pátek 28. června 2013

Nezvaná - Kapitola 12



Zatiaľ, čo sme čakali, na blížiacu sa noc – a snažili sa udržať svoje myšlienky ďalej od sexu – ma Erik učil, ako sa brániť. 
Naučil ma, ako najlepšie využívať vlastné päste. Do, ktorých miest udrieť agenta, aby som ho zložila. Nie do slabín, ako som predpokladala, ale do priedušnice alebo životne dôležitých orgánov: pľúca, žalúdok, srdce, obličky.
„Vždy ich to dostane do kolien,“ poučoval ma, „a čo je hlavné, udrží ich to tam dostatočne dlho. Akonáhle ich prekvapíš obranou alebo dokonca útokom, zabudnú na výsluch a budú ťa chcieť zabiť. Potrebuješ ich čo najskôr dostať na zem, neschopných postaviť sa.“ 
Desivé. Ale začínalo sa mi to páčiť.
Dokonca ma naučil, ako bojovať a zároveň si chrániť zranenú ruku. Mala som ju držať pritisnutú k boku, ukrytú pred útokmi.  Protivník tak bol nútený zamerať sa na obranu pred zdravou rukou.
Pri pomyslení na skutočný boj ma striaslo, ale každopádne som bola rada, že ma naučil brániť sa a pripravil na agentov.
Nakoniec nadišiel večer a náš odklad bol u konca.
Erik skontroloval monitory, aby sa ubezpečil, že sa v tejto oblasti nevyskytujú žiadni agenti. Nevyskytujú. Dokonca zavolal Silverovi a uistil sa, že je v poriadku. Našťastie bol. Spolu so Shanel boli naspäť v Silverovom dome, obkľúčení strážcami jeho otca. Vodili A.I.R. okolo mesta väčšinu dňa, udržujúc tým polovicu agentov, čo najďalej od nás.
Aj napriek tomu som bola poriadne vynervovaná, keď sme nakoniec vyšli von. Ovinul nás studený vzduch, ktorý už nebol vlhký a ťažký, ako počas dňa. Posledné zlaté lúče slnka ustupovali noci, ožarovali okolité budovy, ľudí a Outerov  prechádzajúcich sa po chodníkoch, autá jazdiace po ceste.
Erik ma držal za ruku a snažil sa, aby sme čo najviac pripomínali obyčajný, priemerný pár na večernej prechádzke. Úprimne - cítila som sa ako na výstave, akoby všetci pozerali len na mňa a označovali ma za smrť.
„Možno som si nemala farbiť vlasy na modro,“ povedala som nervózne.
„Vyzeráš rozkošne.“
Usmiala som sa a stisla mu ruku.
„Schovávame sa im rovno pod nosom, takže sa nemusíš báť odhalenia. Uvidíš.“
Aspoň, že som v tom nebola sama. Jeho vlasy boli nafarbené na bielo s pruhmi ostro červenej.
Dokonca si na krk dočasne vytetoval kobru. Hadie telo sa mu vinulo cez ľavé líce a omotávalo okolo ucha. V obočí a pere mal magnetický piercing. „Možno sa snažíme až príliš.“
„Kdeže.“ Sklonil sa a pobozkal ma na ucho.
Prešla mnou triaška.
Naše nové oblečenie ladilo s našimi vylepšenými účesmi. Erik mal pre každý prípad schované tri rôzne veľkosti v každom svojom úkryte. Sám si zvolil kabát a nohavice z čiernej syntetickej kože, ktoré objímali jeho tvrdé svaly.
Vyzeral ako agent.
Ja som si obliekla krvavo červené šaty s vybíjaným golierom. Moje po stehná vysoké topánky, skrývali niekoľko nožov.
Erik chcel, aby som bola pripravená na všetko.
„Vidíš,“ zamrmlal, sústreďujúc sa na moje ústa. „Nikto sa na nás nepozerá. V skutočnosti robia všetko preto, aby sa nám vyhli pohľadom.“
Pozorovala som tváre ľudí, ktorých sme míňali. Samozrejme, okamžite sa od nás odvracali, akoby sme boli vizuálny jed. Outeri sa vyhýbali Erikovi širokým oblúkom, akoby sa báli, že ich zatkne.
Konečne som sa upokojila. Razili sme si cestu k skladu s Onadynom, aby sme dostali zásoby, ktoré potreboval.
Potom sme sa ich chystali rozdať mimozemšťanom, ktorí ho nutne potrebovali. Mimozemšťanom, ktorí už možno v tomto momente umierali.
Prezradil mi svoj plán a dal mi možnosť vycúvať z neho. Neprijala som to. Nemohla som už dlhšie ignorovať skutočnosť, že nevinní ľudia zbytočne umierali.
Peši sme prešli niekoľko kilometrov. Večnosť. Už nijaké kradnutie áut. V A.I.R. by okamžite vedeli, aké auto majú hľadať a chytili by nás skôr, než by sme luskli prstom. Jazdili sme rôznymi autobusmi krížom krážom po meste, aby sme sa uistili, že nás nikto neprenasleduje.
Ako sme cestovali, chudobné štvrte pomaly ustupovali strednej triede a keď sme nakoniec vystúpili, nachádzali sme sa v Severnej Štvrti, bohatej časti mesta. Domy sa ťahali až k nebu. Všetky boli biele a chrómové, pravdepodobne s najmodernejším robotickým bezpečnostným systémom.
„Laboratórium je v tejto štvrti?“ spýtala som sa neveriacky.
„Hej.“
„Ale toto miesto je...“ Netušila som, ako dokončiť vetu.
„Perfektné pre nelegálne laboratórium a presadzovanie práva,“ povedal Erik. „Dokonca aj A.I.R. zaobchádza s bohatými ľuďmi vyberane. Do týchto domov nemôžu vraziť bez riadneho povolenia, ktoré však nestihnú získať načas, pretože podplatení jednotlivci upozornia majiteľa. Ako asi myslíš, že Silver prežil v tomto biznise tak dlho?“
„Ach.“
„Onadyn a zariadenie na jeho výrobu sa dajú odstrániť z bytu za niekoľko minút, takže keď sa agenti konečne dostanú dnu, väčšinou zostanú s prázdnymi rukami. Keď som pracoval pre A.I.R stávalo sa to neustále. Vedel som, že sú drogy v byte, ale kým som dostal povolenie, majiteľ to miesto dávno vyprázdnil.“
Schovávajúc sa v tieňoch, sme došli až k boku konkrétneho domu. Robotický pes štekal v pozadí. Široké železné oplotenie sa rozpínalo od stredu každej steny a tiahlo sa dozadu, oplocujúc celý areál. Dva vysoké biele stĺpy sa týčili po stranách tehlovej cesty, ktorá bola lemovaná falošnými stromami a viedla nás ku klenutému vchodu.
To miesto nás doslova vítalo. Akoby sa tu neodohrávalo nič zlé. Nič nezákonné.
Predtým, než sme opustili dom dal Silver Erikovi bezpečnostný kód. Našťastie prevádzku Onadynu dočasne pozastavili, z dôvodu prílišného záujmu A.I.R., takže sme sa nemuseli obávať o ostatných zamestnancov, zatiaľ čo budeme „pracovať“.
Stal sa zo mňa zlodej, pomyslela som si.
Čím bližšie sme boli ku vchodovým dverám, tým jasnejšie žiarilo pohybové svetlo, zaháňajúce bezpečnú tmu. Pomaly sme sa blížili ku schodom.
„Počkaj tu,“ povedal Erik, potisol ma k hojdačke a zamieril k francúzskych dvojkrídlovým dverám. Naťukal kód do identifikačnej skrinky a vchod sa okamžite otvoril, akoby na to čakal celý deň. Zmizol vo vnútri.
Ostala som sama.
Prešlo niekoľko minút. Dlhých minút. Mučivých minút. Čo tam robil tak dlho? Robotický pes opäť zabrechal a ja som zalapala po dychu. Stále som sa obávala agentov A.I.R., ktorí mohli každú chvíľu vyskočiť z úkrytov. „Erik!“ zašepkala som naliehavo.
Nič.
„Erik!“
Trasúcou rukou som vytiahla nôž z čižmy. Rukoväť bola chladná a ťažká. Hrozivá. Aspoň, že v susedstve sa nič nedialo...
V diaľke sa objavili svetlomety. Vyskočila som na nohy a rozbehla sa k domu. Zaplesla som dvere a chrbtom sa pritisla o stenu, snažiac sa utíšiť svoj plytký dych.
Môj tep sa hnal vysokými obrátkami. Nepremýšľala som príliš logicky. A.I.R. by predsa neprezradilo svoju prítomnosť svietiacimi svetlami. (Alebo áno?) Prepadli by ma zozadu, aby som nemohla varovať Erika.
(Správne?)
Och Bože. Nemala som potuchy.
Otočila som sa a rozhliadla po dome. Hala bola prázdna, bez nábytku. Celkom tichá. „Erik!“ zasyčala som.
Môj hlas sa ozýval po miestnosti.
Kde bol?
Držala som nôž pred sebou a pomaly postupovala vpred. Odišiel z domu? Nie, nebol by ma opustil. Určite? Určite. Nebol zranený? Alebo omráčený? Alebo bol úplne v pohode a jednoducho si odkráčal za svojimi povinnosťami bez pomyslenia na to, že by som mohla zvracať?
Alebo... čo ak to bola pasca a chytili ho?
Totálne som spanikárila. Úplná paranoja. Strach. Prinútila som sa narovnať chrbát a vypnúť ramená. V poriadku. Tak a teraz, Robinsová, prehľadáš dom a zneškodníš všetko, čo sa hýbe. Áno. To je to, čo by som mala urobiť.
„Práve som šiel po teba,“ povedal sladký, známy hlas.
Zalapala som po dychu a vystrašeným pohľadom prehľadávala temnotu. Erik stál vedľa mňa, ale jeho príchod som vôbec nezaregistrovala. Zamračila som sa a plesla ho po ramene. „Práve som chcela prehľadať dom a zachrániť ti kožu. Nemáš poňatia, ako blízko si bol od bodnutia mojím nožom.“
Musím mu pripísať ku cti, že sa nezasmial.
Udrela som ho druhýkrát. „Bála som sa o teba. Nepovedal si mi, ako dlho budeš preč. Nepovedal si mi, čo mám robiť, ak sa niekto objaví.“
Zabavil mi nôž a zasunul ho späť do topánky. Všimla som si uňho náznak úsmevu. „A čo ťa tak vystrašilo?“
„Videla som auto,“ povedala som mu.
„Camille, miláčik, autá sú v tejto štvrti bežné.“
Miláčik. Objala som sa rukami. „Prečo si ma tam vonku nechal samu?“ zamrmlala som.
Jeho ruka sa mi vplietla do vlasov, priťahujúc si ma k rýchlemu bozku. „Chcel som to tu najprv skontrolovať.“
Hmm, keď ma takto bozkával, zabúdala som na celý svet. „A čo si zistil?“
„Okrem nás dvoch tu nie je nikto, zlato.“
„Našiel si to?“
Pri zmienke o Onadyne jeho oči trochu pohasli. „Hej. Ale chcem, aby si ma tu počkala, kým ho zhromaždím.“
V žiadnom prípade. „Pomôžem ti.“
„Nie.“ Pokrútil hlavou, niekoľko bielych prameňov sa mu zviezlo do čela. „Si v tom zapletená až po uši, s tým nič nenarobím. Ale s tovarom nakladať nebudeš.“
Dala som si ruky v bok a zazerala naňho. Sám to robiť nebude. Neponesie zodpovednosť a vinu za oboch. Bola som do toho zapojená, v tom mal pravdu. A odrobím si svoju časť práce, žiadne také, že nebudem nakladať s tovarom. „Pomôžem ti.“
„Nie,“ zopakoval. „Prepáč.“
Moje oči sa zúžili do malých štrbiniek. V momente mi to celé došlo - nenávidel sa za to, že porušoval zákon. A nechcel, aby som sa za to nenávidela aj ja . Čím viac času som s ním trávila, tým viac som odkrývala jeho ochranné vrstvy a objavovala pod nimi čestného chlapa. Ale nenechám ho to robiť samotného.
„Chcem pomôcť Outerom, Erik. A ak si to situácia vyžaduje, som pre to ochotná porušiť aj zákon. Dovoľ mi pomôcť. Prosím. Dovoľ mi zmeniť pravidlá. Nemáme sa za čo hanbiť. Je potrebné to urobiť.“
Odmlka. Ťažká, neistá. Melancholická.
Nezáujem v jeho tmavých očiach začal ustupovať svetlu, žiariacemu zlatu. „Nikdy predtým som nestretol dievča, ako si ty, Camille.“ Znovu ma pobozkal, tentoraz dlhšie. Vychutnával si to.
„Ignorovala som mimozemšťanov väčšinu svojho života. Nezasiahla som, keď si ich ľudia doberali a posmievali sa im. Myslím, že prišiel čas, aby som vyliezla z ulity, v ktorej som sa schovávala po celý život a uvidela svet taký, aký je, násilný, potrebujúci  zmenu a hlavne ľudí, ktorí sú ochotní urobiť niečo dobré, niečo správne.“ A jedného dňa, pomyslela som si, budem schopná urobiť viac. Možno budem schopná  zmeniť zákon.
Dúfam, že môj otec už začal konať...
Objavila sa vo mne iskierka nádeje. Mama ho už isto informovala o mojich slovách. Otec si ju vypočul a teraz robí všetko, čo je v jeho silách, aby pomohol v prípade Outerov.
Prípad. Môj prípad. Náš prípad. Tolerancia. Prijímanie rozdielov.
„Čas je náš nepriateľ,“ povedala som, „takže ma zaveď k Onadynu.“
Bez akéhokoľvek zaváhania ma Erik viedol z haly do miestnosti na vrchole schodiska. Nie, nebola to miestnosť, ale laboratórium. Vzduch smrdel sterilitou a rôznymi chemikáliami. Miestnosť bola zaplnená dlhými stolmi, každý jeden vybavený karafami a pohármi. Laboratórne plášte viseli vedľa dverí, rovnako ako škatule plné rukavíc. Dokonca tam bol sporák – alebo niečo, čo sa sporáku aspoň vzdialene podobalo – so štyrmi horákmi.
„Je to skutočne úžasné,“ povedal Erik. „Niektoré látky tu dokážu zabiť človeka mihnutím oka, ale rovnako rýchlo môžu zachrániť život Outerov. Buď opatrná. Nedotýkaj sa ničoho, v čom sa nachádza kvapalina.“ Pohol sa vpred, ale zastavil sa uprostred kroku. „Nechcem, aby si sa udusila.“
Ja takisto.
„Je to hnusná smrť. Koža zmodrie, vyschne a prepadne sa dnu. Oči sa vyparia. Končatiny sa mykajú, ako telo bojuje o posledný dúšok vzduchu.“
Predstavy sa mi preháňali mysľou až som sa v hrôze prikrčila.
„Väčšina ľudí prijala našich návštevníkov. Ale stále existujú aj takí, ktorí sa ich boja. Chápem ich obavy, naozaj, pretože niektorí mimozemšťania dokážu prechádzať stenami alebo dokonca zmiznúť. Niektorí môžu kontrolovať naše telá mysľou. Ale tak ako ľudia, sú dobrí a zlí mimozemšťania.“
Aj ja som sa ich bála, pomyslela som si trochu smutne. Nikdy viac, sľúbila som si.
Erik si prehrabol vlasy. „Kým som bojoval pre A.I.R. nikdy mi sem nepovolili prístup. Vtipné je, že až zatykač od A.I.R., bol akousi pozvánkou.“ Dal mi ďalší rýchly bozk. Len tak. Akoby si to ani neuvedomoval, akoby ma musel pobozkať. Bol k tomu nútený silou väčšou, než je on sám.
Dúfala som, že s tým nikdy neprestane.
„Porozhliadni sa tu. Idem skontrolovať Onadyn a uistiť sa, že fľaštičky sú poriadne zavreté, než sa ich dotkneš.“
„Dobre.“
Prešiel ku skrini v zadnej časti miestnosti, otvoril dvere prerušením káblikov na identifikačnej skrinke a znovu ich pospájal. Skrinky mali zadržať zlodejov, ale on ich s ľahkosťou obchádzal.
Podišla som k najbližšiemu stolu a zodvihla jednu z prázdnych karáf. Bola na nej modrá usadenina.
Tak, aby som sa ničoho nedotkla, som k nej sklonila hlavu a pričuchla. Ucítila som jemný náznak... jazmínu? Orchidey? Určite nejaký druh kvetu.
„Už si niekedy skúšal Onadyn?“ spýtala som sa a položila karafu späť na stôl.
„Nie,“ odvetil Erik. „Nikdy.“
„Premýšľal si o tom niekedy?“
Niekoľko sekúnd ubehlo v tichu. Pozrela som sa naňho. Stál ku mne chrbtom a prehrabával kovovú škatuľu. „Hej,“ povedal nakoniec. „Raz alebo dvakrát potom, čo ma vykopli z A.I.R. a bol som na zozname hľadaných osôb. Nebol som si istý, či dokážem ísť ďalej, či chcem ísť ďalej.“
Zdvihla som ďalšiu karafu, ktorá mala na dne akési ružové ryhovanie. Trblietalo sa, ako snehová guľa. „Čo ťa zastavilo?“
Pokrčil plecami. „Myšlienka na smrť. Závislosť. Najviac som sa obával, že nakoniec zabudnem, kto vlastne som a budem sa starať len o ďalšiu dávku.“
Predtým, než som stihla niečo povedať, zaškrípala doska. Vystrašená som zamrzla na mieste, srdce mi prudko búšilo. Erik nevypadal, že by si to všimol, takže som sa znovu uvoľnila. „Nerozumiem, prečo kradneme od Silverovho otca. Mohli sme sa ho spýtať a ušetriť si starosti s vlámaním.“
„Nikdy by nám nedal Onadyn  zadarmo a teraz, keď po mne ide A.I.R., mám zmrazené všetky účty. Nemal by som ho za čo kúpiť.“
„Myslela som, že ti Silverov otec pomáha.“
„Pomáha, a aj to len kvôli svojej rodine. Všetci musia platiť. Myslím, že je zvyknutý na svoj životný štýl.“
Povzdychla som si. „Takže Silver podvádza svojho otca. Môžeme mu veriť, že nič nevyzradí?“
„Áno. Je to, hm, po prvýkrát, čo musel zájsť takto ďaleko.“ Nachvíľu sa odmlčal a potom šťastne vykríkol. „Našiel som to!“ Do vrecka si vložil niekoľko fľaštičiek priehľadnej tekutiny. Nikdy som nebrala Onadyn a nikdy som ani nechcela – kvôli všetkým dôvodom, ktoré vymenoval.
„Jedného dňa by sme mohli dostať medailu za česť,“ povedala som mu. Ale žeby som tomu sama verila? Nie. Ale bola to pekná predstava.
Usmial sa na mňa, ale nedokázal tým zakryť smútok v očiach.
„No, je to možné,“ odmietala som ustúpiť.
Niekoľko ďalších fľaštičiek putovalo do jeho vrecka. „Takže toto je najbláznivejšia vec, akú si kedy urobila?“ zmenil tému.
„Áno. O tom niet pochýb. A ty?“
„Nie. V mojom rebríčku stále vedie návrat na strednú. Prvé dni som bol neustále v strehu. Bál som sa, že ma odhalia, že zistia kto v skutočnosti som alebo, že  nezapadnem.“
Podišla som bližšie k nemu a prešla prstom po stole. „Ale nikto na nič neprišiel.“
„Ľudia väčšinou vidia len to, čo chcú.“ Na chvíľu sa odmlčal a pozrel sa na mňa.
„Ja určite.“ Usmiala som sa a zmenšila vzdialenosť medzi nami. „Dúfam, že všetky fľaštičky, ktoré si si napchal do vreciek, sú poriadne zatvorené.“
„Sú, ale aj tak nedovolím, aby si ich prenášala.“ S jemným kliknutím zavrel skrinku a obrátil sa ku mne. „Pripravená?“
Očividne bol stále rozhodnutý niesť zodpovednosť na svojich pleciach. Mňa z toho zas vynechal.
„Nie,“ povedala som. „Ešte nie.“ Postavila som sa na špičky a pobozkala Erikove vítajúce pery, tak ako to predtým urobil on. Ale neobjala som ho. Miesto toho som mu strčila ruky do vreciek. Pozerala som sa mu do očí a odhodlávala sa prehovoriť. „Teraz som pripravená. Nie si v tom sám.“
Pokrútil hlavou, ale v očiach mu zažiaril obdiv. „Neustále ma udivuješ,“ povedal, ale  nesnažil sa získať fľaštičky späť.
„Ďakujem,“ povedala som upäto.
„Rado sa stalo,“ povedal, napodobňujúc môj tón.
Obaja sme sa zasmiali.
Vyšli sme z laboratória a zostúpili po schodoch. Počula som štrnganie fľaštičiek zakaždým, keď sa Erik pohol. Moje šaty boli také tesné, že fľaštičky nemali miesto na presúvanie a ostávali na mieste.
„Nemôžem uveriť, že som sa na to podujala,“ povedala som, keď sme došli ku vchodových dverám. „Kde nájdeme Outerov, ktorí potrebujú Onadyn?“
„V Južnej Štvrti na Hlavnej, v apartmánoch pre mimozemšťanov, ktoré mali byť zbúrané pred niekoľkými rokmi. Je mi to ľúto, ale máme pred sebou ešte dlhú túru.“
„Nejako to prežijem.“
Otvoril dokorán dvojkrídlové dvere namiesto toho, aby sa znovu trápil s identifikačnou skrinkou a kódom. „Si-“
„Zatknutý,“ povedala žena stojaca pred nami. Bola to Phoenix. Pramene hnedých vlasov sa jej vlnili okolo samoľúbej tváre. Mierila spaľovacou zbraňou na Erikovu hruď. „Ste zatknutí.“

6 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat
  2. Úžasná kapitola, díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. díky za bezvadný překlad

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat