čtvrtek 22. května 2014

Hra s ohňom - Kapitola 2



V čase, keď som došla k Ambassador Suites – bez toho, aby som bola zrazená autom, doparoma – som úspešne zatlačila udalosti dňa do zadnej časti mojej mysle, aby som sa nimi zaoberala a rozpitvala neskôr. Pýtate sa, prečo sa nimi netrápiť hneď teraz? Pretože moja hlava sa chystala vybuchnúť do drobných Belle-kúsočkov, preto. V spánkoch mi pulzovala ostrá bolesť a na pokožke som mala kvapôčky potu. V žalúdku mi bodalo a horelo, akoby som prehltla tisícku kyselinou obalených ihiel.

Možno to bol hlad? Nie, určite nie. Preskočila som obed, pravda, ale už aj predtým som vynechala obedy a nikdy som sa takto necítila. Odkrívala som do kúpeľni v hoteli, podlaha z čiernobielych dlaždíc sa točila a mne z toho bolo špatne. Moje oči boli normálne orieškové, zmes zelenej a hnedej, ale v tejto chvíli, v zrkadle, vyzerali smaragdové, lesklé ako sklo. Píliš svetlé. Rozšírené. Ruky sa mi triasli ako som si opláchla tvár studenou vodou. Ale voda z nej nestiekla, zdalo sa, že moja pokožka sa otvorila a absorbovala každú kvapku. Udialo sa to tak rýchlo, že keby som žmurkla, premeškala by som to. Moje póry skríkli na protest, horeli, pálili.  Z pier mi uniklo zastonanie. Čo sa to, dopekla, so mnou deje? Žeby som chytila nejaký zlý, rýchlo sa šíriaci vírus, keď som opustila Utópiu?
Bože, všade som bola boľavá, tá bolesť len rástla každou odbitou sekundou. Kĺby mi puchli a ja som mala problémy poriadne sa nadýchnuť. Narovnajúc sa tak najlepšie, ako som len vedela, zahľadela som sa na svoj odraz. Pod očami sa mi vyformovali modriny a líca som mala ozdobené svetlo červenými miestami. Pery som mala pevne stiahnuté.
Vyzerala som ako závisláčka. Ktorá zúfalo potrebuje dávku. Vedela som si predstaviť, ako potencionálny zamestnávateľ bude reagovať: vyhodí ma von a všade po budove vyvesí moje fotky s poznámkou, že budem zatknutá, ak na toto miesto ešte niekedy vkročím čo i len jednou nohou. Skvelé. Neskutočne skvelé. Náhle ma ochromil kŕč, mne sa podlomili kolená, a vykríkla som. Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Postupne tá bolesť ustupovala. Znova som sa narovnala, v ušiach mi hlasno zvonilo, ako v nich šumela krv.
„Sväté peklo.“ Len choď na ten pohovor, aby si mohla ísť domov a oddýchnuť si.
Nejako, a len Boh vedel ako, som pozbierala dosť na to, aby som odkráčala do kancelárie personalistu so vztýčenou hlavou a vystretými plecami. Starší muž s hustými striebornými vlasmi a zdržanlivými hnedým oblekom sedel za jediným stolom v miestnosti. Usmial sa, keď ma zbadal,  po okrajoch očí mal vrásky. Vyžarovala z neho milosť.
„Ty musíš byť Belle.“
„Áno.“ prinútila som svoje pery súhlasne sa usmiať. Nebudem schopná udržať si takúto masku dlho. Uvedomila som si, keď si personalista – ako sa, dopekla, volal? – potriasol so mnou ruky. Pocit jeho dlane proti mojej príliš citlivej pokožke ma takmer poslala k zemi, stočiac sa do klbka a plakať za mamičkou, ktorú som nevidela viac než dvadsať rokov. Ten kontakt, hoci len krátky, mnou preťal ako príval režúcich nožov.
„Trochu meškáš,“ povedal, pozrúc sa na hodinky na rukách, „ale myslím, že je dosť času, aby sme sa poznali.“
„Ďakujem. Ďakujem vám veľmi pekne. Mala som neodvratné oneskorenie, ale sľubujem vám, že už nikdy nebudem meškať.“ Náhlivo som vytiahla svoj životopis z vrecka a podala mu ho, dávajúc si pozor, aby som s ho nedotkla.
Ding, ding. Nech začne pohovor.
****
Okej, takže ten pohovor som totálne pokašľala. V ušiach mi zvonilo príliš hlasno, a nebola som schopná ho počuť. Kĺby ma boleli príliš zúrivo a nebola som schopná sedieť pokojne. Moja myseľ sa blížila k výbuchu a ja som nebola schopná vymyslieť inteligentné odpovede.
Skľúčená a utýraná intenzívnou, oslabujúcou bolesťou, som vošla do svojho bytu, hodila svoje kľúče na starý hnedý plyšový koberec, zatvorila dvere a teperiac sa do svojej spálne, vyzliekajúc sa, ako som išla, plazila sa a prosila Boha o sladkú smrť. Ako som padla do mäkkého pohodlia postele, celá tá strašidelná nočná mora sa mi prehrala v mysli.
Personalista: Páni, ty si pracovala na veľmi veľa miestach.
Ja: Len v poslednej dobe. Predtým som bola chyžnou – v jedinom hoteli – takmer päť rokov, a tiež aj čašníčka – s jedinej reštaurácií. Ale v každej jednej z mojich posledných zamestnaniach som sa naučila hodnotnú lekciu.
Personalista: Čo si sa, uhm, naučila v továrni na bábiky u Kimberly?
Ja: Naučila som sa, že nie je vtipné položiť Kevinovu hlavu na Kimberlyno telo.
Personalista: Hm. A v kaderníctve v pre psov?
Ja: Naučila som sa, že psy a mačky sa musia rešpektovať a nie byť strihané, aby vyzerali ako levy. Na moju obhajobu musím povedať, že výzor na leva je veľmi populárny s istým typom vrkočov.
Personalista: Chápem. Niečo ma zaujíma. Bola si vyhodená z každého miesta alebo si odišla sama?
Ja: Uprednostňujem výraz „prepustená“. Vyhodená znie tak...kruto.
Personalista: Takže si teda bola prepustená?
Ja: Áno, ale môžem to vysvetliť.
Personalista: Počúvam.
Ja: U Harrison and Co. Books, som úplne nesprávne pochopila politiku vrátenia. Jednoduchá chyba, vážne, ktorú mohol urobiť hocikto. Viete, myslela som si, že je úplne v poriadku, keď si vezmem knihy domov v taške, prečítam si ich a potom ich vrátim. Aj vy by ste si mysleli to isté, však? To znamená vrátenie.
Personalista: Nuž, uhm. A čo Jumpin´ Jive Cars? Prečo si bola prepustená odtiaľ?
Ja: No, to je zaujímavý príbeh. Viete, s jedným autom, ktoré som si požičala, sa stala nešťastná nehoda. Vôbec to nebola moja chyba. Dáma predo mnou nedala smerovku, a viete, aké dôležité je dať smerovku, keď meníte pruhy.
Personalista: Áno, to je dôležité.
Ja: Len mi dajte šancu, pán, uh,hm-
Personalista: Pán MacDonald.
Ja: Budem tou čertovsky najlepšou, uh, hm-
Personalista: Chyžnou.
Ja: -chyžnou, ktorú ste kedy videli. Chyžnou! To je výborné. Povedala som vám o mojej päťročnej skúsenosti, však? Som skvelá s ľuďmi a ešte lepšia s toaletami, a to je záruka Belle Jamison. Nie je nič serióznejšie než toto, pán MacRonald.
Personalista: Donald.
Ja: Ďakujem Donald. Môžeš ma volať Belle.
Personalista: To nie je- nevadí. Musím byť k vám úprimný, slečna Jamison. My u Ambasador hľadáme niekoho, kto je viac, no, uzemnený.
Ja: Ja som uzemnená. Totálne. Strávila som svoje pubertiacke roky uzemnená.
Personalista: hm.
Ja: To bol vtip. Sľubujem. Môj otec nemal to srdce ma uzemniť, ani keď som si to zaslúžila.
Personalista: Potrebujeme niekoho rozvážneho.
Ja: Ja dokážem byť rozvážna. Raz som bola na nákupoch s mojou kamoškou Sherridan, ktorá by ťa zabila, keby si ju nazvať Sherry, a chcela si kúpiť drahé modré šaty. Modrá je rozhodne jej najlepšia farba a vyzerali na nej smrteľne dobre, ale už sa jej podarilo prešvihnúť limit na jej kreditkách a nemala dostatok hotovosti. Povedala som jej, že v tých šatoch vyzerá jej zadok  tučne, takže by sa nemala zadlžiť ešte viac. a dievča nie je nikdy viac rozvážnejšie než vtedy.
Personalista: Zapamätám si to. Zatiaľ, bolo mi potešením vás spoznať. Zavolám vám a dám vám vedieť naše rozhodnutie.
Ja: Kedy? Ja vážne potrebujem túto prácu. Vážne, strašne veľmi.
Personalista: Za pár dní budem obvolávať.
Personalista: Okej, skvelé. Nechám si zapnuté zvonenie, takže ma vždy zastihnete. Vážne. hocikedy môžete. No, až na zajtra ráno. Necítim sa dobre. A možno ani zajtra večer to nebude tak dobré. A nedeľu. Ale inokedy som úplne zastihnuteľná.
Personalista: To je... dobré vedieť. Ochranka vám ukáže cestu.
Hej, ako keby mi pán MacRonald niekedy zavolal.
„Au, au, au.“ Stonajúc, som pritlačila vankúš k bruchu. Nikdy som nebola takto chorá. Ani keď mi Bobby Lowenstein v deviatej triede venoval veľkú mokrú pusu a na druhý deň som sa zobudila s lymfatickými uzlinami veľkými ako baseballové lopty. Mononukleóza bola na hovno.
Toto bolo ešte horšie.
Možno zavolám Sherridan a prinútim ju prísť ku mne a starať sa o mňa. v takomto stave som nemala silu ísť do kuchyne a vziať si pohár vody a Tylenol osemstovku.
Zakňučala som, keď mnou prešla ďalšia vlna bolesti. Krv sa mi rozpálila do bodu varu, páli ako láva v mojich žilách, než sa zmenila na ľad. Ak by som to nebola istá, myslela by som si, že je vo mne niečo živé, a snaží sa preškriabať sa cez každú moju bunku. Pretínajúc ma na kusy a preskupujú moje orgány.
Zabudni na Sherridan. Potrebujem doktora.
Natiahla som sa po telefón, ale ruka mi padla na posteľ, príliš ťažká, aby som ju držala vo vzduchu. Náhle mnou preplávala divná, ale vítaná letargia, učičíkajúc ma do temnoty, preč od bolesti. Moje viečka sa zatvorili a na myseľ mi padla čierna pavučina.

Ráno. Zajtra ráno sa budem cítiť lepšie. 

12 komentářů:

  1. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. tak teraz som už naozaj zvedavá čo sa stane :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  7. Moc děkuji za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  8. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  9. Dík za vaši práci :-)

    OdpovědětVymazat