úterý 15. října 2013

Vychutnaj si ma pomalu - Kapitola 2





Mishka Le‘Ace – alias Marie – vopchala svoje ruky do vreciek nohavíc mŕtveho mimozemšťana, hľadajúc kľúč k Jaxonovým reťaziam. Thomas mal smrteľný strach z identifikačných snímačov, ktoré boli potrebné k otváraniu a zatváraniu k dobrému páru laserových pút. A.I.R. mohla, teoreticky, zachytiť signál a vystopovať ho. Nie, žeby to ona niekedy videla. Ale fóbie boli univerzálne, nezmyselné a niekedy neovládateľné.
Zvyčajne nariekala kvôli nedostatku technológie, doslova prosila Thomasa, aby ju vyskúšal. Dnes bola vďačná za jeho opakované odmietanie, za to, že jej to čertovsky ušetrilo čas. Radšej než deaktivácia drôtov, spáliť seba a Jaxona, všetko, čo musela urobiť, bolo vloženie malého kúsku kovu a otočiť zápästím. 
Keď sa je prsty obtočili okolo kľúča, vytiahla ho von a náhlila sa k agentovi, za ktorým bola poslaná, aby ho zachránila. Alebo zabila. Všetko záviselo na jeho schopnosti udržať tajomstvo. Dosť očarujúce, že držal svoje ústa zatvorené. Čakala, že prelomí ticho vo chvíli, keď mu k penisu priložila čepeľ. Ale neurobil to, šokujúc ju do morku kostí a teraz ho zachráni. Uvažovala o tom, čo vedel, aké pokútne veci mu tancovali v hlave. Musel byť vzácny, menil životy, inak by nebola odvolaná zo svojej práce kvôli jednoduchému vyslobodeniu.
„Myslíš, že môžeš chodiť?“ opýtala sa ho.
„Kto si?“ jeho slová boli nejasné, nezreteľné. Hnev, zmätok, a neistota z neho pulzovala.
„Som tvoj nový najlepší priateľ, zlatko.“ O pár sekúnd mu uvoľnila zápästia a členky a ťahal ho na nohy. „Tvoj šéf ma poslal.“
Uniklo mu bolestivé zasyčanie, a rýchlo ohol jednu nohy v kolene, držiac tak svoju nohu vyvýšenú. „Zlomený,“ odsekol.
Pozrela sa dole... dole... doparoma, bol vysoký. Konečne uvidela spomínaný členok a trhla sebou. Zlomený, hej. Zdevastovaný, pravdepodobne. Ten členok jej teraz sťaží prácu. „Chceš, aby som ťa teda vyniesla?“ tie slová boli výzvou, s úmyslom vyprovokovať ho do poskakovania, ak musel.
„Trhni si,“ povedal. Teda, aspoň to si myslela, že povedal. Ťažko povedať.
 Jej pohľad prechádzal po celom zvyšku jeho tela. Viac než šesť stôp vysoká kopa svalov a šliach. Mohla by ho uniesť? Bola silná. Jej tvorcovia sa o tom uistili, ale... jeho hlava sa ohla smerom k nej a jeho bezfarebné, znetvorené pery sa zdvihli do niečoho, čo malo byť zamračenie. Le‘Ace bola stroj, zviera, a trochu človek – hoci viacerí by nesúhlasil s tým posledným, a všetky tri jej časti zacítili jeho urazenie sa. Aspoň v tomto, konečne, bol predvídateľný. Alfa samec, ktorým bol, nedokázal zvládnuť ranu jeho mužnosti. Ale bolo tu niečo iné, čo od neho nečakala. Alfa. Jeho zložka hovorila „jemný“ a „flegmatický“. Dokonca „pokojný“. Muž, ktorý na ňu zdola hľadel, nebol ani jednou z týchto vecí. Ochranársky, rozhodný, ľahko sa nechajúci vyprovokovať. Hej, bol týmito.
„Nuž,“ naliehala. „Aj keď by som strašne chcela využiť tvoju ponuku, neodpovedal si na moju otázku. Mám ta vyniesť?“
„Čo myslíš?“ opýtal sa tým poškodeným hlasom. „Kašli na to. Ešte to náhodou vyskúšaš. Nie. Pôjdem sám.“
„Dobrý chlapec.“ Pustila ho. Zakolísal sa do boku a padol by dole, keby ho znova nechytila. Le‘Ace si povzdychla. Nič také, nepôjde sám. Jeho duch bol možno ochotný, ale jeho telo bolo príliš slabé. Aký bol najlepší spôsob, ako sa vyrovnať s nepredvídateľným Jaxonom a nadchádzajúcou bitkou s jeho zvyšnými únoscami? Mysľou prechádzala všetkými možnosťami. Po celý čas na ňu Jaxon hľadel, znervózňujúc ju, zjavne sa snažiac odhadnúť ju.
„Myslím, že musím prejsť na plán B,“ zamrmlala.
„Čo je plán B?“
„Ešte som sa nerozhodla. Zatiaľ viem len jeho koniec.“
„A ten je aký?“
„Bezpečne sa odtiaľto dostaneme.“
„Neverím ti,“ precedil. „Toto môže byť trik.“ Skvelé. Chce to urobiť zložité. Jednej časti z nej sa uľavilo. Konečne sa správal ako človek, s ktorými ona prichádzala dennodenne do kontaktu. Čo znamenalo, že ho dokáže zvládnuť.
„Mohol by to byť trik,“ povedala mu. „To povie len čas.“
Nakloniac sa na bok, pokynula mu k rozpadajúcej sa stene. Keďže bol slabý a zničený, nemohol urobiť nič, čím by ju zastavil. Oprela ho tam, ubezpečila sa, že stojí stabilne, potom prešla ku batohu s náradím a uterákom.
Ukladajúc si do pamäte svoje okolie, dožadovala sa informácií zo svojho čipu implantovaného v jej mozgu. Čip, ktorý monitoroval jej aktivity, ako aj pulzovanie energie od každého okolo nej. Utrela si krvavé ruky do handry. Vďakabohu, čip jej poskytoval informácie, iba keď o ne žiadala. V opačnom prípade by ju neprestajné prúdy informácií bombardovali každú hodinu, deň a noc. Odpoveď bola okamžitá, nie hlas, ale náhla vedomosť.
Štyria Delenseanci a dvaja ľudia. Hore na poschodí.
Pravdepodobnosť útoku behom niekoľkých minút?
Osemnásť percent. Žiadne spozorované nepriateľstvo.
Dobre. Upozorni ma, ak sa niekto priblíži.
Senzory zapnuté... práve teraz.
Le‘Ace sa natiahla späť do batohu, a vytiahla z neho striekačku s rinaloras z čierneho trhu.
„Čo to robíš?“ dožadoval sa Jaxon.
„Pomáham ti. Netreba mi ďakovať.“
Nemohla uveriť koľko výdrže v sebe mal. Hocikto iný s takými zraneniami by bol mŕtvy alebo fňukal. On ju dráždil, teraz odmietal ustúpiť. Mohla si len predstavovať, ako sa asi správal plne zdravý a takmer si želala, aby jej bolo dovolené to zistiť. Úprimne, nikdy sa nestretla s mužom ako je on. Tak silný, tak neúctivý, plne schopný, neomylne čestný a verný, hoci trochu s neslušnou mysľou. Kde je ten rezervovaný a rešpektovaný muž, za akého ho A.I.R. považovala?
Možno, že ho zmenilo to mučenie, premýšľala, ale nestavila by na to svoje peniaze. Bol preč osem dní. To nebol dostatočný čas na to, aby cvičený agent prešiel takou drastickou zmenou, bez ohľadu na to, čo mu bolo robené. Koniec koncov, už predtým postúpil podobné mučenie a nepremenil sa stelesnenie nadávok.
Žeby jej bol poskytnutý pohľad na skutočného muža?
Ak áno, to si žiadalo otázku, prečo zvyčajne ukrýval, kým skutočne bol. A prečo teraz ukazoval svoju pravú tvár. Bola zvedavá a ona neznášala, keď bola zvedavá. On bol prácou. Nemohol byť ničím iným. Jej majiteľ by to nedovolil. Špinavec. Keď odtiaľto Jaxona bezpečne dostane preč, zavolá Estapovi, jej šéfovi a súčasnému vlastníkovi, a Jaxon bude odvedený. Pravdepodobne ho už nikdy neuvidí.
„Marie,“ vyštekol. „Zaspávaš. Dáš mená aj svojim ihlám?“
„Nie.“ Pomaly sa k nemu otočila. Teraz držala plnú striekačku proti svetlu, kontrolujúc vzduchové bubliny. „A pozri. Volám sa Mishka, ale všetci ma volajú Le‘Ace.“ Vo chvíli, keď tie slová opustili jej ústa, potichu zahrešila. Nemala by mu to hovoriť. Jej skutočné meno bolo informáciou len pre vyvolených a on nepatril medzi nich. Tak prečo mu to prezradila? Prečo odrazu túžila počuť ho od toho úžasného muža? Len raz?
„Čo je to za meno?“ opýtal sa. To vôbec nebola tá odpoveď, ktorú potajomky žiadala. Jazykom si prebehla po zuboch, v snahe zakryť svoje podráždenie.
„Vhodné.“ Ona bola totiž esom v rukáve svojich stvoriteľov (Ace v pokri znamená eso – pozn. prekl.).
„Čo to, dočerta, robíš?“ opýtal sa. „Aspoň teraz mi už konečne odpovedz.“
„Alebo čo?“ Keď jej venoval naštvané zasyčanie ako odpoveď, vzdychla a povedala: „Idem ťa uspať, okej?“ Hocikoho iného by tu dole nechala pri vedomí – prečo míňať dobré drogy – potom by išla hore sama a zneškodnila nepriateľov. Ale Jaxon - nechcela ho tu nechať trpieť. Okrem toho, ako bol zoslabnutý, mala podozrenie, že by bol stále schopný odtiahnuť sa niekam do úkrytu, kým by ona bola rozptýlená.
„Povedal som, že pôjdem sám,“ povedal Jaxon, rozhodne. „Nebudem s tebou bojovať.“
„Tvoj členok je rozdrvený a ja nebudem riskovať, že zostaneš pokojný.“ Tak ako bol odhodlaný, priblížila sa k nemu. „Dostanem ťa odtiaľto, neboj sa. A predstav si, keď sa zobudíš, tvoja rozprávková víla Cathy bude možno sedieť po tvojom boku, dávajúc ti pusu na obočie, prášiac na teba svoj magický prach.“
Stuhol, jeho zlomené telo nejako vyzeralo ako totálne nebezpečenstvo. „Odkiaľ vieš o Cathy? Už mesiace som ju nevidel.“
Jedno z jej pliec sebou myklo, keď pred ním zastavila. Delilo ich len jedno zašepkanie. „Viem o tebe veľmi veľa a veľmi veľa viem aj o Cathy. Nazval si ju vílou a ona teba agentom.“ Le‘Ace sa nepáčila Cathy, ale páčil sa jej Jaxon. Odvážny, lojálny, nebojácny. Zriedkavé vlastnosti u muža, pokiaľ vedela. „Keď vezmem prácu, zistím si všetko čo môžem o každom, kto je zapojený. Čo neviem je, ako si strávil rok svojho života s tým dievčaťom. Päť minút v jej prítomnosti a chcela som si podrezať vlastné žily. Každé jedno slovo z jej úst je sťažnosť. Je povýšenecká a frigidná.“
Len čo jej posledná veta opustila ústa, Le‘Ace si všimla, že Jaxon obtočil svoje modročierne prsty okolo jej zápästia v rukavici, v snahe zabrániť jej, aby pohla svojou rukou a držal tak striekačku od seba. Nemal by byť schopný hýbať sa tak rýchlo alebo bez jej vedomia. Jeho dotyk by ju nemal uviesť do tranzu, ale urobil to. Nemohol vedieť, že ruka ktorú držal, bola z väčšej časti mechanická a že by ju nedokázal zastaviť ani buldozérom. Nemohol vedieť, že ona dovolila ten dotyk, neschopná sa prinútiť odtiahnuť sa od neho.
„Porozprávajme sa o tomto,“ povedal.
„Nie je čas.“ Zvyčajne Le‘Ace neznášala dotyk a strpela ho len vtedy, ak si to vyžadovala jej práca. Pretože keď jej šéf niečo nariadil, aby urobila, urobila to bez zaváhania. Vždy.
Ten malý čip v mozgu nič iné ani nedovoľoval, následky neposlúchnutia boli príliš prísne. Iba pri uvažovaní nad možnosťami čipu ňou zmietla vlnu horkosti. Som len figúrkou. Nemala nariadené, aby ju uzemnil Jaxon, ale z nejakého dôvodu bola bezmocnejšia než kedykoľvek predtým. Teplom jeho dotyku. Teplá a neúprosná sila vsiakla cez jej rukavicu, kov – až do špiku kostí. Na chvíľu ju zabavila predstava, že on by mohol poraziť jej démonov a konečne ju oslobodiť. Túžobné premýšľanie len viedlo ku sklamaniu. To veľmi dobre vedela.
„Znovu zaspávaš,“ zamrmlal.
Sakra! Nikdy nezaspávala v prítomnosti iného. Ale s ním už niekoľkokrát. Niečo na ňom bolo upokojujúce, presne ako to tvrdila zložka. „Ak sa budem znepokojovať, či sa pokúsiš ublížiť mi alebo utiecť,“ pristihla sa, ako rozpráva k nemu, hoci povedala, že nemajú čas o tom hovoriť, „nebudem schopná bojovať s tvojimi únoscami v plnej sile.“
„Nebudeš s nimi bojovať sama.“ Záujem? O ňu? Absolútne nepotrebný, predovšetkým, a absolútne prekvapivý, ale sladký.
Zamračila sa. „Ver mi, takto je to lepšie.“ Ohla cievy v kovovom zápästí, tichý rozkaz, aby ju prepustil.
Jeho prsty sa roztiahli, ale nepustil. „Nechceš ma nadrogovať, Le‘Ace.“ Vyslovil jej meno ako modlitbu a ona sa zachvela. Už znova nie. Už predtým jej povedal, že by mu mala zložiť putá a jeho hlas bol hypnotizujúci. Ako teraz. Nejaká časť z nej, hlboko ukrytá, reagovala, chcela dať tomuto mužovi všetko, čo len žiadal. Ako teraz. Znova sa pristihla, že sa pýta čipu: je to mimozemšťan?
Nulová možnosť. Zistená len ľudská chémia.
Tak čím bol, že mohol vynútiť činy iného len svojím hlasom? Čím bol, že mohol rozpáliť jej krv a uviesť do tranzu jej telo? „Možno nechcem, ale urobím to.“ Voľná ruka jej visela po boku, prepracovala svoje prsty ponad jeden z prsteňov, ktoré mala, odhaliac tak maličkú ihlu pod obrovským diamantom.
„Nepustím ťa. Zostanem takto celú noc.“
„Nemusíš ma pustiť,“ povedala.
Konaj. Urob to.
Neurobila nič. Hľadela na neho. Potrebujem sa dať dokopy, mäknem. Aké by to bolo pobozkať ho? Otázka k nej vplávala neočakávane, prichádzajúc z toho istého ukrytého miesta, ktoré bolo ovplyvnené jeho hlasom. Túžba vírila a miešala sa s jej krvou, prechádzajúc celým jej telom. Toto musí skončiť, skôr než urobíš niečo hlúpe. Prinútiac sa do akcie – rýchlo, bez zastavenia – zdvihla ruku a vrazila prsteň do hrubej žily pulzujúcej v ohybe jeho krku. Oči sa mu rozšírili a zasyčal.
„Prepáč,“ povedala mu. „Len aby si vedel, ani prsteňom nedávam mená.“
„Ty... kurva.“ Viečka sa mu zatvárali, otvárali, zatvárali.
„Striekačka obsahuje liek proti bolesti a antibiotikum, nič iné. Prsteň má v sebe prostriedok na uspatie.“
„Oklamala si ma,“ obvinil ma, jeho hlas bol ešte viac nezreteľnejší.
„Zachránila som ťa.“ Svaly sa mu uvoľnili, jeho viečka teraz úplne zatvorené. Bojoval proti omamnému spánku do posledného, snažiac sa udržať na nej, pevne, tak pevne, ale nakoniec upadol do bezvedomia, brada mu padla na kľúčnu kosť, prsty rozpojené, ruka padajúca k jeho boku. Znovu bola očarená jeho silou.
Le‘Ace ho jemne položila na podlahu, pozorná k jeho polámaným kostiam. „Skutočne je mi to ľúto.“ Toľko sily. Škoda, že musela byť odobratá, čo i len kúsok z nej.
S povzdychom mu vrazila striekačku do paže, vyprázdnila ju, potom odhodila stranou. Chcela tu zotrvať, študovať ho viac. Vážne, bol skladačkou, sexy skladačkou, a zanechajúc skladačku neposkladanú bolo pre ňu odporné. Len práca, pripomínala si. Musí to byť takto.
Nebola dobrá, bola poškvrnená a mala viac batožiny ako cestovateľ. Bola nevhodná pre mužov, pretože čím dlhšie s jedným zostala, tým bola väčšia šanca, že bude nútená sa na neho vykašľať. Bola vychovaná v laboratóriu, nikdy nemala priateľa. Dopekla, nikdy nijakého nechcela. Ak by jej bolo prikázané zabiť ho, alebo horšie, ak by mala nariadené, aby sa s niekým iným vyspala, kým chodila s ním... presne tieto „práce“ nenávidela najviac, dávila zakaždým, keď bolo po nich.
Dosť. Ak bude pokračovať v spomínaní, skončí s neovládateľným vrieskaním, súčasná práca zabudnutá, minulosť ako vírivá smršť mizérie, ju vtiahne do temnoty. Mračiac sa vyskočila na nohy a odkráčala od Jaxona späť k batohu. Thomas a jeho skupina ju poznali ako Marie, Kat, jednu z jej mnohých tvárí. Absolútne jej dôverovali, kvôli mnohým veciam, ktoré pre nich počas rokov urobila, vždy s úspechom. Musela, aby si zachovala identitu. Raz vrahom, inokedy mučiteľom.
„Marie“ bola zasvätená do informácií, ktoré vláda nemohla nijako získať – ako únos Jaxona a jeho poloha – takže ona by urobila všetko, čo si vyžadovala jej identita so šťastným, milujem-to úsmevom. Nuž, Marie bola zasvätená. Teraz jej už nikto nebude veriť, ale táto obeta bola považovaná, že za to stála, ešte pred tým, než položila nohu na toto miesto. Jej šéf-hajzel chcel Jaxona živého, ak to bolo možné. Nie kvôli Jaxonovi, samozrejme, ale pre seba samého. Estap túžil po všetkých tajomstvách, ktoré Jaxon tak dlho ukrýval. Ak ho nezlomil Thomas, pochybovala, že to dokáže Estap. Čo znamenalo, že ho teraz zachraňuje, len aby ho neskôr zabila.
Štatistické čítanie.
Žiadna zmena.
Výborne. Vytiahla niekoľko častí zo svojich zbraní z pásu čiernej látky. Thomas jej možno dôveroval, ale nedovoľoval žiadny druhy zbraní vo vnútri svojho domu. Bál sa ich, ako aj identifikačných zariadení. Musela ich rozobrať a ukryť ich v priestore medzi nože. Potom ako ich zložila dokopy, skontrolovala svoj detonačný kryštál v pyre-gun a zásobník v Glocku (Glock je značka zbrane – pozn. prekl.). Pripravená na odchod.
Položila ich na vrch batohu a ukryla si pod každé zápästie, do rukávov po jednej dýke a dve za pás. Keď to urobila, znova uchopila do dlane zbrane. S posledným pohľadom na Jaxona – jeho hruď sa pravidelne dvíhala v hlbokých, riadnych nádychoch – odkráčala z cely.
Vstúpil niekto iný do domu?
Nie.
Takže len tí štyria mimozemšťania a dvaja ľudia, o ktorých sa treba postarať. Celkom dobré čísla. Vyliezla po schodoch a ramenom otvorila dvere, ktoré viedli na prvé poschodie v dome. Rýchly očný sken ukázal, že izba bola prázdna. Nábytok bol starý a dobre používaný, ale čistý, a všetky okná boli zatemnené ťažkými závesmi.
Poloha všetkých obyvateľov?
Všetci šiesti sú v juhovýchodnej oblasti.
Juhovýchodná oblasť znamenala kuchyňu. Dobre. Zamorená oblasť. Vypni senzory.
Senzory vypnuté... teraz.
Nechcela, aby jej myseľ kričala, že sú blízko, ako sa približovala, chcela čistú myseľ, totálne sústredenie. Le‘Ace zrýchlila kroky cez obývaciu izbu a dole po chodbe, prekĺznuc cez ďalšie schody a dvere, ktoré viedli k dobre udržiavanému pavilónu. Dvojité dvere na kuchyni sa jej zobrazili pred očami a odrazu tam bola pred nimi. Zastavila, vystrela plecia, a potichu položila ruky na drevené dosky spolu so zbraňami.
Načúvala. Smiech, šušťanie papiera. Pomaly a ľahko, ako keby to bol úplne bežný deň. Prinútiac sa zjemniť svoj výraz, zatlačila na dosky, aby sa otvorili. Potichu, sebavedomo. Okamžite sa okolo nej rozprestrel hustý dym, ako oblačná hmla. Možno neskôr na toto bude myslieť ako na sen. Neskutočný. Smiech sa stále ozýval, teraz hlasnejší. Nepozorovane si založila ruky za chrbát.
„Páni.“ Piati muži sa okamžite postavili, prekvapene zaujatí – traja mimozemšťania, dvaja ľudia – a obrátili sa k nej tvárou. Len piati. To znamenalo, že jeden mimozemšťan chýbal. Doparoma. Kam zmizol?
S presnosťou počítača, za menej než jednu sekundu mala premeraný každý z jej cieľov. Obklopovali pokrový stôl. Najvzdialenejší muž od nej bol Jacob, pravá ruka Thomasa. Mal modrú pokožku, svetlejšiu než Thomas, a mal sedem rúk namiesto štandardných šesť. Každá rasa mala svoje odlišnosti, pomyslela si. práve teraz, dve z jeho rúk držali karty, jedna držala pivo, jedna cigaru, dve mu masírovali ramená a jedna zvierala nôž namierený na ňu.
Jacob sa uvoľnil a sklonil zbraň na stôl. „Všetko v poriadku, Marie?“ Žil na Zemi celý svoj život, takže znel ako človek. Aj ostatní držali v rukách karty, pivo, a nože. Nepracovala s nimi veľmi dlho, takže neboli pokojní pri nej a nesklonili svoje dýky.
„Áno,“ povedala. „Všetko je v poriadku. Kde je tvoj priateľ? Ten vysoký, ktorého som s tebou videla dnes ráno?“
„V kúpeľni.“
„Hornej alebo dolnej?“ opýtala sa.
„Som si istý, že hornej. V hosťovskej izbe.“ Jacobova tvár sa skrivila v zmätení. „Prečo na tom záleží?“
„Nezáleží. Čakáš dnes ešte nejakých hostí?“
„Nie. Povedz mi o čo ide. Kde je Thomas?“
„V pekle. Pozdravuj ho odo mňa.“
Obe jej ruky sa vyšvihli, zápästia prekrížené, ako prstami stláčala spúšte na zbraniach. Bum, bum, bum. Pomaly si vyrovnala ruky, strieľajúc do každého miesta v izbe v pravidelnom rytme. Guľky lietali jednou časťou miestnosti a oheň z pyre-gun druhou, žiarivé lúče žltej a oranžovej spôsobujúce pľuzgiere.
Len sen, obyčajný sen.
Všetci piati muži sebou trhali v bolesti. Niektorí kričali, iný stonali. Nože, fľaše od pív a karty padali na podlahu v chaose. Krv striekajúca z rán od nábojov a lúčov syčala na ohni. Naplo by ju, ale bohužiaľ, už bola na ten odporný zápach zvyknutá. Až keď muži padli na zem, so stuhnutými výrazmi, uvoľnila svoje prsty. Bez revu Glocku tu bolo len ohlušujúce ticho. Ako dym pokračoval v odparovaní sa, smrteľná scén zostala zachovaná v tom neprítomnom, vzdialenom-od-reality pocite.
Zapni senzory. Stupne energie?
Štyri vyhasnuté.
Ten piaty?
Úplne vpravo. Slabý, ale stále živý.
Le‘Ace skontrolovala zásobník v Glocku. Zostala jedna guľka. Nabila ju do komory, zdvihla hlaveň, zamierila a vystrelila. Náboj sa zaboril priamo medzi mužove oči, mozgové tkanivo vystreklo za ním na stenu. Vyprázdňoval svoje telo, ako sa jeho telo zmietalo v poslednom kŕči, a tentoraz ju naplo. Nad ňou sa ozvali ťažké kroky, znejúce cez chodbu. Le‘Ace zatvorila oči na chvíľu, v prosbe o koniec práce. Teraz. Ale realita, ako aj sny, boli často rebelantské.
Pravdepodobnosť útoku?
Dvadsať tri percent. Cieľ sa zdá byť vo fáze ukrývania sa.
Zvýš počuteľnosť uší.
O sekundu neskôr začula, ako zaškrípali pánty na dverách od hornej spálne pri otváraní. Krok, krok, krok. Pauza. Šuchot. Krok, krok, krok.
Tridsať dva percent.
Ďalšie kroky.
Tridsať osem percent. Tridsať deväť percent. Štyridsať šesť. Rýchlo sa zvyšujúce riziko. Už sa neukrýva, ale približuje. Schyľuje sa ku konfrontácií.
Le‘Ace si založila prázdny Glock za pás a pritlačila sa na stenu. Adrenalín prúdil jej krvným riečiskom, srdce jej bilo ako pulzujúci bubon v jej hrudi. Zatiaľ jej práca ide hladko. Napriek tomu, počas rokov zistila, že každá práca prichádza s minimálne jednou komplikáciou.
Toto musí byť ona.
Kroky sa približovali čoraz bližšie a bližšie. Potom nastala ďalšia pauza, dlhá a ťažká. Zamrmlaná nadávka. A potom, ako keby si to Delensean rozmyslel s tým, že skontroluje svojich priateľov, kroky po špičkách sa začali vzdiaľovať čoraz viac a viac.
Tridsať jeden percent a riziko sa zmenšuje.
Zaškrípala zubami. Doparoma s ním. Nútil ju, aby s ním hrala naháňačku. S pripravenou pyre-gun, pomaly a potichu vyšla z kuchyne. Pozrela doprava, doľava. Čisté. Zhora začula, ako sa dvere zatvorili a cvakla zámka. Jej uši zachytili každú minútu zvuk, kým sa skrýval.
Proste s tým skonči. Le‘Ace vkĺzla do tieňov pod schodmi. Držala pyre-gun pripravenú a voľnou rukou sa natiahla do čižmy a vytiahla odtiaľ malú, tenkú škatuľku. Trénovala svoje prsty, aby dokázali pracovať s prístrojom bez použitia zraku, takže pristáli nad správnymi tlačidlami a stlačili ich. Jasná holoobrazovka sa čoskoro zjavila ako škvrna malej pavučiny presne nad klávesnicou, pomaly sa vytvárajúci štvorec. Čierne čiary a modré lúče svietili na povrchu, kým bezdrôtový systém skenoval dom kvôli ľudskému teplu, pohybu a hlasu. Všetky svetlá sa nakoniec sústredili do jedinej bodky, ukazujúc priamo na polohu v izbe na konci hornej chodby. Bol uprostred izby. Poznala tento dom, vedela, že na tom mieste bola posteľ. Musel byť skrytý pod ňou.
Ako to môžem urobiť? Hrať sa na diabolskú mačku a nevinnú myš?
Poznáš svoje rozkazy, Le‘Ace, prehovoril zdravý rozum. Nikto neprežije. Okrem toho, nebol neviniatko.
Každý muž v tomto dome mal svoje kolo s Jaxonom ako boxovacím vreckom. A vzhľadom na rozsah Jaxonových zranení, vychutnávali si každú chvíľu. Niečo z jej vlastného zhnusenia a váhania opadlo. Vypla skener a vrátila ho do čižmy. Potichu vyšla po schodoch s napriamenou zbraňou. Po chodbe, oči na stopkách. Uvažovala, čo by si asi myslel Jaxon, keby tu bol, sledujúc ju. Zapôsobila by na neho alebo by bol znechutený? Pochválil by ju alebo poučoval kvôli jej chladnokrvnosti? Muži mohli urobiť akýkoľvek temný skutok, a bolo to pre dobro ľudstva. Ale pri jedinom náznaku ženskej zlomyseľnosti, bez ohľadu na dôvod, bola považovaná za zlú. Eva s jablkom. Pandora s jej skrinkou.
Jaxon mal na konte pôsobivý počet vrážd – viac než šesťdesiat predátorských mimozemšťanov – hoci zvyčajne si vyberal smrteľnú ranu ako poslednú voliteľnú možnosť. Uprednostňoval zajatie. Poučoval by ma, rozhodla sa. Možno by ma vypočúval, aby zistil, prečo som aká som. Vypočúvanie. Ako hovorila jeho zložka, bol majstrom vo vypočúvaní. Cez cukrom obalené slová alebo pomocou zúrivého hnevu a zastrašovania, získal, čo chcel. Ten omamný hlas a lenivá nonšalancia mu tiež možno raz alebo dvakrát pomohla presvedčiť obete, aby dobrovoľne prezradili svoje najtemnejšie tajomstvá.
Ak mimozemšťania reagovali aspoň spolovice tak ako ona, povedali by mu všetko a čokoľvek by len chcel vedieť a usmievali by sa pri tom. Ešte pár ďalších minút s ním a možno by ustúpila. Uznajúc, že to bolo ťažké, nenávidela slabotu v sebe. Vynadala Thomasovi, že Jaxonove oči boli opuchnuté, pretože Marie bola sadistická kurva, ktorá rada videla každú iskru bolesti, ale Le‘Ace bola sklamaná z iného dôvodu. Vedela, že jeho oči boli modré, ale fotografie a holoobrazy nedokázali zachytiť intenzitu čírej mužskej mužnosti. Strašne by chcela vidieť, ako intenzívny naozaj bol, aj keď mala podozrenie, že vidieť tie jeho oči by ju oslabilo ešte viac než guľka do mozgu.
Zakňučanie sa ozvalo v jej ušiach, prerušiac tak jej myšlienky. Prestaň myslieť na Jaxona a dokonči toto. Bola tak blízko ku koncu, že ho mohla ochutnať. Pri zatvorených dverách zastala, načúvajúc. Žiadny pohyb. Takže bol nehybný pod posteľou. Odpočítavanie. Jeden, dva, tri. Silné kopnutie, pánty sa rozpadli a dvere sa rozrazili.
Spod postele, presne ako predpokladala, sa ozvalo zalapanie po dychu, potom kňučanie. Jej zbraň bola natiahnutá a zamierená, takže len stlačila spúšť. O sekundu neskôr, žlto-oranžové plamene spáliac dieru v matraci, a roztopiac niekoľko vlákien. Uvedomiac si, že sa zapáli, ak zostane na mieste, Delenseanec vykríkol a vykotúľal sa spod postele. Jedna z jeho rúk sa zakrútila do koberca, uväzniac ho tak na mieste. Zmietal sa, vrhal na ňu zdesené pohľady.
„Ne-nerobte to. Prosím,“ žobral, ako keby počas rokov neurobil horšie veci. Ona to vedela lepšie.
„Musím.“ Znova vyvinula tlak na spúšť. Nebolo tu žiadne zaváhanie, oslnivá žltá jednoducho vybuchla a vrazila do mimozemšťana. Zvrieskol od bolesti, dokonca sa prikrčila. Znova a znova sa jeho telo mykalo, nohy kopali. Kde ho zasiahol lúč, tam mu zhorela košeľa a ona mohla vidieť dieru v mieste, kde by malo byť jeho srdce, rozstrapatené okraje syčali. Ak by nechal Jaxona na pokoji, možno by ukončila jeho mizériu rýchlym prerezaním hrdla. Keďže to neurobil, zostala na mieste. Keď sa prestal hýbať, opýtala sa: Stupeň energie?
Zaniknutý.
Hotovo. Je koniec. S úľavou si vydýchla. Ruka jej padla k boku, zbraň náhle ťažká, vážiaca tisícky kilogramov. Pramienok potu je stiekol medzi prsiami, dole po žalúdku. Misia ukončená a ona nemala žiadne zranenie. Zranenie.
Nie, ešte nie je ukončená, pomyslela si. Zostala ešte jedna vec. Pocit naliehavosti v nej odrazu rozkvitol, rozbehla sa späť do podzemnej cely. Čo tam nájde? Podarilo sa Jaxonovi nejako utiecť? Zomrel? Vďakabohu, bol presne tam, kde ho nechala a stále dýchal. Vydýchla vzduch, ktorý ani netušila, že zadržiava, napätie opadlo. Ďalší úspech. Vybrala malé slúchadlo, pripnuté na ľavom ramienku podprsenky a vložila si ho do ucha. V momente dotyku sa spustilo vytáčanie čísla jej šéfa.
„Výsledok?“ opýtal sa namiesto pozdravu. Žiadne pekné slová pre ňu.
„Úspešný.“
„Dobre. To je dobre.“
„Opúšťam miesto, ďalší kontakt, keď sa vrátim späť.“
„Nie. Plán sa trochu zmenil.“
Potlačila zastonanie, jej pohľad sa otočil znova na Jaxon. Čo jej nariadia, aby mu urobila? Už aj tak vydržal toho tak veľa a nebol schopný vydržať už nič iné. Súcit, Le´Ace? Vieš to lepšie.
„Áno?“
„Boli zajaté dve ďalšie infikované ženy. Mrmlali o tom, že Zem bude ďalšia. Ďalšia v čom, to nevedeli, alebo nám to nepovedali. Jaxon je jediná osoba, ktorá bola schopná dostať z ostatných odpovede, hoci som ochotný sa staviť, že bol veľmi vyberavý v tom, o čo sa podelil. Môžeš ho zlomiť.“
„Plán?“ opýtala sa, opatrná, aby držala strach z jej hlasu.
„Čo bude potrebné, dostaň ho. Získať odpovede pre mňa.“
Čo bude potrebné. Fráza, ktorú počula už stokrát predtým. Zvyčajne jej z nej bolo zle. Dnes, nemohla umlčať záchvevy vzrušenia. Viac času s tajomným Jaxonom? Dopekla, áno. Berie to. Hlúpe dievča. K Čomu je Jaxon prinúti, aby urobila kvôli tým odpovediam? Ako na neho myslela, hladina adrenalínu sa vyšplhala oveľa vyššie než počas prestrelky a následnej naháňačky, spôsobujúc, že jej končatiny sa triasli. Stiahla obočie. Čo bola toto za reakcia? Nikdy takú ešte nezažila. Zamračila sa.
„A čo prípad Tútor?“
„Vrátiš sa, len trochu neskôr, než sme pôvodne plánovali.“ To znamenalo, že mohla začať od začiatku s nechutným Tútorom, mužom, ktorý bol veľmi nedôverčivý. To znamenalo viac flirtovania a viac špinavého slovníka s mužom, ktorého ona nenávidela každým vláknom je bytia, len aby znovu získala jeho dôveru a znova si získať miesto v jeho živote. Musel uvažovať nad tým, kde bola a čo robila. Odišla tak náhle, bez vysvetlenia, pretože nemohla riskovať uväznenie.
„Jaxon je zranený, pane, takmer neschopný rozprávať.“ Vážne sa jej zachvel hlas?
„Ošetri ho,“ bola odpoveď, „prinúť ho rozprávať. Povedal som ti, použi akýkoľvek prostriedok.“
„A ak odmietnem?“ opýtala sa, hoci už dopredu vedela odpoveď. Dúfajúc, že jej otázka zakryje jej radosť. A mimochodom, niekedy žila len preto, aby ho znepriatelila. Niekedy nenávidela svojho šéfa viac než myšlienka byť mŕtvou.
„Znova sa hráš na človeka, Le‘Ace?“ Padla jej sánka. Nebol jej prvým majiteľom, všetci už boli mŕtvi. Bohužiaľ, nie jej rukou. Ale tento bastard vedel, že bola skonštruovaná v laboratóriu, takže ju nepovažoval za viac než obyčajnú vec, stroj. „Vieš, že neznášam, keď to robíš a musíš vedieť, že v tejto chvíli sa pozerám na tvoj ovládací panel.“
Jeho tón bol hladký a hodvábny, vyzývajúci ju. Niekoľkokrát počas rokov ho sledovala, ako sa správa k ostatným, ktorých považuje za seberovných. Zaobchádzal s nimi s láskou, rozdával úsmevy a chválu. Aj úprimnosť. To ju očarilo najviac, pretože jej ukazoval iba opovrhovanie. Vysmieval sa jej. Využíval. Zastrašoval.
„Jedno tlačidlo a si mŕtva.“
„Áno, jedno tlačidlo a tvoj android za miliardu dolárov je fuč. Už žiadna špinavá práca pre teba. Už žiadne predávanie sa pre teba. Nezabúdaj na to.“
Odrazu jej hlavou preťala ostrá bolesť a ona zastonala. Mala to vedieť. Vzdor sa stretával s utrpením, každý jeden raz. Nepros o milosť, neopováž sa prosiť o milosť. Bolesť pokračovala, trhajúc jej hlavu, spaľujúc jej nenávisť a zášť, ktorú prechovávala voči svojmu šéfovi. Alebo ju pochovávajúc tak hlboko, že na tom už nezáležalo. Zaujímala ju len úľava, ako jej čierne bodky blikali vo výhľade. Srdce sa jej chvelo, akoby sa do jej hrude načiahla ruka a stisla ho. Pľúca prestávali dýchať. Ešte chvíľu a praskne jej lebka. Ešte chvíľu –
„Stop,“ prosila nakoniec. Neprestalo to. Bolesť sa šírila, nohy sa jej triasli, ako keby sa jej do kostí zarezávali nože, tam a späť. Neurob žiaden ďalší hluk. Nepovedz žiadne ďalšie slovo. Stlačila k sebe pery, a slzy jej naplnili oči. Každú sekundu môže upadnúť do bezvedomia. Príliš veľa, bolo to príliš veľa. Bolesť –
„Prosím.“ Nemohla zastaviť to unikajúce slovo. Ako náhle sa bolesť zjavila, tak náhle aj odišla. Dychčala, uvedomila si o moment neskôr. Pot z nej stekal, spôsobujúc, že sa jej oblečenie lepilo na je telo, ale mala pocit, že krv v jej žilách bola chladná ako ľad.
„Niečo si hovorila, Le‘Ace?“
Stlačila si koreň nosa a zaškrípala zubami, snažiac sa upokojiť. Vždy pokojná. Stŕpnutosť bola jej najlepším priateľom. Vedela to, znova na to nezabudne. Dúfala v to.
„Budete mať svoje odpovede. Pane.“

14 komentářů: