úterý 25. června 2013

Zotroč mě sladce - Kapitola 2



Plávala som. 
Nie, neplávala, uvedomila som si o sekundu neskôr. Silné mužské ruky ma kolísali pevne, ochranársky. Vôňa borovice a muža mi zaviala k nosu a mužská sila vyžarovala všade okolo mňa. Niekto ma niesol. Kto? Prečo? Hustý, zahmlený oblak prikrýval a roztrúsil moje myšlienky, držiac odpovede ďaleko z môjho dosahu.
„Prežije to?“ opýtal sa niekto. Spoznala som ten zlomený, ustaraný hlas. Michael, môj šéf. Môj otec. 
„Neviem,“ odpovedal druhý muž. Ten hlas som vôbec nespoznávala. Farba hlasu bola hlboká, oveľa hrubšia než všetky hlasy, ktoré som kedy počula. Tak odmeraný, tak bezcitný. „Stratila príliš veľa krvi.“ Oba hlasy zneli ako zo sna, nereálne a vzdialené. Ktorý z mužov ma držal? Môj otec alebo ten neznámy? Ktokoľvek to bol, vydával teplo, s akým som sa ešte nikdy nestretla. Jeho teplo do mňa nasiaklo, tak jemne a nežne ako uspávanka.
„Potrebujeme z nej strhať toto oblečenie,“ povedal neznámy. „Daj preč tú masku, aby mohla dýchať.“
„Počkaj, kým budeme v aute.“ Michaelov tón sa znova zlomil, bol viac uponáhľaný. Vždy šalel, keď som bola zranená. Dokonca aj ten najmenší škrabanec ho rozhodil. Prešli minúty. Možno hodiny. Neviem, netrápilo ma to. Čas sa naťahoval, keď sa stal nemerateľným. Všetko, čo som mala, bolo kamenné objatie môjho záchrancu, ale aj to mi bolo čoskoro odopreté, a moje telo zložené na chladnú zem. Ruky ťahali a trhali moje veci, spôsobujúc mojim ranám vibrácie. Zalapala som po dychu ako mi vzduch pobozkal pokožku. V ďalšej chvíli bola maska z mojej tváre stiahnutá. Niekto sa prudko nadýchol a nebola som to ja. A potom... ticho.
„Kurva,“ vydýchol neznámy, jeho tón pretkaný... hrôzou? Prsty jemne prechádzali po mojom líci, potom cez moje vlasy, upokojujúce a nežné. Spať... chcela som spať ešte trochu. Stratila som EenLiho. Neuspela som. Znova a znova sa mi tie slová ozývali v hlave. Stratila som EenLiho. Neuspela som. Jeho arogantná tvár sa mi vynorila v myšlienkach, mihotavo blikajúc na kraji môjho vedomia. Natiahla som sa za pyre-gun, ale namiesto toho som zachytila len príjemnú, jemnú prikrývku. Udalosti zo skladu sa mi prehrávali pred očami ako starý film. Streľba. Krv. Oslepujúca bolesť. Kvôli tomu som sa cítila tak prázdna a dutá, ako nočný fantóm preskakujúc z oblaku na oblak? Eenliho obraz sa zavlnil, potom zmizol. Rozbehla som za ním, ale moje údy boli neschopné pohybu, a ja som zostala na mieste. Smial sa. Ten zvuk sa mi posmieval. Si babrák, Eden. Babrák. Mala som jednu prácu. Len jednu. A on si odkráčal odo mňa bez jediného škrabanca.
Keď mimozemšťania pred rokmi prvý raz prišli, ľudia sa snažili zničiť ich všetkých. Takmer zničili samých seba, aspoň tak mi bolo povedané. Aby prežili, bol potrebný mier medzi oboma rasami, s podmienkou, že agenti mali povolenie zabiť násilných mimozemšťanov. Môj bol jedným z nich, o tom nebolo pochýb. Mala som ho zničiť, ale ja som ho nechala ísť. Babrák, babrák, babrák. To slovo mi zvonilo v hlave a zobudilo ma. Viečka sa mi zdvihli. Zhíknutie mi uviazlo v hrdle. Hlboký nádych. Hlboký výdych. Ležala som nehybne niekoľko chvíľ, snažiac sa upokojiť svoj prudký tep. Obklopovali ma tiene. Nie, počkať. Slabé lúče mesačného svitu tancovali v okne, osvetľujúc čipkovaný baldachýn a vysoký klenutý strop. Kde to som? Snažila som sa otočiť hlavou, aby som sa poobzerala okolo seba, ale moje svaly odmietli spolupracovať, držiac ma v rovnakej polohe, hľadiac pred seba. Použijúc všetku svoju silu, som to skúsila znova. Stále nič. Čo sa to deje? Prečo som sa nemohla hýbať? Iskry paniky vo mne vzbĺkli , ale rýchlo boli uhasené zmätkom. Počula som pípanie... niečoho. Zacítila som ostrý pach antiseptík. Pod vlnou úľavy klesli moje ramená do mäkkosti podo mnou. Nemocnica. Musím byť v nemocnici. Upokojená, oblizla som si pery, zistiac, že mám suché ústa. Smädná. Bola som tak smädná. Vyplazila som jazyk, navlhčiac si tak pery.
„Smädná,“ zachrapčala som. Nikto tu nebol. Nikto ma nepočul. „Smädná,“ vydýchla som znovu. Asi o úder srdca neskôr, sa muž postavil vedľa mojej posteli. Nemohla som rozoznať jeho črty, iba že bol vysoký a svalnatý. Vyžarovalo z neho opojné teplo a kĺzalo okolo môjho tela. Chcela som sa k nemu otočiť, ponoriť sa do neho. Doňho. Zachvela som sa.
„Kde je Michael?“ opýtala som sa.
„Spí. Konečne. Tu máš,“ odpovedal, hlbokým hrbým hlasom, tak známym pre mňa. Držal predo mnou pohár a slamku. Prudko som sa napila chladivej, sladkej tekutiny stekajúcu po mojom hrdle. Nikdy som neochutnala nič také lahodné. „To stačí,“ povedal a odtiahol slamku od mojich úst. „Teraz spi.“
Priamy rozkaz. Jeho tón nedal žiadny priestor pre argumentovanie. Zvyčajne som neodpovedala dobre na rozkaz typu „urob čo ti hovorím alebo sa priprav na následky“. Tentoraz som však bola príliš unavená na hádku. Zatvorila som oči. Posledná myšlienka, ktorá mi plávala mysľou, bola, že zajtra naučím toho muža, ako sa má so mnou rozprávať.
„Vstávaj.“ Silný, rozhodný hlas do mňa neustále dobiedzal. „Vstávaj.“ Mozoľnaté ruky mnou triasli, pracujúc v harmónií s hlasom. Diabol. Obaja boli diablom a zaslúžili si zomrieť krutou smrťou.
„Zobuď sa, zlatko.“ Pokúsila som sa otočiť a zahrabať hlavu do vankúša, ale moje zapálené, unavené údy odolali. To zachytilo moju pozornosť ako čokoľvek iné. Trhla som rukou. Nič. Kopla som nohou. Nič. Panika sa mnou prehnala a ja som sa snažila otvoriť oči.
„To je moje dievča“ povedal muž s úľavou v hlase. Tvrdé, ostré svetlo búšilo do miestnosti, jeho nevítané päste nenechávajúc nič nedotknuté. Príliš svetlé, myslela som si, zažmurkala som, bojujúc. Ale pomaly, veľmi pomaly si moje oči privykali. Pohľad mi padol na biele obmedzenia zväzujúce ma, na obyčajné tričko, ktoré som mala oblečené, a bielu hodvábnu prikrývku, zakrývajúcu spodnú časť môjho tela. Potom som prižmúrila oči na mojom nepozvanom hosťovi. Michael Black. Môj šéf. Môj adoptívny otec. Panika sa úplne vytratila, zanechávajúc ma slabú, padla som späť do automaticky prispôsobiacemu matracu, moja chrbtica stuhnutá hnevom. Každá čiara Michaelovej zvráskavenej tváre bola potiahnutá znepokojením, od jeho prepichujúceho orieškovo hnedého pohľadu až po jeho široké neusmievajúce ústa. Jeho šedivejúce vlasy, zvyčajne perfektne upravené, padali nedbalo okolo jeho tváre a jeho drahý oblek bol viac pokrčený ako Genesi.
„Prečo som zviazaná?“ opýtala som sa, moje hlasivky boli zachrípnuté. Pásy boli silnejšie než putá a nemohli byť odstránené bez odstrihnutia údov. Pripli sa k pokožke mimozemšťana, držiac väzňa na mieste.
„Nekontrolovateľne si sebou hádzala, otvorila si si tak rany.“
„Odviaž ma. Hneď,“ vydala som rozkaz, dávajúc pozor, aby v mojom hlase neboli žiadne emócie. Neukážem slabosť. Nie tomuto mužovi, ktorý sa zdal, že on sám nepozná slabosť. Ale Michael ma poznal viac ktokoľvek iný, a vedel, že sa mi nepáčil pocit bezmocnosti. Nikdy sa mi nepáčil. Okrem toho, pochybujem, že by som sa vedela hýbať, ani pod hrozbou smrti, takže tie putá boli zbytočné.
Urobil ako som chcela, stlačil identifikačné tlačidlo a lasery sa zdvihli z mojej pokožky. Klesol späť do modrého plyšového kresla vedľa postele. „Ako sa cítiš?“
„Dobre,“ odpovedala som, prekvapená, že hovorím pravdu. Okrem pocitu slabosti, krehkosti a tupej bolesti v mojom boku, som bola takmer nezranená. „Ale smädná. Donesieš mi nejakú sladkú vodu?“ Pohár bol postavený na stolíku, podal mi ho. Vypila som chladivý, sladký obsah a zatvorila oči v kapitulácií. Cukor pôsobí na môj druh ako revitalizačný prostriedok. Hoci už nás nie je veľa, tí, ktorí sú na Zemi, sú pravdepodobne zodpovední za tri štvrtiny ročnej spotreby cukru na Zemi.
„Tá meď ťa skutočne položila,“ ozval sa.
„To vždy.“ Prezerala som si izbu. Hustý krvavočervený a námorníckomodrý koberec zdobil podlahu, a niekoľko cisárskych zlatých podlahových lámp týčiacich sa ku klenutému stropu. Boli tu tri otvorené okná, holografický tieň vypnutý. Steny sa pýšili bronzovými ručne vyrezávanými pozlátenými zrkadlami. Očividne to nebola nemocnica. Dokonca aj moja perina odrážala bohatstvo. Mäkké smaragdovozelené zamatové a hodvábne prikrývky obklopovali moju pokožku ako v jemnom zámotku. „Kde to som?“ opýtala som sa.
„V mojom dome.“
To mi povedalo všetko. Ten chlap vlastnil trinásť nehnuteľností po celom svete. „V ktorom?“
„Nové Mexico. Najbližšie k Novému Dallasu.“
„Zmenil si to tu odvtedy, čo som tu bola naposledy.“ Prikývol. Zdvihla som obočie. „Nechcel by si mi povedať, prečo som tu a nie v nemocnici?“ Existovali špeciálne nemocnice presne určené pre takých agentov, ako som ja: platený zabijaci, ako aj mimozemšťania. Bola som v nich pacientom už niekoľkokrát.
„Po prvé, bola si v delíriu, nechcel som, by niekto počul, čo rozprávaš. Stonala si a vzdychala kvôli tvojmu neúspechu s EenLim. Chcem, aby si všetci mysleli, že si ho pustila naschvál. Po druhé, nechcel som, aby tvoje meno bolo v zázname kvôli tým guľkám v tvojich ranách. A po tretie, nechcem, by sa ešte niekto zaplietol do tohto prípadu.“
Aj keď som bola šťastná, zhlboka som si povzdychla. Bola by som radšej, keby si sa pohodlne usadil a kúpal sa v mojom úspechu, bez jeho zásahu. „Znova sa hráš na môjho ochrancu, Michael?“
Pokrčil ramenami, ale odvrátil pohľad. „Vlastne, môj šéf si myslí, že táto situácia je pre nás najlepšia. EenLi pracoval kedysi ako agent, a je-“
„Čo?“ zažmurkala som. Určite som to len prepočula.
„EenLi kedysi pracoval ako agent. Presnejšie pre mňa.“
Snažila som sa nezízať. „Prečo sa to dozvedám až teraz?“
Znova pokrčil ramenami, tentoraz stuhnutejšie a napäto. „Mala to byť rýchla práca. Povedal som ti, čo si potrebovala vedieť, a toto si vedieť nepotrebovala.“
„Poznatky o cieli je niečo, čo potrebujem vedieť. Pravdepodobne celý čas vedel, že je sledovaný.“
„O tom pochybujem,“ povedal. „Bol to priemerný agent. Dobý v hľadaní ľudí, preto sme ho držali, a nič iné. Bol príliš emocionálny, mal príliš veľa zlozvykov. Myslím, že kvôli tomu sa rozhodol získať viac peňazí predávajúc otrokov. Koniec príbehu.“
Na okamih som zatvorila oči. „Tak prečo je tvoj šéf rád, že ušiel?“
„Vláda chce vedieť, kde tie portály sú, a myslia si, že EenLi im ukáže cestu.“
 Michael sa oprel o kreslo, pozorujúc ma. „Rozhodli sa, že ho nechcú mŕtveho, kým to nebudú vedieť.“
„Sledovala som ho týždne. Ani raz neukázal ani jeden portál.“
„Rozkazy sú rozkazy. Bude nažive, dokým neprezradí, ako dokáže cestovať medzi planétami.“ Čo ak im EenLi nikdy nedá tú informáciu? Znamenalo to, že vražedný kriminálnik bude mať dlhý, šťastný život? Nevyslovila som svoje otázky nahlas. Michael vedel, aký som mala názor na porušovateľov zákona.
Môj pohľad cestoval po celej dĺžke môjho tričkom a prikrývkou zakrytom tele. Vyzerala som chudšie. „Ako dlho som tu?“
„Trinásť dní, šesť hodín, štyridsaťosem minút.“ Oprel si svoje drahé talianske mokasíny o nočný stolík z čerešňového dreva. „Všetko, čo som potreboval, som dal priniesť sem.“
„Aj doktora?“ To by úplne zničilo celý účel kvôli čomu som tu, mimo pozorných očí vlády.
„Nie,“ odpovedal váhavo.
Zdvihla osom obočie. „Kto ma zašil?“
„Lucius Adaire.“
„To mi nič nehovorí. Kto to je?“
„Muž. Človek.“ Moja zvedavosť ohľadom toho Luciusa Adaira narastala, pozorovala som Michaela. Iba malá zmienka o tomto záhadnom mužovi spôsobila, že celé držanie tela bolo stuhnuté a v očiach mal náznak nepokoja. Michael videl to najhoršie, čo život ponúkal – veľa z toho spôsobil on sám – takže len málokedy bol nepokojný. Prečo teraz?
„Povedz mi o ňom,“ súrila som ho.
„Za minútku,“ odpovedal. Z nohavíc vytiahol kúsok neviditeľného neprepúšťacieho vlákna. „Spomínaš si na niečo z tej noci v sklade?“ Práca je prvoradá, ako vždy. Nesnažila som sa držať témy o záhadnom doktorovi. Zoradila som si myšlienky a prehrala si každú jednu minútu, ktorú som strávila v tom sklade.
Potom som sa pozrela na Michaela. „EenLi povedal, že portál sa otvorí za deň. Ten deň už, samozrejme, dávno prešiel, ale to znamená, že portály nie sú otvorené stále, že ten dobytok, ako ich volá, posiela len v presne určených dňoch.“
„Čo ich otvorí?“
„To vôbec nepovedal.“
Michael sa zamračil. „Doparoma, zdá sa, že si nemôžeme dovoliť ani prestávku. Po tom, ako som ťa vyzdvihol, poslal som skupinu mužov do Pitu. Bol prázdny, od spodku, až po vrch. Pod zemou boli cely, ale nikto v nich nebol.“
Žalúdok sa mi stiahol, rukou som si prešla po tvári. „Boli tam stopy po nedávnom používaní?“
„Provizórne toalety, ktoré neboli vyprázdnené. Okovy s uschnutou krvou – ktorú sme analyzovali a porovnali v krvnými skupinami obetí. Každá kvapka sa zhodovala.“
„A čo Sahara Rose?“
„Ušla, jej dom je opustený. Zbalila sa v zhone, to bolo zrejmé.“
„Úžasné,“ zamrmlala som, takmer sa bojac opýtať nasledujúcu otázku. Ale musela som. Potrebovala som vedieť fakty. „A čo tá ľudská žena zo skladu? Tá, čo prežila?“
Nakloniac sa späť, si zložil ruky za hlavu a uprel pohľad do stropu. Pery mal silno zovreté, kým nás dlhé, predlžované ticho obklopilo. „Nechceš to vedieť,“ odpovedal jemne.
Vydýchla som sa zakrútila hlavou znechutená – znechutená zo seba. Z EenLiho. „Je mŕtva, však?“
Michael prikývol, jeho tvár odrážajúca ospravedlnenie. „Je mi to ľúto, zlatko. Jej rany boli príliš ťažké. Zomrela skôr, než sme sa tam dostali.“
Hrýzla som si vnútornú stranu líca a bojovala s bolesťou ostrou ako čepeľ v mojej hrudi. „Ako sa volala?“
„Netrýzni sa takto. Urobila si, čo si mohla.“
„Ako sa volala?“ naliehala som.
„Amy,“ odpovedal, hlas ťažkej neochoty. „Amy Evens.“
Amy Evens. Bola mladá, možno nie viac ako dvadsať päť, s peknými blond vlasmi a širokými modrými očami. Ako každá mladá žena, pravdepodobne snívala o láske a o „kým nás smrť nerozdelí“, ale ona bola znásilnená, zbitá a zomrela sama. Môj odpor a nenávisť k EenLimu rástla, ale zároveň rástol odpor aj k samej sebe. Mala som chrániť nevinných: to bola moja práca. Zatvorila som oči, v nádeji, že zatesním z hlavy všetky obrázky, obrázky oboch žien, živých a pripútaných reťazou k stene, ani jedna z nich nevediec, že Smrť už zaklopala na ich dvere. Neuspela som na plnej čiare. Neuspela som, pretože som nezabila svoj cieľ, ani som nezachránila aspoň jeden ľudský život. Tieto moje rany... zaslúžila som každú jednu a dokonca viac. Predsavzatie napraviť veci na správnu mieru sa vo mne zmenilo na kameň.
„Čo urobíme teraz?“ opýtala som sa, znova sa otočiac tvárou k Michaelovi.
„Môj typ je, že EenLi je stále v Novom Dallase, dávajúc dokopy novú bandu. Chcem, aby si tam išla, našla ho, našla tie prekliate portály a dokončila svoju prácu.“
Prešla chvíľa než jeho slová nasiakli dosť hlboko do mňa, že som bola schopná odpovedať. Šokovane som povedala: „Ty mi dávaš druhú šancu?“
„Poznáš jeho modus operandi (obvyklý postup, akým zločinec pracuje – pozn. prekl.) lepšie než ktokoľvek iný. Poznáš jeho zvyky, študovala si ho. Okrem toho, poznám ťa. Chceš dostať možnosť napraviť to, a ja ťa milujem dosť nato, že ti to chcem dať.“
„Ja-“ stisla som pery. Fakt, že Michael mi veril, že napravím svoje chyby, poháňal vzrušenie z hrdosti a šťastia vo mne, a mala som problém nájsť správne slová na vyjadrenie mojej vďačnosti. Myslím, že som predpokladala, že jeho ochranárske inštinkty sa vynoria a nariadi mi, aby som sa držala vzadu. Skutočne som toho muža milovala. „Myslíš, že niekto z tvojich agentov potajme spolupracuje s EenLim?“ opýtala som sa. „To by vysvetľovalo, ako EenLi vedel, že si má vymeniť miesto s Mris-steom.“
„Už som na to nasadil agenta, takže sa o to netráp.“
Prikývla som. „Vďaka, že mi dávaš druhú šancu,“ povedala som, dovoliac všetkému môjmu uznaniu nasiaknuť do môjho hlasu. „Viem, že si to nezaslúžim. Nesklamem ťa.“
„Ešte mi neďakuj,“ povedal sarkasticky. „Budeš pracovať s partnerom.“
Čo? „V žiadnom prípade.“ Šok rýchlo nahradil všetku moju radosť, prudko som sa posadila, trhla sebou a pozrela sa na neho. „Pracujem sama. Vždy.“
„Nie tentoraz,“ vyhlásil rezolútne. Definitívne.
„Som plne schopná nájsť tie portály a zabiť EenLiho sama.“ Ja som to potrebovala urobiť sama. Nemohla som niekomu dovoliť, aby opravil to, čo som ja spáchala.
Prekrížil si ruky na hrudi a uprene sa na mňa pozeral. „Tak prečo nie je mŕtvy?“
To bolo úplne scestné, aj keď mal pravdu. „Nebudem pracovať s jedným z tvojich agentov.“
„Áno,“ povedal pokojne, sebaisto, „budeš. Lucius,“ zvolal bez toho, aby odo mňa odvrátil pohľad. „Poď sa zoznámiť so svojím novým partnerom.“ Ako keby ten muž stál za dverami, strážiac ich, hrubé kovové dvere sa okamžite otvorili. Vošiel potichučky dovnútra, bez jediného zvuku, ani šušťanie oblečenia, ani kroky, alebo rytmus dýchania. Bol človekom ako Michael, ale tam, kde bol môj šéf chudý, tento muž mal svaly pevné ako kamene. Kým Michael mal priemernú výšku, tento bol vysoký. Kým Michael starol, tento muž prekypoval vitalitou. Zastal pri nohách mojej postele. Prúdila z neho vôňa borovicového mydla a čistá mužnosť. Nebol dosť blízko na dotyk, ale mohla som cítiť teplo jeho pokožky, mávajúc na mňa, kolíšuc ma. To teplo, tá vôňa... spoznávala som ju. Prešla chvíľa, prudko som sa nadýchla.
To on ma niesol.
To on mi dal sladkú vodu včerajšiu noc.
To on zo mňa stiahol moje oblečenie.
Môj žalúdok sa zachvel pri myšlienke jeho rúk na mojom tele, vyzliekajúc ma, pozerajúc sa na moje nahé telo. Záchvev poznania vzbĺkol po mojej chrbtici. Jeho pery boli mäkké a zmyselné a ružové ako okvetné lupene. Avšak zvyšok jeho tváre bola tvrdá ako žula, pýšiaca sa dokonale drsnými a tvrdými hranami a črtami. Lícne kosti vyrezané zo skaly. Nos vymodelovaný z ocele. Čierne obočie klenuté nad jeho očami, očami tak modrým, že museli byť vytvorené z kryštálikov ľadu, odrážajúc pohľad na svet s postojom videl-som-všetko. Práve teraz sa tie oči zabodli do mňa. Mal oblečené úzke čierne tričko, rovnakej farby boli jeho postupne strihané vlasy a priliehajúce džínsy. Len tak tam stojac, vyžaroval mužskú silu, ktorá kričala ošukám ťa alebo zabijemvýber je na tebe. Odrazu som sa cítili zraniteľná. Vydaná napospas. Nezáležalo na tom, že som bola zakrytá oblečením a prikrývkou. Ležala som v posteli, zranená. A on vedel, ako som vyzerala nahá. Viac než to, nebola som v plnej sile, a pravdepodobne som vyzerala ako malé choré pruhované mačiatko, strapaté a neupravené. Prinútila som sa k chladnému výrazu, dúfajúc, že vyžarujem kráľovský pokoj. Nepoznala som tohto muža, a nechcela som, aby ma videl inú ako schopnú ovládať sa.
„Už si niekoho niekedy zabil, neschopák?“ opýtala som sa, dúfajúc v jeho obranu. Premohol by ma, keby som mu to dovolila. Ani záblesk emócií nezalial jeho tvár. Zostal na mieste, tichý, ľahostajný. Odmeraný. S vedomým úsilím som od neho odtrhla pohľad a pokúšala sa ignorovať jeho existenciu. „Ja nepotrebujem ani nechcem partnera,“ povedala som Michaelovi.
„Ťažko,“ povedal tvrdým výrazom.
„Pracujem sama,“ povedala som znova, môj tón chladnejší než kedykoľvek predtým. Bola som prekvapená, že s môjho dychu nevznikli ľadové kryštáliky.
„Už nie,“ zopakoval.
„Ja nebudem-“
„Tvoje protesty nič nezmenia, zlatko. Chcem, aby si spolupracovala s Luciusom, takže budeš spolupracovať. To je rozkaz.“
„Bude mi stáť v ceste.“
„On vie, čo robí.“
„O tom pochybujem. Muži ako on sú samí sval a žiaden mozog. Ako si mám robiť svoju prácu, keď mu musím kryť chrbát?“
Muž sa konečne rozhodol prehovoriť. „Počuj, keksík,“ povedal, jeho hlas hrubý, nízky, ako keby v minulosti mal poškodené hlasivky. „Deň, keď mi ty budeš musieť zachrániť zadok, bude deň, keď si nájdem novú prácu. Možno klonovanie rastlín. Možno venčenie robotických psov. Rozhodnem sa, keď príde ten čas. Dovtedy sa budeš starať o seba a ja sa budem starať o seba.“ S tým odkráčal z miestnosti, rovnako rýchlo a potichu ako vošiel dnu.
Vo chvíli, keď sa dvere kliknutím zatvorili, som prepichla Michaela zúrivým pohľadom. „Práve ma nazval keksíkom?“
Michaelove pery sa zvlnili, a pobavenie zmenilo jeho orieškovohnedé oči na žiarivú zelenú. „Zaslúžila si si to, po tých samý sval a žiaden mozog rečiach.“
„Ako môžeš čakať, že budem pracovať s tým mužom?“
Vlnenie sa zmenilo na široký úsmev. „Považuj to za odčinenie svojich hriechov.“
Nedovolila som, aby ma jeho radosť obmäkčila, aj keď som milovala vidieť ho šťastného. „Poviem ti to ešte raz, Michael. Nepotrebujem partnera.“ Dovoľ mi to urobiť, tíško som prosila.
Niečo hlboké a temné sa zablesklo v jeho tvári. „Budeš s ním pracovať, alebo budeš pracovať pre inú agentúru. Rozumieš?“
Myslel to vážne. Michael sa nikdy nevyhrážal. Len sľuboval. A s tým som ho nemohla neuposlúchnuť. Upäto som prikývla. Moje ruky sa zovreli do pästí po mojich bokoch, ale riešenie sa vo mne pohybovalo. „Dokáže aj niečo iné, ako len vyzerať pekne?“ A neprístupne.
„Myslím, že budeš musieť počkať a zistiť si to.“
„To je upokojujúce, Michael. Veľmi upokojujúce.“ Poznala som Michaela, viem, že bol tvrdohlavý. Čokoľvek som sa mala o Luciusovi naučiť, musela som sa to naučiť sama.
Povzdychol si. „Ak budeš na hrane s ním, je málo pravdepodobné, že s ním urobíš chybu.“
Aké úžasné je rozdávať zrnká múdrosti v dobe, ako aj táto. Vďaka. Za nič. „Ešte nejaké geniálne kecy, ktoré mi chceš povedať než ťa vyhodím, aby som si mohla oddýchnuť?“
„Hej.“ Zasmial sa. Vždy mal rád, keď som sa vrátila k spôsobom rozmaznanej princeznej. „Chcem, aby si bola plne pripravená za tri dni. Inak pošlem Luciusa na misiu samého.“ Potom ma nechal samú. S tými svojimi poslednými slovami spečatil môj osud. Budem späť v bojovej forme za dva dni, ani o moment dlhšie. Nech to bola ženská hrdosť alebo len obyčajná arogancia, nedovolím, aby Lucius mal celú misiu len pre seba. Stále som mala čo dokazovať. Teraz viac, než kedykoľvek predtým. Neurobím chybu. Znovu už nie.
„Vraj keksík,“ zamrmlala som.

12 komentářů:

  1. Ze "keksik" :-). Tesim sa na dalsie mile slova medzi nimi.

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  3. Super překlad :) už se těším na další

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji super kapitolka

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad!

    OdpovědětVymazat
  6. Perfektní kapitola, díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  7. super! Dakujem pekne.

    OdpovědětVymazat
  8. Tak to bude sranda,díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  10. děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat