sobota 29. června 2013

Zotroč mě sladce - Kapitola 3



O niečo neskôr v tú noc som sa prinútila vstať z postele. Moje svaly kričali v proteste, ale zostala som stáť vzpriamene. Biele tričko, ktoré som mala oblečené, mi siahalo po kolená, zanechávajúc tak zvyšok mojich zlatých nôh nahé. Temnota a mesačný svit sa zmiešavali dokopy, ponúkajúc tak hmlistý zámotok. Iba ticho sa dotýkalo vzduchu. Zvyšok domu spal mierumilovne. Moje pohyby boli pomalé a trhané, vchádzala som po mahagónovom schodisku do Michaelovej kancelárie. Milovala som túto miestnosť so zložito vyrezávaným stolom, vysoké police zaplnené skutočnými knihami – nie tými holografickým, predávanými v obchodoch – svieža vôňa kože. Prstami som prebehla po glóbuse, na stene visela mapa vesmíru. Nad šachovým stolíkom. Michael a ja sme strávili v tejto izbe veľa nocí, rozprávajúc sa a smejúc sa. Plánujúc stratégiu. Nie je čas na spomínanie, dievča. Daj sa do práce.
Zvalila som sa do plyšového kresla za stolom. Po tom, ako som obišla jeho identifikačné skeny a hlasový analyzátor na spustenie počítača – presne ako ma to učil – hľadala som súbory s Luciusom Adairom. Všetky informácie boli trvalo odstránené. Nebola som prekvapená. Michael nechcel, aby som niečo vedela o Luciusovi, takže, samozrejme, odstránil každú jednu informáciu. Múdry muž, môj otec. Frustrovane a preťažene, som vkĺzla späť do svojej izby. Potrebovala som ešte pár hodín spánku, než príde ráno. Než som však došla k posteli s baldachýnom, stuhla som. Nebola som sama. Zachytila som to, cítiac borovicu. Moje oči sa zúžili na nepozvanom hosťovi. Tváriac sa ležérne a ľahostajne, Lucius sedel vo vypchatom kresle vedľa postele. Zamračila som sa na neho. 
„Našla si niečo?“ opýtal sa samoľúbo, ako keby vedel, čo som robila. Neobťažovala som sa odpovedať mu. Vyliezla som na posteľ, matrac sa prispôsobil mojej váhe, zatvorila som oči, aj keď som sa zostala v pozore. Prikrývky boli teplé a mäkké, upokojujúce pohladenie mojej pokožky.
„Čo si myslíš, že robíš?“ dožadoval sa.
„Spím. Nech sa páči, môžeš tu zostať a sledovať ma ako perverzák, ktorým podľa mňa určite si.“
„To si nemyslím. Vstávaj.“ Nakloniac sa ku mne, natiahol sa a zatriasol mojimi ramenami nie príliš nežne. „Obleč sa. Ideme trénovať.“
Muž s pár slovami. Aké kuriózne. „Chceš sa hrať na maséra a dať mi masáž, dovolím ti dotknúť sa mojich ramien. Ak nie, drž si svoje ruky pri tele. Rozumieš?“
„Nie si ranné vtáčatko?“
„Dám ti vedieť ráno. Teraz oddychujem. Vypadni.“
„Vždy si takáto mrcha?“ Nedala som si načas, aby som našla svoje pokojné vnútro. Jednoducho som sa plynulo posadila a dovolila mojej pästi letieť. Udrela som ho do sánky. Jeho brada sa ani neotočila, ale ja som sebou trhla pri náraze. Jeho kosti boli tvrdšie ako oceľ, a ja som nebola vo forme. Mal dosť času, aby ma zastavil úplne? Zrejme. Mal dosť času, aby sa mi vyhol? Určite áno. Moje pohyby boli pomalšie ako zvyčajne, moje reflexy otupené. Žiara pobavenia zaliala jeho oči, modrá sa zdala takmer fialovou. „Dostaň svoj zadok z postele. Vo forme, v akej si, mimozemšťania zničia teba a nie naopak. Stretneme sa o pol hodinu v telocvični.“
„Vypadni z mojej izby.“
„O pol hodinu,“ povedal. „Nemeškaj.“ Keď som začula dvere sa zatvoriť, prinútila som sa vstať z postele. Cítila som sa boľavejšie ako pred piatimi minútami. Obviňovala som Luciusa, samozrejme. Ale nech sa prepadnem do pekla, ak som sa netešila na trénovanie s ním. Milovala som výzvy. V tomto mojom súčasnom stave som pravdepodobne nemohla poraziť. Ale mohla som napáchať veľa škody, uvedomila som si, usmievajúc sa.
Namočila som si rany do kyanoakrylátového lepidla – super lepidlo pre zranenia – a dala som si doznievajúcu sprchu, oddávajúc sa v pariacej tekutiny voňajúcej po ružiach. Väčšina ľudí sa musela umývať so suchým enzýmom a glyceridovým sprejom. Michael si mohol dovoliť vodu, vďakabohu. Kúpanie bolo takmer ako moje hobby. Bolo mi povedané, že Raka bola planéta, ktorá mala viac vody než súše. Možno kúpanie bolo niečo, čo zbožňovali všetky Raky. Ak by boli moji rodičia prežili tú noc teroru, mohla som sa ich na to opýtať. Dala by som čokoľvek za to, aby som sa ich mohla opýtať. Pocítila som ostrú bolesť ľútosti ako vždy, keď som myslela na svojich rodičov. Strašne mi chýbali. Keď som vyliezla z vane, cítila som sa viac sviežo, menej nemotorne. Pozrela som na nástenné hodiny. Tri štyridsať päť. Nemohla som si pomôcť, usmiala som sa. Prešlo tridsať tri minút, odkedy mi Lucius nariadil, aby som prišla do telocvične. Predstavila som si ho pochodujúc, čakajúc netrpezlivo na mňa. Vystierajúc sa a pocítiac len mierne bodnutia v boku, stiahla som si zlaté vlasy z tváre a prehrabala som bielizník naplnený oblečením. Vo všetkých domoch mal Michael izbu a šatník určený len pre mňa. Obliekla som si červenú športovú podprsenku a k tomu prislúchajúce tesno obopínajúce šortky. V žalúdku mi zaškvŕkalo. Niekoľko dní som nejedla nič iné než cukor. Ako som vošla do kuchyne, mramorové dlaždice boli studené k mojim bosým nohám. Skutočná káva, nie umelá zmes, sa varila v striebornej kanvici na platinovej linke, nasycujúc vzduch hustou kofeínovo arómou. Pokrčila som znechutene nos. Nechápem, ako niekto môže byť ten otras. Po stlačení niekoľkých gombíkov, morčací sendvič vkĺzol na barový pult. Posypala som ho cukrom a rozhodla sa zjesť polovicu skôr, než môj žalúdok začne protestovať. Prešlo štyridsať deväť minút. Konečne som sa do vliekla do telocvične. Usmievala som sa. Lucius bol tam, boxujúc do vreca, vyzerajúc pekelne sexy. Tak otravné. S jeho znervózňujúcou povahou by mal byť škaredý. Ohyzdný. Jeho bronzová pokožka napnutá cez svaly a šľachy. Niekoľko škrabancov na jeho hrudníku. Pot sa na ňom leskol a stekal v malých potôčikoch po jeho nahom hrudníku a chrbte, zachytávajúc sa na páse od čiernych kraťasov. Nevenoval mi pohľad. Strávila som nasledujúce dve hodiny vystierajúc sa na podložke sústreďujúc svoju energiu, nútiac svoje telo prejsť prekážkami, ktoré vytvorili moje zranenia. Z času na čas som sa pristihla neistou a trasúca sa. Ale príjemným spôsobom. Takým, vďaka ktorému som sa cítila živá. Som si istá, že Lucius by uprednostnil, aby som použila činky, možno virtuálny boxerský ring. Zvyčajne som trénovala v ringu. Dnes sa mi to chcelo. Namiesto toho som bežala k tyči pri protiľahlej stene. Vystrela som nohu do vzduchu, pozrúc na Luciusa. Skoro som zalapala po dychu, keď som zistila, že ma sleduje, jeho oči horiace a intenzívne.
Pri pohľade na neho som zúžila oči. „Bavíš sa?“
„Poďme cvičiť,“ vyštekol. „Ak myslíš, že ma zvládneš.“
„Zvládla som mužov ako si ty už pred rokmi, neschopák.“
Sval sa mu mykol pri spánku. „Ujasnime si zopár vecí, keksík. Ty nemáš rada mňa a ja nemám rád teba. Ty nechceš partnera, a ja som sa čertovsky istý, že tiež žiadneho nepotrebujem – zvlášť nie arogantnú mimozemšťanku bez talentu, ako vidím.“
„Tak prečo si súhlasil s prácou so mnou?“ uzemnila som ho.
„Šek je šek, miláčik a tvoj ocko si predá aj zadok , len aby som tu bol.“
„My sme platení vládou, miláčik. Daj si do poriadku svoju informácie.“ Našpúlil pery a zastavil ďalšie slová. „Aspoň z toho niečo budeš mať,“ zamrmlala som.
„Ako to?“ Nadvihol obočie. „Pri svojej poslednej misii si neuspela, ja som bol úspešný v každej jednej.“
Pohla som sánkou v hneve ako keby som potrebovala pripomínať svoj neúspech. Ako keby to bolo neustále v mojich myšlienkach, dokonca aj v snoch. „Počas rokov práce ako agent, je toto môj jediný neúspech. A plánujem ho odstrániť.“
„Bola si úspešná len v ľahkých prípadoch, cukrík. To nie je nič, na čo by si mala byť hrdá.“
Bastard. „Zabil si už vôbec niekoho?“
„Ak sa to musíš pýtať, nie si dobrá v odhadovaní charakteru.“
Chladná, tvrdá smrť mu žiarila v očiach, hovoriaca za nespočetné vraždy. Moje ruky sa zovreli pri mojich bokoch. „Ja som tiež zabíjala. Vlastne, veľakrát.“
„Som zvedavý,“ povedal. „Ako si zničila svoje ciele? Otravovala si ich k smrti?“
Mračiac sa, skrátila som vzdialenosť medzi nami, až pokým sa nám nosy nedotýkali. Naše dychy sa zmiešavali, a mohla som cítiť vibrácie jeho sily. Nedokázala som si udržať pokojný výraz s týmto mužom. Odpovedala som na neho, či som chcela alebo nie. „Prečo ich otravovať, keď môžem použiť svoj nôž – keď si môžem vziať človeka ako ty, rozrezať ťa a opiecť si ťa na raňajky?“
Sledoval ma dlhú, tichú chvíľu, jeho oči si prezerajúc moje krivky horúcim zámerom. „Máš obrovské ego.“
„Získala som ho. Ty si však pravdepodobne nikdy-“
„To stačí, deti,“ povedal Michael, odrazu zaplniac dvere. Obaja sme sa otočili a pozreli si na neho. S predstieranou nenútenosťou sa opieral o hrubú drevenú zárubňu. Držal šálku pariacej sa kávy v jednej ruke, a nezapálenú cigaru v druhej. „Nechám vás na pár hodín samých a vy ste hneď v sebe. Spolupracujte na tomto prípade alebo si hľadajte novú prácu.“ Pokrútil hlavou a venoval mi plnú pozornosť. „Chcel som ti dať viac času, ale niečo do toho prišlo.“ Teraz sa otočil na Luciusa. „Dokonči váš tréning, potom vysvetli Eden, čo chcem mať dnes urobené.“ S tým nás nechal samých.
„Vysvetli mi to teraz,“ povedala som, zízajúc na Luciusa. Bežala by som za Michaelom, ale to by pobavilo môjho partnera, som si tým istá.
„Už ti niekto povedal, že ak budeš na muža milá, pravdepodobne bude aj on milý na teba?“
„Prosím, vysvetli mi, čo chce Michael mať urobené dnes,“ povedala som, slová vytrhnuté z môjho hrdla.
„Nie, kým sme neskončili s tréningom,“ povedal, vyslovujúc každú jednu slabiku s pôžitkom. Očami blysol po mojom ranenom boku. „Ty to, keksík, zúfalo potrebuješ.“
Musela som prehltnúť prúd nadávok. Ako to, že má navrch? „Som pripravená, keď aj ty,“ povedala som cez zaťaté zuby. Ako Raka som nemala zvláštne inštinktívne vražedné zručnosti. Ale trénovaním sa to zmenilo. Nebudem až taký ľahký prípad, za aký ma očividne považoval. Zranená alebo nie. Zaujal svoje miesto v strede telocvične na širokej modrej podložke. Zozbierajúc svoju energiu, zastala som niekoľko centimetrov od neho. Moje sila nebola na takej úrovni, ako by som si to želala, ale nateraz to muselo stačiť. Uvažovala som nad svojou bojovou stratégiou. Sústrediac sa. Udržujúc svoju myšlienky čisté. Nedovoľ si žiadnu emocionálnu reakciu.
„Nebudem k tebe ohľaduplný,“ povedal. „Nezaujíma ma, že si žena, a nezaujíma ma, že si zranená.“
Trénovala som hologramami divokejšími a smrteľnejšími ako tento muž, takže jeho upozornenie ma vôbec nevystrašilo. „Chceš ma zložiť s tou svojou maličkosťou?“ zasmiala som sa. „Veľa šťastia, neschopák.“
Zhlboka zavrčiac, vyskočil na mňa. Plynulým pohybom som sa naklonila nabok, účinne sa vyhnúc nárazu. Presvišťal popri mne a potkol sa na vlastných nohách. „Ts, ts, ts. Nechal si, aby ťa ovládol hnev.“
Otočil sa a priblížil sa ku mne. Kopla som ho do brucha, ale to ho nespomalilo. Natiahol sa príliš rýchlo po mne a zdrapol ma za ramená. Tentoraz som sa mu nedokázala vyhnúť, pohyboval sa príliš rýchlo. Hodil ma na zem, a ja som tvrdo dopadla na podložku. Trhla som sebou pri ostrej bolesti v mojom boku ale rýchlo vyskočila späť na nohy. A les tak odrazu, než som sa nadýchla, bol znova na mne, ťahajúc ma dole, jeho ruky obtočené okolo môjho hrdla škrtiac ma.
„Si príliš pomalá,“ povedal. Vedela som to. Čím pomalšie som sa hýbala, tým viac času mal môj súper na uvažovanie o svojom ďalšom kroku. Zlomila som Luciusovo držanie rýchlym úderom do jeho lakťa. Nestačilo to na zlomenie jeho ruky na dve časti, ale dosť na ublíženie. Potom som ho kopla do hrude, pošlúc ho tak späť. Keď znova na bral rýchlosť, pustil sa na mňa. vyskočila som a otočiac sa som sa uhla stranou. A kopla. Dotyk. Moja noha sa zaborila do stredu jeho tela, vyraziac mu tak vzduch z pľúc. Ako sa sklonil, lapajúc po dychu, vyrazila som s pripraveným lakťom. Jediným úderom zhora som sa dotkla jeho lícnej kosti. Zavyl.
Usmiala som sa. „Stále príliš pomalá?“
„To nebol zlý ťah,“ povedal, šúchajúc si líce. Po chvíli kolísania sa, vstal do celej svojej výšky. „Pozrime sa, čo iné ešte máš.“ Sklonil sa, otočiac sa na pätách a súčasne vykopnúc nohu do vzduchu. Očakávajúc tento krok som vyskočila. Ale zrejme nie dostatočne. Päta jeho topánky udrela do môjho lýtka. Kolená sa mi o seba buchli, podlomili a ja som padla na tvár. Chladná pena sa stretla s horúcim telom. Stratila som svoju domýšľavosť. Skočil na mňa, jeho hruď prišpendliac moju tvár k podlahe. Jeho horúci dych ovieval moje ucho a líce. Všade, kde sa jeho pokožka dotkla mojej, to elektrizovalo, spaľujúc ma, zanechávajúc ma boľavou – nie od ublíženia, ale od túžby. Mala ťažkosti s dýchaním, ale keď som tak urobila, vdychovala som jeho neskrotnú vôňu. Divokosť.
„Čo by si mala urobiť v tejto pozícií?“ opýtal sa pokojne. Mala by som položiť jednu dlaň na moje líce, potom vystrieť druhú ruku a otočiť sa. Ale jeho dlhé hrubé prsty boli prekvapivo jemné ako kĺzali po mojich rukách, zostala som na mieste, neurobiac nič. Jeho dotyk nebol dotykom nepriateľa, ale skôr dotykom milenca. Nechcená vlna túžby a žiadostivosti vo mne stúpala, stále vrelšia a vrelšia. Nepomáhalo ani to, že má erekciu. Hrubú. Tvrdú. Horúcu. Nechcel mňa, to som vedela. Nie naozaj. Muži sa veľmi jednoducho vzrušili fyzickým kontaktom. A my sme sa rozhodne fyzicky kontaktovali. Poznanie, že by túžil po akejkoľvek inej žene pod ním, nezmenšilo moju túžbu, ako by malo. Temné, nebezpečné fantázie ožili. Nahé telá, stonania podľahnutia... bezmyšlienkovite som vystrčila zadok proti nemu, snažiac sa o viac z jeho tepla, túžiac po hlbšom kontakte. A vtedy nás obklopil voňavý oblak škorice a medu. Vo chvíli, keď to zacítila, moje líca horeli jasnou červenou a zúrivo som začala bojovať o prepustenie. Ak Lucius niečo vedel o Rakách, vie, že vypúšťame tú vôňu, len keď sme zúfalo vzrušené.
„Pusti ma,“ vykríkla som. Nedokázala som si udržať pokojnú, vážnu tvár ani keby na tom záležal môj život. „Okamžite ma pusti.“ Vystrela som ruku, tak ako som to mala urobiť už predtým a pokúsila som sa prevrátiť. Stlačil ma dole väčšou váhou, držiac ma nehybnú.
„Čo je s tebou?“ vyštekol. „Buď pokojná, ženská. A kedy, dopekla, si si dala na seba ten parfum?“
On to nevedel. V okamihu som sa uvoľnila. Jedna vec bola po ňom túžiť, ale druhá ak o tom vedel. Vyzeral na typ muža, ktorý by to využil proti mne, zosmiešňoval ma.
„Zlez zo mňa,“ povedala som už pokojnejšie.
„Čo urobíš, ak nezleziem?“ opýtal sa. „Si pritlačená a vieš čo? Ty s tým nemôžeš vôbec nič urobiť. Takže to vyzerá, že máš malý problém.“
„Myslíš?“ odpovedala som trochu zadýchane. Musím urobiť niečo predtým, než urobím niečo hlúpe. Napríklad zakňučím... alebo roztiahnem nohy.
„Myslím,“ povedal sebaisto. Stíchol, potom prehovoril: „Bol som príliš tvrdý?“ opýtal sa drsne.
Prinútila som sa nevzpierať sa. „Náhodou to mám rada tvrdo.“
„Klamárka.“ Jeho hlas bol teraz nízky a chrapľavý. Plné sexuálnej energie. „Myslím, že to máš rada pomaly a nežne.“
Bože, ak bude pokračovať v tomto rozprávaní, strhnem mu tie šortky a budem sa dožadovať, aby si ma vzal hneď teraz. „Doparoma s tebou. Nechceš mi dať lekciu?“
„Možno nabudúce.“ Stíchol. „Keď ťa muž prišpendlí takto, najlepšie, čo môžeš urobiť, je že ho uhryzneš do ruky a využiješ jeho rozptýlenie na prevrátenie sa.“ Než som mohla vziať si jeho radu, zoskočil zo mňa a postavil sa na nohy.
Cítiac sa zvláštne voľná, pretočila som sa na chrbát a vykopla mu nohy spod neho. Zakopol a padol. Zasmiala som sa, keď sa udrel. „Aby som urobila niečo takéto?“ opýtala som sa ho.
Jeho smiech sa zmiešal s mojím, zvuk živočíšny a nefalšovaný. „Dobrý ťah.“
„Ďakujem.“
Keď náš smiech prestal, založil si jednu ruku za krk a zamračil sa. „Chcem toho bastarda EenLiho mŕtveho. Nie preto, že je to naša úloha, ale preto, že si to zaslúži.“
Pozrela som sa na jeho profil, bol drsný a divý rovnako ako spredu . „Znieš, ako keby to bolo osobné.“
„Pre mňa je každá misia osobná, ale som si istý, že Michael ti povedal, že EenLi tu pracoval.“
„Povedal.“
„Keď odišiel, zabil niekoľko agentov. Agentov, ktorí boli mojimi priateľmi.“ Lucius mi otočil tvárou ku mne, lesk v jeho očiach bol divoký, tvrdý. „Ak si niekedy budem myslieť, že ma zdržuješ, prisahám Bohu, zabijem ťa sám.“
Prižmúrila som oči. „Poviem to len raz,“ zodvihla som do vzduchu prst, pre prípad, ak by to potreboval vizuálne. „Poviem to pomaly, aby si to pochopil. Ak ty budeš zdržovať mňa, pošlem ťa späť za tvojou mamou – rozsekaného ako malé dievčatko.“
Ďalší záblesk pobavenia mu zahral v kútikoch úst. „So dobrá s nožmi, však?“
„Veľmi dobrá,“ povedala som pyšne.
„To je fér. Upozornenie prijaté.“ Rýchlo ako blesk sa pretočil na mňa a pritlačil moje ramená k podložke svojimi kolenami. Rýchlo som zdvihla nohy za ním a obtočila som mu ich okolo krku. Moje stehenné svaly zaboleli, keď som ho potiahla dole. On bol dole, ja hore. V momente, keď sa jeho chrbát udrel, som využila rozmach, vytiahla sa vyššie a kopla ho do brucha. Vzduch z neho vysyčal. „To je druhýkrát, čo si ma udrela lakťom,“ dychčal.
„Ukázal sa už EenLi?“ opýtala som sa, rýchlo vyskočiac na nohy. Len pre zábavu, som klesla a strčila lakťom do jeho pľúc.
„Doparoma!“ Keď sa nadýchol, odpovedal: „Niekoľkokrát v Novom Dallase. Myslíme si, že zavraždil mladú ženu.“
„To nie je jeho zvyčajný MO. EenLi unáša, znásilňuje a týra. Len zriedka zabíja. Z mŕtveho tela nemá žiaden zisk.“
„Viem. Myslím si, že je zúfalý a urobil chybu.“ Lucius sa otočil a zahnal sa, jeho noha vraziac do môjho predlaktia. Do môjho zranenia. Trhla som sebou, ale ustála kolísanie. Bože, to bolelo. Chcel, aby som vykríkla „to nebolo fér“, ale takú radosť mu neurobím. Vyskočila som, otočiac sa vo vzduchu, so zaťatou päsťou, pripravenou. Kontakt. Udrela som ho do spánku. Brada mu švihla na bok.
„Zvyčajne mu trvá mesiace, než nájde správnych kandidátov na otrokov, keďže chce len takých, ktorí zodpovedajú presným požiadavkám jeho klientov,“ povedala som. „Prečo jedná tak unáhlene teraz?“
„Z toho, čo mi povedal Michael,“ odpovedal, odtancujúc stranou, keď som sa znova priblížila k nemu, takže som ho minula, „niekoľkí z jeho posledného nákladu zomreli na nejakú chorobu. Jeho klientom sa to zrejme nepáčilo. Požiadali ho o presný počet, som si istý, že musel nahradiť ten presný počet. A nezabúdaj, že si zabila jeho najdôležitejšieho človeka, takže teraz musí robiť aj on nejakú špinavú prácu.“
„To dáva zmysel.“ Keďže istý krok pracoval v môj prospech aj predtým, čupla som si a vykopla. Moja noha sa dotkla jeho členkov. Keď zakopol a padol, skočila som na neho a pritlačila jeho ramená svojimi kolenami, môj rozkrok bol blízko jeho tváre.
Jeho oči sa stretli s mojimi, potom schválne skĺzol pohľadom dole. „Pekný výhľad.“
Zachvela som sa a snažila sa prerušiť novú iskru poznania vo mne. Krátke, atramentovo modré lokne vlasov mu trčali ponad jeho čelo, dávajúc mu tak práve-som-vstal-z-postele výzor. „Pozri, ja nie som ako iné ženy, ktoré poznáš. Som tvrdšia, než si myslíš. Urobila som veci a bola na miestach, ktorých sa väčšina ľudí bojí.“
„Stále si žena,“ povedal, ako keby to vysvetľovalo všetky tajomstvá vesmíru. „A si Raka, najmierumilovnejšia rasa, ktorá sa utiahla na túto planétu.“
Utiahla? Mala by som mu lomiť nos za to. „Som rakanská žena, ktorá zabíja ľudí pre život. Nebojím sa ťa, nebojím sa ani EenLiho. Zabijem aj jeho.“
Nečitateľná emócia zažiarila v jeho očiach, a ja som premýšľala, čo cítil. Obdiv? Želala som si to. Pochybnosti? Pravdepodobne. „Prečo si si vybrala zabíjanie iných mimozemšťanov, keď ty sama si mimozemšťan? Nie je to náhodou, ako keby si zabíjala vlastného brata?“
„Moje dôvody sú moje a teba do toho nič.“
„Čítal som tvoju zložku,“ povedal. „Nespomínala žiadne dôvody.“ Šokovaná som žmurkla. Michael mal tú drzosť, že vymazal Luciusovu zložku, takže ja som ho musela spoznať sama, ale dovolí, aby si moju tento muž čítal vo voľnom čas? Spaľovala ma zúrivosť a blesk mi zapraskal na jazyku. „Ako moje dôvody, aj moja zložka je len moja.“
Vôbec sa nevzrušoval. „Budem úprimný. Si protiklad, ktorý som ešte nevyriešil. Zabíjaním iných mimozemšťanov, chrániš ľudí,“ povedal, „ale ľudia lovia tvojich ľudí pre ich zlatú pokožku.“
„Som rovnaký pozemšťan ako aj ty. Narodila som sa tu, vyrástla som tu. Skutočnosť, že som Raka...“ mykla som odmerane plecami. „Ty si človek. Zabil by si človeka, keby si musel?“
„Absolútne,“ odpovedal. Zdvihol obočie. „A ty?“
„Absolútne,“ vrátila som mu. „Obzvlášť teba. Niektorí ľudia, bez ohľadu na rasu alebo pohlavie, sú zlí a musia byť zničení. To je jediný spôsob ako dosiahnuť mier.“ Tie jeho zmyselne zakrivené plné pery, odrazu som pocítila náhle nutkanie nakloniť sa a obštipkávať ich mojimi.
„Chceš vedieť, čo Michael naplánoval pre nás na dnes?“ opýtal sa. Prikývla som a bojovala proti červenaniu v lícach, pretože som zabudla na Michaelove príkazy. Hlúpa túžba. Nepáčil sa mi tento muž. Spomínaš? „Minulú noc jeden z našich agentov chytil Saharu Rose. Bola držaná v Novom Dallase,“ povedal, vôbec sa neobťažujúc pokúsiť sa presunúť ma z neho. „Michael chce, aby sme tam odleteli a vypočuli ju, získajúc akúkoľvek informáciu.“
Takmer so vyskočila očakávaním a vzrušením, ale zostala som na svojom mieste. „Kedy odchádzame?“
„Za dve hodiny.“ Položil ruky na moje stehná a zovrel ich. Nie dosť na bolesť, ale dosť na upútanie mojej pozornosti. „Chcem ju vypočuť sám, to znamená, že ty zostaneš tu.“
Zasmiala som sa. Nemohla som si pomôcť. „Strieľaš si zo mňa, však?“
„Neexistuje spôsob, akým by si z nej dostala odpovede. Vyzeráš hrôzostrašne ako miska horúceho medu.“
„Výzor môže klamať,“ uzemnila som ho, stratiac všetok zmysel pre humor. Počúvala som podobné slová celý svoj život. Ako tínedžer, moje skazené samoľúbe ja milovalo také vyhlásenie. Ako dospelá, a vo svetle môjho nedávneho zlyhania, som také niečo nenávidela – nenávidela – počuť.
„A to už nehovorím o tvojich ústach,“ pokračoval.
„Čo je s mojimi ústami,“ opýtala som sa pomaly.
„Sú to dve-stovky-za-hodinu ústa, a nie povedz-mi-všetky-svoje-tajomstvá-alebo-ťa-zabijem ústa.“
„Vieš čo?“ povedala som. Och, toto bude sranda. Očividne nemal ani šajnu čo ho čaká pri výsluchu. „Som ochotná sa s tebou staviť. Dám ti desať minút na to, aby si získal z nej odpoveď. Len jednu jedinú.“ Sledovala som tú ženu niekoľko dní. Poznala som ju. Lucius a to jeho týčiace sa čertovsky tvrdé a serem-na-všetko ego, ju zastraší na toľko, že bude úplne ticho. Divoký zámer zažiaril v jeho výraze. „A keď z nej dostanem tú odpoveď?“ opýtal sa so zdvihnutými obočiami.
„Dovolím ti použiť moje ústa zadarmo.“
Nezaváhal. „Súhlasím.“
„Nechceš vedieť, čo dostanem, keď neuspeješ?“
„Nemám v pláne neuspieť.“
„Ale aj tak mi musíš ponúknuť, čo chcem.“
Teraz zaváhal. „Čo?“ opýtal sa podozrievavo.
„Keď tvojich desať minút skončí, chcem, aby si sa postavil stranou a držal klapačku. Ja dostanem informácie, ktoré potrebujeme. Potom si kľakneš na kolená a pochváliš môj talent.“
Jeho pery sa natiahli do plného predčasného úsmevu. „Súhlasím. Ale priprav sa, keksík.“ Zdvihol sa, priblížiac sa tak blízko, že na tvári som cítila teplo jeho dychu. „Chcem tvoje ústa po celom mojom tele.“


14 komentářů:

  1. Dík za překlad. Mirka

    OdpovědětVymazat
  2. Perfektní kapitola, díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  3. děkuju za překlad a muzu poprosit poslat knihu na lada.janickova@volny.cz dekuju moc

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Dakujem a tesim sa na pokracovanie. Mirka

    OdpovědětVymazat
  7. Začíná se to rozjíždět,už se těším na další kapču.Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. no teeeeeeeeda... pekný začiatok
    ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat