neděle 27. října 2013

Vychutnaj si ma pomalu - Kapitola 5




Frustrácia v Le‘Ace bola ako rakovina, požierajúca ju, pohlcujúca ju kúsok po kúsku. Jej šéf ju kontaktoval každý deň a pýtal na jej pokrok s Jaxonom, každý deň bola jej odpoveď rovnaká – nikam sa nepohla. Tie slová boli ako neznáma reč na jej jazyku. Nikdy predtým ich nevypustila z úst a nenávidela, že to musí urobiť teraz. Neúspech jej nepriniesol nič len bolesť. Bolesť, ktorej sa zúfalo chcela vyhnúť. Napriek tomu netlačila na Jaxona viac. Neustále uvažovala nad svojimi možnosťami – odrezať mu jeden prst, znova mu vymazať jeho mozog, pripútať ho k posteli – od toho sa odhovorila.
Prečo?
Odpoveď jej unikala, rovnako ako jej unikal úspech. Bol mužom. Obyčajným mužom. Ničím výnimočným. Okamžite si uvedomila tú lož. Jeho odvaha bola niečo, pred čím sa mala mať na pozore, a jeho vnútorný oheň bol závideniahodný. 
Čo bude robiť?
Uzdravoval sa pekne. A napriek tomu sa zdalo, že sa premenil na úplne iného muža. Bol slušný, rezervovaný, nikdy neskákal do reči, nikdy nepovedal nadávku ani narážku, ako to urobil v Thomasovej cele. Bol mužom, o ktorom čítala v jeho zložke. A nepáčilo sa jej to, chcela späť toho starého Jaxona, hoci nevedela povedať dôvod.
Jediná nezmenená vec na ňom bola, že odmietal odpovedať na je otázky. Samozrejme, on nemusel urobiť nič, čo by nechcel urobiť. Mal slobodu vo výbere. Žiarlila na to, rovnako ako bola frustrovaná z jeho nedostatku spolupráce. Celý svoj život nemala na výber. Vlastne nie, to nebola pravda. Vždy mala na výber jednu možnosť: život alebo smrť. Zlé bolo, že si nebol istá, prečo sa tak pevne drží svojho života alebo prečo sa znova a znova podriaďuje Estapovi. Smrť by bola ľahšia. Ale ona sa ho držala, podriaďovala sa, vždy sledujúc tých okolo nej, želajúc si, aby mohla zažiť aspoň polovicu toho, čo oni. Lásku a vášeň, smiech a spoločnosť.
Len raz.
Le’Ace potlačila odfrknutie. Vyšplhala sa na hory, zapojila sa do prestreliek a bojov s nožmi. Precestovala cez mínové polia, unikla z horiacich budov a skákala z lietadiel a áut za jazdy. Dopekla, dokonca učila dospievajúce dievčatá ako robiť to isté, jednoznačné svedectvo o jej sile.
Ale nikdy nemala odvahu postaviť sa a povedať „nie, to neurobím“ alebo „zabi ma, je mi to jedno“. Už dávno nie. Nikdy nemala odvahu, aby si našla milenca, skutočného. Niekoho, po kom túžila. Niekoho, s kým nešukala len preto, že je to jej boss prikázal, kvôli záujmu alebo kvôli postaveniu dôvery. Niekoho, od koho nemusel kradnúť alebo ho potajomky zabiť, ako to dokázala urobiť len žena na chlapovi.
Príliš sa bála.
Teraz ju niekto nejako pokúšal, aby zabudla na svoju prácu, svoj strach a jednoducho si to užívala. To bolo to „len raz“, po ktorom stále túžila, ale bola v rozpakoch. Jaxonova smelosť bola novinkou, to je všetko. Však, že áno? To by vysvetľovalo, že čím viac ho pozorovala, tým viac jej telo na neho reagovalo, dokonca aj keď jej myseľ to s tým nesúhlasila. Nie, žeby proti tomu mohla niečo urobiť. Pre ňu mohla byť vášeň rovnocenná len s agóniou.
Keby bola odvolaná, a ona bude, odíde. Ak by jej bolo prikázané, aby ho zabila, zabije ho. Bez otázok. Bez váhania. Slzy? Možno. Myslela si, že by jej chýbal. A ak by sa dali dokopy, v žiadnom prípade by ju nechcel späť, ak by mala nariadené, aby s niekým spala, kým by boli od seba. Aj keby niečo také možno chcela, to nebolo niečo, v čom by klamala, predstierajúc, že je verná, len aby si ho udržala. Len ak by to nemala nariadené, pomyslela si horko.
Ako s týmto naložím?
Počas tých rokov naháňala mnoho mimozemšťanov a ľudí. Mučila ich, a chladne, brutálne ich popravila. V tých situáciách vedela, čo robiť. S Jaxonom bola mimo svojho zmýšľania. Prečo? Znova nad tým uvažovala. Prečo bol on iný? Jeho tvrdohlavosť, možno jeho sila. Ak mal nejakú slabinu, nenašla ju. Týchto posledných pár dní, sa nezdalo, že by dokonca mal nejaké chlapské potreby. Už sa jej znova nedotkol, nie odvtedy, čo ležali bok po boku v posteli a ona predstierala, že je jeho manželka. Udržoval si odstup akoby bola otravou.
Čo ak by som naozaj bola jeho ženou?
Tá predstava sa ňou prehnala a ona ju nemohla zastaviť. Nemohla zastaviť to horúce súženie túžby, ktoré nasledovala po tej myšlienke, spaľujúc ju hlboko v duši. Pozeral by sa ňu znova s toľkým ohňom a vášňou? Dokonca aj nehou? Och, tá neha ju predtým takmer zabila. Nikto sa na Mishku Le’Ace nikdy tak nepozrel. Ľudia sa na ňu pozerali opatrne, skúmajúco, ustrašene. Ale Jaxon nie. Keď na ňu obrátil tie božské strieborné oči, absolútne mäkko a láskyplne, strašne veľmi chcela, aby tie predstierané spomienky, ktoré mu vložila do hlavy, boli skutočné.
Ďalšie želanie, ty hlúpe dievča? Vieš, čo ti toto želanie prinesie: veľké nič.
S povzdychom sa oprela o stenu v obývačke a sledovala Jaxona, ktorý sa zdvihol z kolieskového kresla, ktoré pre neho zaobstarala a postavil sa, držiac sa bradiel, ktoré dnes ráno nainštalovala. Odmietal jej dovoliť, aby mu pomohla, trvajúc na svoje vlastnej fyzickej terapii. Aspoň, že mal dobrú farbu, na sánke mu zostali len stopy žltej a modrej. Väčšina z jeho opuchnutia už opadla.
Jeho tvár stále nebol príťažlivá, už nikdy nebude príťažlivá, ale práve to ju absolútne fascinovalo. Biela zúbkovaná jazva sa mu tiahla pozdĺž pravej strany tváre. Stará jazva, ktorú očividne získal dávno pred bitkou. Teraz vedľa nej bolo niekoľko nových, ružové a opuchnuté ako škrabance od mačky. Strieborné oči mal orámované krátkymi, hustými riasami. Jeho nos bol trochu príliš dlhý a veľmi prísny, krivý a jeho lícne kosti boli ostré ako črepiny zo skla. Celkovo, tvár barbara.
Až na to, že tu na ňom bolo niečo očarujúce, niečo zvláštne pokojné. Niekedy, keď sa na neho dívala, zaplavil ju pocit mieru, uvoľňujúc jej plecia, vábiac ju, aby si ho jednoducho vychutnávala. Ten relax však nikdy netrval dlho, pretože na päty mu vždy šlapala túžba.
„Chcem telefón, Le’Ace.“ Jeho hlboký hlas u vytrhol z premýšľania. Ako dlho na neho hľadela, potichu? Teplo jej rozpálilo líca. „V budove nie je žiadna pevná linka.“
„Tvoj mobil je pokazený?“
„Nie.“
„Dovoľ mi ho použiť.“ Bez emócií, bez záujmu.
„Nie. Prepáč,“ povedala, nenávidiac, že mu to musí odoprieť.
„Prečo?“ Zovrel bradlá tak pevne, že mu z hánok unikla všetka farba. Takže nie až tak bez záujmu. Pomaly, veľmi pomaly, zložil svoju váhu na bosé nohy. Grimasa mu skrútila jeho črty, ale zostal na mieste.  
„Nemal si si odrezať tú sadru,“ napomenula ho. Tak veľmi k nemu chcela ísť, pomôcť mu, ale vedela, že by ju poslal preč.
„Prečo nemôžem použiť tvoj mobil?“ dožadoval sa, ako keby vôbec neprehovorila.
„Hovor môže byť vystopovaný.“
„Budem rýchly.“
„Vieš veľmi dobre ako ja, že vystopovanie nezaberie viac než sekundu.“
Posúval sa dopredu, detskými krokmi. „Čo je také zlé na vystopovaní? Ak sme priatelia, partneri, ako ty tvrdíš, zamestnanci A.I.R. sú naši spojenci.“ No tak sa na to pozrime. Agenti v Novom Chicagu by ju nepoznali, neverili by jej a pokúsili by sa od nej vziať Jaxona.
Och, a potom tu bol ešte malý detail ohľadom porušenia priameho rozkazu. Jaxon nemal byť v kontakte so svojimi priateľmi. Takým spôsobom, sa bude cítiť izolovane, a prilipne k Le’Ace. Aspoň teda taká bola teória, dodala v duchu so zamračením sa. Mal problém s lipnutím. Každou ďalšou minútou, ktorá prešla, sa zdalo, že sa od nej čoraz viac odťahoval.
„Myslím, že sa bojíš, že moji priatelia vtrhnú do tohto domu a dobodajú ťa.“ To bola tá najzapálenejšia odpoveď, ktorú urobil za posledné dni, a ona si dodala odvahu. Nevedela, prečo ju jeho rezervovaná, stoická povaha iritovala tak veľmi, ale bolo to tak.
„Prosím ťa,“ odpovedala, len aby ho provokovala. „Tvoji priatelia by ma nemohli nájsť ani keby som im poslala mailom mapu a označila na nej našu polohu žiariacim červeným X.“ Jedna z jeho rúk mu náhle skĺzla po tyčke, rozkývajúc ho. Pažou sa udrel do dreva a zavrčal. O sekundu bola vedľa neho, neschopná sa zastaviť, chytiac ho za boky a potiahnuc ho hore. Svaly pod jej dlaňami sa napli a Jaxonove ramená stuhli. Ale podarilo sa mu získať späť svoju rovnováhu a vydýchol.
„Už ma môžeš pustiť,“ povedal a v jeho tóne boli rozpaky. Chcela tak zostať.
Prvý dotyk po niekoľkých dňoch, jej telo kričalo, chcelo viac, viac, viac. Bol bez trička, sledovala pramienok potu stekajúci po jeho lopatke k pásu jeho nohavíc. Deväť jaziev sa mu rozvetvovalo pozdĺž chrbtice. Premýšľala odkiaľ ich má. Mal široké plecia a perfektne mu rámovali jeho perfektnú hruď, o ktorej vedela, že ju má. Vedela, že mal svaly ako povrazy a že každý z nich bol pôžitkom pre jej nenásytný pohľad. Bol silou a totálnou mužnosťou, neotesaný a slnkom pobozkaný. Telo boha a tvár bojovníka. Lepšie to byť ani nemohlo.
„Povedal som, že ma môžeš pustiť.“
Pustila ho a odstúpila. Očividne bol silným a schopným mužom. Akýkoľvek náznak slabosti ho musel zahanbovať. „Hocikto iný by bol stále v posteli, Jaxon. Zniesol si množstvo bitiek od množstva osôb a utrpel zranenia, ktoré by zabili hocikoho iného.“ Ignoroval ju a pokračoval v cvičení. Pýtala veľa, keď chcela len ďakujem za ten kompliment? Vrátila sa na svoje miesto pri stene a znova ho začala študovať. Vrásky napätia mu rámovali oči a ústa. Jeho pokožka bola bledšia, než bola pred chvíľou.
„Odkiaľ máš tú jazvu na líci?“
„Nespratný mimozemšťan,“ odpovedal pohŕdavo. Pravda?
Lož.
Le’Ace zaťala zuby. „Odkiaľ?“
„Nespratný mimozemšťan.“
„Dobre. Ako chceš.“ Jeho stupeň energie?
Päťdesiat tri percent pod optimom.
Päťdesiat tri percent pod a on stále držal na tých tyčkách? Ten muž odhodlanejší než si uvedomovala. Povzdychla si. Skontroluj náš okruh.
Pauza.
Všetko je čisté.
Dobre. Dom bol umiestnený v centre dobre zalesneného, vládou vlastneného lese. Len málo ľudí vedelo o jeho polohe, ale tí, ktorí to vedeli, by neváhali vtrhnúť dovnútra, aby sa nečakane pozreli na jej pokrok. Hajzli. Jej pohľad obkrúžil rozsiahlu miestnosť, snažiac sa ju vidieť Jaxonovými očami. Podlaha z umelého dreva, odreté ale vyleštené do blyšťavého lesku. Tmavohnedá sedacia súprava zo umelej kože a kreslá, obe poškrabané na rozličných miestach. Steny namaľované obyčajnou bielou. Nie prekrásne, ale ani strašné.
„Ako vyzerá tvoj dom?“ opýtala sa ho. Nepozrel sa jej smerom, len pokračoval v pohybe vpred. Nakoniec dosiahol koniec. Pomaly a ľahko sa otočil, aby porazil bolesťou naplnený chodník späť k štartu. „Takže?“
„Som si istý, že už to dávno vieš.“
Áno. Videla obrázky obrovskej pevnosti, ktorú mu dali jeho starí rodičia. Zelený šľachtený trávnik bol obkrúžený zložito navrhnutým plotom z tepaného železa a viedol k veľkej azúrovej fontáne. V noci, keď voda z nej vystrekovala do vzduchu, každých pár minút a padala späť na škvrnitý podstavec, dom sám vyzeral ako trblietavá rozprávka zo snov a svetiel hviezd. Zdalo sa, že biely kameň sa ťahá rovno do neba, obložený okolo rozsiahlej plochu pozemku, žiariaci ako polmesiac. Niečo ako z knihy dobrodružstiev, určite.
Ale čo ju však očarilo najviac bol RBS. Robotický bezpečnostný systém využíval zastaranú umelú inteligenciu k systematickému zapamätávaniu vzorcov správania majiteľa a samo sa prispôsobovalo, bez nutnosti ďalšieho preprogramovania. Zbrojilo sa a odzbrojovalo automaticky, po celý čas sa prispôsobujúc tým, ktorí boli vložení do jeho pamäťovej banky. Aby sa dostala dovnútra, Jaxon by ju musel predstaviť systému, inak by spustila alarm, keby vkročila čo i len jedinou nohou na majetok. Nie, žeby by to nemohla obísť s trochou času a námahou. Možno jedného dňa, ak niekedy pôjde na dovolenku, tak urobí.
„Páči sa ti bývanie na tak veľkom mieste?“ opýtala sa.
„Má to svoje výhody.“ Neponúkol len nič viac, nič menej. Zdvorilý, udržujúci si odstup.
„A čo považuješ za výhodu?“
„To a tamto.“
Frustrovane vydýchla. „Nemám rada, keď si takýto.“
Jedno z jeho obočí sa vyklenulo. „Aký?“
„Tak rezervovaný. Uprednostňujem, keď si vášnivý a zábavný. Boli sme kedysi manželia. Spomínaš?“ dodala, to posledné ako vtip. Zmysel pre humor nebolo niečo, čo chcela vystavovať, ale zúfalo chcela preraziť cez neviditeľnú stenu odporu tohto muža.
Jaxon konečne ukončil pohyb. Jeho pohľad sa zdvihol k nej, strieborný oheň v jeho očiach ju prepichol. „Čo robíš, Tabby?“
„Snažím sa zhovárať.“ Snažím sa ťa poznať lepšie. Snažím sa v sebe upokojiť túžbu.
„Tak s tým môžeš prestať. Pokiaľ mi len nechceš povedať, ako môžu Delenseanci preskakovať z jedného miesta na druhé za pár sekúnd, čo chceli urobiť so Schön, kto je tvoj šéf a čo plánuješ urobiť s informáciou, ktorú ti dám, tak si nemáme čo navzájom povedať.“
Znova zaťala zuby. „Väčšina z toho nie je informácia, s ktorou sa môžem podeliť.“
„O väčšinu z toho, čo viem, sa nesmiem deliť.“ Doparoma s ním! „Povedz mi aspoň to, s čím sa môžeš podeliť,“ ponúkol jej.
V poriadku. To málo mu dá. Dúfajúc, že na oplátku je on dá veľa. „Molekulárny transport je možný. Ale to si vedel, však?“
Prikývol. „Len som nevedel, že Delenseanci vedia ako na to. Vždy vyzerali tak...“
„Hlúpo?“ Znova prikývol. „Väčšina z nich je a ten zvyšok, nuž, používajú to ako obranný mechanizmus.“
„Čo chcel Thomas so Schön?“
Opatrne, opatrne. „Schön zničili planétu Delenseancov a teraz niektorí z nich chcú to, čo by chcel hocikto iný: pomstu.“
Prešla chvíľu v tichu. Nepovedala nič viac. Len čakala. Vrhol na ňu pohľad, jeho výraz tvrdý. „To je všetko, čo mi môžeš povedať?“
„Áno.“
„Tak potom si znova nemáme čo povedať.“
„Ja som ti dala niečo, teraz mi ty dáš niečo.“
„Nemám čo.“
„Dlžíš mi informáciu!“
„Nie, nedlžím.“
Ten bastard! Totálne nie to, čo od neho čakala. Ale mala. Typické mužské správanie. Ona dala, on odmietol. Nečudo, že sa vyhýbala vzťahom ako sa mnoho žien vyhýbalo tukovým vankúšikom. Ale časť z nej to chápala. Po tom všetkom, čo mu urobila, nadrogovala ho, pokúsila sa vymazať mu pamäť, zaslúžila si to. A napriek tomu, na ženu, ktorá bola hrdá na to, že bola studená a tvrdá, Le’Ace bola ohromená, keď sa bolesť zmiešala s jej hnevom a empatiou.
Pozrela sa dole, aby unikla tým skúmavým očiam, očiam, ktoré ju teraz pozorovali. Oči, ktoré sa zdali, že zavŕtavajú priamo do jej duše. Aký len mohol byť pohľad na ňu. Jej čižmy boli pokryté blatom, neobťažovala sa ich očistiť. Bola príliš zaneprázdnená zostavovaním sprostých drevených tyčí pre Jaxona, aby mohol lepšie získať svoju silu. Jej vlasy, jej skurvené skutočné vlasy, ktoré chcel tak veľmi vidieť, ale ešte ich nekomentoval, pravdepodobne rozfúkané a strapaté, jej džínsy a obyčajné sivé tričko pokrčené a zaprášené.
„Le’Ace,“ povedal s povzdychom. Vedel, že jej ublížil? Trápilo ho to?
„Pozri,“ povedala, „Som rada, že sa na niečo zhodneme. Rozhovor je iba ďalšou formou mučenia, takže sa už nebudem pokúšať vohnať ťa do ďalšieho.“ Vďakabohu, jej hlas bol pokojný, bez emócií. „Nesnaž sa utiecť, okej? Dvere sa otvárajú s mojím identifikačným skenom, ale obaja vieme, že si schopný odpojiť káble. Urob to a odkolieskuj preč, ak trváš na tom, že budeš blbcom, ale budem priamo za tebou a budem nasraná. Pamätáš sa, čo sa stalo Thomasovi, keď ma nasral, však?“ S tým otočila na opätku a odkráčala z miestnosti.
****
Jaxon potichu zahrešil vo chvíli, keď stratil z dohľadu. Le’Ace to nevedela, ale útek nebol na zozname vecí, ktoré chcel urobiť. Po prvé, kolieskové kreslo ho skutočne spomaľovalo, ale bez neho by bol ešte pomalší. Chytila by ho za úder srdca. Po druhé, bol odhodlaný zistiť, kto presne bola, pre koho pracovala a čo chcela robiť so Schön.
Do tej doby tu zostáva.
Napokon, dostal pár odpovedí. Delenseanci chceli odplatu a vedel, že tu boli aj iné druhy, ktoré boli zničené rukou Schön. Budú si musieť aj ľudia čoskoro vziať lístok a postaviť sa do rady, pre svoj vlastnú pomstu? Le’Ace mu mohla povedať viac. Mal k nej byť milší. Idiot. Nie, pomyslel si v ďalšej chvíli. Ona ho nechcela milého. Bol k nej milý, slušný, ako učiteľ v nedeľnej škole, ale ona sa sťažovala.
Chcela, aby bol sám sebou, uvedomil si. Chcela sarkazmus, urážky, perverzný humor a ostatné. Ak by sa správal tak, ako sa dožadovali jeho inštinkty, možno by jej niečo vykĺzlo a náhodne by prezradila tajomstvo. Takmer si odfrkol. Aby bol úprimný, nebola šanca, že by si všimol, keby jej niečo vykĺzlo. Dopekla, nevšimol by si to ani keby mu ukázala prezentáciu s grafmi a diagramami vysvetľujúc všetko, čo chcel vedieť.
,Keď sa na ňu pozrel, všetko čo počul, bolo búšenie jeho tepu. Keď sa na ňu pozrel, všetko čo videl, bola lahodná žena. Všetko, čo chcel, bol sex. Dnes mala jahodovo-blond vlasy, melírované škvrnami jantáru a ľanu. Multifarebné vlasy jej dokonale pristali. Boli dlhé s náznakom kučier, kaskádovo padajúc ako žiarivý vodopád. Zopárkrát sa takmer natiahol, aby ich zovrel v pästi, zúfalo chcel vedieť, či boli pravé alebo len ďalšia parochňa. Mal podozrenie, že boli pravé a to ho vzrušovalo.
„Daj si dole tú parochňu,“ povedal jej raz. „Chcem vidieť blondínu.“
„Ani to nebola moja prirodzená farba,“ odpovedala.
„Si červenovláska?“
„Nie.“
Vtedy to nepochopil, myslel si, že bola len vyhýbavá. Teraz jej odpoveď dávala zmysel. Nebola červenovláskou, blondínou ani brunetkou. Bola mixom týchto troch farieb. Tá hustá hriva by vyzerala úžasne na jeho vankúši. Ona by vyzerala úžasne. Zmietla ním vlna žiadostivosti, rozžeravujúc ho. Odstránila si kontaktné šošovky. Mala orieškové oči, tak ako predpokladal, dych berúci mix zelenej a zlatohnedej. Pehy jeho ženy boli zmyté, zostala len jemná, biela pokožka. K zlízaniu, ako smotana.
To si si myslel aj o pehách.
Myslel si o nej celej. Jaxon sa zaceril. Ani ju nemá rád, napriek tomu po nej vzdychá. Bola ohňom a ľadom. Odhodlaním a neistotou. Nedostupná, ale niekedy sa na neho pozerala, ako by chcela skočiť priamo do jeho kože. Vtedy vyžarovala toľko zraniteľnosti, až sa zapotácal. Vtedy ju chcel objať rukami držať ju blízko.
Ako by zareagovala, keby to urobil?
Nezdalo sa, že má rada dotyk, dovolila to len trikrát. Raz v cele, raz, keď spolu ležali v posteli a raz pri bradlách. Ani jeden z tých dotykov nebol ako pokus alebo skutočne prirodzene sexuálny. Nebol ani len sebavedomý. Hladila mu hruď, držala ho a nič viac. Dokonca sa mykla, keď sa párkrát pokúsil o viac. Zacerenie sa premenilo na mračenie.
Prečo nepoužila sex ako páku?
Rád by i myslel opak, ale možno by povolil, možno by jej povedal všetko, ak by klesala na jeho ztoporený penis. Mať všetku jej energiu, všetko to intenzívne sústredenie na sebe, pod sebou... Sladký Ježiš. Musela vedieť, že oslabila jeho rozhodnutie. Fyzicky na nej všetko vyzeralo ako by bola vyrobená pre sex, pre neho, robilo odolávanie jej psychicky zložitým. Vkráčala do izby a jeho krv mu zovrela, spaľujúca a páliaca všetko, čo jej vošlo do cesty. Všetko, na čo dokázal myslieť, bolo hladiť ju, ochutnávať ju. Šukať ju. Tvrdo a horúco a hriešne, hodiny a hodiny, každým spôsobom, ktorý by dovolila. Možno aj takými spôsobmi, na ktoré by ju musel prehovoriť.
Rany do hlavy, Le‘Acino vŕtanie sa v jeho hlave, musel o vážne poškodiť jeho inteligenciu. Sedieť tu, premýšľajúc nad takými vecami, nebolo dobré. potreboval napraviť škodu, ktorú napáchal na ich vzťahu, namiesto toho, že tu po nej túžil. Napravenie bolo jediným spôsobom, ako získať otázky.
Uškŕňajúc sa, prinútil svoje nohy k činu. Pomaly, rovno. Svaly boli stuhnuté a zapálené, ľavý členok bola masa agónie a v jeho pravej ruka mal pocit, že bola napojená priamo do elektrickej zásuvky, ale nedovolil si vzdať to. Čoskoro mu z hrude a po chrbte stekal pot v tenkých pramienkoch. Keď došiel na koniec tyčiek, otočil sa a spadol. Zadok mu buchol do kolieskového kresla narazil si ešte stále sa hojace rebrá a na chvíľu stratil dych. Prepadla ho vlna nevoľnosti.
Slabosť bola sviňa.
Škrípuc zubami, položil lakte na opierky a dovolil svojej hlave padnúť do nastavených dlaní. Ak sa ona nepokúsi zviesť ho, možno by sa mal pokúsiť zviesť ju on. Ženy zmäkli po sexe, stali sa emocionálne angažované. Aspoň to si nahováral, keď sa snažil zracionalizovať vzatie nepriateľa do postele tak dychtivo.
 Bože. Potrebujem pomoc.
„Le’Ace,“ zvolal, voziac sa okolo. Prešla minúta, a žiadna odpoveď. „Le’Ace.“
Znova, žiadna odpoveď.
„Le’Ace!“ Nič. „Tabitha.“ Nič. „Mishka.“ Vo chvíli, keď vyslovil jej pravé meno, žmurkol, stuhol. Mishka. Lahodné, hriešne, a záhadné, ako sama žena. To meno sa mu dokonalo kotúľalo na jazyku, niečo na vychutnávanie si počas temnej noci.
„Mishka.“ Znova žiadna odpoveď. Schválne ho ignorovala? Cathy hrala túto hru niekoľkokrát počas ich ročného známosti. Zvrátene si to ticho vychutnával a nesnažil sa upokojiť ju. S Le’Ace necítil to isté. Chcel ju mať pred sebou a chcel, aby hovorila. Kvôli odpovediam, presviedčal sám seba.
Klamár.
Zamračiac sa, Jaxon odtlačil kreslo po chodbe.

12 komentářů: