predstieral vzdanie sa, kým dal Mii a skupine čas sa sem dostať. Áno, samozrejme. Ale prečo pomoc ešte neprišla? Mali sem vpadnúť, ak sa niečo takéto stane, a keďže boli dosť blízko, už by tu teraz mali byť. Vysoký zlatý mimozemšťan kráčal k nej, strkajúc z cesty svojich vlastných mužov. Každým krokom vyrezal byť čoraz neskrotnejší. Smrteľnejší. Srdce jej nepravidelne búšilo v hrudi, čím bol bližšie... A bližšie.
Urob niečo! Už bol takmer pri nej. „Stoj,“ vykríkla znova. Vynikajúce. Určite zastane. „Zostaň, kde si.“ Ak Mia potrebovala viac času, bolo na Aleahe, aby zabavila tohto muža.
Prekvapujúco, pri zvuku jej hlasu zastal. Až na jeho oči. Tie po nej prechádzali, horúce a páliace, akoby bola jeho majetkom, už nahá a prosiaca o jeho dotyk. Na pokožke jej vyrazili zimomriavky, ústa jej vyschli.
„Ešte jeden krok a zastrelím ťa.“ Trasúc sa, zdvihla zbraň a namierila ju priamo na jeho rozkrok. Muži mali tendenciu súhlasiť so všetkým, keď boli ich vtáky ohrozené. „Poďme sa porozprávať. Možno niečo vymyslíme. Prečo ste tu? Čo chcete?“ Poďme, Mia.
Pomaly sa usmial, mlčky sľubujúc, že urobí, čo on bude chcieť, a kedy to bude chcieť. Očividne tu nebude žiaden rozhovor. Bastard. Stlačila spúšť. Presne ako tí ostatní, vyhol sa spred azúrového lúča akoby to bol len otravný hmyz. O sekundu neskôr bol pred ňou, zjaviac sa mihnutím oka, a týčil sa nad ňou. Prekvapene zalapala po dychu ako z neho prúdilo teplo a obklopilo ju. Teplo a tá medová vôňa. Bradavky sa jej znova zmenili na koráliky, naťahujúce sa k nemu a žalúdok sa jej zachvel. Tá potreba, aby ju vyzliekol, vkĺzol do nej, bola živá, opojná, jedna jej časť chcela padnúť na kolená a prosiť ho o to.
Kto si? uvažovala, omámená. V skutočnosti boli tie nutkania pre ňu tak cudzie, že zdravý rozum sa ľahko prebojoval späť na povrch. Zabi ho. Hneď. Skonči to! Mia im povedala, aby ich nezabíjali, áno, ale Mia tu nebola. Takýmto tempom bude Aleah mŕtva skôr, než prídu posily. 
„Povedala som ti, že ťa zastrelím a ja nikdy neklamem.“ Samozrejme, že to bolo klamstvo. Celý jej život bol jedno veľké klamstvo. Toto, však, naozaj urobí. „Myslím to vážne! Ustúp, inak začne strieľať!“
Zostal na mieste. „Strieľanie pre teba zatiaľ nebolo priaznivé, však?“
„Všetko je raz po prvýkrát.“

„Súhlasím. Napríklad aj keď ťa po prvýkrát odzbrojím.“ Než mohla reagovať, vyrazil jej zbraň z ruky. S buchotom padla na zem, mimo jej dosahu a on hodvábne zapriadol, všetky druhy erotických zvukov v podtóne. „S čím máš v úmysle zastreliť ma, žena moja?“

19 komentářů:

  1. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  4. Skvelé, som rada, že sa pokračuje v preklade dalších dielov- veľká vdaka.

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Skvělé ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  7. Fantázia. Super, veľmi sa teším. Ďakujem za super úžasný preklad. :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Skvelé. Díky za preklad.

    OdpovědětVymazat
  9. ďakujem za preklad :-D

    OdpovědětVymazat
  10. Dakujem za dalsi preklad.

    OdpovědětVymazat
  11. Super čtení.dekuji

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  13. Dakujem za preklad..... som zvedava ci to je Breean co ju chytil ..... momo:)

    OdpovědětVymazat
  14. díky moc za překlad :))

    OdpovědětVymazat
  15. Dík za vaši práci :-)

    OdpovědětVymazat
  16. Děkuju za překlad. :)

    OdpovědětVymazat