čtvrtek 20. června 2013

Zotroč mě sladce - Kapitola 1




Ako som ležala na trámoch v Old West Cattle Co., obklopená prachom, tieňmi a pachom zatuchnutého sena, prebehlo mnou očakávanie. V rukách som držala A-7 pyre, hlaveň namierená v strmom uhle. Podo mnou, niekoľko halogénok viselo strategicky zo stien, dávajúc mi tak viditeľnosť, ktorú som potrebovala, ale zároveň ma ukrývali, aby som bola na očiach. Nikto sa nechcel pozerať do tých ostrých svetiel. Ak mám byť úprimná, ani mne sa nepáčilo pozerať sa dole na ne. V sklade nebol žiadny nábytok, za ktorý by som sa mohla ukryť. Len ľudia (ľudskí aj mimozemskí), špinavé podlahy a zbrane.
Práve teraz partia mimozemšťanov dráždila a posmievala sa dvom nahým ženám, pripútaným k stene. Tí, ktorí sa toho nezúčastnili, ich sledovali a čakali, kým prídu na rad. Moje očakávanie zabiť ich sa zvýšilo a silno som zovrela svoj zbraň. Tyrani sa tak skvelo zabávali, ale moja zábava sa začne, keď preruším párty pár kolami smrteľných striel. Viete, som platená vládou, aby som zneškodňovala mimozemšťanov tak hnusných, tak odporných, že si nemôžu dovoliť riskovať, že advokát pre práva mimozemšťanov sa do toho vloží. Nie som A.I.R., Tím pre vyšetrovanie a odstraňovanie mimozemšťanov. Som horšia. 
Ešte chvíľku, Eden. Najprv informácie. Potom zabíjanie. EenLi (môj cieľ) a jeho kumpáni unášali ľudí a prepravovali ich z planéty predávajúc ich ako otrokov. Potrebovala som vedieť, kde skladovali ľudský „náklad“, než ho presunú. Viac než to, potrebovala som vedieť, ako sa premiestňovali z planéty na planétu. Och, vedela som, že používajú medzisvetské portály – tie, ktorými prišli na našu planétu. Len som nevedela kde alebo ako nájsť tieto portály. Mala by som to vedieť úplne presne.
Som mimozemšťan. Raka. Zlatý druh, ako nás niektorí ľudia nazývali, kvôli našim vlasom, pokožke a očiam vyzerajúce ako tekuté zlato. Ale narodila som sa tu a bola som vychovávaná človekom. Portály sú pre mňa rovnakou záhadou ako pre akýchkoľvek iných pozemšťanov.
Jedna zo žien vykríkla, prerušiac tak moje myšlienky. Už jej štípal a krútil bradavky, rehotajúc sa po celý čas, rehotajúc sa, kým ona sa zvíjala a skučala bolesťou. Môj prst na spúšti sebou mykol. Čakaj, len čakaj. Dnes sa chystám dokázať, že som rovnako schopná ako ktorýkoľvek muž – ako ktorýkoľvek človek. Celé roky mi boli pridelené ľahké prípady, také, ktoré si nevyžadovali o nič väčšie zručnosti ako zručnosti slepého muža vo virtuálnej hre. Keďže môj otec je zároveň mojím šéfom, je aj dôvodom nedostatku ťažkých prípadov. Viem, že dúfal, že ma ochráni, ale to už dávno nepotrebujem. Môj úspech dnes večer bol kritický. Vzala som ten prípad proti jeho vôli, a nepochybím.
Mala som svoj cieľ vo výhľade: EenLi Kati, alias John Wayne a Wayne Johnson. Bol to Mec, mal niečo cez tridsať, priemerná výška, s desivými, úzkymi bielymi očami. Nevedeli sme veľa o Mecoch, len to, že dokázali trochu ovládať počasie a že uprednostňovali teplé a suché podnebie. Ako každý Mec, EenLi mal svetielkujúcu pokožku, ktorá žiarila rôznymi farbami s rôznymi emóciami. Bol vodcom tejto nepolapiteľnej skupiny, a práve teraz jeho pokožka žiarila ostrou červenou. Ten bastard bol naštvaný. Oblečený ako zúfalec z dávnych vekov – klobúk, čižmy a ostrohy – stál v tmavom kúte, zlostne sa hádajúc s ďalším Mecom, známym ako Mris-ste. Ten posledný mal oblečené čižmy a ostrohy, ale rozhodol sa nemať klobúk.
Koho akože chceli oklamať? Kovboji. Prosím vás. Rozprávali vo svojom rodnom jazyku – trhavá hrdelná rétorika so sekanými slabikami a silným prenikavým prízvukom. Jazyky boli moju špecialitou, a tento som sa naučila už pred rokmi. Pri počúvaní som zachytila slová ako telá, zisk, a pod zemou. Technicky je mojou úlohou zneškodniť EenLiho. Avšak, chystám sa chytiť aj Mris-stea. Taký bonus, ak chcete. Pri tej myšlienke sa moje pery zvlnili úsmevom. Tí dvaja spolupracovali spolu viac ako rok. Nehovoriac o tom, koľko mužov a žien znásilnili. Nehovoriac o tom, koľko ľudí zotročili.
Meravo som sa nadýchla, potom pomaly a pokojne vypustila každú jednu molekulu vzduchu. Ostré, špicaté triesky zo starých drvených trámov sa zarezávali cez moju košeľu do môjho brucha, ale to nebolo najhoršie na mojom nepohodlí. Vzduch bol nedýchateľný a horúci, a nepomáhalo ani to, že mám na sebe vojenskú výzbroj a masku na hlave. Vlna horúčav, ktorá sa prehnala Novým Dallasom, sa ešte stále nevytratila – pravdepodobne kvôli Mecom.
Pot mi vyrazil na lopatkách a stekal mi dole po chrbte. Túžila som sa prechádzať ako duch, prinútiť moje vedomie, aby opustilo moje telo, takže by som tu mohla svoje telo nechať a prechádzať sa nepozorovane, neviditeľne tam dole. Ako duch, ako fantóm. Veľa zo svojich cieľov som tak zabila, ale urobila som tak, len ak bolo moje telo v úplnom bezpečí. Inak by som bola fyzicky zraniteľná, pretože som si nemohla robiť svoju prácu a dávať pozor na svoje telo.
Práve vtedy, EenLiho telefón sa ozval v sérií pípaní, on vyštekol podráždené „Čo?“ do prijímača. Nedokázala som započuť hlas na druhej linke, ale čohokoľvek povedal, spôsobilo, že chrbtica mimozemšťana sa napla a jeho prsty sa zmenili na päste. Prešiel jeden úder srdca. Druhý. Kým pokračoval v počúvaní, odložil si klobúk a pokrúžil sivú plsť medzi prstami. Dajte mu poníka a požiadajte ho, aby zakričal “Yee haw“. Už len toto chýbalo do scény. Než si položil klobúk späť na svoju lesklú vyholenú hlavu, jeho pokožka pulzovala tak žiarivou červenou, že som si chcela zakryť oči. Konečne vložil svoj telefón do vrecka. Potom, zavrčiac hlboko v hrdle, strčil do Mris-steho, posunúc tak Meca bez klobúka dozadu. Jeho dlhé tmavé vlasy (očividne parochňa) mu tancovali okolo jeho ramien.
„Povedz mi, že si premiestnil poškodený dobytok z Pitu,“ skríkol EenLi. „Povedz mi, že si to znova neposral.“
Pit. Pit. Prekrúcala som tú frázu v myšlienkach. Obrázok okamžite zapadol na miesto a ja som sa zamračila. Pit bol miestny bar známy pre svojich zločineckých patrónov, drogových dílerov a šľapky, ktoré si tak kúpili cestu do zabudnutia. Mohlo to byť to miesto?
„Nuž, ja – boli premiestnení,“ odpovedal ten druhý muž, opravujúc sa. „Nie som tak hlúpy, že nechám chorých v cele spolu zo zdravými.“
Cely... Sledovala som EenLiho do baru, ale nikdy neopustil hlavný priestor. Dokonca nešiel ani na toaletu. Nevšimla som si ani iné dvere do ďalších miestností. Cely mohli byť ukryté. Alebo pod zemou. Veľmi, veľmi zaujímavé.
„Chceš vedieť, kto mi práve volal, Mris-ste? Pablo. Našiel dvoch z nášho dobytka mŕtvych v ich celách. Očividne boli chorí, a ty si ich tam nechal.“
„Ja-ja...“ Mris-steho svetielkujúca pokožka začala pulzovať na modro. Dokonca aj bez tienenia ten mimozemšťan páchol strachom.
„Koľko z nich zomrelo počas presunu?“ dožadoval sa EenLi.
„Traja,“ prišla trasúca odpoveď.
Toto rozzúrilo EenLiho ešte viac. Jeho mračenie potemnilo. „Mali sme doručiť dvanástich. Nie siedmych. Ty idiot!“
„Je mi to ľúto.“
„Tvoja ľútosť neprinesie môj dobytok späť k životu. Ak stratíme ešte jedného, len jedného, predám tvoju bezcennú skrýš, aby som vykryl straty.“
Mris-ste sa otriasol hrozbou s nervóznym smiechom. „Už nestratíme ďalšieho. Toto ti prisahám. Dal som chorých Rose. Postará sa o nich, kým im bude dobre.“
Poznala som Rose. Sahara Rose, človek. Dvadsaťšesť rokov. Blond vlasy. Modré oči. Vystopovala som ju niekoľko dní po tom, čo som vzala tento prípad. Bola známa ako stúpenec mimozemšťanov a strávila mnoho nocí v EenLiovej posteli. Vedela som, kde býva, akým autom jazdí, a akú značku lubrikantu potajme používa, keď ju jej milenec navštívi. A, samozrejme, teraz som vedela, že ukrývala niekoľkých nezvestných.
„Už nie je čas hľadať ďalší dobytok,“ povedal EenLi. „Portál sa otvára už o jeden deň.“
Portály neboli otvorené stále? Stále som predpokladala, že mimozemšťania cez ne prechádzali kedykoľvek chceli. Povedz mi, kde sú... povedz mi, kde sú... Nepovedal. EenLi čoskoro zmenil tému a tí dvaja sa začali dohadovať ako obliecť otrokyne. Informácia, ktorú som nepotrebovala.
Prišla tá chvíľa.
Uprednostňovala som smrť zblízka, než strely z dlhej vzdialenosti. Nie je nič zle na vychutnávaní si plodov mojej práce pekne zblízka a osobne. Ale prikráčať medzi tých mužov, to by výrazne znížilo moje šance na úspech. Zostanem tu. Moje očakávanie zosilnelo ako som zatvorila jedno oko, moju masku a zapla som ďalekohľad, zúžiac tak môj výhľad. Stále nastavený na mojom cieli? Skontrolované. Tlmič na svojom mieste? Skontrolované. Vedela som, že mám len jeden pokus, aby som ho dostala. Len jednu. Pretože v momente, keď vystrelím, každý podo mnou skočí do akcie, mieriac a strieľajúc svojim vlastnými zbraňami priamo do mňa. EenLi sa začal prechádzať pred Mris-steom a vykladať kvalitu ihličkových topánok a krištáľových šperkov z kameňov prinesených z Meccy. Stále som držala hlaveň. Moja pyre-gun produkovala strely citlivé na teplo a tie ho budú nasledovať aj do pekla.
Jedna. Odsunul sa od Mris-steho.
Dva. Otočil sa tvárou k Mris-stemu.
Tri. Vstúpil do mojej mušky a ja som vystrelila.
Hvizd. Krik. Veľký, zlý Mec padol dole ako vznášadlo pod tlakom, jeho klobúk sa odkotúľajúc z jeho hlavy ako v spomalenom zábere, keď nikto neprehovoril a len sa pozeral. Až na to, že to bol nesprávny Mec. Tento mal husté hnedé vlasy. Stuhla som. Nie. Nie! Moja guľka zasiahla do Mris-steho. Nie EenLiho. Kedy mu EenLi dal ten klobúk? Kedy, dopekla, mu EenLi dal ten klobúk? Sledovala som ich. Keď som sa raz už zamerala na cieľ, nestratila som sústredenie. Šok vo mne bublal, kým muži podo mnou hrešili a kričali, lezúc po svoje zbrane. Guľky a modrý oheň spustili paľbu mojim smerom, ako smrteľný dážď.
Zostávajúc pokojná, sústredená, som pustila svoju pušku a zdrapla hrubý kábel vedľa mňa, už ukotvený o robustný trám. Potom som skočila. Jednou rukou som zvierala kovovú rúčku, ktorou som mohla šmýkať dole, a druhú som použila na vytiahnutie pyre-gun pripnutú k môjmu pásu, pripravenú k zabíjaniu.
Začala som strieľať. Ako som zostúpila, guľka sa mi zarezala som ľavého predlaktia. Nezastavila som, ani nespomalila. Odhodlanie rútiace sa v mojich žilách stlmilo ten ostrý pocit zo strely na ostré pichnutie. Och, vedela som, že to pocítim neskôr – v plnej sile. Želala som si, aby som mala čas to ošetriť. Čím dlhšie ten brok zostane v mojom tele, tým väčšie škody mi spôsobí. Pozemské kovy boli pre mňa ako smrteľné jedy. Pre celý môj druh. Ale misia mala prednosť. Musela som toto dokončiť. Rýchlo. Zachovávajúc si vnútornú rovnováhu som pokračovala v strieľaní, nezabávajúc sa zamierovaním, len vypúšťajúc nepretržitý prúd ohňa, modré lúče tekutej horúčavy chrliace z mojej zbrane osvetľujúc sklad ako v nukleárnej vojne.
Vo chvíli, keď sa moje nohy dotkli zeme, som pustila kábel a natiahla sa druhou zbraňou. S oboma ozbrojenými rukami som pozorovala okolo, zľava doprava, sledujúc každý detail. EenLi bol preč. Zmizol! Musel ujsť dverami v sekunde, keď Mris-ste padol. Nemohla som ho vystopovať, nie, keď som bola uprostred paľby. To znamenalo, že ... som nebola úspešná v akcii. Môj šok narastal, takmer primrznutá na miesto, ale pokračovala som v streľbe. Pokračovala v pohybe.
Žlč sa mi dvíhala v hrdle. Skutočne som to pokašľala. Stratila som svoj cieľ a dovolila mu, aby si odkráčal z budovy, šťastne a pokojne. Moje zlyhanie sa mi ozývalo v hlave. V neviere som potriasla hlavou. Všetko, čo som teraz mohla urobiť, bolo dostať odtiaľto seba aj tie dve ženy živé. Nie, pomyslela som si v ďalšej chvíli. Zložím každého jedného muža, ktorý bol taký hlúpy, že tu zostal. Môj pohľad znovu skenoval okolie. Piati mimozemšťania zostali v sklade, ich strely a oheň rozprášené všade okolo mňa. Vypočítavajúc vzdialenosť medzi nimi a spútanými ženami, som sa rozbehla vpred. Priamo na nich. Schúlila som sa, keď do mňa vrazila ďalšia guľka.
Dvadsať krokov. Nie veľa, ale dosť na riskovanie toho, čo som sa chystala urobiť. Pustila som jednu z mojich zbraní a načiahla sa za mini granátom v postrannom vrecku. Plynulým pohybom som zubami vytiahla poistku, hodila ho k zemi.
Bum!
Výbuch ma odrazil, strčiac ma k stene. Vzduch mi vyšiel z pľúc. Keď som bola schopná sa nadýchnuť, špina a prach sa dostala cez moju masku a naplnila mi nozdry. Inštinktívne som si zakryla rukami tvár, zatiaľ čo na mňa padala drevená štiepka. Niekoľko minút bolo ticho. Žiadny opätovný oheň. Žiaden krik alebo stonanie. Keď som zdvihla pohľad, všetci piati Mecovia boli natiahnutí na dlážke, bez života. Ľudské ženy boli zakrvavené, s modrinami, ale boli živé. Boli- Nie, uvedomila som si.
Len jedna z nich bola na žive. Blondína. Tá druhá, s kučeravými červenými vlasmi, bola zasiahnutá paľbou a zízala von zo spáleného skladu očami bez života. Moje viečka sa silno zavreli, ako som si vložila hlavu znovu do rúk. Atmosféra bola hustá, horúca a zaťažená dymom. Potrebovala som sa zhlboka nadýchnuť, naplniť svoje pľúca kyslíkom, ale neodvážila som sa.
Nedalo sa tomu už pomôcť, nemala som na výber, musela som zavolať svojmu otcovi. A strasúcimi rukami som vyhrabala svoj telefón a povedala „Boss“ vychutnávajúc si tak komfort hlasového vytáčania. Verila som tomuto mužovi celým svojím životom. Bol tým, ktorý ma našiel ako malé dieťa, samotné a opustené na ulici po tom, čo moji rodičia zomreli. Nevedela som, prečo si ma vzal, ale nemohla som sa ho na to opýtať. Stuhol zakaždým, keď som spomenula tú hroznú noc. Ale vychoval ma, miloval ma a vycvičil ma na rovnakého vraha, ako bol on sám.
A ja som ho sklamala.
Zodvihol mi to na druhé zvonenie. „Čo sa stalo?“ boli jeho prvé slová, ktoré povedal, svojím chrapľavým pozitívnym hlasom. Zjavne očakával, že mu poviem svoje zvyčajné „všetko išlo skvelo“ slová. Opakovane mi odporúčal, aby som si nebrala tento prípad. keď si uvedomil, že mi to nevyhovorí, sledoval ma sem „len pre prípad, že by som ho potrebovala.“
Najprv tie dôležité informácie. „Cieľ je na úteku. Mám jednu ľudskú obeť, druhá je zranená.“ Znechutenie zo seba samej zvonilo jasne a čisto v mojom tóne.
„Ako, dopekla,“ povedal Michael, môj otec, odsekávajúc, „sa to stalo?“
„Neviem. Mala som ho na muške. Vystrelila som, a ďalšia vec, ktorú viem, je, že si vymenil miesto so svojím partnerom.“
„Ako?“
„Neviem,“ zopakovala som.
„Dopekla s tým, Eden F.“ Tak ma volal len ak bol na mňa naštvaný, alebo mal skutočne o mňa strach. „Hovoril som ti, aby si nebrala tento prípad. Hovoril som ti, aby si to nechala na pokoji.“
„Je mi to ľúto,“ povedala som chvejúcim dychom. A naozaj mi to bolo ľúto. Kvôli mojej chybe sa , otrokár ľudí teraz dokonca môže voľne potulovať. Horšie, vie, že je prenasledovaný. Bude teraz opatrnejší. Pokašľala som celú operáciu. „Myslím, že niekoľko otrokov je v celách vo vnútri Pitu. Je to bar na východnej strane mesta.“ Otvorila som ústa, že mu poviem aj ten zvyšok, ale moja myseľ sa zahalila hmlou. Hustá hmla zahalila moje myšlienky. Žmurkla som, potriasla hlavou, a zatlačila ich späť. „Niektorí sú u človeka, Sahara Rose.“
„Nasadím na to človeka. Prines mi toho, ktorý prežil. Doparoma s tým,“ zavrčal znova a zrušil hovor.
Privítalo ma ticho. A v tom ticho som si uvedomila, že chvenie v mojej ruke zosilnelo. Pozrela som dole. Hoci môj výhľad bol nejasný, študovala som širokú mokrú ranu. Tá guľka urobila viac škody, než som si myslela. Rýchlo som strácala krv. Príliš rýchlo. Bojujúc s bolesťou a slabosťou, som sa vytiahla na nohy. Kolená sa mi triasli, a kosti mi skvapalneli, a nevykazovali žiadne zlepšenie. Dokonca aj moje brucho bojovalo s ostrou bolesťou. Krívajúco som došla k žene.
Trhla sebou ako som sa natiahla a oslobodila ju. Klesla na zem pokrytú ostrými trieskami a vzlykala, jej špinavé vlasy pokryli jej nahé ramená. Pokúšala som sa nemyslieť na tú druhú, na tú, ktorá túto noc, ani inú noc, neodíde domov. Kuša pripnutá na mojom chrbte odrazu vážila ako betónový blok, a bolesť v mojom bruchu zosilnela. Stále ťažšie a ťažšie sa mi dýchalo. Prepadla ma vlna závratu, ťažká a zvláštne príťažlivá... ukolísajúc ma k zemi vedľa tej ženy. Keď sa naše ruky dotkli, vydesene zalapala po dychu a rýchlo sa odtiahla. Jej pohyby boli tak prudké, že odkopávala špinu na moje nohy. Chcela som ju upokojiť, ale moje ústa odmietali vyformovať tie správne slová.
Čo, dopekla, sa to deje s mojím bruchom? Pomaly, pomaličky, som zdvihla svoju košeľu. Tam, priamo pod mojimi rebrami, bola ďalšia krvácajúca otvorená rana.
Kedy som ju schytala? Vôbec som necítila guľku. Počkať. Áno, pocítila som ju. Keď som bežala s tým mini granátom. Dopekla. Odložila som na bok svoj telefón a natiahla som sa do svojho vaku, vytiahnuc odtiaľ tenký strieborný odsávač. Odhodlávajúc sa na to, čo som sa chystala urobiť, hrýzla som si spodnú peru, zozbierajúc všetku svoju silu a vraziac si tú prekliatu vec so rany na bruchu. Okamžite sa kliešte citlivé na kov predĺžili a študovali guľku. Vykríkla som. Neviem, koľko času prešlo, než bola tá malá okrúhla špička odstránená. Ja som cítila len zúfalosť, bolesť. A strach.
Nebola som pripravená zomrieť. Nie tu. Nie teraz. Zasmiala som sa bez humoru. Ani kvôli zlyhaniu. Sústreď sa. Musela som sa sústrediť. Hoci som túžila po chvíľke pokoja, po krátkom okamihu, aby som si zatvorila oči, zopakovala som celý postup, strčiac zakrvavený prístroj do môjho predlaktia.
Keď som vytiahla aj tú poslednú guľku, moje ramená a chrbát klesli v úľave. Vzdialene som počula ženu ako plače. Rýchlo strácajúc energiu, našla som striekačku vo vaku a vpichla si do srdca čistý molybdén na spomalenie šírenia medi, mosadze alebo čohokoľvek iného, z čoho boli tie strely vyrobené. Vybuchla vo mne pálivá bolesť. Znova som vykríkla, dlho a hlasno, až kým mi hlasivky nezachrípli. Prázdna striekačka vypadla z mojich náhle slabých prstov.
Bolelo ma všade, ale uvoľňujúca letargia ma už spracovávala. Minúta, možno menej a budem mimo. Naslepo som natiahla po telefóne, moje prsty sa nejako uzamkli okolo neho. „Boss,“ povedala som. Slovo bolo tak slabé a zlomené, že som bola sama prekvapená, keď telefón začal automaticky vytáčať.
Tentoraz odpovedal až na piate zvonenie. „Čo?“
„Som postrelená.“
„Každým jedným hovorom je to lepšie a lepšie,“ povedal ťažkým sarkazmom. Ale zachytila som medzi riadkami záujem. „Dokážeš sa dostať do bezpečného domu?“
„Ja...“ Tmavá pavučina temnoty preplávala mojou mysľou, začierňujúc mi pohľad, paralyzujúc moje svaly. „Pokúsim sa.“
Nevedomosť ma zachytila do svojho silného zovretia.

14 komentářů:

  1. Teším sa na pokračovanie :-D

    OdpovědětVymazat
  2. bezva překlad, děkuji

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad : )

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad ;)

    OdpovědětVymazat
  5. Začíná to zajímavě, díky za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji to bude zase paráda, už se těším na další

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za překlad

    OdpovědětVymazat
  8. Vypadá to zajímavě, těším se na další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  9. Už se těším na další překlad, a děkuji za tento.

    OdpovědětVymazat