úterý 18. června 2013

Kamenný princ - Kapitola 7




Impéria

Percen De Locke kríval cez staroveké piesky Druinnu, umiestnené v srdci Impérie a neviditeľné pre smrteľníkov. Mesačný svit sa rozlial na kryštálové zrná, vytvárajúc osvetlenú atmosféru mystiky. Vôňa gartiny elsmentu prúdila studeným, vlhkým vetrom na jeho líca a krk, strapatiac jeho tmavé kučery vlasov; potom sa zvrtol preč. Hviezdy sa na nebi ligotali tak blízko, že by len natiahol ruky a mohol by zachytiť ich podstatu.
Čo za napodobeninu tohto prekrásneho útočišťa vytvorili jeho emócie.
Jeho údy sa triasli nenávisťou, neschopnosťou a hnevom. Bol sotva schopný hýbať nohami, kráčať z jednej na druhú. Len včera večer zaklial Jorlana en Sarra do nepreniknuteľnej steny kameňa. Bojovník stál tu na vrchole Druinnských pieskov, ale teraz bol preč.
Preč!
Percen cítil mágiu svojej matky, cítil kvetnatú vôňu jej parfému a bez pochybnosti vedel, že bola zodpovedná za to, že buď Jorlana oslobodila alebo ho poslala preč. Zovrel päste po bokoch, zatvoril oči. Používajúc svoje vnútorné oko, hľadal cez pretrvávajúcu mágiu odpovede. Energia pokryla vzduch vrstvami, pričom každá vrstva bola odlišnej farby, záviselo to od kúzla alebo mágie, ktorá sa použila v konkrétnom čase. Naposledy použité kúzlo vírilo navrchu dodávajúc mu červenkastý odtieň. Nebolo to kúzlo, ktoré pracovalo vedľa ďalšieho, ale kúzlo, ktoré vytváralo a čerpalo ďalšie energie – kúzlo, ktoré otváralo portál.
Potom už vedel, že poslala Jorlana preč, účinne zachraňujúc zakliateho bojovníka pred Percenovym hnevom.
Poznanie tlelo v jeho vnútri, žhavé ako oheň vymykajúci sa spod kontroly.
„Prečo tak trápiš sám seba?“ povedal mäkký, ženský hlas za ním.
Percen sa zastavil v polovici kroka. Maličké biele kryštály sa roztrúsili okolo jeho nôh ako sa otočil. Tmavovlasá kráska stála pyšne pred ním s modro sfarbeným amuletom na krku. Stred šperku pulzoval životom oceána. Ženine kráľovské ramená boli napäté obavami. Predstieranými obavami, vedel, že sa nestarala o nič, čo sa ho týkalo.
„Prišla si sa posmievať?“ vyštekol.
„Nay.“ Jej výraz bol nečítateľný, ako sa natiahla, aby sa dotkla jeho ramena. Jeho žeravý pohľad ju zastavil. Čakala hodnú chvíľu, potom jej ruka klesla k boku. „Nerobí mi radosť vidieť ťa rozrušeného.“
„Netvár sa, ako keby si sa starala o to, čo cítim. Viem, kedy afektovane klameš.“
Jej oči, svetlomodré rovnako ako tie jeho, potemneli smútkom. „Som tvoja matka. Prečo si myslíš, že sa viem starať iba o jedného z mojich synov, ale nie o toho druhého? Aye, nechala som ťa tu, ale som rovnako oddaná tebe, ako aj Jorlanovi. Vždy.“
„Klamárka!“ Zmenšil vzdialenosť medzi nimi, tam v tichu bielych pieskov. Jeho hnev rástol a bez varovania ju udrel. Tvrdo. Dal do toho všetku svoju silu. Jej hlavu odhodilo na stranu a malý pramienok krvi vytekal z kútika jej pery. „Si klamárka.“ Povedal pomaly, zľahka. Kruto.
Ticho ťažilo ako despotický tieň a on sledoval, ako sa líce jeho matky červená a nadúva. Označil ho, vedomí si, že rez je hlboký, nemravný. Zadržiaval dych, až kým jeho hruď nehorela v agónii, pre jemnú vôňu jej parfumu, ktorá sa vysmievala jeho nosným dierkam. Čakal na jej ďalšie slová, slová, ktorými by konečne priznala svoju nenávisť k nemu.
Neprichádzali.
Slzy jej tiekli z očí; jej brada sa triasla. „Prosím, ver mi, keď hovorím, že sa ti venujem. Nie pretože si môj syn, ale pretože ťa ľúbim.“
Tieto slová boli nejako viac útočné, ako keby mu na oplátku vlepila. Ako dlho čakal, aby počul tak úžasné prehlásenie? Naveky, tak to dlho. Ale teraz to preňho neznamenalo nič.
Nič! „Tvoje skutky nezodpovedajú tvojim slovám, Matka.“
„To nie je pravda.“
„Vyhlasuješ, že ma ľúbiš, a napriek tomu si ma nechala, opustila si ma ako keby som bol odpad, keď si svoj život spojila so smrteľným kráľom.“
„Nechala som ťa s Druinnmi, pretože som ťa ľúbila. Ako to nemôžeš vidieť?  Nemohla som ťa od nich vziať, vedela som, že si predurčený stať sa veľkňazom.“
„Čo tam záleží po moci alebo zvrchovanosti bez lásky? Všetko, po čom som kedy túžil, je cítiť tvoje náručie, upokojujúce ma. Zvuk tvojho hlasu utišujúci ma k spánku. Ale odňala si mi tieto veci s takou určitosťou, ako si ich poskytla Jorlanovi.“
„Ospravedlňujem sa,“ zašepkala, jej hlas zlomený a rozdelený ako vetry tretej sezóny. „Tak veľmi sa ospravedlňujem. Nevedela som, nemyslela som si –“
„Nie.“ prerušil ju, mračiac sa. „Nemyslela si na mňa. Nikdy na mňa nemyslíš.“
„Percen, prosím, prestaň s tým. Ľúbim ťa. Skutočne.“
Znova tie slová. Ako sa zarezávali do jeho duše, vo vnútri krvácal, tupá bolesť opúšťala miesto kde kedysi prebývalo jeho srdce. „Ako som povedal, tvoje činy neodpovedajú tvojim slovám. Tvrdíš, že ma ľúbiš, ale aj napriek tomu si poslala Jorlana preč, brániac mi dosiahnuť moju najväčšiu túžbu.“
Jej oči sa zatvorili; jej pery sa zovreli. „Aye. Bola som to ja, kto ho poslal preč.“
Dhlé ticho sa preťahovalo.
„Povedz mi, Matka,“ povedal Percen. „Ak ti dám ešte jednu šancu, dokážeš mi svoju lásku?“
„Čokoľvek si praješ, je tvoje,“ povedala dúfajúc, hoci stále sa naňho nepozrela.
Vedel presne, čo chcel. „Dones mi naspäť sochu.“
„Nay. Toto nie.“ zatriasla hlavou. „Toto nikdy.“
„Preklínam ťa, prečo si mi ho vzala? Milujúca –“ vyprskol to slovo „ – matka by mi nechala moju pomstu.“
Naposledy sa jej oči stretli s tými jeho. Prebodol ju pohľadom plným zlosti. Tentoraz nepozrela preč a napriek  jeho zízaniu držala bradu hrdo zdvihnutú. „Jorlan je môj syn tak isto ako aj ty a neprizerala by som, ako trpí za moje hriechy.“
Počujúc jej slová oddanosti k jeho najnenávidenejšiemu nepriateľovi zarezali sa hlbšie ako naostrený pazúr. „Poslaním ho do iného sveta si potrestala mňa. Znamená to, že ťa teší vidieť trpieť mňa?
„Tvoje šťastie pre mňa znamená tak veľa, rovnako ako to jeho, ale nemôžem ti dovoliť potrestať tvojho brata na život v uväznení.“ Ako temný anjel uprostred bielych pieskov klesla na kolená a nabrala hrsť maličkých kryštálikov, nechávajúc zrnká presypať pomedzi svoje prsty. Jedna osamelá slza kvapla do jej dlane miešajúc a zahusťujúc piesok. „Mala som moc na prelomenie kliatby, ale namiesto toho, aby som to spravila, som ho jednoducho poslala preč.“
Percenove nozdry sa rozšírili. Celé svoje detstvo si vždy prial lásku tejto ženy, túžil po tom každým vláknom svojho bytia, ale nachádzal len prázdnotu. Vždy prázdnotu. Domnieval sa, že by nemal viniť Alanu za to, že ho opustila. Čo za matku si mohla ctiť syna tak odporného na pohľad?
Vedel, že jeho zjazvený, vyčerpaný zovňajšok bol občas na nevydržanie.
To bol jeden z dôvodov, prečo nenávidel Jorlana s takou vášňou. Jorlan oplýval krásou starovekých legiend a silou bojovníka. Svalnatý, narozdiel od ostatných, krásny obor porazil s málo vynaloženým úsilím svojich nepriateľov so smrtiacim rozhodnutím. Chvála sprevádzala každý jeho čin, na rozdiel od neutešeného uznania, ktoré sa dostalo Percenovi, keď boli jeho vlastné mystické schopnosti potrebné. Jeho mágia by mala byť chválená, jeho zručnosti vychvalované.
„Je tvoj brat, Percen,“ povedala jemne. „Osloboď ho.“
„Je môj najväčší nepriateľ, Matka. Skôr ho uvidím zomrieť.“
Jej pery sa otvorili v ďalšom povzdychu a znova sa natiahla, aby sa ho dotkla. Cúvol. Neprijal by od nej teraz útechu.
„Potrebuješ ženu.“ Neprítomne nabrala ďalšiu hrsť piesku. „Niekoho na vyliečenie rán, ktoré máš vo svojom vnútri.“
„Čo za žena by ma chcela?“ Zasmial sa, v ušiach mu znel zvuk krutý a trpký. „Čo za žena by chcela muža, ktorého pokožka je posiata množstvom jaziev? Ktorého telo je poskrúcané a ohnuté?“
Odvetila bez zaváhania. „Žena pre teba je ženou, ktorá vie nazrieť za vzhľad a vidieť nádherného muža vo vnútri.“
„Toto je od ženy, ktorá nielen že opustila svojho prvého syna, ale tiež zničila svojho druhého –“
Trhla bradou nahor a prerušila jeho posledné slová. „Nehovor to. Nehovor tieto slová nahlas.“
„Čo? Nemám hovoriť o tvojich hriechoch pred všetkými Druinnmi, aby to nepočuli? Viem, čo si spravila –“
„Percen,“ znova ho prerušila, tentoraz zúfalo. Stála vo svojej plnej výške. „Stačilo.“
Prestal, zvažoval jej prosbu. „Máš pravdu. Na tvojich hriechoch proti smrteľníkom mi trošku záleží. V skutočnosti som privítal tvoje počínanie.“ Zaklonil hlavu a vzhliadol hore na oblohu. Dva mesiace žiarili vytvárajúc žiaru fialového svetla. Prečo nemohol byť život jednoduchý? Muž mal žiť a milovať a zomrieť. Namiesto toho on žil, trpel a skončil utrápený. „Do akého sveta si poslala Jorlana?“
Jej očné viečka sa zatrepotali a zatvorili, ale nie skôr, ako zazrel jej úľavu. „Poslala som ho ďaleko, kde ho jedného dňa milujúca dievčina oslobodí. Zaslúži si život v šťastí.“
„A ja nie?“ Percen udrel päsťou do dlane.
„To som nepovedala,“ jemne ho uistila. „Ale tvoje šťastie netkvie v Jorlanovom utrpení.“
Aye, tkvelo. Alebo možno ... možno jeho vykúpenie tkvie s ďalším utrpením. „Zatvrdil som Jorlana tak isto, ako si tvoja nedbalosť zatvrdila moje srdce,“ povedal, viac pre seba ako pre ňu. „Ale možno by som mal namiesto toho zatvrdiť teba.“
Akonáhle boli slová vyrieknuté, uvedomil si ako vážne to myslel. Keby bola kameň, nemohla by hovoriť veci, ktoré ho zraňujú. Nemohla by ho nechať samého a opusteného. Nemohla by znova uprednostniť Jorlana pred ním.
Musela mu vyčítať jeho zámer z očí, pretože povedala. „Percen, nerob to,“ a cúvala.
Dokonca chytila svoj amulet, aby sa poslala na inú planétu.
Jeho moc však bola silnejšia ako tá jej; Druinni to videli. Pri Elliea, ona to videla.
Krúživým pohybom prsta zamrazil jej nohy na mieste, aby bolo pre ňu nemožné sa pohnúť, fyzicky alebo mysticky.
„Je najvyšší čas, aby si premýšľala o svojich činoch a svojich voľbách. Aj keby tu dokonca bol Jorlan, nemohol by ťa ochrániť pred mojím kúzlom. Obidvaja vieme, že nemá moje magické schopnosti, ale doteraz si si vždy volila slabšieho zo svojich synov. Mysli na to.“
„Percen –“
Úškrn sa zavlnil v kútikoch jeho pier. „Pamätaj, som to ja, a len ja sám, kto ťa môže oslobodiť z môjho kúzla. Jedna z irónií života, predpokladám, je, že rovnaká osoba, ktorá ti ubližuje je zároveň jediná, ktorá ťa môže zachrániť.“ Nedovoliac si uvažovať nad svojimi vlastnými činmi, vytasil svoje žezlo a zdvihol ruky vysoko do vzduchu. Rukoväť vykladaná drahokamami sa leskla v mesačnom svite, vytvárajúc žiaru farebného svetla, ktorá sa zapichla do piesku.
„Telo a krv tie môžu byť,“ zariekaval, zameriavajúc všetku svoju energiu na svoju matku, „ale kameň je všetko, čo oči uvidia.“
„Nerob to,“ povedala ešte raz, jej oči rozšírené hrôzou.
Zatvrdil uši pred jej prosbami. Počúvala ona jeho prosby všetky tie roky? Nay. Pôsobila, že ho príliš túži opustiť. Mračiac sa dokončil svoju kliatbu. „Studená ako mramor, tvrdá ako skala, touto kliatbou ťa uzamykám. Kamenná kráľovná budeš naveky, až kým moja vlastná živá krv ťa neoslobodí.“
Vietor zrazu prepukol, šľahajúc cez noc ako dych diabla. Blesk vyšľahol z oblohy a pristál na pieskoch. Kúsok po kúsku jej telo zatvrdlo na strieborný kameň.
Tak. Bolo vykonané.
Ale necítil úľavu, útechu z utrpenia, v ktorú dúfal. Nay, cítil...hanbu, pramienok smútku a potrebu. Hlbokú, pretrvávajúcu potrebu všetkého, po čo kedy túžil, ale nikdy nemal. Natiahol sa, potom nechal svoju ruku spadnúť k boku. Stála pred ním taká prekrásna.
Jeho ramená klesli. „Mal by som ťa už oslobodiť?“ spýtal sa, aj keď vedel, že to neurobí. „Mám v pláne hľadať Jorlana. Vieš to, všakže? Len preto, že si ho poslala do iného sveta, neznamená to, že ho nemôžem nájsť.“
Nad hlavou hviezdy pomaly zmizli ako sa vytvorili husté sivé mraky. Zadunel hrom, potom stíchol. Bolo to, ako keby emócie víriace v jeho vnútri menili počasie. „Ty aj ja vieme, že čas plynie odlišne z jedného sveta do ďalšieho. Jeden deň uplynul na Impérii, ale koľko dní uplynulo pre Jorlana? Je slobodný? Ak áno, je starý a schátraný? Bez ohľadu na jeho vek, na jeho život, privediem ho domov. Čas a vzdialenosť pre mňa nič neznamená.“
Percen vedel, že by neopustil Impériu. Ale spravil by to. Odišiel by z tohto sveta a nikdy sa nevrátil, ak to znamenalo nájdenie jeho brata. Druinni ho potrebovali pre niečo temné vznášajúce sa na horizonte. Niečo, na čo obyvatelia jeho sveta neboli pripravení. Nevedel čo to bolo, možno vojna, ale vedel, že mnoho životov bude čoskoro zatratených. Zatiaľ preňho jeho pomsta znamenala viac, ako záchrana jeho sveta.
Začali padať kvapôčky dažďa, postriekajúc piesky a kameň. Niekoľko kvapôčiek pristálo na tvári jeho matky a tiekli po jej lícach ako slzy. „Ak ti ho privediem, bude tvoje srdce naplnené radosťou a konečne pocítiš ku mne pocit nežnosti? Pravú  nežnosť, nie prázdnu emóciu, ktorú si predviedla v tento deň?“
Ticho.
Ticho tak silné, že vrhlo ťaživý tieň na biele piesky a v tej chvíli sa zdalo, ako keby sa dokonca ani dážď neodvážil robiť čľap-čľap. Percen padol na kolená, tlačiac čelom na jej bránicu, po celú dobu túžiac po jej objatí. „Ak ho privediem späť k tebe, budeš ma skutočne ľúbiť? Možno dokonca lúbiť ma viac ako ľúbiš jeho?“
Znova, ticho.
Neočakával nič iné, ale nemohol sa zastaviť, aby dúfal v znamenie, že ho počula, že privítala jeho potrebu potešiť ju. Ale ako vzhliadol hore na jej tvár, jej výraz jasne vyhlasoval: Ty si moje najväčšie sklamanie.
A tak to nemalo byť.
„Nájdem ho,“ povedal Percen nakoniec. Rázne. Postavil sa na nohy a pohladil rukou jej mäkké biele líce. „Budem ho hľadať v galaxiách, ak to bude treba a určite nájdem kde si ho poslala. A potom, sladká Matka, privediem ho späť k tebe.“
Zlomeného a zničeného.

17 komentářů:

  1. Proc v knize vzdyck musi byt padouch nekdo z rodiny? :/

    OdpovědětVymazat
  2. děkuji za kapitolku

    OdpovědětVymazat
  3. díky za překlad:) chudák mamka, to si snad ani nezasloužila.

    OdpovědětVymazat
  4. děkuji za další kapitolku

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  6. Už sa teším na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad a už se těším na další.

    OdpovědětVymazat
  8. vďaka za pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  10. díky moc z překlad

    OdpovědětVymazat
  11. vďaka za preklad :-D

    OdpovědětVymazat
  12. Díky moc za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  13. Ďakujem za ďalšiu kapitolu :D

    OdpovědětVymazat
  14. Děkuji moc pěkné.

    OdpovědětVymazat
  15. Hm,tady někdo potřebuje terapii.Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  16. Dakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat