neděle 23. června 2013

Nezvaná - Kapitola 11




„Si si istý, že to bude fungovať? Čo ak sa mýlime?“ Tie slová zo mňa vystrelili, ako som zízala z okna auta. Ostatné vozidlá svišťali okolo nás. Bolo slnečné nedeľné dopoludnie, takže všetci vyšli z domov a užívali si pekný deň. 
Erik po mne hodil trpezlivým pohľadom. „Bude to fungovať. Nikdy by som ťa zbytočne neohrozil.“
„Dívaj sa pred seba!“ vykríkla som. Šoféroval Silverovho Jaguára manuálne, z čoho som bola poriadne vynervovaná. Keď auto riadil počítač, zatáčanie a zastavovanie bolo plynulé. Keď to mal na starosti Erik, opakovane mnou trhalo dopredu a dozadu.
„Bude to fungovať.“
Snažili sme sa rozptýliť pozornosť A.I.R., takže polovica naháňala nás, druhá Silvera a Shanel Bolo jednoduchšie zbaviť sa polovice agentov, ako všetkých. Pri našom šťastí - tak mohlo dojsť k ďalšej automobilovej naháňačke, ale myslím si, že moje srdce by neprežilo ďalšie porušovanie pravidiel. 
Aj keď podľa Silverových slov - Okamžitá smrť by bola pre nás asi najlepšia.
Ďalší problém - Aj keď sme krúžili už vyše polhodiny, stále sme sa nezbavili našich prenasledovateľov.
Hneď, ako sme vyšli zo Silverovej príjazdovej cesty, objavilo sa za nami A.I.R. Nenaháňali nás, ako som sa obávala, stále zostávali v bezpečnej vzdialenosti. Dávali nám o sebe vedieť, bez toho, aby nám zasahovali do životného priestoru.
Rozmýšľala som , či mali Silver a Shanel väčšie šťastie.
„Možno by sme mali vyskúšať niečo iné,“ povedala som. Nechcela som byť tak blízko pri agentoch. Po celý čas pravdepodobne dúfali, že ich zavedieme k Onadynu. Inak by už dávno vpadli do Silverovho domu a pozatýkali nás. A koniec koncov. Aj teraz mohli v okamihu zmeniť názor a zaútočiť.
„Asi máš pravdu,“ povzdychol si Erik. „Musíme sa ich zbaviť a dostať sa do skladu. Mal som urobiť rozvoz Onadynu ešte dnes ráno, ale...“
Nemusel to dokončiť. V poslednom čase sme stále narážali na nejaké to ale. „Počuj, aj keby som vedela, ako dopadne môj výlet do klubu, nezmenila by som svoje rozhodnutie,“ povedala som, aby som nás trochu rozptýlila. „Veríš mi?“
„Hej, verím. Myslím, že sa v tebe ukrýva nebezpečný narkoman.“ Zrýchlil a zišiel z diaľnice na odstavný pruh. Niekoľko áut na nás zatrúbilo. „Hoci by som si prial, aby sa to skončilo inak.“
„No, ja si zrovna nesťažujem. Prinútila som ťa, aby si si ma všimol.“
„Dopekla to hej, všimol som si ťa. Všimol som si ťa v okamihu, keď si vkročila na poschodie. Mala si tie najsladšie nohy, aké som kedy videl a nedokázal som od nich odtrhnúť pohľad a robiť si svoju prácu. Dokonca aj keď som zbadal Caru, myslel som len na teba.“
Rozkvitla vo mne radosť. „Naozaj?“
„Naozaj.“
Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa.
„Priprav sa. Bude to dosť hádzať.“ Stočil volant doľava a auto sa prudko otočilo.
Úsmev mi povädol, ako som silno zovrela okraj svojho sedadla a pot pokryl moju pokožku. Upokoj sa. Nemysli na to. Postupne sa cesta zmenila na štrk, ale aj ten čoskoro zmizol a zanechal len hlinu.
Niekoľko metrov pred nami sa objavil plot.
„Ehm, Erik.“ Nespomaľoval. Naopak začal ešte zrýchľovať. „O chvíľu vrazíš-“
Narazili sme do plota, ktorý preletel nad hornou časťou auta. Vykríkla som. Všade boli vysoké, zelené stromy, ich konáre škriabali kovové dvere auta. Cestovala som okolo tohto miesta už niekoľkokrát a vedela som, že sa tu nachádza vládou chránený les, miesto kde boli vysadené živé duby.
„Odopni si pás,“ prikázal Erik.
Odopnúť pás? To teda nie. Ani za milión dolárov.
„Odopni si pás.“
„Ak nabúraš, preletím oknom.“
„Odopni si pás,“ zopakoval, tentoraz už tvrdo. „Keď zastavím, budeme bežať ako o život. A nehádaj sa so mnou. Jedinou ďalšou možnosťou je vyskočiť za jazdy.“
Preboha. Stromy postupne zhustli a my sme manévrovali medzi nimi. Vyschlo mi v ústach. „Rozumiem,“ prinútila som sa odpovedať. Ruky sa mi triasli, ako som si odopínala jedinú vec, ktorá ma v prípade nehody chránila pred nárazom do čelného skla.
Auto so škrípaním bŕzd zastavilo bez toho, aby niečo zasiahlo. Erik ihneď rozrazil dvere, nečakajúc na príkaz k otvoreniu. Trvalo mi to trochu dlhšie, ale čoskoro som stála po jeho boku.
Chytil ma za ruku a uháňali sme do hustého lesa.
Z diaľky som začula hučanie ďalšieho vozidla a otvorenie niekoľkých dverí. Potom moje uši zaplnilo lapanie po dychu a ja som nepočula nič iné. Konáre a listy sa mihali okolo nás. Hustá zeleň nad hlavou poskytovala tieň a obklopil nás pach hliny a rosou nasýtený vzduch.
Dúfam, že vie, čo robí.
„Neboj sa,“ dostal zo seba, akoby čítal moje myšlienky. Hodil po mne zlým úsmevom. Tento chlapík zrejme miloval nebezpečenstvo. „Viem presne, kam ideme.“
Po desiatich minútach behu moje pľúca začali horieť. Po pätnástich sa mi začali triasť nohy. „Už nevládzem,“ zasipela som.
„Sme skoro tam,“ povedal medzi dvoma nádychmi. „Vedieš si skvele. Som na teba hrdý. Dokážeš to.“
Povzbudzujúca reč pomohla. Áno, zvládnem to. Dokážem to. Pumpovala som rukami tvrdšie, tlačiac samú seba vpred.
Dobehli sme k elektrickému plotu. Oprela som sa o kolená a zhlboka sa nadýchla drahocenného vzduchu. Všimla som si, ako Erik vytiahol z vrecka telefón. Pripevnil tenkú, čiernu skrinku na plot, opatrne, aby sa rukami nedotkol pletiva. Párkrát to zaiskrilo a po niekoľkých sekundách povedal: „Môžeme ísť.“
Ehm... čo? „Ako sa ti to podarilo?“
„Telefón je špeciálne navrhnutý, aby absorboval a rušil elektrické napätie.“ Vysvetľoval a začal preliezať plot. Zastavil sa a natiahol ku mne ruku.
Chytila som sa jej a on ma vytiahol hore.
Hneď ako sme zoskočili na pevnú zem, pretiahol ruku cez otvor v pletive a odmontoval telefón. Prechádzali sme tmavými uličkami okolo rozpadajúcich sa budov. Ubehla snáď celá večnosť, keď sme zrazu narazili na ošumelo oblečených ľudí potulujúcich sa po chodníkoch alebo opierajúcich sa o steny s fľaškami v rukách.
Stále som sa obzerala na všetky strany, či nás niekto nesleduje. Zatiaľ som nezahliadla nikoho podozrivého, nespoznala som nijakú známu tvár.
Erik nakoniec zastavil pred olúpanou modrou budovou. Zoskenoval ruku, strčil do drevených dverí – všimla som si, že neboli kovové, ako dvere na ostatných budovách – a vkĺzli sme dnu. Kvap. Kvap. Začula som pomalé kvapkanie vody odniekiaľ z budovy. Erik zatiaľ našiel kus dreva a zablokoval ním dvere.
„Určite sme ich stratili v lese,“ povedal. „Nateraz sme v bezpečí. Zostaneme tu až do zotmenia a potom zamierime do skladu.“
„Zavolaj Silverovi a uisti sa, že sú so Shanel v poriadku.“ Položila som si ruku na srdce a čakala, kým sa môj šialený tep spomalí.
Pokrútil hlavou a pohol sa dopredu, do malej, ale veľmi dobre zariadenej kuchyne. „Zatiaľ ešte nie. Nechcem ho rozptyľovať, ak-“ Zomkol pery a odmietol to dokončiť.
Ak ich prenasledujú, doplnila som si v duchu. To určite nie, uisťovala som sa. Boli v bezpečí.
Aby som sa rozptýlila – v poslednej dobe som to potrebovala často – rozhliadla som sa okolo seba. „Čo je to za miesto?“ Bol tam čierny gauč, dve stoličky, telka, stôl a sporák. Útulný domov. Ale vypadalo to tu trochu opustene. Neobývane. Prach pokrýval každý povrch šeďou a pižmom. Škvrny dokonca viseli aj vo vzduchu.
„Je to jeden z mojich bezpečných úkrytov,“ bola jeho odpoveď. Z chladničky vybral dve fľaše vody a jednu mi hodil.
Chytila som ju a rýchlo som vyprázdnila jej obsah. Cítila som sa ako v nebi, keď mojím hrdlom prechádzala studená tekutina, ktorá ma dokonale ochladzovala. Jeden z mojich úkrytov, povedal. Bože, koľko ich mal? „Len dúfam, že tvoji bývalí kamaráti o tomto úkryte nevedia.“
Erik sa otočil a oprel sa o chladničku. „Nevedia. Postaral som sa o to.“
Napil sa a prešiel k protiľahlej stene, kde položil dlane na spodnú časť ľavého rohu. Ďalšie ručné skenovanie, čo ma dosť prekvapilo, keďže som nikde nevidela identifikačnú skrinku. Stena sa rozdelila a otvorila.
„Preboha.“ Veľká počítačová obrazovka, niekoľko klávesníc a veľa vecí, ktorých funkciu som ani nepoznala, mi prišli do zorného poľa, všetky pulzujúce rôznofarebnými svetielkami.
„Celá budova je monitorovaná dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.“ Jeho pozornosť upútal stoh papierov a on sa sklonil, aby ho zodvihol. Zamračil sa.
„Čo sa deje?“
„Držím to tu ako pripomienku. Vieš, jednu noc som prišiel neskoro,“ povedal, akoby bol v tranze. „A kvôli mne zomrela žena.“
Dokázala som rozoznať bolesť v jeho seba podceňujúcom hlase. „Je mi to ľúto.“
„Takto to dopadne, keď zlyhám.“
Hrdlo sa mi zovrelo. „Môžem ich vidieť?“
Pozrel sa na mňa. „Si si istá, že to chceš?“
Prikývla som a natiahla ruku. Pomaly mi podával papiere. Uchopila som ich do rúk, zhlboka sa nadýchla, vdýchla a zažmúrila oči. Dokážeš to.
Nakoniec som sa pozrela.
Tie obrázky boli strašné. Pripomínali mi fotky, ktoré som videla v otcovej kancelárii. Arcadiánska žena bola prehnutá, jej výraz zamrznutý v agónii. Prsty mala neprirodzene skrútené a koleno ohnuté v podivnom uhle. Jej koža bola zafarbená na červeno od toho, ako jej popraskali cievy.
„Stovky mimozemšťanov potrebujú drogy,“ povedal Erik. „Možno tisíce.“
„Nemôžeš ich všetkých zachrániť.“ Prešiel mnou silný pocit viny. Nikdy som sa nepokúsila zachrániť čo i len jedného.
„Ale môžem to skúsiť,“ odvetil potichu. Otočil sa na stoličke k jednej z klávesníc a stlačil niekoľko čísiel.
Vedľa mňa sa ozvalo tiché cvaknutie. Odložila som fotky nabok a sledovala som, ako sa otvára ďalšia stena, za ktorou boli schované zbrane, nože a rôzne vražedné nástroje, o ktorých som radšej nechcela premýšľať.
Padla mi sánka.
„V tréningovom tábore A.I.R. nás učili, aby sme boli pripravení na čokoľvek,“ vysvetlil.
„Toto vypadá, akoby si bol pripravený na vojnu.“
Erik sa zasmial. „To veru som.“ Nastala ťaživá odmlka a on sa zatváril vážne. „Dúfam, že ťa teraz príliš nenaštvem, ale budeme sa musieť trošku zamaskovať. Potrebné veci sú v kúpeľni.“ Vrhol na mňa pohľad. „Ako gotička budeš vypadať super, sľubujem.“
Skoro mi zabehlo. Ja a gotička? „Budem ešte viac nápadná.“
„To budeš, ale ľudia sa rýchlo odvracajú od extrémov.“
„Si si istý?“
„Som. A.I.R. nehľadá gotikov. Hľadajú priemerného, hnedovlasého chalana a krásnu brunetku.“
Od údivu mi znovu padla sánka. Stále mi takto lichotil, nazýval ma sexy a „krásnou“.
Niet divu, že som po ňom tak túžila.
Netušiac, že práve otriasol mojim vnútorným svetom, vyťukal niekoľko ďalších tlačidiel na klávesnici. „Držala si niekedy predtým spaľovaciu zbraň? A teraz nemám na mysli či si ju držala len tak v rukách alebo ju vytrhla útočníkovi – alebo dokonca priateľovi,“ dodal so zamračením. Asi si spomenul na moment, keď som mu vytrhla zbraň z rúk a namierila ju na Caru, „ale či si z nej skutočne strieľala.“
„Ehm, nie.“
„A nechceš si to vyskúšať?“
„Iste.“ Môže to byť sranda. Nie.
„Vyber si jednu.“
Počkať. Čože? „Teraz? Chceš začať cvičnú streľbu teraz?“
„Áno.“ Prikývol. „Máme na to chvíľu času.“
„Ja... ja... dobre.“ Prosím, len nech nezastrelím seba alebo Erika, modlila som sa potichu.
Vstal a pristúpil ku mne bližšie. Položil mi ruky na ramená a otočil ma tvárou k zbraniam. Obklopila ma jeho známa korenistá vôňa. Bola to zmes borovice a slnečného svitu, ktorá ho úplne vystihovala.
Zalialo ma jeho telesné teplo, ktoré mi okamžite pripomenulo dnešné ráno a naše bozky, ale snažila som sa zastaviť chvenie. Všimol by si to a pravdepodobne by začal vyzvedať. Nakoniec by som sa mu musela priznať, že nedokážem dostať z hlavy jeho bozky.
Natiahol sa mi cez plece a uchopil striebornú zbraň. Krištáľ posadený medzi hlavňou a rukoväťou sa odrážal vo svetle. Voľnou rukou umiestnil moje prsty na správne miesta a druhou rukou stále držal zbraň.
„Dávaj pozor na moje zranenie,“ vyhŕklo zo mňa nervózne, pretože ma nenapadlo nič iné.
„Vždy,“ odvetil a pritlačil chladnú oceľ do mojej dlane.
Nadskočila som. Neviem prečo.
„Pokoj,“ povedal mi a vložil mi zbraň pevne do ruky. Potom pridržal svoju ruku na mojej.  
„Dobre.“ so zavretými očami by som kľudne mohla predstierať, že nič nedržím.
„Kov je špeciálne upravený. Sú z neho vyrobené všetky spaľovacie zbrane, takže sa neroztavia, keď z nich vystrelíš oheň.“
Aspoň ma nemuseli trápiť spálené prsty.
„Namier.“
Natiahla som ruky a zamerala, ako mi prikázal.
Erik ma otočil ku stene, aby som nezasiahla jeho zbrane. Jeho svaly na ramenách a hrudníku sa naťahovali pri každom pohybe.
„Vystreľ.“
„Nie. V žiadnom prípade.“ Dôrazne som pokrútila hlavou. Spálila by som celú budovu.
„Vystreľ,“ zopakoval pevne.
„Ale-“
Pritlačil prstami a stlačil spúšť. Žltý lúč vystrelil zo špičky zbrane, hnal sa vpred a narazil do protiľahlej steny. Musela som si zahryznúť do jazyka, aby som nevykríkla od prekvapenia. Necítila som žiaden spätný náraz, len pokojnú nehybnosť, jednoduchú ako dýchanie.
Ale bolo mi to úplne jedno. Dobrý deň, šialenstvo. „Práve som vystrelila zo zbrane.“
„Dolná časť budovy, ako aj budova A.I.R. je z rovnakého materiálu ako zbraň. Nič ju neroztaví.“
„Ale predné dvere vypadajú, akoby boli vyrobené z dreva.“
„Je to len namaľované, dokonalá ilúzia, takže nikto netuší pravdu.“
Pozrela som sa zo zbrane na nepoškodenú stenu a späť. Mal pravdu. Nebol na nej ani náznak dymu alebo popola. „Povedal si, že A.I.R. je vyrobené z rovnakého kovu. Ako si potom spálil to okno?“
„Okná sú iného materiálu. Preto som ich odstránil z dolnej časti budovy.“
Štvalo ma, že o tomto svete nič neviem. Cara áno. Bola silná a sebaistá. Tak ako si teraz aj ty.
Ale aj tak. Porovnával nás Erik?
Bez slov vytiahol zbraň z môjho zovretia a vložil ju naspäť do zamatového držiaku. Obrátil ma k sebe, vzal mi bradu do dlaní a prinútil ma stretnúť sa s jeho pohľadom. „Stuhla si. Niečo sa stalo?“
Vykĺzol zo mňa povzdych. „Nevyznám sa v boji. Zvyčajne som ten najväčší zbabelec široko-ďaleko. Za posledné dva dni som bola silnejšia a odvážnejšia, ako za celý môj život, ale v porovnaní s tvojimi priateľmi to nič neznamená.“
„Bývalými priateľmi.“ Rukou zovrel moju bradu. „Obdivujem, ako si zvládla všetko to utrpenie, bez akéhokoľvek tréningu. Nehovoriac o skutočnosti, že si zranená. A aj keď nevieš nič o zbraniach, nie si najhorší bojovník. Prešla si cez to ako šampión. Už som ti to raz povedal a myslím, že je načase, aby si si začala veriť.“
Nechcela som sa rozplakať – neznášala som to – ale moja spodná pera sa zachvela a slzy naplnili moje oči. Bože, čo sa to so mnou deje? Hovoril mi také pekné veci. Žiadny dôvod na plač. „Preboha,“ posmrkávala som a utierala si slzy opakom zápästia, „správam sa ako dieťa.“
„Si vyčerpaná, funguješ len na adrenalíne a statočnosti. To by premohlo každého, vrátame mňa.“
„Teba nepremôže nikto.“ Pozerala som naňho cez vlhkú clonu mihalníc.
Usmial sa. „Raz som vonku plnil úlohu, lovil som skupinu vražedných Mecov. Vedia ovládať počasie, takže po celý čas bolo horúco a sucho. Musel som v tej horúčave stráviť šesť dní a ani na okamih som nezavrel oči, pretože som sa bál, že ich stratím. Keď som sa vrátil na základňu, bola zo mňa troska.“
„Plakal si?“ spýtala som sa, s nádejou v hlase. Nie, že by som chcela, aby plakal. Len som nechcela byť jediná.
„Horšie.“ Ironicky sa usmial a palcom mi pomaly prechádzal po perách. „Odpadol som pred šéfom.“
Zasmiala som sa, pri predstave, ako sa taký veľký, silný chlap skladá na zem.
Jemne mi prešiel končekmi prstov pod očami, sledujúc líniu modrín. „Kolegovia si ma doberali ešte niekoľko mesiacov.“
Milovala som, keď sa ma dotýkal. Ako sme tam stáli, moje pobavenie pomaly mizlo a začala som si ho naplno uvedomovať. Zízala som naňho, potrebujúc od neho viac. Možno ďalší bozk?
Jeho úsmev sa vytratil, akoby mi čítal myšlienky. Telo mu stuhlo. „Teraz ťa pobozkám,“ povedal drsne.
V uvítaní som si oblizla pery. „Dobre.“
 V jeho hnedých očiach vzplanul oheň. „Nemal by som. Si pre mňa príliš mladá.“
„Mám osemnásť. Som dospelá.“
„Veci, ktoré som videl, veci, ktoré som urobil, ktoré ešte plánujem urobiť... Nemal by som.“ Ale nakoniec spojil pery s mojimi a naše jazyky začali divoký tanec. Chutil ako vášeň a mäta, presne tak, ako som si pamätala. Ovinula som mu nezranenú ruku okolo pása a pritisla sa k nemu bližšie.
Hlavu naklonil na stranu a pritvrdil. Požadoval a dobýval viac z mojich úst. Teplo sa mi šírilo do celého tela, útočilo a omamovalo. Bolo to lepšie, ako ráno.
Jednou rukou mi kĺzal dolu chrbtom až sa zastavil na zadku. Druhú ruku mi zaplietol do vlasov. Dekadentný, divoký a nádherne zlý bozk stále pokračoval. Zastonala som vzrušením.
Začal mi pomaly vyhŕňať tričko, rukou prechádzal po nahej pokožke. Moja ruka kopírovala jeho pohyby. Stuhol, na niekoľko sekúnd zovrel látku do päste a nakoniec odtrhol svoje ústa od mojich.
Obaja sme prudko lapali po dychu.
„Ospravedlňujem sa,“ vyhŕkol chrapľavo. Túžobne sa na mňa zahľadel – pohľadom, ktorý som mu určite opätovala. „Nie si na to pripravená.“
„Som. Prisahám, že som. Chcem ísť ďalej,“ priznala som. A naozaj som chcela. Bola som pripravená posunúť sa o ďalší krok. Zamilovala som sa doňho. Bol pre mňa viac ako Erik. Troy. Bol záchranca, priateľ, čisté vzrušenie a absolútna odvaha.
„Aj ja chcem ísť ďalej. Veľmi,“ dodal s pohľadom upretým na stenu za mnou. „Ale chcem, aby si si bola istá. Už si niekedy...?“
Začervenala som sa. „Nie.“
„Nemáš sa za čo hanbiť. Mala by si byť na to hrdá.“ Sklonil sa ku mne a mäkko ma pobozkal na brniace pery. Potom zostal sklonený a vdychoval moju vôňu, tak ako som ja vdychovala tú jeho.
„A ty už si...?“ spýtala som sa, aj keď som dopredu poznala odpoveď.
Na chvíľu sa odmlčal. „Áno. Dlhé roky som bol len s Carou. Potom sme sa rozišli, no a, hanbím sa to priznať, ale trochu mi preplo a spal som s každým dievčaťom, na ktoré som natrafil. Prestal som s tým, až keď som sa prihlásil na strednú.“
Myslím, že ostatní chalani by neprestali.
„Nechcem zomrieť bez toho, aby som to skúsila,“ priznala som mu. „A nechcem byť s nikým iným okrem teba.“
Erik vykročil ku mne a prinútil ma ustúpiť.
„Čo... Kde?“ Do niečoho som narazila nohami a pristála som na mäkkých vankúšoch.
Gauč.
Erik klesol na mňa a pritisol sa ku mne bokmi.
Pobozkal ma sladko a nevinne. Potom prehĺbil kontakt, oddeľujúc moje pery svojim jazykom. Zastonala som a on ten zvuk zadusil svojimi ústami, kŕmiac ma tak neopísateľnou vášňou.
„Dokázal by som ťa bozkávať hodiny,“ zašepkal.
„Dokáž to,“ odvetila som a on sa ticho zasmial.
Naše jazyky spolu zápasili, tancovali a hladili sa. Dlhú chvíľu nerobil nič iné, len ma držal v náručí. Rukami som mu vkĺzla pod tričko a pohladila jeho horúcu pokožku na chrbte. Rýchlo začal konať. Prstami mi putoval po bruchu, zakrúžil okolo pupku a ja som sa zachvela.
„Úžasné,“ vydýchla som. Neposlušnými prstami doputoval až k prsiam. Nemala som na seba žiadnu podprsenku. Pohladil ma na prsiach a stisol moju bradavku. Vykríkla som nahlas.
„Mám prestať?“
„Nie. Neprestávaj.“
„Ešte?“ spýtal sa ma a neprestával ma dráždiť.
„Ešte,“ zastonala som.
Mierne sa pretočil a uložil sa medzi moje nohy. Jeho spodná polovica sa pomaly pohybovala a trela medzi mojimi nohami. Zalapala som po dychu a začala mu vychádzať v ústrety, potrebujúc ten tvrdý tlak.
Sykavo vydýchol. Jeho pohyby boli rýchlejšie, energickejšie.
Niečo sa vo mne prebúdzalo. Tlak. Potreba. Hmla. Všetky tieto pocity zmiešané dohromady ma pohlcovali. Moje myseľ sa sústredila na Erika, na jeho ruky, na jeho telo. Chcela som odstrániť naše oblečenie, odstrániť všetky prekážky medzi nami.
„Ešte,“ povedala som.
Spustil ruku nižšie, ale zastavil sa na páse mojich nohavíc. Z očakávania, čo bude nasledovať som ani nedýchala. Nižšie. Dotkni sa ma tam. Prosím. Námietky sa mi dávno vyparili z hlavy.
„Prosím.“
Vzduch sa mi zasekol v krku, keď zamieril rukou nižšie. Ešte nižšie. A zrazu boli jeho prsty tam, kde som to potrebovala, dotýkajúce sa, pohybujúce sa a mojím telom sa prehnalo vzrušenie. Moje nohy sa ešte viac odchýlili. Chytila som ho za plecia a vyklenula sa proti nemu. Takmer som vzlykala od vzrušenia.
Mala by som byť v rozpakoch. Určite znieš smiešne. Pevne som zovrela pery dokopy a snažila sa zadržať zvuky, ktoré som vydávala. Ja len... cítila som sa tak dobre. Bola som blízko k niečom úžasnému a veľkolepému.
„Prosím, chcem ťa počuť,“ povedal. „chcem počuť, že sa ti to páči.“
Znovu som zastonala. Bolo to také intenzívne, že som to už ďalej nedokázala zadržať. Jeho slová v kombinácii s jeho pohybmi zničili všetky moje zábrany.
„Erik,“ vydýchla som.
„Už si skoro tam. Tak blízko.“
Jeho hlas znel priškrtene. Prinútila som sa otvoriť oči – kedy som ich zavrela? - a uvidela napätie v jeho tvári. Pot mu stekal po čele. V tvári mal vyryté hlboké vrásky. Z jeho očí sálalo ohromné teplo, potreba, neha, keď na mňa pozeral. Potom skúsene pohol prstami a v mojej mysli vybuchli hviezdy. Vykríkla som vo vyvrcholení. Kričala som jeho meno. Stále dokola.
Po celý čas ma držal, hladkal, neustále opakoval, aká som krásna. Než som sa dostatočne upokojila prešlo pár minút. Moje srdce stále spomaľovalo.
„Musím vstať,“ povedal napäto.
„Čože? Nie.“ Pokrútila so hlavou a zadržala som ho rukami na mieste. Nechcela som, aby odo mňa odišiel.
„Áno. Musím.“
„Prečo?“ spýtala som sa a snažila sa nedať najavo svoje sklamanie. Nemali sme spolu sex. Chcela som to dokončiť.
Chcela som viac. Chcela som ho celého.
„Čím dlhšie ťa držím, tým je to pre mňa ťažšie,“ zarazil sa a trpko sa zasmial. „Neviem, ako od teba odídem bez toho, aby som to dokončil.“
Pobozkala som ho na krk a olízala jeho slanú pokožku. „Tak to dokonči, chcem to.“
Ucítila som, ako ním prešiel záchvev. „Sľúbil som ti, že sa pri tom budeš cítiť dobre a to dodržím. Nechcem, aby si to po prvýkrát zažila na úteku.“
„Ale... čo ty? Tiež chcem, aby si sa cítil dobre.“ Ak ma naučí ako... budem pozorný študent ochotný urobiť preňho čokoľvek.
Pokrútil hlavou. „Počkáme, dokým nebudeme v bezpečí. Chcem, aby tvoja prvá noc so mnou bola špeciálna.“
Trucujúc, som si zahryzla do spodnej pery. „Želám si, aby sa to skončilo, čo najskôr.“
„Ja tiež,“ povedal. Znovu ma pobozkal a zdvihol sa z gauča. „Ja tiež.“
Vedela som, že chalani často zneužijú dievčatá a potom predstierajú, že ich nepoznajú. Alebo ešte horšie, robia si z nich srandu a nadávajú im. Videla som, ako sa to stalo mnohým dievčatám na škole. Vedela som, že Erik taký nie je. Bol úplne odlišný od akéhokoľvek chalana, ktorého som kedy stretla. Chcel, aby to pre mňa po prvýkrát bolo špeciálne a tým si ma kompletne získal.
Koho som sa snažila oklamať? Kompletne si ma získal už včera, keď urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ma zachránil.
Zdvojnásobilo sa moje odhodlanie prežiť toto utrpenie. Dokonca strojnásobilo. Urobila by som čokoľvek, aby som mohla byť s Erikom. Preskočila by som cez oheň – žiaden problém. Krupobitie, kyslý dážď, streľba, povodeň – sem s tým.
Isto ma to dostane do problémov. Veľkých problémov.

7 komentářů:

  1. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za kapitolku...

    OdpovědětVymazat
  3. Krásná kapitolka. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Perfektní, díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad dalších dvou kapitol. Katka

    OdpovědětVymazat
  7. děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat