pátek 21. června 2013

Nezvaná - Kapitola 10




Celý zadýchaní a spotení, sme bežali niečo cez kilometer a neustále sa ukrývali v tieňoch. Srdce mi bilo, ako o závod. Niekde na ceste – medzi obzeraním sa cez plece po tisíci raz a modlením sa k Bohu, aby ma zasiahol bleskom a táto noc sa už skončila – som zakopla, oškrela si koleno a roztrhla novú, úžasnú sukňu zo syntetickej kože (a to nehovorím o svojej hrdosti).
„Už máš dosť,“ povedal Erik a zhlboka odfukoval. Pohľadom preskúmal najbližšiu ulicu a vytiahol čierne, zamatové vrecko z nohavíc. Prikrčil sa pred štvordverovým modrým autom. „Daj mi vedieť, ak niekto pôjde okolo.“ 
„D-dobre.“ Predpokladám, že ako jeho záloha, sa radím medzi oficiálnych  zločincov, pomyslela som si, skúmajúc každý tieň, dieru, budovu. „Odkiaľ to máš?“
„Od jedného z agentov.“ Rozvinul zamat a vytiahol dve tenké vecičky, vyzerajúce ako skalpel. Rozrezal plastovú identifikačnú podložku v strede a vytvoril v nej hlbokú dieru. Potom do nej zapojil niekoľko káblov. „Prijať nový hlas,“ povedal. „Naštartovať.“
Auto sa prebudilo k životu.
„Otvoriť.“
Dvere na strane vodiča sa otvorili.
Usmievajúc sa, mi pomohol nastúpiť a privlastnil si úlohu navigátora. Zadal Silverovu adresu a vyrazili sme na cestu. Celú tú dobu, sledoval (spolu so mnou) akýkoľvek náznak A.I.R. Našťastie sa neukázali, a čoskoro sme dorazili k sídlu Morevvov, posadenému na kopci.
Vďaka svojej dúhovej farbe, vytvorenej zo svetloružových, žltých a modrých odtieňov, vyzeral dom, akoby pulzoval energiou. Stromy a ruže kvitli po celom udržiavanom trávniku. Ale v skutočnosti bola všetka táto vegetácia umelá. Odkedy Matku Prírodu spustošila pred rokmi ľudsko-mimozemská vojna, ešte sa nestihla obnoviť.
A hej, vojna medzi ľuďmi a mimozemšťanmi ešte stále zúrila. O čom som až do dnešného večera netušila. Predpokladala som, že žijeme v harmónii a mieri s našimi návštevníkmi. Otriasla som sa. Aký som bola blázon.
Auto spomalilo a zastalo pri vysokej bráne. Erik položil dlaň na identifikačnú skrinku. Okamžite zažiarilo modré svetlo a naskenovalo každý z jeho prstov, pretrvávajúc dlhšie na palci.
Nakoniec im počítačový hlas oznámil: „Vitaj, Erik.“
Brána sa pomaly, škrípavo otvorila. Bolo zrejmé, že Erik to tu pozná a je tu vítaným hosťom. Aj napriek tomu moje srdce búšilo neistotou, zatiaľ čo sme sa pomaličky presúvali po dlhej, kľukatej ceste.
„Práve som si na niečo spomenula,“ povedala som a narovnala sa na sedadle. Prebehol mnou strach. „Shanel a Silver.“
„Áno?“
„Zbalí ich A.I.R.?“ Len tá myšlienka spôsobila, že ma v krku pálila žlč. A áno, pocit viny. Nemyslela som na ňu a ani sa o ňu nestrachovala tak, akoby som mala.
Erik sa natiahol a stisol mi ruku. „Tvoja priateľka je v poriadku. Ak by ich prenasledovali, Silver by mi zavolal.“
„A čo ak nemohol.“
„Ale mohol. Poslal po nás tých Morevvov, pamätáš?“
To je pravda, urobil to. Uvoľnila som sa. Mierne. „Silver je možno v poriadku, ale to neznamená, že je aj Shanel. A.I.R. ju mohlo zbaliť doma.“
Došli sme ku vchodu do domu a auto zastalo. Erik zostal sedieť a obrátil sa ku mne. Uprene a ticho ma pozoroval. Potom povedal: „Keď si u mňa omdlela, zavolal som Silverovi a povedal mu, aby držal Shanel pri sebe. Je v pohode.“
Každý sval v mojom tele sa uvoľnil. „Ďakujem.“
„Nemáš za čo.“ Erik si ručne otvoril dvere. Prešiel okolo, otvoril dvere spolujazdca a natiahol ku mne ruku.
Musela som použiť každučký kúsok sily, aby som vstala. Kolená sa mi triasli, ale on aj napriek tomu, ako bol vyčerpaný, ma pevne držal okolo pásu. Úsvit sa rýchlo blížil, maľujúc tak oblohu doružova. Teplý vzduch ma začal pomaličky uspávať.
Bezpečie, pomyslela som si. Konečne. To bolo všetko, čo moje telo potrebovalo k spánku. Moje viečka poklesli vyčerpaním. Tenká hmla sa rozťahovala v mojej mysli.
Silver, informovaný o našom príchode, otvoril dvojkrídlové francúzske dvere a zišiel po schodoch na verandu. Modré vlasy mu viali okolo ramien a pohľadom sa zastavil na našich otrhaných, krvavých zjavoch. „Som rád, že ste nažive.“
Erik sa usmial. „Ďakujem za poslanie vojska, ktoré nás dostalo von, kamoš.“
„Rado sa stalo,“ odvetil Silver. „Poslal by som ich skôr, ale nenapadlo ma pátrať po tebe.“
Chalani sa navzájom poplieskali po ramenách, čím ma prebrali. „Kde je tvoj otec?“ spýtal sa Erik.
„Ešte sa nevrátil domov.“
Erik pohodil bradou mojim smerom. „Povedz Camille, že jej priateľka je v poriadku.“
„Je v pohode,“ povedal mi Silver. „Je v dome a pokojne spí.“
Aj keď ma Erik už predtým ubezpečil, že je Shanel v poriadku, vypočuť si to od Silvera bolo, ako zamávať čarovným prútikom úľavy. „Ďakujem. Veľmi ti ďakujem za to, že si ju udržal v bezpečí.“
Erikova ruka ma uchopila pevnejšie a  zaviedol ma do domu. Vôňa rastlín a hliny  mi zaviala do nosa. Nevoňalo to zle, len trochu neobvykle. Mlčky nás viedol hore po mramorovom schodisku, míňajúc alabastrové stolíky, farebné umenie, červené plyšové koberce a krištáľové holoobrazovky. Dokonca tam bol luster so stovkami svetiel, ktoré vyzerali ako padajúce hviezdy.
„Kam to ideme?“ spýtala som sa. Boli moje slová zrozumiteľné? Dokonca aj sama sebe som znela vzdialene, akoby som stála v tuneli. Chcela som vidieť Shanel a povedať jej, čo sa stalo s jej autom.
„Ideš do postele. Sotva sa držíš na nohách.“
„Ale-“
„Žiadne ale. Môžeš ísť za Shanel ráno. Pravdepodobne bude naštvaná za to auto a ja nechcem, aby si sa s tým teraz trápila. Prežila si si toho dosť.“
Chcela som sa sním o tom začať hádať, ale nakoniec som to vzdala. Prekročila som svoje hranice a obaja sme to vedeli.
„Dobre.“
„Často tu pobývam, takže pre mňa neustále držia pripravenú izbu.“ Zastavil sa pred azúrovo modrými kovovými dverami s rozvíreným vzorom vyleptaným okolo rámu. „Táto je moja.“
Po rýchlom zoskenovaní ruky sa dvere otvorili. Vošli sme dovnútra a okamžite som zalapala po dychu. Farebné maľby zdobili steny. Môj zrak bol príliš zahmlený, aby pochopil všetky detaily, takže sem videla len dúhu tieňov. Veľká posteľ s čiernymi, hodvábnymi plachtami dominovala v strede miestnosti. Malý, kamenný vodopád umiestnený na druhom konci izby, vystrekoval mierny prúd vody.
Mäkká, čierna, chlpatá kožušina – ktorá bola určite nelegálnym vlastníctvom – sa rozprestierala na podlahe. Nevedela som určiť o aké zviera išlo. Väčšina zvierat bola na zozname ohrozených druhov, pretože zahynula počas vojny s Outermi.
„Páni,“ povedala som.
„Ja viem. Nezariaďoval som to, ale vyhovuje mi to.“
„Mne tiež.“
Erik ma pobozkal na spánok. „Sprcha je vpravo, oblečenie v šatníku. Použi, čo len chceš. Ak by si čokoľvek potrebovala, budem vo vedľajšej izbe. Zakrič a ja pribehnem.“
„Dobre,“ povedala som s úsmevom, túžobne hľadiac na posteľ. Spánok. Ako úžasne to znelo. Ešte pred tridsiatimi minútami by som si ani nepomyslela, že budem spať v posteli. Skôr som si myslela, že budem spať na večnosť s mŕtvolami.
„Neváhaj ma zavolať,“ povedal Erik prísne. „Myslím to vážne.“
Prikývla som. Erik zaváhal, pozerajúc na mňa s nehou a obavami v očiach, ale nakoniec odišiel. Hodnú chvíľu som zostala stáť na mieste. Bola som v Silverovom dome. Nažive. S Erikom, ktorý vyplní každé moje prianie. Kto by si pomyslel, že sa ocitnem v tejto pozícii? Samozrejme, nesmieme zabúdať, že som hľadanou osobou, rodičia by zošaleli, keby vedeli, kde som a takmer som zomrela. Ale práve teraz, mi na tom vôbec nezáležalo. .
S povzdychom som sa vliekla vpred. Kúpeľňa bola väčšia ako celá moja izba, so striebornými žilkami pretínajúcimi mramorovú podlahu a chrómovanými kohútikmi. V zadnej časti, vedľa záchodu, bola riadiaca skrinka. Stlačila som tlačidlo pre sprchu a suchý enzýmový sprej začal striekať z niekoľkých trysiek.
Pohybovala som sa neisto. Vyzliekala som si oblečenie a pomaly odstránila obväz. Rana  vypadala lepšie, bola menej červená a hlavne menej zapálená. Začínala ma svrbieť. Vstúpila som do stredu sprchy a nechala som sa očistiť sprejom. Špina, krv a pot, ktoré pokrývali moje telo, sa okamžite rozpustili. Hmm. Nikdy predtým nebola sprcha taká úžasná.
Počula som, že tí najbohatší ľudia na svete sa kúpali v horúcej, pariacej vode. Hneď by som to brala. Spaľujúce potôčiky by masírovali moje svaly,... ach, ale aj tak som na tom dobre. Vychutnávala som si aspoň to, čo som mala v tejto chvíli.
Konečne čistá, bez smietky špiny na tele, som podišla k šatníku a vytiahla z neho biele tričko a boxerky. Obidva kusy oblečenia mi boli príliš veľké, ale boli aspoň mäkké a pohodlné. Mala som na sebe veci Erika Troya. Niekto ma uštipnite. Alebo ma zastreľte. Alebo mi dajte facku. Odfrkla som si. Niektorí by to bez zaváhania urobili.  
Neschopná stáť čo i len chvíľu dlhšie, som padla do chladnej mäkkosti matraca. Obklopila ma Erikova korenistá vôňa, ktorá ma obalila pocitom bezpečia. V ďalšom okamihu ma zachvátil spánok.

***

Spolu s Erikovou vôňou ma obklopovalo omamné teplo. Delikátne a vítané teplo.
„Hmm,“ zamrmrala som polohlasom, snažiac sa prebudiť.
Niečo ťažké sa  tlačilo na krivku môjho pásu, ale vôbec mi to nevadilo. Chcela som zostať v posteli navždy. Nepríjemná bolesť v paži ma kompletne prebrala..
Spať len o chvíľu dlhšie. Je také príjemné. Také pohodlné.
Áno, len chvíľu dlhšie. Nie. Nie dlhšie. Au. Au, au, au. Daj si tabletku proti bolesti, Robinsová!
Moje viečka sa zachveli a na malú chvíľu otvorili do jasného svetla v spálni. Steny boli farebné a nie hladko sivé ako moje a boli pokryté vílami a maľbami kvitnúceho lesa. Kde to som? Prečo som zranená? Zamračila som sa.
Natiahla som zdravú ruku za hlavu, prehla chrbát – a zasiahla niečo tvrdé. Stále zamračená som sa otočila, netušiac, čo za sebou nájdem. Moje zranené rameno kričalo na protest a od bolesti som prižmúrila oči. Hlboký nádych, hlboký výdych.
Ako bolesť ustúpila, otvorila som oči a opäť čelila okolitému svetu.
Každá bunka v mojom tele stuhla, keď som si uvedomila, čo som zasiahla.
Vedľa mňa ležal Erik. Tuho spiaci.
Okamžite mi myseľ zaplavili včerajšie udalosti. Streľba, naháňačka... bozk... uväznenie... útek... bozk...
Robili sme... Nie, pomyslela som si vzápätí. Nerobili. Erik by nikdy nezneužil situáciu. Bol príliš čestný. Tým som si bola stopercentne istá. Mala som podozrenie, že zúfalo prahne po tom, aby mu niekto veril, aby niekto veril v neho, tak ako to nikto z A.I.R. neurobil.
Zakaždým, keď som mu dôverovala, bol absolútne vyvedený z mieri. A dúfajúci.
Nie, nezneužil by to. Aj keby sa mi to možno páčilo. Natiahla som ruku a odsunula som mu zatúlaný prameň svetlých vlasov z čela. Spal pokojne a uvoľnene. Vyzeral, ako malý chlapec a nie ako tvrdý muž. Bola som rada, že stále spí. Nikdy predtým som sa neprebudila vedľa chalana a nebola som si celkom istá, čo robiť v takejto situácii.
„Dobré ráno,“ povedal a jeho hlas znel, ako teplé, ospalé pradenie.
Zhíkla som prekvapením. Takže nakoniec nespal.
Chechtajúc sa, pomaly otvoril oči. Zahľadeli sa na mňa hnedé dúhovky olemované čiernymi mihalnicami. Prešiel si rukou po tvári, aby odohnal spánok. „Čo tvoja ruka?“
„Bolí.“ Jeho priamosť mi pomohla uvoľniť sa. Ľahla som si späť na matrac.
„Ešte trochu pasty a malo by sa to pekne zahojiť. Ako si sa vyspala?“
„Spala som ako zabitá.“ Ani som necítila, kedy si ku mne ľahol. „Myslela som si, že spíš v inej izbe.“
V mojom hlase nebolo žiadne vzrušenie. Napriek počiatočnému prekvapeniu a miernej nervozite, som bola rada, že je so mnou.
„Spal som. Musela si mať nočnú moru, pretože si sa zmietala a kričala o pomoc.“
Dúfam, že som nepovedala nič zahanbujúce. „Prepáč.“
„Rád som ti pomohol,“ odpovedal s vrelým úsmevom.
Nemohla som si pomôcť a úsmev som mu vrátila. Bol príliš sladký. Príliš rozkošný. Príliš môj. Aspoň v túto chvíľu. Pobozkaj ho. Zahryzla som si do spodnej pery. Nemohla som ho pobozkať s ranným dychom. Fuj. „Ospravedlníš ma na moment?“
Jeho obočie sa zmätene zvraštilo, ale prikývol.
„Ani sa nepohni. Hneď som späť.“ Vysúkala som sa z postele a prikrčila od bolesti, keď moje modriny začali pulzovať. Vrazila som do kúpeľne a pustila sa do pátrania po zubnej kefke. Bolo tam niekoľko nových, jednorazových, zabalených v obale. Vybrala som si zelenú, otvorila balenie a umyla si zuby. Po celý čas som kontrolovala svoj vzhľad v zrkadle. Vlasy boli strapaté a divoké, pod očami sa rysovali fialové kruhy.
„Už lepšie to byť nemohlo“ zamrmrala som. Na pulte ležalo všetko, čo som potrebovala na ošetrenie ruky. Erik to tam musel priniesť. Natrela som si na ranu znecitlivejúcu pastu, páchnuci krém, chladiaci gél a nakoniec ju celú previazala. Pery sa mi roztiahli do úsmevu.
Ach. Sladká úľava. Žiadna bolesť. Mohla som sa plne venovať Erikovi. A konečne ho pobozkať. Prakticky vibrujúca vzrušením, som vstúpila späť do izby.
Erik nebol na posteli, kde som ho zanechala. Kam išiel? Moje vzrušenie sa postupne začínalo meniť na sklamanie. O sekundu neskôr sa vynoril z bočných dverí. Stratila som dych. Vyzeral dobre. Naozaj dobre. Rovnako, ako ja sa umyl  a obliekol si rifle, zips rozopnutý. Bez košele.
Jeho pokožka bola opálená. Tetovanie sa mu ťahalo cez žalúdok až k pupku a vyzeralo, ako mačacie oči. Bolo by príliš trúfalé pohladiť tú mačku?
Keď ma zbadal, zostal stáť na mieste. Do jeho pohľadu sa vkradla temná vášeň. Mlčky som prešla k posteli a ľahla si. On urobil to isté. Hľadeli sme jeden na druhého, ale nedotýkali sme sa. Poznávali sme sa navzájom. Cítila som krv rútiacu sa mi v žilách, ako prebudená rieka.
Nechcela som, aby strach ovládal celý môj život. Nechcela som byť zbabelec, utekajúci pred vecami, po ktorých som túžila. A teraz som túžila pobozkať Erika Troya.
Chcela som od neho všetko, čo mi mohol dať.
Potichu som sa k nemu naklonila. Ako sa ukázalo, slová boli zbytočné. Stretli sme sa na pol ceste.
Naše pery sa spojili a automaticky otvorili. Jazyky sa nám zrazili dohromady a jeho teplo a mätová vôňa tancovali cez moje chuťové poháriky.
Jednu ruku mi zaplietol do vlasov, priťahujúc si ma bližšie, až naše zuby narazili o seba. Druhú ruku mi ovinul okolo pásu a vyslal mi tak teplo dolu chrbtom. Nádherné teplo.
Prešla som mu rukami po hrudi, jeho drobné bradavky ma bodli do dlaní. Cítila som, ako sa mu zrýchľuje tep. Jeho koža bola horúca, priam sálala. Pálila. Naše telá sa k sebe tisli – hmm, túžila som vyklenúť svoje telo proti nemu a stonať, a tak som to aj urobila – v odpoveď sa o mňa obtrel.
Predtým to bolo horúce. Teraz spaľujúce.
Zastonala som jeho meno. „Erik. Erik.“
„Som tu, zlato.“ Rukami mi zakryl prsia a pomaly ich hladil.
Zalapala som po dychu od prekvapivého pôžitku.
„Chcem, aby si sa cítila dobre,“ povedal.
„Cítim sa. Neboj.“ Pomaly som sa o neho trela neschopná zastaviť sa. Znovu som zastonala. Tak veľmi som chcela siahnuť medzi nás a cítiť ho, skutočne cítiť tú časť z neho, ktorá nás robila rozdielnymi. Ale neurobila som to. Bola som príliš neistá. Nikdy predtým som to nerobila a nevedela som, či by sa mu to páčilo. Či by som to urobila správne.
Kde zmizlo to odvážne dievča, ktoré ho pobozkalo?
„Erik?“
Niekto vyslovil jeho meno, ale nebola som to ja. Sotva som to zaregistrovala. Prichádzalo viac bozkov. Viac dotykov. Viac všetkého.
„Erik? Si hore, kámo?“
Kto to-?
„Erik?“
Erik stuhol a odtiahol sa. Jeho dych bol prerývaný. Stlačil tlačidlo na čiernej skrinke umiestnenej na nočnom stolíku. „Hej. Som hore, Silver.“
„Raňajky budú o pätnásť minút.“
Môj pohľad sa stretol s Erikovým. Jeho výraz sa napäl, jemné vrásky okolo úst sa zvýraznili.
„Vďaka,“ znovu stlačil tlačidlo.
Uplynulo niekoľko minút a ani jeden z nás neprehovoril ani slovo. Využila som ten čas, aby som znovu získala kontrolu nad svojím telom.
Dýchanie –  sa postupne spomaľovalo. Pokožka – sa ochladzovala, stupeň po stupni. Ale túžba – tvrdohlavo zotrvávala.
„Ja, ehm, asi by som mala zavolať rodičom,“ povedala som. Konečne triezva myšlienka. „Mala by som im dať vedieť, kedy prídem.“ A že som v poriadku v prípade, že ich A.I.R. kontaktovalo.
Erik sa pomaly zamračil. „Neviem, Camille. Dostala si sa do problémov a tvojich rodičov mohli by použiť proti tebe.“ Na chvíľu sa zamyslel. „Kde si myslia, že si strávila včerajšiu noc?“
Posadila som sa a potriasla hlavou, vlasy padli na chrbát a šteklili ma. „Myslia si, že som ostala na noc u svojej priateľky, Tawny.“
Erik sa uvoľnil. „Tak dobre. Zavolaj im a povedz, že ostávaš ďalšiu noc u Tawny.“
„Ale v skutočnosti žiadna Tawny neexistuje,“ priznala som, hryzúc si spodnú peru. „So Shanel sme si ju vymysleli, aby sme mohli ostať celú noc vonku. Nestrachovala som sa, že by sa jej snažili dovolať neskoro v noci, ale možno by sa jej poskúsia zavolať v priebehu dňa.“
Erik sa na mňa zadíval na úder srdca a prepukol v smiech. „Je ťažké predstaviť si, ako klameš mame a ockovi.“
„Ja viem,“ zamrmlala som. „Som úplný postrach.“
„Pokračuj v tom a čoskoro budeš bojovať a zabíjať.“
Pretočila som očami, ale klamala by som, ak by som tvrdila, že sa mi nepáči tá predstava. Ja, nakopávajúca zadky. Och, áno.
Erik sa znovu zatváril vážne a povedal: „Nemôžeš ísť domov, Camille. A.I.R. bude sledovať tvoj dom a čakať na teba.“
S povzdychom som si pomasírovala spánky, snažiac sa tak zahnať ostrú bolesť. „Čo keď už kontaktovali mojich rodičov, ktorí sú teraz strachom bez seba.“
Znovu si pretrel tvár. „Pracoval som pre A.I.R., viem, ako postupujú. Nebudú informovať tvojich rodičov, oni tým pádom nebudú o ničom vedieť a ty sa bez obáv vrátiš domov. Možno sa tajne napojili na linky, ale určite nebudú nikoho strašiť.“
„Ale...“
„Ak chceš, zavolaj im a povedz im, ja neviem... že utekáš z domu alebo potrebuješ premýšľať o svojom živote. Alebo, ak sa chceš držať pravdy, povedz im, že ťa prenasleduje A.I.R., ale ty sa pred nimi ukrývaš v bezpečí a zavoláš im o pár dní. Buď stručná. Znie to dobre?“
Môj žalúdok sa obrátil pri pomyslení, ako ich informujem o tom čo som spôsobila. Strachovali by sa (ak už to teda nerobili) a boli by sklamaní a naštvaní. Prikázali by mi, aby som sa ihneď vrátila domov. Ale možno...
Zažmurkala som nad náhlym nápadom. Možno by môj otec mohol pomôcť Erikovi a jeho prípadu. Mohol by zapracovať na systéme a pomôcť zmeniť zákony, takže by mimozemšťania dostávali Onadyn, bez ohľadu na to, kto boli ich príbuzní. Otec nikdy nezastupoval Outerov, alebo ich potreby, ale ak by ho jeho jediná „drahá“ dcéra poprosila...
„Zavolám im,“ povedala som, naplnená odhodlaním.
Erik siahol za seba a schmatol mobil z nočného stolíka. Položil mi ho do rúk, ale neodtiahol sa. Zotrvával svojou rukou na mojej, kopírujúc moje špičky prstov svojimi. „Nechám ti trochu súkromia,“ povedal a v jeho hlase bola melanchólia. „Skontrolujem raňajky. Ty, ja, Silver a Shanel budeme mať dlhý rozhovor. Okej?“
„Dobre. Ozaj!“ vykríkla som, keď ma zrazu napadlo. „Prečo A.I.R. proste nezaútočí na dom?“
„Pokiaľ viem, tento dom je v súčasnosti vo vlastníctve človeka – alebo ľudskej identity. Mimozemšťania sú múdri a už dávno sa naučili nadobudnúť falošné identity, rovnako ako ľudia. Nájdu dieťa, ktoré zomrelo, zoberú si jeho identitu, vypracujú všetky druhy právnych dokumentov, a potom...“
Naučím sa niekedy vstupy a výstupy z tohto života?
Pokrčil ramenami. „A.I.R. už niekoľkokrát napadlo toto miesto, ale nikdy nič nenašli. Teraz nás čaká súdny proces. Nemôžu vstúpiť bez nevyvrátiteľného dôkazu o trestnom čine. A keby to aj skúsili, upozornia nás a my zmizneme, než sa vôbec objavia na schodoch.“
Nie, nenaučím, rozhodla som sa.
„Kuchyňa je dole po schodoch, za obývačkou. Prvá miestnosť doprava.“ Odkotúľal sa z postele.
Mohla by som sa naňho pozerať celý deň. Bol taký silný, schopný a sebaistý. Môj pohľadu pristál na jeho poranenom chrbte. Doriti. Zabudla som na to a dotýkala som sa ho tam. Možno som aj pritlačila. Mohol byť silný, ale to ešte neznamenalo, že necítil žiadnu bolesť.
„Ublížila som ti ehm, keď som ťa, ehm, bozkávala?“
Pozrel sa na mňa cez rameno a usmial sa. „Rozhodne to stálo za to.“
Rumenec mi rozpálil líca.
Bez slova odišiel. Dvere sa za ním automaticky zavreli a odrezali ma od výhľadu naňho. Udrel do mňa pocit prázdnoty.
Vzdychla si som sa pozrela dole na telefón. „Idem na to,“ povedala som s obavami a vyslovila som meno a adresu môjho otca do mikrofónu. Telefón začal okamžite prepájať hovor a môj žalúdok sa zovrel od nervozity. Takmer som to zrušila.
Nakoniec som, ako malý, statočný vojak ostala na linke. Len tak-tak.
Telefón zodvihla mama, celá zadýchaná, ako k nemu utekala.
„Hovorila si s niekým o mne, mami?“ boli prvé slová, ktoré vyšli z mojich úst.
„Čože? Nie. Camille?“ spýtala sa, očividne zmätená.
Predtým, než som sa stihla zastaviť, som jej vyklopila ako som klamala o Tawny, čo som urobila, kde som bola a čo sa stalo. Najskôr sa zasmiala, akoby som žartovala.
„Počúvaj ma a všimni si strach v mojom hlase. Všetko, čo som ti povedala, je pravda. Naháňa ma A.I.R.“ Po všetkých tých klamstvách, bolo prekvapujúco jednoduché priznať pravdu.
Chvíľu bola ticho. Nasledoval vzdych a nariekanie. Začínala mi veriť. V jej hlase bola hrôza, keď začala kričať. Sklamanie som očakávala, až po plači.
„Je mi to ľúto,“ povedala som a cítila sa horšie, než kedykoľvek predtým. „Tak veľmi ľúto, ale takto je to bezpečnejšie. Pre všetkých. Teraz musím ísť.“
„Camille!“ Jej panika zastavila moju ruku pred ukončením hovoru. „Nerob to. Vráť sa domov.“ Zúfalstvo vpísané do každého jej slova a prifarbené rastúcou panikou.
Môj žalúdok sa vzbúril. Ako som jej to mohla urobiť?
„Spoločne si sadneme a preberieme to,“ povedala. „Nájdeme spôsob, ako ťa z toho dostať. Všetko bude v poriadku. Uvidíš. Zavoláme políciu. Tvoj otec zavolá prokurátorovi. Chodia spolu na golf. Nemusíš utekať a skrývať sa.“
„Nevidela si, ako sa ku mne v A.I.R. správali.“ A potom čo som utiekla, by sa ku mne chovali ešte horšie. „Ak by ma polícia znovu poslala do A.I.R.... Povedz otcovi, aby začal hľadať spôsoby, ako zmeniť zákony o Onadyne,“ povedala som s trasľavým nádychom. „Ak nie sú Outeri nebezpeční, mali by dostávať drogu bez ohľadu na to, kto sú ich príbuzní. Deti umierajú, mami a my s tým musíme niečo urobiť.“
„Camille. Camille, miláčik, počúvaj ma. Potrebujem, aby si-“
„Naozaj už musím ísť. Milujem ťa a je mi to ľúto. Dávaj si pozor.“ Zavesila som skôr, ako mohla niečo dodať. Predtým, než by ma presvedčila. Triasla som sa od hlavy po päty. Nemohla som uveriť, že som sa práve priznala vlastnej matke. Možno to už nikdy nebude medzi nami rovnaké. Ale tak to malo byť. Už som nebola to isté dievča, ako kedysi.
Hodila som telefón stranou a zvalila sa na posteľ. Moje nohy sa triasli, ale nie tak, ako predtým. Prezliekla som sa do ďalšej z Erikových košieľ. Namiesto boxeriek som si obliekla šedé tepláky a previazala ich v páse. Erik mi doniesol pár topánok a položil ich ku dverám. Obula som si ich – ale až potom, čo som si natrela škrabance a modriny utlmujúcou pastou.
Keď som bola hotová, zablúdila som pohľadom do zrkadla, ktoré odhalilo môj nevábny vzhľad - vrecovité oblečenie a tmavé kruhy od únavy, ktoré nezmizli spopod mojich očí, neboli práve najpríťažlivejšie -  ale nebolo to zas také hrozné.. Vyzerala som tak akosi krehko a delikátne. A akoby som bola pripravená dobiť svet. Odhodlane. Moje líca zružoveli a pery mierne opuchli.
Vyzerám, akoby som sa bozkávala.
S úsmevom na perách som opustila miestnosť a podarilo sa mi nájsť schody bez toho, aby som sa stratila. Žalúdok mi zavíjal v očakávaní jedla. Oblizla som si pery, len aby som zistila, aké ich mám suché.
Na konci schodiska som začula smiech a známe hlasy. Nasledovala som ich a ústa sa mi rozširovali do úsmevu, keď som si pomyslela, že opäť budem s Er-ehm, Shanel. Shanel! Zrýchlila som a prešla cez veľmi pohodlne a draho vyzerajúcu obývačku s vypchatými stoličkami a podlahami z lešteného dreva (pravého?). Ako Erik povedal, kuchyňa bola prvá miestnosť napravo.
Erik, Silver a Shanel sedeli za okrúhlym stolom, popíjali džús a uždibovali syntetické vajcia. Sliny mi naplnili ústa. Zhlboka som sa nadýchla a vychutnávala si tú lahodnú vôňu. Ako dlho som nejedla?
Mimozemská žena – staršia, krásna Morevvka – stála pri sporáku a všimla som si, že smaží niečo modré.
So šupinami? Ehm. Dobre, nebola som až taká hladná. Čokoľvek to bolo. Tá žena bola od hlavy po päty celá ružová.
Erik obzrel mojim smerom, akoby ma vycítil. Usmial sa. „Všetko v poriadku?“
Prikývla som. Hej, bolo. Moji rodičia už poznali pravdu, a dokázala som s tým žiť, pretože som urobila správnu vec.
Shanel sa obrátila ku mne a vykríkla. Zatlieskala a vyskočila na nohy. „Camille! Si tu, si naozaj tu!“
Hnali sme sa k sebe, stretnúc sa uprostred cesty v silnom objatí. Stále voňala ako hlina a v tej chvíli to bola pre mňa tá najlepšia vôňa. Jej mäkké, červené kučery ma šteklili na tvári.
„Musíš mi o všetkom povedať!“ povedala. „Erik začína byť tajnostkársky.“
„Si v poriadku?“ Všetko poporiadku. Pohľadom som prešla po jej tele. Zdala sa byť zdravá a celá žiarila šťastím. Bohužiaľ, naučila som sa, že zdanie môže klamať.
„Som viac ako v poriadku.“ Zlomyselné svetielko zasvietilo v jej smaragdových očiach. „Keď sme so Silverom opustili klub, doviezol ma sem. Musel hovoriť s nejakými ľuďmi o tom, ako pomôcť Erikovi – a nehovoriac o tom, aká som bola naštvaná, že si sa v klube ani nerozlúčila, ale odpúšťam ti. Silver mi povedať, že ti prišlo zle – hej, už je ti lepšie?“ Nečakala na moju odpoveď a pokračovala. „Silver a ja sme sa rozprávali, bavili, hrali karty a Rose,“ Shanel ukázala na Morevvku pri sporáku, „jeho gazdiná, nám upiekla koláč a my sme ho zjedli a bol taký dobrý.“
„Ehm, príliš kecáš,“ povedala som so smiechom. Ale môj smiech rýchlo zmizol a ja som ju chytila za predlaktie a silno pridržala. „Tvoje auto,“ prehltla som, mentálne sa pripravujúc na následky. „A.I.-“
„Policajti,“ ozval sa Erik. „Policajti.“
Hups. „Majú ho policajti. Je mi to veľmi ľúto. Naháňali nás, chytili, spútali a odvliekli do mesta.“
Zbledla, pehy jej vystúpili. „Otec ma zabije.“
„Erik mi o tom v noci hovoril,“ povedal Silver. „Otec už pracuje na tom, aby ho dostal späť.“
Do Shaneliných líc sa pomaly vracala farba. „Vďakabohu,“ zamrmlala.
„Je mi to naozaj ľúto, Shanel.“
„To je v pohode, Camille. Naozaj. Ak budem treba, poviem otcovi, že ho ukradla tá mrcha Tawny.“
Moja úľava bola taká intenzívna, že som sa zasmiala. A ani neviem ako, sa môj pohľad stretol s Erikovým. Díval sa na mňa, jeho hnedé očí plné tepla. Všetko v mojom vnútri rozohrialo, keď som si v mysli vybavila, čo sme robili hore. Bozk, skúmanie rúk, chvejúce sa telá.
„Ty malá nemravnica,“ zašepkala Shanel a sledovala Erika, ako ma pozoruje. „Spala si s ním?“
„Hej,“ odpovedala som takisto potichu, odtrhnúc svoj pohľad od Erika.
„Vedela som to! Aké to bolo? Povedz mi všetko. Ani nevieš, ako žiarlim!“
„Spali sme.“ Dostali by sme sa ďalej, keby nás neprerušili? Netuším. Dobre. Klamem. Áno, dostali. Dychtivo. Šťastne. „Prisahám, že sme nerobili nič iné okrem spánku.“
Sklamanie prebehlo jej tvárou. „Zdá sa, že to je jediné, čo sa deje v tomto dome. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíš.“
„Takže ty a Silver ste... veď vieš.“
Pokrútila hlavou, červené kučery lietali. „Aj keď, nebola by som proti.“
„Čo si to tam vy dve šepkáte?“ spýtal sa Silver svojim hlbokým, dunivým hlasom.
„Nič,“ odvetila mu Shanel, potom prešla späť k stolu. „Len babské veci.“
Nasledovala som ju a Erik mi odsunul stoličku – tú vedľa neho. Morevvská gazdiná, Rose, podišla bližšie, na stôl položila tanier plný tej modrej šupinatej veci, a potom nás opustila.
„Čo to je?“ spýtala som sa.
„Brentaes. Sú ako ryby, ale nežijú vo vode, ale pochádzajú z mojej planéty,“ odpovedal Silver. „Môj otec priviezol to zviera, keď prišiel na Zem a odvtedy ich tu chová.“ Nabral si trochu na tanier. Jemné vlákno slizu sa ťahalo z jedného taniera na druhý.
„Je to dobré. Skús to.“
Pozrela som sa na Erika. Prikývol a zaartikuloval skús to.
Skvelé. Žiadna pomoc z jeho strany. Nechcela som uraziť hostiteľa, váhavo som sa natiahla a uštipla kúsok z brentaesy. Tuhé. Teplé. Trochu zrnité. Pomaly som si vložila kúsok do úst.
Prežúvala som a obočie sa mi zvraštilo. Nie je to zlé. „Chutí to ako kura.“
Erik sa rozosmial.
Shanel mi kúsok hodila a zanechalo to stopu slizu na mojej košeli.
Silver obrátil oči v stĺp.
Vtedy Silverov otec vošiel do miestnosti, polohlasne si pískajúc. Mal na sebe polomasku, jeho kovovo sivé oči (neboli včera v noci jantárové?) jasne žiarili. Naťahovala som sa po kúsok syntetickej slaniny, aby som to mohla Shanel vrátiť, ale zamrzla som na mieste, ruky pripravené vo vzduchu.
Všimol si ma a zostal stáť. Pohľadom prebehol po zvyšku scény. Ako pohodlne sme sa cítili v jeho dome. No, už nie tak v pohodlne. Každý sedel úplne nehybne a ticho a čakal na jeho reakciu.
„Stráže mi povedali, že vás nájdem v dome, ale predpokladal som, že ešte spíte. Počul som, že ste sa včera v noci zdržali vonku. Ospravedlňujem sa za tvoju ruku,“ otočil sa ku mne. Potom schmatol niekoľko kúskov syntetickej klobásy a odišiel.
Dobre. Stále som sa trochu obávala, že ma napadne. Alebo, že sa mi začne opäť vyhrážať.
Erik nenútene vyprázdnil pohár džúsu, akoby sa nestalo nič výnimočné. „Už som Silverovi povedal o všetkom. Chce ochrániť svojho otca a... produkt.“ Významne pozrel na Shanel – ktorá sa nesmela dozvedieť o Onadyne. „To znamená, že nám pomôže.“
„Aký produkt?“ spýtala sa Shanel. Nie, nič nevedela. Preplnila svoj tanier jedlom. „A pomôcť vám s čím?“
Hej. S čím? Unikať A.I.R.?
Erik jej vysvetlil celú situáciu, vynechávajúc všetko o Onadyne a A.I.R. a vyhlásil, že došlo k nedorozumeniu so skupinou chalanov z našej školy. Keď skončil, Shanel šťastne zatlieskala a jasala, aké „dobrodružstvo“ sme zažili.
Aj ja som bola taká naivná?
Silver zareagoval opačne. Jeho výraz tvrdol každou sekundou. Zrejme jeden z dôvodov, prečo si boli s Erikom takí blízky, bol ich názor na nevinných Outerov, ktorí potrebovali Onadyn.
„Musím bežať na záchod,“ povedala Shanel, vyskakujúc na nohy. „Chceš ísť so mnou, Camille?“
Pokrútila som hlavou. Chcela som ostať s Erikom.
Mierne našpúlila pery a povedala: „Ani slovo, kým sa nevrátim,“ a s tým odviala preč, ako záblesk červenej.
„Je tu niečo, čo by si mala vedieť, Camille,“ povedal Erik o chvíľku neskôr. Odmlčal sa a mňa zaplavili obavy. „Silver je miešanec. Je napoly Morevv, napoly Arcadián.“
Moja čeľusť spadla až na podlahu. „To je... to je nemožné. Správne?“
„Uisťujem ťa, že je to možné. Len sa o tom nehovorí. Vedci to popierajú a dokonca aj agenti. Aj keď je to podozrivé. V tábore som dokonca počul zvesti o tom, že Mia Snowová je miešanec, sčasti človek, sčasti Arcadián. A viem, že niektorí z mojich inštruktorov boli mimozemšťania, či už úplní alebo poloviční.“ Pokrčil plecami.
Spomenula som si na Miinu tvár. Dokonalá pleť. Prekrásne klenuté obočie. Malý nos. Hodvábne čierne vlasy a oči tak modré, že pripomínali bezodné bazény. Trúfam si povedať, že vypadala, ako z iného sveta.
Mimozemšťan a človek. Páni. Proste páni.
„Potrebujem Onadyn, aby som prežil,“ povedal Silver. „To je dôvod, prečo ho otec vyrába a predáva. Nechce, aby som bol závislý na vláde. Nie, keď môže byť podpora zrušená v mihnutí oka, nechávajúc ma bezmocného.“
Erik sa natiahol a spojil naše prsty dohromady. „Silver je jeden z dôvodov, prečo je naša misia taká dôležitá. Silver a ostatní ako on. Predtým, než sa pohneme ďalej, potrebujem vedieť, či si v tom s nami až do konca. Nech sa stane čokoľvek.“
Nemusela som o tom dlho premýšľať. Prikývla som. „Samozrejme, že som v tom s vami, až do konca.“ Len dúfam, že sa to čo najskôr vyrieši.
„Dobre.“ Prikývol. „Premýšľal som nad tým a podľa mňa by sme mali urobiť toto...“

7 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad :)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuju za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Krásná kapitola, děkuji za překlad :-D

    OdpovědětVymazat