čtvrtek 15. května 2014

Hra s ohňom - Kapitola 1



Nie je úžasné, ako jedno, zdanlivo nevinné rozhodnutie, dokáže zmeniť celý váš život? U mňa to rozhodnutie malo formu veľkého mochalatté.
Dovoľte mi to vysvetliť.

Ten deň začal celkom obyčajne. V preklade: vykotúľala som sa z postele, zaspala o tridsať minút, prebehla cez sprchu a rýchlo si obliekla štandardné  čierne nohavice a bielu blúzku s gombíkmi, ktoré mal prikázané nosiť každý zamestnanec Utopia Café. Na rozdiel od ostatných zamestnancov, ja som si nechala vrchné tri gombíky na blúzke rozopnuté, odhaliac tak bielu čipkovanú (push-up) podprsenku, ktorú som mala pod blúzkou. Neodsudzujte ma. Niektorí ľudia sú potláčaný v oblasti hrudníka a potrebujú menšiu podporu. Každopádne, ak ukážem trochu z môjho hrudníka, môjho perverzného šéfa nebude zaujímať, že meškám. Znova. Možno mi dokonca poďakuje, že som vôbec prišla.
Bolo odo mňa zlé, že som sa spoliehala na dievčatá, že ma dostanú z problémov? Zrejme.
A sralo ma to? Dopekla, nie. V skutočnosti som ich nehanebne vystavovala v obšírnej výstave. Som slobodná, dvadsaťštyri ročné dievča, odhodlané udržať si túto prácu. Každý, kto argumentoval, by ma mohol vyhodiť.
Viete, môj otec trpí problémami po masívnom srdcovom infarkte a ja som „zodpovedná strana“ za jeho účty, a to nehovorí o tom, že ja som tá, ktorá financuje jeho pobyt Dedinke pri parku, neďaleké zdravotnícke centrum. Strašne rada by som žila s ním (niežeby by v mojej jednoizbovej garzónke bolo dostatok miesta), ale najlepšie je, ak zostane tam. Majú tam dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť a dbajú na to, aby bral svoje tabletky, na ktoré zabúdal, keď bol ponechaný sám na seba.
Okrem toho, vyhlasuje, že nikdy nebol šťastnejší. Ženy tam sú vraj „strieborné líšky,“ ako hovorí, a dychtivé po mužskej pozornosti. Trúfam si spomenúť, že tie strieborné líšky stoja viac než vysoko platené prostitútky, pretože môj otec berie Viagru, ktorú si kupuje od svojich priateľov?
Ale urobím čokoľvek, aby bol môj otec šťastný, tak ako on nesebecky dbal o to, aby bolo celé moje detstvo šťastné. Takže som  zúfalo potrebovala udržať si moju súčasnú prácu a dostať tú, na ktorej pohovor som sa chystala po mojej smene.
Nemôžem meškať, nemôžem meškať, nemôžem meškať, v duchu som si opakovala, kým som hľadala svoje kávou poliate botasky. Vyliala som na ne viac kávy než som jej naservírovala snobom z vysokej spoločnosti. Nie je potrebné dodať, že som servírovala už mnohým snobom z vysokej spoločnosti.
„Aha! Našla som vás, vy špinaví malí bastardi.“ Kedy som ich dala do chladničky? Natiahla som si ich, strasúc sa, ako mi moje prsty stuhli od chladu. Medzitým hodiny podbíjali drahocenné minúty.
Chvatne som si nanieslačerveň na líca, maskaru a lesk. Mysleli by ste si, že potreba peňazí ma inšpiruje vstať včasne každé ráno, bez ohľadu na okolnosti, ale to by ste sa mýlili. Bola som príliš unavená, aby som dnes ráno bola čerstvá ako rybička, dokonca aj kvôli tým zeleným papierikom. Včerajšiu noc som robila barmana na rozlúčke so slobodou až do tretej nad ránom. Ja, dievča, ktoré nevie nič o alkohole. Sex on thebeach (V preklade: sex na pláži, a tiež aj názov známeho drinku – pozn. prekl.) – samozrejme, so správnym chlapom. FuzzyNavelV preklade: chlpatý pupok, a tiež aj názov známeho drinku – pozn. prekl.) – hm, dá si niekto kúpeľ? Tom Collins (Opäť názov známeho drinku – pozn. prekl.) – kto, dopekla?
Samozrejme, predstierala, som experta, tak ako som to uviedla na pohovore, miešané čokoľvek a všetko, čo mi prišlo pod ruky. Moje drinky neboli tie najchutnejšie, ale rozhodne vytvorili požadované výsledky. Ku koncu noci všetky ženy opito prisahali, že milujú moje drinky a moje „hriešne nechutné“ odvary.
Hodiny odbili šesť hodín ráno.
„Doparoma s tým.“ Pošúchala som si unavené oči, ktoré ma štípali – potom som stuhla, keď som si uvedomila, že maskara mi ešte neuschla. Prekliato úžasné. Zrejme som vyzerala ako boxer, ktorý prehral veľkú bitku. Ako som si utierala tvár mokrou handričkou, poliala som svoje suché, krehké kvety, robiac viac vecí naraz, aby som ušetrila čas. Čo by bolo potrebné urobiť, aby sa tým malým zeleným príšerkám začalo dariť?
Konečne pripravená odísť, vytiahla som svoje kľúče z akvária. Koľko nápojov som minulú noc stiahla? Nespomínam si, že by som svoje kľúče hodila do vody. Aspoňže to akvárium bolo v súčasnej dobe bez rybičky. Martin, moja betta ( druh rybičky, bojovnica pestrá – pozn. prekl.), pred pár dňami otrčila kopytá. Prirodzeným spôsobom, ubezpečujem vás.
„Dúfam, že hniješ v kanalizácií,“ povedala som hľadiac dole. V žiadnom prípade sa nedostal do neba. Ten malý sopliak ma nenávidel, vystrkoval svoje žiabre a narážal do skla zakaždým, keď som vošla do izby. Bol to darček od môjho posledného priateľa, alias Princ Temnoty. Bolo odo mňa škaredé želať si, aby môj bývalý zomrel spolu s rybou?
Teraz nebol čas uvažovať nad etikou toho sna. Musela som ísť. Oblečenie? Mám. Topánky? Mám. Kľúče? Mám. Životopis? Mám. Vopchala som si ho do svojich pracovných nohavíc minulú noc počas prípravy na dnešný pohovor. Uf. Ďalšia podradná práca. Keby som len tak mohla odplaziť sa späť do postele, vliezť pod prikrývky a pokračovať v mojom röntegovom sne o VinoviDieselovi a čokoládovom sirupe s ľahko vytláčateľnej tuby. Dvojitá mňamka! Niečo na tej oholenej lebke ma proste bralo divoko.  Prestaň snívať s otvorenými očami, ženská. Vliekla som sa ku vchodovým dverám, keď zazvonil telefón. S povzdychom som sa rozbehla do mojej spálne. Zrejme to bol šéf, Ron, ale chcela som to skontrolovať, len pre istotu. Letmý pohľad na číslo volajúceho odhalil, že to bol vlastne môj otec. Hoci som už meškala, ani som nemyslela na to, že by som nechala, aby hovor prijal záznamník. Zdrapla som slúchadlo a pridržala si ho pri uchu. „Ahoj, ocko.“
„Ahoj, bábika. Čo porábaš?“
„Chystám sa do práce. Všetko v poriadku?
„V pohode, všetko je v pohode.“ Jeho hlboký, dunivý hlas ma vždy upokojil. „Pracuješ príliš ťažko.“
„Ach, ale veď vieš, že preto žijem,“ povedala som, a môj hlas odrážal čistú pravdu. Nikdy, vôbec nikdy nedovolím, aby tento nesebecký muž zistil, že neznášam svoju prácu (alebo práce). Išiel by a našiel by si svoju vlastnú, ten starý macko. Čokoľvek, aby sa o mňa postaral. Niet divu, že ho tak čertovsky milujem. „nie som šťastná, dokiaľ nepracujem.“
„Presne ako tvoja matka, nech Boh žehná jej duši. Ja sám som nikdy nepochopil také zmýšľanie,“ povedal. Predstavila som si ho, ako neveriacky krúti hlavou. „Nebudem ťa zdržovať. Len som si prezeral starý fotoalbum s tvojimi fotkami, keď si bola dieťa. Viem, že si ma nedávno bola pozrieť, ale aj tak som chcel počuť tvoj hlas.“
Vidíte? Je to cukrík. „Teraz sa pokúšaš ma rozplakať. Ale som rada, že si zavolal. Chýbal si mi, aj tvoj hlas.“
Zasmial sa. „No nie sme my dvaja totálne padavky-“
„David!“ začula som zvolať ženu.
„Och, dopekla,“ odpovedal mi. K žene zahundral: „Teraz nie, Mary. Práve volám so svojím najlepším dievčaťom.“
„Pobozkal si alebo si nepobozkal Janet v záhradách minulú noc?“ dožadovala sa Mary v pozadí.
„Dvakrát dopekla,“ zašepkal môj otec. Potom: „Och, došľaka. Myslím, že vtlačila svoj vozík do mojej izby.“ Stíchol. „Myslím, že som mal odolať Janetinej pozvánke na prechádzku.“
„Myslím, že áno,“ povedala som so smiechom.
„Musím ísť. Ľúbim ťa, bábika,“ povedal.
„David!“ zvolala Mary bližšie.
„Aj ja teba, ocko.“ Zložili sme, a ja som sa na jednu minútu zadívala na telefón, na perách mi hral úsmev. Pokrútiac hlavou som vybehla z môjho drobného byt s jediným túžobným spätným pohľadom. „Poďme konečne dokončiť tento deň.“ zamrmlala som.
Vonku, šeré jarné ráno bolo nádherne prevoňané vôňou magnólie, ale vzduch bol ťaživo horúci s lepkavou vlhkosťou. Och, došľaka. Zabudla som si priniesť malý uterák na zotieranie potu. Za pár minút budem mať k telu prilepené oblečenie. No čo už. Teraz som s tým nemohla urobiť nič.
Nechcela som prísť do práce hladná (pretože hladná sa rovnalo protivná a protivná sa rovnalo prepustená), zastavila som sa cestou na autobus a kúpila si šišku s karamelovou polevou – a zmeškala autobus. MARTA, premiéra Atlantskej zmeškaj-a-si-v-prdeli dopravný systém, ma spomalil o ďalších dvadsať minút. V čase, keď som vbehla do Utópie, rady boli dlhé a kľukaté. Zákazníci boli naštvaní kvôli čakaniu a celkom to dávali najavo hlasom. Zívla som. Akože, prosím vás. Vyplačte si oči, boháči bohatí. Ježiš. Hocikto, kto si mohol každý deň dovoliť šálku kávy za šesť dolárov sa nemusel sťažovať na nič.
Ron, môj šéf, ma zbadal a venoval mi pohľad typu teraz si mŕtva. Vystrela som plecia, čím som napla látku moje blúzky a ponúkla mu zmrzlinový-pohár-s-čokoládou úsmev, s jemnou šľahačkou a čerešňami. Hmm, šľahačka. To veľmi pekne zapadlo do fantázie s VinomDieselom. Ronov pohľad sa spojil s dievčatami. Zbledol, odvrátil sa a pokýval prstom mojím smerom. Bez toho, aby sa pozrel, či som si to všimla, otočil sa na pätách, tichý príkaz, aby som ho nasledovala. Skvelé. Skutočne skvelé. Toto neveštilo nič dobré.
Zhlboka vdychujúc vôňu škorice a vanilky, prešla som popri niekoľkých mužoch a ženách, ktorí používali stoly ako ich mini pracoviská, obklopujúc ich počítače, faxy a skartovačky. Vstúpila som do Ronovej malej, preplnenej kancelárie.
„Chceli ste ma vidieť, pán Pretty?“
„Volám sa Peaty (podobná výslovnosť – pozn. preklad.), a zatvor dvere,“ odpovedal, jeho hlas bez emócií. Zapadol do svojho kresla, zaplnený pracovný stôl bránil vo výhľade na jeho obrovský bachor. Jeho čierny pohľad zostal sklonený, nedotýkajúc sa žiadnej mojej časti.
Doriti. Ako som zatvárala, ako mi bolo prikázané, začali sa mi potiť dlane. Vôňa prachu a vnucujúcej sa vody po holení do mňa udrela, zotrúc akýkoľvek náznak pretrvávajúcej vône pečených dobrôt. Bez toho, aby som čakala, kým mi prikáže, som si sadla na druhé kreslo v miestnosti. Tvrdé, nepohodlné kreslo, ktoré som rada nazývala Neslušným Kreslom. Na oboch mojich stranách boli blízko natlačené kartotéky, kvôli čomu som sa cítila ako prišpendlená. Sledovala som Rona. Mal tenké pery a v tejto chvíli boli tie pery pevne stlačené k sebe, sotva viditeľné pásy ružovej v kontúrach jeho okrúhlej tváre. Jeho pieskové vlasy mu odstávali, akoby si cez ne prešiel prstami príliš mnohokrát. Vrásky napätia mu rámovali oči a jeho čelo bolo pokrčené. Tieto posledné týždne bol na mňa Ron veľakrát naštvaný, ale nikdy nevyžarovalo z neho takéto nespokojné podráždenie. Takéto tvrdé odhodlanie. Ale ten pohľad som poznávala. Za celý minulý rok som ho dostala od toľkých iných šéfov, tesne predtým, než ma vyhodili.
Potlačila som povzdych. Nebola som vždy zlým zamestnancom. Takmer päť rokov som pracovala cez deň ako čašníčka a v noci ako chyžná. Zarobila som si dostatok peňazí na zaplatenie životných nákladov a podporu môjho otca, ako aj vytvoriť si pekné úspory – úspory, ktoré som vyčerpala počas môjho (núteného) voľna, v preklade dva mesiace, kým som pristala na túto prácu s kaviarni. Prečo som už nedokázala zadržať svoju netrpezlivosť? Prečo som nedokázala už nespokojnosť, keď som to dokázala toľko rokov, a prestať sabotovať môj jediný zdroj príjmu? Hoci som si to nechcela priznať, poznala som odpoveď. Jedného dňa som sa zobudila a uvedomila som si, že život mi uniká cez prsty, pohybuje sa vysokou rýchlosťou, kým ja povaľujem vzadu. Naplnila ma neuspokojenie – a odvtedy len rástlo ďalej.
„Je mi ľúto  všetko, čokoľvek, som urobila,“ povedala som, keď otvoril svoje ústa, aby prehovoril.
„Meškáš,“ zavrčal. „Znova.“
Fakt, že som neodsekla „vďaka za vyhlásenie toho, čo je očividné,“ mi malo priniesť body, že sa správam ako dobré dievčatko. „Viem, a je mi to skutočne ľúto.“ Keď jeho výraz neobmäkčil, keď sa stále nepozrel mojím smerom, moje srdce sa prudko rozbúšilo proti rebrám. „Pracovala som v inej práci do neskorého rána a mala som problémy vstať.“
Hľadel na nástenné hodiny za mojou hlavou a napravil si svoju kravatu zašpinenú od čokolády. „Hoci sa mi páči obraz ako leňošíš v posteli-“
Chorý bastard. Sprostý. Proste... sprostý. Možno začnem zvracať. A áno, počula som tú iróniu. Spôsobila si si to sama, Jamison. Čo iné si čakala, keď si vystavovala takto dievčatá?Náhle dúfajúc, že ich skryjem pred výhľadom, zhrbila som plecia.
Počkať, Ronove ústa sa stále pohybovali. On neprestal rozprávať. „-to nie je dosť na ospravedlnenie. Tým chcem povedať, že môžem urobiť výnimku raz, dvakrát, ale tento rozhovor sme mali už niekoľkokrát. A ty tu pracuješ iba niekoľko týždňov.“
„Zajtra tu budem presne na čas, máte moje slovo. Dokonca nepôjdem ani spať, ak to bude treba.“ Znela som Ronovi tak zúfalo, ako sama seba? Nenávidela som, že som mu dovolila vidieť moje zúfalstvo. Nenávidela, nenávidela, nenávidela. Čím viac vedel, ako veľmi som zúfalá, tým viac mohol ťahať za moje motúzy a ťahať za ne, aby som tancovala ako opica na predstavení. Perom poklepal po povrchu stola.
„To si povedala aj naposledy. Toto je malá, nezávislá prevádza, Belle, a my sa spoliehame na našich zamestnancov, že poskytujú kvalitné služby, aby nás udržali v podnikaní.“
„Ale ja poskytujem kvalitné služby,“ prehltla som, dodávajúc: „Keď som tu.“
Zamračiac sa, odhodil pero a znova si vošiel rukou do vlasov, a tým ešte viac z jeho pieskových vlasov trčalo smerom k stropu. „Ty si myslíš, že ti to ide so zákazníkmi? Vážne?“
„Áno, vážne.“ Vedela som, o čo tu teraz išlo. Balansoval na kraji prepustenia ma, a iba jednoducho hľadal odvahu vyloviť tie slová. A so strachom som si uvedomila, že tentoraz  možno nebudem schopná odhovoriť ho od toho. V tomto bode našich predchádzajúcich rozhovorov ma zvyčajne posielal mojou cestou s prísnym (ale perverzným) upozornením. Žeby mu jeho podráždenie dalo nadzvukové odhodlanie, že žiadne množstvo sladkého presviedčania už nemohlo cez to preniknúť?
Moje oči sa prižmúrili, ruky sa mi stiahli do pästí. Nedovolím mu, aby sa ma tak ľahko zbavil. Nejako, nájdem nejaký spôsob, aby som prenikla cez tú stenu nezákonného rozhodnutia. Nemohla som stratiť túto prácu. V poslednej dobe bolo len veľmi málo podnikov, ktoré boli ochotné riskovať so mnou, takže som si mohla len predstavovať, ako dlho bude trvať, než vyletím z ďalšieho.
„Blbé roboty,“ zamrmlala som.
„Čo to bolo?“ opýtal sa Ron, jeho pohľad sa zaostril.
Povedala som to nahlas? „Och, hm, nič.“ Narovnala som sa v kresle. „Hovoril si niečo?“
Vydýchol. „Nemáš zručnosti na prácu s ľuďmi, Belle. Namiesto toho, aby si upokojila našuchorené perie, ty ho rovno podpáliš.“
„Hovorím vám, som dobrý zamestnanec,“ povedala som cez zaťaté zuby. A to nebola lož. Jasné, zvyčajne som chodila neskoro, vždy som hrešila, niekedy som bola odporná a –a toto nie je priznanie výčitiek – a vraj som si požičala zo skladu. Ale pracovala som cez víkendy, prázdniny a nadčas, vždy keď to bolo možné. To sa počítalo, nie?
„Nemôžem uveriť, že ma nútiš urobiť to.“ Ron roztvoril spis a bruškom prsta prešiel po prvej stránke. „Sťažnosť – čašníčka je drzá a otravná. Sťažnosť – čašníčka priniesla čaj namiesto kávy. Sťažnosť – čašníčka je drzá. Sťažnosť – čašníčka je drzá. Sťažnosť – čašníčka je drzá. Mám pokračovať?“
„Nedovolím, aby na mňa zákazníci kričali a vrieskali po mne.“ Rozhorčenie mi dodalo odvahu, dokonca som sa posadila rovnejšie, plecia vystreté. To ľudia nemali nič lepšie na práci len sa sťažovať na podradnú čašníčku? „To nerobí drzou, to ma robí ľudskou.“
„Jenni nekričí na zákazníkov, ani keď oni kričia na ňu.“
„Jenni je obyčajná vtierka.“
Ďalší povzdych. „Belle-“ konečne jeho pohľad pristál na mne a čisto zo zvyku skĺzol rovno na dievčatá. Prehltol, jeho ohryzok poskočil ako záchranný čln v prílivovej vlne. „Čo som to hovoril?“
Takmer som sa uškrnula, každý sval v mojom tele sa uvoľnil. Prienik dokončený. A oveľa ľahšie než som to čakala. To, že sa na mňa pozeral, bolo niečo úplné ako si vypočuť jeho hlasnú poznámku so sexuálnou narážkou o mne ako leňoším v posteli. Toto by som mohla zvládnuť. „Verím, že ste mi chceli povedať, aby som sa dala do práce a už nikdy znova nemeškala. Mala som v pláne odpovedať vám, že vy ste ten najlepší šéf na svete a že budete  na mňa hrdý.“
„Áno, chcel som ti povedať, aby si-“ s vypúlenými očami zakrútil hlavou. „To nie je to, čo som chcel povedať,“ povedal, prísnosť sa vkradla do jeho hlasu. Ale zatvoril oči a stisol si koreň nosa. Zamrmlal niečo popod nos, čo podozrivo znelo ako zostrelený peknými kozami. „Mal by som ťa vyhodiť, vieš. Dopekla, to preto som ťa sem zavolal.“
„Ja viem,“ priznala som jemne. Nechcela som byť pre neho takým sklamaním. Vážne. Ja som len, no, vždy som snívala o tom, že budem -  počkať. Stiahla som k sebe obočie. Už ako malé dievča som nebola schopná sa rozhodnúť, čím chcem byť, keď vyrastiem. A ešte stále som to nevedela. Ale byť robotníkom uviaznutým v kruhu dlhu a nekonečného nevoľníctva to určite nebolo, a stále nie je, časťou mojich životných ambícií.
Nechápte ma zle. Pre môjho otca by som upísala aj svoju dušu diablovi. Trvalým atramentom. Bez klauzuly o zadných dvierkach. Otec sa nadrel a otrokárčil mnoho rokov v stavebníctve, dokonca aj keď mu jeho srdce spôsobovalo viac bolesti než by to iný človek mal vytrpieť. Pracoval tak tvrdo, pretože ma miloval, pretože chcel, aby som mala pekné šaty a chodila na zábavné výlety s mojimi priateľmi. Ale hlavne preto, že chcel napraviť to, že zabil moju matku pri autonehode, keď som bola ešte batoľa. Po tom, čo som zmaturovala na strednej, podarilo sa mi presvedčiť ho, aby odišiel z práce a odvtedy som sa o neho s radosťou starala. Neľutovala som to, vážne nie, ale môj život padol do takého stereotypu, že niekedy som si želala, aby sa mi prihodilo niečo nezvyčajné. Niečo úžasné, možno trochu divoké. Čo, to som nevedela. Zamračila som sa. už žiadne ďalšie želania o veciach, ktoré som nemohla mať. Od tejto chvíle budem lepším zamestnancom. Budem pracovať tvrdšie, budem menej útočná. Srať na nespokojonosť! Ron mi venuje ďalšiu šancu a ja ho nesklamem.
„Prisahám, Belle, ty udržuješ môj vred v bojovej forme,“ povedal temne. Načiahol sa do šuplíka vo svojom stole, a vytiahol škatuľku s tabletkami proti páleniu záhy a niekoľko z nich si hodil do úst. „Prečo nemôžem byť viac ako Donald a proste to povedať? Si prepustená. Bum. Si prepustená. Tak ľahké v teórií.“ Znova si povzdychol, tentoraz skľúčenie, a jeho plecia mu sklesli. „Toto je tvoja posledná šanca. Ak to poserieš-“
„Neposeriem. Prisahámbohu.“ Nespomenula som, že potrebujem dnes odísť trochu skôr. Do neďalekého hotela AmbassadorSuites, na ten pohovor. Tú drobnosť spomeniem až neskôr. Možno zdvojnásobím moju rýchlosť výroby kávy alebo niečo také, aby som získala skorší odchod. „Budem tak dobrá, že ma vyhlásiš za zamestnanca týždňa. Možno dokonca za zamestnanca mesiaca.“
„No jasné.“ Hodil si do úst ďalšie tabletky a pozrela sa na dievčatá. „Nemôžem uveriť, že to robím. Choď. Otvor pokladňu skôr, než si to rozmyslím.“ Uškrnúc sa som mu poslala vzdušný bozk, vyskočila zo svojho kresla a bežala k dverám. Vďakabohu, že existujú perverzáci.
****
Nasledujúcich niekoľko hodín som strávila ako dobrý malý robot, usmievajúc sa slnko-a-ruže úsmevom a volajúc zákazníkov k mojej pokladni ako súťažiaca na Miss Amerika. To všetko pod jastrabími očami Rona. Raz, som prišla blízko k stavu streliť facku jednej žene, ktorá mala tú drzosť opýtať sa, či sa hýbem tak pomaly u každého alebo ona je len výnimka.
No rozhodne si výnimočná osina v zadku pre mňa, chcela som odpovedať. Ale neurobila som to. Zdržala som sa násilia (viď môj komentár o facke vyššie), utešujúc sa myšlienkou, že taká čarodejnica určite bude mať hlboké, veľmi hlboké vrásky a stratí všetky svoje zuby a vlasy skôr než otrčí kopytá.
Moja kamoškaSherridan – jediná priateľka, ktorú som mala, keďže jej nevadilo, že nemám žiadny voľný čas – by bola hrdá na mňa, že som zostala ticho a nevrhla sa dopredu, katapult odplaty. Keď sme boli na základnej škole, povedala mi, že diabol na mojom pravom ramene musel brutálne zaškrtiť anjela na mojom ľavom ramene, zničiac tak akýkoľvek náznak morálneho vplyvu. Odmietala som na to odpovedať.
Keď už hovoríme o Sherridan, o pár minút neskôr vkráčala do kaviarne, zbadala ma a zakývala mi. Hovorila do svojho telefónu. Bola vysoká a božská s blond kučerami, a so svojimi večnými krivkami, krivky, ktoré boli teraz uzavreté v nohavicovom kostýme smaragdovej farby. Napochodovala ku mne, obišla rad a postavila ku mojej pokladni, a pripla si svoj telefón k pásu. „Ahoj,“ povedala s veselým úsmevom.
„Ahoj aj tebe,“ odpovedala som, ale držala svoj pohľad na zákazníčke a predstierala, že počúvam jej objednávku. Milujem, keď ma Sherridan navštívi tu. Technicky mali zamestnanci zakázané vodiť si sem návštevy, ale v poslednej dobe bolo toto jediný čas, ktorý sme trávili spolu. „Vyzeráš dobre.“
„Vďaka.“ Rozprávala do reči mračiacej sa zákazníčky. „Neskôr idem ukázať dom a chcem zapôsobiť na kupujúceho – ktorý je vlastne sčasti dôvodom, prečo som tu.“ Vzrušene zatlieskala rukami. „Dohodla som nám rande.“
„Rande?“ Prešli mesiace, odkedy som vôbec pomyslela na to, takže to slovo bolo na mojom jazyku cudzie. „Chcete svoju malú kávu posypať škoricou?“ opýtala som sa svojej zákazníčky.
„S dvojičkami,“ povedala Sherridan hrdo. „Bohatými dvojičkami.“
„Áno,“ odpovedala zákazníčka cez zovreté pery.
Sherridan neprestala hovoriť. „Myslím, že sa páčim tomu staršiemu.“ V jej hlase bolo mierne šklbnutie neistoty.
„Som si istá, že áno,“ odpovedala som. „Si krásna a múdra.“ Sherridan rada predstierala, že bola sebavedomá, ale hlboko v duši potrebovala uistenie, keď došlo na chlapov. Mala tendenciu podľahnúť im rýchlo, stala sa z nej strašne roztúžená a neistá, a to ich odradilo. „Ale v ten večer pracujem.“
Sherridanin úškrn trochu ochabol, ale podozrievavo prižmúrila svoje strieborné oči. „Nepovedala som ti-„ zazvonil jej telefón, „kedy.“
„Ten nápoj ešte dnes,“ povedala moja zákazníčka, poklepávajúc nechtami o pult.
„Nezáleží na dni.“ Otočila som sa, uchopila krabicu s mliekom a naliala presne určenú dávku do pripravenej nádobky. „Ja stále pracujem.“
„Leslie,“ prehovorila Sherridan na svoju asistentku, „teraz nie je správny čas. Mám stretnutie.“ Zrušila hovor. „Belle, nemôžeš si vziať voľno? Len raz? Prosím?“
Vlna túženie do mňa vrazila, ale niekoľko sekúnd som nič nehovorila, kým sa mlieko penilo, hlasno šumiac. Keď to stíchlo, odpovedala som: „Želám si, aby som mohla, ale neskôr idem na pohovor kvôli druhej práci a ak ju dostanem, budem pracovať nočné.“
„Už žiadnu ďalšiu,“ povedala so zastonaním.
„Hej, slúžka, dievča. Mohla by si si pohnúť s mojím nápojom? Strašne sa ponáhľam, a tebe to trvá večne.“
Môj pohľad vyhľadal a stretol sa s pohľadom oproti, môj orieškový proti hnedému. Moja netrpezlivosť proti mrzutosti. Bola to vysoká žena, opálená a tónová, takmer svalnatá, s koženou pokožkou a vlasmi tak tmavými ako tie moje. Ale kým moje vlasy boli dlhé a rovné (a ja som si rada myslela, že aj hodvábne), jej boli krátke a kučeravé, ako keby si nechala natáčky s trvalou dlhšie než tisíc rokov.
„Moje meno nie je slúžka ani dievča,“ zamrmlala som popod nos. K nej hlasnejšie povedala: „Budem hotová za sekundu, pane. Ups. Moja chyba. Chcela som povedať madam.“
Vycerila zuby.
„Belle?“ zvolal Ron varovne. Zaškrípala som zubami, takmer ich rozdrviac na prášok a pripravujem tú blbú malú kávu. Po celý čas som si spievala v mysli, budem sa slušne správať. Budem sa slušne správať. Budem sa čertovsky slušne správať. Svetlou stránkou bolo, že Ron prižmúril očko nad návštevou Sherridan.
„Mala by som ísť, kým Super Kučera dostane záchvat,“ povedala Sherridan, ignorujúc mračenie sa mojej zákazníčky. Naklonila a pobozkala ma na líce. „Zavolaj mi, ak zmeníš názor na tie dvojičky. Majú tie najchutnejšie, najpevnejšie zadky, aké som kedy videla a ak sa a jedného vydáš – tú dvojičku, nie jeho zadok – všetky tvoje problémy s financiami skončia.“ S tým odišla.
Podala som Super Kučere jej kávu, ale nedostala som poďakovanie. „Dám si nízkotučnú venti s vanilkou (venti je talianskeho pôvodu, znamená dvadsať a je to typický kávový nápoj zo známych kaviarní značky Starbucks – pozn. prekl.),“ povedal môj nasledujúci zákazník.
„Bez cukru?“
Jeho tvár sa skrčila znechutením. „Povedal som nízkotučnú, nie bez chuti.“ A takto nemilosrdne prešla ďalšia hodina. Mala som odhodiť svoju zásteru a odísť so Sherridan. „Toto nie je to, čo som si objednal,“ začula som. „Tvoje prsty sa dotkli okraju, takže musíte začať odznova urobiť mi nový, nekontaminovaný nápoj,“ začula som. „Toto nazývate espressom? Aj voda je silnejšia,“ začula som.
Sťažovala som sa? Namiešala som niekomu vír (v preklade: napľula do ich nápoja)? Nie a nie! Ale tá potláčaná zdržanlivosť ma niečo stála. Žalúdok sa mi stiahol do bolestivého uzla. Mala som pocit, že pokožka na mojich kostiach bola príliš napnutá. Pod mojím ľavým okom sa spustil tik. Chrbát mi pulzoval, a moje nohy ma boleli – a nie od príliš dlhého státia. Na to som bola zvyknutá. Tá bolesť bola preto, že som si nedovolila doručiť zopár tak veľmi potrebných nakopancov.
Ak po tomto nedostanem status zamestnanec týždňa... počkať. Rozhodla som sa dať si prestávku. Keď som obslúžila svojho posledného zákazníka, pozrela som sa na Rona, ktorý ma prestal sledovať na dosť dlhú dobu, aby obrátil svoju pozornosť na ženu, ktorá vyzerala ako by práve vyšla z obscénneho obrázku. Prešla popri ňom, jej spandexová podprsenka a kraťasy odhaľovali viac z jej pŕs a zadku než dvojstrana v Penthouse ( erotický mesačník – pozn. prekl.) – niežeby som niekedy nakukla do takých magazínov (zakašľanie). Ron si napravil svoj opasok. Luskla som prstami, aby som získala jeho pozornosť ale ženský zadok v tangáčoch ho držal vo vytržení. Zvonec nad dverami zazvonil, oznamujúc príchod ďalšej skupinky zákazníkov. Ich oči boli besné a ja som podľa toho vedela povedať, že zúfalo potrebovali svoje ranné povzbudenie. Ak nebudem konať rýchlo, budem tu trčať minimálne – minimálne! – ďalších dvadsať minút, a ja som v sebe už nemala žiadnu sladkosť ani o sekundu viac. S rýchlosťou, akú by mi závidel aj Superman, som začala zatvárať svoju kasu.
„Čo to robíš?“ Jenni, zamestnanec roka – alebo ako som ju rada volala ja, Štetka Tisícročia – sa začala dožadovať. Stála pri jedinej ďalšej otvorenej pokladni, zaoblená na všetkých správnych miestach, blondína, ktorá priťahovala mužskú pozornosť len čisto dýchaním. Prejavila svoju nenávisť na moju osobu už prvý deň v práci, potkýnajúc ma zakaždým, keď som popri nej prešla, podávajúc mi klasickú kávu, keď som chcel bezkofeínovú.
Prečo ma nenávidela, to som nevedela. A vážne som sa nezaujímala.
„Si múdra.“ Prostredníkom som si poškrabala čelo, nenápadne jej ho tak ukazujúc. „Mysli.“ S jej rozhnevaným zalapaním po dychu zvoniacim v mojich ušiach, som prikráčala k Ronovi a poklepala ho po ramene.
Vyskočil a ruku so položil na srdce, ako sa prudko otočil na mňa. „Svätý Ježiš! Krista!“
„Nie, som Belle,“ odpovedala som sucho.
„Čo chceš?“ zahundral.
„Rada by som si vybrala svoju prvú pätnásťminútovú prestávku. Ak vám to nevadí, pán Pretty,“ dodala som sladko.
„Som Peaty.“ Pozrel sa na svoje hodinky. „V poriadku. Ako chceš.“ Jeho pohľad  znova skĺzol na chodiacu dvojstránku, ktorá sa práve zohýnala, aby zodvihla vreckovku, ktorá jej „náhodou“ spadla,  kraťasy sa posunuli vyššie po jej zadku.
Pokrútiac hlavou, som pozbierala veci, potrebné na výrobu... hmm. Čo som to chcela? Mochalatté, rozhodla som sa v nasledujúcom okamihu. Jo. To znelo dobre. Presne to si dám. Ak si niekto zaslúžil čokoládu, som to ja.
„Ty si taká kurva,“ zamrlalaJenni, náhle po mojom boku miešajúc chaitea.
„Tvoja žiarlivosť sa ukazuje,“ odpovedala som jej spevavým hlasom. Nasypala som dve dávky espressa do mojej šálky a potom celé mlieko. Neurobila som si penu. „Ak by si prestala odhrýzať z muffinov, zákuskov a koláčov, možno by si si uvedomila, že niekto si zaslúžil prestávku.“
Jenni zalapala po dychu. „Ja budem musieť, vieš, mám nízku cukru v krvi. Musím jesť.“
„Jasné. Úplne ti verím a vôbec si nemyslím, že fantazíruješ, ani v najmenšom.“
„Práve si prosila o kus zo mňa, vieš to?“ zavrčala.
„Neviem, čo ťa prinútilo myslieť si, že som sa znížila na tvoju úroveň, ale ubezpečujem ťa. Neprosila. Nechcem z teba žiadny kus. Mimochodom, medzi zubami máš zaseknutý kúsok zo šišky.“ Latté sa dokončilo, a ja som skočila k voľnému stolu. Ako som si usrkávala z horúcej, lahodne sladkej tekutiny (dokonale pripravené, ďakujem!) hľadela som von cez obrovské hlavné sklené okno na obchode a usmievala sa. Ach, moja malá medzihra s Jenni oživila moju náladu, a zahnala napätie, ktoré vzniklo pri nútenom šarme. Na opačnej strane ulice stál pekná, očividne dobre udržiavanábudova boháčov, s oceľovými, tmavými oknami. Kríky okolo boli odborne upravené a postarané. Kvety krásne kvitli na jarnom slnku, ružová, červená a zlatá dúha z lístkov. Ale neboli tam žiadne značky, ani reklamy. Príležitostne som zazrela jedno alebo dve aut na parkovisku, ako aj teraz, takže som vedela, že tam ľudia pracujú. Ale nikdy som nevedela určiť o akú prácu ide, nikdy som nevidela žiadneho zamestnanca vstúpiť ani odísť.  To miesto ma rozčuľovalo. Vždy. Uvažovala som, že sa tam vlámem neskoro v noci a nazriem do vnútra, ale zvyčajne som zaspala, kým vôbec som pozbierala silu opustiť svoj byt. Možno to bolo-
Žmurkla som. Čo to, dopekla? Vysoký, vychudnutý muž v laboratórnom plášti sa odrazu vyvalil z hlavných dverí na budove so vysokej rýchlosti, s vypúlenými a divokými očami, jeho biely chumáč vlasov vial vo vánku. V jednej minúte tam nebol, v nasledujúcej áno. Môj chrbát sa vystrel ako pravítko, a pri tom svižnom pohybe mi moje drahocenné latté vyšplechlo cez okraj pohára. Znova som zažmurkala, ako keby som tým dokázala naštartovať svoj mozog, aby som prišla na to, prečo bežal.
Muž vyrazil cez ulicu, nevšímavý k autám, ktoré trúbili a vyhýbali sa mu, aby ho nezrazili. Dva vozy do seba nabúrali. Aj z miesta, kde som sedela, som počula pišťanie pneumatík a škripot rozbíjajúceho sa kovu. Moje oči sa rozšírili, keď dvaja statný, mračiaci sa muži vybehli z budovy, očividne naháňajúc toho prenasledovaného, haváriu spôsobiaceho muža – ktorý práve teraz bežal do Utópie, akoby mu na tom záležal život. Zvonec zazvonil a ja som sa postavila na nohy, ešte viac rozlejúc svoje latté. Položila som pohár na stôl a pozrela som sa na muža. Bledá pokožka, napätá tvár, sťažka dýchajúc rýchlym pohľadom prebehol celú kaviareň. Jeho pohľad ma preskočil, potom sa prudko vrátil späť. Cez tú vzdialenosť sa naše oči stretli.
„Ste v okej?“ zvolala som, premietajúc svoj hlas cez tie nezmyselné táraniny okolo nás.
„Prosím, pomôžte mi,“ vyrazil zo seba. Rozbehol sa ku mne, odstrkujúc ľudí z cesty a bľabotajúc. „Oni to nemali zistiť. Nemali ma naháňať.“
Niektorí zhíkli, niektorí zavrčali. „Dávaj pozor.“
Keď ku mne ten muž prišiel, zovrel mi paže. Po čele mu stekal pot, jeho rozšírené oči boli plné strachu. „Musíte mi pomôcť,“ povedal medzi dvoma plytkými nádychmi. „ Oni ma zabijú.“
Zabijú? Ústa mi vyschli, krv sa mi premenila na ľad, ale po chrbtici mi prešlo horúce svrbenie. „ostaňte tu,“ povedala som. „Nie, skryte sa. nie, zostaňte. Och, dopekla. Robte, čo chcete, kým ja zavolám políciu.“ Jeho zovretie zosilnelo, ale podarilo sa mi vyšklbnúť sa z neho a zakričala som na ľudí okolo mňa. „Má tu niekto mobil?“ Ten svoj vlastný som zrušila, ako extravaganciu, ktorú som si už nemohla dovoliť. „Hocikto?“ kráčala som okolo stolov, ale všetci sa schválne vyhýbali môjmu pohľadu. „Neminiem vaše minúty, prisahám. Toto je naliehavá situácia.“
„Chcem hovoriť s majiteľom,“ povedal niekto, a som si istá, že sa chcel sťažovať za to, čo sa tu práve stalo a dožadovať sa obsluhy zadarmo. Vbehla som do Ronovej kancelárie a zdrapla telefón. Dispečer na polícií odpovedal na druhé zvonenie, a ja som mu vysvetlila, čo sa stalo. „Muž bol prenasledovaný do tejto kaviarne,“ bleskovo som povedala. „Hovoril, že sa ho niekto pokúša zabiť.“ Kým som rozprávala, v pozadí vykríkla žena. Muž zastonal.
„Pomoc je na ceste,“ sľúbil dispečer.
S búšiacim srdcom som odignorovala prosbu, aby som zostala na linke, a odhodila som slúchadlo. Vpadla som späť do hlavnej sály a prudko zastala. Bola som preč iba chvíľku, ale kaviareň vyzerala, akoby sa ňu prehnala prírodná katastrofa. Stoly boli prevrhnuté. Stoličky boli všade porozhadzované. Na podlahe bola rozliata káva, čierna rieka, s papierovými pohármi a vreckovkami pristávajúcimi do nich ako mŕtve telá. Trasúci sa a vystrašení, zákazníci kaviarne a zamestnanci sa krčili v jednom rohu. Len Ron vyzeral byť zdanlivo pokojný. Jeho ruky boli obtočené okolo Jenni, držal ju za prsia. Muž v plášti sa vyparil. Ukrýval sa? Tí dvaja chlapíci, ktorých som videla, že ho naháňajú, práve teraz všetkých upokojovali. Tretí muž, ktoré som nevidela vyjsť z tej budovy, stál pri vchode, zabraňujúc každému, aby prišiel alebo odišiel. Bol mladý, zrejme mal niečo cez tridsať, vysoký a svalnatý, s blond vlasmi a tvárou, ktorú by mu závidel hocijaký model. Dokonalá, vytesaná a hodná slintania. Sledoval udalosti, akoby ich do detailov rozoberal.
„Všetci si sadnite,“ povedal napokon, jeho hlas pevný, k veci. „Urobte si pohodlie. Budeme tu chvíľku.“
„Čo sa to deje?“ dožadovala som sa, keďže nikto neprehovoril. „Kto ste?“ Možno som na seba nemala pritiahnuť pozornosť, ale, dopekla, v žiadnom prípade nebudem slepo poslúchať, možno vkráčajúc rovno do svojej smrti.
„CIA.“ Zamračil sa a vrhol mojím smerom nejakým odznakom.
CIA? Moja sánka predviedla tanec: otvorila sa, zatvorila, otvorila a znova zatvorila. Samozrejme, že som videla agentov v telke, ale nikdy naživo. Napriek tomu, všetko vo mne kričalo, aby som mu neverila. Akože, hlas Laboratórneho Plášťa sa mi stále preháňal v mysli. Oni ma zabijú. Oni ma zabijú!
Ale... čo ak Laboratórny Plášť bol diablom, ktorý musel byť zabitý? Alebo čo ak Krásavec klamal a Laboratórny Plášť bol v skutočnosti dobrým mužom? Čo ak som sa už tak zblbla, že budem mať aneuryzmu s týmito vnútornými otázkami?
Mysli, Jamison, mysli. Sadni si. Nie, bež. Sadni si. Áno, to presne urobím. Nie, nie, mala by som bežať. Ako som stále menila názory, moja pravá noha sa pohybovala dopredu a dozadu, hoci ja som zostala na jednom mieste. Krok, ústup. Krok, ústup. Doparoma s tým! Ak urobím zlé rozhodnutie, je veľká pravdepodobnosť, že zajtrajšie titulky budú znieť: Miestny idiot nájdený mŕtvy. „Priateľka obete lamentovala: Ak by si vzala voľno, ako som ju žiadala, stále by žila.“
Prižmúrila som oči. „Čo sa stalo s tým chlapíkom? S tým v laboratórnom plášti?“
Krásavec si založil ruky na hrudi sa prepichol ma temným, takmer hypnotickým pohľadom. „To sa vás netýka. Teraz,“ povedal, rozprávajúc k celej miestnosti, „Mám otázky, a vy mi ich zodpoviete.“
Tie oči... boli intenzívne, prikazujúce, trochu strašidelné. „Práve som volala políciu,“ prehodila som. „Ak nám ublížite, budete hodení do väzenia a stanú sa s vás a stanú sa z vás veľké tatkové kurvy.“
Vrhol pohľadom po jednom z prenasledovateľov Laboratórneho Plášťa, teraz už našich strážcov. Bola to mužská príšera, s hustou, čiernou bradou (to bol hrášok, medzi tými chlpmi?) a mal viac svalov, ako Arnold (Schwarzenegger  vo svojich najlepších rokoch. „Postaraj sa o to.“
Postará sa o čo? Príšera sa spojila cez vysielačku... s políciou? Hovoril príliš potichu, aby som rozumela, čo hovoril. Medzitým ostatní viedli všetkých ku stoličkám. Všetci okrem mňa, samozrejme. Možno som vyzerala hrozivo a oni sa nechceli zahrávať sa so mnou. Hej, bolo to možné. Ale nerozumela som, prečo boli tak pokojní a zostávali tu,  namiesto toho, aby naháňali Laboratórny Plášť. Alebo ho chytili a odviedli, kým som bola na telefóne? Prečo nás potom chcú vypočúvať, keď ho už mali?
„Ten muž je nebezpečný kriminálnik,“ povedal mi Krásavec. Musel si uvedomiť, že inak nebudem spolupracovať. „Je vo vašom záujme pomôcť nám.“
Nebezpečný kriminálnik – čarovné slová mojej kapitulácie. „V poriadku, dobre,“ odpovedala som mu znechutene, rozhodnúc sa, že mu dám výhodou pochybností. Koniec koncov, mal odznak. „Ale ak niekto namňa vytiahne zbraň, dostanem tu záchvat PMS.“
„Zapísané,“ odpovedal sucho, úplne nezaujato. Našťastie stôl, pri ktorom som sedela aj predtým, zostal postavený. Moja latté bolo stále položené na ňom, nepoškodené. Zvalila som sa dole, a zodvihla pohár k mojim perám, odpijúc si. teplé a sladké – sladšie, než predtým, ako keby tá čokoláda zhustla. Hmm. Pokračovala som v odpíjaní, čerpajúc z neho úľavu.
Krásavec nás jeden po druhom vypočul, zapisujúc si mená a odpovede do zápisníka. Aký bol len veľký detektív z neho. všetkých sa opýtal tri otázky:
Prvá: Ako sa voláte a kde bývate?
Druhá: Videla ste muža v laboratórnom plášti?
Tretie: Povedal vám alebo dal vám niečo?
Krásavec hovoril najdlhšie so mnou a mal viac než len tie tri štandardné otázky. Prečo som chcela pomôcť Laboratórnemu Plášťu – „doktorovi“, ako ho nazval Krásavec, dávajúc si pozor, aby neprezradil jeho pravé meno. mali sme v pláne neskôr sa potajomky stretnúť? Stretla som sa s doktorom niekedy predtým?
Netrápila som sa klamaním. Vlastne, nebola som si istá, či by som dokázala klamať tomuto mužovi. Zakaždým, keď na mňa otočil tie svoje intenzívne hnedé oči, mala som pocit, že som nútená podeliť sa o svoje najhlbšie, najtemnejšie tajomstvá. Nie taký, ako keď sa na dievčenskom večierku, ale zomriem, ak to nepoviem. Veľmi divné. A viete čo? A ja som nedostala odpovede na moje otázky. Ako sa volal? Prečo naháňali Laboratórny Plášť? Prečo bol ten muž tak nebezpečný? A chystal sa zjesť tú čokoládovú dobrôtku, ktorú si ukradol z chladničky? Bola som hladná.
Napokon Krásavec a jeho muži odišli, a zákazníci ich rýchlo nasledovali. Čakala som, že sa nám bude vyhrážať, že ak povieme niečo novinárom alebo polícií – alebo vlastne hocikomu – čo sa stalo, ale neurobil to. Očakávala som, že príde polícia (ako to sľúbili), ale nestalo sa tak. Tipujem, že vážne o nich bolo postarané, čo zrejme znamenalo, že Krásavec bol agentom CIA, tak ako to vyhlasoval a Laboratórny Plášť bol skutočne kriminálnik. Dúfam, že sa nedostanem do problémov, pretože som sa mu pokúsila pomôcť.
Konečne sami, sme spolu s Ronom, Jenni a zvyšnými zamestnancami Utópie upratali ten neporiadok. Čo bolo dosť zvláštne, pracovali sme v tichu, nezhovárajúc sa o udalostiach. Možno sme boli príliš vystrašení. Možno sme boli príliš zmätení. Možno oboje. Ako som upratovala, hľadala som Laboratórny Plášť a nenašla som po ňom žiadnu stopu.
Tento deň bol teda poriadne na hovno. Jedinou svetlou stránkou bolo, že Ron sa rozhodol zatvoriť kaviareň na zvyšok dňa, čím mi dal príležitosť, ktorú som potrebovala na únik na pohovor – aj keď neskoro.

Možno, ak budem mať šťastie, zrazí ma auto a budem žiadať miliónové odškodné.

16 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za 1 kapitolu. Zatím je to zajímavé. Jsem zvědavá na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  3. zatím to vypadá zajímavě, jsem zvědavá, jak to bude pokračovat, díky za překlad

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu, na tuto knihu jsem se vážně těšila :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Tak to ešte buse niečo :)

    OdpovědětVymazat
  8. Zajímavé čtení,hlavní hrdinka je číslo:-).Děkuji,1.kapitola byla pořàdně dlouhà...super překlad a korekce!

    OdpovědětVymazat
  9. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  10. Zajímavé,jsem zvědavá jak se to vyvine.Dík za vaši práci:-)

    OdpovědětVymazat
  11. Ďakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat
  12. Díky za první kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  13. DÍKY ZA PŘEKLAD ☺

    OdpovědětVymazat
  14. Díky za překlad,knížka mě moc zaujala;-)

    OdpovědětVymazat