neděle 9. června 2013

Nezvaná - Kapitola 8




Zabijeme Camille.
Vážne by to urobili, pomyslela som si, uši mi zvonili v panike. Urobili by to bez zaváhania. Bez výčitiek svedomia. Nič, čo doteraz urobili, neukazovalo žiadne milosrdenstvo. A buďme úprimný: Cara by ma už zabila, ak by jej to bolo dovolené.
S najväčšou pravdepodobnosťou ani nekontrolovali môj príbeh. Ako by mohli, Robinsová? Videli čo videli a to nemôže byť zmazané.
Dvere mojej cely sa otvorili a moje srdce takmer zastavilo. Už ma prišli zabiť? 
Začula som Caru povedať: „Presvedč ju, aby s nami hovorila – tentoraz pravdu.“ Neznela rozrušene, alebo previnilo, znela samoľúbo. „Alebo môžete tento čas využiť na rozlúčku.“
Pravdu. Moje ruky sa zaťali do pästí, spôsobujúc, že laserové putá spálili moje zápästia. „Povedala som pravdu!“ zakričala som, všetky moje emócie vybublali na povrch.
Erik náhle vrazil dovnútra mojej cely. Tichý, rýchlo sa spamätal a získal rovnováhu. Usmievajúc sa, Cara kráčala za ním. Držiac spaľovaciu zbraň na jeho spánku jednou rukou, druhou odstránila laserové putá.
Jeho pohľad sa upieral na mňa a neuhýbal. Vyžarovalo z neho odhodlanie a úľava. A niečo iné, niečo, čo som nedokázala rozpoznať, len som vedela, že to bolo intenzívne. Horúce.
Otriasla som sa, horiac po celom tele. Bol nažive a so mnou. Konečne! Jedna vec bola vidieť ho na obrazovke, ale niečo celkom iné bolo vidieť ho naživo. Samotná jeho prítomnosť ma upokojovala, keď by som mala vracať.
„Prečo mi uvoľňuješ ruky?“ spýtal sa Erik. „Máš niečo za lubom?“ Mlčiac, Cara vycúvala z cely, hlaveň jej zbrane neopúšťala Erika. Ale jej črty boli roztúžené, plné potreby. Možno ho zradila potom, čo bol chytený s Onadynom, ale stále ho chcela. A nepáčilo sa jej to.
Rovnako, ako všetci ostatní na svete, bola bezmocná voči vlastným emóciám.
Keď stála v chodbe, dvere sa za ňou zavreli, nechávajúc Erika a mňa samých. Okamžite zmenšil vzdialenosť medzi nami a prikrčil sa za mnou. Otvorila som ústa, aby som prehovorila, ale potriasol hlavou. Dokonca sa natiahol a položil ruku na moje pery.
„Všade sú tu kamery,“ povedal.
„Kde?“ spýtala som sa, keď presunul ruku. Pozrela som sa vľavo a vpravo, ale nevidela som ani jednu. Bola som natáčaná bez môjho vedomia. Spôsobovalo to, že som sa cítila ešte viac zneužitá.
„Všade. Ver mi. Si v poriadku?“ spýtal sa.
„Hej. Ešte dýcham.“
„Chystám sa odpojiť tvoje putá. Môže to byť-“
„Au!“
„-trochu bolestivé,“ dodal. „Prepáč.“                                                
Cítila som trhnutie, páľavu, ale odrazu som bola voľná a už nie tak bezmocná. Pritiahnuť si ruky do lona si vyžadovalo vedomé úsilie. Triasli sa a boli slabé a koža okolo zápästí bola červená a spálená.
Pohyb bolel, ale otočila som sa na stoličke a pozrela na Erika. Vidieť jeho rany a modriny naživo, tie znaky bolesti a utrpenia, bolo ako byť vyzlečená a postavená pred hadicu tryskajúcu ľadovo studenú vodu.
Čo mu také urobili, že to malo za následok temnotu v jeho očiach a takto rozrezané pery? Bol silný, áno, ale aj najsilnejší muži môžu byť zabití. „Si v poriadku?“
Kyslo sa usmial, potom sa strhol. Utrel si kútik pier, odstraňujúc čerstvú kvapku krvi. „Nikdy mi nebolo lepšie.“
„Klamár,“ povedala som unavene.
Zachechtal sa. „Prichytený.“
„Erik-“ povedala som v tej istej chvíli ako on povedal: „Camille-“
Aj napriek zúfalej situácii – alebo práve kvôli nej – sme sa zasmiali, koľko sme len mohli, predtým, než sme sa znova ponorili do ticha.
„Ty prvá,“ povedal nakoniec.
„Povedala so im pravdu, ale chcú ma zabiť. Musíme-“
Položil mi ruku na ústa, čím prerušil moje ďalšie slová. Zvedavo som naňho pozrela. Uvoľnil mi ústa, ale neodtiahol sa. Jeho prsty opisovali krivku mojej brady a ja som sa zachvela. Nervy, presviedčala som sa.
„Počúvajú všetko, čo povieme, čo je jediný dôvod, prečo ma pustili do tvojej cely.“ Nesnažil sa tíšiť svoj tón, prehovoril nahlas. „Pracoval som s nimi, tu v tejto budove, takže poznám ich triky. Chcú, aby sme sa rozprávali, odhalili naše tajomstvá.“
Myslím, že bol naozaj agent. Bol dosť silný, to rozhodne, a bol dostatočne múdry. Ale v mojej mysli bol stále študent strednej školy, ktorý vykračoval po chodbách, žartoval so Silverom a flirtoval so všetkými (spoločensky viditeľnými) dievčatami.
„Rozumieš, čo ti hovorím?“
„Áno.“
„Dobre.“ Uvoľnil moje putá, hej, ale jeho slová ma zbombardovali vlnou bezmocnosti. Byť pod dohľadom je to isté ako byť zviazaná. Žiadny spôsob, ako by sme mohli uniknúť - a ja som zúfalo chcela utiecť.
„Neboj sa,“ dodal. Spustil ruku, ale nie skôr, než prstami pohladil moje pery. „Všetko bude v poriadku. Sľúbil som ti.“
Bolo to odo mňa hlúpe, ale chcela som jeho ruku späť na svojej tvári. Jeho dotyk bol presne taký, ako som si pamätala: teplý, mozoľnatý, upokojujúci. Okrem Erika sa ma žiadny chalan takto nedotkol. Páčilo sa mi to, chcela som viac.
„Je mi ľúto, že som ťa obvinila z predaja drog ľuďom.“
Oči sa mu zúžili, zaťal sánku. „Beriem to tak, že ťa nechali pozerať môj rozhovor s Carou? A ty mi veríš?“
„Áno. A áno.“
„Niektorí ľudia by povedali, že predávať Onadyn mimozemšťanom je rovnako zlé ako predávať ho ľuďom,“ povedal nahlas a jeho tón neponechal žiadne pochybnosti, že si myslel, že títo ľudia sú idioti.
„Prečo by to robili? Ak to zachraňuje životy?“ Nikto si nezaslúžil zomrieť ako ten mimozemšťan, ktorého som videla na fotke.
„Dobrá otázka,“ zamrmlal. Potom si povzdychol.
Zhromažďujúc moju odvahu, som povedala: „Už chápem, prečo si chcel opustiť takýto druh práce,“ v prospech tých, čo počúvali, rovnako ako zlepšiť Erikovu temnú náladu.
„Hej a prečo to bolo?“
„Nielen, že sú životné podmienky na nič, ale tvoji bývalí spolupracovníci sú blbci.“ Tu to máte. Vyžerte si to, dámy! A.I.R. by ma nemalo poraziť. A ja by som sa nemala krčiť. Už viac nie.
Kto si? požadovala moja myseľ. Už si priviedol Outera?
Erik sa pomaly pousmial. „Páčiš sa mi viac a viac, Camille Robinsová. Znieš ako znalec charakteru.“
Vrátila som mu úsmev. Tiež sa mi páčil viac a viac.
„Je mi ľúto toho obrúsku,“ povedal. „Nemal som ti to urobiť.“
Možno som si to predstavovala, ale ako sme sa na seba usmievali, zaiskril medzi nami nejaký druh napätia. Nie zlé napätie. Žiadostivé napätie. Chcela som bozk, potrebovala som bozk. Aj on? Môj tep sa zrýchlil a šíril oheň v mojich žilách. Ľudia sa pozerajú, pripomenula som si.
Odkašlala som si. „Takže ako agent si niekedy musel niekoho zabiť?“ Tému, ktorú A.I.R. dobre poznala, som si istá.
„Áno.“ Cez jeho oči sa plazil vzdialený pohľad. Temné spomienky zatínali pazúre hlboko vnútri v ňom, vťahujúc ho do hrozivej špirály. „Bol som prijatý v deň svojich osemnástych narodenín.“
„Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš.“
Pokračoval, akoby som nič nepovedala. „Bol som oslavovať vonku a príliš som pil. Bol som nafúkaný. Hrubý. Urazil som Outera. Bojovali sme. Nie len tak, postrkujúc sa, ale krvavo, násilne bojovali, čo zlomilo niekoľko mojich rebier, rozrezalo môj žalúdok a zlomilo zápästie.“
„Páni.“
„Jeden agent to celé videl. Vieš, môj súper bol Arcadián, ktorý sa mohol pohybovať rýchlejšie ako žmurkneš okom. Zvládol som sa udržať a dokonca spôsobiť nejaké škody, niečo, čo by väčšina ľudí nebola schopná urobiť.“ Znovu pokrčil plecami, tentoraz nie príliš ľahkovážne. „A.I.R. ma na druhý deň vzalo z nemocnice, obviazali ma a začali trénovať, aby som sa stal agentom. Vrahom.“
Odhrnula som mu vlasy z čela, uvedomujúc si, čo som urobila, som stiahla ruku späť do lona. „Tie dievčatá...“
Strnulo prikývol a postavil sa. Jeho topánky boli tiež odstránené, uvedomila som si, zanechávajúc ho bosého. „Hej. Decká prijaté zo strednej a vytrénované, aby sa stali agentmi A.I.R. Trénovali sme spolu.“
Chcela som sa tiež postaviť. Možno položiť svoju hlavu na jeho rameno a obmotať okolo neho paže. Znel tak smutne. Ale ostala som na mieste. Viac dotykov a oni by si mysleli, že sme skutočne priateľ a priateľka. Už si mysleli, že som klamárka, to by len prilievalo olej do ohňa.
„Prečo si odišiel?“
Pomasíroval si zátylok. „Počula si. Bol som chytený s Onadynom.“
„Hej, ale musí v tom byť viac než toto. Vyzerali, no.“ Zaváhala som. „Je mi ľúto, že to musím povedať, ale vyzerajú, akoby ťa nenávideli. Byť chytený s Onadynom je zločin, áno, ale nemyslím si, že by si si zaslúžil takú nenávisť.“
Jeho pohľad bol ostrý, keď sa zameral na mňa. „Ty si ma nenávidela, keď si sa to prvýkrát dozvedela. Nesnaž sa to poprieť.“
„Popriem to, ak budem chcieť.“ Tvrdohlavo som zodvihla bradu. „Nie je pravda, že som ťa nenávidela. Len som v tebe bola sklamaná a šokovaná. Ale aj tak bolo ťažké zladiť to, čo si hovoril o sebe, s chalanom, ktorého som si vytvorila v mysli. Teda, pozri sa, ako si sa o mňa postaral.“
Jeho oči sa rozšírili prekvapením a zavrtel hlavou, akoby nemohol uveriť tomu, že som to povedala nahlas.
„Naozaj ma udivuješ, Camille Robinsová.“
Myslel to vážne, dokázala som to rozpoznať v jeho hlase. Žiadny chalan mi nikdy nepovedal nič takéto. S tými niekoľkými, s ktorými som bola na rande, mi povedali, že som pekná – aby sa dostali do mojich nohavičiek. Ale aby mi niekto povedal, že ho udivujem? A povedať to tónom, z ktorého odkvapkával obdiv a úcta a nedostať sa tak do mojich nohavičiek? Nikdy.
„Ďakujme.“
„Nemáš za čo.“ Ustúpil o niekoľko krokov, otočil sa a oprel sa rukami o stenu. Zadnú stranu košele mal roztrhnutú a videla som hrubé, červené šrámy vykukujúce spod zničeného materiálu.
„Bičovali ťa?“ dostala som zo seba.
Nepozrel sa na mňa. Neodpovedal mi. Len pokračoval vo svojom príbehu, ako keby sme nikdy neprestali. „Stretol som Caru niekoľko mesiacov potom, čo ma prijali do tábora. Padli sme si do oka a začali sme randiť.“
Nepýtala som sa, ale chcela som to vedieť. Veľmi. Tak som mu dovolila ignorovať moju otázku bez odpovede.
„Mali sme dosť intenzívny vzťah celý rok a trávili sme každú voľnú chvíľku spolu. A keď sme neboli spolu, premýšľali sme jeden o druhom.“ Otočil sa a pozeral na stenu oproti nemu, ako keby to nehovoril mne, ale niekomu, kto počúval náš rozhovor. „Miloval som ju.“
„Mal si osemnásť?“ Toľko isto ako ja teraz.
Erik prikývol. „Hej.“
Môj otec by povedal, že taký mladý nemohol milovať s takou vášňou, že tínedžeri nemali žiadnu predstavu o „ozajstnej“ oddanosti. Zaľúbenosť, povedal by. Prechodná láska. Zajtra sa prebudíš a uvedomíš si, že si sa nikdy nezaujímala o toho chlapíka, to mi otec hovoril vždy, keď ma nachytal vzdychať nad Erikovou fotkou.
Otec sa mýlil.
Nedostala som sa cez moju zamilovanosť voči Erikovi. Cítila som to k nemu rovnako intenzívne ako vtedy. Môj otec nerozumel - alebo snáď nechcel priznať -, že tínedžeri prežívali emócie tak divoko ako dospelí. Možno viac, pretože pocity sú pre nás nové a ešte sme sa nenaučili, ako sa s nimi vyrovnať.
Keď Erik povedal, že miloval Caru, verila som mu. Pravdou bolo, že to bolo v jeho výraze, jasne to žiarilo.
Miloval ju, možno chcel s ňou stráviť zvyšok svojho života. Možno by pre ňu zomrel.
Mať chalana, ktorý ťa tak miluje, no, muselo to byť posilňujúce. Žiarlila som, priznala som. Nemala som rada Caru a nemyslela som si, že si ho zaslúžila.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa ticho.
Horko sa zasmial. „Deň, keď som bol chytený s Onadynom sa stal. A.I.R. zrejme tušilo, že som mal spojenie s drogou. Poslali Caru, aby to overila. Objavila to a dokonca sa ma na to ani nespýtala. Len ma, kurva, vydala spravodlivosti. Bol som spútaný a odvedený k Mii, kde som bol vypočutý a uznaný vinným.“
„Je mi to ľúto.“
„Cara bola tiež vypočutá. Zradila ma rýchlejšie, než som sa mohol nadýchnuť, vyhlasujúc, že mala podozrenie celý čas a že so mnou ostala, aby našla dôkaz.“
Trpela som s ním, kvôli horkosti, ktorú v sebe stále nosil. Takáto zrada ho musela zničiť, roztrhať ho zvnútra.
„Bol som uväznený. Cara ma prišla navštíviť, plakala. Ale už bolo neskoro. Ukradol som jej odznak a podarilo sa mi utiecť. Na chvíľu som sa ukrýval, dokonca som si zosvetlil vlasy a natrvalo zmenil farbu očí. Nikomu som nič dobré neurobil. Tak som si zmenil priezvisko a zapísal som sa do tvojej školy. Vedel som, že ma A.I.R. nakoniec nájde, ale bolo mi to jedno. Bolo niečo, čo som musel urobiť, bez ohľadu na dôsledky.“
Ponoril sa do ticha, nechávajúc ma – aj naše publikum – hádať, čo musel urobiť. „A bol si schopný to urobiť?“ spýtala som sa.
„Ešte nie. Ale urobím to.“ V jeho hlase bolo odhodlanie. „Závisia od toho životy. Mnoho životov.“
Čie? Jeho? Alebo niekoho, koho miloval? Pravdepodobne to druhé. Predával Onadyn – zločin, ktorý zničil život, ktorý si vybudoval – aby zachránil mimozemšťanov. Len málo ľudí by urobilo to isté.
Pravdepodobne by som toho nebola schopná, hanbila som sa priznať.
„Nemáme veľa času,“ povedal s povzdychom. „Čoskoro ich naša konverzácia začne nudiť.“
A keď sa tak stane, zabijú ma.
Ako som mohla zabudnúť, čo i len na okamih? Rovnako ako na to, že zdalo, ako sa cela okolo mňa rúca.
Ostaň v pokoji.
„Ako sa má tvoja ruka?“ spýtal sa Erik.
„Trochu bolí.“ Nebol dôvod popierať to. Som si istá, že moja obvykle slnkom opálená pokožka bola bledá. Moje oči mohli byť podliate krvou. Potrebovala som spánok. Skutočný, bezpečný-v-mojej-posteli spánok. Potrebovala som viac z tej znecitlivejúcej pasty.
Najviac zo všetkého som potrebovala uistenie, že nájdeme spôsob, ako z toho von.
Erik sa ku mne priblížil a kľakol si medzi moje kolená. Pridržal si moje líca, nútiac ma pozerať sa naňho. Hltala som ho, sústreďujúc sa na neho skôr, než na realitu. Jeho tmavé oči s dlhými, zahnutými mihalnicami ma uchvacovali. Jeho plné, ružové pery – pery, ktoré by boli pekné na dievčati, ale nejako ho robili ešte viac mužným – ma fascinovali. Obklopovalo ma široké rozpätie ramien.
Obavy pokryli jeho tvár, keď si ma prezeral.
„Budem v poriadku.“ Dúfam.
„Som na teba hrdý,“ povedal. „Si zranená, ale nezrútila si sa. Mohla si utiecť, ale neurobila si to. Nikdy si nič takéto nezažila, ale stále si zachovávaš dôstojnosť.“
„Ď-ďakujem.“ Cítila som sa ako slabý článok a on ma viac chválil.
„Domnievam sa, že si bola vypočúvaná.“
Prikývla som, vina rozpálila moje líca. Odtrhla som od neho svoje oči a pozrela so sa cez jeho rameno. Po tom všetkom, čo mi povedal, som nenávidela priznať, že to, čo som povedala A.I.R., bolo niečo z toho, čo mi prezradil v aute.
Svojím spôsobom som ho zradila rovnako, ako to urobila Cara.
„Ako to išlo?“ spýtal sa.
S povzdychom som so seba dostala celú epizódu, nevynechávajúc žiadny detail. Nestuhol, ako som očakávala, nepreklínal ma, dokonca mi ani nenadával.
„Urobila si dobre, Camille,“ povedal, prekvapujúc ma. „ Skúsený agent by to neurobil lepšie.“
„Ale... ale...“
„Mnohokrát si ľudia vymýšľajú príbehy, hovoria svojim mučiteľom, čo si myslí, že on alebo ona chce počuť. Dostane ich to do problémov, pretože si nedokážu zapamätať jednoduché detaily a skončia pri zmene príbehu, čo z nich robí ešte viac vinných. Ostala si pri pravde, nič si nerozvíjala, a nenechala si, aby ťa ich hrozby zneistili."
Viac chvály. Páni.
Prešiel mi palcom po perách, rovnako ako to urobil predtým. Lenže tentoraz otáľal.
Jeho oči stmavli, ožili. Prežila som ďalšiu lahodnú triašku.
Nevyrovnala som sa Care vzhľadom, vedela som to. Dokonca aj tá žena, Mia, to vedela. Ale Erik sa na mňa pozeral, akoby som bola prekrásna. Pravdepodobne som bola špinavá, určite som mala pokrčené a zakrvavené oblečenie, ale zdalo sa, že mu je to jedno.
„Je mi ľúto, ako som sa k tebe správal v škole,“ povedal. „Je mi ľúto, že som ťa ignoroval.“
Obhrýzala som si spodnú peru, zvlhčujúc stopy ohňa, ktoré po sebe zanechal svojich palcom. „To je v poriadku.“
„Nie, nie je.“ Trochu mi potriasol hlavou a rukami pevnejšie zovrel moju bradu. „Zaslúžiš si niečo lepšie.“
Moje srdce sa rozbúšilo v hrudi. Nie od bolesti. Už nie. A nie zo strachu, ktorý by som mala pociťovať rovnako, ako mi unikal čas. Cítila som sa vzrušená a nadšená a dychtivá.
Pobozkaj ho, nahovárala ma jedna moja časť.
Mohol by ma odmietnuť, povedala druhá.
Ach, no tak. Pozeráme sa na toho istého chalana? Neodmietne ťa. A čo ak by to jaj urobil? Kto nič neriskuje, nič nezíska. Teraz si odvážna, pamätáš?
A.I.R. si bude myslieť, že si klamala.
Už si to myslia. No, rozhodnuté.
Bez žiadania o dovolenie som sa nahla dopredu a jemne priložil pery na tie Erikove, opatrná, aby som mu neublížila.
Bolo mi jedno, kto sa pozeral, kto počúval, alebo kto si čo pomyslí o mojom konaní. Bolo len tu a teraz. Len Erik. Len bozk...
Nádherné, naklonil hlavu na bok, získajúc lepší kontakt. Jeho jazyk mi vkĺzol do úst, horúci, dotýkajúci sa môjho, ochutnávajúci. Brnenie mi prešlo po koži, teplé a omamujúce. Jedna z jeho rúk sa mi vplietla do vlasov a naše jazyky proti sebe vyrazili tvrdšie, rýchlejšie.
Jeho korenistá, mužná vôňa ma zahaľovala, topiac ma vo všetkom, čím bol Erik. Krv mi tryskala v žilách, prebúdzala pocity, ktoré som nikdy nezažila. Potrebovala som zájsť ďalej, dostať sa až k cieľovej páske. Nechcela som zomrieť bez toho, aby som zažila sex. Bez toho, aby som o ňom všetko vedela.
Lahodné, pomyslela som si. Úžasné.
Viac.
Avšak, on sa pomaly odtiahol. Jeho dych bol ťažký, rovnako ako môj. Tak trochu som očakávala, že A.I.R. sa nahrnie dnu, zbrane tasené. Ale uplynul okamih a oni neprišli.
„Ublížila som ti?“ spýtala som sa ticho, s pohľadom upreným na jeho pery. Prešla som si jazykom po perách, berúc si vlhkosť, ktorú tam zanechal.
„Stálo to za to,“ povedal a jeho hlas bol tichý, zastretý. Jeho viečka boli napol zavreté a dal mi jeden jemný, sladký (príliš rýchly) bozk. „Chcel som to urobiť od prvej chvíle, keď som ťa zbadal.“
Moja tvár sa zvraštila v zmätku. „V klube?“
„Nie.“ Zavrtel hlavou. „V škole.“
Zasmiala som sa, prekvapená, že som toho bola schopná. „Dodnes si ani nevedel, že žijem.“
„Už sme sa o tom bavili. Všimol som si ťa.“
To je pravda. Všimol. Môj úsmev sa pomaly vytratil. „Prečo si ma potom ignoroval?“
„Prvý deň v škole som mal prehliadku po budove. Spomínaš si?“
„To nie je odpoveď-“
„Vypočuj ma.“
„Fajn. Áno. Spomínam si.“ Bola som pri skrinke, hovorila som so Shanel a on prešiel okolo. Najskôr som zazrela svetlé vlasy a potom môj pohľad klesol k jeho v rifliach odetému zadku. A akoby vycítil moje skúmanie, otočil sa a naše pohľady sa zasekli do seba. Cítila som vzduch prúdiaci z mojich pľúc.
„Bola si so svojou priateľkou a na niečom si sa smiala,“ povedal. „Ten smiech bol bez zábran a úplne uvoľnený. Prinútil ma otočiť sa. A keď som ťa uvidel, tvoje ružové líca, ako teraz, a tvoje vlasy uvoľnené z vrkoča, rámujúce tvoju peknú tvár.“
Pekná? Ja?
Krivo sa usmial. „Chcel som byť tým, kto sa takto rozosmeje, rozvinie tú farbu v tvojich lícach. Ale mal som misiu a nemohol som to strácať zo zreteľa. Mohla by si byť rozptýlenie, ktoré som si nemohol dovoliť, tak som predstieral, že neexistuješ.“
„Ja...“ Nevedela som, čo povedať. Odtrhla som od neho zrak, pozerajúc dole na jeho hruď. Tam, kde sa mu rozhaľovala košeľa, som videla tetovanie čiernej mačky. Ten deň si ma všimol. Nie len ten náhrdelník, ale mňa.
Celú tú dobu, som si myslela, že som preňho neviditeľná.
„Nechcem zomrieť,“ zašepkala som. Potrebovala som zažiť viac jeho bozkov.
„Ja viem. Tiež nechcem, aby si zomrela.“
„Čo budeme robiť?“
Vykĺzol z neho dlhý povzdych, ovievajúci môj nos. Naklonil sa ku mne a jemne, dlho ma pobozkal na ľavé líce, potom ma mäkko, dlho pobozkal na pravé. „Utečieme,“ zašepkal. „Utečieme.“


5 komentářů: