neděle 20. října 2013

Vychutnaj si ma pomalu - Kapitola 3





„Jaxon. Zobuď sa mi, miláčik.“
Chrapľavý, známy hlas ho potiahol, ťahajúc ho z pokojného spánku k trýznivému pekelnému ohňu. Prekvapujúco mu nevadila tá bolesť, pretože hlas patril žene z jeho snov, anjel-démon, ktorý ho chcel pretiahnuť, aj zabiť. Mmm, byť ušukaný k smrti už ani z polovice neznelo tak zle ako pred tým. Rozkoš, uvoľnenie, a potom nakoniec večný pokoj. Mohol si muž priať viac?
„Jaxon.“
Tentoraz hlas znel rozmaznane, spletito, akoby to jedno slovo strčené do bazéna s vodou a zastepovalo si kŕdľom rýb, než sa zachytilo v jeho mozgu. Jaxon sa pokúsil oddeliť od sebe očné viečka, ale nemohol. Nech urobil čokoľvek, kurva, nemohol ich otvoriť, a len ho z toho rozboleli ešte viac, zdalo, že sa koža trhá na tisíckach malých miestach. Čo dopekla?
Nerob paniku. Mysli. Po prvé, kde to bol? Pod chrbtom mal niečo mäkké. Žeby posteľ? Teplý dych mu pohladil krk. Tá žena? Áno, áno. Bola vedľa neho. V mysli sa mu zrazu prehrala spomienka: boxery zavŕtavajúce sa do jeho očných jamôk, lámuc kosť. Zamračil sa. Ona s ním bojovala?
„Čo sa deje?“ opýtala sa.
„Oči.“
„Nerozumiem. Zopakuj to.“
„Oči.“
„Och, tvoje oči. Tvoje oči sa zlepené. Tvoje rohovky boli poškodené a zakaždým, keď si ich otvoril, si to zhoršil.“
Natočil sa k nej, chcel viac z jej tepla, viac z jej výdychov proti jeho precitlivenej pokožke. Nevoľnosť sa mu okamžite rozvírila v jeho žalúdku, hroziac, že bude zvracať cez drsné, zovreté hrdlo. Prehltol tú nechutnú páľavu než začal zhlboka dýchať, aby sa upokojil. Čo sa to so mnou deje? Jedna z jeho rúk a jeden z jeho členkov horel, akoby boli ponorené do lávy a surové rany poprášené soľou. Boky mu pulzovali akoby bol prišpendlený k posteli balvanmi.
„Znova robíš grimasy. Stále máš príliš veľké bolesti, aby si rozprával?“ Pauza, povzdych. „Pomôžem ti.“ Ďalší teplý výdych preplával ponad jeho tvár. Niečo ostré sa mu zabodlo do priehlbinky krku a potom celý jeho svet stmavol. Pokoj sa vrátil. Divné, že on by uprednostnil spoločnosť ženy.
***
„Jaxon, si pripravený zobudiť sa teraz?“ Znova tu bol tej hlas, tentoraz trochu viac neústupný a netrpezlivý. Možno frustrovaný a trochu zaujatý. Ako dlho spal? Zdalo sa, že dni, podľa jeho stuhnutého tela. Mentálne to skontroloval a zistil, že bol nahý, okrem niečoho ťažkého na jednej z jeho rúk, a jednej z jeho nôh.  
Žena si musela všimnúť smer jeho myšlienok. „Tvoja ruka a členok boli napravené a oboje sa pekne uzdravujú. Znova ich budeš môcť plne využívať, hoci možno budeš krívať. Tiež si mal nejaké vnútorné zranenia a pečeň o veľkosti Nového Texasu. Radšej by sme vrátili tie zlé veci, však?“
Odteraz už nie, chcel jej povedať, ale jeho jazyk a hrdlo bolo stále príliš opuchnuté, aby ním hýbal. Nie, to nie je pravda, uvedomil si o moment neskôr. Bol schopný si jazykom prejsť po zuboch. Všetky boli na svojom mieste, vďaka Bohu. Jeden z jeho kútikov sa zvlnil, ako sa pokúšal vytvoriť úsmev.
Tá žena – Le‘Ace, pomyslel si. Áno, tak sa volala. Odlišné a záhadné, presne ako sama žena.
Jemne sa zasmiala. „Tak trochu márnivý, Jaxon?“
Le´Ace. To meno sa mu ozývalo v jeho mysli. Bola diablom a kráskou. Záchranca a zabijak. „Len rád jem,“ odpovedal.
Jej smiech sa zmenil na sýty smiech. Ten zvuk bol dekadentný a trochu drsný, ako keby sa nesmiala veľmi často. „Prepáč, že to hovorím, Pán Márnivý, ale tvoj nos bol zlomený a teraz tam máš malú hrču.“
„Vždy tam bola.“
„Ach. Dobre teda, som rada. Páči sa mi.“ Vždy bol v rozpakoch kvôli svojmu nosu. Párkrát dokonca zvažoval plastickú operáciu, aby si ho dal skrátiť. Jediná vec, ktorá ho zastavila, bola myšlienka, že si ho znova zlomí a spôsobí to len väčšiu hrču. Ale teraz, s tým chrapľavým „páči sa mi“ zvoniace v jeho ušiach, si prisahal, že nikdy o tej možnosti už nebude uvažovať.
„Kde som?“ Chcel otvoriť svoje oči, ale jeho viečka boli stále zlepené k sebe. Snažiac sa ich oddeliť mu stále spôsobovalo agóniu, uvedomil si, zvíjajúco sa. Prinútil svoje mimické svaly k uvoľneniu.
„Si v mojej spálni. Čoskoro ti odpoviem na všetky tvoje otázky, sľubujem. Najprv sa však s tebou musím porozprávať o Schön. Viem, že si o tom nechcel hovoriť, kým bol prítomný Thomas, ale ten je teraz už mŕtvy. Všetci tvoji únoscovia sú mŕtvi. Sme sami.“
„Nie,“ povedal, stručne ale hrozivo.
Pokračovala, ako keby nepovedal vôbec nič. „Som agent, presne ako ty. Teraz sme partneri. Môžeš mi to povedať. Je to v poriadku. Jack chce, aby si mi to povedal.“
Pred tou udalosťou v Thomasovej cele sa s touto ženou nikdy nestretol, nikdy o nej ani nepočul. Takže, partneri? Vážne o tom pochyboval. Dajme tomu, že bol trochu mimo a teda nebol najjasnejšou žiarovkou v lampe a mohol sa mýliť. Ale aj tak. Nebol ani tou najhlúpejšou žiarovkou a nemohol nič prezradiť.
„Nie,“ zopakoval. „ Moje odpoveď sa nezmení.“
„Prečo?“ opýtala sa tvrdo.
„Lebo.“
Nastala dlh pauza. „Ak zavoláš Jackovi, potvrdí ti všetko, čo som povedala.“
A dať jej tak Jackovo číslo a polohu, ak ich už dávno nemala? „Nie.“
„Sme v tom spolu.“ Náznak frustrácie presakoval z jej tónu. „Ja a ty.“
„Znova, nie. Nie sme. Koniec rozhovoru.“
Každá časť jeho tela sa chvela, nemohol sa hýbať, dokonca ani pod hrozbou smrti. Priateľ alebo nepriateľ, mohla mu urobiť čo len chcela a on by nebol schopný ju zastaviť. Hoci nedokázal používať svoje oči, skúmal okolie svojimi ostatnými zmyslami. Okrem jeho plytkých nádychov a ženiných mäkkých, tu bolo ticho. Jej dych plával ponad jeho hruď, keďže sedela vedľa neho, no žiadna časť z jej tela sa ho nedotýkala.
Jemný matrac pod ním ho stále hladil, pravdepodobne od posledného razu, kedy bol pri vedomí, nebol premiestnený. Vzduch bol nasiaknutý jazmínom, zvodný a opojný. Nespomínal si vôňu naposledy, keď bol pri vedomí, ale pamätal si ju z väzenia. Predtým zrejme musel byť blízko smrti, keď mu unikla, pretože vôňa opäť prenikla do jeho zmyslov, jediný dôvod, prečo sa znova nadychoval. Áno, samozrejme, droga.
„Jaxon, počúvaš ma?“
„Nie,“ odpovedal pravdivo.
Dva tvrdé prsty sa ponorili do jeho rany na ramene a on zasyčal. „Počúvaš ma teraz?“ opýtala sa. Nečakala na jeho odpoveď. „Ako ti mám pomôcť zastaviť tých mimozemšťanov a ako mám pomôcť ženám, ktoré sú infikované, ak tápam v temnote?“ Prsty sa zjemnili a nežne kĺzali okolo jednej jeho bradavky, potom okolo druhej, potom ponad jeho hrudný kôš, kde zotrvali niekoľko úderov srdca, než sa ponorili do jeho pupka. Stále nežne, stále jemne.
Dotyk ho vzrušil rovnako ako aj vôňa. Skombinované dokopy boli neodolateľné. Takmer elektrizujúce. Jej telo sa otočilo k nemu, bližšie... bližšie, jeden prsník sa pritlačil k jeho boku. Bradavku mala tvrdú ako skala. Oblízal si pery, lačný ochutnať. Diabolská žena, ktorá robí tú jedinú vec, na ktorú Thomas nepomyslel: zvádza ho.
Jaxonove svaly sa napli do pozoru, jeho penis sebou šklbol. Nespal s nijakou ženu niekoľko mesiacov. Po Cathy iba zopár vzbudilo jeho pozornosť, ale ani jedna z nich ho nepokúšala na toľko, aby vynaložil nejaké úsilie, aby ich dostal do postele. A muž so zjazvenou tvárou a príliš dlhým nosom musel vynaložiť úsilie, bez ohľadu na to, koľko mal peňazí. Takže väčšinou bol bez toho.
Pohladila by ho Le‘Ace, keby ju požiadal? Uchopila by jeho semenníky, možno si vsala do svojich úst? Sadla by si obkročmo naňho a jazdila na ňom? Bola by mokrá pre neho? Sexuálne otázky prúdili jeho mysľou, nevítané, ale erotické, zanechávajúce ho napätého a zmáčaného očakávaním. Len keby mal silu aktívne sa podieľať, pomyslel si sebakritickým úškrnom. Páčilo by sa mu potešiť ju.
„Čo?“ opýtala sa nefalšovanou zvedavosťou. Jej ruka odletela preč od neho. Jaxon stratil úškrn, keď si v tej chvíli uvedomil, že bez jej dotyku je zdrvený. Divné. Nepoznám ju. Chcel ju, áno, ale túžba zvyčajne neotriasla tak hlboko zakorenenou emóciou. „Jaxon?“
„Nič sa nedeje,“ zamrmlal. Doparoma, chcel vidieť jej tvár, jej výraz, lesk v jej očiach. Možno ho ona nechcela. Možno tá stvrdnutá bradavka nič neznamenala. Možno ju bude musieť spracovať, aby po ňom túžila. Prečo ho myšlienka spracovávania jej túžby neodradila, tak ako sa to stalo s ostatnými počas posledných mesiacov? Prečo ho myšlienka spracovávania jej túžby vzrušila o nový stupeň? Akou milenkou by bola? Hlasná a vnímavá, alebo tichá a nežná? V každom prípade, mal podozrenie, že by zažil pekné chvíľky. Žena, ktorá zabíjala tak zručne ako ona, by vzala všetko, čo by jej ponúkol a dožadovala by sa viac. Nemusel by sa trápi, či by jej ublížil alebo urazil, ak by mu hriešne myšlienky vykĺzli z úst.
„Spomenuli nainfikované ženy niečo o tom, čo Schön plánujú, keď si ich vypočúval?“ opýtala sa, ako keby rozhovor o mimozemšťanov nikdy neskončila.
Prehnalo sa ním sklamanie. „Nech sa ma opýtaš čokoľvek, odpoveď bude rovnaká. Nie. Rozumieš? Nie!“ myslel, že možno zaškrípe zubami.
„Si tvrdohlavý,“ povedala s ľútostným – obdivným? – povzdychom. „Potrebujem o tomto ešte trochu porozmýšľať, možno priblížiť sa z inej strany. Takže ty si dáš ďalšieho šlofíka.“
„Šlofík nepomôže. A je jedno, z akej strany sa priblížiš, názor nezmením.“
Zasmiala sa, ten zvuk bol trochu krutý. „Och, cukrík, nedávaj sľuby, ktoré nemôžeš dodržať. Nebudeš si pamätať tento rozhovor, takže nebudeš v žiadnom prípade vedieť, čo bude a čo nebude fungovať.“
„Nemožné.“ Posteľ sa zatriasla. O chvíľu neskôr, chladné, okrúhle vložky s gelovými prísavkami boli položené na jeho čelo a spánky. Obe vibrovali. Jeho ruky boli slabé, trasúce sa a prišpendlené. Nedokázal si predstaviť žiadny spôsob, akým by ich odstránil.
„Dúfala som, že k tomuto nedôjde.“
„Čo robíš, Le‘Ace?“
„Dobrú noc, miláčik. Porozprávame sa znova o niekoľko dní.“ Vibrácie sa zmenili na pulzovanie a zdalo sa, že pulzovanie preniklo cez jeho pokožku do jeho lebky. Bolo teplé a čoraz viac teplejšie... horúcejšie. Jeho myšlienky sa rozmazali do temna.
„Le-“ Jej meno bolo na špičke jeho jazyka, vysmievajúci šepot v jeho mysli, ale teraz zmizlo. „Čo sa deje?“
„Pššššt. Želám si, aby k tomuto nedošlo, ale nemôžem zlyhať. Je mi to ľúto. Len oddychuj. Bude to pre teba lepšie, ak budeš oddychovať.“
Celým jeho telom náhle myklo, každú jeho žilu, sval a kosť zachvátila bolesť. Chcel revať, ale znova nemohol použiť svoj jazyk. Bol pripevnený o miesto, prilepený k podnebiu úst. Čierna pavučina sa prepletala jeho mysľou, utkaná smejúcim sa pavúkom, hustá a neústupná.
„Stop!“ chcel zarevať. Nemohol.
Odrazu temnota vybuchla do tisícoch bodiek svetla, uvoľňujúc jeho jazyk a on bol schopný hovoriť. No jediné, čo mu uniklo, bolo zabublanie, zvuk agónie, z ktorého stekal hnev a bolesť. Potom sa tie bodky stuhli do jednej pevnej hmoty, a tá hmota švihala pri určitých kútoch jeho mysle, ako rozmažeme prípravok na čistenie okien pomocou drsnej hubky. Nezostalo nič, okrem krvi. Bublanie sa zmenilo na stonanie a hnev sa zmenil na zúfalstvo. Ale aj to čoskoro pominulo, a jeho telo kleslo do matraca. Je mi to ľúto, tak veľmi ľúto, zdalo sa mu, že počuje mrmlať ženu, a potom už spal, nič viac nevedel.
***
 „Jaxon, baby. Zobuď sa.“
Jaxon bojoval cez hustý oblak letargie, len aby bol vtiahnutý do nej znova a znova. Zakaždým sa vybojoval na slobodu. Bol už niekedy tak veľmi unavený? Tak slabý? Nakoniec sa mu podarilo dostať sa do plnej pozornosti a zotrvať v nej.
Zachrapčal: „Len potrebujem ešte trochu oddychovať, miláčik.“ Miláčik? To slovo mu dunelo v jeho mysli, cudzie z neznámeho dôvodu.
Zvyčajne ženy nevolal dôvernými prezývkami. Naznačovali blízkosť, ktorej sa vždy zubami-nechtami vyhýbal. Alebo nie? Zamračil sa, snažiac sa spomenúť si kde bol a kto bol s ním. Jeho myseľ bola prekvapujúco prázdna. Potom sa myšlienka vykryštalizovala: si doma. Si so svojou ženou. Bol ženatý? Nie, nemohol byť. Pamätal by si to. Nepamätal? Ďalšia myšlienka mu odrazu zaujala pozornosť, táto bola obrazom.. Vysoká, tmavovlasá kráska so slnkom pobozkanou pokožkou a svetlými modrými očami sa na neho usmiala absolútnou oddanosťou. Na nose mala pehy.
Spomínal si, že ich rád počítal. Obraz sa zmenil, tmavovlasá kráska obkročmo na jeho páse, pumpujúc jeho stoporený penis. Pot sa jej leskol na jej pokožke ako rozprávkové trblietky. Jej krásne pery pootvorené, uniklo jej stonanie rozkoše. Obraz sa znova zmenil, zostal rovnaký okrem pár detailov. Žena jazdiaca na jeho penise mala krátke blond vlasy, pokožku bielu ako mliekom a žiadne pehy. V temných očiach mala krvilačný lesk. Na pravej ruke mala čiernu rukavicu.
„Jaxon?“
Blondína sa stratila, odparujúc sa ako hmla a znova odhaľujúc brunetku. Brunetka bola jeho manželka. Vedel to. Vedel aj to, že ho zbožňovala. To poznanie kričalo v jeho hlave, zdanlivo sa tam zavŕtalo a nahradilo všetky ostatné myšlienky. Ale čo ho zaujala najviac, však bolo, že mu to milovala robiť rukou. Pristihol sa, že sa uškŕňa. Som šťastný muž.
Natiahol si ruky ponad hlavu, strácajúc úsmev ako jeho svaly skríkli v proteste. „Čo sa to so mnou deje?“ Trepotavo otvoril oči. Ostré svetlo prenikalo cez okná a spôsobili, že sa zvíjal a oči mu zvlhli.
„Nespomínaš si?“ opýtala sa jeho žena zaujato. Tabitha. Volala sa Tabotha. Ako len mohol zabudnúť jej meno, čo i len na sekundu? Žil a dýchal pre Tabithu, bez nej by bol stratený.
„Nie,“ povedal. „Nespomínam.“ Otočil hlavou, až kým mu do výhľadu nevošla rozmazaná postava. Žmurkol raz, dvakrát, jeho výhľad sa postupne rozjasňoval. Tmavé vlasy, ľúbezná tvár. Pehy. Jedna, dve, tri... deväť pieh na jej nose. Hruď sa mu napla pod náporom emócií.
Ona je moja. Táto žena je moja.
Žena sa nadýchla. „Tvoje oči. Sú... ľúbezné.“ Znela byť prekvapená, a prešla chvíľa, ako sa jej slová ozývali okolo nich. „Chcem povedať,“ dodala po nervóznom smiechu, „že som si nikdy nie istá, či budú strieborné alebo modré. Menia sa podľa tvojej nálady. Dnes sú strieborné a to je moja obľúbená farba.“
Potom bude musieť nájsť spôsob, ako ich udržať strieborné stále. Čokoľvek pre jeho Tabbie.
Jaxon si ju prezeral, túto ženu, ktorá zajala jeho srdce. Hlavu mala podopretú na ruke s rukavicou – rukavicou, ako predstava tej druhej ženy, tej blondíny – a zízala dole na neho. Obmývalo ju sústredenie, zafarbujúc jej líca tým najkrajším odtieňom ružovej. Jeho spomienky boli iba slabým odvarom jej skutočného výzoru. Sladká, sladká Tabitha. Dlhé vlasy, temné ako noc, jej padali okolo ramien a šteklili jeho hruď. Jej pokožka bola tak svetlá, že sa prakticky leskla. Jej oči mala modré, levanduľovými škvrnkami a orámované ľahučkými čiernymi mihalnicami. Ale tie oči neboli teplé ani prívetivé. Bol trochu chladné, trochu odhodlané, v úplnom rozpore toho záujmu, ktorý z nej vyžaroval. Zdalo sa, že je to dôležité, ale nemohol zistiť prečo.
„Prečo máš rukavicu?“ opýtal sa zachrípnuto.
„Môj chudáčik,“ afektovala. „Ten úder do hlavy musel spôsobiť oveľa viac škody, než sme si mysleli.“ Chladila mu bradu, ľahkým dotykom, upokojujúcim. Vôňa ženy a jazmínu z nej prúdila a mohla by sa správať ako afrodiziakum. Správalo sa ako afrodiziakum, a napriek tomu ho mrazilo do špiku kostí. Prečo? „Ale som rada, že si nažive.“
Neodpovedala na jeho otázku, uvedomil si, ale netlačil na ňu. V pozadí jeho mysle mu stále niečo vŕtalo, niečo zlé na celej tejto situácii. Napriek tomu, v tejto chvíli sa nezdalo byť nič dôležitejšie ako si jednoducho vychutnávať Tabithu.
Jeho pohľad novu skĺzol na jeho ženu, po jej hrdle, kde jej divoko búšil pulz. Bola vzrušená? Nadržaná? Mala oblečené biele čipkované negližé s tenkými ramienkami, ktoré odhaľovali veľkú časť jej pliec. Z nejakého dôvodu si nemohol spomenúť, ako vyzerali jej prsia. Zapadli dokonalo do jeho dlaní alebo mu z nich prekypovali? Boli zakončené malými ružovkastými bobuľami alebo tmavými ružovými púčikmi? Ploché alebo okrúhle brucho? Dlhé nohy alebo tvarované? Mal by poznať telo svojej vlastne ženy. Ruka bližšie k tej jej bola zabalená v obväze , takže Jaxon použil druhú, aby sa k nej natiahol, zvíjajúc sa v bolesti a pokúsiac sa odhrnúť jej vlasy na bok. Než sa jej dotkol, prudko odtiahla sa.
Zamračil sa. „Čo je?“
„Nič. Prekvapil si ma, to je všetko.“ Pomaly sa k nemu naklonila. Kontakt. Spokojne vzdychnúc, preosial niekoľko prameňov tých tmavých kučier cez svoje prsty. Hodvábne. To sa zhodovalo s jeho spomienkou. Ale jej uši boli nahé a on sa znova zamračil. Uvedomil si, že očakával náušnice. Veľa náušníc, strieborné a okrúhle.
„Na čo myslíš?“ Jej teplý mu ovial jeho tvár, mentolový a trochu opojný. Aj to bolo známe.
Ruka mu padla vedľa boku, jeho svalom sa uľavilo. „Na teba. Myslím na teba.“
Jej pery sa pomaly zdvihli do úsmevu. „Som rada.“
Len ho chcela urobiť šťastným, pomyslel si. Starala sa o neho, zomrela by pre neho. Dokonca mu pomohla pozbierať kúsky jeho roztriešteného života potom, čo ho Cathy opustila. Roztriešteného života? Obe jeho obočia sa vyklenuli v zmätenosti. Čo do pekla? To nebolo správne. Cathy ho opustila a on bol vďačný. Vyžadovala si vysoké náklady na prevádzku a bola neznesiteľne extrémna. „Na čo myslíš?“ pýtala sa ho tisíckrát za deň. „Prečo si neodpovedal na môj hovor?“ „Nechcela som syntetickú kuracinu, chcela som syntetické ovocie!“
Bože, bol som tak blbý, že som s ňou chodil tak dlho. Rád si nahováral, že s ňou bol, aby si vybudoval a spevnil – a potom zbúral – svoju vnútornú odolnosť. Čo muža nezabilo, to ho posilnilo a také tie reči. Ale on vedel pravdu. Aspoň si myslel, že ju vedel.
Cathy na neho netlačila pre viac, než jej chcel on sám dať, nezaujímalo ju jeho bezbožné hodiny a jeho citový odstup. A buďme úprimní, teplé telo bolo teplé telo a muž má svoje potreby. Takže toleroval jej záchvaty posadnutosti až kým neodišla. Po tom tu už nebolo teplé telo v noci, ale netrápilo ho to. Jediné potešenie, ktoré zažil prišlo od jeho vlastnej ruky, ale ani to ho netrápilo. Bol šťastný, nie zlomený.
„Naháňal si skupinu mimozemšťanov,“ pokračovala Tabitha, hladiac jeho hruď a odstrčiac Cathy z jeho mysle, „a oni ťa prepadli. Veľmi škaredo ťa zmlátili.“ Hej, spomínal si na päste pristávajúce na ňom, spájajúce sa s jeho telom, nohy čižmách kopajúce do jeho brucha. Spomínal si na smiech a posmešky, krv a bolesť. A znásilnenie? Zachvel sa, nechcel sa v tom vŕtať hlbšie. Len pre istotu. Niektoré veci sú lepšie pochované.
„Poškodenie?“
„Mnoho. Zlomená ruka, zlomené rebrá, zlomený členok. Otras mozgu.“
„Ako dlho som bol mimo?“
„Strávil si pár týždňov v nemocnici. Keď ťa prepustili, Dallas a Mia pomohli preniesť ťa sem. Sem domov, mimochodom. Si tu len pár dní, ale už teraz vyzeráš lepšie.“ Zatriasla chladom. A záujmom? „Myslela som si, že ťa stratím. Neviem, čo by som robila, ak by som ťa stratila.“
„Som tu. Som v poriadku.“ Znova sa k nej natiahol a pohladil jej líce. Na sekundu, len na sekundu, panika naplnila jej oči a trhla sebou. Potom sa jej výraz vyhladil a znova na neho pozerala dole, nevinne, uvoľnene. Doparoma, niečo nebolo v poriadku. Ani za svet však nedokázal určiť čo. Možno preto, že všetko sa zdalo byť na zlom mieste. Tá vôňa, tá rukavica. Prečo ho rušili?
„V spánku si mumlal niečo o víruse,“ povedala Tabitha. Kurva. Kurva!
„Pravdepodobne som sa bál, že dostanem chrípku. Vieš, že chlap v bolestiach nie je nič viac než len prerastené dieťa.“
Jej šťavnaté, červené pery sa stiahli do zamračenia. Spoznával to mračenie, hoci nemal pre to miesto v jeho spomienkach. „Nie. Tiež si spomínal niečo o Schön. Áno, to je ono. Schön. Kto alebo čo sú a čo od teba chcú?“
Nikdy, bez ohľadu na to, ako chorý, ako nadrogovaný by bol, by nespomenul prípad tak nehanebne. Bol cvičený aby mlčal, dokonca aj za najhorších okolností. Vlastne, predtým než bol prijatý za agenta, A.I.R. otestovala jeho schopnosť mlčanlivosti. Bola mu daná zložka a mal ju prečítať, čo urobil. Po tom bol hodiny vypočúvaný. Mlčal a bol zmlátený. Aj tak neodhalil ani jedinú vec, ktorú prečítal. Bol nadrogovaný – nič. Zatvorený – nič. Prečo by jeho manželka klamala? Ako by mohla vedieť také detaily? Odpoveď vpadla na miesto ako keby sa mu v mysli rozsvietila žiarovka. A so svetlom, falošné tiene boli rýchlo zahnané preč.
Ona nebola jeho manželkou.
Pravé spomienky vyrazili na povrch, a on bolestivo zalapal po dychu, kým implantované spomienky boli nahradené. Delenseanci, cela, masaker. Nečudo, že nepoznal toto ženské telo. Nikdy nemal to potešenie vyskúšať ho. Vyhlásila, že bola agentkou A.I.R., a tiež aj jeho partnerom. Nadrogovala ho, pokúsila sa ho oklamať. Odtiahol pery od zubov a zaceril sa na Le‘Ace. Ponoril ruku do jej krku. Ten čin bolel, ale nepustil ho. Prudko ju potiahol k sebe. Zavrčal hlboko v hrdle, neschopný zastaviť ten zvuk. Všetky náznaky emócií jej zmizli z očí.
„Kde som to posrala?“ opýtala sa rovno.
„S šťastná-robiť-to-rukou spomienkou. Sladké, ale úplne nerealistické. Tabitha. Ak len, samozrejme, nechceš dokázať opak.“
Prižmúrila oči do tenkých štrbín. „Jebem ťa.“
„O to sa snažím, aby si urobila,“ povedal kruto. „Môžeme sa naozaj zahrať na manžela a manželku.“ V očiach jej rozkvitol výraz ublíženia, prekvapujúc ho, takmer ho obmäkčiac. Stále sa snažila ťahať za moje nitky, doparoma s ňou. Tá bolesť nebola skutočná. Nemohla byť. Tá žena bola extrémne chladnokrvná.
O sekundy neskôr sa na neho zamračila, upevňujúc tak jeho vieru. „Mal by si mi ďakovať za to, čo som urobila, namiesto toho, že sa sťažuješ. Zachránila som ťa, keď som ťa mohla zabiť. Starala som sa o teba, keď som ti mohla ublížiť. Vymazala som ti spomienky, keď som mohla preskúmať tvoj mozog takým spôsobom, že aj Delenseanci by sebou trhli. A teraz mi povedz kde?“
Kde to posrala, chcela to vedieť. „Nespomenul by som svoj prípad, dokonca ani v spánku,“ odpovedal, potom sa položil vlastnú otázku. „Kde sme? A ani nemysli na to, že budeš klamať. Vymieňame si informácie, práve teraz, ale to skončí vo chvíli, keď vypustíš ďalšiu lož.“
Plecia jej o niečo klesli. „V jednom z mojich záchranných domov.“
„Ako dlho?“
„V tom som neklamala. Bol si hospitalizovaný a držaný v kóme viac než tri týždne. Keď si bol stabilizovaný, priniesli sme ťa sem.“
„My? Kto my?“
„To ti nemôžem povedať.“
„Som monitorovaný?“ Niečo temné sa jej zalesklo v očiach. Pozorne ich sledoval, len aby videl, že okraje kontaktných šošoviek mali náznak zelenej prebleskujúcej cez modrú. „Takže?“
„Len mnou,“ povedala, a on vedel, že mu klame. Znova. Zúfalo ju chcel vypočuť, ale tiež vedel, že ďalšie odpovede už nedostane. Časť z neho uznávala to, čím bola: agentom do morku kostí. Mlčala by rovnako ako on. Jediný rozdiel spočíval v tom, že on vedel, pre ktorú stranu práva pracoval.
„Myslím, že náš rozhovor je u konca,“ povedal.
„V skutočnosti ani poriadne nezačal.“
Pravda. „Daj si dole tú parochňu. Chcem vidieť blondínu.“
Prekvapenie je zablyslo v tvári, rýchlo zamaskované. „Ani to nebola moja prirodzená farba.“
Ani blondína, ani brunetka. „Si červenovláska?“
„Nie.“
Tak aké možnosti mu ešte zostávali, dopekla. „Pre božie zľutovanie, ukáž mi svoje skutočné ja. Chcem vidieť, s kým mám tú česť.“
Obe obočia sa vyklenuli. Aj tie boli čiernej farby. „Ak to urobím, povieš mi, čo chcem vedieť?“
„Nie.“ Skĺzla jednou rukou na jeho hruď. Tak dobrý pocit. Príliš dobrý. Ale on vedel, čo plánuje urobiť. Pustil jej krk a zdrapol jej zápästie. Zalapal po dychu, snažiac sa odtiahnuť preč. Držal ju pevne. Zaceril sa, strhol jej prsteň z ukazováka. „Už nepôjdem spať.“
„Dobre.“ Vykrútila sa z jeho zovretia, zdvihla ruky hore, ukazujúc mu otvorené dlane. „Už žiadne driemanie. Ale ty mi musíš povedať o Schön, Jaxon.“
Och vážne? „Nemusím urobiť nič.“
Sval jej šklbol pod okom ako sa skrčila na konci matracu. Všetko to lahodné teplo z jej tela zmizlo. Jej opojná vôňa oslabla. Smútil nad tou stratou a uvažoval, či na neho bude vždy tak vplývať.
„Keď si bol hospitalizovaný,“ povedala, „ďalšie dve ženy boli infikované. Od vtedy bolo nájdených ďalších šesť.“
„A sú stále nažive?“
„Niektoré z nich.“
„Mali by ste ich zabiť,“ povedal, jeho tón nevýrazný, ako ten jej predtým.
„Prečo?“
Páčilo sa mu, že sa nepozastavila nad jeho necitlivými slovami a bol v pokušení odpovedať. Niežeby to urobil.
Frustrovane vydýchla. „Každá z nich bľaboce o tom, že Zemeguľa bude ďalšia. Ďalšia v čom? Vieš to?“
„Možno nás plánujú prekvapiť nejakou oslavou. Ak donesieš pivo, ja donesiem víno.“
Vražedný, ale tichý, hnev naplnil jej oči. Stiahla pery do tenkej čiary. Ale keď prehovorila, bola vecná, pokojná a vľúdna. „Počúvaj, potrebujem odpovede. Ja môžem pomôcť tebe a ty mne.“
„Čo keby si mi najprv povedala, kto naozaj si a pre koho pracuješ?“
Ticho. Ružovo špičkou jazyka si prebehla cez belosť jej zubov. „Ver mi. Nechceš sa stretnúť s mojím súčasným šéfom.“ „Súčasný“ šéf. Znamenalo to, že šéfov strieda často? „Sme na jeden lodi, Jaxon. Prisahám.“
„Vtipné, že som ťa nikdy predtým nevidel na veliteľstve A.I.R.“
Jej tvrdý pohľad ho prikoval, prakticky ho prepáliac až k jeho duši. „Nikdy si nepočul o tieňových operáciách?“
Hej, počul. A hej, ona bola dostatočne hrozivá, aby pracovala na tom temnom, pochmúrnom poli. Koniec koncov, bodla Thomasa bez výčitiek svedomia. „Privez sem Jacka. Alebo Dallasa alebo Miu. Dovoľ mi s nimi hovoriť.“
Na dlhú chvíľu nič nepovedala, jednoducho pokračovala v hľadení na neho s dekadentným mixom zelenej a zlatej zúrivosti plápolajúcej z jej oči. Zelenej? Zlatej? Pozrel sa bližšie, pozornejšie. Určite jej jedna zo šošoviek úplne zošmykla a on mohol vidieť orieškovú pod ňou. Orieškovú, nie úplne zelenú, ako predpokladal. Pekné. Jeho penis sa mykol pod prikrývkami, on sa zamračil. Stále po nej túžil? Vážne? Bolo zjavné, že mala v pláne ho držať od jeho spolupracovníkov.
Bola krvilačná, krutá, očividne si vyžadovala vyššie náklady na prevádzku než Cathy a bez žmurknutia dokázala utkať pavučinu klamstiev. Zachránila jeho život, áno, ale tiež sa pokúsila vymazať jeho spomienky a dať mu nové. Horšie, tak ako sa ukázala byť divokou, pravdepodobne by ho bodla, ak by pokračoval v odporovaní jej. Nie. Nič z toho nevplývalo na jeho penis. Ten malý hajzel stále rástol a tvrdol, stále sa pripravoval na prienik.
„Čo do-“ Le‘Ace hľadela dole na prikrývku, jej líca červenajúce. Jej pohľad sa prudko obrátil k jeho tvári. Zacerila sa. „Bude lepšie, keď si rýchlo zvykneš na myšlienku hovorenia so mnou,“ vyštekla. „Ani jeden z nás odtiaľto neodíde, až kým tak neurobíš.“
Prečo by sa práve teraz najradšej zaškeril?

13 komentářů: