čtvrtek 13. června 2013

Nezvaná - Kapitola 9



Neboli tu žiadne okná, žiadne dvere, ktoré by som mohla vidieť. Dokonca ani viditeľný obrys v stene, kadiaľ tak voľne prichádzali a odchádzali agenti. Napriek tomu som vedela, že tam dvere sú. Len som nevedela, ako ich otvoríme. 
Erik si musel prečítať zmätok na mojej tvári, pretože sa usmial a zašepkal: „Ver mi.“ 
Verím mu, uvedomila som si. Musela som. Všetko, čo povedal o A.I.R., bolo pravdivé. „Verím.“ Pracoval tu. Poznal vstupy a východy, poznal hráčov, ktorých sme mali proti sebe. Útek sa však neukazoval byť jednoduchým. Boli sme pod neustálou kontrolou, každý náš pohyb bol monitorovaný.
„Ďakujem.“ Znovu ma pobozkal, rýchly dotyk našich pier, ktorý mnou otriasol až do špiku kosti. Keď sa opäť odtiahol, on sa usmieval a ja som bola bez dychu.
Sledovala som, ako sa narovnal a začal sa predo mnou prechádzať, vľavo, vpravo, vľavo, vpravo. Cela bola malá a ničím, čo by sa dalo použiť ako zbraň. Jediný kus nábytku bola stolička, na ktorej som sedela a bola vyrobená z ocele a priskrutkovaná k podlahe.
Potrebovali sme zázrak.
Spomenula som si, ako sme ja a Shanel kedysi chceli byť mimozemšťanmi – nie, nie raz, uvedomila som si. Dnes. Páni.
Vyzeralo to, akoby uplynul celý rok od chvíle prešiel odvtedy, čo sme išli do Shipu a celý môj život sa zmenil. Ona chcela super schopnosti, myseľ ovládajúcu silu, niečo, čokoľvek.
Tentoraz som si priala, aby som bola tiež Outer. Kto sa staral o to, že by sa mu posmievali? Kto sa staral o to, ak by bol považovaný za škaredého? Tak dlho, ako môžeš ochrániť sám seba, tak ako tých okolo seba, na ničom inom nezáležalo.
„Si schopná chodiť?“ spýtal sa ma Erik. Poškrabal sa za uchom a prešiel rukou po stene.
„Ja... myslím, že áno.“ Všetko ma bolelo a slabosť do mňa udierala ťažkými päsťami. Ale prinútila by som sa kráčať na koniec sveta v prípade potreby. Erik veril, že urobím svoju časť a prišiel čas dokázať, že som silná.
„Dobre.“ Prešiel na druhú stranu cely, škrabúc si druhé ucho a opäť prešiel dlaňami po stene. „Čo tak beh? Myslíš, že dokážeš bežať?“
Keby mi dal čas odpovedať, tak by som sa spýtala, prečo hovoril tak nahlas, keď A.I.R. počúvalo. Ale nedal. Vrhol sa na mňa, zrážajúc ma zo stoličky a na studenú, tvrdú zem. Stratila som dych, keď som sa snažila nadýchnuť, ako ma jeho váha pritlačila k zemi.
Bum!
Hlasný výbuch otriasol stiesneným priestorom. Kovové triesky a kúsky trošiek pršali všade okolo nás. Dokonca aj na nás. Veľký kus udrel Erikovi do chrbta a cez zuby zasyčal.
O pár sekúnd neskôr prudko ožil alarm.
Vzduch bol hustý a čierny s oblakmi dymu. Rozkašlala som sa.
„Ostaň pri zemi,“ povedal Erik. Pretočil sa so mnou, chytil ma za zápästie zranenej ruky a trhnutím ma vytiahol do podrepu.
Trhla som sebou, inštinktívne sa snažiac odtiahnuť.
Zmätene sa na mňa pozrel, uvedomiac si, čo urobil a rýchlo sa na mňa usmial. „Prepáč.“ Zovrel prsty okolo druhej ruky a potiahol ma dopredu. „Tadiaľto. Nemáme veľa času.“
Nejako sa mu podarilo vyhodiť do vzduchu celú stenu, predstavujúc nám široký otvor. Plazili sme sa cez kov a kameň a to prázdnej, dymiacej sa chodby. Znovu som sa rozkašlala.
Erik vstal a pomohol mi urobiť to isté. Zatackala som sa a on mi obmotal pažu okolo pásu. Podlaha bola pre moje bosé nohy studená.
„Mali by tu byť agenti,“ zamrmlal.
Vliekli sme sa vpred a zahli za roh. „Kde si vzal tie výbušniny?“ spýtala som sa, ako sme sa pohli.
Kúsky trosiek ma bodali do nôh, ale nedovolila som im spomaliť ma.
„Muž, pre ktorého pracujem, vyžaduje, aby všetci jeho zamestnanci nosili výbušné pásky telovej farby za ušami. Sú prakticky nezistiteľné. Pokým nie je neskoro,“ dodal s úsmevom.
Moje ústa sa hrôzou otvorili. „Čo ak by si vyhodil do vzduchu seba?“ Keby som mala ja tú pásku, mala by som strach s takejto situácie. A možno by som sa k nemu nepriblížila alebo by som sa dokonca vzdialila kilometer od neho, keby som vedela, že to nosil. Určite by som ho nebozkávala!
„Nemohol by som vyhodiť do vzduchu sám seba. Páska je vyrobená z chemickej látky, ktorá sa zaktivizuje, keď sa dostane do kontaktu s určitým druhom kovu – s tým istým, z ktorého je postavené A.I.R.“
Okej, páni. Geniálne.
„To, čo chcem vedieť, je, kde sú všetci agenti,“ povedal.
Hej. Ja tiež. Mal pravdu. Bolo zvláštne, že tu neboli. Phoenix, Mia a Cara sa nezdali ako ten typ, ktorý by nás nechali odtiaľto odtancovať bez poriadneho boja. „Chcú, aby sme utiekli?“
Zamračil sa. „Sú idioti, ak to robia, ale celé tie roky, keď so ich poznal, nikdy nikoho   nenechali odísť. Niečo sa musí stať. Niečo veľké, čo ich pozornosť odvrátilo od nás.“
Po niekoľkých odbočkách a zákrutách sme sa vrútili do ďalšej chodby. Ako Erik vedel, kam ideme, bola pre mňa záhada. Všetky chodby vyzerali rovnako. Strieborné, neurčité. Zlovestné.
„Počítač by mal vykrikovať naše identity a to, do ktorého sektoru sme vkročili,“ povedal, „ale identifikačné skenery sú vypnuté.“ Znel zmätene. „Prečo by vypínali skenery?“
Nehovoril so mnou, to som vedela, takže som sa ani nenamáhala odpovedať.
Zakaždým, keď sme došli k malej, čierne skrinke na stene, otvoril vrch a prudko vytiahol von nejaké drôty. „To by malo zadržať nejakých agentov od toho, aby nás prenasledovali, ak sú vôbec ich zadky v chodbe.“
Dvere na druhom konci chodby sa otvorili a objavili sa dvaja agenti. Myslím, že dostali svoje zadky do chodieb. Hnali sa k nám, zbrane tasené. Ale v ich očiach bolo prekvapenie, akoby nečakali, že uvidia nás.
Erik ma odstrčil stranou a hnal sa k nim. Potkla som sa a narazila do steny s výkrikom, sledujúc ako sa prikrčil a vykopol nohou, skopnúc tých agentov dokopy skôr, ako stačili vystreliť. Jeden padol na bok a pustil zbraň. Druhý spadol, ale udržal sa a nakoniec vystrelil.
Žltý prúd ohňa narazil do steny, tesne nad Erikovým uchom.
Erik skočil na muža a tí dvaja sa kotúľali po zemi, udierajúc sa navzájom. Až potom sa zbraň skĺzla trochu ďalej. Obaja muži boli plynulí a smrtiaci každou ranou, idúci po slabinách, priedušnici. Ale obaja boli tiež dobrí v blokovaní.
Mala by som skúsiť pomôcť? Alebo by som zavadzala?
Nie je čas teraz o tom premýšľať.
Dívala som sa, oči vytreštené, ako druhý strelec vstal a potriasol hlavou, aby zahnal závrat. Zamračil sa, ako hľadal svoju zbraň. Prešiel mnou adrenalín, dávajúc mi silu a ja som sa rozbehla vpred. Ešte včera by som bežala opačným smerom. Čokoľvek, aby som sa vyhla nebezpečenstvu.
Dnes som bežala k nemu, chcela ochrániť Erika spôsobom, akým chránil on mňa.
Agent ma udrel zbraňou, ale jeho pozornosť bola zameraná na Erika, keď mieril.
„Nie!“ zakričala som, priťahujúc jeho pohľad.
Otočil sa na mňa a ja som sa zohla rovnako, ako som videla sa zohnúť Erika. Vykopla som nohu, snažiac sa poraziť mu nohy.
Nanešťastie sa ten chlap neprevrátil, ako keď to urobil Erik. Ale zakolísal sa a to mi dalo príležitosť, ktorú som potrebovala, aby som sa naňho vrhla. Padli sme dozadu. Otočil nás vo vzduchu tak, že som dostala plnú ťarchu pádu. Pri náraze som prskala a lapala po dychu.
Ten chlap sa zodvihol na kolená a namieril zbraň na moju hruď. Vyschlo mi v ústach zo strachu, ale neprestala som bojovať. Neunikla som zo svojej cely, aby som tu zomrela. Inštinktívne konajúc som mu vrazila päsťou do nosa, pretočiac sa v prípade, že by vystrelil.
Zasyčal a urobil to, vystrelil.
Lúč takmer udrel do môjho ramena, ale namiesto toho skončil na konci mojich vlasov. Popolný, odporný pach naplnil vzduch. Snažila som sa dostať na nohy. O sekundu neskôr ten chlap zreval. Erik bol tam, hneď za ním, kopajúci ho do brucha a zrážajúci ho k zemi.
Až keď sa ten človek zvíjal bolesťou a držal si bok, uchopil Erik zbraň. Vytiahol ma na nohy. „Ak nás bude nasledovať...“ povedala som.
„Nebude. Zásah obličky. To ich zakaždým dostane,“ povedal mi. Potom povedal tomu mužovi: „Kde sú tvoji priatelia?“ Zamieril zbraň, hlavňou mieril na srdce.
„Morevvovia,“ povedal agent skrz zaťaté zuby. „Napadli budovu zvonku.“
Silver, pomyslela som si s vytreštenými očami. Ako vedel, že sme tu? Vymenili sme s Erikom pohľady. „Sledovacie zariadenie,“ povedal, odpovedajúc na moju nevyslovenú otázku.
Neviditeľné výbušniny. Sledovacie zariadenia. Okolo mňa bol svet, o ktorom som ani nevedela, že existuje. Do dnešného dňa som sa o to nestarala.
Niekoľko agentov sa objavilo na konci chodby, ale Erik rýchlo vystrelili zo spaľovacej zbrane, prinútiac ich zohnúť sa a kryť sa. Tryskom sme zmizli.
Keď sme došli na koniec chodby, opäť vyradil identifikačný box, skrútil drôty istenia a spojil ich na iným miestach. „Väčšina zločincov nevie, aké je A.I.R. zraniteľné, kvôli ich identifikačnému systému,“ vysvetlil. „Je to dobre strážené tajomstvo a bolo jednou z prvých vecí, ktoré sme sa naučili vo výcvikovom tábore, takže sme boli pripravení, ak by sme niekedy boli kvôli tomu uväznení.“ Ako hovoril, vyskočil a udrel do stropu.
„Dávaj pozor,“ povedal a podal mi zbraň. „Ak, niekto príde k nám, najskôr strieľaj a pýtaj sa neskôr.“
Moja ruka sa triasla, ale zamierila som do prázdnej chodby. Čakajúc. Čakajúc. Našťastie nikto neprišiel. Ale počula som ich udierať proti kovovým dverám. Počula som nejaký motor, ako keby sa snažili prerezať cestu skrz.
„Ak otvorím dvere, budeme čeliť asi stovke ozbrojených a naštvaných agentov,“ povedal Erik. Pokračoval v udieraní do stropu, kúsky omietky padali k našim nohám. „Takže sa budeme pohybovať vo vetracích šachtách.“
„Vetracie šachty?“ Malé, uzavreté priestory, uzatvárajúce nás ako králiky? Nepanikár, nepanikár.
„No, v skutočnosti to nie sú skutočné vetracie šachty. Boli tu umiestnené v prípade, že by agenti potrebovali opustiť budovu bez toho, aby išli predtým, alebo zadným vchodom.“
Potom, čo vymlátil dostatočne veľkú dieru pre nás, vyskočil a zachytil sa za okraj, potom sa vytiahol hore. Natiahol sa dole, zobral zbraň a ponúkol mi ruku.
Použijúc moju nezranenú ruku som sa natiahla. Moje prsty sa preplietli s jeho a on ma vyzdvihol k sebe.
„Ďakujem,“ povedala som, slová sa ozývali. Prešla mnou úzkosť. Priestor bol malý, tesný. Temný.
„Nebudú vedieť, kde sme, keď uvidia tú dieru?“
„Ale v čase, keď sa sem dostanú, bude príliš neskoro. Teraz ostaň za mnou, dobre? A buď potichu.“
Prikývla som.
Liezol vpred a ja som ostala tesne za ním. Moje kolená krvácali a ja som si priala, aby som si miesto sukne obliekla nohavice. Šachty sa zdali byť menšie a tmavšie, čím vyššie sme vyliezli. Aspoň tam vanul čerstvý zvuk, a tak som sa necítila obmedzená, alebo v pasci. Napriek tomu moje nohy a ruky horeli námahou.
Pod sebou som počula búšenie krokov a kričiacich agentov. Alarm sa upokojil, našťastie, takže sa už viac neozýval v mojej mysli.
O takmer večnosť neskôr Erik zastal. Zdvihol ruku, aby si zjednal ticho – akoby som sa opovážila prehovoriť, alebo čo i len dýchať – a počúval. Moje oči nakoniec privykli tme a ja som dokázala vidieť jeho profil, hoci bol nejasný. Silný nos. Náznak strniska a tuhú bradu, zaťatú, ako sa sústreďoval.
Tiež som počúvala, ale nič som nepočula.
Otočil sa doľava a pokynul mi, aby som ho nasledovala. Urobila som to. Dostali sme sa do slepej uličky. Nemala som čas na paniku.
Zodvihol poklop vetracej šachty na stene, vytvárajúc nový otvor. Spustil nohy zboku, držiac sa na hrane, aby nespadol. Ale potom, na moje prekvapenie, sa pustil a zmizol.
Počula som jemné klopnutie, keď dopadol.
„Camille.“
Posunula som sa dopredu a nakukla von otvorom. Erik stál v tmavej, priestrannej miestnosti. Sám. Boli tam postele, jedna vedľa druhej uložené proti každej stene.
„Skoč,“ povedal. Zodvihol ruky a pokynul mi prstami. „Chytím ťa.“
Pokrútila som hlavou. Nebol to veľký skok, ale stále to bol skok a ja so už bola dotlčená a zbitá dosť na jeden deň. Okrem toho, nechcela som mu ublížiť. Niektoré z jeho poranení sa otvorili a krv mu stekala na spodnú peru a bradu.
„Skoč.“
Nemáš na výber, Robinsová.
„Skoč!“
Do pekla. „Chytíš ma?“ Nemyslím si, že by ma moje nohy dokázali udržať. „Čo ak ti ublížim?“
„Chytím ťa. A nemôžeš mi ublížiť.“
S povzdychom som sa vrtela, kým som nesedela s nohami cez dieru. Zadržujúc dych som padla. Môj žalúdok sa takmer povzdychol do krku. Erik ma chytil ako sľúbil, akoby som nevážila viac ako vrece peria. Postavil ma na nohy, rýchlo ma pobozkal a rozbehol sa k oknu.
Ak by som nechytila rámu postele, spadla by som. Kolená sa mi triasli a ja som sa snažila zostať vo vzpriamenej polohe. „Kde to sme?“
„Toto je miesto, kde spia agenti, keď je pokojná a jednotvárna noc. A kvôli tomu chaosu nižšie, som vedel, že tu nikto nebude.“ Zamieril spaľovaciu zbraň a stlačil spúšť. Žiadny zvuk, len svetlo. Sklovitý materiál sa roztavil, kvapkajúc tekuté kryštáliky na spodný rám.
Chocholy dymu sa vznášali, ale zvonku dnu zavial vzduch, zaháňajúc ich preč a roztancujúc mi vlasy okolo tváre.
Erik si stiahol opasok a ukotvil ho doprostred drôtu hneď za tesnenie. „Poď sem,“ povedal bez toho, aby sa obzrel na mňa.
Podišla som nemu tak rýchlo, ako ma moje nohy niesli – čo nebolo rýchlo. „Nepáči sa mi to,“ povedala som, už ho podozrievajúc z toho, čo chcel, aby som urobila.
Potiahol za oba konca opasku, uťahujúc ho pevnejšie. „Chceš žiť?“ Nakoniec sa na mňa pozrel, uprene na mňa zízal.
„Áno.“
„Tak potom okolo mňa obmotaj ruky a pevne sa drž. A nepusti sa z nijakého dôvodu. Rozumieš?“
„Áno,“ zopakovala som. Prešiel mnou strach.
Stúpil na parapet a ja som sa k nemu pripojila, neovládateľne sa trasúc. Boli sme vyššie, než som si uvedomovala. Alebo predpokladala. Pod nami sa na zemi zväčšovali a blikali svetlá, zdôrazňujúc už prebiehajúcu násilnú bitku. Agenti bojovali s mimozemšťanmi. Morevvmi. Niektorí bojovali päsťami, niektorí bojovali zbraňami. Ale Morevvovia, uvedomila som si, ustupovali od budovy.
Morevvovia sa čoskoro vyparia, nechávajúc agentov, aby išli po nás.“ Erikov hlas bol temný ako noc. „Čím dlhšie ostaneme, tým menšia je naša šanca na úspech.“
Bez ďalšieho slova protestu, som ovinula svoje ruky okolo jeho krku, ako prikázal. „Nebojím sa,“ klamala som. „Budem v pohode.“
„Nekrič.“ V ďalšom okamihu Erik skočil.
Zahryzla som sa mu do ramena, aby som nekričala. Zasyčal mi do ucha, ale nepožiadal ma, aby som prestala. Padali sme dole, dole, dole, jeho opasok bol jediná kotva. Čakal som, že sa každou chvíľou roztrhne. Očakávala som, že padneme a rozbijeme sa o betón ako hmyz o čelné sklo.
Keď sme dopadli, všetky kosti do seba narazili a ja som takmer padla na tvár. Erik mnou prudko trhol, aby ma udržal vo vzpriamenej polohe. Niekto nás zbadal a vystrelil. Modré, omračujúce svetlo presvišťalo ponad moje rameno. Konečne som vykríkla.
To, samozrejme, pritiahlo viac pozornosti. Niekoľko ďalších rán mierilo na nás. Tentoraz žlté. Oheň.
„Utekaj!“ vykríkol Erik, nútiac ma do divokého úteku.
Vošli sme do tmavej uličky, kde sa na každej strane ťahali budovy. Vrhol pohľad cez rameno. Zamračil sa. „Nikto nás nesledoval. To bolo naozaj príliš ľahké.“
Príliš jednoduché? Príliš jednoduché! Takmer sme zomreli. Skočili sme z budovy bez padáka alebo pristávacej podložky. Strieľali na nás.
Znovu sa zamračil cez rameno. Priši sme k dobre osvetlenej miesto a zlaté lúče mesiaca dopadali na jeho tvár, presvecovali jeho oči. „Chceli by, aby som ich priviedol k svojmu šéfovi. Možno...“
„Stále nikoho nevidíš?“
„Nie. Ale to neznamená, že tu nie sú.“ Zaklial popod nos a zahol za roh.
Lapala som po dychu, robiac čo so mohla, aby som s ním udržala krok. „Možno doviezť A.I.R. k tvojmu šéfovi nie je zlá vec, Erik.“
„Nevieš, o čom hovoríš,“ odsekol. „Nemáš poňatia, čo sa stane, ak ten človek prestane vyrábať Onadyn.“
„Ja len-“
„Nie. Nerozumieš tomu.“
„Tak mi to, preboha, vysvetli.“
Otvoril ústa, potom ich zavrel. Otvoril, zavrel. Nakoniec zmenil tému. „Počúvaj. Ryan Stone bojoval s Morevvmi, a to je jeden bod v náš prospech. Ver mi, keď ti hovorím, že to nie je typ chlapa, ktorého by si chcela stretnúť v tmavej uličke. Zmlátil by nás oboch len tak pre zábavu.“
„A to je bod v náš prospech?“
„Keď je v meste, on a Phoenix sú neoddeliteľní. Nesledovala by nás bez neho.“
Uvoľnila som sa. Trošku. „Čo budeme robiť?“ Teraz, keď sme boli vonku z tej budovy, môj adrenalín slabol. Moja ruka bolela viac ako predtým a slabosť v mojich končatinách sa šírila. Stále som sa triasla. Moje chodidlá pulzovali a pichali ma do nich kamene.
Nebola som zvyknutá na takýto druh  života a vedela som, že som nemohla vydržať oveľa dlhšie.
Erik hodil tretí pohľad cez rameno. „Do šľaka, toto nie je správne.“ Zastavil sa a rozhliadol sa okolo.
Lapajúc po dychu som sa oprela o tehlovú stenu. „Keď máme krátku prestávku, prečo mi nepovieš, prečo by bolo také zlé zničiť nelegálny onadynový kartel. Viem, že chceš pomáhať Outerom, ale ostatní ľudia určite používajú ten Onadyn na predaj ľuďom. A ak pomôžeme A.I.R., možno nás nechajú  na pokoji.“
„Nebudem s nimi vyjednávať. Hej, možno by nás nechali,“ povedal, prehrabujúc si vlasy, „ale ostatní ľudia by mohli zomrieť.“
„Vysvetli.“
Dlho neprehovoril. Potom si povzdychol a povedal: „Mimozemšťania, ktorí ho potrebujú, by ho prestali dostávať.“ Odmlka. „Vieš, pred nedávnom, som naháňal vražedného mimozemšťana do uličky, veľmi podobnej tejto. Bol podozrivý z ubitia človeka k smrti. Vypočúvali sme ho, uznali vinným a zabili ho. Potom, pretože som bol ten, kto ho chytil, som musel byť tým, kde oznámi jeho rodine, čo sa stalo.“
Vina a bolesť kvapkali z Erikovho hlasu. Jedna moja časť mu chcela povedať, aby prestal rozprávať, že som počula dosť. Ale ja som klesla na kolená a pokynula mu, aby pokračoval. Potreboval to dostať von a ja som potrebovala poznať pravdu. „Čo sa stalo potom?“
„Mal ženu a dve malé deti a boli zdrvení. Lipnúc na postupe som im nariadil, aby opustili planétu.“
„Urobili to?“
„Nie,“ trpko sa zasmial. „Povedali, že sa nemôžu vrátiť, pretože ich planéta je v troskách. Neostalo im nič a umrú tam. Ale vieš, zomreli by, aj keby ostali. Netolerovali kyslík. A spojovaní s dravými mimozemšťanmi, ako boli oni, nemohli dostávať svoje zásobu Onadynu. A takisto si ho nemohli dovoliť kúpiť na čiernom trhu.“ Erikove rysy sa zvraštili zlosťou, vymažúc vinu, ale nie tú bolesť. „Neurobili nič zlé,“ povedal, „ale boli potrestaní.“
„To nebola tvoja chyba, Erik. Robil si si svoju prácu.“
„Moja práca ich mohla zabiť.“ Udrel päsťou do steny. „Navštívil som ich o niekoľko dní neskôr a oni už boli na pokraji smrti. Dve malé deti, Camille, neschopné dýchať kvôli mne. Mne! Mala si ich vidieť. Zvíjajúce. Stonajúce. Skrútené.“
„Erik.“
„Už si videla niekoho umierať z nedostatku Onadynu?“
„Nie, ale videla som obrázky konečného výsledku.“
„To je nič v porovnaní s pozeraním sa na to.“ Mračiac sa, opäť udrel do steny. „Bol som odhodlaný zachrániť tie deti pred týmto osudom.“
Moje úcta k nemu ešte vzrástla.
„Vyšetroval som predajcu Onadynu, ktorému ešte nebola dokázaná vina a priblížil sa k nemu. Odmietol mi niečo predať, mysliac si, že som ho chcel zavrieť. Ja-ja som to ukradol a dal to tým deťom.“
„Som rada,“ povedala som, mysliac to vážne. Samozrejme, že zobral Onadyn deťom. Staral sa o ľudí, o nevinných. Nedovolil by im zomrieť bez ohľadu na to, čo by musel urobiť.
Vyžadovalo si odvahu urobiť to, čo urobil on. Vyžadovalo si to česť. A vyžadovalo si to odhodlanie. Musel vedieť, že by všetko stratil. Ale aj tak to urobil. Povedala som mu to.
Erik sa na mňa  prekvapene pozrel.
„Urobil si správnu vec,“ povedala som. „Teraz to chápem. Naozaj. A súhlasím s tebou. Tá rodina by nemala byť potrestaná za hriechy otca.“
Obrátil svoj pohľad na nohy. „Prišiel som do Okresu Osem, pretože som vedel, že Silverov otec predával nelegálne Onadyn. Počul som o ňom od iného agenta, ale nikdy som sa s ním nestretol. Prepracoval som si cestu k nemu a kupoval od neho drogy, kým mi nedošli peniaze. Nevedel som, čo iné robiť, tak som ho začal pre neho predávať, aby som zaplatil, čo som potreboval. Nevedel som, čo iné robiť,“ zopakoval.
„Priala by som si mať odvahu  urobiť niečo také, byť aspoň spolovice tak odvážna.“
Rýchlejšie než žmurknutie oka sa presunul predo mňa. Uchopil ma za bradu a vtisol mi rýchly bozk na pery, bozk, ktorý bol tvrdý a mäkký zároveň. „Si odvážnejšia, než veríš, že si.“
Stretla som sa s jeho pohľadom. „A ty si čestnejší, než veríš, že si.“
Jeho pery sa zovreli. „Nikdy som to nepredával ľuďom. Musíš mi veriť. Vždy som to predával len mimozemšťanom, ktorí to potrebovali a nedokázali ho zohnať sami. Mojím cieľom vždy bolo sa naučiť, ako ho postaviť a spustiť vlastné laboratórium.“
„Verím ti. Ale nepotrebuješ tvoje vlastné laboratórium, Erik, potrebuješ len zmeniť zákony.“ Tie slová vyšli z mojich úst, ale pochádzali od môjho otca. Miloval prácu a manipuláciu s právnym systémom skoro tak isto ako miloval mňa a moju mamu. Nikdy nie pre mimozemšťanov, samozrejme, vždy pre ľudí.
Treba to zmeniť, rozhodla som sa.
Erik si odfrkol.
„Nie, myslím to vážne. Môže sa to zmeniť,“ povedala som.
Pokrútil hlavou a ustúpil odo mňa. „To si vyžaduje čas a títo ľudia ho nemajú.“ Zodvihol ruku, aby ma umlčal, keď som otvorila ústa. „A.I.R. už vie, kde Silver býva, takže ísť tam im nedá žiadne informácie, ktoré by už nemali. Dokážeš to?“
Prikývla som. Určite neostanem tu, s A.I.R. tak blízko mňa.
„Tak poďme. Zistíme čo ďalej, keď sa tam dostaneme.“

6 komentářů:

  1. Díky za překlad

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem a už sa teším na koniec :-D

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad, těším se na pokračování :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za moc pěkný překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuju za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za pokračování překladu. Katka

    OdpovědětVymazat