úterý 22. října 2013

Vychutnaj si ma pomalu - Kapitola 4




Dallas Gutierrez trpel bolesťami hlavy. Každý deň zniesol aspoň tri utlč-si-hlavu-o-stenu, vysaj-si-mozog-cez-uši búšenia. Všetci sa domnievali, že sa stále zotavoval zo zranenia po pyre-gun. Všetci sa mýlili. Kým ležal bezmocný na nemocničnom lôžku, bol nasilu nakŕmený Arkadiánskou krvou. Mimozemšťanskou krvou. To sa stalo pred niekoľkými mesiacmi, ale kúsky z neho ešte stále zomierali a boli znovuzrodené ako Arkadiánske. Už si viac nebol istý, ktoré časti z jeho ľudskosti zostali. Ak vôbec nejaké zostali.
Teraz sa uzdravil skôr, než sa zranenie mohla zakoreniť. Dobrá vec, áno. Bol rýchlejší než ktokoľvek iný, niekedy vkĺzol do nejakej superrýchlosti, neschopný spomaliť, až dokým jeho telo neskolabovalo únavou. To určite nebola zlá schopnosť. Niekedy, keď hovoril, vydal príkaz, a ľudia, ktorí ho zvyčajne posielali do riti, okamžite poslúchli, ako keby žili len kvôli tomu, aby ho potešili. Ďalší skvelý malý trik. 
Ale niekedy videl veci. Veci, ktoré sa ešte nestali. Zlé veci, hrôzostrašné veci. Veci, ktoré ho nútili chcieť zvracať krv a vlastnými prstami si vypichnúť oči. Dallas sa poškrabal po unavenej tvári. Včera v noci videl niečo oveľa horšie, než jeho predchádzajúce vízie súdneho dňa. Videl svojho priateľa, Jaxona Tremaina, vzlykajúceho a prosiaceho o svoj život. Nerob to. Prosím, nerob to. Bože, nie. Slzy stekali po Jaxonovej tvári, v očiach mu žiarila agónia, a on padol na kolená.
Zdalo sa to neškodné. Prosiaci muž. A čo. Ale pokojný, rezervovaný Jaxon by nikdy o nič neprosil, dokonca ani o svoj život. A to vzbudzovalo otázku: do akých okolností bol v tom bode pritlačený?
Dallasov žalúdok sa stiahol. Ten obraz bol klamlivý, musel byť. Jaxon neplakal, keď jeho ruka bola takmer odstrelená počas prestrelky. Neplakal ani keď mu zomrel otec. No Dallasove vízie boli vždy na sto percent neomylné. Jedinú vec, ktorú nevedel, bola či sa to už stalo alebo tu ešte vždy bol čas zabrániť tomu.
„Povedz mi znova, čo ti tí vládni úradníci povedali,“ prikázal svojmu šéfovi, Jackovi Pagosovi. Jack sedel zhrbený a svojím pracovným stolom, lakťami opretými o povrch. Vždy vyzeral ako Santa Claus na steroidoch. Biela hustá brada. Svetlo červené, okrúhle líca vytvorené mliekom, keksíkmi a smaženou umelou kuracinou. Široké plecia a brucho z misky-plnej-huspeniny-a-mastného-mäsa.
Jack mal na sebe vždy flanelovú košeľu, bez ohľadu na udalosť. Dnešný výber bol modrozelený, zhodný s jeho lišiackymi očami. Dallas s ním pracoval viac ako jedenásť rokov a bezvýhradne mu dôveroval. Ten muž mohol vyhodiť Miu, Dallasovu partnerku a najlepšiu priateľku, z A.I.R., keď zistil, že bola hybridom, polo-človek, polo-Arkadian a pracovala proti agentom, aby zachránila svojho milenca. Neurobil to. Povýšil ju.
„Jaxon bol unesený mimozemšťanmi,“ povedal Jack, ponurým hlasom. „Delenseanci. Bol držaný v ich verzii väzenia. Bol zachránený nejakou vládnou operáciou a v súčasnej dobe je liečený, v kritickom stave.“
„Prečo bol unesený? Kvôli výkupnému? A prečo ho nemôžeme vidieť teraz, keď bol zachránený našou skurvenou vládou?“
„Neviem.“ Jackove oči sa odvrátili od Dallasa, prezrádzajúci znak klamania. Keď si uvedomil, čo spravil, okamžite vrátil svoj pohľad k Dallasovi.
Čo Jack vedel?
Skôr, než mal Dallas šancu naliehať na pravdu, na dverách sa ozvalo zaklopanie. Mračiac sa, Jack stlačil tlačidlo. Dvere na kancelárií sa otvorili a Hector Dean, agent a stály srandista, vkročil dnu. Každých pár dní si tento muž oholil hlavu, zámerne a nie ako odvahu, aby mal stále lesklú a opálenú hlavu. Obe ruky mal pokryté tetovaniami a mal zlaté oči, akoby hadie. Napriek drsnému vzhľadu to bol dobrý muž. Dallas mu prikývol hlavou na pozdrav.
Hector mu odkýval späť a povedal Jackovi: „Musím s tebou hovoriť o prípade.“
„Môže to počkať?“
„Ako dlho?“ bola iritovaná odpoveď.
„Len-“ Jack mávol rukou vo vzduchu. „Daj mi päť minút. Dobre?“
„Aby to bolo rýchlych päť minút.“ Hector odkráčal späť a dvere sa za ním automaticky zatvorili.
„To bolo o čom?“ opýtal sa Dallas.
„Počuli sme klebetu, že skupina mimozemských bojovníkov mieri na nás.“
Zdalo sa, že mimozemskí bojovníci stále mieria na nich. „Prečo nemôžeme vidieť Jaxona?“ opýtal sa Dallas znova.
Jack si prešiel rukou po tvári. „Pýtal si sa ma tieto otázky už tisíckrát, Dal. Mám tie isté odpovede, ako som ich mal aj predtým. Predpokladám, že ho umiestnili do karantény pre prípad, že jeho únoscovia ho vystavili niečomu toxickému.“
„To je sprostosť.“ Dallas udrel rukou do svojho kolena. Noha mu chcel reflexívne vyletieť, ale držal ju pevne, tlačiac pätou do vydláždenej podlahy. „Dokonca aj v karanténe by sme mali byť schopní sa obliecť a vidieť ho. Pozrieť sa do jeho izby, minimálne. Nepovedia nám ani to, kde je držaný.“
„Pravda, ale s tým nič nenarobíme. Pozri, zavolali mi z dočasného čísla, dobre? Pravdepodobne si ani nespomína, ale hovoril som s ním a znel nadrogovane. Pýtal som sa na odpovede, ale odmietol mi ich dať. Teraz mi tí prekliati úradníci nedovolia povedať mu ani len ahoj. Povedali, že som to len zhoršil.“
„Niečo sa tam deje, Jack. Niečo viac, než nám hovoria.“ Niečo viac, než mi hovoríš ty.
Jack si stisol koreň nosa. „Zrejme. Ale znova, opraty nie sú pod našou kontrolou, takže naše ruky sú zviazané. Je zachránený. Je o neho postarané. Musíš to prijať a pustiť to.“
„Pustiť to?“ ťažko. „Bol nezvestný štyri týždne. Štyri skurvené týždne! Nikomu z nás nebolo dovolené ho vidieť. Ak je v karanténe, v poriadku. Ustúpim v tom bode a nebudem znova žiadať vidieť ho. Ale prečo mi nedovolia zavolať mu? Je mi ako brat.“
„Ja neviem, dobre? Proste neviem.“ Jackov pohľad bol tvrdý, nahnevaný. Dallas sa utiahol späť do svojho kresla, vystrúc pred seba svoje dlhé nohy. Dvoma prstami si pošúchal sánku, uvažujúc nad novými možnosťami. Nechcel použiť svoje nové schopnosti na Jacka. Vlastne ich nechcel použiť na nikoho. Dopekla, Dallas ani nevedel, či to môže urobiť. Nie úmyselne. Prichádzali a odchádzali sami od seba, zanechávajúc za sebou chaos. Okrem toho, pokúsiť sa použiť ich bolo ako odovzdať sa svojej mimozemšťanskej časti. Temnej časti, pomyslel si sucho.
Vážne to chcel urobiť?
Nemusel o tom premýšľať. Hej. Pre Jaxona by urobil čokoľvek. Od prestrelky chcelo byť v spoločnosti Dallasa len málo ľudí. Väčšina sa ho bála, udržovali si odstup. Zmenil sa, vedel to, ale nemohol s tým nič urobiť. Len Mia, Jack a Jaxon sa k nemu správali ako vždy. Jaxon bol čestný, a lepší muž než Dallas, a zaslúžil si všetku pomoc, ktorú mu Dallas mohol dať. Ak Dallas musel fušovať do temných umení, tak bude fušovať do temných umení. A toto bol najlepší čas.
Sústreď sa. Zatvoril oči, pomaly sa nadýchol.
Jack si odfrkol. „Dávaš si šlofíka, Gutierrez? Za toto ťa neplatím.“
Neotvoril oči. „Potrebujem chvíľu na myslenie.“
„Mysli za svojím stolom.“
„Jack,“ zavrčal.
Nastala pauza. Povzdych. „V poriadku. Ako chceš.“ Zašuchotali papiere, otvoril sa šuplík. „Niekedy si ako osina v zadku,“ zamrlal Jack. „Mal by som ťa vykopnúť do budúceho týždňa.“
Dallas vypol okolitý hluk a stiahol sa do seba, nezastavujúc až kým nenašiel tienistý kút, kam sa pokúsil pochovať každú z jeho nových schopností. Vírili a premiešavali sa, ostré svetlé vo svete čierňavy. Nevedel, ktorá schopnosť bola ktorá, nevedel, ktorú mal prepustiť. Ak by nechtiac kopol do hyperrýchlosti, Jack by nebol schopný vidieť alebo počuť ho, takže by bol Jaxonovi na nič.
Ty nie si mimozemšťan, prehovoril tenký hlások. Zatváraš a zabíjaš mimozemšťanov, keď toto urobia. Je to proti právu. Rýchlo odtlačil ten hlas. Kvôli Jaxonovi, pripomenul si. Čokoľvek. Jaxon by urobil to isté pre neho. Nevediac čo iné urobiť, alebo ako si vybrať, Dallas jednoducho prerezal povraz obmedzujúci všetky svetlá. Okamžite cez neho vystrelili, odrážajúc sa od jedného rohu po druhý a rozpáliac jeho krv do bodu varu. Svaly sami bolestivo sťahovali, cez zaťaté zuby mu uniklo stonanie.
„Dallas? Si okej, chlape? Počúvaj, viem, že si mal ťažké obdobie od tej nehody. Stratil si Miu kvôli tréningovému táboru, Jaxona kvôli darebáckym mimozemšťanom a ostatní agenti na teba zazerajú. Viem, že ti to ubližuje. Tvoje oči sa zmenili z hnedých na modré počas jedinej noci, chlape. Trochu ich to vystrašilo. Čoskoro na to zabudnú a možno začnú veriť, že si zvykol nosiť šošovky.“ Každá kosť v Dallasovom tele sa zdala, že sa predlžuje, pevne napínajúc jeho kožu. Jack pokračoval, nič netušiaco. „Dopekla, možno aj ja začnem tomu veriť. Boh vie, že nepovieš pravdu a to je v poriadku. Nepotrebujem to. Si dobrý agent, jeden z mojich najlepších. Nikdy ma nesklameš. Verím ti. Takže v tomto mi ver, okej? Upusti od pátrania po odpovediach o Jaxonovi. Čoskoro sa k nám vráti.“
Dallasove hrdlo sa zovrelo, naťahujúc sa za každým nádychom, ktorý sa snažil vniknúť alebo uniknúť, dusiac v ňom život. V ušiach mu zvonilo, nárek Banshee. „Najal som nové dievča,“ pokračoval Jack, stále si nevšímajúc bolesti prúdiaca v Dallasovi. „Macy Brigs. Myslím, že sa ti bude páčiť. Nie je tak papuľnatá ako Mia, ale – čo sa to s tebou deje?“
Horím. Zomriem v ohnivých plameňoch. Dýchať, potreboval dýchať. Dallasove oči sa otvorili. Stále sedel v kresle, stále viditeľný, čo znamenalo, že nekopol do hyperrýchlosti. Kŕče odrazu ustali, a jeho svaly sa uvoľnili. Hrdlo sa mu pomaly otvorilo a on nasal dúšok vzduchu. Vďakabohu, plamene ustúpili k praskaniu.
Jackove pery sa oddelili pri zalapaní po dychu. „Tvoje oči... žiaria.“
Podarilo sa mu to. Vedel to, hlboko v sebe cítil energiu. „Zaštekaj ako robotický pes.“ Jeho hlas bol prešpikovaný vláknami energie, ktorá zahustila vzduch. Mohol cítiť jej pulzovanie, bzučanie.
„Arrf, arrf.“ Žiadne váhanie od Jacka, žiadne odfrknutie alebo smiech, ani pýtanie sa prečo. Ani ako vtip by seriózny Jack zvyčajne niečo také neurobil. Áno, Dallasovi sa to podarilo. Mal by byť vo vytržení, ale bolo to prázdne víťazstvo.
„Jack, povieš mi všetko, čo i bolo prikázané, aby si nepovedal o Jaxonovi.“ Počkať. Dobrý agent vedel schovať svoje stopy. „A keď mi to povieš, zabudneš na to, čo si mi povedal v tejto kancelárii“
Jack stuhol, jeho dýchanie sa spomalilo. Jeho tyrkysové oči sa zahmlili, ako keby bol nadopovaný drogami alebo zhypnotizovaný. Potom začal rozprávať.
Povedal mu o novom druhu mimozemšťanov, o víruse a infikovaných ženách. Povedal mu o pretekoch medzi ľuďmi a mimozemšťanmi, kvôli zajatiu zodpovedných osôb, mimozemšťania by mohli použiť vírus na zničenie ľudstva.
Dallas počúval, žalúdok sa mu napĺňal ostrými hranami črepín z olova. Črepiny, ktoré rezali, spôsobujúc mu vnútorné krvácanie. „Prečo nám vláda nedovolí vidieť Jaxona?“
„To vážne neviem.“ Jack znel ako robot, monotónny hlas, zbavený akejkoľvek emócie. „Požadoval som jeho návrat v troch osobitných príležitostiach a nakoniec mi bolo povedané, aby som držal hubu alebo prídem o prácu.“
Nečudo, že sledujeme túto silu a ničíme tých, ktorí ju používajú. Dallas mohol prinútiť svojho šéfa, aby sa podelil o svoje najtemnejšie tajomstvo. Mohol ho prinúť, aby zabil každého agenta v tejto budove. Taká moc mohla byť návyková.
„Zavolaj Mii.“ Ako hovoril, jeho krv začala chladnúť a jeho kontrola nad hypnotickou intonáciou upadala... odchádzajúc od neho... nakoniec ho úplne opustiac. Nie! Zovrel kreslo, majúc trochu závrat a cítiac sa veľmi slabo. S tými mentálnymi rukami sa natiahol do seba po druhý raz, ale nemohol nájsť žiadne svetlo. Zhasli, vyparili sa. Na chvíľu? Alebo na celý zvyšok jeho života? Bábkovský lesk zmizol z Jackových očí. Zatriasol hlavou, akoby sa pokúšal vyčistiť si myšlienky. Dallas napäto čakal, že jeho šéf mu vrazí facku, vyhodí ho, niečo. Ale rozhovor nebol vôbec spomenutý. Jack na to skutočne zabudol.
„Si bledý,“ povedal Jack, zamračiac sa na neho.
Odhodlanie zatlačilo Dallasa dopredu. „Povedz Mii, aby sa vrátila.“ Spolu, mohli konečne nájsť Jaxona. Mohli urobiť to, čo tí vládny úradníci považovali za nepotrebné: zachrániť ho. „Prosím.“
„Nie.“ Jack znova pokrútil hlavou. Hrabal sa v hornej zásuvke a vytiahol fľaštičku s antacidami. „Prihlásila sa dobrovoľne vyučovať v akadémií. To vieš, rovnako ako vieš, že používa ich databázu, aby sa pokúsila nájsť ďalšie hybridy, a tiež aj jej brata. Neocení, že bude odvolaná, a keď sa tá žena naštve, stávajú sa zlé veci.“ Jack sa zachvel a hodil si približne pol tucta piluliek do úst, pohrýzol ich a prehltol.
„Zabila by nás, ak Jaxon zomrie a dokonca jej nebolo povedané ani o jeho zajatí. Daj jej aspoň šancu.“
Jackovo mračenie sa prehĺbilo. „Pozri. Pravda je, že od nej nepotrebujem nátlak, a presne to od nej dostanem, ak sa vráti.“
Dallasovo obočie sa vyklenulo a prepichol svojho šéfa pohľadom uvedom-sa. „Tiež dostaneš guľku do hlavy, keď zistí, že si to pred ňou tajil.“ Smutné bolo, že nežartoval. Mia bola stelesnenie násilia. Po tej výchove, ktorú dostala, to Dallas chápal, dokonca sympatizoval. A hoci sa upokojila, odkedy sa zamilovala do Kyrina en Arr, kráľa Arkadiancov, stále to bol ten najdesivejší nepriateľ, akého kto mohol mať.
Ticho, ďalšie povzdychnutie. „V poriadku. Zavolám jej a poviem je, čo sa deje. Ale nemôžem ti nič sľúbiť, takže veľmi nedúfaj. V poslednej dobe je tak nepredvídateľná ako ty.
Zrejme preto, že boli pripútaní k tomu istému Arkadiancovi, ale to Dallas nespomenul. Nikto okrem Mii, Dallasa a Kyrina, zodpovedného mimozemšťana, to nevedel. Dallas by bol radšej, keby to tak zostalo. Nebol dôvod, aby potvrdil to, čo už všetci aj tak tušili, len by to zvýšilo ich nedôveru v neho.
„Len aby som ťa na to pripravil,“ povedal, „nevzdávam sa. Nájdem Jaxona.“
Jack na neho dlhú chvíľu pozeral. V jeho očiach bola zmes pýchy a ľútosti. Nakoniec, jazykom si prebehol cez zuby. „Si tvrdohlavý, povedal som i to už niekedy? Vykopnúť ťa do budúceho týždňa by nebolo dostačujúce.“ Otočil sa a prelistoval čísla vo svojom holozozname. Keď našiel, čo hľadal, zamrmlal: „Nemôžem uveriť, že toto robím.“ Zdvihol telefón a postláčal sériu tlačidiel. „Práve som ti poslal číslo na novú agentúru. Má len dvoch tieňových pracovníkov. Eden Black a Lucius Adaire. Kedysi pracovali pre vládnu agentúru, ktorá má Jaxona a možno budú vedieť nejakú cestu okolo byrokracie. To číslo nemáš odo mňa. Rozumieš?“
Toto bol jeden z dôvodov, prečo Dallas miloval svojho šéfa. „Rozumiem.“
„Teraz odtiaľto vypadni. Kvôli tebe mi praskol vred.“
Uškŕňajúc sa, Dallas sa postavil na nohy. Okamžite oľutoval ten čin a úsmev mu zmizol. Ďalšia bolesť hlavy mu vrazila cez spánky a priamo do mozgu. Bolesť bola neznesiteľná, kolená sa mu podlomili a ona padol znova do kresla. Kurva, znova nemohol dýchať.
Jack mu možno položil otázku, ale všetko čo mohol počuť, bol hlasný rev krvi v jeho ušiach. Kancelária okolo neho sa vyparila, nevidel vôbec nič. Náhle bol uväznený vo svojej vlastnej mysli, bez východu. Nemal prerezať to lano. Horko sa zasmial, alebo si aspoň myslel, že to urobil, nebolo počuť žiadny zvuk. Obrazy začali prebleskovať v jeho hlave.
Videl nádhernú Raku so zlatou pokožkou a ľudského muža, ktorí vyzerali schopní vraždy, držali potkýnajúceho sa Jaxona. Dallas na nich kričal, o moment na to od nich odbehol. Toto sa ešte nestalo, uvedomil si. Nič také ešte nerobil. Raka a človek boli pokrytí sadzou a zdali sa byť unavení, ale ich zovretie bolo stále pevné. Niekto stál bokom. Pozorujúc? Dallas nemohol vidieť tú osobu, len vedel, že on alebo ona tam bola. Na konci uličky bola brunetka. Aj ona bola špinavá. Krvácajúca. Kľačala na kolenách, so sklenými očami, akoby bola nadrogovaná. Jej črty boli v rozpore. Rozhodnutia, rozhodnutia mu spievali v mysli. Potom si uvedomil, že tá brunetka musela urobiť rozhodnutie. Ale aké, to nevedel. Potom uvidel malú, tmavovlasú Miu, ako drží zbraň pri hlave brunetky. „Ona ťa zabije!“ kričala Mia na Jaxona.
Brunetka sa zasmiala, akoby ju to vôbec netrápilo. „Ma právdu, Jaxon.“ Jaxon sebou stále zmietal, kričiac a kričiac. Tie výkriky sa ozývali v Dallasovej mysli, nútiac ho zhrbiť sa, takmer prinútiac k zvracaniu. Jaxon sa konečne oslobodil, odtlačiac oslabený pár a zdrapol zbraň. Brunetka zdrapla tiež jednu zbraň. Mia vystrelila, Jaxon vystrelil, brunetka vystrelila. Aj osoba bez tváre v rohu vystrelila. Jeden z vražedných lúčov zasiahol Jaxona.
Po tomto Dallasova myseľ zoskratovala a začiernila sa. Klesol, dychčiac, pokúšajúc sa sústrediť na prítomnosť.
Čo. Do. Pekla?


14 komentářů: