čtvrtek 29. května 2014

Hra s ohňom - Kapitola 3



Ráno som sa chcela už zabiť.
Nevedela som, na koľko hodín som upadala a znova sa preberala z bezvedomia. V jednej minúte som videla slnečné lúče prúdiace do mojej izby cez okno, a v druhej mesačný svit. V jednej minúte som sa triasla od zimy, v druhej som sa silno potila. V bdelom stave som mala bolesti. V spánku tiež. Bolesť, bolesť, bolesť. Všade. Zomierala som. Vedela som, že áno. Ja, ktorá som sa nikdy nezamilovala, nikdy som nemala mačku – ani nič iné okrem protivnej rybičky – a nikdy som si skutočne neužívala život.

Toto bolo ono. Koniec. A nebol pekný. Viete, ako ľudia, ktorí zomierajú, vyhlasujú, že vidia na konci tunela svetlo, alebo že sa im celý ich život premietol pre očami? Šťastní bastardi! Prečo som nemohla byť jednou z nich? Namiesto toho som počula Ronov perverzný hlas, ktorý znova a znova hovoril, že som vyhodená kým ja som padala cez zdanlivo nikdy nekončiaci tunel, kým z jednej strany ma olizovali plamene pekla, a z druhej strany do mňa vrážali snehové gule.
V tomto snovom rozpoložení, som sledovala ako mi vzbĺkol nočný stolík, oranžovo zlaté plamene šľahali až ku stropu. Potom som sledovala, ako sa nad nimi vytvoril oblak a zahasil tie plamene úplne. Tá halucinácia bola tak skutočná, že som dokonca počula praskanie horiaceho dreva, plieskanie vody a následné syčanie zhasínajúcich uhlíkov. Dokonca som zacítila aj pach popola. Po tomto som zbadala temného anjela/démona stojaceho pri kraji mojej postele, ako ma pozoruje, čaká, kým umriem. Zdalo sa, že jeho pohľad ma prepaľoval. Intenzívny. Horiaci. V jeho prítomnosti som cítila taký zvláštny pokoj, pretože som vedela, že nie som sama. Teraz, keď som bola hore, chcela som ho pri sebe znova.
„Anjel,“ zaškriekala som, moja divoké oči horúčkovito ho hľadajúce v tme. Potrebovala som pohár vody, ale rýchlo. Myslím, že niekto zomrel v mojich ústach a posmrtná stuhlosť už začala pôsobiť. Keď som nedostala žiadnu odpoveď, pokúsila som o to znova. „Démon.“
Stále nič. Opustil ma? Och, áno. bastard. On ma opustil. Zatvorila som oči a predstavila som jeho postavu v mysli. Bol vážne príťažlivý – ale nebol pekný, ak to dávalo zmysel. Vyzeral kruto a besne, ako niečo, čoho by ste mali báť, ale nedokázali, pretože ste ho chceli strašne veľmi skrotiť. Tvár mal orámovanú vlasmi, čiernymi ako polnoc, a jeho oči boli tak modré, že iskrili. Povedala by som, že iskrili ako zafíry, ale v tých jeho očiach bol lesk predátora, nebezpečný a divoký, potopiac všetky myšlienky o drahých drahokamoch. Bol vysoký. Odhadovala som to na stodeväťdesiat päť centimetrov. Bol oblečený v čiernom od hlavy po päty, splývajúc s tieňmi v miestnosti. Vanula z neho vôňa čučoriedkových muffinov, popola a neskrotnej džungle. Pretočila som sa na bok, zavŕtajúc sa hlbšie pod prikrývky, ako sa v mojej mysli vytvárala ďalšia čierna pavučina. On musel...
Musela som znova zaspať, pretože nasledujúca vec, ktorú som vedela bolo, že moja viečka sa trepotajúco zodvihli a prijali slnečné svetlo. Prešla dlhá chvíľa než som bola schopná sa zorientovať. Spočiatku bola izba zahmlená, všetko pomaly zapadalo na miesto, akoby niekto umyl moju líniu videnia čistidlom na sklo. Uvidela som môj olupujúci sa strop... moje žlté steny... môj hnedý hrubý koberec... moje chlapské mokasíny... moje – chlapské mokasíny?
Moje viečka sa otvárali a zatvárali, potom prešli po mužských nohaviciach, pevnom zadku, opásanom páse a dobre vyplnenej čiernej košeli. Ach, Anjel Smrti, uvedomila som si, uvoľniac sa trochu. Takže nakoniec ma neopustil. Opäť stál pri mojej posteli. Chrbtom bol otočený ku mne, kým hovoril s niekým cez vysielačku.
„Subjekt má výšku zhruba stosedemdesiat centimetrov, štíhla, rovné hnedé vlasy, orieškové oči – prevláda zelená. Plné pery.“ Odmlčal sa. „Uf, vážne plné pery. Malá jazva na ľavom ramene. Žiadne tetovania... bohužiaľ.“
Kto, dopekla, bol subjekt? Premýšľala som  omámene. Ja? Znelo to ako ja. Možno kreatúry z iného sveta uprednostňovali držať veci čisto v rovine práce.
„Subjekt sa prestal zvíjať, a jej pokožka už nemá zelený nádych. Modriny pod jej očami zmizli. Zdá sa, že subjekt sa zotavuje.“
Jeho hlas bol hlboký a sexy. Možno som slabá, ale nie mŕtva – alebo som? zachvela som sa. môj pohľad cez neho znova preletel. Bol lahodne vysoký ako som si na to pamätala, a tak úžasne svalnatý, že by som si rada obtočila svoje ruky (alebo nohy – to je jedno!) okolo jeho bicepsov. Očividne cvičil. Veľa. Jeho plecia aj chrbát boli široké a jeho zadok totálne dokonalý na ohmatanie (neviem, ako mám preložiť tú vetu, pretože výraz quarterbouncing mi veľký význam nedáva). Stavím sa, že ani Sherridanine dvojičky sa nemohli rovnať.
„Si prisluhovač Boha alebo Diabla?“ opýtala som sa, môj hlas slabý a drsný. Stavila by som svoje peniaze na diabla. (Ak by som nejaké peniaze mala, samozrejme.). Boh ma pravdepodobne vykázal z neba pred mesiacmi, keď som naplnila byt môjhoex-Princa Temnoty zhnitými rybami, kým bol na dovolenke s dievčaťom, pre ktoré ma opustil. (Povedali by ste, že jedna zhnitá ryba za druhú, niežeby existovalo niečo, čo by sa dalo porovnať s Martinom.)
Anjel/démon sa otočil, tie kryštálovo modré oči ma prepichli. Horúce, tak neuveriteľne horúce. Prudko som sa nadýchla, moje hormóny ožívajúce napriek môjmu stavu. Sršalo z neho zvádzanie a nebezpečenstvo. Mal zlatú pokožku, vytesanú tvár s jemným náznakom brady, a strapaté, rozfúkané vlasy. Čierne pramene mu padali cez čelo, takmer zakrývajúc jeho obočie. Jeho nos bol jemne zakrivený – pretože bol zlomený príliš veľakrát?
„Ahoj, Belle. Som rád, že už si hore.“
Zvuk môjho mena na jeho mäkkých, pobozkaj-ma perách bolo opojné. Bojovala som s nutkaní načiahnuť sa a prejsť bruškami prstov po tmavom strnisku na jeho čeľusti. Bojovala som s nutkaním zdrapnúť ho za krk a vysať z neho dych bozkom. Bojovala som s nutkaním... och, dopekla. Poď k maminke. Snažila som sa načiahnuť, ale moja ruky boli príliš slabé a zostali pri mojich bokoch. Možno to bolo tak dobre. Bol to prvý muž, ktorý vstúpil do môjho bytu, po príliš mnohých mesiacoch, aby som ich spočítala (bez plaču), takže by som zrejme bola veľmi chabá vo vrhnutí sa na neho, olizovaní ho a pohltení ho.
„Neboj sa. ak odpovieš na nejaké moje otázky, nechám ťa osamote,“ povedal. „Znie to dobre?“
Okej, takže sa od o mňa chcel dostať tak rýchlo, ako to bolo možné. Musela som vyzerať totálne na hovno. Než ma prevedie bránami večnosti, možno mi dovolí osprchovať sa, umyť si zuby, naniesť si štyri kilá makeupu, navliecť na seba červené sexy prádlo a navoňať sa feromónovým parfumom. Niežeby som chcela na neho urobiť dojem. Vážne. ale dievča proste potrebovalo urobiť dobrý dojem v prvý deň jej posmrtného života.
„Už zase mi zaspávaš?“ opýtal sa.
„Žiadne otázky,“ povedala som. Odpovedala som na dosť tých, ktoré sa ma pýtal Krásavec, keď ma vypočúval. Ako som sa snažila posadiť , bolesť v mojej hlave s revom ožila. Zastonala som a padla späť do vankúšov. „Nerada ti to kazím, ale svoju prácu si robíš totálne na hovno. Nestoj tu tak sexy, proste si vezmi moju dušu.“
„Subjekt je pri vedomí, ale nie pri zmysloch,“ povedal do vysielačky. Na sekundu, ale len na sekundu, som si myslela, že som počula tep jeho srdca. Najprv pravidelný, ale potom naberajúc rýchlosť. Alebo možno bolo moje srdce.
„Ak ťa na druhej strane budem musieť ohodnotiť,“ povedala som, „dostaneš veľmi málo bodov.“
„Musíš byť smädná.“
V momente, ako to povedal, uvedomila som si ako suché boli moje ústa. „Áno,“ zachrapčala som.
„Subjekt je smädný,“ povedal, potom si pripol vysielačku, alebo čo dopekla to vlastne bol za prístroj, k svojmu pásu. Vyparil sa. To bol jediný spôsob, akým sa to dalo opísať. Pohyboval sa tak ticho, tak rýchlo z izby, že vyzeral ako závan dymu. V jednej chvíli tu bol, a v druhej bol preč.
Vrátil sa rovnako rýchlo ako zmizol, a ponúkol mi pohár vody. Pokúsila som sa posadiť, ale ten čin bol nemožný. Načiahol sa, svoju voľnú ruku si zahákol pod mojím krkom a nežne mi zodvihol hlavu k poháru. Zhlboka som sa napila, chladná tekutina utíšila moje hrdlo, môj žalúdok, prechádzajúc cez moju prehriatu krv. Na ruke mal pľuzgiere. Pokožka mi začala brnieť. Hm, pekné. veľmi pekné. Moje stále ťažké viečka sa trepotavo zdvihli a znova klesli, ako ma položil späť do vankúšov a odložil vodu na bok. „Tvoje hodnotenie sa práve zvýšilo,“ prehovorila som zachrípnuto. Spať. Pospím si ešte kúsok dlhšie.
„Vážne sa musíme porozprávať.“ Jemne zatriasol mojím ramenom.
Mozog mi nepracoval na optimálnom stupni, ale zdravý rozum sa pomaličky predieral cez labyrint sprostosti, zakrývajúcu moju myseľ. Prudko som prebudila. Mohla by mi halucinácia pomôcť vypiť pohár vody? Mohlo mať zjavenie pľuzgiere? Mohol by posol Smrti byť schopný fyzicky sa ma dotknúť? Nie, nie a nie.
Ten cudzinec stojaci predo mnou bol skutočný.
Prešla mnou panika. „Vypadni,“ dožadovala som sa, môj hlas bol vďaka panike, škrekľavý. „Ihneď.“ Nemala som na sebe nič, okrem tej tenkej súpravy podprsenky a nohavičiek, ktorú som mala pod uniformou z Utópie, ktorú som si vyzliekla, a hoci prikrývka ma zakrývala pred výhľadom, mohla byť zo mňa strhnutá každú chvíľu. V mojom zoslabnutom stave, by som nebola schopná odraziť ho, aby sa pokúsil zaútočiť na mňa.
„Upokoj sa.“ Jeho hlas bol tak jemný a utišujúci, že som ho sotva počula. „Neublížim ti.“
Klamár! Prečo inak by tu bol? Moja panika sa zdvojnásobila, ako som prehmatávala prikrývku, hľadajúc nejakú zbraň. Samozrejme, že som nenašla nič hrozivejšie než pár pierok z môjho vankúša. Ako keby tie zastavili prekliateho roztoča.
Muž si kľakol vedľa mňa, čím boli naše oči na jednej úrovni. Študovala som jeho oči, aby som mohla polícií poskytnúť opis, nie pretože ma hypnotizovali. Jeho dúhovky boli majstrovským dielom. Tmavo modrá sa sírili od jeho zreničiek a miešala so svetlejšou modrou.
„Potrebujem sa ťa opýtať pár otázok, Belle.“
„A ja potrebujem, aby si odišiel,“ odpovedala som, slabo ale odhodlane. „Hneď.“
Ignorujúc moju požiadavku, rovno položil otázku. „Vieš ako si ochorela?“
„Nemám peniaze, a môj manžel sa bude doma každú minútu.“
„Nemáš manžela. Zlatko, prestaň a mysli na minútku. Ak by som ti chcel ublížiť, už by som to dávno urobil. Som z C.D.C a jednoducho potrebujem informácie o tvojej chorobe.“
Zatriasla som hlavou, aby som si ju vyčistila, snažiac sa pochopiť. „Centrum pre kontrolu chorôb?“ Okej, to dávalo celkom zmysel. A skutočne mal dosť času mi ublížiť alebo ma obťažovať, ale neurobil to. Ale aj tak. Ako sa dostal do môjho bytu? Odkiaľ zistil, že som chorá? Odkiaľ vedel, že nie som vydatá? „Máš nejaký preukaz?“
Blysol po mne svojím odznakom, a ten čin mi pripomenul Krásavca. „Už mi veríš?“ opýtal sa.
„Možno,“ zašepkala som. „Čo sa to so mnou deje? Zomieram?“
„Je tu šanca.“
Je tu šanca? Vážne? Žalúdok mi padol a sánka tiež. Prečo mi nemohol klamať a nechať ma pár minút v blaženej nevedomosti? „Ty vážne pracuješ pre Centrum chronických poserov z chorôb, však?“ zamrmlala som.
Perami mu šklblo. „Áno, možno, že áno.“ znova zodvihol svoju vysielačku. „Subjekt je pri vedomí a rozpráva, konečne pri zmysloch. Vieš, ako si ochorela?“
Ticho. „Belle, vieš, ako si ochorela?“
„Čo, teraz hovoríš so subjektom?“
„Áno.“
Mykla som plecami, len slabé zdvihnutie ramien. „Normálnou cestou, tipujem. Nezbedný malý vírus vstúpil do môjho tela začal hrať ruskú ruletu s mojím imunitným systémom.“
Vyklenul obočie. „Subjekt vykazuje silný zmysel pre humor.“
„Subjekt začína byť nasratý.“ Použila som zvyšok mojej sily, aby som mu vyrazila vysielačku z ruky. Moja ruka sa zrútila vedľa môjho boku, ako tá sprostá čierna krabica pristála na podlahe s buchotom. „Aký druh vírusu mám v sebe? Koľko času mám, kým... veď vieš... otrčím kopytá?“
„Otrčíš kopytá?“ jeho šťavnaté pery, stvorené na bozkávanie, sa skrútili do zamračenia, ako sa zohol, aby zodvihol krabicu. „Vieš o niekom, kto má tiež túto chorobu?“ opýtal sa, ignorujúc moje otázky. „Niekto, s kým si bola v kontakte posledných pár dní?“
Niekto, s kým som bola v kontakte... Och, preboha! Prudko som sa nadýchla. Sherridan. A môj otec. Bol otec v kontakte s touto strašnou chorobou, ktorá ma zrejme zabije? Navštívila som ho pred dvoma – ale to boli tri? – dňami. Zdal sa byť v pohode, ale s tým jeho slabým srdcom by nebol schopný bojovať s tak silnou infekciou. Potlačila som vzlyknutie, hrdlo mi horelo.
„Potrebujem zavolať svojmu otcovi,“ vykríkla som, „a zistiť, či je v poriadku.“ vytiahla som sa do sedu, strhnúc sa pri vlne bolesti, ktorá sa mnou prekotúľala. Vystrela som ruku, môj telefón tak blízko, a zároveň nemožne ďaleko. Nemohla som sa... k nemu... dostať... zaplavila ma zúfalosť, tak silná, až ma striaslo. „Ak má bolesti-“ nemohla som dokončiť vetu.
Poď sem, ty blbá vec.
Mobil priletel ku mne so silným náporom vetra.
Ako do mňa narazil vietor, bola som strhnutá späť do postele. Moje telo sa prilepilo na čelo postele a telefón preletel ponad mňa, a spadol na koberec. Dokonca aj muž z Centra bol zrazený na zadok. Šokovaná som sa pozrela na telefón, pozrela sa na spálený nočný stolík, pozrela sa na telefón, potom na muža. Počkať. Spálený nočný stolík? To vážne horel? A odkiaľ prišiel ten vietor? Odkiaľ, dopekla, prišiel ten vietor?
Zmätok, šok a nedôvera mnou otriaslo, navzájom sa podporujúc, takmer ma zanechajúc nemú. Takmer. „Videl si to? Videl si ten vietor?“
„Subjekt práve uplatnil prototyp štyri,“ povedal do vysielačky. Mračenie zatemnilo jeho črty, ako sa postavil na nohy. „Vážne si želám, aby si toto neurobila, Belle.“ Znel rezolútne. Trochu nahnevane. Úplne hrozivo.
„Urobila čo? Neurobila som nič. Šibe mi?“ chvejúcou rukou som si zakryla ústa. „To je ono, však? Tá choroba ma robí bláznivou.“ Odmlčala som sa. „Vieš, či je môj otec v poriadku? nepočul si, či je DavidJamison chorý?“
„Doparoma s tým.“ Ten muž si vošiel rukou do vlasov a pokrútil hlavou. „Prečo si to musela urobiť, dopekla?“ povedal. „Prečo si nemohla byť len chorá, ako som dúfal?“
„Nerozumiem. O čom to hovoríš? Čo sa stalo?“

„Dovoľ mi vysvetliť ti to, zlatko. Vypila si formulku, a teraz ťa musím zneškodniť.“ 

13 komentářů:

  1. Chudàk holka.Děkuju:-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad a korekturu, těším se na pokračování :-D

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Ešte! Super čítanie, díky moc!

    OdpovědětVymazat
  7. No teda,dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc,super knížka.

    OdpovědětVymazat